Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, June 12, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/61/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113236708
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8113236708.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná

sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1. Q. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. K. B. XX, V., 2. H.. X. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. K. B. XX, V., 3. Q. F.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom W.Y. XX, V., právne zastúpených AK JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom
Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, o zaplatenie 12 047,83 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný 1., 2. a 3. sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 11 945,96 € spolu
- s úrokmi vo výške 7,79 % ročne zo sumy 11 945,96 € od 27.10.2013 až do zaplatenia a
- úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 11945,96 € od 21.11.2013 až do zaplatenia,

pričom na uvedené plnenie sú žalovaní 1. a 2. zaviazaní spoločne a nerozdielne a medzi žalovanými
1. a 2. a žalovaným 3. platí, že plnením, ktoréhokoľvek z týchto žalovaných v rozsahu plnenia zaniká
záväzok ostatných žalovaných.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Suma uvedená vo výroku č. I. spolu s príslušenstvom sa povoľuje žalovaným 1., 2. a 3. splácať
v mesačných splátkach vo výške 200 € splatných vždy do 25-teho dňa toho-ktorého kalendárneho
mesiaca, počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcom po kalendárnom mesiaci, v ktorom tento
rozsudok nadobudol právoplatnosť, a to tak, že pri omeškaní čo len jednej splátky, stáva sa splatným
celé dlžné plnenie.

IV. Žalobca má proti žalovaným 1., 2. a 3. ako povinným spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 9C/61/2014 - 94 zo dňa 12.03.2015 rozhodol nasledujúco:
I. Žalovaní 1., 2. a 3. sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 11 945,96 € spolu:

- s úrokmi vo výške 7,79 % ročne zo sumy 11 945,96 € od 27.10.2013 až do zaplatenia,
- s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 11 945,96 € od 21.11.2013 až do zaplatenia,

a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, pričom na uvedené plnenie sú žalovaní 1. a

2. zaviazaní spoločne a nerozdielne a medzi žalovanými 1. a 2. a žalovaným 3. platí, že plnením
ktoréhokoľvek z týchto žalovaných v rozsahu plnenia zaniká záväzok ostatných žalovaných.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.III. Žalovaní 1., 2. a 3. sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo
výške 722,50 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

2. Na základe odvolania žalovaných KS v Prešove uznesením č.k. 4Co/379/2015 - 178 rozsudok OS
Prešov zrušil s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci I. z dôvodu, že vyjadrenie žalobcu k odporu
žalovaných voči platobnému rozkazu nebolo právnemu zástupcovi žalovaných doručené.
2.1. Z rozhodnutia vo veci I. vyplýva, že pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nemožnosti sťažovateľky
vyjadriť sa k vyjadreniu odporcu v rámci odvolacieho konania, ESĽP bol toho názoru, že aj keď

predmetné vyjadrenie odporcu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým
by sa sťažovateľka už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a podľa vlády nemalo
vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a
sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť sa s ním. Keďže tomu tak nebolo, došlo k porušeniu
práva sťažovateľky na spravodlivé konanie, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
2.2. Vo veci I.S. išlo o to, že k vyjadreniu odporcu k odvolaniu nebolo umožnené vyjadriť sa

navrhovateľovi. V prejednávanej veci však išlo o úplne inú situáciu. Vyjadrenie žalobcu k odporu bolo
oboznámené na pojednávaní za účasti právneho zástupcu žalovaných, ktorý mal možnosť sa k nemu
vyjadriť a odročenie pojednávanie z dôvodu potreby reagovať „na rozhodujúcu právnu argumentáciu
žalobcu“ nežiadal. ESĽP vo svojom rozhodnutí uviedol potrebu dania možnosti oboznámiť sa s podaním
protistrany (nie s povinnosťou ho doručiť, ktorá by bola ako spôsob oboznámenia logicky daná ak by sa

rozhodovalo bez pojednávania), čo splnené bolo.

3. K veci samej.
3.1. Žalobou došlou súdu dňa 18.12.2013 sa žalobca domáhal na žalovaných 1. a 2. ako dlžníkoch a
žalovanom 3. ako ručiteľovi zaplatenia sumy v celkovej výške 12.047,83 €, pozostávajúcej z istiny vo

výške 12.005,76 €, z úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených za čas od 21.11.2013 do 30.11.2013 vo
výške 42,07 €. Ďalej sa žalobca domáhal zaplatenia úrokov vo výške 7,79% ročne a úrokov z omeškania
vo výške 5,00% ročne zo sumy istiny od 01.12.2013 až do zaplatenia.

4. Súd vykonal dokazovanie obsahom listín nachádzajúcich sa v spise a s prihliadnutím na tvrdenia

účastníkov konania zistil nasledujúci skutkový stav:
4.1. Prvá stavebná sporiteľňa na základe Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere
uzavretejdňa24.08.2004sdlžníkmi-Q.V.aH..X.V.aručiteľom-Q.F., poskytladlžníkommedziúvervo
výške 400 000,-Sk (č.l. 2 - 4). Z tejto zmluvy vyplýva, že úroková sadzba mimoriadneho medziúveru bola
dojednaná vo výške 7,79 % ročne, za spracovanie medziúveru bol dohodnutý poplatok vo výške 3000,-

Sk a zároveň za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru bol dlžník povinný platiť podľa sadzobníka
poplatkov ročný poplatok, pričom prvý poplatok za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru bol vo výške
300,-Sk.Zároveňzčl.II.ods.6úverovejzmluvyvyplýva,ževyplatenéčiastkymimoriadnehomedziúveru
sa úročia odo dňa vyplatenia.
4.2. Podľa čl. II. ods. 2 úverovej zmluvy - do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa

dlžník zaväzuje splácať úroky z mimoriadneho medziúveru pravidelnými mesačnými splátkami vo výške
2597,-Sk.
Z čl. VI. ods. 1 úverovej zmluvy vyplývalo, že ak je dlžník v omeškaní so splátkou povinného mesačného
vkladu na zmluvu o stavebnom sporení má veriteľ právo účtovať si 5 % ročný úrok z omeškania zo
zameškaných splátok.

