Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 11, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807208697
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3807208697.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a členov senátu JUDr.
Jozefa Janíka a JUDr. Františka Kováča v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom,
advokátom so sídlom Pribinova 25, Bratislava a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: N. A., bytom J. XXXX/XX, F.,

štátny občan Slovenskej republiky, o vymoženie 541,72 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 3. júla 2012, č. k. 15Er/1469/2007-19 a o návrhu
oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, pričom

svoje rozhodnutie odôvodnil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a s
poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom doručeným súdnemu exekútorovi 19.06.2007
domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR
0831/07 zo dňa 27.02.2007. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo udelené JUDr. Rudolfovi Krutému

03.08.2007. Súd prvej inštancie v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec
vzťahu medzi oprávneným a povinným a dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá
spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy
konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a z tohto dôvodu sa
považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z

obchodného registra. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej
zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred
pripravené na predtlačenom formulári, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet
spotrebiteľov. Vzhľadom k vyššie uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy súd prvej inštancie
dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a
vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným)

a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a
to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenejzmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej
doložky v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Preskúmaním predmetných všeobecných
podmienok, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne čl. 17, vzhliadol súd prvej inštancie v

takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu
povinným je podľa názoru súdu prvej inštancie len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob
riešenia prípadného sporu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na
strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda
podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním

žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany
pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky formou
rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17. (posledná veta), súd prvej inštancie posúdil ako nekalú
povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu
uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci
na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného

si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec
pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvej inštancie videl v tom, že
faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade
veriteľ,čižeoprávnený,pretožetentozostavilznenierozhodcovskejdoložkyvosvojejvopredpripravenej
formulárovej zmluve. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere

podľa názoru súdu prvej inštancie spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54
Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS
(výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto
doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca,

aleneplatnározhodcovskádoložkanemôžebyťpotomzákladomprávomocirozhodcovskéhosúdu.Aksi
rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný
titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené
spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie v tomto štádiu konania exekúciu
z úradnej moci vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na
absenciuprávomocirozhodcuvdanejvecikonať,atospoukazomnaneplatnosťrozhodcovskejdoložky,
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Záverom uviedol, že o náhrade trov exekúcie rozhodne
po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.

1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods.
2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Zastával názor, že súd prvej
inštancie sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. 244/2002 Z.z.

postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z.,

nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu,
uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským
rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade

by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučnýmtitulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,
nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Oprávnený žiadal, aby
súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému

súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právne istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej uviedol, že všeobecný
súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo
konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie

špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45
ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu
v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal
za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania.
Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a

rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným
súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s

jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd
vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí titulom platnej
zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal
možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným spôsobom

ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť
podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu
v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojištančnosti konania. Dôvodil, že exekučný
súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať len to, či plnenie, priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky

s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž
daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák.. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym
posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné

prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto
nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko
činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25
% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho

uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší
zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie
je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu
zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa
k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje

povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a preto by mal za porušenie
svojejpovinnostiznášaťvopreddohodnutúsankciu,sktoroupriuzatváranízáväzkovo-právnehovzťahu
súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko
poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci
v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so

všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade
s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd
už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Podľa § 44 ods. 2 Ex. por. môže súd vykonať
revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou
§45zákonaorozhodcovskomkonaní,dbajúcnaexistenciu§40anasl.zákonaorozhodcovskomkonaní

len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný
súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné
práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces,vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie majetku). Ak by súd argumentáciu o nemožnosti uplatniť
dôvody na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 Ex. por. neakceptoval, tvrdil, že nie sú dané dôvody na
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon

exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.
Rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú považoval za nezákonné. Žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Ďalším podaním, doručeným súdu prvej inštancie po uplynutí odvolacej lehoty, oprávnený navrhol,

aby odvolací súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie
písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Namietal, že súd prvého stupňa sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými
v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil

fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť
daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských
zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu
úniového práva a jeho následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Žiadal, aby

odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1/ či je možné za
neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť
kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky z tejto zmluvy, 2/ či

je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

4. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

5. Na základe podaného odvolania oprávneného odvolací súd uznesením zo dňa 20.02.2013, č. k.
2CoE/39/2013-38 uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. a návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol. Uviedol, že ak exekučný súd zistí naplnenie niektorého z
dôvodov uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné

konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Ustanovením §
45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tak nie je vylúčená možnosť exekučného súdu
zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Exekučného poriadku. Pokiaľ vo veci
vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, konajúci na základe rozhodcovskej doložky, ktorej dojednanie
je neprimeranou podmienkou, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne exekúciu zastavil.

