Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 26, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžf/52/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200377
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:2014200377.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov

senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu: J.K. CONSULT,
s.r.o., so sídlom Škarniclovská 1, Skalica, IČO: 35 938 633, právne zastúpeného: Advokátska kancelária
Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 1100302/1/114215/2014/885 zo dňa 6. marca 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/90/2014-68 zo dňa 7. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/90/2014-68 zo dňa 7.

mája 2015 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd") rozsudkom č.k. 14S/90/2014-68 zo dňa 07.05.2015
zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/114215/2014/885 zo
dňa 06.03.2014. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi ich
náhradu nepriznal.
2. Rozhodnutím č. 1100302/1/114215/2014/885 zo dňa 06.03.2014 žalovaný zmenil výrokovú časť

rozhodnutia (dodatočný platobný výmer) Daňového úradu Bratislava č. 9104402/5/4988483/2013/Šiš zo
dňa 11.11.2013, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok)
nepriznal žalobcovi za zdaňovacie obdobie jún 2011 nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty v sume
128923,28€avyrubilrozdieldanevsume149037,-€tak,žežalobcovinepriznalzazdaňovacieobdobie
jún 2011 nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty v sume 128 923,28 € a určil mu vlastnú daňovú
povinnosť vo výške 20 113,72 €, čo je rozdiel dane vo výške 149 037,- €. Ostatné časti rozhodnutia

daňového úradu zostali nezmenené.

3. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že žalobca namietal nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia ako aj postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, spočívajúcu v tom, že správca dane ale aj
žalovanýnedostatočnezistiliskutkovýstavveci,presunulirozsahdôkaznéhobremenazdodávateľských
spoločností na žalobcu a znemožnili mu zúčastniť sa ústneho pojednávania so svedkami a klásť im
otázky. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly nevypočul žiadneho svedka a rozhodnutie vydal

len na základe subjektívnej a nesprávnej úvahy. Zároveň mal za to, že správca dane sa vo svojom
rozhodnutí nezaoberal rozpornými vyjadreniami svedkov, dôsledkom čoho je arbitrárnosť a nezákonnosť
rozhodnutia. Ďalej poukazoval na pochybenie správcu dane v súvislosti s nedodržaním zákonnej lehoty
na vykonanie daňovej kontroly, pričom mal za to, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolovydané v rozpore so zákonom a teda aj dôkazy z tohto postupu boli získané v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Zároveň vytýkal daňovým orgánom porušenie daňového tajomstva,
keď zverejnili informácie z iných daňových konaní, týkajúce sa daňových subjektov v obchodnom

reťazci. Zdôraznil, že vykonaným dokazovaním bolo dodanie tovaru žalobcovi jednotlivými dodávateľmi
jednoznačne preukázané a to nielen formálne, ale aj uskutočnením reálnych dodávok tovaru.

4. Krajský súd k námietke žalobcu týkajúcej sa nezachovania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej
kontroly uviedol, že daňová kontrola sa začala upovedomením o vykonaní daňovej kontroly dňa

19.09.2011, avšak následne bola oznámením nadriadeného daňového orgánu zo dňa 02.03.2012
predĺžená o šesť mesiacov. V rámci predlženej lehoty vydal správca dane rozhodnutie, ktorým daňovú
kontrolu prerušil do 26.07.2012 z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií do
Českej republiky. Daňová kontrola aj s dobou prerušenia síce trvala 779 dní, avšak samotné prerušenie
trvalo 419 dní, pričom počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynuli, z čoho vyplýva, že daňová
kontrola trvala celkovo 360 dní a teda zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly bola zachovaná.

