Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 1, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/39/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713211076
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8713211076.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.EvyŠofrankovejačlenieksenátu

JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu: Y. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom
T., N. XXX/X, právne zastúpený JUDr. Oľgou Liškovou, advokátkou so sídlom v Poprade, Štefánikova
882/39 proti žalovanej: Q. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., N. XXXX/XX, právne zastúpená Mgr.
Stanislavom Feketem, advokátom, so sídlom v Poprade, Nám. sv. Egídia 26/69, o zaplatenie polovice
hodnoty členského podielu, o odvolaní žalovanej a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo
dňa 07. 09. 2016, č. k. 13C/89/2013-184 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 1 200 Eur zastavené.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobcovi sumu 23 800 Eur v lehote 120 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o
zaplatenie sumy 1 200 Eur zastavil a náhradu trov konania stranám nepriznal.

2. V dôvodoch tohto rozhodnutia súd uviedol, že žalobca a žalovaná za trvania manželstva nadobudli
právo spoločného nájmu k družstevnému bytu č. XX nachádzajúcemu sa na X.poschodí bytového

domu súp. č. XXXX/XX, tiež spoločné členstvo v bytovom družstve dňom XX. XX. XXXX. Manželstvo
strán bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Poprad, č. k. 8C/42/2005-29 zo dňa XX. XX. XXXX.
Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo stranami vysporiadané dohodou a ani v lehote 3
rokov odo dňa zániku BSM nebola podaná žaloba o vysporiadanie BSM. Rozsudkom Okresného súdu
Poprad, č. k. 7C/48/2011-39 zo dňa 24. 06. 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 07. 2013 bol
zrušený spoločný nájom účastníkov k predmetnému bytu a výlučnou nájomníčkou a členkou družstva
sa stala žalovaná. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd s poukazom na ust. § 143, § 149

ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka uzavrel, že v prejednávanej veci sa žalobca domáha zaplatenia
polovice hodnoty členského podielu v bytovom družstve. Medzi stranami nebolo sporné, že členský
podiel nadobudli strany za trvania manželstva a že k zániku bezpodielového spoluvlastníctva došlo
dňom právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva (XX. XX. XXXX) a účastníci do troch rokov odo
dňa zániku BSM, bezpodielové spoluvlastníctvo nevyporiadali. Spoločný nájom k predmetnému bytu
a spoločné členstvo v bytovom družstve zaniklo ku dňu XX. XX. XXXX, a preto v zmysle ust. § 149
ods. 4 Občianskeho zákonníka, toto majetkové právo prešlo do režimu podielového spoluvlastníctva

oboch účastníkov s tým, že spoluvlastnícke podiely sú rovnaké. Žalovaná v konaní vzniesla námietku
premlčania, ktorú súd vyhodnotil za nedôvodnú. V danom prípade premlčacia doba nemohla začať
plynúť skôr ako došlo k zrušeniu spoločného nájmu družstevného bytu a k určeniu, kto bude ďalej byt
užívať ako výlučný člen družstva. Až do právoplatného rozhodnutia o zrušení spoločného členstva bolčlenský podiel spoločným majetkovým právom oboch strán. V danom prípade premlčacia doba začala
plynúť dňom právoplatnosti rozsudku vo veci 7C/48/2011, t. j. XX. XX. XXXX. Žaloba bola podaná na
súde dňa 07. 08. 2013, teda pred uplynutím 3-ročnej premlčacej doby. Okrem vznesenej námietky

premlčania žalovaná žiadala žalobu zamietnuť aj z dôvodu, že žalobcom uplatnený nárok je v rozpore
s dobrými mravmi. Poukázala na správanie žalobcu, ktorý neuhrádzal nájomné za byt, ani úhrady za
služby spojené s užívaním bytu napriek tomu, že bol spoločným nájomcom bytu, čím spôsobil stav, že
prenajímateľom bola daná výpoveď z nájmu bytu. Žalobca nespochybňoval, že potom čo sa odsťahoval
z predmetného bytu už neprispieval na nájom bytu, poukázal však na skutočnosť, že riadne platil výživné

na v tom čase mal. deti, navyše mal svoje výdavky s dočasným ubytovaním a so zabezpečením bytu
pre seba.