Podľa čl. VI. ods. 2 úverovej zmluvy - ak je dlžník v omeškaní so splátkou, má veriteľ právo účtovať si
3 % ročný úrok pri stavebnom úvere a 5 % ročný úrok pri mimoriadnom medziúvere z omeškania nad
dohodnutú úrokovú sadzbu zo zameškaných splátok.
Podľa čl. VII. ods. 4 písm. a) úverovej zmluvy - veriteľ môže od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a
stavebnom úvere odstúpiť a požadovať bezodkladne vrátenie mimoriadneho medziúveru a stavebného

úveru v prípadoch uvedených v bode XIX. Všeobecných podmienok, ako aj v prípade, že dlžník je v
omeškaní s dvomi pravidelnými mesačnými vkladmi na zmluvu o stavebnom sporení po dobu dlhšiu
ako 2 mesiace.
Podľa čl. VII. ods. 5 úverovej zmluvy - odstúpením od tejto zmluvy nezaniká záväzok dlžníka, prípadne
ručiteľa splatiť pohľadávku veriteľa vrátane jej príslušenstva.

Podľa čl. VII. ods. 6 úverovej zmluvy - odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať
zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky.
Podľa čl. VII. ods. 7 úverovej zmluvy - odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, a to dňom doručenia
tohto oznámenia druhej zmluvnej strane. Všetky oznámenia veriteľa sa považujú za doručené aj dňomuplynutia úložnej doby zásielky na pošte, po oznámení na adrese uvedenej v tejto zmluve alebo pri
zmene adresy na dodatočne klientmi písomne oznámenú adresu pre dourčovanie. V prípade vrátenia
zásielky bez jej uloženia na pošte z toho dôvodu, že sa dlžník na adrese nezdržiava, je odsťahovaný

alebo je neznámy sa zásielka považuje za doručenú v deň, keď sa táto vrátila veriteľovi.
Podľa čl. VII. ods.8 úverovej zmluvy - po odstúpení tejto zmluvy má veriteľa právo účtovať si pri
stavebnom úvere 3 % p. a. úrok z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu a
pri medziúvere 5 % p. a. úrok z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu.
Podľa čl. VII. ods. 9 úverovej zmluvy - V prípade splnenia podmienok pre odstúpenie od tejto zmluvy

má veriteľ právo zúčtovať nasporenú sumu na účte zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol
medziúver poskytnutý so sumou poskytnutého medziúveru a dlžných úrokov.
4.3. Vzhľadom na to, že dlžníci si svoje povinnosti zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere riadne neplnili,
Prvá stavebná sporiteľňa po márnom upomínaní dlžníkov, listom zo dňa 21.10.2013 od úverovej zmluvy
odstúpila, pričom toto odstúpenie bolo doručené žalovaným dlžníkom dňa 26.10.2013 (odsek 5. Článku
XXI. Všeobecných podmienok pre stavebné sporenie - písomné oznámenia a písomnosti stavebná

sporiteľňa doručuje najmä poštou alebo elektronickými komunikačnými médiami (telefón, fax, telex,
e-mail alebo iné elektronické médium) na dohodnutú adresu trvalého pobytu oznámenú stavebným
sporiteľom alebo na stavebnej sporiteľni poslednú známu adresu stavebného sporiteľa. Pri doručovaní
poštou sa písomnosti považujú za doručené tretí deň po ich odoslaní, ak nie je preukázaný skorší termín
doručenia.). Zároveň o odstúpení od úverovej zmluvy bol oboznámený aj ručiteľ.

5. Podľa § 497 Obchodného zákonníka - Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 502 Obchodného zákonníka - Od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný

platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo
na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za
úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

Podľa § 506 Obchodného zákonníka - Ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo
jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby
dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.
Podľa § 303 Obchodného zákonníka - Kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči
nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

Podľa § 365 Obchodného zákonníka - Dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to
až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník
však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.
Podľa § 369 ods.1 Obchodného zákonníka - Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku
alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky

z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho
práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky
z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

6. Presná špecifikácia dlžnej sumy sa nachádza na č.l. 60,61 a vyplýva z nej, že dlžná suma ku dňu

účinnosti odstúpenia od zmluvy, teda ku dňu 21.10.2013, bola 11.945,96 €, pričom v tejto sume sa
nachádzajú aj dlžné poplatky, úroky a úroky z omeškania ku dňu odstúpenia od zmluvy. Následne dlžná
suma vyčíslená ku dňu 30.11.2013 predstavovala istinu - 12.005,76 € a úroky - 42,07 €.
6.1. Na základe vyššie uvedeného súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie
- istiny 11945,96 €,

- úrokov vo výške 7,79% ročne zo sumy 11945,96 € od 27.10.2013 (od dňa nasledujúceho po odstúpení
od zmluvy) až do zaplatenia,
- úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 11945,96 € od 21.11.2013 až do zaplatenia (z výpisu
účtu je zrejmé, že žalobca úrok z omeškania požaduje od 21.11.2013).
6.2. Súd žalobu zamietol v časti týkajúcej sa zaplatenia zmluvného úroku zo sumy 11945,86 € za čas

od 22.10.2013 do 25.10.2013, keďže suma 11945,96 € sa stala splatnou až odstúpením od zmluvy, ku
ktorému došlo 26.10.2013.7. Pokiaľ ide o samotné plnenie, dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. Keďže solidarita nie je
daná medzi dlžníkmi a ručiteľom a veriteľovi patrí iba jedno plnenie, je vzťah medzi dlžníkmi a ručiteľom
vyjadrený vo výroku č. I. tohto rozsudku.

8. Vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu žalovaných prezentovanú na pojednávaní (príjem
žalovanej 1. - cca 400 € mesačne, príjem žalovaného 2. - cca 800 € mesačne a odlúčenie od rodiny
z dôvodu nemožnosti nájsť prácu v mieste bydliska, žalovaná 3. - onkologický pacient, príjem sociálna
dávka - cca 100 €), umožnil im súd dlžnú sumu zaplatiť v splátkach, pričom týmto opatrením nebude

žalobca výrazne negatívne dotknutý.

9. Obrana žalovaných.
9.1. Proti pôvodne vydanému platobnému rozkazu podali žalovaní odpor, ktorí postavili predovšetkým
na právnych názoroch uvedených v rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/2/2013 (týka sa
rovnakého žalobcu a identickej skutkovej situácie), ktorý zároveň ako prílohu predložili.

Argumentácia rozsudku KS v Prešove sp. zn. 6Co/2/2013 je založená predovšetkým na nasledujúcich
záveroch:

„1. Nemali by byť žiadne pochybnosti a žalobca to nepopiera, že spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi

obchodníkom pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľmi jeho úverovej
služby, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (B2C Business to Consumer) a že sporný vzťah sa má posúdiť
vo svetle cieľov smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(,,smernica“). Nejedná sa pritom o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (výnimka podľa § 1 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z.).

2. Sporiteľňa v odvolaní vytýka prvostupňovému súdu, že nesprávne „vylúčil pôsobnosť ustanovení
Tretej časti, II. Hlavy Dielu V. Obchodného zákonníka“.
3. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú

vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré
typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody.
4. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,
a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva,

že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv,
zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obchodnom zákonníku. Treba však
poznamenať, že ide o pomerne nové ustanovenie a judikatúra súdov je ohľadne tohto ustanovenia zatiaľ
zriedkavá (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/2009).
5. Ustanovenie § 54 OZ je nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné

postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa
oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona. Je logické sa
domnievať, že zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník (arg. ,,tohto zákona “ sa rovná zákona,
v ktorom je naň priamy odkaz; porov. dôvodovú správu k § 54 ods. 1 OZ na http://www.rokovania.sk/
Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=9083 ,,(§ 54) Ustanovenie v ods. 1 v súlade so

Smernicouvyjadrujekogentnosťúpravyneprijateľnýchpodmienokstým,ževspotrebiteľskýchzmluvách
nie je možné dojednať práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by boli v neprospech
spotrebiteľa.Neplatnésútakédojednaniavspotrebiteľskýchzmluvách,ktorýmibysaspotrebiteľvzdával
tých práv, ktoré mu zákon priznáva alebo dojednať také ustanovenie, ktoré by zhoršili jeho postavenie
ako účastníka zmluvy....“.

6. Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva)
je plošné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizovanie
obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité (viď dôsledky pre
spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia).
7. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s

poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.
Sám zákonodarca napríklad pri spotrebiteľských úveroch, medzi ktoré patria aj úvery, neodkázal pri
odstúpení od zmluvy na úpravu Obchodného zákonníka, ale odkazovou poznámkou pod č. 9 pri § 5
zákona č. 258/2001 Z.z. odkázal na právnu úpravu v Občianskom zákonníku, aj keď za spotrebiteľskéúvery sa považujú aj úvery ako absolútne obchody a Obchodný zákonník má vlastnú úpravu odstúpenia
od zmluvy. Aj keď podľa legislatívnych pravidiel vlády nemajú odkazové poznámky normatívnu povahu,
uvedený odkaz zákonodarcu názory o absolútnej prednosti právnej úpravy obchodného práva na

spotrebiteľské úverové vzťahy relativizuje.
8. Prvostupňový súd z dôvodu zrušenia zmluvy s účinkami podľa občianskeho práva (§ 48 ods. 2 OZ)
nevyhovel žalobe v časti o úroky a poplatky za poskytnutie úveru (odplata za úver). Za právne významný
považoval úkon žalobcu, ktorým odstúpil od zmluvy. Stalo sa tak listom sporiteľne z 26.5.2009 (čl. 10).
9. S týmto názorom sa sporiteľňa v odvolaní nestotožňuje a argumentuje, že súd posúdil vzťah iba podľa

Občianskeho zákonníka. Podľa nej sa má odstúpenie od zmluvy posudzovať podľa obchodného práva,
podľa ktorého účinky odstúpenia a zánik zmluvy nastávajú až od momentu doručenia odstúpenia ex
nunc. Poukázala na znenie dohodnutej klauzuly o odstúpení, ktorá predpokladá zachovanie zmluvných
nárokov veriteľa aj po odstúpení od zmluvy.
10. Ako už odvolací uviedol, prvostupňový označil dohodnutú zmluvu správne ako úver a ako
absolútny obchod, a preto neobstojí odvolací dôvod o popretí podstaty sporného vzťahu.

11. Odvolací súd reflektuje na judikatúru, ktorá podporuje odstúpenie od zmluvy bez rušenia práv zo
zmluvy, ktoré vznikli pred odstúpením (napr. NS SR 1MObdo V 2/2007, NS ČR 33Odo 131/2003).
12. S uvedenou judikatúrou v spoločenských vzťahoch vzniknutých pred zakotvením ustanovenia §
54 OZ do Občianskeho zákonníka sa dá súhlasiť. Žalobcom prezentovaná právna konštrukcia a treba
povedať, že aj doterajšia judikatúra však nezohľadňujú ustanovenie § 54 ods. 1 v spojení s § 39

Občianskeho zákonníka.
13. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým
zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z
porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom
vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ).

14. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka
zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne
zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek
ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie
spotrebiteľa zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej

medzi účastníkmi konania sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom
zákonníku.
15. Žalobca poukazuje na to, že sa použitím právnej úpravy o odstúpení od zmluvy podľa predpisov
občianskeho práva dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a v rozpore s princípom právnej istoty.
16. Odvolací súd s týmto názorom nesúhlasí. Naopak spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné

podmienky koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú vo svojich
dôsledkoch nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty,
dôvery v objektívne občianske právo). Ide o akúsi jednostrannú kogentnosť ustanovení Občianskeho
zákonníka v záujme vyššej ochrany pri štandardných typových zmluvách (porov. Kristián Csach,
Štandardné zmluvy, Vydavatelství Aleš Čeněk, 2009, str. 178).

17. Ustanovenie čl. VII zmluvných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj
napriek odstúpeniu od zmluvy je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení
s § 54 ods. 1, 5 a § 457 OZ.
18. Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami
(dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných

pokút, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav
môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na
vadnosť právneho úkonu má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi,
ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre
nepodnikateľov výhodnejšia. (porov. tiež 5MCdo 20/09).

19. Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu o občianskych právach má pre
spotrebiteľov diametrálne odlišné negatívne následky. Podľa obchodného práva pri uznaní dlhu nie je
rozhodujúce, či spotrebiteľ vedel o tom, že dlh je premlčaný (§ 323 ObchZ; (1) Ak niekto písomne uzná
svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto
účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. (2) Za uznanie

nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3. (3) Uznanie záväzku
má účinky aj voči ručiteľovi.
20. Pri názore odvolateľa by sa v celej škále dualisticky upravených inštitútov súkromného práva
malo použiť vždy obchodné právo vrátane regulácie inštitútu odstúpenia od zmluvy, s čím sa podľaodvolacieho súdu zásadne nedá súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne právo zakotvené
v kódexe o občianskych právach by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu a vzdialenejšiemu
obchodnému právu, ktoré oproti Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich postavenie.

21. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak, že v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije
obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie
spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície
čl. 8 smernice. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva,

no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré
bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu
zákonníku, § 54 ods. 1 OZ).
22. Podľa čl. VII. zmluvy bod 1 „veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité
splatenie mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo
skutočností uvedených v čl. XIX. Všeobecných podmienok.“

23. Podľa čl. VII. zmluvy bod 6 „odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať
zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky.“
24. Podľa čl. VII. zmluvy bod 10 „v prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina, nezaplatené
úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII. tejto zmluvy.
25. Ako vyplýva zo znenia zmluvnej podmienky o odstúpení, táto zmluvná podmienka nie je vyvážená

a naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac
je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne zhoršuje
postavenie žalovaných spotrebiteľov. Slovami zákona (§ 54 ods. 1 OZ) ide o ,,odchýlenie sa v
neprospech spotrebiteľa“, ktoré jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, zachováva všetky jeho práva.
Veriteľ pritom nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber iné

inštitúty súkromného práva.
26. Klauzula o odstúpení nie je ničím iným, ako poistením zachovania všetkých práv veriteľa vrátane
úrokov a poplatkov len s ďalším zvýhodnením, a to o úroky aj za úverové obdobie, ktoré ešte nenastalo.
Dohoda o odstúpení zaväzuje žalovaných platiť úroky aj za obdobie, ktoré má ešte len nastať v
budúcnosti. Splátky obsahujúce úroky boli rozložené aj na obdobie po roku 2009. Teda odstúpením od

zmluvy má veriteľ zachované všetky svoje práva, kým spotrebiteľ žiadne.
27. Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového
plnenia vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným
spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou. Poplatky si sporiteľňa započítala z plnení
už na začiatku právneho vzťahu, už pri prvej splátke. Formulárové znenie zachovania úrokov a dokonca

ich navyšovanie po odstúpení od zmluvy odporuje aj kogentnému ustanoveniu § 517 ods. 2 OZ v spojení
s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré predpokladá presnú výšku úrokov z omeškania.
28. Znenie klauzuly o odstúpení je navyše rozporuplné, pretože vzápätí v nasledujúcom ustanovení čl.
VIII bod 3 sa už v súvislosti s odstúpením od zmluvy explicitne uvádza ako dôsledok odstúpenia od
zmluvy aj bezdôvodné obohatenie, no nie je jasné ani zrozumiteľné, aký rozsah dopadá po odstúpení

od zmluvy na plnenie zo zmluvy a aký na bezdôvodné obohatenie. Bezdôvodné obohatenie indikuje
protiprávny stav a je plnením odlišným od plnenia zo zmluvy. Opätovne odvolací súd poznamenáva,
že zmluvný formulár vyhotovil žalobca. Na spustenie veľmi vážnych následkov odstúpenia od zmluvy
postačí napríklad exekúcia na drobnú sumu (bod VII 2c zmluvy). V rámci súdnej kontroly zmluvných
podmienok sa musia posudzovať zmluvné podmienky spolu s konzekvenciami vyplývajúcimi s ostatných

zmluvných podmienok (čl. 3 smernice ,,Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť
zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva
uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky
ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí“.