Správca dane pritom rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly dostatočným spôsobom odôvodnil.
Vo vzťahu k posúdeniu miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 29 ods. 8
zákona o správe daní mal za to, že z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca
vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru a jeho existencia. V tejto súvislosti dal do
pozornosti výklad šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977 a výklad zásady neutrality DPH

vyplývajúci z rozsudkov ESD v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta
Recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03),
Bond House Systems (C-484/03), pričom poukazujúc na rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol.
(C-409/04) Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10) uviedol, že nie je v rozpore s právom Únie
požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil,

že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré
možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby závisí od okolností toho ktorého prípadu
vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
Krajský súd považoval za podstatný a nesporný dôkaz o fiktívnosti vykonávania obchodných transakcií
v reťazci spoločností Palace Real, spol. s.r.o., GAMA-EXPO, s.r.o.,

G-STAR 300, s.r.o., J.K. CONSULT, s.r.o., (žalobca), EUROCOO, a.s. Praha zápisnicu o vykonaní
prehliadky č. PPZ-NKA-PZJI-V-268/2013 zo dňa 2.10.2013, spísanú Prezídiom Policajného zboru -
Národná kriminálna agentúra - Národná jednotka Finančnej polície, z ktorej vyplýva, že na jednej z paliet
dlažby, ktorá bola súčasťou prepravovaného tovaru bolo namontované GPS, pričom bolo zistené, že
dlažba bola prepravovaná zo skladov v Piešťanoch do slobodného colného pásma v Českej republike,

kde bola niekoľkokrát predaná, odtiaľ bola prevezená do Srbska a následne bola z tretieho štátu z
colného pásma Subotica prepravená do skladov v Piešťanoch spoločnosti JANSON SK, s.r.o., s tým,
že bola zabalená v nezmenenom stave, hoci fakturačne niekoľkokrát zmenila majiteľov. Fiktívnosť
obchodov je preukázaná aj tým, že prvá spoločnosť v obchodnom reťazci Palace Real, spol. s.r.o.
je spoločnosťou nekontaktnou, t.j. nemala žiadneho štatutárneho zástupcu a ďalšie dve spoločnosti

GAMA-EXPO, s.r.o. a G-STAR 300, s.r.o. nevykonávajú žiadnu ekonomickú činnosť. Krajský súd mal
za to, že fakturovaný predmet dane nebol preukázaný už od prvých daňových subjektov zapojených vo
fakturačnom reťazci spoločnosti Palace Real, s.r.o. a GAMA-EXPO, s.r.o. a preto tento predmet dane
logicky nemohol nadobudnúť a obchodovať s ním ani žalobca. Poukázal na to, že doklady, úhrady a
zmluvyniesúvecnýmpreukázanímzdaniteľnýchobchodov,navyšeúhradyfaktúrboličastodeklarované

v hotovosti a ak aj bola úhrada deklarovaná bezhotovostne, tak podľa obratov na účtoch je zrejmé, že
jednotlivé úhrady boli deklarované tak, aby na účtoch bol minimálny finančný zostatok, čo pri skutočnom
obchodovaní nie je reálne. Krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu týkajúcu
sa arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, keďže žalovaný logickými a konkrétnymi skutočnosťami
odôvodnil nepriznanie nadmerného odpočtu DPH. Vo vzťahu k námietke žalobcu o pochybení správcu

dane, keď nevypočul svedkov v jeho prítomnosti uviedol, že žalobca v priebehu konania dôkazy ani
výsluch svedkov nenavrhoval. Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca síce na výzvu správcu dane
predložil skladovú evidenciu, avšak táto sa netýkala deklarovaných fakturačných obchodov. Krajský súd
mal za to, že žalobca nepreukázal vynaloženie všetkých rozumných opatrení a starostlivosti vyplývajúcej
z rizika podnikateľskej zodpovednosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných

plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH, nakoľko v tomto smere neprejavil
žiadnu aktivitu, ktorou by vylúčil, že nakúpi tovar, ktorého existencia bude spochybnená. Pokiaľ sa týka
otázkyzohľadňovaniaspoločenskýchpodmienokavývojavdaňovejoblastipoukázalnazisteniaInštitútu
Finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu nekopíruje vývoj ekonomiky,čo je dôsledok daňových únikov, pričom znalosť súdu o týchto pomeroch je jedným z podkladov
pre spravodlivé rozhodovanie vo veci. Krajský súd nevzhliadol pochybenie daňových orgánov ani v
súvislosti s namietaným porušením daňového tajomstva jednak z dôvodu, že v napadnutom rozhodnutí