3. S poukazom na ust. § 3 Občianskeho zákonníka súd konštatoval, že nemožno súhlasiť s tvrdením
žalovanej, že konanie žalobcu je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Súd poukázal na skutočnosť, že
ani jedna zo strán si neplnila riadne svoje povinnosti platiť nájomné a úhrady za služby, teda ani žalovaná

a pokiaľ byt užívala a neuhrádzala nájomné, musela si byť vedomá, že z tohto titulu vzniká dlh, ktorý
môže byť dôvodom na výpoveď z nájmu bytu. Tiež nepreukázala, žeby medzi stranami bola uzavretá
dohoda, na základe ktorej by tieto platby mal uhrádzať iba žalobca. Zo správy I. T. vyplýva, že výzvy
na zaplatenie dlhu boli adresované žalobcovi a výpoveď z nájmu bytu obidvom nájomcom. Zo správy
nevyplynulo, žeby tieto výzvy boli žalobcovi zasielané na nejakú inú adresu ako adresu spoločného

nájmu. Z dokladov predložených žalovanou tiež vyplynulo, že výpoveď z nájmu bytu bola daná už v
roku 2008 a po úhrade dlhov, bytové družstvo zrušilo výpoveď z nájmu bytu. Ani v ďalšom období však
žalovaná nájomné neuhrádzala, preto bola opakovane daná výpoveď z nájmu v roku 2009 a v roku
2010. V tomto období už žalovaná musela vedieť, že pokiaľ nájomné neplatí, vzniká dlh. Preto pokiaľ
žalobca bol spoločným nájomcom predmetného bytu mal sa síce podieľať na úhradách nájomného,

ale ak si túto povinnosť neplnil, a plnila ju iba žalovaná, mala možnosť vymáhať od žalobcu platby,
ktoré by zodpovedali jeho podielu. Žalovaná nepreukázala, žeby si počas celého obdobia voči žalobcovi
uplatnilanáhradunákladov.Zuvedenýchdôvodovsúddospelkzáveru,ževdanomprípadeniejemožné
aplikovať ust. § 3 Občianskeho zákonníka za situácie, keď ani samotná žalovaná si neplnila riadne svoje
povinnosti, tiež prispela k situácií, keď zo strany prenajímateľa bola daná výpoveď z nájmu bytu.

4. V prejednávanej veci bola hodnota členského podielu ustálená znaleckým posudkom znalca K.. Y.
U.. Podľa znaleckého posudku všeobecná hodnota spoluvlastníckeho podielu predstavuje po odčítaní
podielu na nesplatenom investičnom úvere sumu 23 800 Eur. Žalobca predložil súdu aj správy realitných
kancelárií, z ktorých vyplýva, že predaj porovnateľných bytov sa realizuje v obdobných cenových

reláciách v intervale od 46 000 Eur do 52 000 Eur. Žalovaná na pojednávaní uviedla, že nemá výhrady
k znaleckému posudku a zo strany žalobcu tiež neboli vznesené žiadne relevantné námietky voči
hodnote ustálenej znaleckýmposudkom. Pri určení výšky polovice hodnoty členského podielu v bytovom
družstve súd vychádzajúc zo znaleckého posudku, zaviazal žalovanú k zaplateniu sumy 23 800 Eur a
s prihliadnutím na výšku priznaného nároku, ako aj na osobné a majetkové pomery žalobkyne súd v

zmysle § 232 ods. 3 CSP určil lehotu na plnenie 120 dní, ktorá podľa názoru súdu umožňuje žalovanej
riešiť vyplatenie podielu žalobcu získaním prípadného úveru a pod..

5. Keďže žalobca na pojednávaní dňa 07. 09. 2016 vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 1 200 Eur
späť s poukazom na výšku hodnoty členského podielu ustálenú znaleckým posudkom a žalovaná s

čiastočným späťvzatím súhlasila, súd v zmysle § 145 ods.2 CSP v tejto časti konanie zastavil.

