Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, April 19, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/18/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112217637
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8112217637.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej
a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore žalobcov 1/ T. M.
bývajúcej v J., 2/ I. M., bývajúceho v J., 3/ O. U. bývajúcej v J., 4/ Q. U., bývajúceho v J., 5/ O. C. bývajúcej
v J., 6/ Q. C., bývajúceho v J., 7/ W. U., bývajúcej v J., 8/ C. U., bývajúceho v J., žalobcovia 1/, 2/, 5/,
6/, 7/, 8/ zastúpení advokátkou Mgr. Kristínou Babiakovou, so sídlom v Pezinku, Radničné námestie

9, proti žalovaným 1/ Mestu Sabinov, so sídlom v Sabinove, Námestie Slobody 57, IČO: 00 327 735,
2/ Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Námestie Slobody 6, IČO: 30 416 094, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, vedenej na
Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 25C/1/2012, o dovolaní žalobcov 1/, 2/, 5/, 6/, 7/, 8/ proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 11. marca 2014 sp.zn. 2Co/11/2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 11. marca 2014 sp.zn.

2Co/11/2013, ako aj uznesenie Okresného súdu Prešov z 22. apríla 2014 č.k. 25C/1/2012-143, z r u š
u j e a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov rozsudkom (v poradí prvým) z 15. júna 2009, č.k. 25C/197/2007-585 rozhodol,
že žalovaní 1/ a 2/ porušili vo vzťahu k žalobcom 1/ až 8/ zásadu rovnakého zaobchádzania, žalovaným
1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom 1/ až 8/ každému zvlášť nemajetkovú

ujmu v sume 1000 € a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na
samostatné rozhodnutie (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Proti tomuto rozhodnutiu v jeho vyhovujúcej časti podali
odvolanie obaja žalovaní.

2. Krajský súd v Prešove rozsudkom (v poradí prvým) z 13. mája 2010 sp.zn. 13Co/44/2009 napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil (§ 220 O.s.p.) tak, že žalobu v napadnutej vyhovujúcej časti

zamietol a výrok rozsudku o trovách konania zrušil a vec vrátil v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Proti tomuto rozhodnutiu podali žalobcovia dovolanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 22. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 257/2010 zrušil
rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove uznesením z 19. apríla 2012 sp.zn. 13Co/21/2012 rozhodnutie súdu prvej
inštancie v jeho napadnutej (vyhovujúcej) časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie.

5. Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí druhým) z 22. októbra
2012, č.k. 25C/1/2012-33 rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ porušili vo vzťahu k žalobcom 1/-8/ zásadu

rovnakéhozaobchádzania,žalovaným1/a2/uložilpovinnosťspoločneanerozdielnenahradiťžalobcom
1/ až 8/ každému zvlášť nemajetkovú ujmu v sume 1000 €. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradilna samostatné rozhodnutie (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Rozhodol tak s odôvodnením, že žalovaní 1/ a
2/ porušili zásadu rovnakého zaobchádzania v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona č.
365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej

len ,,antidiskriminačný zákon“), keď žalovaný 1/ ako prenajímateľ bytov vysťahoval žalobcov z centrálnej
časti Mesta do bytov nižšieho štandardu nachádzajúcich sa mimo zástavbu mesta výlučne na základe
kritéria ich rómskeho pôvodu a žalovaný 2/ neskúmal dôsledne zámer výstavby bytov v tejto oblasti a
poskytnutím dotácie porušil záväzok štátu prijímať opatrenia na ochranu pred diskrimináciou. Žalovaný
1/ nepreukázal bez akýchkoľvek pochybností, že k diskriminácii nedošlo, keď zo zápisníc Mestskej rady

v Sabinove vyplýva, že v oblasti Q. išlo o výstavbu rómskych bytov. Rekonštrukciu nehnuteľností v centre
Mesta, v ktorých mali pôvodne žalobcovia nájomné byty, nepovažoval súd za objektívne a rozumné
zdôvodnenie konania žalovaného 1/ voči žalobcom aj z dôvodu, že v čase dania výpovede nebolo
vydané stavebné povolenie na rekonštrukciu nehnuteľnosti, ktoré je podmienkou vypovedania nájmu
bytu podľa § 711 ods. 1 písm. e/ Občianskeho zákonníka. Byty, ktoré žalovaný 1/ poskytol žalobcom
nezodpovedali kritériám náhradného bytu, išlo o byty nižšieho štandardu postavené za pomoci dotácie

štátu pre neplatičov a neprispôsobivých občanov, pričom žalobcovia 3/ a 4/ dostali byt aj napriek tomu,
že v zmysle dohody neodpracovali potrebný podiel na byte, z čoho možno vyvodiť, že žalovaný 1/ mal
záujem na presťahovaní žalobcov do lokality Q.. Byty, do ktorých boli žalobcovia presťahovaní, neboli
spôsobilé na okamžité užívanie a vyžadovali si ďalšie investície zo strany žalobcov. Žalovaný 1/ sa bránil
tým, že mesto nemalo iné náhradné byty mimo lokalitu Q., v konaní ale bolo zistené, že nájomcom,

ktorí sa súdnou cestou bránili proti vysťahovaniu, poskytol byty v meste. Náhradné byty v oblasti Q.
boli vystavané mimo súčasnej zástavby mesta Sabinov, hoci z predložených dôkazov vyplynulo, že
boli vypracované štúdie poukazujúce aj na iné vhodnejšie lokality pre výstavbu bytov, vyhodnotenie
lokality Telek nebolo predložené. Do lokality Telek boli vysťahovaní iba občania rómskeho pôvodu.
Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania preukazuje aj tá skutočnosť, že hoci v nehnuteľnosti na

