Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 25, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžf/94/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4014200392
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:4014200392.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a

z členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobcu: V. M., J.,
právne zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Konrádovou, Farská 9, Nitra, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 1100304/1/63613/2014 zo dňa 31.01.2014, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/65/2014-145 zo dňa 20. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/65/2014-145 zo dňa 20.
mája 2015 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/63613/2014 zo dňa 31.01.2014, ktorým žalovaný potvrdil
prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 9401402/5/4514719/2013/Hus zo dňa 04.10.2013,

ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie obdobie
jún 2009 v sume 3.149,64 €.

Dôvodom určenia daňovej povinnosti boli výsledky daňovej kontroly, z ktorej bol vyhotovený protokol zo
dňa 23.11.2012, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 07.12.2012.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z obsahu predloženého administratívneho

spisu žalovaného zistil, že žalobca podal riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie jún
2009, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť v sume 1 012,24 €. Podaním zo dňa 09.08.2011
oznámil správca dane žalobcovi výkon daňovej kontroly na DPH za 1. až 4. štvrťrok 2008, rok 2009,
rok 2010, so začiatkom určeným na deň 13.09.2011. Na základe výsledkov vykonaného šetrenia bol
dňa 23.11.2012 spísaný protokol, podľa ktorého bola zistená daňová povinnosť žalobcu za zdaňovacie
obdobie jún 2009 v sume 4 161,88 €, rozdiel predstavoval sumu 3 149,64 €. Dokazovaním bolo
preukázané, že žalobca nadobúdal ojazdené motorové vozidlá od osôb identifikovaných na DPH v

iných členských štátoch za účelom ich ďalšieho predaja, pričom tento predávajúci uplatnil osobitný
režim zdanenia len u 38 ojazdených vozidiel uvedených v osobitnom zozname, v ktorom sa žalobca
nenachádzal a u ostatných dodávok sa jednalo o intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členského
štátu, čo potvrdzuje i súhrnný výkaz podaný uvedeným dodávateľom vozidiel. Žalobca nesúhlasil sozávermi daňovej kontroly, namietajúc najmä dĺžku daňovej kontroly a možnosť jej prerušenia z dôvodu
medzinárodného dožiadania o poskytnutie daňových informácií, o čom bol spísaný Dodatok číslo 1 k
protokolu zo dňa 07.12.2012.

Prvostupňový súd uviedol, že daňová kontrola začala dňa 13.09.2011, dňa 17.02.2012 vydal správca
dane rozhodnutie o jej prerušení z dôvodu požiadania o medzinárodnú výmenu informácií, pričom
daňová kontrola dovtedy trvala 158 dní. Súd nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie § 25a zákona
číslo 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v

znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o správe daní) sa vzťahuje aj na daňovú kontrolu. Odpoveď
rakúskejdaňovejsprávybolasprávcovidanedoručenádňa20.08.2012avtentodeňpominulaprekážka,
pre ktorú bola daňová kontrola prerušená. Pokračovanie daňovej kontroly bolo žalobcovi oznámené
dňa 24.08.2012. Žalovaný na základe odôvodnenej žiadosti správcu dane predĺžil lehotu na vykonanie
daňovej kontroly o 6 mesiacov, o čom bol žalobca upovedomený. Vzhľadom na viaceré zdaňovacie
obdobia, ktorých sa kontrola týkala, množstvo listinných dokladov, ktoré žalobca predložil a ktoré bolo

potrebné preveriť ako i potrebu požiadať o poskytnutie daňových informácií na základe medzinárodného
dožiadania, bol správca dane oprávnený využiť inštitút predĺženia výkonu daňovej kontroly. Daňová
kontrola reálne prebiehala počas obdobia 267 dní, čo nepresahuje maximálnu jednoročnú lehotu určenú
zákonomnavýkondaňovejkontroly.PrvostupňovýsúdneprihliadalnamedzitýmnyrozsudokOkresného
súdu Trnava zo dňa 23.10.2010 č. k. 12 C/179/2009-61, na ktorý poukazoval žalobca, pretože tento

riešil inú právnu problematiku - náhradu škody.