6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 257 CSP tak, že náhradu trov konania stranám nepriznal.
V konaní bol v prevažnej miere úspešný žalobca, ktorému by vznikol nárok na náhradu trov konania
v zmysle § 255 CSP. Aj keď správanie žalobcu, na ktoré poukázala žalovaná, súd nevyhodnotil ako

konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, súd prihliadol na skutočnosť, že žalobca po dlhšiu dobu
neuhrádzal platby, ktoré ako spoločný nájomca mal platiť a v konečnom dôsledku celý dlh na nájomnom
uhradila žalovaná, ktorá nevyužila možnosť vymáhať tento dlh od žalobcu. Uvedené skutočnosti v
spojitosti s osobitnými pomermi žalovanej a jej zdravotnými problémami súd hodnotil ako dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré je dôvodná aplikácia ust. § 257 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku, ktorým bolo konanie čiastočne zastavené, podala v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Nesprávnosť rozhodnutia vidí v dôvodoch obsiahnutých v ust. §
365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Uviedla, že samotná skutočnosť, že spôsob vysporiadania spoločnýchmajetkových práv vyplýva zo zákona, automaticky neznamená, že je vždy v súlade s dobrými mravmi.
Súd mal prihliadnuť na všetky okolnosti daného prípadu, či výkon práv žalobcu sa neprieči dobrým
mravom, ktoré judikatúra definuje ako súhrn etických všeobecne zachovaných a uznávaných zásad,

ktorých dodržiavanie je mnohokrát zabezpečované právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v
súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Z dokazovania vyplynulo, že
od XX. XX. XXXX hoci bol žalobca aj po rozvode manželstva spoločným nájomcom, neplatil žiadne
úhrady za predmetný byt až do XX. XX. XXXX, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým došlo k
zrušeniu spoločného nájmu k predmetnému bytu. Naopak súd mal za preukázané, že predmetné úhrady

uhrádzala výlučne žalovaná a napriek tejto skutočnosti pri posudzovaní porušenia dobrých mravov zo
strany žalobcu uvedené nezohľadnil. Je síce pravdou, že aj žalovaná bola povinná uhrádzať platby za
byt a že z dôvodu neuhrádzania bola podaná výpoveď z nájmu, bola to však v konečnom dôsledku iba
žalovaná, ktorá všetky poddĺžnosti za byt vyrovnala aj namiesto žalobcu. Žalovaná minimálne 7,5 roka
výlučne uhrádzala úhrady za byt, pričom v ňom bývala aj s mal. deťmi, mala zdravotné problémy, a
teda sa nachádzala v neľahkej životnej situácií. V kontexte s uvedenými skutočnosťami možno konanie

žalobcu jednoznačne posúdiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovi nič nebránilo, aby v
lehote 3 rokov po právoplatnom rozvode manželstva podal návrh na vyporiadanie BSM, pokiaľ sa chcel
domáhať svojho nároku. Pokiaľ poukazoval na to, že v byte od XX. XX. XXXX už nebýval, bol stále
spoločným nájomcom, ktorý bol povinný si plniť riadne svoje povinnosti, medzi ktoré patrí aj úhrada
nájomného za byt. Za situácie, že plnenie tejto povinnosti ponechal v celom rozsahu len na žalovanú,

ktorá bývala po rozvode manželstva v byte s neplnoletými deťmi, konanie žalobcu je v hrubom rozpore
so všeobecne zaužívanými morálnymi normami spoločnosti. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok zmenil,
žalobu zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania.

8. Žalobca odvolaním napadol výrok o náhrade trov konania. Uviedol, že z predmetného bytu bol nútený

sa vysťahovať, kúpil si vlastný byt, na ktorý vzal nemalú pôžičku, ktorú doposiaľ spláca a žalovaná si do
bytu nasťahovala priateľa, ktorý za bývanie neplatil. Na výživu neplnoletých detí prispieval sumou 4 500
Sk mesačne, pričom nájomné, ktoré mala žalovaná platiť bolo vo výške 2 527 Sk. Žalobca svoje platby
za užívanie bytu platil v inom byte a zároveň splácal hypotekárny úver. Odôvodnenie dlhu žalovanou
je účelové a dlh na nájomnom vznikol až po jeho odchode z bytu. Preto neobstojí tvrdenie žalovanej

o nemorálnom správaní žalobcu, nakoľko nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby platil za služby,
ktoré spotrebúval niekto tretí, pričom výživné na deti počíta aj s tým, že sú v tom započítané náklady
na bývanie detí. Žalovaná dlhodobo nepracovala, pričom jej zdravotný stav ju neobmedzoval pracovať.
Podľa výpisu z katastra nehnuteľnosti má žalovaná značný majetok, ktorého časť, podľa vedomosti
žalobcu,prenajíma,svoježivotnénákladymôžeuhrádzaťztýchtoprenájmov,apretojuničnenútihľadať

si zamestnanie a pracovať. Naopak žalobca vlastní iba X-izbový byt, na ktorý má hypotekárny úver, ktorý
riadne spláca a v súčasnosti je nezamestnaný. Navrhol, aby odvolací súd výrok rozsudku o náhrade trov
konania zmenil a priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške.