6. Na základe dovolania oprávneného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27.08.2015,
sp. zn. 2Ober/66/2014 uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 20.02.2013, č. k. 2CoE/39/2013-38 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní proti uzneseniu
súdu prvej inštancie, aby súd prvej inštancie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. konanie

prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti oprávnený
uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie

postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Dovolací súd
ďalej zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nerozhodol
a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na
prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.. Dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní odvolací súd

posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a rozhodne o ňom.

7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom vec opätovne
prejednal a preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadokv platnom znení (ďalej len „CSP“), posúdil návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. b) a c) O.s.p. (účinného v čase podania návrhu) a dospel k záveru, že návrh na prerušenie
konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods.

1 CSP potvrdiť ako vecne správne. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle
ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a
nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

8. Pokiaľ ide o návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1

písm. b) a c) O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto návrhy je potrebné zamietnuť z nasledovných
dôvodov:

9. Podľa § 473 CSP v znení účinnom od 01.07.2016, zrušuje sa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov.

10. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Aksatentozákonpoužijenakonaniazačaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o
predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,

ak by boli v neprospech strany.
11. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

12. V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

13. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze z 10.
júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26, a to, že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné konanie podľa
Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p. (vrátane III. časti, v ktorej je
§ 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením,

ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 O.s.p., pretože
má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.

14. Návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval odvolací
súd taktiež za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo

vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej
mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na
definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je
úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú

vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou
vnútroštátnehosúduvyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohovyplývajúpodľavnútroštátnehoprávascieľom
ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa
16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02,
bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad,

môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami Únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005,
My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa
týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách, a ktorej posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zabránilo vymožiteľnosti jeho

pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.15. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku sa na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru

2015, použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

16. Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa ustanovenia tohto zákona
použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

17. Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní,
má pre účastníkov rozhodcovského konania skutočne rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa
osobitných predpisov. Súd prvej inštancie však mohol v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť
postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňovalo mu to ustanovenie § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014), v zmysle ktorého môže súd exekučné

konanie zastaviť buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok
trpí zmätočnosťou, pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už
predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní.
Rovnako môže exekučný súd postupovať, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje
dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 v znení účinnom do 31.12.2014). V tomto prípade ide o
protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu.

18. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu,
v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky,ktoréztohopodľadanéhovnútroštátnehoprávavyplývajúscieľomzabezpečiť,abyspotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný.

19.Systémochranyzavedenýspomínanousmernicouvychádzazmyšlienky,žesaspotrebiteľnachádza

v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej
schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu
vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica
musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum
neprimeranej povahy zmluvných podmienok, týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo

primeranosti ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.

20. Správny bol záver súdu prvej inštancie v tom smere, že zmluva o úvere dňa 16.06.2006 je zmluvou
spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský
vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy

podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z
uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov
Slovenskejrepublikyvyplývajúcichzkomunitárnehoprávavoblastiochranyspotrebiteľa,boloajvoblasti
obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane
spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho

zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase
uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom
zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu
subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v
obchodnoprávnych vzťahoch.

21. V prejednávanej veci súd prvej inštancie potom opodstatnene poukázal na to, že VPPÚ, ktoré sú
súčasťou zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská
doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a pretonekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, keby bola vec prejednávaná
riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre
spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými

zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES zo dňa 30. marca 1998 o zásadách platných
pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie
nemáprávnezáväznýcharakter,uznávasavňomradzásad,dôležitýchprezabezpečeniespravodlivosti
konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných
právnychzásadách.Vsúladesovšeobecnýmipoznatkamijezrejmé,ževrámcimodeluspotrebiteľského

úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ
môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný.

22. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na
povahuspotrebiteľskéhovzťahu,atedadokoncaajvprípade,aknejde ospotrebiteľskýúver.

Súd prvej inštancie vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej spotrebiteľskej
zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá
nebolaspotrebiteľomindividuálnedojednaná,aktorávyžadujeodspotrebiteľa,abysporysdodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok
na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto

zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na
návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh
na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

23. Na základe uvedeného odvolací súd jednomyseľne uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP )dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).