Na základe údajov z centrálneho informačného systému v rámci Európskej únie ako i výsledkov
multilaterálnej kontroly MLC 188 začatej na podnet rakúskej daňovej správy správca dane zistil, že
žalobca ako osoba identifikovaná na DPH, nadobúdala v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach

použitý tovar z Rakúskej republiky, a to osobné motorové vozidlá od zahraničného dodávateľa BCA
Autoauktionen GmbH, Wien, identifikovaného na DPH v tomto členskom štáte Európskej únie. V
kontrolovanom zdaňovacom období išlo o intrakomunitárny obchod medzi osobami identifikovanými na
DPH v rôznych členských štátoch Európskej únie, ktorý prebiehal tak, že na strane dodávateľa dochádza
k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru bolo v členskom štáte dodávateľa), ktoré

je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru
(miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania
DPH v členských štátoch Európskej únie platí základný princíp výberu tejto dane členským štátom
určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých
podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo

preprava tovaru (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/26/2012). Nebolo sporné, že dodávateľ
žalobcu uplatnil oslobodenie od dane z titulu dodania vozidiel do iného členského štátu a žalobcovi
ako osobe identifikovanej pre DPH fakturoval dodanie týchto vozidiel v cenách bez DPH, čo vyplynulo
z predložených faktúr a takéto intrakomunitárne dodanie tovaru uviedol i v súhrnnom výkaze, čo sa
premietlo do systému VIES, ktorý má správca dane k dispozícii. Žalobcom deklarovaný dodávateľ

ojazdených motorových vozidiel uplatnil osobitný režim zdanenia v období rokov 2005 až 2010 len v
38 v prípadoch, medzi, ktorými žalobca nebol uvedený a ostatné dodania boli realizované v bežnom
režime zdanenia. Na faktúrach, ktoré dodávateľ vystavil pre žalobcu nie je DPH uvedená, čo znamená,
že motorové vozidlá boli žalobcovi fakturované bez DPH a s poukazom na zistenia vyplývajúce z
multilaterálnejkontroly,doktorejbolazapojenáislovenskádaňováspráva,potommožnokonštatovať,že

uvedený dodávateľ uplatnil v prípade žalobcu bežný spôsob zdaňovania dodávaného tovaru, ktorý musí
rešpektovať i žalobca ako odberateľ. Námietka žalobcu, že jeho dodávateľ nepotvrdil tvrdenia správcu
dane nie je dôvodná, bolo teda preukázané, že došlo k uplatneniu mechanizmu DPH, pri ktorom je
dodávkadodávateľaoslobodenáodDPH,akzdaneniudochádzaažuodberateľavSlovenskejrepublike
podľa § 11 ods. 1, 2 a § 20 ods. 1, 2 zákona o DPH, čo bolo potvrdené i v rámci multilaterálnej daňovej

kontroly MLC 188 M.

Vo veci bol rozhodujúci postup, ktorý použil zahraničný dodávateľ vo vzťahu k žalobcovi. Zahraničný
dodávateľ použil bežný režim zdanenia a takýto režim s určením základu dane podľa § 22 ods. 1 zákona
o DPH bol povinný pri predaji ojazdených motorových vozidiel použiť i žalobca. Žalobca postupoval

spôsobom, na ktorý neboli splnené podmienky. Ak žalobca tvrdil, že pri použití osobitného režimu
zdaneniavychádzalzinformáciíopoužitíosobitnéhorežimuzdanenia,ktorémuposkytoljehododávateľ,
daňové bremeno je na žalobcovi, ktorý disponuje právom uplatniť si postup podľa osobitného režimu
pri dodávke použitého tovaru a ktorý si aj tento nárok uplatnil. Za dôkaz nemožno považovať protokolzo dňa 28.09.2009 o výsledku zistenia z daňovej kontroly týkajúcej sa iného daňového obdobia (1.
až 4. štvrťrok 2007), v rámci ktorej neboli kontrolované faktúry od zahraničných dodávateľov žalobcu
a nebolo vykonané medzinárodné dožiadanie. Závery jednotlivých daňových kontrol vychádzali z

