Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 11, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/193/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314204257
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8314204257.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Martina Kopinu v spore žalobkyne: M. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., V. XXXX/
X proti odporcovi Y.. R. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., T. XXX/X, v konaní o určenie príspevku na výživu
rozvedenej manželky, o odvolaní žalobkyne aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.
k. 5C/73/2014-258 z 12.05.2016 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e sa rozsudok.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému

povinnosťprispievaťnavýživužalobkynesumou70,-eurmesačnevždykprvémudňuvmesiaci,krukám
žalobkyne, s účinnosťou od 08.04.2014 do 31.12.2015 a v prevyšujúcej časti návrh na určenie príspevku
na výživu rozvedenej manželky s účinnosťou od 01.01.2016 zamietol. Zaostalé výživné za obdobie od
08.04.2014 do 22.12.2014 v sume 1092,58 eur povolil žalovanému zaplatiť v 20- eurových mesačných
splátkach splatných vždy do prvého dňa v mesiaci, nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku k rukám
žalobkyne pod stratou výhody splátok.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 72 ods. 1 až 3 Zákona o rodine.

3. Vychádzal zo zistenia, že manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom Okresného
súdu Humenné sp. zn. 10P/118/2012 zo dňa 27.09.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove 6CoP/28/2014 zo dňa 11.02.2014. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 07.03.2014.
Z manželstva pochádza syn M. Z., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol zverený do osobnej starostlivosti
žalobkyne a žalovaný bol zaviazaný prispievať na jeho výživu mesačne po 200,- eur. V konaní o rozvod

manželstva boli podrobne zisťované majetkové a osobné pomery strán. Žalobkyňa poberala v čase
trvania manželstva výživné pre manželku vo výške 70,- eur mesačne, z ktorých spolu s výživným pre
syna uhrádzala nevyhnutné potreby svoje, aj potreby domácnosti. V konaní o určenie príspevku na
výživu rozvedeného manžela súd prvej inštancie mal za preukázané, že sa situácia oboch strán výrazne
nezmenila, najmä pokiaľ ide o pomery na strane žalobkyne o určenie príspevku na výživu rozvedenej
manželky. Zmenili sa pomery na strane žalovaného v tom, že žalovaný požiadal o priznanie starobného
dôchodku, ktorý mu bol priznaný vo výške 550,- eur mesačne s účinnosťou od 25.05.2014, a to po

dovŕšení 62 rokov. Zo svojho príjmu, ktorý sa tak isto u zamestnávateľa nezmenil oproti roku 2013,
uhrádza výživné na syna 200,- eur mesačne. Súd prvej inštancie ustálil, že návrh žalobkyne o určenie
príspevku na výživu rozvedenej manželky je čiastočne opodstatnený. Mal za preukázané, že žalobkyňa
sa po rozvode manželstva dostala do situácie, keď zo zákona zanikla vyživovacia povinnosť žalovanéhoprispievať jej na výživu ako manželke mesačne po 70,- eur. Vo výchove mala maloletého syna a na
Okresnom súde Humenné sa viedli proti nej viaceré súdne konania o zaplatenie dlhov, ktoré vznikli
ešte počas trvania manželstva. Keďže žalovaný v čase zániku manželstva pracoval, súd prvej inštancie

mal za to, že je v jeho schopnostiach a možnostiach prispievať na primeranú výživu žalobkyne sumou
rovnakou 70,- eur mesačne a počas konania o tom rozhodol aj uznesením, v ktorom predbežne stanovil
žalovanému výšku plnenia z titulu príspevku na výživu rozvedenej manželky v tejto sume. V konečnom
rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie zaviazal žalovaného prispievať na výživu žalobkyne z titulu
príspevku na výživu rozvedenej manželky mesačne po 70,- eur napriek tomu, že žalobkyňa žiadala

určiť sumu 500,- eur mesačne, avšak zárobkové pomery a celková finančná situácia žalovanému
nedovoľovala prispievať na jej výživu vyššou sumou. Žalovaný žije vo vlastnom rodinnom dome. V čase
podania návrhu bol zamestnaný a v roku 2014 mal príjem 749,64 eur. Od 25.05.2014 bol aj poberateľom
starobného dôchodku vo výške 562,- eur mesačne. Pracovný pomer ukončil dňa 01.01.2015. Za
tento mesiac január 2015 mu bolo vyplatených 3.930,49 eur. Od 01.02.2015 je už poberateľom len
starobného dôchodku, iný príjem nemá. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za

