Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, June 5, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/11/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116887393
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8116887393.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia

Slovakia, s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr.
Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, P.O.BOX 205, 810 00 Bratislava, proti žalovanej: E. Z., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, XXX XX D., o zaplatenie 659,81 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 13.07.2016 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 659,81

€. Žalobca vychádzal z toho skutkového základu, že dňa 20.09.2012 bola uzatvorená zmluva o pôžičke,
evidenčné č. XXXXXXX, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá celková suma pôžičky 1122,60
€. Podľa zmluvy o pôžičke mal žalovaný túto pôžičku splácať v pravidelných 60 mesačných splátkach
v sume 18,71 €. Do dňa podania žaloby však žalovaný zaplatil iba 74,84 €. Vzhľadom na neplnenie
platobných povinností zo strany žalovaného, žalobca listom zo dňa 20.07.2013 predčasne zosplatnil
predmetný spotrebiteľský úver, na základe čoho požaduje od žalovaného zaplatenie sumy 659,81 €
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne od 29.07.2013 až do zaplatenia.

2. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

3. Súd vo veci rozhodol bez pojednávania postupom podľa § 297 C.s.p. (Súd na prejednanie sporu
nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak a) sa vo veci rozhoduje rozsudkom
pre zmeškanie v prospech spotrebiteľa, b) ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci,
skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.).

4. Súd vychádzal z obsahu spisu a zistil nasledujúce: Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 20.09.2012
zmluvu o spotrebiteľskom úvere s názvom „Zmluva o poskytnutí najľahšej pôžičky“.
4.1 Z tejto zmluvy vyplýva, že žalovanému bola poskytnutá pôžička vo výške 600 €, ktorú mal splatiť
v 60 mesačných splátkach vo výške 18,71 €. Termín konečnej splatnosti - 09/2017, celkové náklady
spotrebiteľa mali predstavovať sumu 522,60 €, ročná úroková sadzba bola 32%, RPMN - 32% a
priemerná hodnota RPMN - 45,60%. Splátky boli podľa bodu 6.2 VOP splatné do 20. dňa v kalendárnom

mesiaci.
4.2. Žalobca ďalej súdu predložil predžalobnú upomienku zo dňa 20.07.2013 adresovanú žalovanému,
ktorou je tento vyzývaný k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorazovo v súlade so všeobecnýmiobchodnými podmienkami. Celkovú istinu vo výške 1055,24 € mal žalovaný uhradiť obratom najneskôr
však do 3 dní od doručenia tejto upomienky.
4.3. Žalobca tiež súdu predložil prehľad splátok a úhrad, z ktorých vyplýva, že zo strany žalovaného

bola uhradená suma 74,84 €.

5. Výzvou zo dňa 02.08.2016 požiadal súd žalobcu, aby v lehote 10 dní
- zaslal súdu všetky doklady, ktorými sa overovala bonita žalovaného,
- preukázal pred zosplatnením úveru postup podľa § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka,

- zaslal súdu rozpis všetkých splátok na istinu, úroky a poplatky.
5.1. Na výzvu reagoval žalobca podaním doručeným súdu dňa 16.08.2016, v ktorom nič zo súdom
požadovaného nepredložil.

6. Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:
Podľa § 1 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia

úverovej zmluvy - Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo
obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm.d) zákona č. 129/2010 Z.z. - zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 7 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. - Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa

a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak
je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo
cennýmipapiermi;týmniejedotknutéustanovenie§17ods.3.
Podľa § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. - Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1

,niejeoprávnenývyžadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

7. (Ne)platnosť predčasného zosplatnenia úveru - Predovšetkým má súd za to, že k predčasnému
zosplatneniu úveru a teda k strate výhody splátok u dlžníka - žalovaného nedošlo, z dôvodu nedodržania

postupu podľa § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka (Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa
má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.). Doručenie upozornenia na možné zosplatnenie úveru z dôvodu omeškania
s jeho splácaním totiž žalobca súdu nepreukázal. Z vyššie uvedeného záveru vyplýva, že žalovaný bol

povinný aj naďalej plniť svoj záväzok v splátkach.

8. Bezúročnosť úveru a neplatnosť predčasného zosplatnenia úveru. Napriek tomu, že v čase uzavretia
zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 11.10.2012, ustanovenie § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z.
neobsahovalo sankciu bezúročnosti úveru pre porušenie povinnosti dodávateľa skúmať bonitu klienta,

má súd za to, že k takému záveru možno dospieť aj aplikáciou § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka - Výkon
práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať
do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Cieľom § 7 ako aj § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej
schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky,

tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou
mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania,
predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.).
Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne

taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru.
Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a
prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úverbude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď
z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.
Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí

nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať.
Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či
zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver.
Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ
vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z

informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie
zhromaždiť,vyhodnotiťichdostatočnosťarozhodnúť,čiaktoréinformáciejenevyhnutnéďalejoverovať.
Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný
získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.
Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto
povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa

potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o
spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť.
Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na
frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných
prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej

výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako
stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (tj. konkrétne
príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť
alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje.