odlišných skutkových zistení. V prípade, ak by zahraničný dodávateľ žalobcu použil osobitný režim
zdanenia, ktorý spočíva v zdanení rozdielu medzi predajnou cenou a kúpnou cenou tovaru, bol by
povinný túto skutočnosť uviesť v texte faktúry s poukazom na ustanovenie článku 226 bod 11 a 14
Smernice Rady 2006/112/ES, pričom predajná cena by potom obsahovala daň, ktorá by bola odvedená v
členskom štáte predaja a potom by už u nadobúdateľa v Slovenskej republike teda u žalobcu, k zdaneniu

nedošlo. Faktúry zahraničného dodávateľa tvrdenia žalobcu nepreukazujú, nie je v nich uvedená DPH,
neobsahujú žiaden odkaz na ustanovenia článkov 312 až 332 danej Smernice.

Súd nesúhlasil s námietkou žalobcu ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu a uviedol,
že správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na príslušné procesnoprávne a
hmotnoprávnepredpisy.Žalobcadostatočnenepreukázal,žeojazdenémotorovévozidlámubolidodané

osobami uvedenými v ustanovení § 66 ods. 2 zákona o DPH, a preto nemohol uplatniť osobitnú úpravu
dane pri ich predaji.

Krajský súd v Nitre sa vysporiadal aj s námietkou žalobcu súvisiacou s právnym názorom tohto súdu
uvedeným v rozsudku sp. zn. 26S/8/2010, k čomu uviedol, že ho nemožno na danú vec aplikovať,

pretože sa týkal úplne inej právnej problematiky a bol vydaný po tom, ako Najvyšší súd predmetný
rozsudok zrušil.

V závere svojho rozhodnutia krajský súd poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v obdobných prípadoch pri posudzovaní zdanenia dovozu ojazdených motorových

vozidiel, z ktorých vychádzal.

Na základe uvedených dôvodov žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa
§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f) O.s.p. a domáhal sa, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;
eventuálne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové

rozhodnutie Daňového úradu Nitra a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať
mu právo na náhradu trov konania.

V odvolaní žalobca poukázal na priebeh daňového konania a konštatoval, že správca dane sa
počas daňovej kontroly dopustil viacerých procesných pochybení, majúcich za následok, že daňová

kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol nadobudol povahu nezákonne získaného
dôkazného prostriedku. Poukázal na okolnosť, že v platobnom výmere sú uvedené 2 dátumy začatia
kontroly a to dátum 09.08.2011, ako aj 13.09.2011. Pri prerokúvaní protokolu sa zamestnanci správcu
dane dopustili viacerých pochybení, na ktoré upozornil, postupovali v rozpore s ustanovením §
15 a základnými zásadami daňového konania. Správca dane sa s jeho námietkami nevysporiadal

dostatočným spôsobom. Daňová kontrola nebola ukončená v lehote 6 mesiacov, pričom nedošlo
k predĺženiu kontroly pred uplynutím tejto lehoty. Daňová kontrola bola začatá 09.08.2011 alebo
13.09.2011 a správca dane požiadal žalovaného o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly až
žiadosťou zo dňa 20.08.2012. Podľa jeho názoru sa nejednalo o zložitú kontrolu, pretože takú istú
kontrolu vykonal správca dane aj v roku 2009 a táto trvala 4 mesiace. Predmetom preverovania boli tie

isté skutočnosti. Podľa jeho názoru, žiadosť o medzinárodnú informáciu poslal správca dane po viac ako
šiestich mesiacoch napriek tomu, že vedel o zákonom určenej lehote na ukončenie kontroly. V danom
prípade nebol podľa jeho názoru dôvod na použitie § 25a zákona o správe daní. Z uvedeného dôvodu
protokol z daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Podstatné
v celej veci je preukázanie skutočnosti, že žalobca nadobudol tovar od platiteľa dane z iného členského