10. Právne úvahy okresného súdu.
10.1. Charakter právneho vzťahu. Zmluva o mimoriadnom medziúvere bola uzavretá dňa 19.08.2004.
Idenepochybneozmluvuoúverevzmysle§497Obchodnéhozákonníka-Zmluvouoúveresazaväzuje
veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a
dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Zároveň ide nepochybne o

zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu 19.08.2004)
- Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v
ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripravenéhonávrhu na uzavretie zmluvy v spojení s § 23a ods.1 (typová zmluva) zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa - Typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo
viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

10.2. Niektoré senáty KS v Prešove ustálene judikujú, že nepopierajú charakter úverovej zmluvy ako
absolútneho obchodu, zároveň sa však zdá, že okrem definície tejto zmluvy, na ňu žiadne ustanovenie
Obchodného zákonníka neaplikujú. Senát 9C - OS Prešov nesúhlasí s paušálnym záverom, že
Obchodný zákonník je pre spotrebiteľa vždy nevýhodnejší ako Občiansky zákonník a poukazuje pritom
na rozhodnutia NS ČR.

NS ČR napr. vo veci sp. zn. 32 Cdo/3337/2010 uviedol - „Úprava promlčení obsažená v občanském
zákoníku v § 101 a násl. nepatří mezi tzv. jiná ustanovení směřující k ochraně spotřebitele ve smyslu
§ 262 odst. 4 části věty první za středníkem obchodního zákoníku. Výkladem § 262 odst. 4 části věty
první za středníkem obch. zák. nelze dospět k závěru, že odůvodňuje aplikaci jakéhokoli ustanovení, jež
by mohlo být pro spotřebitele výhodnější. Takovému závěru nelze přisvědčit již jen proto, že by vnášel
do právních vztahů zásadní nejistotu a znamenal by též výrazný zásah do zásady rovnosti účastníků

těchto vztahů. Úprava promlčení není úpravou, která směřuje k ochraně spotřebitele; odlišně stanovená
délka promlčecí doby v občanském a obchodním zákoníku je pouze výsledkem různých legislativních
procesů, z nichž však žádný nesměřuje k ochraně slabší strany (spotřebitele). Promlčení působí vůči
oběma stranám stejně, z komplexní úpravy promlčení v každém z těchto zákonů nelze považovat jen
některá z nich za výhodnější pro spotřebitele.

NSČRvovecisp.zn.28Cdo2788/2011uviedol-„Proúplnostdovolacísouduvádí,žedovolatelspatřuje
zhoršení svého postavení zapříčiněné volbou obchodního zákoníku toliko v delší promlčecí době.
Otázku, zda volba obchodního zákoníku směřuje k zhoršení postavení nepodnikatele, je však třeba
hodnotit z hlediska celkového dopadu režimu obchodního zákoníku na daný smluvní vztah (není proto
možné pomíjet např. to, že prodloužení promlčecí doby bylo oboustranné nebo že volba obchodního

zákoníku umožnila sjednání vyššího úroku z prodlení ve prospěch dovolatele). Jinak řečeno, i když v
jednotlivé dílčí otázce může být volbou režimu obchodního zákoníku zhoršeno postavení strany, jež
není podnikatelem, nelze z toho ani v době od 1. 1. 2001 automaticky dovozovat neplatnost volby
obchodního zákoníku (srov. TOMSA, M. in ŠTENGLOVÁ, I., PLÍVA, S., TOMSA, M. a kol. Obchodní
zákoník. Komentář. 13. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2010. s. 902.).

10.3. Úprava použitia OZ v rámci spotrebiteľských vzťahov je v súčasnosti upravená v SR v § 52
ods.2 OZ - Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je

spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva.
10.4. Na úpravu spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak v súčasnosti dopadajú osobitné ustanovenia o
zmluve o úvere podľa § 497 - 507 Obchodného zákonníka a v ostatnom (premlčanie a pod.) sa použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

11. Posudzovanie odstúpenia od úverovej zmluvy podľa § 48 Občianskeho zákonníka. S predmetným
právnym záverom senátu 6Co Krajského súdu v Prešove sa procesný súd nestotožňuje. Tento záver
nie je ani všeobecne prijímaný inými súdmi a dokonca ani inými senátmi KS v Prešove.
11.1. Senát 14Co Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 14Co/41/2014 uviedol - „Odvolací

súd z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia dôvodov napadnutého rozhodnutia považuje za potrebné
(vzhľadom na ďalší postup vo veci) poukázať aj na to, že prvostupňový súd si osvojil argumentáciu
použitú tunajším odvolacím súdom v rozhodnutí 2Co/35/2011, odvádzanú od účinkov odstúpenia
od zmluvy s odkazom na ust. § 48 ods. 2 Obč. zák.. Konajúci odvolací senát zložený zo sudcov
obchodnoprávneho kolégia sa s takýmto zdôvodnením účinkov odstúpenia od spotrebiteľskej úverovej

zmluvy nestotožňuje. Má na zreteli aj to, že i samotné ustanovenie §48 ods. 2 Obč. zák. pripúšťa
dohodou upraviť právne následky odstúpenia od zmluvy aj inak, ako zrušením zmluvy od začiatku.
Samotný text predmetnej zmluvy o úvere by svedčil, že by sa na predmetnú vec mali aplikovať aj
ustanovenia zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Aj ust. §
5 označeného zákona, upravuje oprávnenie veriteľa od zmluvy odstúpiť za tam uvedených podmienok.