9. Žalobca k podanému odvolaniu žalovanej vo veci samej navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Uviedol, že žiadnym spôsobom neporušoval dobré mravy, v rozpore s dobrými mravmi sa správala
naopak žalovaná, ak výživné, ktoré jej žalobca platil na mal. deti spotrebovala na svoje „koníčky“ a
nie na zabezpečovanie potrieb rodiny. Počas trvania manželstva sa žalovaná nikdy nestarala, či je
nájomné uhradené, po odchode žalobcu zo spoločnej domácnosti neprevzala na seba povinnosť platiť
úhrady za užívanie bytu, napriek tomu, že žalobca jej posielal výživné. Trvá na tom, že žiadne svoje

právo neuplatňoval šikanózne, ani v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko až do odchodu zo spoločnej
domácnosti vždy riadne a včas uhrádzal náhrady za služby spojené s užívaním bytu. Žalovaná si je plne
vedomá, že ani pri podaní žaloby na súd, by jej spravodlivosť neumožnila, aby žalobca bol zaviazaný
platiť za niečo, čo neužíval. Preto nikdy nebola žalovanou podaná žaloba na súd, aby bol žalobca
zaviazaný platiť úhrady za služby spojené s užívaním bytu, ktorý neužíval.

10. K odvolaniu žalobcu proti výroku o trovách konania žalovaná uviedla, že minimálne od začiatku
rozvodového konania žalobca nájomné už neuhrádzal, hoci v byte býval. Je pravdou, že platil výživné vo
výške 4 500 Sk, pričom výživné bolo súdom stanovené na základe toho, že žalobca počas rozvodového
konania uvádzal, že platí nájomné za byt, čo súd zohľadnil pri rozhodovaní o výške jeho vyživovacej

povinnosti k mal. deťom. Nad rámec súdom uloženého výživného žalobca neuhrádzal absolútne nič. Nie
je pravdou, aby so žalovanou v byte býval priateľ, ktorý mal zabezpečené vlastné bývanie. Preto žalobca
až do momentu, kým bol spoločným nájomcom predmetného bytu, mal povinnosť uhrádzať nájomné za
byt, aj v prípade, že ho už neužíval, a to aj vzhľadom na majetkový nárok, ktorý si v predmetnom konaníuplatňuje. Je nepochybné, že uhrádzanie nájomného bolo nevyhnutnou podmienkou na to, aby mohol
predmetný byt ako nájomca nadobudnúť za zostatkovú hodnotu. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že
žalovanámáúdajneznačnýmajetok,ktorýprenajímaažejuničnenútihľadaťsizamestnanieapracovať.

Žalovanájespoluvlastníčkoulenkpoľnohospodárskejpôde,ktorámázanedbateľnúmajetkovúhodnotu,
nehnuteľnosti neprenajíma a v prílohe vyjadrenia súdu predložila na ilustráciu výpis z listov vlastníctva,
ktoré aj žalobca doložil k svojmu odvolaniu.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo podľa zásad uvedených v § 379 - § 381 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) bez nariadenia pojednávania. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku
bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol
vo výroku vecne správne a odvolanie žalobcu a žalovanej nie je dôvodné.

12. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že manželstvo žalobcu a žalovanej bolo

právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 05. 09. 2005, č. k. 8C/42/2005-29,
čím došlo k zániku BSM podľa § 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Po rozvode manželstva nedošlo
k dohode o vyporiadanie BSM, nedošlo k vyporiadaniu členského podielu k družstevnému bytu č. 18
nachádzajúcemu sa v bloku B7 na ulici N. XXXX/XX v T. na X.podlaží pozostávajúceho z troch izieb,
kuchyne a príslušenstva. Tento byt, ako aj členský podiel k predmetnému bytu nadobudol žalobca i

žalovaná za trvania manželstva, teda im vznikol v zmysle § 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka spoločný
nájom a spoločné členstvo manželov v družstve. Podľa rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 24.
06. 2013, č. k. 7C/48/2011-39, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 07. 2013 sa žalovaná stala
výlučnou nájomníčkou predmetného bytu a výlučnou členkou družstva. Do 3 rokov od zániku BSM
nedošlo medzi stranami sporu k vyporiadaniu rozsahu ich bezpodielového spoluvlastníctva, teda ani k

vyporiadaniu hodnoty členského podielu k družstevnému bytu, a preto platí domnienka podľa § 194 ods.
4 Občianskeho zákonníka, že členský podiel v družstevnom byte je v podielovom spoluvlastníctve a
podiely oboch bývalých manželov sú rovnaké, pričom členský podiel k družstevnému bytu je majetkovým
právom.

