Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 8, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/12/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214218022
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214218022.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a
sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa,
a.s., Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zastúpeného advokátskou kanceláriou: JUDr. Roman
Kvasnica, advokát, s.r.o., Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, IČO: 36 866 598, proti žalovanej: M. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. R., A. A. R. XX, o zaplatenie 123,21 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu

proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 12C/519/2014-57 zo dňa 03.08.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov
konania nepriznal. Vo veci postupoval vychádzajúc z toho, že sa jedná o drobný spor a vec rozhodol

bez nariadenia pojednávania. Rozsudok odôvodnil s použitím § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, § 879j, § 10,
§ 101 Občianskeho zákonníka, § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. a vecne argumentoval tým, že žalobou zo
dňa 16.09.2014 sa žalobca domáhal rozhodnutia súdu, ktorým by bola žalovaná zaviazaná k zaplateniu
sumy 123,21 Eur s príslušenstvom - 10,65% úrokom a 8% úrokom z omeškania a náhradou trov konania
titulom nevráteného kontokorentného úveru. Nárok odôvodnil tým, že so žalovanou žalobca uzavrel
zmluvu dňa 17.01.2005, ktorou jej poskytol úverový rámec 10.000,- Sk (331,94 Eur). Konečná splatnosť

úveru bola dohodnutá dňom 16.01.2006. Žalovaná si neplnila platobné povinnosti, porušovala ich, preto
možnosť čerpania kontokorentu žalobca zrušil v zmysle všeobecných obchodných podmienok (VOP).
Ku dňu 22.11.2013 splatný dlh žalovanej predstavoval sumu 1.623,21 Eur, z toho istinu 1.418,59 Eur,
príslušenstvo 204,62 Eur. Následnú platbu žalovanej 1.500,- Eur započítal žalobca na príslušenstvo
a následne časť istiny (§ 566 ods. 2 OZ!). Na výzvu súdu žalobca písomným podaním z 13.05.2015
predložil doklady o čerpaní úveru a jeho zrušení. Podľa predmetných dokumentov žalovaná čerpala úver

dňa 17.01.2005 sumou 9.500,- Sk s vyúčtovanými poplatkami 229,- Sk. Dňa 07.06.2013 je evidované
na výpise z účtu zosplatnenie vo výške 776,17 Eur.

2. S použitím § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ust. § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka
vyhodnotením vykonaného dokazovania súd tak dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne,
v danom prípade súd posúdil nárok za premlčaný, úver žalovaná čerpala jednorazovo dňa 17.01.2005,

od toho času pohyb na úverovom účte nebol zo strany žalovanej vykonaný, žalobca bol oprávnený dlh
žalovanej riešiť mimoriadnou splatnosťou úveru, k čomu však z neznámych dôvodov pristúpil až po
viac ako 8 rokoch navyšovania dlhu žalovanej o príslušenstvo - úroky, úroky z omeškania, poplatky, ...?
Žalobca nenakladal so svojou pohľadávkou hospodárne a odborne, k výkonu práva mohol pristúpiť
prvýkrát po 10 dňoch od splatnosti úveru v roku 2006. Preto súd žalobu zamietol. O trovách konania
súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak žalovanej, ako úspešnému účastníkovi konania nepriznal

náhradu trov konania, nakoľko si ju neuplatnila.3.Protitomutorozsudkupodalodvolaniežalobcaprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcunamietajúc
nesprávne právne závery o čase splatnosti žalobou uplatnenej pohľadávky, nesprávnu aplikáciu ust. §
5b zákona č. 250/2007 Z.z. a tiež, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania vychádza z

nesprávneho výroku o zamietnutí žaloby. Záver o nesprávnom právnom posúdení, že splatnosť žalobou
uplatnenej pohľadávky nastala splatnosťou úveru v roku 2006 zdôvodnil poukazom na čl. I zmluvy o
kontokorentnom úvere a označil ho za nesprávny, pretože súd prvého stupňa nezohľadnil ustanovenie
čl. III bodu 1 a 2 zmluvy o kontokorentnom úvere. Vzhľadom na znenie citovaného článku, podľa ktorého
doba trvania zmluvy sa predlžuje vždy o dobu jedného roka ak dlžník neoznámi veriteľovi najneskôr