preukázané,žežalovanýmáuzavretúzmluvuajsE.d.d.s.,nazákladektorejmuvznikolnároknavýplatu
dočasného dôchodku a dňa 12.02.2015 mu z tohto titulu bolo vyplatených 844,88 eur a 12.02.2016
suma 506,93 eur. V konaní sa nepreukázalo, že by žalovaný mal mimo starobného dôchodku iné príjmy
tak, ako to uvádzala žalobkyňa. Navyše, žalovaný, ktorý poberá dôchodok vo výške 562,- eur mesačne
reálne po exekučných zrážkach a zaplatení výživného na syna M. má mesačne k dispozícii sumu 166,18

eur, z čoho musí zabezpečiť svoje vlastné potreby, zaplatiť splátku úveru vo výške 64,- eur, poplatok za
internet 11,- eur, poplatok za mobil 22,- eur a koncesionársky poplatok 4,50 eur. Z týchto dôvodov súd
prvejinštanciestanovilpovinnosťžalovanéhoprispievaťnavýživužalobkynelendo31.12.2015,nakoľko
v roku 2014 a 2015 mal žalovaný príjmy, z ktorých mohol touto sumou prispieť na primeranú výživu
žalobkyne. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie nárok na určenie príspevku na výživu rozvedenej

manželky zamietol, nakoľko mal preukázané, že sa podstatne zmenili pomery žalovaného, ktorý sa
stal starobným dôchodcom. Navyše, súd prvej inštancie prihliadol aj na skutočnosť, že v súdnych
konaniach vedených po rozvode manželstva proti obom stranám sporu pre zaplatenie spoločných dlhov,
ktoré vznikli na úhradách za užívanie bytu boli síce zaviazaní obaja bývalí manželia, avšak dlh sa v
exekučnom konaní vymáha len z príjmu žalovaného, keďže žalobkyňa žiaden príjem nemá. Súd prvej

inštancie ustálil, že ku dňu rozhodnutia, dlh žalovaného na príspevku na výživu rozvedenej manželky
činil 1.092,58 eur. Vzhľadom na jeho nepriaznivú situáciu mu povolil zaplatiť tento dlh v 20-eurových
mesačných splátkach. Výrok o trovách konania odôvodnil v súlade s ust. § 150 OSP tak, že žiadnej
strane nepriznal náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku, proti výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť prispievať
na výživu žalobkyne sumou 70,- eur mesačne s účinnosťou od 08.04.2014 do 31.12.2015 a proti
výroku o zaostalom výživnom za obdobie od 08.04.2014 do 22.12.2014 v sume 1.902,58 eur, podal v
zákonomstanovenejlehoteodvolaniežalovaný.Odvolanieodôvodniltým,žejepoberateľomstarobného
dôchodku od 25.05.2014, pričom do 31.01.2015 ešte pracoval ako dôchodca. Odo dňa 01.02.2015 už

nepracuje a poberá len starobný dôchodok vo výške 562,- eur, z ktorého sú mu navyše vykonávané
exekučné zrážky. Z dôchodku, ktorý bol do 01.06.2016 vo výške životného minima, toho času vo výške
182,24 eur, uhrádza nevyhnutné výdavky na uspokojovanie základných životných potrieb (splátka úveru
vo výške 64,- eur/mesačne, poplatok za internet - 11,- eur/mesačne, telefón - 22,-eur/mesačne, poplatok
za RTVS - 4,65 eur/mesačne, poplatok za plynomer - 3,- eurá, zálohy za elektrickú energiu - 30,- eur/

mesačne, ktoré dokopy činia 134,65 eur. Zvyšných 47,59 eur odvolateľ využíva na stravu a ostatné
nevyhnutné výdavky. Okrem uvedených, mesačných, platieb, odvolateľ musí ročne uhrádzať daň z
nehnuteľnosti vo výške 43,91 eur, poplatok za komunálny odpad - 16,47 eur, povinné zmluvné poistenie
motorového vozidla - 67,50 eur, poistenie nehnuteľnosti - 63,47 eur, čo spolu činí 191,35 eur, čo na
mesiacpredstavujecca15,94eur.odvolateľďalejnamieta,žesúdprvejinštitúciedostatočnenezohľadnil

jeho finančnú situáciu. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti zmeniť a žalobu
zamietnuť.

5. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Namietala, že v
konaní došlo k vadám uvedeným § 221 ods. 1 OSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,súdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutiesúdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľka uviedla, že sa
s odôvodnením rozsudku nestotožňuje, nakoľko je deformované v prospech žalovaného. Navyše, na
pojednávaní vôbec nedostala priestor na plynulé vyjadrenia. Poukázala na to, že sa stará o dve

nezaopatrené deti, ako aj o svoju 74-ročnú, imobilnú matku, a to bezodplatne. Žalobkyňa nesúhlasí s
tvrdením žalovaného, že žalobkyňa len svojím vlastným zavinením nepracuje a že sa od februára 2015
prevažne on stará o syna M.. Rovnako nie je pravdou, že by absolvovala opatrovateľský kurz alebo
dlhovala peniaze S. V.. Odvolateľka ďalej namieta, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy, ktoré
navrhovala za účelom preukázania skutočných príjmov žalovaného, súd prvej inštancie ich len prevzal

z konania vedeného pod sp. zn. 10P/134/2012. Má za to, že žalobca pracuje pre spoločnosť I. E. a
L. a má aj ďalší majetok (rodinný dom so záhradou, pozemky a iné). Čo sa týka zmeny pomerov na
strane žalobkyne, tie sa od rozhodnutia súdu prvej inštancie ešte zhoršili - je stále vedená v evidencii
uchádzačovozamestnaniebezakýchkoľvekdávokvhmotnejnúdzi,pričomnároknastarobnýdôchodok
jej vznikne až o 5,5 roka, zdravotný stav invalidnej matky sa zhoršil a náklady na bývanie zvýšili. Naopak,
výdavky žalovaného klesli, nakoľko úver už splatil, internát a cestovné do Prešova už hradiť nemusí,

keďže už nie je zamestnaný a navyše, ako dôchodca cestuje bezplatne. Súd prvej inštancie však
žalobkyni odmietol poskytnúť informácie o skutočných príjmoch a úsporách žalovaného. Poukazuje na
skutočnosť, že žalovaný je obžalovaný z trestného činu zanedbania povinnej výživy voči mal. dieťaťu.
Vzhľadom na uvedené odvolateľka žiadala, aby žalovanému bola uložená povinnosť, prispievať jej na
výživu sumou 500,- eur/mesačne.

6. Dňa 05.08.2016 bolo súdu prvej inštancie doručené doplnenie odvolania žalobkyne, ktorá poukázala
na to, že kľúčovou otázkou v predmetnom konaní je konštatovanie sudkyne, že žalobkyňa nepoberala
dávku v nezamestnanosti, čo sa však nezakladá na pravde. Sudkyňa na poslednom pojednávaní
vyhlásila rozsudok bez toho, aby ho odôvodnila.

7. Dňa 16.08.2016 bolo súdu prvej inštancie doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne,
ktorý uviedol, že v čase, keď začal pracovať v T., manželke navrhol, aby sa spoločne presťahovali do T.
do nájomného bytu, čo však manželka odmietla. Nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že by jeho výdavky
klesli, práve naopak - narástli. Žalovaný uviedol, že obžalovaný pre krátenie výživného bol na základe

krivého obvinenia žalobkyne. Ohľadne tvrdení o neuhradení poplatkov za absolvovaný opatrovateľský
kurz uviedol, že v tejto veci ho kontaktovala samotná riaditeľka S. V., ktorá od neho požadovala úhradu
sumy 266,- eur za neprevzatý certifikát za absolvovaný kurz pre opatrovanie starých ľudí. Za trvania
manželstva žalovaný uhrádzal všetky výdavky na chod domácnosti a ešte aj platil manželské výživné
ako vreckové. Konanie žalobkyne považuje za účelové a špekulatívne za účelom predlžovania konania

a získavania neoprávneného majetkového prospechu.

