Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, June 6, 2017

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 5C/126/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613205401
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Andreánska

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2017:5613205401.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudkyňou Mgr. Magdalénou Andreánskou v právnej veci žalobcu P.

A., nar. XX. XX. XXXX, bytom v B. XX, právne zastúpeného JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou,
advokátkou so sídlom v Žiline, Na Priekope č. 174/13, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, t a k t o

r o z h o d o l :

Žaloba sa zamieta.

Žalovanej sa priznáva právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou, doručenou súdu dňa 22. 05. 2013, sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu

domáhal voči žalovanému náhradu škody vo výške 19.158,37 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 300.000,- eur, zaplatenia príslušenstva v sume 2.143,62 eur a náhrady trov konania. Žalobu
odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa PZ Okresný úrad vyšetrovania Liptovský Mikuláš ČVS: OUV
- 401/2001 zo dňa 30. 01. 2002 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin legalizácie príjmu
z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b), ods. 3 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006.
Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/18/2011 zo dňa 18. 04. 2012 súd žalobcu
oslobodil podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 02. 10.

2012, č. konania 1To/59/2012 - 547 podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku zrušil rozsudok
Okresného súdu zo dňa 18. 04. 2012 a žalobcu podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku oslobodil
spod žaloby. Žalobca bol uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 31. 01. 2002, sp. zn.
Tp/5/2002 vzatý do väzby so začiatkom plynutia väzby 29. 01. 2002 o 09.00 hod. Z väzby bol prepustený
dňa 28. 02. 2006. S poukazom na právoplatný oslobodzujúci rozsudok je nezákonným rozhodnutím,
ktorý zakladá nárok na náhradu škody uznesenie o vznesení obvinenia. Žalobca proti nezákonnému
rozhodnutiu podal sťažnosť a tak splnil podmienku stanovenú § 3 Zákona č. 58/1969 Zb. V priamej a

príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím ako následok vznikla žalobcovi škoda, ktorú špecifikoval
nasledovne: 1. ušlá mzda počas väzby 9.241,- eur, náklady na obhajcu 1.083,37 eur, škoda z titulu
znehodnotenia zaistených osobných motorových vozidiel v čase trestného konania Mitsubishi Pajero
8.048,- eur a Mercedes Benz 786,- eur, náhrada škody spolu 19.158,37 eur; 2. príslušenstvo - trovy
právnehozastúpeniapripredbežnomprerokovanínárokužalobcuonáhraduškodyvsume2.143,44eur.
V trestnom konaní vedenom proti žalobcovi ho obhajovala zvolená obhajkyňa, ktorá vyúčtovala úkony
právnej služby na sumu 1.083,37 eur, vyúčtované trovy žalobca uhradil. Žalobca na výzvu vyšetrovateľa

v jeho trestnej veci vydal dobrovoľne dňa 29. 01. 2002 vyšetrovateľovi veci dôležité pre trestné konanie,
osobné motorové vozidlo značky Mercedes - Benz 124 D čiernej farby a značky Mitsubishi Pajero
2,5 TDI. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 04. 11. 2011, sp. zn. 2T/18/2011 súd
žalobcovi vrátil špecifikované osobné motorové vozidlá. Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona žalobcapísomným podaním zo dňa 16. 01. 2013, podaným na poštovú prepravu dňa 23. 01. 2013 zaslal
žalovanému návrh na prerokovanie nároku na náhradu škody. Nezákonné rozhodnutie je neoprávneným
zásahom do osobnostných práv žalobcu. Malo závažné následky v jeho živote. Proti žalobcovi bolo

vedenétrestnékonanie10rokova9mesiacov.Voväzbestrávilbezdôvodne4roky.Prebiehajúcetrestné
konanie mu spôsobovalo veľkú psychickú traumu vyplývajúcu z neistoty a obáv o osobnú budúcnosť,
ako i z prípadného justičného omylu. Nezákonné rozhodnutie malo negatívny vplyv na zdravotný stav
žalobcu a negatívne narušilo vzťahy v rodine. Žalobcova dôstojnosť, vážnosť bola v širokej spoločnosti
znížená a preto sú splnené podmienky k priznaniu nemajetkovej ujmy. Trestné stíhanie a v rámci neho

aj prípadný výkon väzby predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie
negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca,
do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilý okrem porušenia práva na osobnú slobodu obmedziť, či
porušiť jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti
a dobrej povesti. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, príp. výkon uloženého trestu,
ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom sú spôsobilé vyvolať vedľa

vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Doba, počas ktorej
beží trestné stíhanie, resp. doba, po ktorú pôsobí následne zrušené odcudzujúce rozhodnutie je tým
nelegitímnym faktorom, ktorý je treba skúmať. V takýchto prípadoch je potrebné príslušné obmedzenie
osobnostných práv podrobiť testu proporcionality, teda skúmaniu, či obmedzenie základného práva,
či právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a právo na súkromie je ešte

primerané vymedzenému verejnému záujmu. Ústavno - právny základ nároku jednotlivca na náhradu
škody v prípade trestného stíhania, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom treba hľadať nielen v
ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj v čl. 1 ods. 1, teda v princípoch materiálneho a právneho štátu.
Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je

povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv. V tejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok
na náhradu škody, spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody,

spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/183/2009). Žalobca považuje za nezákonné rozhodnutie uznesenie vyšetrovateľa z 30. 01.
2002 ČVS: OUV - 401/2001.

2. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe, doručenom súdu dňa 09. 10. 2013 vzniesla námietku
premlčania. Zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom vyplýva, že k vydaniu namietaného
nezákonného rozhodnutia, uznesenia o vznesení obvinenia ČVS: OUV - 401/2001 došlo 30. 01.
2002. Majetkové škoda a nemajetková ujma mali žalobcovi vzniknúť v súvislosti s vyššie uvedeným
nezákonným rozhodnutím. S poukazom na citované ustanovenia § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. a

skutkový stav začala v predmetnej veci premlčacia lehota plynúť doručením rozhodnutia o vznesení
obvinenia zo dňa 30. 01. 2002. Keďže žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody prvýkrát spôsobom
podaniažiadostiopredbežnéprerokovanienaMinisterstvespravodlivostiSR25.01.2013anáslednena
súde podaním žaloby dňa 22. 05. 2013 je zrejmé, že si uplatňuje premlčaný nárok. 10 - ročná premlčacia
lehota je objektívneho charakteru a od vydania nezákonného rozhodnutia uplynulo viac ako 10 rokov.

V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalovaný poukázal na zásadu hospodárnosti, ktorá
musí viesť k tomu, aby sa súd prednostne zaoberal otázkou premlčania práva, pokiaľ to účinnejšie a
rýchlejšie vedie k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Žalovaná polemizovala o existencii nezákonného
rozhodnutia, a to v nadväznosti na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č. konania 8Co/251/2010
- 103 zo dňa 22. 05. 2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR I ÚS 548/2012 - 13 zo

dňa 07. 11. 2012. V prípade, že nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného konania
vyjadrených v § 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom alebo policajným orgánom a išlo o štandardný
postup policajného orgánu a orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona, pričom uznesenie
o vznesení obvinenia nebolo zrušené ako nezákonné, nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vychádzať len z dôsledkov konania bez prihliadnutia aj

na osobitné okolnosti v konkrétnej trestnej veci. Na potrebu skúmania osobitných okolností poukázal
aj Ústavný súd ČR, podľa ktorého nie je možné každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústi
v právoplatný odsudzujúci rozsudok paušálne považovať za nezákonné. V každej trestnej veci je
namieste v každej fáze trestného konania bedlivo a pozorne zvažovať, ako sa ten ktorý prípad vosvojej aktuálnej, najmä však dôkaznej situácii vyvíja, pozorne sledovať aktuálny stav vykonávania
dôkazov a s tým spojené hodnotenie situácie, reflektovať v ďalšom procesnom postupe. Vo vzťahu k
okolnostiam prípadu je významná otázka skúmania možných následkov nevznesenia obvinenia voči

žalobcovi aj v paralelnej súvislosti, že spoluobvinené boli aj iné osoby, ktoré boli v konečnom dôsledku
odsúdené a podielu žalobcu na vydaní uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 30. 01. 2002. Základom
pre vznesenie obvinenia bola skutočnosť, že žalobca mal ako člen organizovanej skupiny dovtedy
nezisteným spôsobom pomáhať pri obstarávaní osobných motorových vozidiel, ktoré boli skoršie
odcudzené majiteľom. Po vykonaní domovej prehliadky žalobcu bolo nájdených viacero súčastí motorov

motorových vozidiel, ktoré preukázateľne pochádzali z trestnej činnosti a napriek tomu, že žalobca bol
spod obžaloby v konečnom obžaloby oslobodený, lebo nebolo preukázané, že skutok spáchal žalobca,
žalovaný má za to, že ide o prípad, kde si žalobca zavinil vydanie uznesenia o vznesení obvinenia sám.
To, že žalobca uskladňoval u seba súčiastky kradnutých áut, ktoré mali podľa tvrdení žalobcu patriť
osobe, ktorej priezvisko žalobca ani nepoznal a nevedel o nej uviesť dostatočné identifikačné znaky,
predstavujedostatočnépodozreniezospáchaniatrestnéhočinu,ktorébolonevyhnutnénáležitevyšetriť.

Predpokladajúc priemernú mieru opatrnosti je zrejmé, že žalobca prinajmenšom nevenoval náležitú
pozornosť podozrivým okolnostiam uskladňovania rôznych podozrivých predmetov na svojom pozemku
a musí viesť k záveru, že v danom prípade ide minimálne o nedbanlivosť, ktorá zakladá zavinenie.
Žalobca sa pohyboval v skupine, ktorá bola podozrivá z krádeží motorových vozidiel a preto žalobca
mohol a mal predpokladať, že sa príčinný vzťah medzi konaním (uschovávaním častí áut neznámeho

pôvodu) a jeho následkov môže rozvinúť, t. j. mal konať obozretnejšie. Žalovaná poukázala na to, že
uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30. 01. 2002 bolo potvrdené ako zákonné a správne. Vo vzťahu
k trovám právneho zastúpenia žalobca predložil faktúru, vyčíslenie trov obhajoby vo veci 2T/18/2011,
ktoré tvorí prílohu faktúry a príjmový pokladničný doklad. Žalovaná rozporovala, že na doklade nie je
uvedené poradové číslo, pod ktorým je doklad zaúčtovaný v peňažnom denníku advokáta. Zároveň

namietal účelnosť vykonaných úkonov a dôvodnú prepojenosť na uznesenie o vznesení obvinenia zo
dňa 30. 01. 2002. V časti uplatnených trov právneho zastúpenia v rámci predbežného prerokovania je
tento čiastkový nárok plne neopodstatnený. Žalovanej sa javí ako podstatný nepomer, keď žalobca mal
vynaložiť za dva právne úkony pri predbežnom prerokovaní nároku dvojnásobok sumy, ktorú mal hradiť
za poskytnuté právne služby v rámci trestného konania počas 1,5 roka právneho zastupovania, kedy sa