13. Právo na vyporiadanie spoločného členského podielu bývalých manželov, ktorý sa nedohodli na
zrušení spoločného práva nájmu družstevného bytu a na tom, kto z nich bude byt naďalej užívať ako
výlučný nájomca a člen družstva alebo tých manželov, o ktorých spoločných právach vo vzťahu k
bytovémudružstvusanerozhodlopodľa§705ods.2druhávetaObčianskehozákonníkavlehote3rokov
ustanovenej v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, sa nemôže premlčať skôr než dôjde k zrušeniu

spoločného nájmu družstevného bytu a k určeniu, kto bude ďalej byt užívať ako výlučný člen družstva.
V danom prípade všeobecná 3-ročná premlčacia doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka začala
plynúť dňom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku zo dňa 24. 06. 2013, č. k. 7C/48/2011-39, ktorý
nadobudol právoplatnosť 13. 07. 2013. Teda až dňom 14. 07. 2013 začala plynúť 3-ročná všeobecná
premlčacia doba, ktorá do podania žaloby na súde (07. 08. 2013) neuplynula. Preto správne posúdil súd

prvej inštancie, že žalobcom uplatnený nárok nie je premlčaný.

14. K odvolacej námietke žalovanej, že v konaní uplatnený nárok je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka), lebo žalobca po rozvode manželstva (právoplatnosť rozsudku nastala
dňom 20. 10. 2005) hoci bol až do 13. 07. 2013 spoločným nájomcom družstevného bytu, neuhrádzal

platby spojené s užívaním predmetného bytu, v ktorom okrem žalovanej žili aj jeho deti pochádzajúce
z manželstva a tým zapríčinil vznik dlhu na nájomnom a výpoveď z nájmu predmetného bytu, odvolací
súd uvádza:

15.Podľaustálenejjudikatúryust.§3ods.1Občianskehozákonníkapatríkprávnymnormámsrelatívne

neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo
právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom
prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností.
Pre posúdenie, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade alebo v rozpore s dobrými
mravmi, zákon výslovne ustanovuje, z akých hľadísk ma súd vychádzať; vymedzenie hypotézy právnej

normy teda závisí v každom konkrétnom prípade od úvahy súdu. Rozhodnutie o tom, či sú splnené
podmienky na aplikáciu ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vždy treba urobiť po starostlivej
úvahe, v rámci ktorej sa musia zvážiť všetky rozhodné okolnosti prípadu. Občiansky zákonník pojem
dobrých mravov nevymedzuje. Z kontextu zákona však vyplýva, že ide o súbor určitých morálnychnoriem, v ktorých sa odzrkadľujú všeobecne platné pravidlá morálky, etiky a slušnosti a u ktorých existuje
všeobecný záujem (spoločenská dohoda), ich rešpektovať. Odkaz na dobré mravy zvolil zákonodarca
najmä z toho dôvodu, že prakticky by bolo nemožné urobiť v zákone vyčerpávajúci výpočet druhov

konaní, ktoré by boli v rozpore s uvedenými hodnotovými normami. Dobré mravy sami o sebe netvoria
súčasť systému právnych noriem. Tým, že samotný Občiansky zákonník odkazuje na použitie zásady
dobrých mravov, ide o ich zákonom dovolené použitie.

16. Dobré mravy sú objektívnou hodnotovou kategóriou. O tom, čo je a čo nie je v súlade s dobrými

mravmi, nerozhoduje názor jednotlivca, ale objektívne hľadisko, ktoré sa vyvodzuje z konkrétnych
okolností. Skutočnosť, či sa určitý právny úkon prieči dobrým mravom, musí byť preto zisťovaná vždy
nezávisle od vôle súdu a nezávisle od vôle strán daného právneho úkonu. Pri hodnotení toho, či
konkrétne konanie je v súlade s dobrými mravmi je však vždy potrebné prihliadať tiež na čas, miesto a
na okolnosti, za ktorých ku konaniu došlo.