8. Dňa 14.09.2016 bolo súdu prvej inštancie doručené vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu žalovaného.
Poukazovala na skutočnosť, že žalovaný od 25.05.2014 požiadal L. o priznanie starobného dôchodku,
zároveň bol zamestnaný do 31.01.2015 na D. T. ako kontrolór, takže v istom čase mal vyplácanú

mzdu aj starobný dôchodok paralelne. Súdy však túto skutočnosť nezistili, rovnako ako do dnešného
dňa neobjasnili skutočnú výšku príjmov a úspor žalovaného, ktorého jediným príjmom nie je starobný
dôchodok, ale aj nemocenské dávky a plnenie z doplnkovej dôchodkovej sporiteľne. Žalobkyňa a jej
deti sú obeťami neskutočného psychického a ekonomického násilia páchaného žalovaným, ktorý má
príbuzenské a priateľské vzťahy s policajtmi, právnikmi, politikmi a inými vplyvnými ľuďmi, ktorí do

súdnych konaní, v ktorých vystupuje žalobkyňa ako strana sporu, opakovane zasahovali a aj zasahujú.
Žalobkyňa je riadne vedená v evidencii na úrade práce, prácu si snaží nájsť, (čo je problematické
vzhľadomktomu,že24-hodíndenneopatrujesvojuimobilnúmatku),pričomotúpredchádzajúcuprišlaz
dôvodu zrušenia jej pracovného miesta v štátnej správe. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd preveril L.,
výpisy príjmov žalovaného (zo zárobkovej činnosti, dôchodkov - všetky druhy, nemocenské dávky a i.), T.

MV SR (to isté ako v SP), všetky banky prostredníctvom W. (bežné účty, fondy, d. d. s., poistenie, cenné
papiere, akcie,...) a banky v zahraničí. Zároveň žiadala, aby žalovaný doručil súdu čestné prehlásenie
s úradne overeným podpisom, v ktorom rozpíše svoje všetky zárobky, dôchodky, produkty v bankách,
poisťovniach a nebankových spoločnostiach, s uvedením čísel všetkých bankových účtov, ktoré mal
žalovaný otvorené k 25.05.2014, ako a kam peniaze presúval a kam ich schoval.

9. Súd prvej inštancie (okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku (zák. č. 99/1963 Z. z. v znení zmien a doplnkov účinného do 30. 06. 2016, ďalej len „OSP“).
Odvolací súd musel postupovať a vec posudzovať už podľa nového civilného procesného kódexu, a tozákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňom
01. 07. 2016, pričom aplikoval ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, s tým, že účinky procesných úkonov súdu
prvej inštancie (okresného súdu) ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania

(§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. Žalobkyňa ako odvolateľka namietala, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

14. V zmysle § 103 OSP, súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci. Ak zistí nedostatok niektorej podmienky, je povinný postupovať podľa § 104 OSP.
V prípade, že v tomto smere súd prvej inštancie pochybí, umožňuje zákon strane využiť to ako dôvod

na podanie odvolania.

15. Neodstránenie nedostatku podmienky konania súdom prvej inštancie je dôvodom na podanie
odvolania v nasledujúcich prípadoch.

16. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. a) OSP, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Pod týmto dôvodom odvolania treba rozumieť
iba situáciu, keď súd rozhodol, hoci bola daná právomoc iného orgánu. Ak ale súd zastavil konanie, príp.
postúpil vec inému orgánu, hoci bola daná právomoc súdu, je to síce tiež dôvod na podanie odvolania,
nie však z dôvodu nedostatku právomoci, ale z dôvodu, že bola účastníkovi konania postupom súdu

odňatá možnosť konať pred súdom.

17. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. b)
OSP, ak ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal spôsobilosť byť stranou konania, t. j. nemal
spôsobilosť byť nositeľom práv a povinností. Zákon nerozlišuje medzi tým, či strana nemala spôsobilosť

byť stranou konania už od samého začiatku, alebo či ju stratila až počas konania, preto pod uvedený
dôvod odvolania možno subsumovať obidva prípady. Uvedený dôvod odvolania nebude však naplnený
vtedy, ak v právnom predpise nie je určitá skutková podstata podmienená existenciou určitej strany
charakterizovanej hmotnoprávne, takže aj po jej smrti bude mať konanie naďalej rovnaký zmysel a
bude ho možné viesť (napr. ak v konaní o osvojenie dieťaťa zomrie jeden z jeho rodičov). Spôsobilosť

