Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 7, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/89/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208743
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214208743.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Anton Jaček a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom tamtiež, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: G. L., nar. X.XX.XXXX, bytom K. D., T. XXXX/XX, o
zaplatenie 270,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda č.k. 6C/399/2014-50 zo dňa 20.10.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. návrh (aktuálne žalobu) zamietol a
nasledujúcim výrokom II. vyslovil, že žiadny z účastníkov (aktuálne strán) nemá právo na náhradu trov
konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ust. § 39, § 524 ods. 1, § 525, § 526
Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ), ako i § 92 ods. 7 resp. 8 Zákona o bankách, s poukazom na
procesné ust. § 79 ods. 4, § 114 ods. 3, § 115a ods. 2, § 120 ods. 1, § 200ea ods. 1 OSP. O trovách

rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

3. Súd vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že Všeobecná
úverová banka, a.s., Bratislava (ďalej VÚB) a žalovaný dňa 8.12.2008 podpísali listinu označenú ako
žiadosť o vydanie a používanie pôžičkovej karty Quatro č. 31198371, v časti III. je uvedená maximálna
výška pôžičky 30.000,- Sk a mesačná splátka vo výške 1.200,- Sk. Na základe zmluvy bola žalovanému
vydaná platobná karta, ktorou vykonal platby a výbery od 16.2.2009 do 21.10.2010. Predloženými

listinnými dôkazmi nebolo preukázané, že by žalovaný bol zo strany VÚB vyzvaný na úhradu dlžnej
istiny. Dňa 11.3.2014 medzi postupcom VÚB a žalobcom bola uzavretá Zmluva o postúpení pohľadávok,
na základe ktorej postúpil postupca na žalobcu predmetnú pohľadávku voči žalovanému. Zo zmluvy
vyplýva, že zmluva o postúpení nadobúda účinnosť dňom uhradenia celej kúpnej ceny pripísaním na
účet postupcu.

4. Vychádzajúc z preukázaného súd prvej inštancie uzavrel, že nebolo zistené, či a kedy žalobca

zaplatil VÚB dohodnutú odplatu, rovnako nebolo zistené, že by VÚB oznámila žalovanému, že postúpila
pohľadávku na žalobcu. Nebolo pritom povinnosťou súdu prvej inštancie v tomto smere nahrádzať
dôkaznú aktivitu žalobcu výzvou v zmysle § 43 ods. 1 OSP. Nepredloženie listinných dôkazov nie je
totiž vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby, ale má za následok nedokázanie hmotnoprávnychskutočností, o ktoré žalobca opiera uplatňovaná nároky. Žalobca si pritom musel byť vedomý, že tieto
skutočnosti musí dokázať. Súd sa zaoberal tiež otázkou, či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že
postúpenie je platné a účinné. Žalobca pritom nedokázal, že došlo k úhrade kúpnej ceny za postúpenie

pohľadávky a teda k naplneniu predpokladu, za ktorého malo postúpenie pohľadávky nadobudnúť
účinok. Tento nedostatok by mohol byť zhojený v zmysle § 526 OZ, ak by dlžníka o postúpení
informoval postupca, aj keď zmluva o postúpení neexistuje, alebo nie je účinná. Súd skonštatoval, že
predpoklady § 526 OZ (oznámenie postupcu alebo platnú a účinnú zmluvu o postúpení) sa v konaní
nepodarilo preukázať. Žalobca tým nepreukázal svoje postavenie veriteľa uplatnenej pohľadávky. Súd

prvej inštancie pokračoval v argumentácii tým, že okrem toho § 525 ods. 1 OZ zakazuje okrem iného
postúpiť také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. V zmysle zák. č. 483/2001
Z.z. o bankách, banky majú voči klientovi špecifické povinnosti a požiadavky, ako aj obsiahle bankové
tajomstvo. Postúpením pohľadávky na iný subjekt ako banku sa tak podstatným spôsobom mení
obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom veriteľom
- postupcom a dlžníkom. Preto súd vychádzal z toho, že ust. § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu

pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť
o záležitostiach dlžníka. V ďalšom súd skonštatoval, že ak nie sú splnené predpoklady § 92 ods. 7 resp.
8 Zákona o bankách, pohľadávka banky nie je postupiteľná, potom jej postúpenie je svojím obsahom
a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.
Záverom súd uzavrel, že nie je možné považovať za preukázanú požiadavku 90-dňového omeškania,

avšak nebolo dokázané, že by bol dlžník písomne vyzvaný na splnenie svojho záväzku pôvodným
veriteľom,žalobcanedokázal,žepredmetnápohľadávkabolavčasejejpostúpenianažalobcuspôsobilá
na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 Občianskeho zákonníka. Keďže žalobca nepreukázal, že sa
platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, čím nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, súd
jeho žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol s použitím § 142 ods. 1 OSP, s poukazom na

to, že žalobca si trovy uplatnil, avšak nebol úspešný a žalovaný si náhradu trov konania nežiadal a
prekázateľne mu ani žiadne trovy nevznikli.

5. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 220 OSP

zmeniltak,ženávrhunazačatiekonaniavyhovievplnomrozsahu,resp.podľa§221OSPhozrušíavráti
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v prvostupňovom a
odvolacom konaní. Trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vyčíslil súhrnne sumou 37,96 Eur.
Ako odvolacie dôvody uviedol, že súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav.
Nesúhlasí so zamietnutím žaloby z dôvodu, že by nebola preukázaná účinnosť postúpenia pohľadávky,

jetohonázoru,žepostúpeniepohľadávkyriadnepreukázalzmluvouopostúpení.Uviedol,žeštandardne
k zmluve o postúpení pohľadávok nezasiela doklad o úhrade kúpnej ceny, nakoľko nezverejňuje ani
údaj o výške kúpnej ceny k zmluve o postúpení pohľadávok. Súdu musí byť už aj z iných obdobných
prípadov, ktoré pred ním prebiehajú zrejmé, že na žalobcu došlo k účinnému postúpeniu pohľadávok z
predmetnej zmluvy. Pokiaľ táto skutočnosť nebola súdu zrejmá, mohol žalobcu vyzvať na preukázanie

účinnosti zmluvy o postúpení, na základe čoho by žalobca predložil vyhlásenie postupcu pohľadávok o
prijatíkúpnejcenynasvojúčet.Zostranyžalobcupritomnebolavznesenážiadnapochybnosťoplatnosti
a účinnosti predmetnej zmluvy o postúpení, preto považuje postup súdu za neprimeraný. Zdôraznil, že
súd žalobcu nevyzval na preukázanie účinnosti zmluvy o postúpení na základe čoho žalobca mal za
to, že predložené dôkazy sú dostačujúce a nemal dôvod v konaní produkovať ďalšie dôkazy. V tejto

súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26Cob/51/2011 zaujímajúce stanovisko
§ 118 ods. 2 OSP. Žalobca zdôraznil, že v prílohe odvolania zasiela oznámenie o postúpení pohľadávky
spolu s podacím hárkom v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka. Zastal názor, že v danom prípade
išlo o odstrániteľnú podmienku konania v zmysle § 104 ods. 2 OSP a súd zároveň mohol využiť postup
podľa § 43 ods. 1 OSP.

6. V ďalšom sa odvolateľ zameral na ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a zdôraznil, že
toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže
jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia.
Odcitoval tiež závery Krajského súdu v Trenčíne v rozhodnutí sp. zn. 19C/34/2012, v ktorom súd

okrem iného uviedol, že postúpením pohľadávky banky nedošlo k zhoršeniu postavenia žalovaného,
došlo len k zmene v osobe veriteľa, pričom nevyhlásenie predčasnej splatnosti úveru bankou ku dňu
postúpenia nemožno považovať za dôvod neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Z rozhodnutia
Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/67/2013 zdôraznil, že porušenie povinností vyplývajúcich z §92 ods. 8 cit. zákona nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky, keďže táto norma nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale
administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 citovaného

zákona.

7. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky
spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá
aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto

oznámenie vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy
o postúpení. V tejto súvislosti poukázal na závery NS SR vo veci sp. zn. 4Obo 210/01, z ktorého
zdôraznil, že dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky alebo jej neexistencie. Obdobný záver zdôraznil v uznesení Krajského súdu v Nitre sp. zn.
9Co/133/2013.

8. K odvolaniu žalobca pripojil nové listinné dôkazy a to list adresovaný žalovanému pôvodným veriteľom
Všeobecnou úverovou bankou, a.s., zo dňa 24.3.2014, v ktorom oznámil, že predmetná pohľadávka
bola postúpená ku dňu 11.3.2014 na žalobcu. Z tiež predloženého podacieho hárku Slovenskej pošty,
a.s., vyplýva, že dňa 25.3.2014 bolo okrem iných odoslané i podanie VÚB bankou žalovanému.