malo uskutočniť nespočetne viac právnych úkonov. Čo sa týka skutočnej škody, ktorú žalobca stotožňuje
so znehodnotením zaistených osobných motorových vozidiel, žalovaný namietal samotné znalecké
posudky. Znalec vychádzal pri výpočte hodnoty vozidiel ku dňu 29. 01. 2002 len z fotodokumentácie
OČTK a z opisu ich technického stavu. Stanovenie hodnoty motorového vozidla bez reálnej obhliadky a s
10 - ročným časovým odstupom nemôže odzrkadliť skutočnú hodnotu vozidla v čase jeho odňatia. Medzi

označenýmnezákonnýmrozhodnutím,ktorýmjeuznesenieovzneseníobvineniaanieuznesenieovzatí
do väzby a uplatňovaným ušlým ziskom neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Ak sa nárok na náhradu
škody posudzuje podľa Zákona č. 58/1969 Zb., náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je vylúčená.
Neoprávnenosť prípadného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby sa posudzuje výlučne vo
vzťahu k dodržiavaniu právnych predpisov. Žalobca si odvodzuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

aj v zmysle čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dohovor
sa v tomto smere nevenuje otázke zásahu do práv jednotlivca, v prípade ak titulom je uznesenie
o vznesení obvinenia, preto nie je možné hovoriť o rozpore s dohovorom, nakoľko žalobca uvádza
iný pôvod zásahu. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 31. 07. 2012, sp. zn.
6Cdo/37/2012, podľa ktorého čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo

zadržania v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami len za nezákonné zatknutie alebo zadržanie
(väzbu) a nie za celé trestné stíhanie. Ak by si žalobca uplatňoval náhradu škody z titulu väzby, nešlo by
o pozbavenie slobody v rozpore s dohovorom. Podľa názoru žalovaného nie je možné ustáliť priamu a
bezprostrednú príčinnú súvislosť a tvrdiť, že škoda/nemajetková ujma z titulu nezákonného rozhodnutia
vyplýva výlučne z uznesenia o vznesení obvinenia, berúc do úvahy viaceré trestné stíhania, ktoré boli

vedené voči žalobcovi. Najmä nie je vôbec možné ustáliť príčinnú súvislosť medzi tvrdeným ušlým
ziskom a označeným nezákonným rozhodnutím. Žalovaná si uplatnila právo na náhradu trov konania.

3. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 3. 3. 2014 predniesla, že vznesená námietka
premlčania, nemôže obstáť. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 30. 01. 2002 a uplynula

doba 10 rokov od jeho vydania, avšak rozhodujúcim je konečné rozhodnutie v trestnej veci, ktoré bolo
vyhlásené Krajským súdom v Žiline dňa 02. 10. 2012. Nebolo vinou žalobcu, že trestné konanie trvalo
tak dlho.4.Právnazástupkyňažalobcunapojednávanídňa18.5.2015predniesla,žezvykonanéhodokazovania
a s oboznámením sa s Trestným spisom 2T/18/2011, kde jedným z obvinených bol žalobca bolo
preukázané,žežalobcažiadnymsvojímkonanímnespôsobil,žetrestnékonanietrvaloviacako10rokov.

Počas trestného konania bol viac ako 4 roky vo väzbe, preto nemohol mariť trestné konanie. Zúčastňoval
sanavšetkýchprocesnýchúkonoch,akoajnahlavnýchpojednávaniach.Vkonanípredsúdomsťažnosti
na prieťahy v konaní nepodávali. Konanie pred súdom bolo plynulé, termíny boli určované pravidelne. V
konaní pred súdom nebolo dôvodné podávať takúto sťažnosť, nakoľko pojednávania boli nariaďované
pravidelne. Bolo tam jedno ospravedlnenie z jej strany, avšak nedostavovali sa aj svedkovia, na čo

nemali vplyv a aj to jedno ospravedlnenie nemalo vplyv na dobu konania a dĺžku trestného konania.
Skôr prípravné konanie trvalo dlhú dobu.

5. Žalobca na pojednávaní dňa 18. 5. 2015 predniesol, že bol vo väzbe ako už od 29. 1. 2002 do 28.
2. 2008. Počas väzby bol 24 hodín k dispozícii vyšetrovateľom. Po dvoch týždňoch im vyšetrovatelia
odobrali vzorky DNA, ako aj daktyloskopické stopy. Výsledok bol po pol roku, preto už po týchto

výsledkoch mohol byť prepustený z väzby. V trestnom konaní sa často menili vyšetrovatelia. Jednak
vyšetrovanie začal Policajný zbor v Liptovskom Mikuláši. Keď prípad vyšetrovali vyšetrovatelia P., O.,
Č.. Následne bola vec v Banskej Bystrici, kde si spomínal na vyšetrovateľa A.. Potom preštudovať
spisovýmateriálbolivŽiline.NáslednebolavecvrátenádoLiptovskéhoMikuláša,kdevovecipokračoval
vyšetrovateľ Č. a O. už v policajnom zbore nepracoval. Tak isto sa často menili aj súdy. Do väzby ich bral

súd v Liptovskom Mikuláši, potom rozhodoval Krajský súd v Žiline, potom rozhodoval vo veci Krajský
súd v Banskej Bystrici, ktorý ich aj prepustil na slobodu. Častým menením súdov, ako aj vyšetrovateľov
vznikali prieťahy v súdnom konaní. On sa na každý úkon, na každé pojednávanie dostavil, preto nevidel
dôvod, prečo malo konanie trvať tak dlho. V priebehu trestného konania podal žalobca sťažnosť na
prieťahy v konaní, prostredníctvom obhajcu pána Ž., išlo o sťažnosť vypracovanú 4. 4. 2005, ktorú podal

na Ústavný súd. Ústavný súd rozhodol rozhodnutím IV. ÚS 268/05-18 zo dňa 15. 11. 2005, ktorým
sťažnosť odmietol.

6. Zástupca žalovanej na pojednávaní dňa 18. 5. 2015 predniesol, že z oboznamovaného spisového
materiálu nie je možné jednoznačne prijať záver, že dĺžka trestného konania bola neprimeraná.

Primeranosť bola v konaní posudzovaná jednak pri predlžovaniach väzby, jednak pri žiadostiach
obvinených o prepustení z väzby, jednak pri rozhodovaniach o sťažnostiach, ktorými boli zamietnuté
žiadosti o prepustenie z väzby. Pri každom tom rozhodnutí bola preskúmavaná dĺžka konania, ako aj
dôvody väzby. Väzba má trvať nevyhnutne potrebný čas. V uvedených rozhodnutiach nebola nikdy
konštatovaná neprimeranosť dĺžky konania, a že by boli spôsobené prieťahy v tomto konaní. Ak by toto

bolo konštatované, tak by všetci obvinení boli z väzby prepustení. Naopak rozhodnutie prišlo vtedy, keď
už obvinení boli prepustení z väzby, ale to z toho dôvodu, že väzba už nebola nevyhnutná. Ani z ďalších
iných rozhodnutí, ako aj iných dôkazov nevyplýva a nebolo konštatované, či už v spôsobe o rozhodnutí
o sťažnosti predsedom súdu, alebo v zmysle ustanovenia čl. 127 Ústavy bolo konštatované, že dĺžka
konania bola neprimeraná. Poukázal na to, že žalovaný sa pričinil sám svojím konaním o to, že konanie

pred súdom bolo o 5 mesiacov predĺžené tým, že podal žiadosť o odročenie hlavného pojednávania.
Mal za to, že toto bola tá rozhodná doba, kedy žalovanému uplynula lehota objektívna na uplatnenie si
práva. Keby nebolo požiadané o odročenie pojednávania, trestné konanie by trvalo kratšie a obvinený
by mal ešte možnosť sa v lehote domáhať svojho nároku, v súvislosti s ktorým bola aj vznesená zo
strany žalovaného námietka premlčania, a mal by na to niekoľko mesiacov. Trestné stíhanie bolo začaté

voči žalobcovi 30. 1. 2002 uznesením o vznesení obvinenia a rozhodnutie Krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť 2. 10. 2012. Námietka premlčania bola vznesená dôvodne, aj v súvislosti s vysloveným
názorom v zrušujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Žiline.

7. Súd nariadil pojednávanie na deň 6. 6. 2017.

8. Právna zástupkyňa žalobcu zotrvala na podanej žalobe, vzhľadom na to, že sa nezmenili žiadne
skutkové a právne okolnosti prejednávanej veci. Z vykonaného dokazovania, a to s oboznámením sa s
celým trestným spisom, kde jedným z obvinených bol žalobca, možno konštatovať, že žalobca žiadnym
svojím konaním nespôsobil dĺžku trestného konania, ktorá trvala viac ako desať rokov. Nemožno
opomenúť, že žalobca sa vo väzbe nachádzal vyše 4 rokov a z toho dôvodu ani nemohol mariť trestné

konanie. Aj po prepustení sa žalobca zúčastňoval procesných úkonov a hlavných pojednávaní na
súde. Svedkyňa, slečna F. A., dcéra žalobcu, vo svojej výpovedi jasne preukázala negatívne následky
trestného konania na celú rodinu žalobcu. Išlo o závažné následky v živote žalobcu a jeho rodinných
príslušníkov. Svedok pán L., ktorý bol dlhoročným priateľom žalobcu, sám vo svojej výpovedi povedal,že vzťah so žalobcom sa zmenil. Stratil dôveru v žalobcu a hlavne veľa ľudí v jeho okolí zmenilo názor
na žalobcu v negatívnom zmysle.
9. Žalobca predniesol, že trvá tento súdny spor trvá dlho, od začiatku je to už 4 roky. V čl. 6 Európskeho

dohovoru sa píše, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote pojednávaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávneniach akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu. Snažil sa na každé jedno pojednávanie prísť, na každé jedno predvolanie. Všetko prebral
tak, akopreberať mohol. Tak, ako to vyplýva z uznesenia krajského súdu, okresný súd má skúmať tú

skutočnosť, či sa dostavoval na výsluchy. Nevidel v tom problém, že by sa niekde nedostavil alebo
neprevzal zásielku zo súdu alebo zo strany vyšetrovateľa.
10. Žalovaná strana zotrvala na svojich písomných vyjadreniach k veci, najmä na vyjadrení zo dňa 27.
9. 2013 ako aj na ústnych prednesoch na pojednávaní dňa 3. 3. 2014, a to tak vo vzťahu k námietke
premlčania ako aj naplneniu podmienky §, teraz neviem, mi to vypadlo. Žalovaná má za to, že je
nevyhnuté prihliadať aj na istú formu zavinenia na vznesenie obvinenia zo strany žalobcu. Taktiež v

plnom rozsahu pridržala svojich písomných vyjadrení vo vzťahu k uplatnenej škode a k nemajetkovej
ujme. K vykonanému dokazovaniu uviedla, že nemajetková ujma sa má prejavovať v osobnostnej sfére
žalobcu. Pokiaľ išlo o výpoveď svedkyne, tá predovšetkým vypovedala v tom zmysle, ako ju samotnú
zasiahlotototrestnéstíhanie,nieakývplyvmalotrestnéstíhanienažalobcuakoosobu,ktorásiuplatňuje
nemajetkovú ujmu, preto mala za to, že táto nemajetková ujma nebola zo strany žalobcu preukázaná.

Navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
11. Svedkyňa F. A. vo svojej výpovedi uviedla, že po tom, ako otca vzali do väzby, sa naštrbili vzťahy
v rodine aj s kamarátmi. Nevedeli, ako dlho bude otec preč, ako dlho to bude trvať. Ostali na jednom
príjme, mama a dve deti. V tom čase navštevovala strednú školu. Spolužiaci sa jej vysmievali. Stretla sa
s negatívnymi reakciami, nakoľko bola veľká akcia, bola letka, prišli kukláči, bolo to v správach. Takisto

sa zhoršili vzťahy aj v bytovke, v ktorej v tom čase bývali a následne sa presťahovali. Keď už nejaký
čas väzba trvala, tak sa jej vysmievali, že to bude asi vážne, keď je otec preč tak dlho. V tom čase
nemali peniaze a ovocie sme mali len na Vianoce. Keď išla na vysokú školu, tak som mala len 300 Sk
na jeden týždeň, nakoľko jej mama viac nemohla dať. Zmenil sa postoj jej kamarátov. Potom, ako bol
otec vzatý do väzby a počas vedenia trestného konania už nemala kamarátky. Stretávali sa len v rámci

rodiny, s bratrancami a sestrenicami. Taktiež sa zmenil postoj aj v širšej rodine, vzťahy v rodine boli
naštrbené. Najviac si to odniesla stará mama - mama otca, táto dostala porážku. Sama mala zdravotné
problémy. V čase, keď k nim prišli kukláči, mala 15 rokov. Potom bola jeden týždeň na maródke, kým
sa s uvedenou situáciou vyrovnala. Ale inak zdravotné problémy nemala. Keďže mala 15 rokov, musela
sa s tým nejako vysporiadať. Dovtedy problémy neboli, mali peniaze, mohla navštevovať kurzy, ktoré

chcela. Táto situácia mala vplyv aj na výber vysokej školy, nakoľko si musela vybrať vysokú školu bližšie
Liptovského Mikuláša, nakoľko na vyššie náklady by jej mama nemohla dať peniaze. Naštrbili sa vzťahy
aj s otcom, nakoľko ten bol 4 roky preč a potom keď sa vrátil, v podstate to bol pre ňu cudzí človek
a musela si nanovo zvykať. Súčasný vzťah s otcom je to dobrý. Je pravda, že nejaké dva, tri roky si
zvykala na to, že opätovne otec s nimi býva. Stále cíti, že ľudia doteraz riešia situáciu okolo otca. Je

ťažké nájsť si prácu, tak pre ňu, ako aj pre brata. Kým pracovala v Liptovskom Mikuláši, tak sa s tým
stále stretávala, že je A.Á.H.V.. V súčasnej dobe pracujem v meste, kde A.Á. nikto nepozná a teraz už
má tým pádom kľud. Ajv súčasnej dobe sa stretáva s negatívnymi názormi. Naposledy sa jej to stalo v
poslednom zamestnaní v Liptovskom Mikuláši. Pracovala v IKEA Industry. Kým povedala len meno, tak
to ešte nebolo také zlé, ale keď ľudia pozreli bydlisko, tak ju hneď spojili s otcom a stretla sa aj s tým,

že sa jej pýtali, načo ide pracovať, keď peniaze majú.
12. Svedok T. L. vo svojej výpovedi uviedol, že žalobcu spoznal ešte za socializmu. Obaja pracovali v
Novomdomove.Žalobcaakopožiarnik,onakočalúnnik.Čižepoznajúsavyšetridsaťrokov,tridsaťjeden,
tridsaťdva. V tej dobe sa inak žilo, bolo väčšie kamarátstvo. . Boli bližší priatelia. Žalobca mal vždy veľa
kamarátov, dovtedy, ako ho zobrali do väzby. Neskoršie mal krčmu a až do dňa, ako žalobcu s jeho

kamarátmi zadržali, bola medzi nimi dôvera. Po jeho návrate z väzby sa mu ľudia otočili chrbtom. Má
vedomosť o tom, že žalobca má problém si nájsť prácu. Chodil si do Demänovej privyrábať napríklad
kosením trávy. Tým čo sa stalo, prišiel o dôveryhodnosť ako človeka. V čase, keď zobrali do väzby
žalobcu a jeho kamarátov, tak sa po meste hovorilo, že chytili najväčších bossov na Liptove. Jemu v
krčme hovorili, že tam mal mafiánov, že mu už zavreli ochrankára. A to mu vraveli aj ľudia, ktorí sa mu

predtým prihovárali, zdravili ho „Ahoj P.“, potom, keď sa vrátil, už sa k nemu správajú, ako keby bol
vzduch. V tom čase bola taká doba, policajný zásah videli v televízii, bolo to také vymývanie mozgov,
pravidelne na dennom poriadku. Aj vo vzťahu ku nemu bola narušená dôvera, aj na neho to vymývanie
mozgov zapôsobilo. Aj žalobca sám vycítil, že už v krčme nie je žiadúci. Predtým sa stala aj tá situácia,že keď prišiel do krčmy, tak sa aj sám obslúžil, keď chcel kávu, tak mu povedal, nech si ju ide urobiť,
načo ho má obsluhovať. Potom, ako sa už vrátil z väzby, už ho za pult nepustil. Informáciám, ktoré boli
v médiách veril, vtedy všetci verili. V súčasnej dobe je ich vzťah normálny, avšak už to nie je také, ako

bývalo. Už tá dôvera je naštrbená.
13. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, povereného zamestnanca žalovanej, listinami,
a to návrhom na prerokovanie nároku na náhradu škody, príjmovým pokladničným dokladom, prílohou č.
1 k faktúre č. 2013001, faktúrou, oznámením bývalého zamestnávateľa žalobcu, znaleckými posudkami,
oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, zmluvou o poskytovaní

právnej pomoci, podstatným obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš 2T/18/201,
výsluchom svedkov a zistil nasledovný skutkový stav:
14. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/18/2011 bolo zistené, že
Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru v Liptovskom Mikuláši uznesením zo dňa 30. 01. 2002,
ČVS: OÚV-401/2001 začal trestné stíhanie podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku a súčasne podľa §
163 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol žalobcovi (popri viacerých obvinených) obvinenie z trestného

činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b/, ods. 3 Trestného zákona, pretože
zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a bol dostatočne odôvodnený záver,
že v presne nezistenom čase si ako organizovaná skupina doposiaľ nezisteným spôsobom obstarali
osobné motorové vozidlá. Uznesenie bolo doručené žalobcovi dňa 30. 01. 2002 a jeho obhajcovi
31. 01. 2002. Žalobca prostredníctvom svojho obhajcu podal proti označenému uzneseniu sťažnosť.

Námestníčka okresného prokurátora v Liptovskom Mikuláši uznesením zo dňa 04. 02. 2002, sp. zn. Pv
1047/01-115 sťažnosť žalobcu zamietla ako nie dôvodnú. Uznesením Tp 5/02 zo dňa 31. 1. 2002 bol
žalobca vzatý do väzby, z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1, písm. c/ Trestného poriadku. Väzba začala
dňa 29. 1. 2002 o 09.00 hod. a vykonávala sa v ÚVV v Banskej Bystrici. Krajský úrad justičnej polície
PZ uznesením ČVS: KUJP 508/OVVK/2002 zo dňa 12. 11. 2003 začal podľa § 163 ods.1 Trestného

poriadku, stíhať P. A. pre trestný čin krádeže, podľa § 247 ods. 2, písm. a), ods. 4 Trestného zákona
formou spolupáchateľstva, podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. Proti uvedenému rozhodnutiu podal
P. A. sťažnosť, v ktorej navrhol, aby nadriadený orgán zrušil napadnuté uznesenie a vo veci rozhodol
sám. Vec odmietol, lebo nie je daný dôvod na začatie trestného stíhania, nakoľko sa nedopustil žiadnej
trestnej činnosti a už vôbec nie trestného činu krádeže. Uznesením Tp/1206/2 bol zo dňa 30. 1. 2002

bol P. A. a D. C. ustanovený obhajca JUDr. Miroslav Lehotský. D. C. udelil plnú moc advokátovi JUDr.
Miroslavovi Totkovičovi, v tejto trestnej veci dňa 3. 7. 2002. Z. B. udelil plnú moc dňa 30. 1. 2002 JUDr.
Jaroslavovi Kiapešovi, advokátovi a P.. L. F.. G. B. udelil dňa 30 .1 2002 JUDr. Jozefovi Malovcovi,
a JUDr. Danielovi Malkšovi. Okresný súd Liptovský Mikuláš, ustanovil uznesením Tp/1207/02 zo dňa
30. 1. 2002 obvinenému F. V., obhajcu Mgr. Ivana Fiačana. Rozhodnutím Tp 1207/02/12 zo dňa 20.

2. 2002 súd zrušil ustanovenie obhajcu Mgr. Ivana Fiačana F. V.. Dňa 8. 2. 2002 F. V. udelil plnú moc
JUDr. Jaroslavovi Kiapešovi. F. V. udelil 14. 10. 2003 plnú moc advokátovi JUDr. Karolovi Matonokovi.
Dňa 27. 1. 2004 JUDr. Jaroslav Kiapeš vypovedal plnú moc obvinenému F. V.. JUDr. Karol Matonok
vypovedal plnú moc F. V. dňa 23. 2. 2004. Súd dňa 25. 2. 2004 ustanovil obhajcu F. V., JUDr. Jaroslava
Kiapeša. Súd ustanovil obhajcu D. B., dňa 28. 2. 2002 JUDr. Ľuboša Racka. Súd zrušil ustanovenie

obhajcu JUDr. Ľuboša Racka, obvinenému D. B., dňa 24. 5. 2002. D. B. udelil plnú moc JUDr. Jozefovi
Malovcovi, advokátovi dňa 21. 4. 2002 a JUDr. Jánovi Smetanovi, advokátovi. I. R. udelil plnú moc dňa
30. 1. 2002 JUDr. Jozefovi Malovcovi. V. O. udelil plnú moc JUDr. Jaroslavovi Kiapešovi. JUDr. Gerek
oznámil Krajskému úradu justičnej polície prevzatie obhajoby obvineného V. O., dňa 1. 12. 2002. V. O.
udelil JUDr. Vladimírovi Gerekovi plnú moc dňa 10. 12. 2002. V. O. vypovedla plnú moc advokátovi JUDr.