byť stranou konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie strany, ktorá je z hľadiska prístupnosti
odvolania irelevantná.18. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. c) OSP,
ak strana sporu nemala procesnú spôsobilosť a nebola riadne zastúpená. Tento dôvod obsahuje dve
podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, nestačí, ak je splnená len jedna z nich. Prvou podmienkou

je nedostatok procesnej spôsobilosti, druhou je nedostatok riadneho zastúpenia. Nedostatok procesnej
spôsobilosti sa nemôže týkať právnickej osoby ani štátu. Môže prichádzať do úvahy iba u fyzickej osoby,
ktorá je maloletá alebo ktorá v dôsledku duševnej poruchy, ktorá nie je len prechodná, je obmedzená,
(príp. podľa OSP pozbavená) spôsobilosti na právne úkony. Riadne zastúpenie súvisí so zákonným
zástupcom takejto osoby, jej kolíznym opatrovníkom alebo jej opatrovníkom ustanoveným na základe

rozhodnutia súdu podľa § 29 ods. 1 OSP. Osoba nebude riadne zastúpená vtedy, ak vôbec nemala
svojho zástupcu, alebo ho síce mala, ale ten si svoje povinnosti riadne neplnil. Predmetný dôvod nie
je možné rozšíriť na prípad, keď si zástupca na základe plnomocenstva neplní riadne svoje povinnosti,
pretože nie je splnená podmienka nedostatku procesnej spôsobilosti u strany. Výnimkou je len prípad, ak
strana potom, čo udelila zástupcovi plnomocenstvo, stratí procesnú spôsobilosť a zástupca ho nebude
riadne zastupovať.

19. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) OSP,
ak v tej istej veci bolo už skôr právoplatne rozhodnuté alebo v tej istej veci bolo už skôr začaté konanie.
O tú istú vec ide vtedy, ak ide o tie isté strany sporu vrátane právnych nástupcov, o ten istý nárok a
ten istý skutkový základ.

20. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e)
OSP, ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný. Sporové konanie
je ovládané zásadou dispozičnou, čo znamená, že konanie sa môže začať iba na návrh strany. Vo
výnimočných, taxatívne stanovených prípadoch zákon pripúšťa, aby konanie začal súd aj bez návrhu.

Dôvodom odvolania je, ak súd začal konanie aj bez návrhu napriek tomu, že išlo o konanie, ktoré sa
mohlo začať iba na návrh strany. Dôvodom odvolania však nie je, ak v konaní vo veci samej súd rieši
predbežnú otázku bez návrhu strany.

21. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP, ak sa

strane postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné
tri pojmové znaky, a to odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku
postupu súdu, možnosť konať pred súdom sa odňala strane konania. Zákon bližšie nešpecifikuje, aká
možnosť konať pred súdom sa musela strane odňať, akým spôsobom ani v akom rozsahu.

22. Pod odňatím možnosti konať pred súdom možno vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým
strane konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok, toho
času Civilný sporový poriadok, priznáva.

23. Možnosť konať pred súdom prvej inštancie je napr. odňatá vždy, ak súd nesprávne odmietol žalobu

z dôvodu, že v lehote nebola doplnená alebo opravená, hoci na takéto rozhodnutie neboli splnené
podmienky, súd prejednal vec v neprítomnosti strany, resp. jeho zástupcu, hoci na takýto postup nebol
zákonný dôvod, súd nepredvolal stranu na vykonávanie dôkazu dožiadaným súdom, súd po vykázaní
zástupcu strany z pojednávacej miestnosti pojednávanie neodročil, strane konania bolo odopreté právo
konať pred súdom vo svojej materčine, nepočujúcej strane nebol do konania pribratý tlmočník, súd

ustanovil strane opatrovníka, hoci na to neboli splnené podmienky, súd pred rozhodnutím o pripustení
späťvzatia návrhu na začatie konania nevyzval druhú stranu na vyjadrenie sa k späťvzatiu alebo
nerešpektoval jeho nesúhlas so späťvzatím žaloby, súd odníme strane konania možnosť vyjadriť sa
k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí
tak dotknutej strane konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než

akými disponuje druhá strana konania, súd prvej inštancie po podaní odporu proti platobnému rozkazu
nerešpektoval, že platobný rozkaz sa zrušil v celom rozsahu, a v ďalšom konaní rozhodol len o trovách
konania,súdzamietneodporprotiplatobnémurozkazu,hocipodmienkynatakýtopostupnebolisplnené,
bolo konanie zastavené z akéhokoľvek dôvodu, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, a ďalšie.