v lehote jedného mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy, že nemá záujem o predĺženie doby
trvania zmluvy maximálne však do dosiahnutia 65 roku veku dlžníka. Z uvedeného je zrejmé, že k
splatnosti úveru nedošlo v roku 2006, ale z dôvodu predlžovania jej doby trvania až v roku 2013 v
dôsledku zosplatnenia úveru. V roku 2006 žalobca ani nemohol pristúpiť k výkonu práva podaním
žaloby na súde, pretože úver nebol splatný. Na splatnosť žalobou uplatnenej pohľadávky nemá žiadny
vplyv to, kedy bolo využité právo žalobcu predčasne ukončiť zmluvný vzťah zosplatnením úveru. Doba

trvania zmluvy bol konsenzom oboch účastníkoch konania zmluvných strán, keď obaja mohli v rôznych
obdobiach trvania zmluvného vzťahu zmluvu ukončiť. Bolo rozhodnutím žalovanej neukončiť zmluvu
oznámením podľa čl. III bodu 1 zmluvy a nespôsobiť tak splatnosť svojho dlhu. Žaloba bola podaná v
septembri 2014, teda zhruba 1 rok a 3 mesiace po tom, ako mohlo byť právo vykonané po prvýkrát.
Žalobou uplatnené právo tak zjavne nie je premlčané. Odhliadnuc od toho, či sa aplikujú ustanovenia

Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní. Za primárne považoval
zdôvodniť, že žalobcom uplatnené právo na peňažné plnenie nepovažuje za premlčané a na danú vec
nebolo možné aplikovať § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. Toto ustanovenie je možné aplikovať výlučne
na právne vzťahy vzniknuté od 01.05.2014, teda právne vzťahy vzniknuté po nadobudnutí účinnosti
tohto ustanovenia. Právny záver súdu prvého stupňa o tom, že k citovanému ustanoveniu nie je žiadne

prechodné ustanovenie je nesprávny, pretože prechodným ustanovením k všetkým zmenám zákona je
ust. § 29b (zákon č. 250/2007 Z.z.). Tým, že zákonodarca taxatívnym spôsobom určil ustanovenia, ktoré
sa od 01.05.2014 budú vzťahovať i na právne vzťahy vzniknuté pred 01.05.2014 vo forme nepravej
retroaktivityjednoznačnestanovil,žeostatnénovelizované ustanoveniaúčinnéod01.05.2014nemožno
použiť len na právne vzťahy vzniknuté po 01.05.2014. Neexistuje žiadny logický dôvod, prečo by

zákonodarca neuviedol v ustanovení § 29b i ust. § 5b, ak by mal v úmysle, aby sa ust. § 5b aplikovalo i
na právne vzťahy vzniknuté pred 01.05.2014. Pre prípad, že odvolací súd dospeje k právnemu záveru o
premlčaní žalobou uplatneného práva a potreba aplikácie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. žiada, aby súd
konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a ako subjekt oprávnený
podľa ust. § 18 ods. 1 písm. d) zákona č. 38/1993 Z.z. podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky

návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov (§ 37 a nasl. zákona č. 38/1993 Z.z. a to o
súlade ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a s čl. 47 ods. 3 Ústavy SR).
Záverom vyslovil názor, že v právnom štáte je spätná aplikácia právnych noriem výrazne narušujúca
právnu istotu účastníkov v súkromnoprávnych vzťahov a preto je neprípustná. Formulácia § 5b zákona č.
250/2007 Z.z. výslovne vytvára nerovné postavenie medzi účastníkmi konania, keď jednému účastníkovi

priznávavýznamnéprávnevýhody,ktorédruhýúčastníkkonanianemá.Pretototoustanoveniejecelkom
zjavne v rozpore s čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil, takže žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 123,21 Eur, 10,65% úrok zo
sumy 123,21 Eur od 23.11.2013 do zaplatenia, 8% ročný úrok z omeškania zo sumy 123,21 Eur od
23.11.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žiadal priznať náhradu

trov prvostupňového a odvolacieho konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho
zástupcu žalobcu.