Jaroslavovi Kiapešovi dňa 9. 12. 2002 X. I. udelil plnú moc dňa 30. 1. 2002 JUDr. Jozefovi Malovcovi.
Súd ustanovil obhajcu X. I. dňa 1. 12. 2003 JUDr. Dušana Chlapíka. Okresný súd v Žiline, opatrením
5Tp/122/02 zo dňa 8. 1. 2004 zrušil ustanovenie obhajcu JUDr. Dušana Chlapíka obvinenému X. I..
Okresný súd v Žiline rozhodnutím 5Tp/122/02 zo dňa 8. 1. 2004 ustanovil X. I. obhajcu Jozefa Malovca.
P. O. udelil plnú moc JUDr. Jaroslavovi Kiapešovi dňa 15. 3. 2002. JUDr. Kiapeš oznámil vypovedanie

plnomocenstva V. O. dňa 14. 1. 2004. P. O. súd ustanovil obhajcu JUDr. Jaroslava Kiapeša dňa 19. 2.
2004. P. U. splnomocnil JUDr. Jozefa Malovca dňa 8. 2. 2003 na obhajobu.

15. Krajský súd v Žiline uznesením 1 Tpo 28/02 zo dňa 26. 2. 2002 zamietol sťažnosť obvineného
P. A., žalobcu proti uzneseniu o vzatí do väzby. Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením Tp 5/02

zo dňa 19. 7. 2002 predĺžil lehotu trvania väzby žalobcu do 29. 1. 2003 z dôvodu, že prípravné
konanie nebolo možné skončiť pre obtiažnosť veci, ktorá spočívala v zložitosti, komplikovanosti, časovej
náročnosti náležitého zistenia skutkového stavu. Obtiažnosť veci bola preukazovaná objemom a váhou
vyšetrovacieho spisu, z obsahu ktorého bolo zistené, že orgány činné v trestnom konaní nekonali sneodôvodnenými prieťahmi. Vykonané dôkazy neboli nadbytočné, keď za nadbytočnosť nebolo možné
považovať to, že vykonaním dôkazu sa nedosiahol očakávaný výsledok, ale jeho vykonanie bolo
nariadené dôvodne. Obtiažnosť veci ďalej spočívala v tom, že sa jednalo o protispoločenskú činnosť,

ktorá siahala aj za územie SR a do ktorej bol zapojený veľký počet osôb. Bolo zaistené veľké množstve
vecí pochádzajúce z trestnej činnosti, bolo zistených množstvo poškodených, ktorí boli občanmi aj
cudzích štátov. Zároveň boli dané aj iné závažné dôvody, pre ktoré nebolo možné vec zatiaľ skončiť, a
to skutočnosť, že spolu obvinený D. B., ktorého bolo potrebné náležite vypočuť a preveriť jeho tvrdenia
a na základe toho vykonať ďalšie dôkazy bol zatknutý až dňa 17. 7. 2002. Uznesením 5 Tp 118/02

Okresného súdu v Žiline zo dňa 14. 1. 2003 súd rozhodol o predĺžení väzby žalobcu do 29. 7. 2003 z
dôvodu, že dôvody väzby u obvineného naďalej trvali. Trestné stíhanie, ktoré proti nemu bolo vedené do
rozhodnutia súdu nebolo skočené, toto prebiehalo plynule a vzhľadom na to, že sa jednalo o rozsiahlu
trestnú činnosť s vysokým počtom zaistených motorových vozidiel a ich súčastí, ktoré neboli ešte všetky
stotožnené, bolo potrebné vykonať ďalšie procesné úkony, ktoré nebolo možné zabezpečiť v lehote do
29. 1. 2003. Uznesením 5 Tp 118/02 zo dňa 20. 2. 2003 Okresný súd v Žiline zamietol žiadosť žalobcu o

prepusteniezväzbynasloboduzdôvodu,ževyšetrovanienebolovčaserozhodnutiaskončenéadôvody
väzby naďalej trvali. Uznesením 1 Tpo 32/03 zo dňa 18. 3. 2003 Krajský súd v Žiline zamietol sťažnosť
obvineného P. A., žalobcu proti rozhodnutiu 5 Tp 118/02 zo dňa 20. 2. 2003. Uznesením 5 Tp 118/02 zo
dňa 17. 7. 2003 Okresný súd v Žiline predĺžil lehotu väzby žalobcu do 29. 1. 2004 z dôvodu, že trestné
stíhanie do dňa rozhodnutia nebolo skončené. Toto prebieha plynulo a zákonným spôsobom. Jednalo sa

o rozsiahlu trestnú činnosť s vysokým počtom zaistených motorových vozidiel a ich súčastí. V tom čase
prebiehali previerky ďalších motorových vozidiel, resp. ich súčastí prostredníctvom Národnej ústredne
Interpol Bratislava. Prebiehali porovnania zaistených vzoriek DNA s porovnávacími vzorkami DNA od
obvinených, ďalšie procesné úkony nebolo možné vykonať do 29. 7. 2003, preto bola väzba predĺžená o
ďalších 6 mesiacov. Uznesením 1 Tpo 141/03 zo dňa 4. 11. 2003 Krajský súd v Žiline zamietol sťažnosť

žalobcu proti uzneseniu 5 Tp 118/02 zo dňa 7. 10. 2003, ako nedôvodnú. Uznesením 5 Tp 118/02 zo dňa
20. 2. 2004 zamietol Okresný súd v Žiline žiadosť žalobcu o prepustení z väzby na slobodu z dôvodu, že
žalobca bol stíhaný pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1, písm. b/, ods.
3, ods. 5 Trestného zákona a iné, pričom bol stíhaný s ďalšími 9 spolupáchateľmi. Vyšetrovanie závažnej
trestnej činnosti nebolo do dňa rozhodnutia ukončené. Vyšetrovanie prebiehalo plynulo. Súd dospel

k záveru, že dôvody väzby v tom čase trvali, zhromaždené dôkazy potvrdili opodstatnenosť obvinení
obvinených. Najvyšší súd SR uznesením 6Ntv I 20/2004 zo dňa 25. 11. 2004 predĺžil väzbu žalobcu
do 28. 2. 2005 z dôvodu, že boli splnené vecné podmienky na predĺženie lehoty väzby. U obvinených
naďalejtrvalidôvodyväzby.Zobsahuspisuvtomčasevyplývalo,ževyšetrovateľupovedomiloprávnené
osoby o termíne, kedy si môžu preštudovať spisy. Súčasne v uvedenom období boli vyšetrovateľovi

doručené zápisnice o výsluchu svedkov - poškodených, štátnych príslušníkov Spolkovej republiky
Nemecko a Holandského kráľovstva, o ktorú právnu pomoc boli justičné orgány uvedených krajín
požiadané vyšetrovateľom v mesiaci marci a apríli 2004. Vyšetrovateľ pribral do konania tlmočníkov,
pričom do predloženia návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby nebol ešte realizovaný preklade
výpovede svedka pochádzajúceho z Holandského kráľovstva. Bolo nereálne očakávať právoplatné

skončenie trestného stíhania do uplynutia najvyšším súdom predĺženej lehoty trvania väzby, t. j. do 29.
11.2004.Podľazistenianajvyššiehosúduvyšetrovanietrvalovpodstateplynulo,nebolizistenézávažné,
neopodstatnené prieťahy, ukončeniu veci bránila jej obtiažnosť. Najvyšší súd SR uznesením 2 Ntv
7/2005 zo dňa 23. 2. 2005 rozhodol o predĺžení väzby do 28. 11. 2005. V čase uvedeného rozhodnutia
boli opätovne splnené zákonné podmienky na predĺženie väzby z dôvodu, že boli splnené podmienky

na jej predĺženie. Množstvo zadovážených dôkazných prostriedkov vyústilo do rozhodnutia v podobe
podania obžaloby. Dňa 11. 2. 2005 Krajskému súdu v Žiline zostal krátky časový úsek do uplynutia
predĺženejlehotytrvaniaväzby,vktoromnemoholvzhľadomnarozsahspisovéhomateriálureálneurobiť
žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu o podanej obžalobe. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
3 T 5/2005 zo dňa 11. 5. 2005 zamietol žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby z dôvodu, že dôvody

trvania väzby naďalej trvajú. Dôkazná situácia v tom čase nespochybňovala dôvodnosť podozrenia,
že obvinený sa dopustil skutku, pre ktorý bol obvinený. Najvyšší súd SR uznesením 3 To 742005 zo
dňa 11. 5. 2005 zamietol sťažnosť obvineného P. A., žalobcu proti uvedenému uzneseniu. Najvyšší
súd uznesením 1 Ntv 41/2005 zo dňa 16. 11. 2005 predĺžil žalobcovi väzbu do 28. 5. 2006, z dôvodu,
že v čase uvedeného rozhodnutia konkrétne dôvody existencie dôvodov väzby u obvinených tak, ako

boli konkretizované v predchádzajúcich rozhodnutiach naďalej existovali. Trestná vec sa nachádzala
v štádiu, kedy bolo treba vykonať rozsiahle dokazovanie na hlavnom pojednávaní (ktorému musela
predchádzať príprava hlavného pojednávania), pričom prepustením obvinených z väzby na slobodu by
došlo k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania. Podľa zápisnice ovydaní veci dňa 29. 01. 2002 žalobca dobrovoľne na výzvu orgánu činného v trestnom konaní vydal
veci dôležité pre trestné konanie OÚV-401/2001, a to osobné motorové vozidlo zn. Mercedes 124 D
ŠPZ LM - 579 AH čiernej farby a motorové vozidlo zn. Mitsubishi Pajero 2,5 TDI modrej farby ŠPZ LM

- 327 AC. Dňa 2. 1. 2006 bolo Krajskému súdu v Banskej Bystrici doručené podanie P. A., označené
ako vec - Upozornenie na zmenu právnej kvalifikácie, v ktorom žalobca uviedol, že upozorňuje Krajský
súd v Banskej Bystrici na skutkovú podstatu veci, nakoľko od 1. 1. 2006 platia nové trestné kódexy,
nový Trestný zákon i Trestný poriadok. Nakoľko je obžalovaný z legalizácie príjmu trestnej činnosti
so spodnou hranicou trestu 5 rokov a jeho trestný čin spadá pod ods. 11, ods. 1 trestného zákona,

čiže spadá pod prečin. Pretože sa vo výkone väzby nachádza od 29. 1. 2002, čo je takmer 4 roky.
Dĺžka vykonávanej väzby už presiahla lehotu uvedenú v § 76 ods. 6 a ods. 7 Trestného poriadku,
preto žiadal, aby bol najneskôr do 24 hodín od upozornenia prepustený na slobodu, na základe § 11
ods. 1 Trestného zákona, kde sa definuje zločin a jeho dĺžka trvania väzby. Dĺžka trvania väzby má
trvať podľa § 76 ods. 6 a ods. 7 najviac 36 mesiacov, čo v jeho prípade je táto hranica presiahnutá.
Odvolal sa a taktiež upozornil na § 76 ods. 9 Trestného poriadku. Poukázal i na § 2 ods. 1. a ods. 2

Trestného zákona. Dňa 10. 1. 2006 P. A. podal žiadosť o prepustenie z väzby. V žiadosti uviedol, že
odmietavšetkyobvineniaavčasepodaniažiadostiuviedol,žezaniklidôvodyväzbypodľa§71trestného
poriadku. Podal písomný sľub na nahradenie väzby. Dňa 1. 3. 2006 bola krajskému súdu podaná žiadosť
obžalovanéhoP.A.ovráteniedoličnýchvecíprostredníctvomadvokátaJUDr.ŠtefanaLovranta.Žalobca
v konaní opätovne požiadal o vrátenie motorových vozidiel a zaistených vecí, podaním doručeným

Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 13. 3. 2006, 25. 7. 2005, 26. 2. 2007. V sťažnosti adresovanej
Ministerstvu vnútra zo dňa 23. 7. 2002 žalobca P. A., uviedol, že podáva sťažnosť proti uzneseniu ČVS:
BKE-6/ÚV-OVOZTČBB- 2002, v ktorom mu bolo kladené za vinu - legalizácia príjmu z trestnej činnosti.
K autám uvedeným v uznesení Volkswagen Golf čiernej metalízy, evidenčné číslo AU94, volkswagen
kombi tmavej modrej farby, evidenčné číslo MNPD233, Mitsubishi Pajero strieborná metalíza, evidenčné

čísloGB7FIA,MercedesBenz3,2Itmavomodrejfarby,evidenčnéčísloPSA2565,MercedesBenzE280,
tmavozelená farba, evidenčné číslo HUJJ678, nakoľko o uvedených veciach nemal vedomosť, necítil
sa byť vinný, naopak, cítil sa ukrivdený. Ak by skutočne páchal trestnú činnosť z ktorej je obvinený, tak
by nebol pracoval vo firmách v Nemecku a Rakúsku, ako aj v Liptovskom Mikuláši, v bani na ostravsko-
karvinsku. V sťažnosti adresovanej vyšetrovateľovi policajného zboru v Liptovskom Mikuláši, zo dňa 10.