F. žila aj neprispôsobivá občianka nerómskeho pôvodu, táto nebola vysťahovaná do lokality Q.. I keď
sa žalovaný 1/ bránil tým, že byty v tejto oblasti neboli prideľované jednotlivcom, žalobcovia tvrdili, že
byty na Q. sú prideľované aj jednotlivcom, pričom žalovaný 1/ toto tvrdenie žalobcov ničím nevyvrátil.
Nepriamu diskrimináciu súd videl v tom, že hoci žalovaný 1/ tvrdil, že išlo o byty pre neplatičov alebo
neprispôsobivých občanov a takto svoje konanie zakrýval navonok neutrálnym predpisom, z vyjadrení

zástupcov žalovaného 1/ bolo zrejmé, že vedel o tom, že väčšina takýchto obyvateľov je rómskeho
pôvodu. Žalovaný 1/ nepreukázal ani to, že petície majoritného obyvateľstva proti výstavbe bytov v
inej lokalite ako Q., mali vplyv na zmenu rozhodnutia mesta s výstavbou bytov. Pokiaľ ide o pasívnu
legitimáciu žalovaného 2/ aj z jeho strany došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania tým, že
neskúmal dôsledne zámer mesta a jeho dôsledky a nepreukázal, že nemal vedomosť o tom, že išlo

o výstavbu bytov pre rómske obyvateľstvo. Vzhľadom k tomu, že konaním žalovaných došlo k zásahu
do ľudskej dôstojnosti žalobcov značným spôsobom v dôsledku ich segregácie a porušenia práva na
súkromie a bývanie výlučne z dôvodu ich príslušnosti k rómskej národnostnej menšine, priznal súd
žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. Argument
žalovaného 1/, že žalobcovia 3/ a 4/ požiadali o odkúpenie nehnuteľnosti v lokalite Q. považoval za

irelevantný, nakoľko ide už o úplne inú situáciu pre odstup času od vysťahovania žalobcov a dobu, v
ktorej v danej oblasti žijú. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie (§ 151
ods.3 O.s.p.). Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie obaja žalovaní.

6. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 11. marca 2014 sp.zn. 2Co/11/2013 zmenil rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalobu zamietol (§ 220 O.s.p.). Odvolací súd po zopakovaní
dokazovania a vypočutí žalobcov dospel k záveru, že skutkové okolnosti tvrdené žalobcami v odvolacom
konaní nekorešpondujú s odborným výkladom ich právnej zástupkyne a okolnosť, že náhradné byty
nespĺňali po ich nasťahovaní sa do nich ich predstavy, nenapĺňa znaky porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania v zmysle § 2 a § 2a ods. 1, 2, 3 antidiskriminačného zákona z dôvodu národnostného

a etnického pôvodu. Žalovaný 1/ splnil všetky podmienky pre poskytnutie dotácie v zmysle výnosu
Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 23. decembra 2004 č. V-1/2004
a žalovaný 2/ po splnení podmienok k žiadosti mu dotáciu poskytol, v ničom teda neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania. Žalobcovia dobrovoľne podpísali nájomné zmluvy na nové byty nižšieho
štandardu, pričom výpoveď z nájmu pôvodných bytov, ako ani neprimeranosť bytovej náhrady na súde

nenapadli. Mal za to, že pridelenie bytu žalobcom v lokalite Q. bolo súladné s ustanovením § 712 a nasl.
Občianskeho zákonníka a z tohto dôvodu nedošlo žiadnym spôsobom k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania. Pokiaľ žalovaný 2/ poskytol žalovanému 1/ dotáciu na výstavbu nájomných bytov nielen
pre žalobcov, ale aj ostatných vysťahovaných občanov rómskeho pôvodu z F. do lokality Q. na základeriadnejžiadostioposkytnutiedotácie,neporušilvovzťahukžalobcomzásadurovnakéhozaobchádzania
vsúvislostisposkytnutímbývania.Ztýchtodôvodovnebolanidôvodprepriznanienáhradynemajetkovej
ujmy v peniazoch tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona.

7. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadli dovolaním žalobcovia 1/, 2/, 5/, 6/, 7/, 8/ (ďalej
len ,,žalobcovia“ alebo ,,dovolatelia“). Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p.,
ako dovolací dôvod uviedli ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a ustanovenie § 241 ods.
2 písm. c/ O.s.p. (nesprávne právne posúdenie veci súdom). K odňatiu možnosti konať pred súdom

došlo podľa dovolateľov postupom odvolacieho súdu, ktorý neprihliadol na právnu argumentáciu ich
právnej zástupkyne a nevysporiadal sa s ňou, čím porušil ich právo na právnu pomoc v konaní. Odvolací
súd sa nevysporiadal ani s argumentami žalobcov z výpovede a bez akéhokoľvek odôvodnenia len
konštatoval, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Za nesprávny považovali právny
záver odvolacieho súdu, že podmienkou ich úspešnosti v konaní podľa § 9 a nasl. antidiskriminačného
zákona bola žaloba o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, či žaloba o neprimeranosť poskytnutej

bytovej náhrady. Uvedené konania majú za cieľ zabezpečiť pre nájomcu trvanie nájomného vzťahu
alebo primeranú bytovú náhradu, pričom v nich súdy posudzujú iné aspekty protiprávneho konania
ako v prípade antidiskriminačnej žaloby. Žalobcovia sa v tomto konaní takýchto nárokov nedomáhali
a tieto ani nevyvodzovali z antidiskriminačného zákona. Zo žiadneho ustanovenia antidiskriminačného
zákona nevyplýva, že by podmienkou podania žaloby podľa tohto zákona bolo predchádzajúce využitie

