Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 21, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/38/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314214419
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2314214419.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu
Mgr. Renáty Gavalcovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast.: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska
5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: V. O., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom V. č.
XXX, o zaplatenie 139,75 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Galanta č.k. 35C/549/2015-59 zo dňa 26. októbra 2015 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II.Žalovanámávočižalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnom ,, rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobu žalobcu zamietol a žalovanej náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka
(zákon č. 513/1991 Zb. - ďalej aj ObZ - § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2), ustanoveniami Občianskeho

zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. - ďalej aj OZ - § 524 ods. 1, 2, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, § 54 ods.
1, 2, § 101 ods. 1, § 103), ustanoveniami Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z.,
ďalej aj ZoSÚ - § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2), ustanoveniami Zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon
č. 634/1992 Zb. - § 5b, § 23a ods. 1, 2) a dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť.
V predmetnej veci mal súd prvej inštancie preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaná
uzavreli dňa 14.11.2005 zmluvu o splátkovom úvere, ktorá bola zmluvou zo dňa 23.04.2011 postúpená

z pôvodného dodávateľa na žalobcu. Išlo o zmluvu o splátkovom úvere č. 202166834, predmetom ktorej
bolo poskytnutie úveru v sume 31.000,- Sk pri pevnej úrokovej sadzbe 17,30% ročne, poplatku za správu
úveru v sume 50,- Sk mesačne. Bola dohodnutá výška splátky v sume 842,- Sk a prvá splátka bola
splatná 20.12.2005, každá ďalšia splátka bola zročná k 20. dňu v mesiaci. V zmluve bola uvedená
konečná splatnosť úveru 20.10.2010, ročná percentuálna miera nákladov 9,89%. Pri uzavretí zmluvy
o postúpení medzi pôvodným dodávateľom Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom ako postupníkom
dňa 24.03.2011 bolo konštatované, že zostatok pohľadávky na istine bol 1.602,53 eura, na úrokoch

119,35 eura a úrokoch z omeškania 220,55 eura. V danom prípade súd prvej inštancie s poukazom
na zákonnú úpravu mal preukázané, že tu došlo k uzavretiu zmluvy o splátkovom úvere, pričom ide o
zmluvu spotrebiteľskú, keďže zmluvu uzavrel dodávateľ so spotrebiteľom. Preto je potrebné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré podrobnejšie špecifikujú všeobecné pravidlá pre dojednanie
podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovujú, že ustanovenia, ktoré spôsobujú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Na

tento právny vzťah je potom potrebné aplikovať Zákon o ochrane spotrebiteľa a vychádzať z § 23a ods.
1, 2, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajúvo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa § 52 a nasl. OZ sa primerane aplikujú ustanovenia
tohto zákonníka. V prejednávanom prípade išlo o spotrebiteľskú zmluvu a bolo potrebné na ňu

aplikovať ustanovenia na ochranu spotrebiteľa i ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tieto súd prvej
inštancie aplikoval, pretože majú prednosť pred aplikáciou Obchodného zákonníka. Žalobca v konaní
uplatnil istinu vo výške 139,75 eura pozostávajúcu z piatich neuhradených splátok úveru, splatných od
20.06.2010 do 20.10.2010 spolu s úrokom z omeškania. Súd prvej inštancie aplikujúc § 5b Zákona
na ochranu spotrebiteľa skúmal otázku premlčania a dospel k záveru, že premlčané sú v zmysle §