17. Žalobca v konaní preukázal, že po rozvode manželstva sa z predmetného bytu odsťahoval (dňa
XX. XX. XXXX), kedy si vybavil dočasné ubytovanie v zariadení U., kde za obdobie do XX. XX. XXXX
uhrádzal náklady za služby spojené s užívaním ubytovania. Uvedenému svedčí žalobcom predložená
zmluva o dočasnom ubytovaní zo dňa XX. XX. XXXX uzavretá medzi ubytovateľom M. a. s. T. a
žalovaným ako ubytovaným. Uvedená zmluva bola uzavretá na dobu určitú od XX. XX. XXXX do XX.

XX. XXXX a cena za ubytovanie bola dohodnutá vo výške 4 000 Sk mesačne (č. l. 107 spisu). Z
predloženýchpríjmovýchpokladničnýchdokladovzodňaXX.XX.XXXXazodňaXX.XX.XXXXvyplýva,
že žalobca za čas od XX. XX. XXXX do XX. XX. XXXX uhradil celkom sumu 8 777 Sk (č. l. 108 spisu).
Z dôkazov predložených v spise tiež vyplýva, že žalobca si následne zakúpil X-izbový byt v T., v ktorom
od XX. XX. XXXX býval, na ktorý vzal úver 18 257 Eur, ktorý začal splácať a súčasne uhrádzal aj platby

spojené s užívaním X-izbového bytu (cca 80 Eur mesačne). Po rozvode manželstva žalobca zasielal
žalovanej výživné v tom čase na dve mal. deti, celkom vo výške 150 Eur mesačne v súlade s rozsudkom
Okresného súdu Poprad zo dňa 05. 09. 2005, č. k. 8C/42/2005-29, ktorým boli upravené rodičovské
práva a povinnosti na čas po rozvode manželstva. V uvedenom výživnom boli čiastočne zahrnuté aj
náklady na bývanie deti pochádzajúcich z manželstva. Preto pokiaľ žalovaná tvrdí, že konanie žalobcu

po rozvode manželstva je v rozpore s dobrými mravmi, lebo neuhrádzal náklady spojené s užívaním
predmetného bytu, čím vznikol dlh na nájomnom a následne bola od prenajímateľa daná aj výpoveď
z nájmu, je potrebné zdôrazniť, že žalobca po rozvode manželstva uhrádzal náklady v súvislosti so
svojim bývaním, ktoré si počnúc októbrom 2005 zabezpečil. Išlo o vyššie uvedené platby, o ktoré sa
náklady žalobcu na jeho bývanie navýšili. Preto správanie sa žalobcu po rozvode manželstva, ktorý v

byte nebýval, zabezpečil si ubytovanie a následne si zakúpil X-izbový byt, na ktorý získal hypotekárny
úver, nijako nie je možné hodnotiť ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, pre ktoré by žalobcovi
s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemala byť priznaná náhrada za jeho členský
podiel k bytu na majetkovom práve.

18. Znalec ustanovený v konaní určil všeobecnú hodnotu spoluvlastníckeho podielu k bytu vo výške 23
800 Eur a žalovaná ani žalobca v konaní nemali námietky k znaleckému posudku, naviac z predložených
dôkazov bolo zistené, že predaj porovnateľných bytov v danom mieste a čase sa realizuje v rozpätí od
46 000 Eur do 52 000 Eur, čo stanovuje vyššiu hodnotu než stanovil znalec v znaleckom posudku. Za
takéhoto stavu správne postupoval súd prvej inštancie ak zaviazal žalovanú na vyrovnanie členského

podielu k bytu zaplatiť žalobcovi sumu 23 800 Eur.

19. K odvolaniu žalobcu proti výroku o náhrade trov konania, odvolací súd uvádza, že v danom prípade
ide o vyporiadanie spoluvlastníctva bývalých manželov, teda ide o vec, ktorá je predmetom spoločného
záujmu oboch strán sporu. Uvedené skutočnosti v spojitosti s majetkovými, osobnými, sociálnymi

pomermi žalovanej a jej zdravotnými problémami, správne hodnotil súd prvej inštancie ako dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré v zmysle § 257 CSP nebolo možné žalobcovi priznať náhradu trov
konania.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch

ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 2 CSP. Keďže žalobca ani žalovaná v odvolacom konaní nemali plný úspech v súvislosti s podaným
odvolaním, odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).