sa nenachádzajú informácie s povahou daňového tajomstva ako aj tým, že daňové orgány uvádzajú
dôkazy a zistenia, ktoré nadobudli v súvislosti s daňovými kontrolami u iných daňových subjektov,
ktoré boli článkami deklarovaných obchodov a ktoré sú z hľadiska riadneho odôvodnenia rozhodnutia
skutkovo a právne významné. Záverom dal krajský súd do pozornosti rozhodovaciu činnosť najvyššieho
súdu sp.zn. 8Sžf/34/2012, 4Sžf/32/2012 a ďalšie, v ktorých bolo právoplatne rozhodnuté v obdobných

veciach týkajúcich sa granitových dosiek a dlažby a v ktorých vystupuje žalobca ako jeden z článkov
obchodného reťazca, pričom v týchto prípadoch sa nepreukázalo uskutočňovanie reálnych obchodov
medzi jednotlivými daňovými subjektmi, keď súd potvrdil rozhodnutie správcu dane o nepriznaní nároku
na nadmerný odpočet DPH daňovým subjektom.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov

podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. a domáhal sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu zruší v
celom rozsahu a vec žalovanému vráti na ďalšie konanie. Krajskému súdu vyčítal, že neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.
Zároveň namietal, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V dôvodoch odvolania
uviedol, že nemožno súhlasiť so závermi žalovaného ani krajského súdu o tom, že k uskutočneniu
predmetných zdaniteľných plnení nedošlo, nakoľko odberatelia aj dodávatelia žalobcu mali predmetné
obchodné prípady riadne zaúčtované a uskutočnenie obchodu riadne potvrdili. Predmetný tovar bol
riadne uskladnený, pričom žalobca predložil v daňovom konaní okrem faktúr aj príjemky tovaru, skladovú

evidenciu, riadnu účtovnú evidenciu a zmluvu o uložení veci. Správca dane mal možnosť kedykoľvek
navštíviť skladové priestory a presvedčiť sa o existencii tovaru. Krajskému súdu taktiež vytýkal, že
sa nezaoberal jeho návrhom na vypočutie svedkov. Ďalej namietal, že v protokole o daňovej kontrole
je viacero nepresností a skutočností, vrátane rozporov so zákonom, čo má za následok, že výsledok
daňovej kontroly je vo vzťahu ku konkrétnemu daňovému subjektu diskriminačného charakteru. Nie je

možné prijať ani záver súdu, že žalobca reálnosť deklarovaných obchodov nepreukázal a že podstatným
dôkazom je zápisnica o vykonaní prehliadky spísanej Prezídiom Policajného zboru - Národná kriminálna
agentúra - Národná jednotka Finančnej polície, nakoľko šlo iba o jednu paletu z množstva paliet tovaru,
s ktorými sa obchodovalo. Krajský súd tak túto skutočnosť zovšeobecňuje absolútne neprijateľným
spôsobom. Tovary neboli označené len všeobecným spôsobom, ale boli riadne identifikovateľné v

súlade s platnými zákonným ustanoveniami. Správca dane akceptoval daň na výstupe zo zdaniteľných
obchodov deklarovanú daňovým subjektom v podaných daňových priznaniach za príslušné zdaňovacie
obdobie, kontrolou neboli zistené porušenia zákona č. 222/2004 Z.z., ktoré by viedli k zvýšeniu dane na
výstupe za kontrolované zdaňovacie obdobie. Konanie správcu dane je tak zmätočné, keď v obdobných
prípadoch používa rozdielny výklad právnych predpisov ako aj rôzny prístup k hodnoteniu dôkazov v