V poznámke k uvedenému ustanoveniu pod bodom 9 je odkaz na § 48 Obč. zák.. Samotný tento Zák.
o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia predmetnej zmluvy následky odstúpenia od zmluvy
neupravuje. Podľa názoru odvolacieho súdu nevylučuje sa preto ani pri aplikácii § 48 ods. 2 Obč. zák.
zmluvná autonómia na úprave následkov odstúpenia od zmluvy. Preto ak súd prvého stupňa podľa prvejčasti odseku 2 § 48 Obč. zák. vyvodil záver o účinkoch odstúpenia od zmluvy ex tunc, a v nadväznosti
na to záver o zániku nároku na zaplatenie dohodnutých úrokov, obsah pred súdom prvého stupňa
vykonaných dôkazov zatiaľ takému záveru nesvedčí. Tak ako je uvedené vyššie, zatiaľ nie sú obsahom

spisu Obchodné podmienky, ktoré by mali upravovať účinky odstúpenia od zmluvy realizovaného
veriteľom. Nemožno bez ďalšieho, ani pri aplikácii § 54 ods. 1 Obč. zák. vyhodnotiť dohodnuté následky
odstúpenia od zmluvy, založené najmä na zachovaní povinnosti vrátiť úver i primerané úroky (ako cenu
úveru) za zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sa odchyľujú od Obč. zák. v neprospech
spotrebiteľa. Nemožno pritom opomínať ani to, že základná úprava zmluvy o úvere je obsiahnutá v

ustanovení § 497 a nasl. Obch. zák.. Tak, ako je už uvedené vyššie, zák. č. 258/2001 Z. z. neupravuje
následky odstúpenia od zmluvy. Obchodný zákonník i Občiansky zákonník rešpektuje autonómiu vôle
strán pri úprave následkov odstúpenia od zmluvy. Vo vzťahu k Obchodnému zákonníku možno v tomto
smerepoukázaťajnaustanovenia§263ods.1,2,§351ods.1,či§505až§507Obch.zák..Zust.§506
Obch. zák. (na ktorý odkazuje navrhovateľa v úkone o odstúpení od zmluvy, ale i v konaní pred súdom
prvého stupňa a v podanom odvolaní) vyplýva napr. aj to, že ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac,

než dvoch splátok, alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy
odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Ak by aj v samotnej zmluve absentovala
teda úprava dôsledkov omeškania s platením splátok úveru, bolo by možné uplatniť úpravu dôsledkov
omeškania dlžníka obsiahnutú v tomto ustanovení. Dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy tak, ako
je to uvedené v tomto ustanovení, alebo v ustanoveniach § 505 i § 507 Obch. zák. je oprávnenie veriteľa

požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi. Požiadavka teda vrátiť poskytnuté prostriedky (dlžnú sumu),
aj povinnosť platiť úrok z nevrátenej časti úveru vyplýva zo zmluvy o úvere (a trvá, resp. pokračuje aj po
účinnosti odstúpenia veriteľa od zmluvy) a aj ust. § 506 Obch. zák. po odstúpení od zmluvy požaduje
vrátenie nielen dlžnej sumy, ale aj úrokov ako ceny za poskytnutie peňazí. Preto je opodstatnené, aby aj
po odstúpení od zmluvy o úvere dlžník platil aj úroky z úveru. V opačnom prípade by sa veriteľ využijúc

oprávnenie dané mu zákonom (odstúpiť od zmluvy - vyplývajúce aj z § 5 zák. č. 258/2011 Z. z.), ktoré
je dôsledkom porušenia povinnosti dlžníka, dostal do horšieho postavenia, ako mal pred porušením
povinností dlžníkom.“
11.1. Rovnaké právne závery ako sú uvedené v bode 11.1. vyplývajú aj z rozhodnutia KS v Prešove sp.
zn. 5Co/412/2015, KS v Košiciach sp. zn. 4Cob/48/2016, KS v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/311/2015

a iných.
11.2. Pokiaľ ide o zmienku, že rozhodnutie KS v Prešove sp. zn. 6Co/2/2013 obstálo aj v teste ústavnosti
(I. ÚS 402/2013), má procesný súd za to, že rozhodnutie ústavného súdu nemožno preceňovať.
Procesný súd poukazuje na nasledujúcu časť odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu - „Podľa
konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,

mutatis mutandis II. ÚS 1/95 , II.
ÚS21/96,I.ÚS4/00,I.ÚS17/01
). Z tohto postavenia ústavného
súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,

pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo
slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95 , II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie

niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov.“
11.2. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ústavný súd sa vecou samou a v nej prezentovanými názormi
inakakoposúdenímzhľadiskadostatočnéhoodôvodneniarozsudkunezaoberal,apretonemožnotvrdiť,
že závery všeobecných súdov bez ďalšieho ako správne aproboval.

12. Procesný súd má za to, že odkazová poznámka č. 9 pri § 5 zákona č. 258/2001 Z.z. nemá pre
posudzovanú vec žiadny význam. Jednak nemá normatívny charakter a jednak v prejednávanej veci o
spotrebiteľský úver nejde. Rovnako možno výkladom dospieť k tomu, že sa táto poznámka príkladmovzťahuje iba na spotrebiteľský úver vo forme pôžičky uzavretej podľa Občianskeho zákonníka, pričom
odstúpenie od spotrebiteľského úveru vo forme úveru podľa Obchodného zákonníka by sa riadilo iným
právnym režimom.