9. Žalovaný odvolací návrh nepodal, ani sa k riadne doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených

práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne
§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie

pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§

380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené

podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru, že žalobca
v konaní nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu z dôvodu súdom prvej inštancie ustálenej neúčinnosti

zmluvy o postúpení (pretože žalobca nepreukázal úhradu kúpnej ceny postupcovi a teda nadobudnutie
účinnosti predmetnej zmluvy, pretože žalobca nepreukázal, že postupca informoval žalovaného o
predmetnom postúpení pohľadávky, pretože pohľadávka ani nebola postupiteľná z dôvodu, že jej obsah
by sa zmenou veriteľa z banky na nebankový subjekt zmenil, a napokon z dôvodu, že neboli preukázanépodmienky postúpenia v zmysle § 92 ods. 7 resp. 8 Zákona o bankách, keďže nebolo preukázané, že
žalovaný bol písomne vyzvaný na splnenie svojho záväzku pôvodným veriteľom), v dôsledku čoho mal
byť daný dôvod na zamietnutie žaloby v celom rozsahu.

13.Vzmysle§524OZveriteľmôžesvojupohľadávkuajbezsúhlasudlžníkapostúpiťpísomnouzmluvou
inému (ods. 1). S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené
(ods. 2).

14. Podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez
zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi
alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením
postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať
preukázania zmluvy o postúpení (ods. 2).

15. V zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 o bankách ... ak je napriek písomnej výzve banky alebo
pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením
čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu

klienta. Týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa osobitného predpisu, ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch
na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých

omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej
banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe
vznikla postúpená pohľadávky; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky

a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

16. Žalobca v odvolaní okrem iného namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v
dôsledku nesprávnej aplikácie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách s tým, že toto ustanovenie
nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom je

úprava výnimiek z bankového tajomstva a nie platnosti postúpenia pohľadávok.

17. Odvolací súd sa týmto názorom žalobcu nestotožnil. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď
sa prioritne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

18. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného
veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným, bolo preto potrebné,
aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených
práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej
inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 11.3.2014 uzavretú medzi VÚB, a.s., a

spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobcom.

19. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola
proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore

úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou
uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom
práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti

byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je.
Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľomhmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

20. Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

21. Podľa § 132 OSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli účastníci.

22. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania.Stranaktorá,ktorýneoznačídôkazypotrebnénapreukázaniesvojichtvrdení,nesienepriaznivé

dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje
za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu,
je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

23. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné

dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím

významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

24. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr.
tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 OSP (akt. § 132 ods. 1 CSP) tvrdiť

a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného
postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný
tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie
jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.
Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

25. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj
právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie
prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha
aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov

prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a
objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom
výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých
prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právno kreatívnej činnosti
sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka

racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v
súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu
zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad
právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak,
ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené.

Sudcasapritomnemusízastaviťudoslovnéhoznenianormy.Viazanosťzákonomneznamenáviazanosť
písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.26. V danom prípade podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní, žalobca nedokázal, že
by v čase, kedy mala byť pohľadávka VÚB, a.s., voči žalovanému naňho postúpená 11.3.2014, boli
podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené. Žalobca nepreukázal existenciu

výzvy banky na splnenie omeškaného dlhu doručenú žalovanému. V spise sa taký dôkaz nenachádza
a žalovaný jeho existenciu ani v odvolaní netvrdil. Ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyžaduje, aby
bol žalovaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaný, čo žalobca v konaní nepreukázal.
Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu
spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať

za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo
žalovanému doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky).

27. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel, že VÚB, a.s. bola oprávnená
postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi len po tom, ak
bol žalovaný napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením

čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto
predpoklady splnené neboli (z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo), bolo potrebné na
takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostúpiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie by bolo v priamom
rozpore so zákonom (§ 39 OZ). Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky
v časti týkajúcej sa takejto nepostúpiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom,

na ktorú neplatnosť bol povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadať. Je treba uzavrieť, že
žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal
svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť, tak to už
uzavrel súd prvej inštancie.

28. Keďže už samotný vyššie zdôvodnený záver o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v spore
sám osebe odôvodňuje zamietnutie žaloby, bolo by už nadbytočným (čl. 17 základných princípov CSP)
zaoberať sa ďalšou argumentáciou, ktorá viedla súd prvej inštancie k tomu istému záveru, ku ktorej
protiargumenty nasmeroval i žalobca v podanom odvolaní. Vzhľadom na vyššie uvedené takýto postup
bol v rozpore so zásadou procesnej ekonómie a irelevantný.

29. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu
žalobcu v celom rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s
podstatnou odvolacou argumentáciou odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi

osobitne nenapadnutého) potvrdil.

30. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací

súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal

žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

32.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu

jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

33. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisaleboiuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov

žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutiepostupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou

hospodárnosti civilného súdneho sporu.

34. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).