7. 2003 P. A. uviedol, že podáva sťažnosť proti uzneseniu ČVS: KUJP 108/OVVK-2002 zo dňa 9. 7.
2003, nakoľko obvinenie v ňom uvedené, sa nezakladá na pravde. Je umelo vykonštruované. Ďalej sa
nezakladalo na pravde ani to, že z jeho výsluchu sa usudzuje, že by sa s obvineným V. a C. dopustil
trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a) ods. 5 Trestného zákona. Nikdy sa takého činu
nedopustil a nikdy sa ani nevyjadril na žiadnom výsluchu, že by sa takého trestného činu dopustil.

V sťažnosti zo dňa 2. 12. 2003 proti uzneseniu ČVS:KUJP 108/OOVK-2002 žalobca uviedol, že bol
obvinený z krádeže. Na svoju obhajobu uviedol, že motorové vozidlo Mitsubishi Pajero evidenčné číslo
327AC, užíval veľmi krátko a pamätal si, že na ňom v obci Kráľova Lehota nikdy nebol a preto bolo
nepravdivé, že sa dopustil trestného činu uvedeného v obvinení. Uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 15. 02. 2006, sp. zn. 3T/5/2005 bol žalobca prepustený z väzby na slobodu. Dňa 05.

05. 2011 si žalobca zvolil ako obhajkyňu JUDr. Kristínu Mitrovú Polkovú na jeho obhajobu v trestnej
veci vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 2T/18/2011. Uznesením Okresného súdu
Liptovský Mikuláš zo dňa 04. 11. 2011, sp. zn. 2T/18/2011 súd vrátil žalobcovi veci - osobné motorové
vozidlo značky Mercedes - Benz 124 D čiernej farby, ev. č. LM - 579 AH a osobné motorové vozidlo
značky Mitsubishi Pajero 2,5 TDI modrej farby ŠPZ LM - 327 AC. Rozsudkom Okresného súdu Liptovský

Mikuláš zo dňa 18. 04. 2012, sp. zn. 2T/18/2011 bol žalobca podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku
oslobodený spod obžaloby za skutok špecifikovaný vo výroku rozsudku, ktorým mal spáchať trestný čin
legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v
znení účinného do 31. 08. 2003, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný.
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 02. 10. 2012, sp. zn. 1To/59/2012 bol zrušený rozsudok

Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 18. 04. 2012, sp. zn. 2T/18/2011 a žalobca bol podľa § 285
písm. c/ Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal
žalobca.

16. Ďalej súd zo spisu zistil, že dňa 11. 2. 2005 bola vo veci podaná obžaloba Krajskou prokuratúrou

Žilina č. Kv 39/02-220006. Krajský prokurátor podal obžalobu na 12 obvinených, žalovaných bolo 63
skutkov. Obvinení boli z trestných činov pokračovacieho trestného činu legalizácie príjmu z trestnej
činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. b/, ods. 3, ods. 5 Trestného zákona, pokračovací trestný čin krádeže
podľa § 247 ods. 2 písm. a/, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. 7. 2004 spáchaný formouspolupáchateľstva, trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 Trestného zákona
spáchaný formou spolupáchateľstva, trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného
zákona, trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, trestný čin nedovolenej

výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa §
187 ods. 1 písm. b/, d/ Trestného zákona, trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1,
ods. 1, písm. a/, b/ Trestného zákona účinného do 31. 7. 2004, trestný čin útlaku podľa § 237 Trestného
zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, trestný čin výtržníctva
podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona, Trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového

vozidla podľa § 249a, ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, trestný čin kupliarstva podľa § 204 ods. 1
Trestného zákona. Osem obvinených z dvanástich, bolo vzatých do väzby. Vec bola na Krajskom súde
v Žiline vedená pod sp. zn. 4T/2/05. Prokurátor v obžalobe navrhol vypočuť viac ako 80 svedkov.
V zmysle trestného poriadku navrhol prečítať zápisnice o výpovediach viac ako 50 svedkov, pričom
niektorízosvedkovbolicudzejštátnejpríslušnosti,akoajmaloletéosoby.Ďalejnavrholprečítaťznalecké
posudky 6 znalcov, prečítať zápisnicu o konfrontácii, prečítať listinné dôkazy, a to zápisnice o vydaní

veci, fotokópie dokladov z OÚV Liptovský Mikuláš, prepisy hovorov, zápisnice z domových prehliadok,
zápisnice z ohliadok vozidiel, odborné vyjadrenia, oboznámenie pripojených spisov, zápisnice o vydaní
veci, technické preukazy, odborné vyjadrenia, správy z Interpolu, správy spoločností Toyota, Porsche
Slovakia, VAMAS PLUS, MOTOR CAR, Mercedes, colné vyhlásenia, technické preukazy, úmrtný list,
pripojené vyšetrovacie spisy OÚV Banská Bystrica, OÚV Bratislava V, OÚV Bratislava II, OÚV Trnava,

výpisy z účtov, majetkové priznania, výpisy zo živnostenského registra, rozhodnutia obvodných úradov,
koncesné listiny, oboznámiť sa s videokazetami s CD a MG nosičmi telefonických nahrávok obvinených
a svedkov, prečítať odpisy z registra trestov, správy o povesti, správy z ÚVV, správy z úradov a rozsudky.
Oboznámením sa so spisovým materiálom mal súd preukázané, že išlo o spisový materiál s viac ako
12 000 stranami.

17. Najvyšší súd SR uznesením 2Ndt/5/2005 rozhodol o tom, že predsedníčka senátu 4T Krajského
súdu v Žiline JUDr. Zuzana Jančárová, sudca tohto senátu JUDr. Daniel Hudák, ako aj sudcovia JUDr.
Vladimír Súčik, JUDr. Martin Bargel, JUDr. Eva Kyselová, Juraj Krupa, JUDr. Milan Cíbik, JUDr. Gabriela
Veselová, JUDr. Roman Tichý a JUDr. František Potocký sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného

konania v trestnej veci proti obvinenému F. A. a spol., vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp.
zn. 4T/2/02 z dôvodu, že vyššie uvedení sudcovia vykonávali konanie a rozhodovali o sťažnostiach
proti prvostupňovému rozhodnutiu podľa § 147 a nasl. Trestného poriadku alebo vykonávali konanie a
rozhodovali o odvolaní (podľa § 252 Trestného poriadku) podľa § 253 a nasl. Trestného poriadku.

18. Uznesením sp. zn. 3Ndt/6/2005 zo dňa 17. 3. 2005 Najvyšší súd SR rozhodol, že trestná vec
obžalovaného F. T. A. a spol. vedená na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 4T/2/05 sa Krajskému súdu
v Žiline odníma a prikazuje sa Krajskému súdu v Banskej Bystrici z dôvodu, že v danom prípade boli
splnené podmienky pre postup v zmysle ustanovenia § 25 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd
mal z obsahu procesného spisu vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 4T/2/05 osvedčené,

že v predmetnej veci ide o preukazovanie a posúdenie rozsiahlej, vysoko závažnej trestnej činnosti,
ktorá javila znaky organizovaného zločinu. Vzhľadom na charakter tejto trestnej činnosti bolo nutné, aby
sa ňou zaoberali sudcovia so skúsenosťami a praxou na trestnom úseku. Z prejednávania tejto veci
boli vylúčení všetci sudcovia pôsobiaci na trestnom úseku Krajského súdu v Žiline, ako aj ďalší štyria
sudcovia, spolu s okolnosťou, že od 1. 4. 2005 bolo potrebné rozhodovať v 3 - členných senátoch,

zložených len zo sudcov z povolania, ako i náročnosťou predmetnej trestnej veci, ktorej prejednanie a
posúdenie si vyžaduje sudcov so špecializáciou na trestné právo, v súhrne vytvorili v tejto konkrétnej
trestnej veci také dôležité dôvody, na základe ktorých Najvyšší súd SR odňal predmetnú trestnú vec
Krajskému súdu v Žiline a prikázal ju Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

19. Uznesením 3 T 5/05 zo dňa 7. 2. 2007 Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol tak, že trestná
vec proti obvineným F. A. a spol. bola vrátená prokurátorovi na došetrenie. Krajská prokuratúra Žilina,
podala sťažnosť proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu. Táto sťažnosť bola doručená všetkým stranám a
obhajcom. F. V. zásielku neprevzal, z dôvodu, že pracoval na výletnej lodi v Írsku. F. V. bolo vykonaných
niekoľko pokusov o doručenie, aj prostredníctvom polície, neúspešne. Za žalobcu prevzala zásielku

matka. Najvyšší súd SR uznesením 3 Tost 16/2007 zo dňa 1. 8. 2007 zamietol sťažnosť krajského
prokurátora proti tomuto uzneseniu. Dňa 8. 4. 2008 vyzvala, vyšetrovateľka policajného zboru, žalobcu
na vyjadrenie k obhajobe v trestnej veci. Vyšetrovateľka oznámila žalobcovi, že ustanovený obhajca
JUDr. Karol Židuliak, zomrel a zo spisového materiálu vyplývalo, že rozhodnutia súdov a prokuratúryboli zasielané JUDr. Lovrantovi v Banskej Bystrici. Z telefonického hovoru s menovaným advokátom
zistila, že tohto si žalobca zvolil len na žiadosť o vrátenie vozidla. Ďalej žalobcovi oznámila, že v jeho
prípade nebola povinná obhajoba v čase oznámenia. Súčasne vyzvala žalobcu, aby jej v lehote do 15.