štátu, ktorý túto skutočnosť preukázal nielen dodaním súhrnného výkazu, ktorým deklaroval dodávku
tovaru oslobodenú od dane ale najmä uvedením odkazu a tieto skutočnosti sú dôkazom toho, že sa
jednalo o intrakomunitárne nadobudnutie vozidiel z iného členského štátu podľa § 11 zákona o DPH,
ktoré je dodávané v bežnom režime. Žalobca tovar nadobudnutý z iného členského štátu nezdanil a anisi neuplatnil právo odpočítať daň z takto nadobudnutého tovaru. Už v roku 2011 mal žalovaný informácie
o tom, že dodávateľ žalobcu v rokoch 2005 až 2010 neuplatnil osobitný režim pri žalobcovi dodaných
vozidlách,apretosinemoholuplatniťosobitnúúpravu.Rakúskadaňovásprávavlistezodňa12.12.2011

potvrdila, že rakúsky dodávateľ v rokoch 2008 až 2010 v osobitnom režime dodal iba 38 motorových
vozidiel,čoznamená,ženeexistovaldôvodnaprerušeniedaňovejkontroly,pretožesprávcadanemaluž
pred prerušením daňovej kontroly k dispozícii všetky informácie. Krajský súd týmito údajmi disponoval a
aj napriek tomu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V čase daňovej kontroly za 1. až 4. štvrťrok
2007 nakupoval žalobca ojazdené vozidlá od toho istého predávajúceho a v tom istom režime ako v

čase daňovej kontroly za jún 2009 a výsledkom uvedenej kontroly žalovaný uviedol žalobcu do omylu,
pretože ho utvrdil, že postupuje správne. S touto skutočnosťou sa žalovaný nevysporiadal a žalobca
konal v dobrej viere, že postupuje správne v zmysle toho, čo mu potvrdil žalovaný protokolom. Keďže
sa žalovaný nevysporiadal s tým, že postupoval v totožných prípadoch odlišne, je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné.

Predmetom kontroly v roku 2009 boli faktúry od zahraničných dodávateľov žalobcu a protokol o
zisteniach obsahuje konštatovanie, že žalobca vypočítal a odviedol daň správne. Uvedené nemôže byť
v neprospech žalobcu, v opačnom prípade dôjde k porušeniu § 3 ods. 9 zákona číslo 563/2009 Z.z. Súd
konštatoval, že ak aj postup žalovaného v roku 2009 bol nesprávny, neznamená to, že nesprávne mal
postupovať aj v roku 2011 a 2012. Žalovaný bol však povinný svoj rozdielny postup náležite odôvodniť

čo neurobil a čo je dôvodom nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia. Je preukázané, že žalovaný svoj
názor zmenil až potom, ako mu boli doručené výsledky multilaterálnej kontroly v roku 2010 nie preto, že
by boli preukázané nové skutočnosti, ale pre to, že z výkladu rakúskej strany zistil, že toto ustanovenie
sa v rámci EÚ vysvetľuje inak ako dovtedy postupoval a usmerňoval žalovaný. Žalovaný teda v dvoch
totožných prípadoch postupoval inak avšak s námietkou žalobcu, v ktorej na tento postup poukazoval,

sa nevysporiadal.

Podľa žalobcu, napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ak konštatoval,
že žalobca nemal postupovať podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH opierajúc sa aj o skutočnosť, že s
účinnosťou od 01.12.2013 bol § 66 doplnený o ods. 16. Z uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva,

že povinnosť uložená v uvedenom ustanovení sa daňovým subjektom ukladá až od 01.12.2013.

Na základe uvedených dôvodov žiadal odvolaniu vyhovieť a priznať náhradu trov konania.
III.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu doručenom súdu dňa 07.07.2015 uviedol, že odvolanie
žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti ako tie, ku ktorým sa žalovaný vyjadril, a preto sa pridržiava
písomného vyjadrenia k žalobe.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových
orgánov oboch stupňov a konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.); odvolanie prejednal bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona
č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016, podľa ktorého sa odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 250ja ods.7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej
veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na
podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Podľa § 66 ods. 2 písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z. obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských
predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev,
je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané osobou, ktorá je identifikovaná
pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa §
42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte.