iných prostriedkov nápravy protiprávneho stavu. Za nesprávny považovali aj záver odvolacieho súdu
o neporušení zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného 2/. Poukázali na to, že konanie
žalovaného 2/ ako orgánu štátu musí byť vždy zákonné a v súlade s ústavou a medzinárodnými
dokumentmi, okolnosť, že žalovaný 2/ rozhodol na základe žiadosti mesta po splnení podmienok pre
poskytnutie dotácie ho nezbavuje zodpovednosti za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Z

dokladovpredloženýchžalovaným1/kžiadostioposkytnutiedotácievyplývalo,žeideostavbubytovpre
obyvateľov rómskeho pôvodu v lokalite Q., a teda že išlo o prehĺbenie priestorovej a sociálnej segregácie
týchtoosôb,žalovaný2/sapretonemoholúspešnebrániťtým,žebyotejtoskutočnostinemalvedomosť.
Žalovaný 2/ mal povinnosť skúmať tieto okolnosti a mal možnosť zasiahnuť pri schvaľovaní dotácie,
keďže však opakovane podporil výstavbu týchto bytov, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, keď

neprijal žiadne opatrenie na zabránenie segregácie v meste Sabinov. Následne sa žalobcovia podrobne
vyjadrili k právnej stránke sporu a zopakovali svoje argumenty v konaní týkajúce sa porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania. Žiadali, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil
tak, že potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie.

8. Žalovaný 1/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

9. Žalovaný 2/ sa k dovolaniu žalobcov vyjadril, rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za vecne
správne a vady namietané dovolateľmi za neopodstatnené. Zdôraznil, že konal v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky, pretože neposkytnutím dotácie mestu, ktoré spĺňalo všetky podmienky poskytnutia

dotácie, by postupoval protizákonne.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana
sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods.

1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že
dovolanie žalobcov je dôvodné a napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť (§ 449 ods.1 CSP).

11. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), dovolací súd postupoval

v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v
konanípredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované),aprocesnúprípustnosť
dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.

12. Žalobcovia dovolaním napadli zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, voči ktorému dovolanie

pripúšťalo ustanovenie § 238 ods. 1 O.s.p., preto dovolací súd pristúpil k vecnému preskúmaniu
dovolacích námietok.13. Obligatórne v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. sa najvyšší súd zaoberal procesnými vadami uvedenými v
§ 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a
to bez ohľadu na to, či boli v dovolaní namietané alebo nie. Žalobcovia procesné vady konania v zmysle

§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p., ani tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) netvrdili a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd.

14.Žalobcoviavdovolanívýslovnenamietali,žedošlokvadevzmysle§237písm.f/O.s.p.,keďodvolací
súd nebral do úvahy právnu argumentáciu ich právnej zástupkyne a porušil ich právo na právnu pomoc

v konaní (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

15. Právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi je základným právom zakotveným čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. V zmysle tohto práva každý, kto vystupuje v konaní pred súdom, má právo dať sa
v ňom zastúpiť zástupcom (§ 24 O.s.p.), pričom ako zástupcu si účastník mohol vždy zvoliť advokáta.
Plnomocenstvo udelené advokátovi nebolo možné obmedziť (§ 25 ods. 1 O.s.p.). Zástupca, ktorému

účastník udelil plnomocenstvo pre celé konanie tzv. procesné plnomocenstvo, bol oprávnený na všetky
úkony, ktoré mohol v konaní urobiť účastník. Advokát bol povinný využívať všetky zákonom pripustené
prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci. (§ 25 ods. 2 O.s.p.) Advokát je pri poskytovaní
právnych služieb nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach
príkazmi klienta. (§ 2 ods. 2 zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii).

16. Občiansky súdny poriadok umožňoval účastníkovi súdneho konania vykonávať svoje práva a
povinnosti buď osobne, alebo prostredníctvom právneho zástupcu, ktorého si zvolil. Právny vzťah
zastúpenia vzniká na základe dohody o zastúpení. Dohoda o zastúpení je dvojstranný právny úkon
medzi zástupcom a zastúpeným, ktorým sa zakladá právny vzťah zastúpenia a spravidla určuje aj obsah

tohto právneho vzťahu. Plnomocenstvo je jednostranný úkon zastúpeného voči tretím osobám, ktorým
sa preukazuje existencia právneho vzťahu zastúpenia, oprávnenie zástupcu konať za zastúpeného a
najmä rozsah zastúpenia. Akékoľvek vnútorné pokyny a obmedzenia v prípade procesnej plnej moci
nemajú vo vzťahu k súdu a ostatným subjektom konania právny význam. V prípade, že si účastník
konania zvolil advokáta, potom tento jeho zástupca nevystupoval v konaní vo svojom vlastnom mene,

ale robil úkony v mene a v záujme svojho klienta za účelom ochrany a presadenia jeho oprávnených práv
a záujmov, pričom bol povinný postupovať v zmysle jeho pokynov a príkazov. Úkony advokáta v konaní
pred súdom sú vždy považované za úkony samotného zastúpeného subjektu. Podstatou právneho
zastúpenia advokátom v súdnom konaní je poskytovanie kvalifikovanej odbornej právnej pomoci najmä
posúdenie uplatňovaných nárokov z hľadiska ich právnej kvalifikácie, teda ich podradenie pod príslušnú