24. Zákon výslovne trvá na tom, že k odňatiu možnosti konať pred súdom muselo dôjsť postupom súdu.
25. Pod postupom súdu pritom treba rozumieť nielen postup senátu a predsedu senátu (samosudcu),
ale aj faktickú činnosť súdu v širšom zmysle slova vrátane činnosti kancelárie súdu vykonávajúcej určité
úkonyvrámcijejpôsobnosti,akvadnýpostupvtejtoinejčinnostisúdusanáslednepremietoldovadnéhopostupu senátu alebo predsedu senátu (samosudcu) prejednávajúceho vec, prípadne iného orgánu
súdu povereného určitými úkonmi v občianskom súdnom konaní tak, že strane bola v dôsledku toho
odňatá možnosť konať pred súdom v rozsahu oprávnenia daného mu zákonom.

26. Dôvod odvolania sa výslovne viaže len na prípad, keď sa možnosť konať pred súdom odňala strane
sporu. Keďže strana môže v konaní vystupovať prostredníctvom svojho zákonného zástupcu, kolízneho
opatrovníka, resp. opatrovníka ustanoveného súdom, alebo sa môže dať zastúpiť zástupcom na základe
plnomocenstva, treba predmetný dôvod odvolania vzťahovať aj na prípad, keď sa možnosť konať pred

súdom odňala zástupcovi strany.

27. Každé odňatie možnosti konať pred súdom u zástupcu strany však nebude dôvodom odvolania.
Nebude ním napr. vtedy, ak účastník prítomný na pojednávaní súhlasil s tým, aby súd pojednával, hoci
jeho zástupca zvolený pre celé konanie nebol na pojednávanie predvolaný.

28. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať taký postup súdu, v dôsledku ktorého
súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazné prostriedky navrhované stranami, resp. vykonal iné
dôkazné prostriedky na zistenie skutočného stavu. Nepôjde totiž o znemožnenie uplatnenia procesných
práv, ktoré strany mohli uplatniť.

29. Odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom nie je ani taký postup, keď sa strane konania
odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že strana mohla neskôr uplatniť
svoj vplyv na výsledok konania.

30. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g) OSP, ak

rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Občiansky súdny poriadok, toho času Civilný sporový poriadok explicitne upravuje podmienky,
ktorých splnenie má za následok, že sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Predmetný
dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Z toho vyplýva,
že ak sa vylúčený sudca na prejednávaní veci zúčastní, ale nezúčastní sa na jej rozhodnutí, odvolanie

z tohto dôvodu nemôže byť účinne podané.

31. Nesprávne obsadenie súdu sa môže týkať kvalitatívnej stránky alebo kvantitatívnej stránky.

32. Z hľadiska kvalitatívnej stránky treba súd považovať za nesprávne obsadený vtedy, ak nekonal

zákonný sudca. O prípadnej aplikácii tohto dôvodu odvolania možno uvažovať ešte v takej súvislosti, ak
namiesto sudcu rozhodol súdny úradník (vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník), hoci na to neboli
splnenézákonnépodmienkystanovenévzákoneč.549/2003Z.z.osúdnychúradníkoch,resp.vzákone
č. 757/2004 Z. z. o súdoch, t. j. napr. ak súdny úradník nerozhodol na základe poverenia sudcu alebo
ak rozhodol v konaní, v ktorom nie je oprávnený rozhodovať.

33. Z hľadiska kvantitatívnej stránky je aplikácia tohto ustanovenia značne obmedzená. Dôvodom je
skutočnosť, že o správnom, resp. nesprávnom obsadení súdu sa hovorí v súvislosti so senátom.

34. Odvolací súd po dôkladnom zvážení ustálil, že ani jeden z odvolacích dôvodov uvedených ust. § 205

ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 OSP uplatnených v čase podania odvolania, nebol naplnený.