obdobných prípadoch. Zdôraznil, že správca dane po kontrole nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie
dane z tovaru, ale súčasne daň z nákupu tovaru týkajúcich sa daného tovaru nespochybnil. V rozpore
s týmto konaním správcu dane je konštatovanie, že daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov za
dodanie tovaru ponechal z dôvodu jej uvedenia na faktúrach, pretože bolo spochybnené dodanie tovaru
pri prijatých zdaniteľných plneniach. Žalobca mal za to, že pri vydávaní rozhodnutia správcu dane boli

porušené všetky procesné postupy a zásady daňového konania. Ďalej poukázal na to, že ak správca
dane neakceptuje žalobcom predložené dôkazy, nestačí len jeho všeobecné konštatovanie, ale musí
ísť o dokázanie takto tvrdeného výroku v zmysle § 29 ods. 1 a 2 zákona správe daní. V súvislosti s
otázkou dôkazného bremena v daňovom konaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, a to rozsudok sp.zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15. marca 2011, v ktorom vyslovil, že skutočnosti

uvedené v § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Zároveň konštatoval, že z uvedených ustanovení
zákona č. 222/2004 Z.z. nemožno vyvodiť dôkazné bremeno na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa
a dodávateľových subdodávateľov. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie v spojených prípadoch C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House,

kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet dane nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci
dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom
platca dane nevie alebo nemôže vedieť. Dospel k záveru, že ak daňový subjekt disponuje existenciou
materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovým opisom druhu a ceny dodanýchslužieb a tovaru od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku
v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i
dôkaznú núdzu správca dane. Taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 5Sžf/108/2009, v zmysle ktorého povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti
nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom rozhodovaní
vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení. Následne poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky sp.zn. 5Afs/131/2004 zo dňa 25. marca 2005, v ktorom konštatoval,
že nemožno ponímať dôkazné bremeno daňového subjektu extenzívne a rozširovať ho na preukázanie

všetkých resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný
subjekt. Na preukázanie opaku - v dôsledku skutočností, ktoré nastali u odberateľa znáša dôkazné
bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Žalobca mal za to, že v danom prípade správca dane neuniesol
dôkazné bremeno, preto je nútený znášať dôkaznú núdzu. Rovnako tak dal do pozornosti rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie (tretia komora) z 21. júna 2012 vo veci Mahagében Kft proti Nemzeti Adó-
és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó F?igazgatósága (C-80/11) a Péter Dávid proti Nemzeti Adó-

és Vámhivatal Észak-alf? ldi Regionális Adó F?igazgatósága (C-142/11), v ktorom vyslovil, že čl. 167,
čl. 168 písm. a/, čl. 178 písm. a/, čl. 220 ods. 1 a čl. 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej
praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo
zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že

osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila
nezákonnostiatobeztoho,abytentoorgánobjektívnepreukázal,žesamotnádotknutázdaniteľnáosoba
vedelaalebomalavedieť,žeuvedenéplneniezakladajúcenároknaodpočetdanejesúčasťoudaňového
podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského
reťazca. Ďalej uviedol, že právo na odpočítanie DPH, ktorej podlieha nadobudnutie tovaru a služieb

na vstupe, tak predpokladá, že výdavky vynaložené na ich nadobudnutie patria k podstatným prvkom
tvoriacim cenu zdaniteľných plnení na výstupe, pri ktorých vzniká právo na odpočítanie, v súvislosti
s ktorým tvrdením poukázal na rozsudky Európskeho súdneho dvora Midland Bank, bod 30, Abbey
National, bod 28, ako aj Cibo Participations
C-16/00, Zb. s I-6663, bod 31. Dodal, že právo na odpočet je napriek tomu dostupné v prospech

zdaniteľnej osoby, dokonca pri absencii priamej súvislosti medzi osobitným plnením na vstupe a jedným
alebo viacerými plneniami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočet, ak náklady na predmetné služby
tvoria súčasť celkových nákladov zdaniteľnej osoby a sú ako také podstatnými prvkami tvoriacimi cenu
tovarov alebo služieb, ktoré poskytuje. Takéto náklady priamo a bezprostredne súvisia s celkovou
hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby, pričom dal do pozornosti rozsudky Európskeho súdneho