Veriteľ skúmanie bonity žalovaného nepreukázal a preto je súd je presvedčený, že v prípade, ktorý
nastal a v ktorom žalobca či už úmyselne alebo konaním hrubo odporujúcim odbornej starostlivosti zvýšil
zadlženosť žalovaného, je konaním hrubo odporujúcim dobrým mravom, aby žalobcovi patrila odmena
vo forme úrokov a poplatkov. Súd teda dospel k záveru, že žalovaný je povinný z prejednávaného
úverového vzťahu vrátiť iba istinu a nie aj úroky. Neskúmanie bonity je zároveň dôvodom pre nemožnosť

predčasného zosplatnenia úveru.
8.1. Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 6Co/171/2016 k otázke skúmania bonity spotrebiteľa uviedol:
„Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím
zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je

to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské
štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na
základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné

opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity

a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,

ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,
EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol

stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v
zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice
2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa
ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitudlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne
znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto
zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53)

(bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej)
Žalobca nijako nepreukázal, že by ho zaujímala bonita a stav núdze žalovaného a či žalovaný dokáže
plniť záväzky z úverového vzťahu. Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti žalovaného, odvolací
súd považuje aj ľahkomyseľnosť dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu
veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ žalobca ako veriteľ využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a

to aj pri nedbanlivosti pri overovaní si bonity žalovaného, životných nákladov a celkovej schopnosti
splácať úver. Žalobca pri poskytovaní úveru zanedbal možnosti a schopnosti žalovaného spotrebiteľa
splácať úver a prvostupňový súd veľmi správne odmietol priznať aj akékoľvek trovy, ktoré sa môžu na
prvý pohľad zdať primerané, ale pre človeka v núdzi potenciálne spôsobilé prispieť k nezvládnuteľnému
zadlženiu. Je dôležité, aby žalovaný ako spotrebiteľ finančnej služby žalobcu nezanevrel na služby
a aby mohol s prehľadom zvládnuť úverový vzťah bez jeho extrémneho navýšenia (čl. 38 Charty

základných práv EÚ) (rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 3Co/151/2013 z dňa 25.09.2013).
Žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy sa zameral len na zistenie príjmových pomerov žalovanej a jej
schopnosť splácať úver vôbec neskúmal. Podľa tvrdenia žalovanej pri uzatváraní zmluvy sa zástupca
žalobcu zaujímal o jej príjmy a o nič iné a to i napriek upozorneniu zo strany žalovanej na existenciu
ďalších úverov. Za dôkaz podporujúci toto tvrdenie je potrebné považovať i samotnú zmluvu o úvere.

V nej okrem údajov zameraných na zamestnanie a príjem žalovanej iné údaje obsiahnuté nie sú. V
priebehu konania žalobca ničím právne významným nepreukázal, aby mal akúkoľvek snahu čo i len
formálne zisťovať celkovú zadlženosť žalovanej a teda jej schopnosť platiť ďalší poskytnutý úver. Cieľom
žalobcu bolo bez akýchkoľvek pochybností dosiahnutie zisku, bez ohľadu na to, že žalovaná vzhľadom
na svoju vysokú zadlženosť množstvom ďalších úverov nebola objektívne schopná dlh takto vzniknutý

uhradiť, nakoľko celková výška mesačných splátok úverov presahovala výšku jej príjmu. Žalobca pri
uzatváraní úverovej zmluvy nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou a ani so zaužívanou
praxouazvyklosťamipriposkytovaníúverov.Takétojehokonanieniejemožnéhodnotiťinakakokonanie
priečiace sa dobrým mravom v dôsledku čoho je ním uzatvorená zmluva neplatná podľa ustanovenia §
39 Občianskeho zákonníka (rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 7Co/134/2012 zo dňa 24.01.2013).

Dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý
s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa.
Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vôbec nepôsobí
odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka,
a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu.

To, že žalovaná za stavu finančnej tiesne prijala peňažné prostriedky, je pochopiteľné a prirodzené.
Ide o veľmi častý prípad, kedy sú osoby z dôvodu značne nepriaznivej finančnej situácie dotlačené
vstúpiť do úverových vzťahov. Prístup spotrebiteľa je prirodzený, čo sa ale nedá povedať o veriteľovi,
ktorý je podnikateľom v oblasti sledovanej centrálnou bankou. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi
vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale

o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto
agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom
musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť
bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa
z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Je nelogické