35. Odvolací súd sa následne zaoberal ďalšími odvolacími dôvodmi namietanými žalobkyňou.

36. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP (§ 205 ods. 2 písm.. b) OSP), t.j., že konanie má

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami konania,
ktorými sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 OSP (toho času § 389
CSP), ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania
nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami v tom čase účinného OSP), pri posudzovaní
procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), v

chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo počas konania
alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady nie sú samy o
sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva,
ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.37. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je také
porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

38. Ide napr. o nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného
predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k
dokazovaniuapod.,neposkytnutiepoučeniaopovinnostitvrdeniaalebopoučeniaodôkaznejpovinnosti,
aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď

pre to neboli splnené podmienky a pod.

39. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v
súlade s príslušnými ustanoveniami OSP (toho času CSP), napr. ak súd nevykonal dokazovanie na
pojednávaní, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný
zákonným spôsobom, účastníkovi v rozpore so zákonom nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom

na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod.

40. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) OSP je daný aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozsudku, keďže ide o vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(viď Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 03.12.2015 uverejnené v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016).
41. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP) je daný vtedy,
ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností.

42. K tomuto odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté
dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného
práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané
iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán.

43. Neúplné zistenie skutkového stavuje však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou
neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz,
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy
účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom.

44. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí
dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci
boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

45. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP), t.j., že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa týka
chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie,
ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe
ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka
vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže
byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam
prisudzoval iný právny význam.

46. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov
alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti.

47. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP (§ 205 ods. 2 písm. e) OSP), odvolací
súd uvádza, že napriek tomu, že súd vykonal všetky navrhnuté dôkazné prostriedky a súčasne pri ich
vykonávaní a hodnotení neporušil žiadne zákonné ustanovenie, môže strana podať odvolanie, v ktorom
môže za prísneho dodržania zákonných podmienok uvádzať nové skutočnosti alebo nové dôkazy, t. j.také, ktoré v konaní na súde prvej inštancie neboli uvedené a popri ktorých skutkový stav zistený súdom
prvej inštancie už neobstojí.

48. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP), odvolací
súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu
podľa príslušného právneho predpisu.

49. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav
(skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než
ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávneho vyložil, prípadne ho na
daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). (uznesenie Najvyššieho súdu SR z
27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

50. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b), c), d), e)
a f) OSP uplatnené v odvolaní nie sú naplnené.

51.Odvolacísúdkonštatuje,žerozhodnutiusúduprvejinštancienemožnovytknúťnedostatočnézistenie

skutkového stavu, ani aby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
sporových stráne nevyplynuli, ani nevyšli za konania najavo, aby opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo aby v jeho hodnotení dôkazov bol logický
rozbor, prípadne, aby výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 OSP účinného v čase jeho rozhodovania, alebo aby na

zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

52. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového

stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 OSP
účinného v čase jeho rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil.

53. Správne sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto

odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci.

54. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k rovnakému záveru, že návrh o určenie
príspevku na výživu rozvedenej manželky je čiastočne opodstatnený.

55. Odvolací súd považuje za nesporné, že žalobkyňa sa po rozvode manželstva ocitla v situácií, keď
zo zákona zanikla vyživovacia povinnosť žalovaného prispievať jej na výživu ako manželke mesačne
po 70,- eur.

56. Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 10P/118/2012 zo dňa 27.09.2013 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove 6CoP/28/2014 zo dňa 11.02.2014 bol mal. syn M. Z., nar.
XX.XX.XXXX zverený do osobnej starostlivosti žalobkyne a žalovaný bol zaviazaný prispievať na výživu
mal. syna sumou 200,- eur mesačne.

57. Podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine, rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže
žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností
a majetkových pomerov.

58. Podľa § 72 ods. 2 Zákona o rodine, ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na

výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov
medzi manželmi.59. Podľa § 72 ods. 3 Zákona o rodine, príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať
najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne
túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov

schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o
rozvodmanželstvazverenédoosobnejstarostlivostidieťasdlhodobonepriaznivýmzdravotnýmstavom,
alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.

60. Odvolací súd má za preukázané, že žalovaný v čase zániku manželstva pracoval s tým, že výška

jeho príjmu mu umožňovala prispievať na primeranú výživu žalobkyne sumou 70,- eur mesačne, pričom
k tejto povinnosti bol počas konania aj zaviazaný rozhodnutím súdu prvej inštancie, v ktorom procesný
súd predbežne stanovil žalovanému výšku plnenia z titulu príspevku na výživu rozvedenej manželky v
tejto sume.

