Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 25, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/182/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116210763
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8116210763.5

Rozhodnutie

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia
Slovakia, s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr.
Ján Šoltés, advokát, so sídlom Karadžičova 8, P.O.BOX 205, 810 00 Bratislava, proti žalovanej: Y. E.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom K. X. XXX/XX, XXX XX Š. S., o zaplatenie 2 824,92 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2536,39 €.

II. Žalovanému sa suma uvedená vo výroku I. povoľuje splácať v mesačných splátkach vo výške
50 € splatných vždy do 25. dňa toho-ktorého kalendárneho mesiaca počnúc kalendárnym mesiacom
nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, pričom pri
nezaplatení čo len jednej splátky stáva sa splatným celé dlžné plnenie.

III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

IV. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 19.05.2016 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy
2824,92 € s prísl. Žalobca vychádzal z toho skutkového základu, že dňa 21.11.2012 bola uzatvorená

medzi ním ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom Zmluva o poskytnutí pôžičky evid. č. XXXXXXX, na
základe ktorej bola žalovanému poskytnutá celková suma pôžičky 4361,04 €.

2. Žalovaný sa k žalobe písomne nevyjadril. Na pojednávaní poukázal na svoju nepriaznivú životnú
situáciu. Uviedol, že poberá dôchodok vo výške 300 € a býva na slobodárni, kde platí mesačne 100 €.

3. Súd vykonal dokazovanie obsahom spisu a zistil nasledujúce:
3.1. Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 21.11.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere s názvom „Zmluva
o poskytnutí účelovej pôžičky“. Z tejto zmluvy vyplýva, že žalovanému bola poskytnutá pôžička vo
výške 2768,91 €, ktorú mal splatiť v 54 mesačných splátkach vo výške 80,76 € (Podľa Všeobecných
obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy, bod 6.2 - Pokiaľ nie je v splátkovom kalendári
a/alebo zmluve a/alebo podmienkach a/alebo VOP stanovené inak, sú splátky splatné do 20. dňa v

príslušnom kalendárnom mesiaci a podľa bodu 6.4 - Prvá splátka je splatná nasledujúci mesiac po
uzatvorení zmluvy). Termín konečnej splatnosti bol dojednaný na 05/2017, celkové náklady spotrebiteľa
mali predstavovať sumu 1592,13 €, ročná úroková sadzba bola 24%, RPMN 24% a priemerná hodnota
RPMN 21,3%. Pôžička bola poskytnutá za účelom vyplatenia iných dvoch spotrebiteľských úverov, pri
ktorých žalobca vystupoval ako správca.
3.1. Žalobca ďalej súdu predložil písomnosť s názvom „Vypovedanie zmluvy“ s dátumom vyhotovenia

23.05.2013, ktorým bol žalovaný vyzvaný k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorázovo.3.2. Súd ďalej vykonal dôkaz žalobcom predloženým „Prehľadom splátok a úhrad“, z ktorého vyplýva,
že žalovaný zaplatil sumu 232,32 €.
3.3. Výzvou zo dňa 30.05.2016 požiadal súd žalobcu, aby tento

o preukázal, že pred zosplatnením pohľadávky sa postupovalo podľa § 53 ods.9 Občianskeho
zákonníka,
o zaslal súdu všetky doklady, ktorými sa overovala bonita žalovaného.
3.4. Žalobca na výzvu reagoval uvedením, že žalovaný bol klientom žalobcu, preto sa jeho bonita
neoverovala.

3.5. Listom zo dňa 10.10.2016 vyzval súd žalobcu na zaslanie rozpisu všetkých splátok úveru v členení
na istinu, úrok a poplatky.
3.6. Na výzvu reagoval žalobca uvedením, že požaduje zaplatenie
- splátky č. 3 splatnej dňa 20.02.2013 v sume 9,96 €,
- splátky č. 4 splatnej dňa 20.03.2013 v sume 80,76 €,
- splátky č. 5 splatnej dňa 20.04.2013 v sume 80,76 €,

- zvyšku zosplatnenej istiny v sume 2653,44 €.

4. Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:
Podľa § 1 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov - Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných

prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo
obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm.d) zákona č. 129/2010 Z.z. - zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 7 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. - Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak

je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo
cennýmipapiermi;týmniejedotknutéustanovenie§17ods.3.
Podľa § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. - Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1
,niejeoprávnenývyžadovať

od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
Podľa § 14 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. - Veriteľ môže zmluvu o spotrebiteľskom úvere na dobu
neurčitú vypovedať, ak je to dohodnuté v zmluve o spotrebiteľskom úvere na dobu neurčitú. Výpovedná
lehota nesmie byť kratšia ako dva mesiace. Výpoveď veriteľ zašle spotrebiteľovi písomne alebo na inom
trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

5. Neplatnosť výpovede úverovej zmluvy zo strany žalobcu.
5.1. Pokiaľ ide o výpoveď úverovej zmluvy zo strany žalobcu - veriteľa, túto považuje súd za neplatný
právny úkon (§ 39 Občianskeho zákonníka) pre jeho rozpor s § 14 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. Z

tohto ustanovenia totiž vyplýva možnosť veriteľa vypovedať iba zmluvu o spotrebiteľskom úvere na
dobu neurčitú, čo a contrario (dôkazom opaku) znamená, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere na dobu
určitú (prejednávaná vec) veriteľ vypovedať nemôže. Nemožnosť tejto výpovede (v prejednávanej veci
pre nesplácanie úveru) potvrdzuje aj ustanovenie § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z., pretože inak
by nemožnosť predčasného zosplatnenia úveru pre porušenie povinnosti skúmania bonity klienta bolo

možné obísť výpoveďou úverovej zmluvy.

6. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
6.1. Napriek tomu, že v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 21.08.2012, ustanovenie §
11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. neobsahovalo sankciu bezúročnosti úveru pre porušenie povinnosti

dodávateľa skúmať bonitu klienta, má súd za to, že k takému záveru možno dospieť aj aplikáciou § 3
ods.1 Občianskeho zákonníka - Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.6.2. Cieľom § 7 ako aj § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej
schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky,
tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou

mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania,
predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom
kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi
zostanepovynaloženíbežnýchvýdavkovmesačnetakáčiastka,akábudepotrebnápresplácanieúveru.
6.3. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu

a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver
bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď
z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo
efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu
zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu
uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní

relevantnýchinformáciízaúčelomposúdeniaúverovejschopnostispotrebiteľatakveriteľvychádzaakoz
informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava
z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť
ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa
považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny

obraz o žiadateľovej finančnej situácii.
6.4. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje.
Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od
spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane
spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez
akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí
okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu
výdavkov,atovždyvovzťahukukonkrétnemužiadateľovioúver(tj.konkrétnepríjmyzozamestnaneckej

alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti).
Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
6.5. Ak by v prejednávanej veci žalobca postupoval vyššie uvedeným spôsobom, dospel by k záveru, že
žalovaný splátky vo výške 80,76 € mesačne nie je schopný splácať, potvrdením o čom je aj ďalší postup
žalobu, ktorý sa snažil úverovú zmluvu už po 6 mesiacoch jej existencie ukončiť.

6.6. Súd je presvedčený, že v prípade, ktorý nastal a v ktorom žalobca či už úmyselne alebo konaním
hrubo odporujúcim odbornej starostlivosti zvýšil zadlženosť žalovaného, je konaním hrubo odporujúcim
dobrým mravom, aby žalobcovi patrila odmena vo forme úrokov. Súd teda dospel k záveru, že žalovaný
je povinný z prejednávaného úverového vzťahu vrátiť iba istinu a nie aj úroky.
6.7. Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 6Co/171/2016 k otázke skúmania bonity spotrebiteľa uviedol:

„Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím
zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je
to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské
štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na

základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií

a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté

ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobéhoobchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,

EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol
stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v
zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice
2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa
ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu

dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne
znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto
zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53)
(bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bírovej)
Žalobca nijako nepreukázal, že by ho zaujímala bonita a stav núdze žalovaného a či žalovaný dokáže
plniť záväzky z úverového vzťahu. Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti žalovaného, odvolací

súd považuje aj ľahkomyseľnosť dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu
veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ žalobca ako veriteľ využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a
to aj pri nedbanlivosti pri overovaní si bonity žalovaného, životných nákladov a celkovej schopnosti
splácať úver. Žalobca pri poskytovaní úveru zanedbal možnosti a schopnosti žalovaného spotrebiteľa
splácať úver a prvostupňový súd veľmi správne odmietol priznať aj akékoľvek trovy, ktoré sa môžu na

prvý pohľad zdať primerané, ale pre človeka v núdzi potenciálne spôsobilé prispieť k nezvládnuteľnému
zadlženiu. Je dôležité, aby žalovaný ako spotrebiteľ finančnej služby žalobcu nezanevrel na služby
a aby mohol s prehľadom zvládnuť úverový vzťah bez jeho extrémneho navýšenia (čl. 38 Charty
základných práv EÚ) (rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 3Co/151/2013 z dňa 25.09.2013).
Žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy sa zameral len na zistenie príjmových pomerov žalovanej a jej

schopnosť splácať úver vôbec neskúmal. Podľa tvrdenia žalovanej pri uzatváraní zmluvy sa zástupca
žalobcu zaujímal o jej príjmy a o nič iné a to i napriek upozorneniu zo strany žalovanej na existenciu
ďalších úverov. Za dôkaz podporujúci toto tvrdenie je potrebné považovať i samotnú zmluvu o úvere.
V nej okrem údajov zameraných na zamestnanie a príjem žalovanej iné údaje obsiahnuté nie sú. V
priebehu konania žalobca ničím právne významným nepreukázal, aby mal akúkoľvek snahu čo i len

formálne zisťovať celkovú zadlženosť žalovanej a teda jej schopnosť platiť ďalší poskytnutý úver. Cieľom
žalobcu bolo bez akýchkoľvek pochybností dosiahnutie zisku, bez ohľadu na to, že žalovaná vzhľadom
na svoju vysokú zadlženosť množstvom ďalších úverov nebola objektívne schopná dlh takto vzniknutý
uhradiť, nakoľko celková výška mesačných splátok úverov presahovala výšku jej príjmu. Žalobca pri
uzatváraní úverovej zmluvy nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou a ani so zaužívanou

praxouazvyklosťamipriposkytovaníúverov.Takétojehokonanieniejemožnéhodnotiťinakakokonanie
priečiace sa dobrým mravom v dôsledku čoho je ním uzatvorená zmluva neplatná podľa ustanovenia §
39 Občianskeho zákonníka (rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 7Co/134/2012 zo dňa 24.01.2013).
Dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý
s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa.

Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vôbec nepôsobí
odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka,
a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu.
To, že žalovaná za stavu finančnej tiesne prijala peňažné prostriedky, je pochopiteľné a prirodzené.
Ide o veľmi častý prípad, kedy sú osoby z dôvodu značne nepriaznivej finančnej situácie dotlačené

vstúpiť do úverových vzťahov. Prístup spotrebiteľa je prirodzený, čo sa ale nedá povedať o veriteľovi,
ktorý je podnikateľom v oblasti sledovanej centrálnou bankou. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi
vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale
o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto
agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom

musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť
bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa
z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Je nelogické
až hazardné, poskytovať úver osobe za podmienok, ktoré neprivodia nič iné len následný súdny
spor, exekúciu, navyšovanie zadlženia. V celoštátnom meradle vysoko participujú obdobné úverové

vzťahy na vzniku nadmerného počtu exekúcií (https://www.noviny.sk/ekonomika/123468-na-slovensku-
prebiehaju-viac-ako-3-miliony-exekucii). Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie
úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou
starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.
Zmyslom a cieľom úverovania nemôže byť sledovanie exekúcie obyvateľstva, najmä u subjektov
personálne vybavených v oblasti právnej ako aj ekonomickej.