103 OZ všetky žalobcom uplatnené splátky splatné 20.06.2010, 20.07.2010, 20.08.2010, 20.09.2010
a 20.10.2010 (každá po 27,95 eura), nakoľko trojročná premlčacia doba podľa § 101 OZ pri týchto
splátkach uplynula 21.06.2013, 21.07.2013, 21.08.2013, 21.09.2013 a 21.10.2013, keďže žaloba bola
podaná na súd až dňa 06.06.2014. V dôsledku toho je nárok žalobcu v plnom rozsahu premlčaný
a nemožno mu priznať právo na jeho plnenie v súdnom konaní. Pri aplikácii všeobecnej trojročnej
premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie štvorročnej podľa Obchodného zákonníka súd

prvej inštancie vychádzal z toho, že pri spotrebiteľských zmluvách majú prednosť osobitné ustanovenia
právnehoporiadku,ktorésúsúčasťoušpeciálnejprávnejúpravyvoblastispotrebiteľskéhoprávavrátane
§ 52 až 54 OZ. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý s ním nesúhlasil a poukázal

na to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázal
na to, že zmluva zo dňa 14.11.2005 má charakter úverovej zmluvy, pričom v období do 31.12.2007 sa
vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené
v ôsmej časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom
zákonníku, v dôsledku čoho sa na účastníkov nevzťahovala povinnosť uvedená v ustanovení § 879f

ods. 3 OZ. Preto pokiaľ zmluva o úvere bola uzavretá do 31.12.2007 a išlo o spotrebiteľskú zmluvu,
nie je možné posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy podľa § 52 až 54 OZ. Právne vzťahy z
takejto zmluvy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov.
Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011 a sp. zn. 6 M Cdo/4/2012 o
aplikácii Obchodného zákonníka na právne vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere. Preto v prejednávanom

prípade bolo potrebné postupovať podľa Obchodného zákonníka a ak bola žaloba podaná na súde
dňa 06.06.2014, svoje právo uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby, nakoľko k premlčaniu by
došlo až 21.10.2014. Na daný prípad je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného a nie Občianskeho
zákonníka týkajúce sa premlčania. Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, ktoré tento jeho názor
potvrdzujú (uznesenie NS SR 7 M Cdo 9/2014 z 24.03.2015, NS SR sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa

28.04.2011, rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013, rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 25Co/34/2015 z 09.11.2015 a nasledujúce). Argumentoval tiež odbornou literatúrou a to
komentárom k § 52 OZ od prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc., ktorý poukázal na to, že pri spotrebiteľských
zmluvách je tiež dôležité posúdiť, či ide o zmluvu občiansko-právnu alebo obchodno-právnu, pretože
v mnohých prípadoch bude potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto kódexoch. Preto žalobca

zastáva názor, že mu vznikol nárok na náhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z
omeškaniazkaždejsplátkyažiadal,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzmeniltak,žežalobežalobcu
vyhovie, alternatívne aby tento zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu bližšie písomne nevyjadrila, samostatný odvolací návrh nepodala.

4. Odvolací súd považuje za potrebné z procesného hľadiska jeho rozhodovania poukázať na to,
zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), účinným od 01.07.2016, bol zrušený
doterajší procesný predpis o konaní pred súdom - zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok,
pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované. Preto je ho v zmysle § 470 ods. 1 CSP potrebné aplikovať aj na
toto konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Zohľadňujúc vzájomný vzťah ustanovení
§ 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce
z princípu okamžitej účinnosti procesnoprávnych noriem (§ 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný

účinok tých odvolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (§ 470 ods. 2 CSP).

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, ďalej len OSP, akt. § 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po zistení,že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, akt.§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt. 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt § 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.2 písm. d/ a f/ OSP, akt.
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, predtým § 212 ods. 1 OSP), s prihliadnutím ex offo
na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný

skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že je potrebné rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výrokovej časti. Senát
odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

6. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 35C/549/2015 je nárok
žalobcu voči žalovanej o zaplatenie 139,75 eura s príslušenstvom. Súd prvej inštancie nárok žalobcu
považoval za nedôvodný a to v dôsledku uplynutia trojročnej premlčacej doby aplikovanej v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka, keďže v prejednávanom prípade ide o vzťah spotrebiteľský a je
potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