právnunormuanáslednézvolenieefektívnychprostriedkovochranytýchtonárokovvrámciobčianskeho
súdneho konania (§ 80 O.s.p.) a tiež ďalšia realizácia čiastkových procesných oprávnení v konaní
priznaných účastníkom občianskym súdnym poriadkom (§ 44 ods. 1 O.s.p., § 48 O.s.p., § 95, § 96, §
123, § 201 atď.). V prípade, ak by záujmy právneho zástupcu boli v rozpore so záujmami účastníka
konania, ktorého zastupuje (§ 31a O.s.p.), úkony ním realizované by boli neúčinné a súd by na ne

neprihliadal. Z uvedeného teda vyplýva, že súd neprihliadal na úkony urobené advokátom za účastníka
konania len vtedy, ak došlo k ukončeniu dohody o zastúpení po oznámení tejto skutočnosti súdu (okrem
neodkladných úkonov) a druhá situácia nastala v prípade existencie rozporu záujmov účastníka so
záujmami jeho zástupcu. Avšak na právnu kvalifikáciu nárokov účastníka prezentovanú advokátom súd
neprihliada len vtedy, ak je vo vzťahu k prejednávanej veci právne irelevantná alebo nedôvodná.

17. Napriek tomu, že odvolací súd v odôvodnení uviedol, že právna argumentácia právnej zástupkyne
žalobcov nekorešpondovala s obsahom výpovedí žalobcov pred odvolacím súdom a na inom mieste
uviedol, že právnu kvalifikáciu nároku žalobcov založil na iných skutočnostiach, o ktorých žalobcovia
vypovedali pred odvolacím súdom, je zrejmé, že posudzoval nárok žalobcov aj z pohľadu naplnenia

znakov porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle § 2 a § 2a ods. 1, 2, 3 antidiskriminačného
zákona. Súčasne sa venoval aj ďalším otázkam sporu namietaným právnou zástupkyňou žalobcov, a to
konkrétne iným zaobchádzaním žalovaného 1/ vo vzťahu k pani S., pasívnou legitimáciou žalovaného
2/ a výberom lokality Q. pre výstavbu bytov z hľadiska namietanej segregácie rómskeho obyvateľstva.
Preto hoci formálne odvolací súd deklaroval, že neprihliadol na právnu argumentáciu advokátky

žalobcov, tým, že sa vecne zaoberal obsahom niektorých jej podaní a vyjadrení z konania pred súdom
prvej inštancie, z hľadiska materiálneho nedošlo k porušeniu práva žalobcov na právnu pomoc v konaní,
ani k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.18. Žalobcovia ďalej namietali, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal nimi tvrdenými
skutkovými okolnosťami sporu, nevysporiadal sa s právnou argumentáciou ich právnej zástupkyne a

svoje právne závery riadne neodôvodnil.

19. K tejto námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá

tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.1 písm.
f/ Občianskeho súdneho poriadku.

20. V zmysle citovaného stanoviska bola vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľmi

považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však v súlade s doterajšou
konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu prípustnosť dovolania nezakladala (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo
16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011).

21. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať

vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad, ak rozhodnutie napadnuté opravným
prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo
také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia
k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty
môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov

(pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre
súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).
Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci bol dôvod pre uplatnenie (ako
výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.

22. Zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle
§ 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry, obsahovalo vysvetlenie dôvodov, pre ktoré bolo
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenené, ustanovenia, ktoré súd na vec aplikoval a z ktorých vyvodil
svoje právne závery. Námietky dovolateľov v tomto smere predstavovali skôr vyjadrenie nespokojnosti
s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré ale bez ďalšieho nepostačujú na založenie existencie vady

konaniavzmysle§237písm.f/O.s.p.Dovolacísúdzdôrazňuje,žepriposudzovanísplneniapožiadaviek
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je
právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Za procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľov.

23. Napokon žalobcovia vytýkali odvolaciemu súdu aj nesprávnosť právneho posúdenia veci a tvrdili,

že je daný dovolací dôvod podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24. Skôr než dovolací súd pristúpil k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím
súdom, považuje za potrebné zdôrazniť, že na prejednávaný spor je potrebné nahliadať v širšom

kontexte historického i aktuálneho postoja spoločnosti k riešeniu otázok dotýkajúcich sa rómskeho
etnika. Treba brať zreteľ na súčasné spoločenské postavenie Rómov v Slovenskej republike, na
spôsob riešenia problematiky týkajúcej sa tejto minoritnej časti obyvateľstva zo strany štátu, ako
aj orgánov miestnej samosprávy. Jedným z pálčivých problémov súčasnosti bezpochyby je otázkaintegrácie týchto občanov do spoločnosti v rôznych oblastiach spoločenského života, medzi ktoré patrí
aj otázka ich bývania a s tým súvisiaca politika miest a obcí, ktorá je sledovaná nielen zo strany
rôznych vnútroštátnych orgánov a občianskych združení, ale aj zo strany mnohých medzinárodných

inštitúcií upozorňujúcich na diskriminačné metódy v tejto oblasti. Európsky súd pre ľudské práva
sa tiež už viac krát zaoberal vo svojej judikatúre postavením Rómov v spoločnosti a vo svojich
rozhodnutiach konštatoval, že Rómovia boli kvôli svojej histórii postavení do zraniteľnej pozície menšiny,
preto je potrebné, aby bola venovaná zvláštna pozornosť ich potrebám a ich vlastnému spôsobu
života v rámci príslušnej právnej úpravy, ako aj pri vydávaní rozhodnutí v konkrétnych prípadoch