OdvolacísúdnepovažovalzapotrebnépredložiťprejudiciálnuotázkuSúdnemudvoruohľadommožnosti
použitia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že slovenská právna úprava explicitne
neupravuje efektívnu a odradzujúcu sankciu za porušenie vážnej povinnosti na finančnom trhu.
Povolenie splátok (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) nepredstavuje žiadnu sankciu ale len spôsob
splatenia dlhu a je oprávnené skonštatovať, že slovenská právna úprava nenapĺňa cieľ smernice odradiť

veriteľa od porušovania povinnosti na finančnom trhu.“

7. (Ne)priznané plnenie
7.1. Zo záverov súdu o tom, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo a žalovaný nie
je povinný platiť úroky vyplýva, že súd mohol žalobcovi priznať iba splátky istiny splatné ku dňu jeho
rozhodovania. Ku dňu rozhodovania súdu boli splatné už všetky splátky. Z poskytnutej sumy 2768,91 €,

bola žalovaným vrátená suma 232,32 €. Dlžná istina tak má výšku 2768,91 - 232,32 € = 2536,59 €.
7.2. Do 19.05.2013 mala byť žalovaným zaplatená suma 403,80 € (5 x 80,76 €) a zaplatená bola suma
232,32 €. V splátkach 1. (20.12.2012) - 5. (20.04.2013) bola istina 115,47 €, vychádzajúc z toho, že
celková istina 2768,91 € - 2653,44 € (zosplatnená istina) = 115,47 €. Keďže za tento čas bola zaplatená
istina 232,32 €, tak preplatok 116,85 € (232,32 € - 115,47 €) treba odpočítať od dlžnej istiny 2653,44 €

a suma istiny, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi, tak predstavuje výšku 2536,59 €. Vzhľadom
na majetkovú situáciu žalovaného umožnil mu súd zaplatiť dlžnú sumu v splátkach primeraných jeho
finančnej situácii.

8. Úroky z omeškania - právo žalobcu na úroky z omeškania vyplýva z nasledujúcich právnych predpisov

Podľa § 517 ods.1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len
Občiansky zákonník) dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v
dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o
deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ

právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.
Podľa § 3 NV č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka -
Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej

centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
8.1. Žalobca požadoval zaplatenie úrokov z omeškania od 03.06.2013. Ku dňu omeškania bola základná
úroková sadzba ECB 8,50% p.a. a úroky z omeškania tak predstavujú výšku 5,50% ročne. Keďže
žalobca súdu nezaslal rozpis splátok a teda súd nevedel dlžnú istinu ku dňa 04.10.2013, úroky z
omeškania nepriznal, pričom na základe vyššie uvedeného javí, že k tomuto dňu žiadna istina dlžná

nebola.

9. Náhrada trov konania.
Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

9.1. Ustanovenie § 257 CSP v podstate zodpovedá § 150 ods. 1 O.s.p., nezaoberanie ktorým sa pri
rozhodovaní o náhrade trov konania krajský súd okresnému súdu vytkol.
9.2. Pokiaľ ide o § 150 ods. 1 O.s.p., tak napríklad NS SR vo veci sp. zn. 6MCdo 15/2010 uviedol:
„V citovanom ustanovení je ustanovené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania; dáva súdu možnosť, aby za predpokladov v tomto ustanovení

uvedených nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené
predpoklady pre priznanie náhrady celkom alebo z časti. Pravda, musí ísť o výnimočný prípad (o
výnimočnosť v okolnostiach danej veci ale aj v okolnostiach na strane účastníkov, a to obidvoch).
Ustanovenie§150ods.1O.s.p.neslúžikzmierňovaniumajetkovýchrozdielovmedziúčastníkmikonaniaale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo
ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne
vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel znáša svoje náklady, sa

preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolnosti súvisiacich so stavom
pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku,
a pod.“
9.3. Vzhľadom na okolnosti predchádzajúce uzavretiu zmluvy spočívajúce v neskúmaní bonity už
zadlženého žalovaného má súd za to, že žalobca mal s vysokou pravdepodobnosťou nesplácanie úveru

pri svojom postupe s odbornou starostlivosťou predvídať, preto si trovy konania musí niesť zo svojho.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.

Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.