4. 2008 písomne oznámil, či si bude voliť obhajcu, a ak áno, aby zaslal plnú moc zvoleného obhajcu. V
prípade, ak neobdrží plnú moc nového obhajcu, bude mať za to, že obhajcu vo veci ČVS: KUJP 808/
OVVK-2002 si žalobca nezvolil. Uvedenú výzvu žalobca prevzal dňa 11. 4. 2008. Z úradného záznamu
zo dňa 21. 9. 2009 súd zistil, že vyšetrovateľka, dňa 21. 9. 2009 v čase okolo 12.45 hod. telefonicky
dotazovala JUDr. Lovranta, advokáta v Banskej Bystrici, či sa zmenili skutočnosti ohľadom obhajoby

obvineného P. A., v trestnej veci pod č. KUJP 108/OVVK-2002. JUDr. Lovrant ju ubezpečoval, že P. A.
sa u neho nekontaktoval. Tvrdil, že on neobdržal v tejto veci žiadne uznesenie zo súdu o ustanovení
obhajcu k uvedenému obvinenému a ani neprevzal od neho žiadne splnomocnenie k obhajobe. Bol
požiadaný len o spísanie žiadosti vrátenia vozidiel, ktoré boli v spise založené na č. l. 11598 a 11698,
za čo mu bolo zaplatené. Ako dôvod neprevzatia obhajoby uviedol svoj vek, 78 rokov, a zdravotný
stav. Rozhovor ukončil s tým, že bude písomne kontaktovať obvineného P. A. a v prípade, že tento

uhradí náklady na obhajobu a podpíše splnomocnenie k zastupovaniu v predmetnej veci, toto písomne
oznámi vyšetrovateľovi. Súčasne zobral na vedomie ukončenie spisu preštudovaním dňa 14. až 16.
10. 2009. Dňa 16. 9. 2009 vyšetrovateľ policajného zboru KRPZ v Žiline, upovedomil P. A. o možnosti
preštudovať si vyšetrovací spis v dňoch 14. 10. 2009 od 8.00 do 11.00 hod., od 12.00 do 15.30 hod.,
dňa 15. 10. 2009 od 8.00 do 11.00 hod., od 12.00 do 15.30 hod. a dňa 16. 10. 2009 od 8.00 do 11.00

hod., od 12.00 do 15.30 hod., na odbore justičnej polície, úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského
riaditeľstva policajného zboru v Žiline, na ulici Halkova 3. Upovedomenie prevzal žalobca dňa 25. 9.
2009. Zo záznamu zo dňa 16. 10. 2009 súd zistil, že žalobca sa preštudovania vyšetrovacieho spisu
nezúčastnil. Takisto sa preštudovania vyšetrovacieho spisu nezúčastnili D. B., F. V., Z. B., D. C.Ľ., V.
O., I. R., F. A.. Za F. A. sa zúčastnil jeho obhajca. Za D. C. sa zúčastnil výsluchu jeho obhajca. Za V.

O. sa zúčastnil výsluchu jeho obhajca.

20. Po doplnení dokazovania bola vo veci opätovne podaná obžaloba dňa 31. 3. 2010 na Okresný súd

Liptovský Mikuláš. P. A. obžalobu prevzal dňa 8. 10. 2010.

21. Uznesením 2 T 40/2010-12279 zo dňa 7. 2. 2011 bola trestná vec obvinených P. A., Z. B., F. V.,
V. O. vylúčená na samostatné konanie.

22. Okresný súd Liptovský Mikuláš dňa 17. 2. 2011 vydal vo veci trestný rozkaz, proti ktorému dal
žalobca v zákonnej lehote odpor. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 18. 5. 2011. P. A. splnomocnil
advokátku JUDr. Kristínu Mitrovú Polkovú na obhajobu v trestnej veci vedenej na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš sp. zn. 2T/18/2011 dňa 5. 5. 2011. Obhajkyňa žalobcu ospravedlnila neúčasť na tomto
pojednávaní, z dôvodu kolízie termínu pojednávania. Požiadala o odročenie pojednávania a nariadenie

nového termínu. Okresný súd zmenil termín hlavného pojednávania na deň 5. 10. 2011. Pojednávanie
dňa 5. 10. 2011 bolo riadne uskutočnené. Bolo odročené na termín 25. 1. 2012, nakoľko obhajkyňa P. A.
navrhla vypočuť svedkov na hlavnom pojednávaní A.. D.. O. a policajta, ktorý spisoval úradný záznam o
predvedení obžalovaného A. a ppráp. Š. X.. Pojednávanie dňa 25. 1. 2012 sa riadne uskutočnilo. Neboli
prítomní svedkovia J. X. a Z. B.. Pojednávanie bolo odročené na deň 18. 4. 2012, nakoľko prokurátor

navrhol svedkov J. X. a Z. B. vypočuť. Dňa 18. 4. 2012 sa hlavné pojednávanie riadne uskutočnilo. Na
hlavnom pojednávaní bolo vyhlásené dokazovanie za skončené. Bol vyhlásený rozsudok.

23. Žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne dňa 16. 01. 2013 podal návrh na prerokovanie nároku
na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb. adresovaný Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskej republiky, ktorý bol podaný na poštovú prepravu 23. 01. 2013.

24. Okresný súd v Bratislave 1, v právnej veci žalobcu V. O. proti Slovenskej republike - Ministerstvo
spravodlivosti SR o náhradu škody a nemajetkovej ujmy v konaní 16C/161/2003, rozhodol rozsudkom
zo dňa 8. 6. 2015. Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu majetkovej škody vo výške 7.939,65 eur

a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 29.840 eur a náhradu trov konania. Vo zvyšku žalobu zamietol.
Rozsudok dňa vyhlásenia rozhodnutia vo veci Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5C/126/2013
nenadobudol právoplatnosť.25. Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci rozhodol rozsudkom 5C/126/2013-58 zo dňa 3. 3. 2014.
Súd žalobu zamietol ako nedôvodnú z dôvodu, že považoval vznesenú námietku premlčania zo strany
žalovaného za dôvodnú. V konkrétnej veci mal preukázané, že nezákonným rozhodnutím, ktorým

mala byť žalobcovi spôsobená škoda je uznesenie o vznesení obvinenia vydané Okresným úradom
vyšetrovania v Liptovskom Mikuláši dňa 30. 1. 2001. Zákon č. 58/1969 Zb. upravuje v § 22 tzv.
subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu na uplatnenie práva na náhradu škody v zmysle citovaného
zákona. Zákon určil kombinovanú premlčaciu dobu subjektívnu a objektívnu. Subjektívna premlčacia
doba je kratšia, 3 - ročná, plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode (§ 2 ods. 1 prvá veta

zákona). V prípade, ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody, zrušenie rozhodnutia
plynie premlčacia doba odo dňa doručenia oznámenia zrušujúceho rozhodnutia (§ 22 ods. 1 druhá veta
zákona). Vzájomný vzťah obidvoch premlčacích dôb je taký, že v prípade, že skončí plynutie jednej z
nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému by plynula aj druhá premlčacia doba.
Objektívnu premlčaciu dobu však nie je možné v žiadnom prípade prekročiť. Objektívna premlčacia
lehota je v zákone v § 22 ods. 2 stanovená na dobu 10 rokov a plynie odo dňa, keď poškodenému

bolo doručené oznámené nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o
škodu na zdraví. V konkrétnom prípade uznesenie o vznesení obvinenia bolo žalobcovi oznámené 30.
1. 2002, jeho obhajcovi 31. 1. 2002, preto 10 - ročná premlčacia doba uplynula najneskôr dňa 31. 1.
2012. Trestné konanie vedené proti žalobcovi bolo právoplatne skončené vyhlásením oslobodzujúceho
rozsudku Krajského súdu v Žiline, a to dňa 2. 10. 2012. V pojednávane veci subjektívna 3 - ročná

premlčacia doba začala plynúť odo dňa nasledujúceho po vznesení obvinenia, t. j. odo dňa 30. 1. 2002
a skončila 31. 1. 2005. Objektívna lehota uplynula dňa 31. 1. 2012.

26. Voči rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, v ktorom
uviedol, že považuje za samozrejmé a určujúce pre sporové konanie, že vždy je nevyhnutné vychádzať

z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach.
Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môže byť, ako v danej veci, značne komplikované a netypické
to však „neoslobodzuje„ všeobecné súdu z povinnosti, robiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek
sa to môže javiť zložité, pričom v rovine jednoduchého práva je treba za účelom dodržania zhora
uvedených princípov posudzovať okolnosti daného prípadu cez prizmu kogentného ustanovenia § 3 ods.

1 Občianskeho zákonníka, ktoré je v rovine „jednoduchého“, podústavného práva odrazom ústavnej
požiadavky hľadania spravodlivého riešenia. V danom prípade žalobca zastával názor, že je treba
poskytnúť ochranu jeho základným právam aplikáciou ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a posúdiť námietku premlčania vznesenú žalovanou ako nemravnú. Pojem dobré mravy nemožno
vykladať len ako súbor mravných pravidiel užívaných ako korektív, či doplňujúci obsahový faktor výkonu

subjektívnych práv a povinností, ale ako príkaz (pre) sudcu rozhodovať v súlade s ekvitou, čo vo
svojich dôsledkoch znamená nastúpenie cesty hľadania spravodlivosti. V okolnostiach prípadu treba
zdôrazniť, že zákonodarca v roku 1969 nemohol predpokladať, že v 21. storočí bude trestné konanie
bude trvať viac ako 10 rokov bez zavinenia zo strany poškodeného. Rovnako je nesporné, že bez
konečnéhorozhodnutia,ktorézaložilotakýprávnystav,podľaktoréhojeuznesenieovzneseníobvinenia

nezákonným rozhodnutím, žalobca nemal skutkový a právny základ pre uplatnenie nárokov z titulu
nezákonného rozhodnutia.

27. Uznesením č. k. 7Co/320/2014-91 zo dňa 18. 6. 2014 Krajský súd v Žiline rozsudok okresného
súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že prvostupňový súd

správne konštatoval, že zákon č. 58/69 Zb. určuje v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím dve premlčacie doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť dňom, kedy
sa poškodený o vzniku škody a o tom, kto za ňu zodpovedá dozvedel a trvá 3 roky, ak je podmienkou
pre uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie táto subjektívna premlčacia doba
odo dňa doručenia (oznámenia) takéhoto zrušujúceho rozhodnutia. Objektívna premlčacia doba v

trvaní 10 rokov začína plynúť doručením (oznámením) nezákonného rozhodnutia poškodenému; to
neplatí len v prípade škody na zdraví. Obe tieto premlčacie doby pritom plynú nezávisle na sebe a
k premlčaniu nároku poškodeného na náhradu škody dochádza s koncom tej z nich, ktorá uplynie
skôr. Aj vo vzťahu zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci je zmyslom inštitútu
premlčania motivovať poškodeného k včasnému výkonu svojich subjektívnych občianskych práv, aby

nedochádzalo k dlhotrvajúcim právnym vzťahom a právnej neistote. V konkrétnej veci potom nie je
vylúčené, že objektívna premlčacia doba skončí ešte pred začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej
doby. Ďalej krajský súd vyslovil názor, že súdna prax ustálila, že dobrým mravom zásadne neodporuje,
ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, pretože inštitút premlčania prispievak istote v právnych vzťahov a je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek
právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo dobrým mravom
iba v tých výnimočných prípadoch, keby bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý

márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku na plnenie
v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a
charakterom uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Okresný súd sa
nezaoberal posúdením skutočností, ktoré mali vplyv na dĺžku trvania trestného stíhania, t. j., čo bolo
dôvodom prečo si nemohol uplatniť žalobca svoje právo včas. Z uvedeného dôvodu krajský súd zrušil

vec pre nesprávne posúdenie veci a z toho dôvodu nedostatočne zistený skutkový stav. V ďalšom konaní
dal okresnému súdu pokyn, aby sa okresný súd zaoberal zistením a vyhodnotením žalobcom tvrdených
skutočností, pre ktoré považuje námietku premlčania za vznesenú odporcom za rozpornú s dobrými
mravmi. Najmä sa zameria na posúdenie okolností, pre ktoré trestné stíhanie predbiehalo dlho a v
dôsledku toho potom došlo ku skráteniu objektívnej premlčacej lehoty.