(pozri D.H. a ostatní proti Českej republike rozsudok z 13. novembra 2007, § 182, § 196, Chapman
proti Spojenému kráľovstvu rozsudok z 18. januára 2001, § 96, Connors proti Spojenému kráľovstvu
rozsudok z 27. mája 2004, § 84). Je preto dôležité, aby všetky zainteresované subjekty a osobitne
orgány miestnej samosprávy, ktoré sú najbližšie znalosti problematiky a hľadaniu adekvátnych riešení,
postupovalivždypodôkladnomzváženísvojichrozhodnutísmerujúcichkdosiahnutiulegitímnehocieľaa
realizovaliintegráciuobčanovrómskehoetnikaspôsobom,ktorýnebudevzbudzovaťžiadnepochybnosti

o jeho zákonnosti, spravodlivosti a efektívnosti. Pri hľadaní riešení je nevyhnutné hľadať racionálny
kompromis medzi právami majoritného a minoritného obyvateľstva pri súčasnom zohľadnení ,,slabšieho
postavenia“ členov rómskej menšiny, zachovaní záruk spravodlivého procesu (pozitívna diskriminácia) a
predovšetkým je potrebné vylúčiť v tomto procese existenciu dosiaľ v našej spoločnosti pretrvávajúcich
vžitých predsudkov a stereotypov týkajúcich sa rómskeho etnika. Ani odpor majoritného obyvateľstva

totiž nemusí mať v konečnom dôsledku reálny základ a sám o sebe nemôže byť ospravedlnením pre
akékoľvek diskriminačné konanie.

25. Odvolací súd, vychádzajúc z výpovedí žalobcov v konaní pred odvolacím súdom, zamietol žalobu
predovšetkým na tom základe, že samotná nespokojnosť žalobcov s úrovňou poskytnutého náhradného

ubytovania, ako aj skutočnosť, že si museli postupne svojpomocne upraviť náhradné byty na bývanie,
nezakladá diskrimináciu v zmysle § 2 a § 2a ods.1, 2, 3 antidiskriminačného zákona z dôvodu
národnostného a etnického pôvodu pri poskytovaní bývania.

26. Konanie pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom, tvorí jednotné súdne konanie a

konajúci sudca sa musí pri rozhodovaní vždy vysporiadať so všetkými pre vec podstatnými otázkami,
ktoré v konaní vyšli najavo, a to bez ohľadu na to, v ktorom štádiu konania sa spor nachádza. Je
síce pravda, že odvolaciemu súdu je daná možnosť pri zachovaní postupu podľa § 213 ods. 3 O.s.p.
dokazovanie zopakovať a následne prehodnotiť skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, avšak
odvolací súd musí zhodnotiť nielen tie skutkové okolnosti, ktoré boli predmetom dokazovania pred

odvolacím súdom, ale aj tie skutkové okolnosti, ktoré vyšli na základe výsledkov dokazovania najavo
počas konania pred súdom prvej inštancie. Výpoveď účastníka v odvolacom konaní nie je možné
posudzovať izolovane, ale v kontexte s jeho predchádzajúcimi výpoveďami pred súdom prvej inštancie,
ako aj v spojení so zisteniami vyplývajúcimi z ostatných vykonaných dôkazov. Ak potom dospeje
odvolací súd k záveru, že výpoveď účastníka v odvolacom konaní odporuje tomu, čo vypovedal v

konaní pred súdom prvej inštancie, prípadne tomu, čo bolo obsahom vyjadrení jeho právneho zástupcu
alebo ostatným výsledkom už vykonaného dokazovania, bude nevyhnutné, aby sa s týmto rozporom
vysporiadal a konfrontoval účastníka s obsahom jeho predchádzajúcich výpovedí. Z obsahu zápisníc z
pojednávaní pred odvolacím súdom (č.l. 84 a č.l. 130 spisu) ale nič také nevyplýva. Obsah výpovede
žalobcov počas odvolacieho konania žiadnym spôsobom nepopieral tie skutočnosti, na ktorých bola

založenáichžaloba,anitieskutočnosti,oktorýchvypovedaliužskôrvkonanípredsúdomprvejinštancie
a netýkal sa ani obsahu vyjadrení, ktoré v ich mene podala právna zástupkyňa. Preto ak odvolací
súd chcel zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, bol povinný vysporiadať sa so všetkými
žalobcami tvrdenými skutočnosťami, a to aj tými, ktoré v ich mene urobila právna zástupkyňa a na
ktorých postavili svoj žalobný návrh.

27. V prejednávanej veci je potrebné osobitne vziať na zreteľ aj dĺžku súdneho konania, ktoré trvá už viac
ako9rokovatúskutočnosť,žeudalosti,odktorýchžalobcoviasvojenárokyodvíjajú,opisovaliahodnotili
pred odvolacím súdom so značne dlhým časovým odstupom od momentu, kedy k nim došlo, pričom
súd musí zohľadniť, že žalobcovia nemajú príslušné právne vzdelanie a nevedia preto rozlíšiť právnu

relevantnosť jednotlivých nimi tvrdených okolností zásahu. Vo všeobecnosti je zrejmé, že každý bude
vypovedať o jednej a tej istej udalosti z časového hľadiska inak v momente, kedy sa stala alebo s krátkym
časovým odstupom od nej a inak po uplynutí obdobia viac ako desiatich rokov, kedy ujmu na svojich
právach už nemusí pociťovať tak intenzívne, ako tomu bolo v rozhodnom čase. Navyše v priebehukonania pred súdom prvej inštancie vo viacerých svojich výpovediach žalobcovia veľmi konkrétnym a
právne relevantným spôsobom uviedli v čom vidia svoju diskrimináciu (viď č.l. 347 a nasl., 365 a nasl.)
a odvolací súd bol povinný sa s týmito skutočnosťami vysporiadať. Tvrdenia žalobcov z výpovedí pred