7. Žalobca v odvolaní poukazuje na to, že žalobu podal na súd včas, na daný prípad je potrebné
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka a nie Občianskeho zákonníka, pričom poukázal na
viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR i krajských súdov v rámci Slovenska.
8. Úlohou odvolacieho súdu bolo v prejednávanom prípade posúdiť, či súd prvej inštancie postupoval
správne, pokiaľ žalobu žalobcu pre premlčanie jeho nároku zamietol, keď na daný prípade aplikoval

ustanovenia o premlčaní podľa Občianskeho a nie Obchodného zákonníka.
9. Súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ sa zaoberal otázkou premlčania. Zásada
hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní premlčanie
nároku vzhľadom na to, že v prípade premlčania nároku takýto postup vedie k rýchlemu a efektívnemu
vydaniu rozhodnutia vo veci samej bez potreby vykonávania ďalších dôkazov.

10. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno
odvrátiť. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčané právo nezaniká,
iba sa závažne oslabuje. Základným účelom premlčania je pôsobiť na oprávnené subjekty a aby
v primeraných dobách uplatnili svoje právo a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli
po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje

dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam.

11. Súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ na uvedený prípad aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka o premlčaní. Rozhodnutia súdov, na ktoré vo svojom odvolaní poukazuje
žalobca sú prekonané, pretože vývoj právnej úpravy a prax preukázali, že na spotrebiteľské vzťahy

nie je možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní, i keď ide o zmluvné typy
spotrebiteľských zmlúv uzavretých podľa Obchodného zákonníka, keďže tu je potrebné dať prednosť
predovšetkým ustanoveniam Zákona o spotrebiteľských úveroch, Zákona na ochranu spotrebiteľa a
Občianskeho zákonníka.

12. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v
súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa
boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník
(ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákony o ochrane
spotrebiteľa (najskôr zákon č. 634/1992 Zb., potom aktuálne platný zákon č. 250/2007 Z. z.). Na

úrovni komunitárneho práva boli prijaté smernice a nariadenia, ktoré sa týkajú problematiky ochrany
spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku
nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na
Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej
úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89

Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v.
FondodeGarantiaSalarialaleboC-91/92PaolaFacciniDoriaRecrepSRL)dovodilapovinnosťvykladať
vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny
predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladunárodného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok
smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa
smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci
k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52
Občianskeho zákonníka a ustanoveniach zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
(v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z rozšíreného výkladu

definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých
prípadochajeobvyklé,žespotrebiteľobsahzmluvypodstatnýmspôsobomneovplyvňuje,t.j.kvalifikovať
ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie stupňa reflektovať obsah a účel európskej
ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy,
keďže žalobca sa domáhal svojho nároku voči žalovanej, ktorá je spotrebiteľkou.

13. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 (v
čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi 14.11.2005), zmluva o úvere pod definíciu spotrebiteľskej
zmluvy podľa § 52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a
z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu

uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých
prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva
uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou
zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne
na tie spotrebiteľské zmluvy, ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že

všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i
na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Keďže
Slovenská sporiteľňa, a.s. pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení
účinnomvčaseuzavretiazmluvyajeiveriteľomvzmysle§3ods.1z.č.258/2001Z.z.ospotrebiteľských

úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že žalovaná pri uzatváraní a plnení
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v
zmysle § 52 ods. 3 OZ považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 z. č.
258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že zmluvou o úvere sa Slovenská sporiteľňa, a.s. zaviazala poskytnúť
akododávateľžalovanejakospotrebiteľovidočasnepeňažnéprostriedkyvoformeúveruažalovaná ako

spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi
účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) z. č. 258/2001
Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv
vymenovaných v § 1 ods. 2 z. č. 258/2001 Z.z., a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

14. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou zo dňa
14.11.2005 je nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v
zneníúčinnomvčaseuzavretiazmluvya tobezohľadunato,žezmluvaoúverejetzv.absolútnyobchod
(§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). Vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej
právnej úpravy, ktorou v danom prípade je z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako

i § 52 a nasledujúcich OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné
predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona
o spotrebiteľských úveroch, t.j. medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle
§ 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

15. Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v § 387 a nasl.
Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. OZ. Právna úprava premlčania obsiahnutá v OZ je pre
spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. V
danom prípade ide o zmluvný typ upravený v Obchodnom zákonníku a s prihliadnutím na to, že ide

o zmluvu spadajúcu pod režim zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu
posudzovať podľa citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj ustanovení OZ, a to i v otázke
premlčania práva žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom
úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľskýchzmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť OZ, keďže
aplikáciaObchodnéhozákonníkaprichádzadoúvahyažpouplatneníspotrebiteľskéhopráva.Zhľadiska
poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí

ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii OZ. Normy
obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú
úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v OZ a predpisoch
vydaných na jeho vykonanie.

16. Vzhľadom na to, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, v ktorom jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na
peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle §
101 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované

ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky
ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie
pri skúmaní otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej
doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovanú ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že
samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-

záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných
strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý
sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

17.Nemožnoopomenúťani§54ods.1OZ,podľaktoréhozmluvnépodmienkyupravenéspotrebiteľskou

zmluvousanemôžuodchýliťodtohtozákonavneprospechspotrebiteľa.Pretoaniuzavretieabsolútneho
obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od
občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej
úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie,
preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

18. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia
Občianskehozákonníka,ktorésúprespotrebiteľavýhodnejšie.Takétopravidlojeustálenéajvaplikačnej
praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2009,

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie podporil aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

19.NovelaObčianskehozákonníkavykonanázákonomč.102/2014Z.z.definitívnenormatívnevyriešila
(§ 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického
výkladu zákonodarcu vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky

úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť
právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl
2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť
aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu OZ na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s
uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012 odvolací súd uvádza, že

Najvyšší súd SR v posudzovanej veci nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich
zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa, napr. občianskoprávna v
zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ.

20. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 sp. zn.

3MCdo/14/2014, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy
prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje
aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup súdu prvej inštancie, ako ajodvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. §
5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie
aplikovali § 101 OZ. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015

sp. zn. 4 MCdo/17/2014. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej
zmluvy (konkrétne zmluvy o úvere), bolo potrebné na daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu
premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre žalovanú ako spotrebiteľa priaznivejšia (v
porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie
uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacou námietkou žalobcu, poukazujúcu

na nemožnosť aplikovať na prejednávaný prípad ustanovenia OZ vrátanie ustanovení týkajúcich sa
premlčania. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry ústavný súd akceptuje práve teleologický
výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte
racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013).

21. Súd prvej inštancie potom správne posúdil nárok uplatnený žalobcom ako premlčaný, aplikujúc
hmotnoprávne ustanovenie Občianskeho zákonníka o všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Splatnosť
poslednej splátky dlhu podľa prvoinštančného súdu nastala dňa 20.10.2010 a žaloba bola podaná
až dňa 06.06.2014, teda trojročná premlčacia doba uplynula pred podaním žaloby, dňa 20.10.2013.
Správne súd zamietol žalobu aj v časti úrokov z omeškania (vedľajší úrokový záväzok), keďže sleduje

jej osud (vedľajší záväzok, závisí čo do svojho vzniku, zániku, platnosti a spravidla aj obsahu od
hlavného záväzku medzi veriteľom a dlžníkom), ktoré sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný
peňažný záväzok. Pokiaľ teda bola žaloba podaná na súde dňa 06.06.2014, správne súd prvej inštancie
konštatoval, že v danom prípade žaloba bola podaná po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby
podľa OZ, a žalobu preto v celom rozsahu zamietol, nakoľko premlčané právo nemožno oprávnenému

súdne priznať v dôsledku zániku vynútiteľnosti subjektívneho práva.

22. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie vrátane rovnako vecne
správneho výroku o náhrade trov konania (odvolaním napadnutého bez uvedenia osobitných odvolacích
dôvodov), podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti vo výroku potvrdil.

23. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v

zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).