61. Pri podmienke neschopnosti samostatne sa živiť sa vyžaduje preukázať kvalifikovanú mieru

odkázanosti. Na rozdiel od výživného medzi manželmi v prípade príspevku na výživu rozvedeného
manžela nie je právny nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň. Pritom príspevok na výživu čo do
rozsahu znamená úhradu všetkých odôvodnených potrieb v bežnom chápaní pojmu výživné, a to v
primeranom rozsahu. Primeraná výživa pritom znamená užší rozsah výživného, ako je to pri vzájomnej
vyživovacej povinnosti počas manželstva.

62. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že proti žalobkyni boli vedené
viaceré súdne konania o zaplatenie dlhov, ktoré vznikli ešte počas manželstva. Nakoľko však žalobkyňa
nemá žiadny príjem, tieto dlhy sú uhrádzané výhradne žalovaným, a to prostredníctvom exekučných
zrážok.

63. Nebolo by spravodlivé, aby žalovaný aj po rozvode manželstva sa mal deliť zo starobného dôchodku
so žalobkyňou, ktorá už nie je jeho manželkou, keď dôchodok sotva postačuje na zabezpečenie jeho
vlastných životných potrieb.

64. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie, ktorý žalovaného zaviazal prispievať na výživu žalobkyne z titulu príspevku na výživu
rozvedenej manželky mesačne po 70,- eur.

65. Pri posudzovaní výšky príspevku, požadovaného žalobkyňou v návrhu na začatie konania, odvolací

súd, rovnako ako aj súd prvej inštancie, prihliadal na zárobkové pomery a finančné možnosti žalovaného
ako aj na jeho celkovú sociálnu a ekonomickú situáciu. Táto, podľa odvolacieho súdu, žalovanému
neumožňovala a ani neumožňuje prispievať žalobkyni na jej výživu vyššou sumou po skončení
zamestnania.

66. Z uvedených dôvodov posúdil záver súdu prvej inštancie, ktorý žalovanému stanovil povinnosť
prispievať na výživu žalobkyne len do 31.12.2015, za dôvodný a správny. V čase od podania žaloby
až do konca roku 2015 mal žalovaný také príjmy, z ktorých bolo v jeho možnostiach a schopnostiach,
prispievať v stanovenej výške na primeranú výživu žalobkyne.

67. So zreteľom na už proklamované majetkové pomery žalovaného, ktoré sa na jeho strane v priebehu
konania podstatne zmenili, súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol.

68. Treba uznať žalobkyni, že jej celkové pomery sú značne nepriaznivé. Rodinné právo však pri

určení výživného kladie dôraz nielen na potreby oprávneného, ale aj na schopnosti a možnosti
povinného. Dôvody rozvratu manželstva mali relevanciu v konaní o rozvod manželstva. V predmetnom
konaní pomery na stane žalovaného neumožňujú iné rozhodnutie, pretože sám žalovaný má
nelichotivú finančnú situáciu a nejde už o manželský vzťah. Súd prvej inštancie zohľadnil niektoré
jednorázové príjmy, keď ukončenie vyživovacej povinnosti neviazal na deň skončenia pracovného

pomeru žalovaného. Za dôležité je treba uviesť, že inštitút príspevku na výživu rozvedeného manžela
nie je určený na to, aby nahrádzal sociálnu funkciu štátu a bez ďalšieho nepriaznivé pomery oprávnenej
osoby spojené s jej nezamestnanosťou.69. Čo sa týka námietky odvolateľov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne, neurčité a
nedostatočné, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje
zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra

súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý nie je pre
rozhodnutie významný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti
Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok
Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a
rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS

209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie
zodpovedá kritériám daných v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za
potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalovaného, ktoré nemohli spôsobiť zmenu
právneho posúdenia veci.

70. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v predmetnej veci v dostatočnom rozsahu zistil

skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil
riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho
konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a
presvedčivéodôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštancie,sktorýmsaplnestotožňuje,aktorépovažuje
za správne, zodpovedajúce zásadám spravodlivého konania pred súdom.

71. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej
časti ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

72. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 5

CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).