odvolacím súdom o neprimeranosti poskytnutej bytovej náhrady, ako aj o jej nespôsobilosti užívať ju v
čase vysťahovania, boli otázky dôležité z hľadiska posúdenia existencie namietanej diskriminácie. (viď
napr. Chapman proti Spojenému kráľovstvu rozsudok z 18. januára 2001, § 103, 104). Preto ak odvolací
súd nevyhodnotil tieto okolnosti a pristúpil k zisťovaniu skutkového stavu formálnym spôsobom tak,
ako by výpovede žalobcov z konania pred súdom prvej inštancie neexistovali a bez ohľadu na ostatné

výsledkyvykonanéhodokazovaniaanezaoberalsaotázkami,naktorýchžalobcoviazaložilisvojenároky
v zmysle žalobného návrhu a následných podaní, nemohlo byť jeho rozhodnutie vecne správne.

28. Za relevantné v spore bolo potrebné považovať už len tú tvrdenú okolnosť, že na sídlisko Telek boli
vysťahovaní len obyvatelia rómskeho pôvodu, z čoho logicky možno vyvodiť, že sa s nimi nakladalo
inak, odlišne než s ostatným obyvateľstvom, odlišne sa nakladalo dokonca s tými nájomníkmi rómskeho

pôvodu, ktorí sa proti vysťahovaniu bránili súdnou cestou, hoci nebolo preukázané, že by spĺňali
predpoklady pre poskytnutie bytov vyššieho štandardu v centre mesta (viď výpoveď žalobcu 6/ na
pojednávaní pred súdom prvej inštancie, č.l. 369 spisu), ktoré sú podľa žalovaného 1/ podmienkou
pridelenia týchto bytov (viď výpoveď zamestnankyne Mestského úradu Sabinov z č.l. 552) a tiež odlišne
ako s ostatnými platiacimi nájomníkmi nerómskeho pôvodu, ktorým nie sú ponúkané byty na sídlisku

Q.. Žalobcovia totiž v celom konaní tvrdili, že hoci nepatrili medzi neplatičov a neprispôsobivé osoby,
boli zaradení do tejto kategórie a vysťahovaní do bytov na sídlisku Q. vystavaných pre tieto skupiny
obyvateľstva. Pokiaľ teda kritériom pre pridelenie bytov žalobcom na sídlisku Q. nebola ich majetková
situácia, či sociálna neprispôsobivosť, je na mieste otázka, či motívom správania žalovaného 1/ nebola
existencia ,,chráneného dôvodu“ (viď zápisnica z mestského zastupiteľstva č.l. 420 spisu ) a je len na

žalovanom 1/, aby toto podozrenie vyvrátil. Pokiaľ by totiž postup žalovaného 1/, založený na odlišnom
zaobchádzaní, nemal objektívne a rozumné ospravedlnenie, t.j. nesledoval by legitímny cieľ alebo
použité prostriedky jeho dosiahnutia by boli neprimerané, bolo by jeho konanie diskriminačné. V tomto
smere sú právne relevantné aj okolnosti vysťahovania žalobcov z nájomných bytov v centre mesta
a tiež neexistencia hmotnoprávneho dôvodu výpovede z nájmu bytov podľa § 711 ods. 1 písm. e/

Občianskeho zákonníka, pretože nezákonný postup žalovaného 1/ by nemohol predstavovať legitímny
cieľ a neprimeranosť bytovej náhrady by vylučovala primeranosť použitých prostriedkov.

29. Žalobcovia považovali za nesprávnu aj argumentáciu odvolacieho súdu založenú na tom, že
nenapadli na súde neplatnosť výpovede z nájmu bytov, ani neprimeranosť bytovej náhrady. Vyslovili

názor, že podmienkou úspešnosti antidiskriminačnej žaloby podľa antidiskriminačného zákona nie je
predchádzajúcepodanieinejžalobyadomáhaniesainýchnárokovvzmysleďalšíchprávnychpredpisov,
t.j. v danom prípade podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu bytu a neprimeranosť bytovej
náhrady.

30.1. Každý má právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. (§ 9 ods. 1
antidiskriminačného zákona)

30.2 Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý
na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého

zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania,
upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané
zadosťučinenie;akideonedodržaniezásadyrovnakéhozaobchádzaniazdôvoduoznámeniakriminality
alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého
účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. (§ 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona)

30.3 Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské
uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej

ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. (§ 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona)
30.4 Právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov nie je týmto
zákonom dotknuté. (§ 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona)30.5 Každý má právo na ochranu svojich práv aj mimosúdnou cestou prostredníctvom mediácie (§ 9
ods. 5 antidiskriminačného zákona).

31. Najvyšší súd už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí z 22. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo
257/2010 uviedol, že domáhať sa ochrany na všeobecnom súde je oprávnená každá fyzická osoba
a v zákonom ustanovených prípadoch i právnická osoba, ktorá sa domnieva, že v minulosti bola, či
stále je diskriminovaná, teda dotknutá na svojich právach, právom chránených záujmoch či slobodách
špecifikovaných v Ústave Slovenskej republiky, či v celom rade medzinárodných zmlúv a dohovorov

garantujúcich jednotlivé čiastkové práva, v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania.
Konkrétne prostriedky právnej ochrany, ktoré môže dotknutá osoba uplatniť na súde voči osobe
porušujúcej právo na rovnaké zaobchádzanie sú stanovené ustanovením § 9 antidiskriminačného
zákona.