V danom prípade sú na odvolacom súde vedené viaceré veci totožných účastníkov konania, založené
na tých istých skutkových okolnostiach, napr. pod sp. zn. 3Sžf/83/2015, 3Sžf/84/2015, 3Sžf/85/2015,
3Sžf/87/2015, 3Sžf/89/2015, týkajúce sa len iného zdaňovacieho obdobia a Najvyšší súd Slovenskej
republiky poukazuje na závery prijaté v konaní 3Sžf/83/2015, v ktorom odvolací súd v odôvodnení
rozsudku uviedol: „Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že v predmetnom konaní bola

lehota na vykonanie daňovej kontroly dodržaná, pretože bola v súlade s § 15 ods. 16 v spojení s §
25a zákona o správe daní prerušená. Počas doby prerušenia výkonu daňovej kontroly, lehoty na jej
vykonanie neplynuli a pokračovali v plynutí až po ukončení prerušenia. Z obsahu administratívneho
spisu, vyplýva, že táto bola ukončená v zákonom určenej lehote, bez jej prekročenia. Daňová kontrola
trvala od 13.09.2011 do 07.12.2012, spolu 450 dní. Prerušená bola po dobu 151 dní, od doručenia

dožiadania v rámci medzinárodnej výmeny informácii do doručenia vyjadrenia, 20.08.2012. Doba, po
ktorú daňová kontrola trvala (299 dní) neprekročila zákonom určenú lehotu 12 mesiacov (365 dní). Z
dôvodu konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, medzinárodného dožiadania,
lehota na výkon kontroly po dobu 151 dní neplynula. Podľa názoru odvolacieho súdu, medzinárodnú
výmenu informácii možno považovať za dôvod na prerušenie daňovej kontroly, pretože výsledky z

takto získaných údajov možno považovať za skutočnosť rozhodujúcu pre vydanie rozhodnutia. Správca
dane týmto spôsobom preveroval reálne plnenie a jeho charakter, neobmedzujúc sa len na doklady
predložené daňovým subjektom. Uvedeným konaním nezaťažil žalobcu neprimerane pri získavaní
dôkazných prostriedkov ale v rámci vlastnej kompetencie vykonával dôkazy za účelom získania
podkladov pre správne určenie dane, t.j. postupoval v súlade s účelom zákona. K predĺženiu lehoty

na výkon kontroly žalovaným došlo po prerušení daňovej kontroly, kedy reálny výkon kontroly pred jej
prerušením, trval cca 5 mesiacov - od 13.09.2011 do 17.02.2012, (bez zarátania doby, počas ktorej
bola daňová kontrola prerušená, t.j. od 17.02.2012 do 20.08.2012) teda v intenciách zákona, ešte pred
uplynutím lehoty na výkon daňovej kontroly. Odvolací súd z obsahu spisu nezistil, že by mal správca
dane informácie, doručené mu dňa 20.08.2012 už pred požiadaním o medzinárodnú výmenu informácií,

tak ako to tvrdil žalobca. Poskytnuté informácie sa týkali zdaniteľného plnenia žalobcu za roky 2008 až
2010 a nie je dôvodný predpoklad na získavanie týchto informácií pred začatím konkrétnych daňových
kontrolzatietoobdobia.InformáciezískanénazáklademultilaterálnejkontrolyMLC188dňa15.02.2012,
sa vzťahovali na viacero daňových subjektov a boli všeobecného charakteru. Túto námietku žalobcu
o neopodstatnenosti prerušenia daňového konania za účelom medzinárodnej výmeny informácií preto

odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Zákon v účinnom znení kogentne neurčoval, akú skutočnosť rozhodujúcu pre vydanie rozhodnutia
možno považovať za zákonný dôvod na prerušenie konania, a preto nemožno medzinárodnú výmenu
informácií, vyžadujúcu si značné časové obdobie, vylúčiť z tejto definície, keďže slúžila záujmu získať

podklady pre správne určenie dane, ktoré sú rozhodujúcou skutočnosťou pre rozhodnutie. Dôkazné
prostriedky získané správcom dane vyššie popísaným spôsobom, preto, podľa názoru súdu, nemožno
považovať za nezákonné.