dvora Midland Bank, body 23 a 31, ako aj Kretztechnik, bod 36. Zároveň označil rozsudky Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/14/2012, 5Sžf/22/2009 a 3Sžf/1/2010, v ktorých sa vyjadril, že v
zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy
a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru, a to najmä z dôvodu, že
zákon nedáva právne prostriedky daňovníkovi na sledovanie týchto procesov u svojich dodávateľov. S

ohľadom na tieto rozhodnutia uviedol, že správca dane rozhodujúcu časť svojho rozhodnutia podložil
skutkovými zisteniami, ktoré sa bezprostredne nedotýkajú dodávky tovaru medzi daňovým subjektom
a jeho dodávateľom, ale predchádzajúcich dodávok dodávateľa žalobcu. V odvolaní poukázal aj na
rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, kde z rozsudku C-440/04 Recolta recycling SPRL vyplýva, že
vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť právo na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností

preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu
k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy
dodávka platiteľom dane a hospodárska činnosť. V prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom
dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného
predávajúcim, má sa smernica vykladať v tom zmysle, že bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa

ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu
absolútnou neplatnosťou ako zmluvu, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod
na strane predajcu, má za následok stratu práva na odpočet DPH zaplatenú týmto platiteľom dane.
V tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto neplatnosť vyplýva z podvodu vo vzťahu k DPH
alebo iných podvodov. Naopak, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je

uskutočnenápreplatiteľadane,ktorývedelalebomuselvedieť,žesvojoukúpousazúčastňujenaplnení,
ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie
práva na odpočet tomuto platiteľovi dane. Krajskému súdu taktiež vyčítal, že jeho rozhodnutie je v
rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa v jeho odôvodnení nevysporiadal s podstatnými relevantnýmiskutkovými a právnymi tvrdeniami žalobcu. Mal za to, že medzi odôvodnením rozhodnutia žalovaného
a konštatovaním súdu, že sa stotožňuje so závermi rozhodnutia žalovaného, nie je žiadna logická
súvislosť. V nadväznosti na uvedené vyčítal aj žalovanému nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť

jeho rozhodnutia, keď uviedol, že preskúmavané rozhodnutie obsahuje mnoho zistení, ale chýba tu
jednoznačný záver správcu dane, z ktorého je možné vyvodiť, že deklarovaný obchod sa medzi
jednotlivými spoločnosťami neuskutočnil z presne zisteného a popísaného dôvodu.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť,

pretože vec bola posúdená správne po skutkovej aj právnej stránke a neboli zistené žiadne skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že odvolacie námietky
žalobcu sú totožné s tými, ktoré boli uvedené v žalobe. Zotrval na svojom stanovisku zo dňa 6.8.2014,
ktoré predložil súdu k námietkam uvedeným v žalobe. Zdôraznil, že z obsahu administratívnych spisov
jednoznačne vyplýva, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov uvedených na predložených dokladoch
nebolo preukázané obsahovo, ani dodávateľmi a odberateľmi. Samotný žalobca neuviedol relevantné

skutočnosti, ktoré by potvrdzovali odôvodnené vystavenie faktúr s deklarovaným predmetom dane,
nespolupracoval so správcom dane tým, že nereagoval na výzvy, nepredložil skladovú evidenciu s
počiatočnými a konečnými stavmi. Dlažba nebola ani jednou spoločnosťou špecifikovaná, pričom ide
o tovar, ktorý sa v tuzemsku neťaží a preto musí byť dodaný zo zahraničia. Žalovaný nepovažuje
za dôvodnú námietku žalobcu o neodôvodnenom predlžovaní kontroly. Správca dane vykonal z

vlastnej iniciatívy rozsiahle šetrenia a teda nie je možné tvrdiť, že bol nečinný. Poukázanie žalobcu
na rozsudky Najvyššieho súdu SR a rozsudky ESD je neopodstatnené, pretože žalobca nepreukázal
predmet dane a neuniesol svoje dôkazné bremeno. Personálna prepojenosť obchodných spoločností
je zrejmá z obchodného registra, takže tvrdenie o opaku je účelové a zavádzajúce. Žalobca v
priebehu kontroly ani po doručení protokolu nenavrhoval vypočutie svedkov, ani v žalobe vypočutie