32. Antidiskriminačný zákon predstavuje všeobecnú úpravu zásady rovnakého zaobchádzania a

nárokov vyplývajúcich z jej porušenia. Konkrétne právne vzťahy, ktorých sa táto zásada týka, sú
upravenévjednotlivýchzákonoch,týkajúcichsaoblastíprávnychvzťahovdefinovanýchvustanoveniach
§ 5 a 6 tohto zákona. Tieto osobitné predpisy ustanovujú vznik, trvanie, zánik a obsah jednotlivých práv
a povinností, ktoré sa musia vykonávať v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Z hľadiska
výpočtu oblastí, ktorých sa povinnosť zachovávať zásadu rovnakého zaobchádzania týka (§ 3 ods.

1 antidiskriminačného zákona), je zrejmé, že k porušeniu tejto povinnosti môže dôjsť v rôznorodých
vzťahoch súkromnoprávnej i verejnoprávnej povahy. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
preto vždy zasahuje aj do sféry pôsobnosti iného právneho predpisu a napĺňa znaky protiprávnosti
aj z hľadiska práv ním chránených a povinností ním ustanovených. Dotknutej osobe tak okrem
nárokov v zmysle antidiskriminačného zákona môžu vzniknúť ďalšie práva a nároky podľa osobitných

predpisov tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci (tvrdená neplatnosť výpovede z nájmu bytu
a neprimeranosť bytovej náhrady motivovaná diskriminačnou pohnútkou). Je potom výlučne vecou
poškodeného, aby si zvolil, ktoré nároky bude uplatňovať a aký prostriedok ochrany svojich práv
zvolí, t.j. či sa bude domáhať svojich nárokov súčasne nielen podľa špeciálnych právnych predpisov
ale aj z titulu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Avšak každé diskriminačné správanie a

porušenie zásady rovnakého zaobchádzania vždy zakladá subjektívne právo dotknutej osoby domáhať
sa ochrany v zmysle ustanovení antidiskriminačného zákona prostriedkami vypočítanými v ustanovení §
9 citovaného zákona a to bez ďalšieho. Dotknutá osoba sa môže najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie (§ 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona). Právo domáhať

sa ochrany v zmysle antidiskriminačného zákona nie je viazané na splnenie žiadnych iných ďalších
predpokladov. Rozhodnutie vydané na podklade inej ako antidiskriminačnej žaloby nevylučuje, ani
nezakladá právo dotknutej osoby domáhať sa ochrany podľa antidiskriminačného zákona, toto právo
vyplýva priamo z ustanovenia § 9 citovaného ustanovenia. Preto nemôže byť poškodenému na ujmu, ak
sa rozhodne uplatňovať svoje nároky výlučne v zmysle antidiskriminačného zákona, hoci by sa ochrany

svojich práv mohol prípadne domôcť aj žalobou podľa osobitného právneho predpisu. Inými slovami
ochrana poskytovaná antidiskriminačným zákonom sa uplatní v prípade porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania vždy, pokiaľ iný osobitný predpis nemá špeciálnu právnu úpravu prípadne vtedy, ak
dotknutá osoba zvolí výlučne žalobu v zmysle antidiskriminačného zákona v rozsahu nárokov, ktorých
je možné sa domáhať podľa ustanovenia § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona.

33. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických úvah rozhodnutie odvolacieho súdu o nedôvodnosti
žaloby založené na tom argumente, že žalobcovia na súde nenapadli neplatnosť výpovede nájomnej
zmluvy či neprimeranosť poskytnutej bytovej náhrady, nie je správne. Bolo len vecou dovolateľov, či
využijú aj iné prostriedky ochrany svojich práv a budú sa domáhať aj ďalších nárokov podľa osobitných

predpisov, alebo podajú výlučne antidiskriminačnú žalobu. Nepodanie inej žaloby zo strany dovolateľov
imnemohlobyťnaujmuaaninemalozanásledokstratuichprávanaochranupodľaantidiskriminačného
zákona.

34. Pokiaľ odvolací súd založil podporne svoje rozhodnutie na tom, že žalobcovia dobrovoľne podpísali

nájomné zmluvy na byty nižšieho štandardu a neodmietli sa do nich nasťahovať, bola táto jeho úvaha
predčasná. Otázka dobrovoľného podriadenia sa diskriminačnému správaniu dotknutou osobou a ňou
prejavený súhlas s rozdielnym zaobchádzaním, by boli právne relevantné a mali by za následok vzdanie
sa práva na ochranu pred diskrimináciou len za predpokladu, ak by súd dospel k záveru, že existenciadiskriminačného správania bola preukázaná, k čomu však odvolací súd v zmeňujúcom rozhodnutí
nedospel. Zároveň ale treba súčasne dodať, že takýto súhlas dotknutej osoby by bol relevantný len
vtedy, ak by bol daný jednoznačným spôsobom a za predpokladu vedomosti všetkých okolností prípadu,

t.j. na základe vedomého súhlasu (Pfeifer a Plankl proti Rakousku, rozsudok ESĽP z 25. februára 1992,
§ 37-38) a bez donútenia (Deweer proti Belgicku, rozsudok ESĽP z 27. februára 1980, § 51). Týmito
otázkami sa však odvolací súd nezaoberal, i keď boli predmetom konania na súde prvej inštancie.