V danom prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie osobitnej úpravy dane pri umeleckých

dielach, zberateľských predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare podľa § 66 zákona o DPH,
pretože neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., konkrétne ojazdené
motorovévozidlánebolidodanéosobouuvedenouv§66ods.2zákonaoDPH,keďžedodaniepoužitého
tovaru dodávateľom žalobcu nebolo oslobodené od dane podľa zákona platného v inom členskom štáte,a taktiež faktúry dodávateľa neobsahovali kogentne upravené náležitosti daňového dokladu v zmysle
článku 226 bod 14 Smernice Rady 2006/112/ES účinnej od 1. januára 2007. V danom prípade ide
nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré sú založené na tom, že tovarový obchod

medzi osobami identifikovanými pre DPH v rôznych členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane
dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte
dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu
nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V
systéme uplatňovania dane v členských štátoch EÚ platí základný princíp výberu dane z pridanej

hodnoty členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje
pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí
odoslanie alebo preprava tovaru. Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca poukazoval na jej oprávnenosť
uplatnenia osobitnej úpravy zdanenia podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. nedá odvolaciemu súdu
neuviesť, že predovšetkým správny orgán rozhodujúci na prvom stupni vyčerpávajúcim spôsobom,
aj prostredníctvom dožiadania podľa článku 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003

zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje
nariadenie (EHS) č. 218/92 náležite zistil skutkový stav, ktorý bol zákonným podkladom k vydaniu
prvostupňového správneho rozhodnutia a následne podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu. Na základe takto zisteného skutkového stavu je zjavné, že v danej
veci neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania pri použitom

tovare, pretože sa jednalo o tzv. intrakomunitárne obchody (keďže k zdaneniu tovaru došlo na území
SR; žalobca podľa § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. zaplatil DPH za nadobudnutý tovar, pričom
túto skutočnosť nespochybňoval). Odvolací súd, tiež po posúdení formálnych a obsahových náležitostí
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného dospel k záveru, že tieto boli vydané
v súlade so zákonom, sú náležite a podrobne odôvodené, pričom žalovaný správny orgán sa vo

svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Správne orgány
a i prvostupňový súd správne aplikovali príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na
predmetnú vec a realizoval tak ústavné právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Najvyšší súd Slovenskej republiky, považuje rozhodnutia žalovaného

správneho orgánu, ako aj prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo
a náležite zisteného skutkového stavu a vyhodnotil námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu za nedôvodné.

K námietke žalobcu ohľadom nejednotnosti rozhodovania žalovaného v obdobných veciach najvyšší

súd uvádza, že predmetom jeho súdneho prieskumu bolo žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného
týkajúce sa zdaňovacieho obdobia 2. štvrťrok 2008 a postup správnych orgánov, ktorý predchádzal jeho
vydaniu. Súd nemá vedomosť o skutkových okolnostiach zistených daňovou kontrolou za zdaňovacie
obdobie roka 2007, z obsahu predloženého administratívneho takýto poznatok nevyplýva a zároveň
neboli predmetom tohto konania. Súd súhlasí s názorom žalobcu, že správca dane má uplatňovať

pri rozhodovaní taký postup, aby v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely,
teda aby správca dane nerozhodoval odlišne (§ 3 ods. 9 daňového poriadku). Je však zároveň
nespochybniteľné, že pri správe daní musia daňové orgány postupovať podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, čo vyplýva z § 3 ods. 1 daňového poriadku. Požiadavka zákonnosti je hlavným
princípomdaňovéhokonania,zčohovyplýva,žejepovinnosťoudaňovýchorgánovkonaťarozhodovaťv

súladesozákonom.Odlišnéprávnezáverysprávcudane,aksúvsúladesúčinnýmiprávnymipredpismi,
sú preto akceptovateľným dôvodom pre prijatie iného rozhodnutia aj v prípade skutkovo zhodných
prípadov, tzv. odôvodnený rozdiel. Vydanie iného rozhodnutia aké očakával žalobca, preto v danom
prípade nespôsobil takú vadu, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť. Je vecou daňových orgánov, aké
opatrenia príjmu za účelom odstránenia nezákonného stavu vo veciach, v ktorých zaujali iný právny

záver, nesúladný so zákonnou úpravou.“

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa
§ 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c
veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže v odvolacom konaní nebol úspešný.Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.