28. Okresný súd Liptovský Mikuláš, rozhodol rozsudkom 5C/126/2013- 135 zo dňa 18. 5. 2015. Žalobu
zamietol. Žalovanej priznal náhradu trov konania vo výške 146,83 eur, ktoré zaviazal žalobcu zaplatiť v
lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že skúmal, či vznesená
námietka premlčania žalovaného nároku žalovanou, bola v rozpore s dobrými mravmi. Súd mal v konaní
preukázané, že vznesená námietka premlčania nebola v rozpore s dobrými mravmi, preto žalobný návrh

zamietol.

29. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.

30. Krajský súd v Žiline, uznesením 7Co/550/2015-193 zo dňa 27. 1. 2016 rozsudok okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v ďalšom konaní okresný súd zaviazal, že má posúdiť,
či na strane navrhovateľa existovali skutočnosti, vo forme zavineného správania, ktoré malo vplyv na
dĺžku trestného konania.

31. Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny
orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

32. Podľa § 1 ods. 2 Zákona č. 58/1969 Zb., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

33. Podľa § 3 Zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť

podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

34. Podľa § 4 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.
Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

35. Podľa § 4 ods. 2 Zákona č. 58/1969 Zb., ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť
nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho
právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

36. Podľa § 20 Zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy
upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

37. Podľa § 22 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu

škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia.38. Podľa § 22 ods. 2 Zákona č. 58/1969 Zb., najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa,
keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda;
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

39. Podľa § 22 ods. 3 Zákona č. 58/1969 Zb., ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom
orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie
však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

40. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

41. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

42. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

43.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

44. V prípade, ak uplynie zákonom určená premlčacia doba a veriteľ v nej svoje právo na súde

alebo inom orgáne neuplatní, neuplatnené právo sa premlčí. Napriek premlčaniu veriteľovi zostáva
zachované jeho premlčané subjektívne občianske právo. Aj dlžník zostáva naďalej povinným splniť
svoj dlh, ktorý premlčanému právu veriteľa zodpovedá. V dôsledku márneho uplynutia premlčacej doby
nastal právny účinok. Dlžníkovi vzniklo oprávnenie vzniesť v priebehu konania námietku premlčania a
spôsobiť tým veriteľovi zánik možnosti domáhať sa s úspechom na súde premlčaného subjektívneho

práva. Za predpokladu, že námietka premlčania bola vznesená dlžníkom odôvodnene, súd nemôže
veriteľovi premlčané právo priznať a žalobu veriteľa, ktorou sa domáha premlčaného subjektívneho
práva, zamietne. Vznesením námietky premlčania dlžníkom došlo k zániku nároku, t. j. subjektívne právo
prestalo byť vznesením námietky na súde autoritatívne vynútiteľné.

45. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť ako následok
priamej a príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, uznesením o vznesení obvinenia ČVS: OUV
- 401/2001 zo dňa 30. 1. 2002. Uvedené uznesenie bolo žalobcovi doručené dňa 30. 1. 2002, jeho
obhajcovi31.1.2002.UznesenímPV1047/01-115zodňa4.2.2002námestníčkaokresnéhoprokurátora
v Liptovskom Mikuláši zamietla sťažnosť P. A. ako nedôvodnú proti predmetnému vyššie uvedenému

uzneseniu. Taktiež bola ako nedôvodná zamietnutá sťažnosť obhajcu obvineného, ktorá bola podaná
dňa 1. 2. 2005, a to rozhodnutím PV1047/01 zo dňa 28. 2. 2002.

46. Žalovaná v priebehu konania v podanom vyjadrení k žalobe vzniesla námietku premlčania
uplatneného práva žalobcu. Z uvedeného dôvodu súd skúmal, či je námietka premlčania vznesená

zo strany žalovaného dôvodne. V konkrétnej veci mal súd preukázané, že podľa skutkových tvrdení
žalobcu, ktorými je súd v sporovom konaní viazaný, je nezákonným rozhodnutím, ktorým mala byť
žalobcovi spôsobená škoda, uznesenie o vznesení obvinenia vydané Okresným úradom vyšetrovania
v Liptovskom Mikuláši dňa 30. 01. 2002. Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom upravuje v § 22 tzv. subjektívnu a

objektívnu premlčaciu dobu na uplatnenie práva na náhradu škody podľa citovaného zákona. V prípade
práva na náhradu škody, spôsobenej podľa citovaného zákona je určená kombinovaná premlčacia
doba subjektívna a objektívna. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - 3 - ročná a plynie odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode (§ 2 ods. 1 prvá veta zákona), v prípade, ak je podmienkou na
uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia

(oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia (§ 22 ods. 1 druhá veta zákona). Vzájomný vzťah obidvoch
premlčacích dôb je taký, že v prípade, že skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek
tomu, že poškodenému by plynula aj druhá premlčacia doba. Objektívnu premlčaciu dobu však nie je
možné v žiadnom prípade prekročiť. Zakotvenie objektívnej premlčacej doby nepochybne korešpondujepožiadavke právnej istoty. Objektívna premlčacia doba je v zákone (§ 22 ods. 2) stanovená na dobu 10
rokov a plynie odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým
bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že

žalujúca strana označila ako nezákonné rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda podľa
citovaného zákona, uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo žalobcovi oznámené dňa 30. 01. 2002
a jeho obhajcovi 31. 01. 2002. Preto 10 - ročná objektívna premlčacia doba uplynula najneskôr dňa
31. 01. 2012. Vedľa tejto tzv. objektívnej lehoty citovaný zákon stanovuje k uplatneniu nárokov zo
zodpovednostných práv za škodu spôsobenú rozhodnutiami štátnych orgánov tiež lehotu subjektívnu,

u ktorej je rozhodujúci subjektívne určený počiatok. Táto doba je 3 roky a začína plynúť odo dňa, kedy
sa poškodený dozvie o škode (veta prvá) a ak je podmienkou pre uplatnenie práva o náhradu škody
zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia
(veta druhá). Obidve premlčacie doby (objektívna aj subjektívna) začínajú plynúť a končia nezávisle od
seba. Všeobecne platí, že nárok na náhradu škody treba uplatniť v čase, kedy ešte plynú obe lehoty,
t. j. lehota objektívna a v jej rámci lehota subjektívna. Márnym uplynutím jednej z týchto lehôt sa nárok

premlčuje,ajkeďpoškodenémuešteplyniedruhápremlčacialehota(rozsudokNajvyššiehosúduČeskej
republiky zo dňa 11. 03. 2010, sp. zn. 30Cdo/3266/2008). V konkrétnej veci je zrejmé, že žalobca bol
právoplatne oslobodený spod obžaloby v označenej trestnej veci preukázateľne po uplynutí objektívnej
premlčacej doby. Premlčacia doba uplynula dňa 31. 1. 2012, žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 16. 1. 2013 bola podaná na poštovú prepravu 23. 1. 2013, t. j. po uplynutí premlčacej

doby a prirodzene aj žaloba, ktorá bola doručená súdu dňa 22. 5. 2013, bola podaná na súd po uplynutí
premlčacej doby.

47. Okresný súd v ďalšom konaní, v zmysle vysloveného právneho názoru krajského súdu skúmal,
či vznesená námietka premlčania je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Súd teda skúmal, či

orgány činné v trestnom konaní sa správali tak, že by napĺňali znaky priameho úmyslu poškodiť druhého
účastníka, aby mohol včas uplatniť svoj nárok na náhradu škody a taktiež skúmal správanie sa žalobcu
v uvedenom trestnom konaní.

48. Ustanovenie § 3 je všeobecným ustanovením hmotno - právnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť

posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je,
požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis,
prichádzadoúvahyaplikáciatohtoustanovenialenvovýnimočnýchprípadoch.Dobrýmimravmirozumie
ustanovenie § 3 ods. 1 súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji
osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou

spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto
premlčacie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčacia prispievajúci k istote právnych
vzťahov je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa
zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom
umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a

účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu,
jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz
zneužitia tohto subjektívneho práva označovaného ako šikana (na úkor druhého účastníka), a teda o
výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého
účastníka by však nebolo možné uvažovať z okolností a z dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného

nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku
uplatnená. Tieto okolnosti by pri tom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol
odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku
premlčania (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. 8. 2004, sp. zn. 25CdO/2648/2003).

49. Z pripojeného spisového materiálu 2T/18/2011 súd zistil, že v trestnom konaní bolo v tejto trestnej
veci 12 obvinených, z toho 8 obvinených bolo vzatých do väzby. Obvinenia boli vznesené pre 39 skutkov,
bolozaistenýchmnožstvovecí,ktorébolotrebastotožniť,zabezpečiťidentifikačnéúdaje,keďžezaistené
veci mali identifikačné údaje poškodené, respektíve pozmenené, čo si vyžadovalo vykonať rozsiahlejšie
dokazovanie na stotožnenie veci. Trestná činnosť bola páchaná na území viacerých okresov. V

trestnej veci bol veľký počet poškodených, pričom niektorí boli aj cudzími štátnymi príslušníkmi, čo
si vyžadovalo primeraný čas na zabezpečovanie prekladov a priberanie tlmočníkov k úkonom. Vo
veci bolo potrebné vykonať aj rozsiahle znalecké dokazovanie z viacerých odborov. V konaní boli
vyslúchané aj osoby maloleté, čo tiež malo vplyv na náročnosť veci. Jednotliví obvinení si v zmysletrestného poriadku uplatňovali svoje práva príslušnými procesnými návrhmi, napr. na prepustenie z
väzby, pričom vznikla následne povinnosť súdov o veci rozhodnúť, tak v prvom ako aj v druhom stupni po
podaní sťažnosti. Orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade so zásadami trestného konania