13. Použitiu režimu § 48 Občianskeho zákonníka nedáva za pravdu ani ďalší legislatívny vývoj, kde §
13 ods.4 zákona č. 129/2010 Z. o spotrebiteľských úveroch a iné uvádza - Ak spotrebiteľ uplatní právo
podľa odseku 1 (odstúpiť od zmluvy), je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa,
keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr do

30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi. Úrok sa vypočíta na
základe dohodnutej úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Terajšie ustanovenie teda kopíruje § 506
Obchodného zákonníka - ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky
po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil
dlžnú sumu s úrokmi, pre prípad, že od úverovej zmluvy neodstupuje veriteľ ale dlžník.
13.1. Procesný súd má za to, že vychádzajúc zo zásady rozumného zákonodarcu, tento nikdy

neuvažoval, že pri odstúpení veriteľa od úverovej zmluvy, má jej vyporiadanie prebehnúť inak ako podľa
§ 506 Obchodného zákonníka. Je tomu tak preto, že iný postup by viedol k absurdným dôsledkom,
pričom výklad zákona, ktorý by k takýmto následkom viedol je nevyhnutné odmietnuť (viď nižšie).
13.2. Aplikácia § 48 Občianskeho zákonníka na odstúpenie od úverovej zmluvy (a to pri nepripustení
záveru o možnosti odchýlneho dojednania právnych následkov odstúpenia) by viedla k favorizovaniu

neplatičov a ku nezavineným stratám peňažných inštitúcii.
13.3. Vyššie uvedené rozhodnutie senátu 6 Co totiž znamená nasledujúce (napr. pre prejednávaný
prípad) - dlžníkovi bol vyplatený úver cca 13000 €. Takmer 10 rokov dlžník spláca úroky z tohto
úveru a zaplatí cca 10000 €, bez toho aby bola čo len čiastočne splatená istina. Dlžník prestane
platiť a veriteľ tak pristúpi k zákonnej možnosti odstúpenia od úverovej zmluvy. Keďže pri použití § 48

Občianskeho zákonníka dochádza k vyporiadaniu bezdôvodného obohatenia, dlžník je povinný vrátiť
veriteľovi vyplatených 13000 € a veriteľ dlžníkovi zaplatených 10000 €, ktoré sa však z úrokov „zázračne“
zmenianaistinuadlhdlžníkajezrazuiba3000€,pričomto,žedlžníkužívaltakmer10rokovbezodplatne
cudzie finančné prostriedky uvedený názor zjavne nezohľadňuje. Odstúpenie od úverovej zmluvy tak
nie je sankciou pre dlžníka vedúcou k strate výhody splátok ale sankciou pre veriteľa vedúcou k jeho

finančnej strate. Takýto záver je podľa súdu jednoznačne absurdný a treba ho odmietnuť.

14. V rámci právnej argumentácie poukazuje okresný súd na ďalšie závery súdnej praxe a teórie, ktoré
podporujú ním vyššie prezentované závery.
14.1. Rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Obo/283/2003 - odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká povinnosť

dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je
dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť.
Soudní rozhledy 4/1999, s.114, Petr Kocián: Otázka zániku či trvání ručení v případě odstoupení od
úvěrové smlouvy - Ze základního vymezení smlouvy o úvěru dle § 497 ObchZ vyplývá, že věřitel má vůči

dlužníkovi právo na plnění (tedy pohledávku), které spočívá jednak ve vrácení poskytnutých peněžních
prostředků a dále v zaplacení úroků. Tomu odpovídající závazek dlužníka pak představuje pojmový znak
smlouvy o úvěru. Povinnost dlužníka vrátit poskytnuté prostředky a zaplatit úroky tedy není důsledkem
odstoupení od smlouvy o úvěru. Není novou povinností, kterou dlužník před odstoupením od smlouvy
neměl, jako je tomu např. v případě odstoupení od kupní smlouvy. Ručením je pak právě zajištěna

pohledávka věřitele, tzn. právo na vrácení peněžních prostředků, které jako úvěr dlužníkovi poskytl a
právo na zaplacení úroků jako úplaty za přenechání uvedených prostředků. Z výše uvedeného vyplývá,
že odstoupením od smlouvy o úvěru není existence pohledávky dotčena a tato pohledávka nezaniká.
Nevzniká ani nová pohledávka, pouze se mění podmínky, za nichž je dlužník povinen věřitelovu
pohledávku uspokojit. Tato změna spočívá mj. v tom, že se celá pohledávka stává splatnou na žádost

věřitele bez ohledu na dohodnutou nebo zákonnou lhůtu k vrácení.
Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 4 Cmo/180/97 - Pohľadávka veriteľa zo zmluvy o úvere
odstúpením od zmluvy nezaniká, menia sa iba podmienky, za ktorých je dlžník povinný veriteľovu
pohľadávku uspokojiť.
Rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 32 Cdo/2782/99 - Smyslem a účelem ustanovení § 506 obch. zák. je

poskytnoutvěřiteliprávníinstrumentprotidlužníku,kterýneplnízávazekvrátitvěřiteliposkytnutépeněžní
prostředky a zaplatit úroky ve sjednaných splátkách a je v prodlení s vrácením více než dvou splátek
nebo jedné splátky po dobu delší než tři měsíce. Věřitel může od smlouvy o úvěru odstoupit a tím
způsobit, že zaniknou jeho povinnosti, které má podle smlouvy vůči dlužníku. Jde o právní institut, kterýje určen na ochranu práv věřitele a jeho využitím se proto věřitel nemůže ocitnout v horším právním
postavení, než v jakém byl před odstoupením od smlouvy. Jak judikoval Nejvyšší soud již v rozhodnutí
ze dne 15. 3. 2000 čj. 31 Cdo 2851/99 - 58, ve vztahu k dlužníku se v ustanovení § 506 obch. zák.

