Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Judgement was issued on Wednesday, May 25, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/97/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244805
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1111244805.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne V. Q., bývajúcej v Q., zastúpenej advokátskou
kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, v mene ktorej koná JUDr.
Daniel Futej, konateľ a advokát, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou
Slovenska, so sídlom v Bratislave, ul. Imricha Karvaša 1, o náhradu škody vo výške 7 349,91 eur s
príslušenstvom,vedenomnaOkresnomsúdeBratislavaIpodsp.zn.7C208/2011,odovolanížalobkyne

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2015 sp. zn. 10 Co 290/2015, 10 Co
293/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdBratislavaI(ďalejaj„okresnýsúd“alebo„súdprvejinštancie“)rozsudkomz27.novembra
2014 č. k. 7 C 208/2011-666 rozhodol tak, že: a/ návrh žalobkyne zo dňa 14. októbra 2014 na podanie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie zamietol, b/ žalobu žalobkyne v celom rozsahu
zamietol, c/ žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Výrok rozhodnutia vo veci samej odôvodnil
tým, že žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu predpokladov zodpovednosti žalovanej za
škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), na vyvodenie ktorej je potrebné
kumulatívne, t. j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, keď nepreukázala vznik
škody, namietaného nesprávneho úradného postupu, a tým ani vznik príčinnej súvislosti medzi škodou
a nesprávnym úradným postupom. Okresný súd preto posúdil nárok žalobkyne ako nedôvodný a
v celom rozsahu ho zamietol.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom z 24. septembra 2015

sp. zn. 10 Co 290/2015 v prvom výroku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil (§
219 ods. 1 a 2 O.s.p.) a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (tretí výrok). Svoje
rozhodnutie odôvodnil vecnou správnosťou skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie.
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“),
ktorého prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v
zmysle Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 1. januára 2015 ide o ustanovenie § 237

ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Namietala, že
rozhodnutie odvolacieho súdu (rovnako rozhodnutia súdu prvej inštancie) je vecne aj právne nesprávne
a konanie (prvostupňové aj odvolacie) je postihnuté inou vadou (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (R 11/1998). Podľa jej názoru odvolací súd pristúpil
k rozhodnutiu o odvolaní žalobkyne svojvoľne, arbitrárne a formalisticky a neprípustným spôsobom
pracoval s doterajšou judikatúrou, keď judikatúru, ktorú považoval za vhodnú, citoval, ale ostatnú

a rovnako dôležitú zamlčal, resp. ani nespomenul. Podľa žalobkyne rozhodnutie odvolacieho súdu
nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je založené nanesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z vykonaného dokazovania súdom
prvej inštancie, ktoré je neúplné. Rozsudok odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľný, v
dôsledku čoho došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces, a teda k odňatiu možnosti

konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Konštatuje, že odvolací súd a aj súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní nezohľadnili, resp. nevyhodnotili správne ňou navrhnuté dôkazy, a to správu
správcu konkurznej podstaty úpadcu PDSI o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C
206/2011, z ktorých jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje
možnosť žalobkyne ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3 K 95/2010. Žiadala zrušiť rozsudok

odvolacieho súdu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súčasne žiadala aj o odklad
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.
4. Žalovaná vo vyjadrení k podanému dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z
náležite zisteného skutkového stavu veci a správneho právneho posúdenia, preto navrhla, aby dovolací
súd podané dovolanie odmietol alebo zamietol.

5. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z.
(ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale)
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú
zachované.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolanie podala včas strana sporu, zastúpená advokátom, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, bez
nariadenia dovolacieho pojednávania, preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne treba
odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/
CSP).

7. Najvysˇsˇi´ su´d predovsˇetky´m nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonatelˇnosti (dovolani´m)
napadnute´ho rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 ods. 1 CSP (predtým obdobne § 243 O.s.p.) a v
su´lade s usta´lenou praxou dovolacieho su´du o tom nevydal samostatne´ rozhodnutie.
8. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016 (21. októbra 2015), t. j. za účinnosti
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“),

ktorý bol zrušený CSP, dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe
ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované) a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237
ods. 1 a § 238 O.s.p.

9. Žalobkyňa dovolaním napadla potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné.

10. Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám
uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až

e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd, nepreukázaná bola tiež vada konania
namietaná žalobkyňou (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

11. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. išlo najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom

odňal strane sporu jej procesné práva priznané O.s.p. [napríklad právo vykonávať procesné úkony vo
formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.),
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na
súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods.
2 O.s.p.)].

12. Dovolateľka vyvodzovala procesnú vadu konania vymenovanú v ustanovení § 237 ods. 1 písm.
f/ O.s.p. z toho, že rozhodnutie (rozsudok) odvolacieho súdu je nepreskúmateľné.

13. K uvedenej námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby
sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie
súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti
pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak
zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

14. Za neopodstatnenú dovolací súd považuje aj námietku, ktorou dovolateľka spochybňovala
predvídateľnosť rozhodovania súdov opomenutím pre ňu priaznivej judikatúry, ktorú ale v dovolaní
nekonkretizovala, čo vylučuje možnosť objektívneho preskúmania pravdivosti jej tvrdení. Napriek
tomu dovolací súd uvádza, že rozhodnutia súdov v danej veci sa neodkláňajú od doterajšej relevantnej
a doposiaľ konzistentnej rozhodovacej súdnej praxe (prvoinštančných, odvolacích, či dovolacieho súdu)
v identických alebo obdobných prípadoch (porovnaj napr. 1 Cdo 34/2016, 1 Cdo 227/2016, 2 Cdo

932/2015, 2 Cdo 38/2016, 3 Cdo 121/2016, 3 Cdo 122/2016, 4 Cdo 7/2016, 4 Cdo 431/2015, 4 Cdo
48/2016, 5 Cdo 174/2015, 5 Cdo 175/2015, 5 Cdo 377/2015, 5 Cdo 796/2015, 5 Cdo 664/2015, 6
Cdo 143/2016, 6 Cdo 133/2016, 7 Cdo 99/2016, 7 Cdo 111/2016, 8 Cdo 142/2016, 8 Cdo 143/2016 a
ďalšie), čím je rešpektovaný princíp predvídateľného rozhodovania súdov (právnej istoty) a vylúčený
prípadný negatívny dôsledok vedúci k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).

15. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo ani nedostatočné zistenie
rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené
závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho

súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo
244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

16. Žalobkyňa z hľadiska obsahového v dovolaniach namietala, že napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, rovnako rozhodnutie súdu prvej inštancie, spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a
viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,

4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu
konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v
§ 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
17. Vzhľadom k tomu, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej nesprávnosti tvrdenej
dovolateľkou a nevyšli najavo ani iné nedostatky uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p.; prípustnosť podaného

dovolania nevyplýva z § 238 O.s.p., najvyšší súd odmietol jej procesne neprípustné dovolanie podľa
§ 447 písm. c/ CSP bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného rozhodnutia odvolacieho súdu.
18. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd v zmysle § 451 ods. 3
veta druhá CSP neodôvodňuje. O výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie
(§ 262 ods. 2 CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.