4. Žalovaná odvolanie nepodala a k doručenému odvolaniu sa vyjadrila tak, že so žalobou nesúhlasí,
dlžobu voči sporiteľni zaplatila viacnásobne a prečo ju nekontaktovali skôr, prečo čakali kým sa suma

takto zvýši.

5. V duplike na vyjadrenie žalovanej žalobca uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že svoj dlh
viacnásobne zaplatila, toto v konaní ani netvrdila a nepreukázala.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané

včas (§ 204 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 362 ods. 1
Civilnéhosporovéhoporiadku),oprávnenouosobou-účastníkom(§201Občianskehosúdnehoporiadku
účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie

má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), písm. f), písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. h), písm. f) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, ktoré
majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f), h), b) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania

(§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil
súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového
poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového
poriadkuacontrario)adospelkzáveru,žeodvolaniežalobcu jedôvodné,vdôsledkučohojenevyhnutné
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. a), b) Civilného sporového poriadku)

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

8. Predmetom konania je určenie, že plnenie zo zmluvy kontokorentnom úvere zo dňa 17.01.2005
uzavretej medzi žalobcom a žalovanou a jej dodatkov, podľa ktorej žalobca žalovanej poskytol úverový
rámec 10.000,- Sk k osobnému účtu. Zmluva bola dojednaná na dobu jedného roka s tým, že sa na ďalší

rok predlžuje, ak dlžník neoznámi v lehote najmenej jedného mesiaca pred uplynutím doby veriteľovi
nezáujem o predĺženie doby. Dodatkom k zmluve zo dňa 03.06.2005 zvýšili účastníci úverový rámec na
26.000,- Sk. Podľa bodu 7.6 VOP mal žalobca oprávnenie v prípade omeškania klienta so splatením
splátky dlhšieho ako 10 dní vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca listom zo dňa 01.10.2013
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru s rovnakým zostatkom.

9. Podľa ustálenia súdom prvej inštancie zmluva o úvere, z ktorej žalobca svoj nárok vyvodzuje, je
zmluvou o úvere upravenou v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Táto zmluva patrí v zmysle § 261
ods. 3 písm. d/ Obch. zák. medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného
zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. V zmysle § 1 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch sa na daný vzťah uvedený zákon o spotrebiteľských úveroch nevzťahuje. To
však nemení na skutočnosti, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.

10. Podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd každý sa môže domáhať ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

12. Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne

vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.14. Podľa § 389 ods. 1 písm. a), b) Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

15. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze sp. zn. III. ÚS 119/03-30 zo dňa 16.09.2003. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (nález sp. zn. IV. ÚS 115/03-14 zo dňa 03.07.2003).

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že
rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko z jeho obsahu nemožno jednoznačne vyvodiť, akými úvahami
sa súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov riadil, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie a ako vec právne posúdil, ako to vyžadovalo ustanovenie § 157

ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (majúce
ekvivalent v ustanovení § 220 ods. 2 aktuálne účinného Civilného sporového poriadku).

17.Rozhodnutiesúduakoorgánuverejnejmocinemusíbyťtotožnésočakávaniamiapredstavamistrán,
ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného

ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie (aktuálne ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom strane musí dať
odpoveď na podstatne zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo strany a povinnosť súdu na
náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti,

ktorá je podstatnou náležitosťou každého rozhodnutia súdu. Citované zákonné ustanovenie treba
chápať aj z hľadiska práv strany na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, že rozhodnutie súdu

musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti
sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Georgiadis v. Grécko z 29.05.1997,

Hikgins v. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav (uznesenie ÚS SR
sp. zn. III. ÚS 209/04-9 zo dňa 23.06.2004).

18. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie s vyššie uvedenými

kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu relevantné
myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k neakceptovaniu argumentácie žalobcu v
žiadanomrozsahučodoprávnehonároku,azamietnutiužalobyprepremlčanienároku,ktorépremlčanie
posúdil ex offo.

19. Pokiaľ nie je zrejmé aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej
veci, teda aký tzv. skutkový stav podrobil právnej kvalifikácii, keď odôvodnenie jeho rozsudku obsahuje
iba čiastkové skutkové zistenie týkajúce sa zmluvy o spotrebiteľskom úvere s nedostatočným odkazomna príslušné zákonné ustanovenie, bez odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že
takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

20. Rozsudok všeobecného súdu musí obsahovať odôvodnenie preukázateľne vychádzajúce z
objektívneho postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu pre rozhodnutie. Ak sa všeobecný súd v
odôvodnení rozsudku patrične nezaoberá zásadnou argumentáciou strany a ústavne akceptovateľným
spôsobom sa s ňou nevysporiada, treba absenciu argumentácie súdu v tomto smere považovať za

prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

21. Súd prvej inštancie mal povinnosť vysporiadať sa aspoň so zásadnou argumentáciou predostretou
žalobcom v jeho žalobe, v písomnom vyjadrení a vyhodnotiť obsah listinných dôkazov. Jeho záver o
premlčaní nároku je z hľadiska preskúmania odvolacím súdom nedostatočne odôvodnený.

22. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby
súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce
(napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla
1993, seria A č. 254-B, s. 49).

23. Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý odvodil premlčanie dlhu
možným, ale nepoužitým postupom zo strany žalobcu, má za následok, že napádané rozhodnutie
nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. (účinného do 30. júna 2016, t.j. v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie), na riadne odôvodnenie rozsudku, v dôsledku čoho došlo k

porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

24. Súd prvej inštancie tým, že svoje rozhodnutie neodôvodnil vo vzťahu k preukázanému skutkovému
stavu, nedal odpoveď na opodstatnenie svojho postupu, na základe ktorého kvalifikoval celý dlh
uplatňovaný žalobcom ako premlčaný.

25. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie za účelom zistenia

splatnosti dlhu uplatňovaného žalobcom v konaní, pričom predpokladom je rozlíšenie splatnosti
nezaplatených splátok, u ktorých premlčacia doba plynula odo dňa ich zročnosti (posúdením splatnosti
každej jednotlivej splátky samostatne, podľa dohodnutého dátumu zročnosti). Ak sa však pre
nesplnenie niektorej zo splátok stal zročným celý dlh, vo vzťahu k týmto nasledujúcim splátkam
by začala plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky (za predpokladu naplnenia

všetkých kumulatívnych zákonom stanovených predpokladov splatnosti celého dlhu, vrátane posúdenia
relevantného prejavu vôle veriteľa).

27. Premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Týmto dňom je
zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním žaloby na súde, teda keď je actio

nata. Uvedený moment nastáva vo väčšine prípadov splatnosťou (zročnosťou) dlhu, t.j. dňom, keď
má dlžník prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. Preto až na základe náležitého posúdenia
splatnosti uplatňovaného dlhu žalobcom, bude daný dôvod zaoberať sa premlčaním dlhu žalobcu, podľa
ustanovenia§5bZoOS(akkpremlčaniunedošlo,budenevyhnutnédôslednesazaoberaťuplatňovaným
nárokom z hľadiska aplikácie dotknutých právnych noriem spotrebiteľského práva).

28. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a s akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami účastníkov.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa má vzťahovať aj na príslušenstvo uplatňovanej
pohľadávky.29. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391
ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok a z výsledkov
vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 Civilného

sporého poriadku a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s
ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku náležite v zmysle vyššie uvedeného odôvodniť.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

30. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

31. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).