uvedenými v § 2 Trestného poriadku. Keďže išlo o väzobnú vec, k tejto bolo tak aj pristupované a
táto bola vybavovaná prednostne. Pokiaľ žalobca tvrdil, že došlo k viacerým zmenám vyšetrovateľov,
tieto zmeny boli zapríčinené tým, že v priebehu trestného konania sa postupne odhaľovala ďalšia
trestná činnosť, ktorá vykazovala znaky organizovanej trestnej činnosti, čiže bola takého rozsahu, že
na konanie o prejednávanej trestnej činnosti boli príslušné funkčne vyššie orgány činné v trestnom

konaní. Konanie pred súdom bolo vedené efektívne, v primeraných lehotách boli vytyčované termíny
hlavných pojednávaní, čo žalobca aj sám tvrdil. Ďalej bolo preukázané, že došlo k zmene príslušnosti
súdu, z dôvodu vylúčenia sudcov Krajského súdu v Žiline, ktorí vykonávali úkony v prípravnom konaní
ako druhostupňový súd, preto došlo k prikázaniu veci Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Žalobca v
trestnom konaní nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Žalobca podal sťažnosť proti porušovaniu jeho
základných práv a slobôd a ľudských práv podľa čl. 127 Ústavy SR na porušovateľa základného práva

a slobody na Ústavný súd SR. Ústavný súd uvedenú sťažnosť prejednal, rozhodol uznesením IV US
268/05-18 zo dňa 15. 11. 2005. Sťažnosť žalobcu odmietol. V uvedenej sťažnosti žalobca tvrdil, že
právoplatným uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 To/74/03 zo 16.6.2005 boli porušené jeho
práva a slobody podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to jeho práva na spravodlivý
proces. Všetky námietky považoval súd za neopodstatnené. Ústavný súd v odôvodnení rozhodnutia na

strane 10 uviedol, že stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. 1Us/24/00,
3Us/53/02),taktiežplatí,žeakvšeobecnýsúddôjdekzáveru,žeprepustenímobvinenéhonasloboduby
mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný
ústavným súdom a ak inak nedošlo k porušeniu ústavno-procesných princípov, ktoré upravujú takéto

obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní. V danej veci Ústavný súd konštatoval,
že sťažovateľ uplatnil svoje právo na podanie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a uplatnil
aj riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti. Väzobné súdy zákonom
predpísaným spôsobom zabezpečili preskúmanie práva sťažovateľa na jeho prepustenie z väzby na
slobodu rozhodnutiami, ktoré síce neakceptovali subjektívnu predstavu sťažovateľa, avšak bez toho,

aby rozhodovanie väzobných súdov bolo v rozpore s ústavne konformným postupom. Pokiaľ aj krajské
súdy, resp. Najvyšší súd rozhodovali o predĺženiach väzby, resp. o žiadostiach o prepustení z väzby, v
každom jednom rozhodnutí boli skúmané dôvody väzby, ako aj bolo konštatované, že prípravné konanie
prebieha plynulo, bez závažných nedostatkov a v primeraných lehotách s prihliadnutím na rozsiahlosť a
náročnosť veci. Súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že v roku 2005 boli prijaté trestno-právne kódexy,

ktoré mali tak isto vplyv na rozhodovanie v predmetnej trestnej veci a orgány činné v trestnom konaní
museli posudzovať, ktorá právna úprava je pre obvinených priaznivejšia. Súd mal v konaní preukázané,
že orgány činné v trestnom konaní orgány činné v trestnom konaní sa nesprávali tak, že by napĺňali
znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka, aby mohol včas uplatniť svoj nárok na náhradu
škody, a teda nezneužili právo žalobcu. Súd nemal preukázané, že by orgány činné v trestnom konaní

tak hrubo zneužili právo, aby vznesená námietka premlčania bola v rozpore s dobrými mravmi. Súd
mal preukázané, že orgány činné v trestnom konaní konali plynulo, v zmysle zásad Trestného poriadku,
a teda nezavinili dĺžku trestného konania. To, že trestné konanie prebiehalo dlhú dobu samo osebe
neznamená, že v uvedenom konaní boli prieťahy. Súd mal preukázané, že potom ako boli obvinení
prepustení z väzby, dvaja z obvinených, F. V. a D. C., odišli do zahraničia, čím bolo v trestnom konaní

sťažené doručovanie písomností pre týchto obvinených. Trestná vec bola vedená proti organizovanej
skupine, nakoľko bolo dôvodné podozrenie z organizovanej trestnej činnosti, teda išlo o spoločnú trestnú
vec viacerých obvinených. Súd má za to, že správanie sa jednotlivých obvinených malo vplyv na dĺžku
konania vo vzťahu k ostatným spoluobvineným ( či už tým, že využívali svoje procesné práva - podávali
opravné prostriedky, návrhy na prepustenie z väzby, respektíve, či sa zdržiavali v zahraničí). Preto v

tejto veci nie je možné hodnotiť len správanie sa jedného zo spoluobvinených.

50. Súd mal preukázané, že žalobca sa nesprával v konaní tak, ako tvrdil, že sa dostavil na všetky
výsluchy. Žalobca sa nedostavil na preštudovanie spisového materiálu po ukončení vyšetrovania v
dňoch 14. - 16. 10. 2009. Taktiež nespolupracoval s vyšetrovateľkou, ktorá po oznámení o zmene práva

na obhajobu, ho vyzvala na vyjadrenie, či si volí obhajcu vo veci alebo nie. Na jej výzvu neodpovedal.
Vyšetrovateľka aj nad rámec svojich povinností kontaktovala obhajcu, ktorý žalobcu zastupoval pri iných
procesných úkonoch a sama z vlastnej iniciatívy zisťovala, či žalovaný svoje právo na obhajobu v konaní
využil.51. Žalobca svoj žalobný nárok neodvíjal od neprimeranej dlhej doby trvania trestného konania, ale na
základe nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia, to jest žalobu neodvádzal od nároku, ktoré ho

by sa domáhal z titulu prieťahov v konaní, ale z titulu náhrady škody. Žalobcovi nič nebránilo ( v konaní
nebolo preukázané, že žalobca bol napríklad dlhodobo práceneschopný, respektíve že by mu bránila
iná prekážka podať žalobný návrh), aby si svoje nároky uplatnil v občiansko - právnom konaní ( tak
ako už na to poukázal v rozhodnutí 5C/126/2013-58 zo dňa 3. 3. 2014), aby si z dôvodu zachovania
objektívnej premlčacej doby uplatnil predčasne nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní

a súčasne so žalobou podal návrh na prerušenie občianskeho súdneho konania až do právoplatného
skončenia trestného konania, vedeného proti nemu, keďže sa v ňom riešila otázka dôležitá pre civilné
súdne konanie. Táto prax je pomerne bežná pri uplatňovaní si náhrady škody.

52. Súd poukazuje na zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta
sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa

aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a
s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje
práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové,
osobné, satisfakčné a podobne. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení
( uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. 11. 2011, sp. zn. 1Sžr/38/2011). Bolo teda na žalobcovi, aby

si toto svoje právo strážil a uplatňoval. Súd je toho názoru, že žalobca mal dostatok času si toto jeho
právo uplatniť. Aj keď v rámci trestného konania mal obmedzenú osobnú slobodu a teda mohlo sa
javiť, že mal sťažený prístup, napríklad k vyhľadaniu si právnej pomoci alebo komunikácie, vo vzťahu k
advokátovi, prepustený z väzby bol v roku 2006. Čiže od prepustenia z väzby bola ešte stále dostatočná
lehota na uplatnenie si práva. Žalobca, ktorý od počiatku vznesených obvinení tvrdil, že sa nezakladajú

na pravde, a teda sám bol presvedčený o svojej nevine, mal dostatok času uplatniť si svoje práva
vo všeobecnej premlčacej lehote. Žalovaný si bol dostatočne vedomý svojich práv, o čom svedčí aj
upozornenie z jeho strany vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní ktoré, po zmene právnej
úpravy, upozornil na zmenu právnej kvalifikácie v jeho prospech. Čiže už v roku 2006 kedy bol žalobca
prepustený z väzby, si bol vedomý, že právna kvalifikácia skutku je pre neho priaznivejšia, preto už pri

bežnej starostlivosti o svoje veci sa mohol žalobca informovať, že čo to pre neho znamená a v tom
čase mohol kontaktovať obhajcu a informovať sa, aké právne nároky mu z tejto skutočnosti vyplývajú,
aj v súvislosti s jeho vzatím do väzby. Takýto úkon žalobcu súd preukázaný nemal. Súd mal za to, že
všeobecná trojročná premlčacia doba je medzi bežnými ľuďmi tak zaužívaná, že ani nepotrebujú nejaké
osobitné vzdelanie na to, aby uplatňovali si svoje práva, v tejto trojročnej všeobecnej premlčacej dobe.

Ak aj nemá vedomosť o osobitných druhoch premlčacej doby, ešte stále v objektívnej lehote si mal
žalobca možnosť svoje právo uplatniť. Keby si žalobca bol toto svoje právo aktívne strážil a predvídal,
tak ako si to vyžaduje zásada rímskeho práva, tak by mal ešte stále po prepustení z väzby dostatok
času, na uplatnenie práva. (Trojročná lehota by uplynula v roku 2009. ) Žalobca mal možnosť
vyhľadať advokáta a toto svoje právo si uplatniť, čo teda preukázané nebolo. Žalobca si uplatňoval len

nárok na vrátenie vecí, ktoré mu boli v trestnom konaní zaistené. Naopak, bolo preukázané, že žalobca
bol aktívnejší čo do uplatňovania si svojich práv v rámci trestného konania, paradoxne v čase, keď bol
vo väzbe, t. j. keď mal obmedzenejší prístup k uplatňovaniu si svojich práv. Po prepustení jeho aktivita
upadla. Po zmene právnej úpravy a po prepustení žalobcu z väzby došlo k zmene nutnej obhajoby, na
čo bol žalobca upozornený vyšetrovateľkou už v roku 2008. Advokáta na obhajobu si vyhľadal až dňa 5.

5. 2011, t. j. 13 dní pred určeným termínom hlavného pojednávania na deň 18. 5. 2011, hoci obžaloba vo
veci mu bola doručená dňa 8. 10. 2010. Súd mal za to, že žalobca mohol svoje právo na náhradu škody
uplatniť tak, ako to urobil v prípade práva na vrátenie vecí, ktoré mu boli zaistené. Súd mal preukázané,
že pri tomto práve oslovil advokátsku kanceláriu na spísanie návrhu a svoje právo v trestnom konaní
aj uplatnil už v roku 2006. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že vznesená námietka

premlčania neodporovala dobrým mravom, bola vznesená dôvodne, na strane žalobcu neboli zistené
ani preukázané skutočnosti, pre ktoré by nebolo možné na vznesenú námietku premlčania žalovanou
prihliadať, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
53. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

54. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.55. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

56. O trovách konania súd rozhodol v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Žalovaná mala v
spore plný úspech, preto jej vzniklo právo na náhradu trov konania, ktoré jej súd priznal v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš na Krajský súd v Žiline písomne v troch vyhotoveniach. (§ 357 písm.
a/ Civilného sporového poriadku).
Podľa § 359 Civilného sporového poriadku, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.

Podľa § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 Civilného sporového poriadku:
(1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.