uvádí oprávnění věřitele spolu s odstoupením od smlouvy o úvěru požadovat, aby vrátil dlužnou částku s
úroky", takže cit. ustanovení upravuje účinky odstoupení od smlouvy o úvěru odlišným, jiným způsobem,
než jak jsou uvedeny v obecném ustanovení § 351 obch. zák. (tj. že dlužník je povinen - po odstoupení
od smlouvy - vrátit věřiteli na jeho požádání dlužnou částku s úroky). Ve svých důsledcích to znamená,
že při odstoupení od smlouvy o úvěru se neuplatní nejen ustanovení § 351 odst. 2 obch. zák., které už

podle svého znění nemůže vedle ustanovení § 506 obch. zák. obstát, ale ani úprava účinků odstoupení
od smlouvy, obsažená v ustanovení § 351 odst. 1 obch. zák. Ustanovení § 506 obch. zák. představuje
v tomto smyslu k ustanovení § 351 obch. zák. speciální právní úpravu. Z uvedených důvodů dospěl
Nejvyšší soud k závěru, že odstoupením od smlouvy o úvěru podle ust. § 506 obch. zák. nezanikají
všechna práva a povinnosti účastníků z této smlouvy. Zanikají pouze práva, která měl dlužník podle
smlouvy vůči věřiteli, a jim odpovídající povinnosti věřitele. Povinnost dlužníka vrátit poskytnuté peněžní

prostředky a zaplatit úroky odstoupením od smlouvy nezaniká a věřiteli tedy z tohoto důvodu nemůže
vzniknout nová pohledávka podle ustanovení § 351 odst. 2 obch. zák. Odstoupením se mění pouze
podmínky, za nichž je dlužník povinen uvedenou povinnost splnit; dlužník nadále není povinen splnit
dluh ve lhůtách a za podmínek sjednaných ve smlouvě, ale na požádání věřitele a v plném rozsahu -
celou dlužnou částku s úroky. Povinnost dlužníka vrátit věřiteli dlužnou částku s úroky po odstoupení od

smlouvy o úvěru podle ust. § 506 obch. zák. tudíž nepředstavuje sekundární" závazek, nýbrž závazek
původní", jenž se odstoupením od smlouvy modifikoval" ve své splatnosti (na požádání věřitele se stává
splatnou celá pohledávka).
Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 5Cmo/304/94 - ustanovenie § 506 ObchZ. je ustanovením
špeciálnym k všeobecnému ustanoveniu § 351 ods.2 ObchZ. Preto pri odstúpení od zmluvy veriteľom

pre nesplácanie úveru dlžníkom budú naďalej platne účtované úroky z úveru i úroky z omeškania, tzv.
sankčné úroky v zákonnej alebo dohodnutej výške.

15. Vyššie citované právne závery odpovedajú aj na otázku priznania úrokov po zosplatnení úveru.
Okresný súd ďalej poukazuje na nasledujúce:

15.1. Pokiaľ pri riešení tejto otázky KS v Prešove poukazuje na rozhodnutie NS SR uverejnené v
periodikuZosúdnejpraxepodčíslom43/2000-„Odvolacísúdvtejtosúvislostiupozorňuje,žedohodnuté
úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník
v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 OBZ).“, tak k tomu procesný súd uvádza, že
nemá vedomosť o tom, že by sa v praxi jednoznačne presadilo (nebolo uverejnené v Zbierke súdnych

rozhodnutí a nenašlo ani širšiu podporu v právnickej spisbe). Bolo tomu tak asi preto, že v rovnakom
periodiku bolo pod číslom 55/1996 zverejnené iné rozhodnutie NS SR - „Úroky vo výške dohodnutej
pri poskytnutí úveru patria do splatnosti úveru. Ak pre prípad omeškania s vrátením poskytnutých
peňažnýchprostriedkovneboladohodnutáinásadzbaúrokov,patriaajzadobuposplatnostiúveruúroky
v rovnakej výške. Do doby splatnosti úveru bol žalovaný povinný platiť zmluvné úroky. Po splatnosti bol

s plnením v omeškaní a bol povinný platiť úroky z omeškania. Oba úroky bol povinný platiť bez ohľadu
na dôvod, pre ktorý dlh včas nezaplatil.“
15.2. Podľa § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia úverovej zmluvy - Zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,

alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
15.3. Ustanovenie § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka sa jednoznačne týka zmluvných podmienok.
Tieto zmluvné podmienky sa nemôžu odchýliť od dispozitívnych ustanovení Občianskeho zákonníka v
neprospech spotrebiteľa (od kogentných ustanovení nie je možné sa odchýliť ani bez existencie tohto
ustanovenia). Ustanovenia zmluvy o úvere, ktoré sú výrazom znenia § 506 Obchodného zákonníka,

však nie sú zmluvnými podmienkami ale podmienkami zákonnými. Tieto však vychádzajúc aj z článku
1. ods.2 Smernice Rady 93/13/EHS preskúmavané byť nemôžu - Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú
záväznézákonnéaleboregulačnéustanoveniaaustanoveniaalebozásadymedzinárodnýchdohovorov,
ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú
ustanoveniam tejto smernice. Potom na znení podmienok zmluvy, podľa ktorých je pri odstúpení od

zmluvy dlžník povinný vrátiť poskytnuté prostriedky spolu s úrokmi nie je nič protizákonné. To, že sa
v týchto ustanoveniach spomína aj povinnosť vrátenia bezdôvodného obohatenia, je iba výsledkom
toho, že v roku 2004 keď sa uzatvárala úverová zmluva, neboli názory súdnej praxe a súdnej teóriena charakter § 506 Obchodného zákonníka ustálené (niektoré súdy pri odstúpení od úverovej zmluvy
aplikovali § 349 a § 351 Obchodného zákonníka).

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, procesný súd sa argumentačne stotožnil s argumentáciou senátu
14Co Krajského súdu v Prešove a nie senátu 6Co tohto súdu, na ktoré poukazovali žalovaní, preto
rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

17.Podľa§251C.s.p.-Trovykonaniasúvšetkypreukázané,odôvodnenéaúčelnevynaloženévýdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
17.1. Žalobca v konaní takmer plne úspešný má voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.

Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.