žiadnychsvedkovnekonkretizoval.Skutočnostiotom,žereálnenebolifaktúramideklarovanézdaniteľné
obchody uskutočnené potvrdzuje aj zápisnica o vykonaní prehliadky Prezídiom Policajného zboru,
z ktorej vyplýva, že sústavné deklarovanie obchodov s kameňom žalobcom aj ďalšími obchodnými
spoločnosťami bolo účelové, keďže ani jedna z obchodných spoločností nepreukázala spotrebu
kameňa/dlažby v tuzemsku ako konečný spotrebiteľ. Žalovaný poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/32/2012 a 8Sžf/34/2012, v ktorých bola riešená obdobná činnosť.
Viaceré obchodné spoločnosti uvedené v týchto rozsudkoch sú uvedené aj v rozhodnutiach daňových
orgánov. Samotný žalobca je uvedený v týchto rozsudkoch ako dodávateľ spoločnosti GOSTAN s.r.o,
ktorá bola ako žalobca účastníkom predmetných súdnych konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky
uvedenými rozsudkami potvrdil rozsudky krajských súdov, ktorými boli žaloby zamietnuté, pričom

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/32/2012 bol predmetom konania na
Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. IV. ÚS 160/2014-21 sťažnosť obchodnej
spoločnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach
podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), odvolanie
prejednalbeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§250jaods.2vetaprváO.s.p.),keďdeňvyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ), avšak neuviedol, akým spôsobom by tieto mohli ovplyvniť
právny názor, ku ktorému dospel krajský súd v napadnutom rozsudku. Preto v prvom rade odvolací

súd považuje za potrebné uviesť, že v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/11 a C-142/11) SD EU v
prvom rade pripomenul boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný a
podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES (bod 41). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom
a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže,
že toto právo sa uplatňuje podvodne. V predmetnej veci položené prejudiciálne otázky vychádzali z

predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to
vyplýva z príslušnej faktúry, a že faktúra obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112/ES
(bod 44). V prejednávanej právnej veci však nebolo preukázané, žeby sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo.
Nebola teda splnená jedna z podmienok, za ktorých došlo k položeniu prejudiciálnej otázky vo veci
Mahagében; zároveň v predmetnej právnej veci nebolo preukázané splnenie vecných a formálnych

podmienok vzniku práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112/ES.

32.Rovnakotakodvolacísúdnemoholprihliadnuťnanámietkužalobcu,ktorýdaldopozornostirozsudok
Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics
a C-484/03 Bond House, nakoľko samotné vystavenie faktúr, ktoré by i mali formálne náležitosti, nie je

dôvodom samo o sebe na uznanie predmetných výdavkov, keď neboli preukázané jednotlivé materiálne
plnenia, ktoré mali prebehnúť na ich podklade.33. Napokon ani odvolacia námietka žalobcu, ktorý argumentoval rozhodnutím Najvyššieho správneho
súdu Českej republiky sp.zn. 5Afs/131/2004 zo dňa 25. marca 2005, nie je opodstatnená, pretože
v uvedenom konaní bola riešená iná skutková situácia, a to pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty,

kde správca dane nespochybňoval materiálnu existenciu deklarovaných služieb a dodávok tovaru, ale
spochybňoval jeho dodanie konkrétnou spoločnosťou, resp. nepreukázanie prepravy tovaru. Žalobca
však v danom prípade nepreukázal ani reálnu existenciu tovaru.

34. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali

zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun
dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane.

35. Z týchto podstatných dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu podľa §
250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil a v podrobnostiach poukazuje
na jeho odôvodnenie.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
vspojenís§246cods.1vetaprváO.s.p.a§250kods.1O.s.p.tak,žeúčastníkomichnáhradunepriznal,
keďže žalobca úspešný nebol a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.