35. Žalobcovia tiež namietali správnosť záveru odvolacieho súdu, že žalovaný 2/ sa nedopustil

diskriminačného správania, pretože pri poskytovaní dotácie postupoval v súlade s výnosom Ministerstva
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 23. decembra 2004 č. V-1/2004 (ďalej
len ,,výnos“) a žalovaný 1/ splnil podmienky určené pre poskytnutie dotácie. S týmto odôvodnením ale
nemožno súhlasiť, a to predovšetkým preto, že odvolací súd opomenul to, že povinnosť zachovávať
zásadu rovnakého zaobchádzania vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 12 ods. 1, 2) a
medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré majú prednosť pred akoukoľvek

vnútroštátnou právnou úpravou. Navyše v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona
dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred
diskrimináciou, pričom odvolací súd sa zodpovednosťou žalovaného 2/ v tomto smere nezaoberal, hoci
na ňu žalobcovia poukazovali.

36. Ako už bolo uvedené povinnosť štátu a jeho orgánov zachovávať zásadu rovnakého zaobchádzania
vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky a z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky. Táto
zásada sa prelína celým právnym poriadkom a vo všeobecnosti z hľadiska horizontálneho musí byť
dodržiavaná v každej oblasti, či už normotvorby zákonnej alebo podzákonnej, ako aj vo vertikálnej rovine
pri aplikácii právnych noriem v jednotlivých rozhodovacích procesoch. Podzákonná norma musí byť

vždy v súlade s právnymi normami vyššej právnej sily.

37. I keď samotný výnos, či smernica ministerstva môžu byť formálne zákonné a ako také neporušujú
zásadu rovnakého zaobchádzania, teda ide o navonok neutrálny predpis, táto skutočnosť nezbavuje
žalovaného 2/ jeho povinnosti postupovať v procese aplikácie tejto normy na konkrétny prípad v súlade

sozásadourovnakéhozaobchádzaniaavprípadezisteniaskutočnostínasvedčujúcichexistenciimožnej
diskriminácie, vzniká mu pozitívna povinnosť vykonať opatrenia na ochranu pred vznikom diskriminácie
v medziach jeho právomoci a zákonných možností (§ 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona). Pokiaľ z
dokladov predložených žalovaným 1/ k žiadosti o poskytnutie dotácie vyplynuli informácie naznačujúce
možnú diskrimináciu rómskeho obyvateľstva v meste Sabinov z pohľadu umiestnenia bytovej výstavby,

bolo povinnosťou žalovaného 2/ tieto okolnosti skúmať, pretože poskytnutie štátnych finančných
prostriedkov na projekt výstavby bytov, ktorý by prípadne mohol viesť k segregácii minoritnej časti
obyvateľstva, nemohol reálne spĺňať zákonné podmienky pre poskytnutie dotácie pre rozpor s ústavnými
princípmi a medzinárodnými záväzkami štátu. Ani proces posudzovania žiadostí o dotáciu sa nemôže
zmeniť na pasívne, mechanické a formálne aplikovanie podmienok stanovených podzákonnou normou,

alevyžadujeaktívnyprístupštátnehoorgánuazohľadneniešpecifíkkaždejjednejžiadostiotoviac,aksa
danýprojektdotýkazákladnýchľudskýchprávosôbnachádzajúcichsavsociálnejčihmotnej núdziatým
pádom v oveľa nevýhodnejšej situácii. Nemôže byť legálne ospravedlniteľný pasívny postoj žalovaného
2/, ktorý na jednej strane deklaruje snahu o zamedzenie priestorovej a sociálnej segregácie v procese
lokalizácie výstavby bytov pre marginalizované skupiny obyvateľstva (viď Dlhodobá koncepcia bývania

pre marginalizované skupiny obyvateľstva a model jej financovania, prístupná na webovej stránke
www.telecom.gov.sk ) a na strane druhej v procese poskytovania dotácie
štátu na výstavbu takýchto bytov tieto princípy neuplatní a svoju zodpovednosť odmieta. Pozitívny
záväzok štátov pristupovať osobitne k potrebám obyvateľstva rómskeho pôvodu nielen v procese
nastavovania normatívneho rámca v jednotlivých oblastiach, ale predovšetkým následného prijímania

rozhodnutí v konkrétnych prípadoch, zdôrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva
(pozri bližšie Connors proti Veľkej Británii, rozsudok ESĽP z 27. augusta 2004 § 83, Buckley proti Veľkej
Británii, rozsudok ESĽP z 29. septembra 1996, § 76, § 80 a § 84), pričom v tomto smere kladie dôraz
na postavenie a úlohy vnútroštátnych orgánov, ktoré zo svojej pozície môžu najlepšie zohľadniť miestne
pomery a špecifiká toho ktorého prípadu.

38. Pokiaľ teda odvolací súd vylúčil zodpovednosť ministerstva v spore len na základe tézy, že postup
zodpovedajúci podmienkam výnosu ministerstva pri poskytnutí dotácie vylučuje porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania, bolo toto právne posúdenie veci nesprávne. Odvolací súd bude musieťpreskúmať postup žalovaného 2/ v procese poskytnutia dotácie mestu, vyhodnotiť, či žalovaný 2/ mohol
z dokladov predložených žalovaným 1/ získať vedomosť o možnej segregácii obyvateľstva v meste
Sabinov v dôsledku výstavby bytov vo vybranej lokalite Telek a na základe toho urobiť záver, či zo strany

žalovaného 2/ bolo dodržané ustanovenie § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona.

39. S poukazom na vyššie uvedené bolo právne posúdenie veci odvolacím súdom nesprávne a
dovolanie žalobcov dôvodné (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), preto najvyšší súd napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP). Zároveň zrušil aj

súvisiace uznesenie Okresného súdu Prešov z 22.apríla 2014-143 o trovách konania.

40. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

41. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

42. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.