až hazardné, poskytovať úver osobe za podmienok, ktoré neprivodia nič iné len následný súdny
spor, exekúciu, navyšovanie zadlženia. V celoštátnom meradle vysoko participujú obdobné úverové
vzťahy na vzniku nadmerného počtu exekúcií (https://www.noviny.sk/ekonomika/123468-na-slovensku-
prebiehaju-viac-ako-3-miliony-exekucii). Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie
úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou

starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.
Zmyslom a cieľom úverovania nemôže byť sledovanie exekúcie obyvateľstva, najmä u subjektov
personálne vybavených v oblasti právnej ako aj ekonomickej.
OdvolacísúdnepovažovalzapotrebnépredložiťprejudiciálnuotázkuSúdnemudvoruohľadommožnosti

použitia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že slovenská právna úprava explicitne
neupravuje efektívnu a odradzujúcu sankciu za porušenie vážnej povinnosti na finančnom trhu.
Povolenie splátok (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) nepredstavuje žiadnu sankciu ale len spôsobsplatenia dlhu a je oprávnené skonštatovať, že slovenská právna úprava nenapĺňa cieľ smernice odradiť
veriteľa od porušovania povinnosti na finančnom trhu.“
8.2. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov vedúcich k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a

neplatnosti jeho predčasného zosplatnenia nebolo potrebné osobitne sa zaoberať úžernou úrokovou
sadzbou vo výške 32% ročne.

9. Nepriznané plnenie - Pri závere súdu o tom, že úver je bezúročný, bez poplatkov a k jeho platnému
predčasnému zosplatneniu nedošlo, by žalobcovi patrila istina dlžná ku dňu rozhodovania súdu.

Vzhľadom na čas rozhodovania súdu a počet splátok 60 (konečná splatnosť úveru - 09/2017) je zrejmé,
že všetky splátky úveru ešte splatné nie sú.
9.1. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka - Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
9.2. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka - Ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok

stane zročným celý dlh (§ 565 ),
začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
9.3. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - Orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo

zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
9.4. Z bodu 6.3 VOP vyplýva, že v jednotlivých splátkach je zahrnutý dohodnutý anuitný úrok, príslušná
časť istiny a poistenie. Podľa www.wikipedia.sk anuita (z lat. annuus -
ročný) je pravidelné (periodické) plynutie pevne stanovených platieb počas určitej špecifikovanej doby.

Anuitná splátka
zostáva počas celej doby splácania rovnaká. Skladá sa z istiny a splátky
úroku . Výška anuitnej splátky sa nemení. Plynule sa mení
výška a pomer istiny a úroku . Z toho vyplýva , že na začiatku

úverového vzťahu najväčší podiel celej splátky bude tvoriť úrok a naopak na konci bude najväčší podiel
splátky predstavovať istina, čiže každou ďalšou splátkou sa úrok znižuje a istina sa zvyšuje. Úrok a
istina sa platia v pravidelných časových intervaloch , najčastejšie
mesačne počas celej platnosti úveru.
9.5. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná dňa 13.07.2016, sú splátky úveru splatné pred dňom

13.07.2013 premlčané, na čo súd musí prihliadať z úradnej povinnosti. Podľa bodu 6.2 VOP - splatnosť
splátky bola 20. deň v kalendárnom mesiaci. K 13.07.2013 mali byť zaplatené splátky splatné do
20.06.2013. K tomuto dňu mali byť zaplatené splátky 1. - 9. v sume 9 x 18,71 € = 168,39 € ale bola
zaplatená iba suma 74,84 €. Táto suma bola celá započítaná na istinu. Zo sumy 168,39 € však pre
nezaslanie rozpisu splátok nepozná súd dlžnú istinu, ktorá je premlčaná. Podľa „prehľadu splátok a

úhrad“ poskytnutého žalobcom vyplýva, že zosplatnená istina ku dňu 20.07.2013 mala výšku 566,26
€ a teda výška istiny v premlčaných splátkach 1. - 9., predstavuje sumu 33,74 € (600 € - 566,26 €).
Vzhľadom na to, že celá istina ešte splatná v čase rozhodovania súdu nebola, súd mohol žalobcovi
priznať iba istinu splatnú ku dňu rozhodovania súdu. Pre takéto priznanie však potreboval rozpis splátok,
z ktorých by táto istina bola zrejmá. Keďže žalobca súdu rozpis splátok nezaslal, nebolo možné iba jeho

zavinením priznať sumu, ktorá sa javila ako dôvodná (suma istiny splatná ku dňu 05.06.2013). Pokiaľ ide
o úroky z omeškania, ktoré žalobca požadoval od dňa 29.07.2013, tieto súd nepriznal, nakoľko nepoznal
dlžnú istinu k tomuto dňu a javí sa, že žiadna istina k tomuto dňu ani dlžná nebola.

10. Náhrada trov konania. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a

účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Neúspešný žalobca nárok na náhradu trov konania nemá a keďže úspešnému žalovanému žiadne trovy

v konaní nevznikli, súd mu nárok na ich náhradu nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.