Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 10, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/147/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514204915
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8514204915.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.EvyŠofrankovejačlenieksenátu

JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o. so
sídlomPajštúnska5,Bratislava,IČO:35724803,právnezastúpenéhoTOMÁŠKUŠNÍR,s.r.o.sosídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej Q. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. I. XXX,
o zaplatenie 4 230,04 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará
Ľubovňa č. k. 5C 270/2014 - 80 zo dňa 07.04.2016 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania žalovanej n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol
a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. §
1 od. 1, 2 , § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, čl. 3 ods. 1, 2, 3, čl. 5, čl.
6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993, § 3 ods. 1, 2, 3, 5, § 4 ods. 4, 8, § 5 ods.
1, § 7 ods. 1, 2, 4, § 8 ods. 1 - 4, § 11 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného
v čase uzavretia zmluvy, § 3 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, 3, § 52, § 53 ods. 1-3, ods. 4 písm. a), k), ods. 5,
6, 8, 9 § 53a ods. 1, 2, § 53b ods. 1, § 53c, § 54, § 565, § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 79

ods. 1, 2, § 120 ods. 1, 4, § 132, § 153 ods. 1, § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného
do 30.06.2016, § 1 ods. 1, 2, 4, § 2, § 4 ods. 1, 2, 6, § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, 6, 7, § 11 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy.

2.Dôvodomprezamietnutiežalobybolaskutočnosť,žesúdvyhodnotilzmluvuopôžičke uzatvorenúdňa
20.02.2011 medzi právnym predchodcom žalobcu (D. E. Z. a.s.) a žalovanou ako neplatnú z dôvodu, že
pôvodný žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi, porušil povinnosť konať s odbornou starostlivosťou

a jeho konanie súd považoval za nekalú obchodnú praktiku, ktorá je zakázaná a ktorej nemôže
byť poskytnutá ochrana. Pôvodný žalobca pred uzavretím úverových zmlúv o spotrebiteľskom úvere
neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej ako spotrebiteľky splácať spotrebiteľský
úver, nevzal do úvahy výšku poskytnutého spotrebiteľského úveru a príjem žalovanej, ako aj účel
spotrebiteľských úverov. Konanie pôvodného žalobcu nie je možné považovať za konanie s odbornou
starostlivosťou, lebo v priebehu obdobia od 20.05.2009 do 02.11.2009 uzavrel so žalovanou 3 úverové
zmluvy, podľa ktorých jej celkom schválil a poskytol úver spolu vo výške 3 550 eur. Celkovo mala

žalovaná pôvodnému žalobcovi uhradiť z týchto úverov sumu 5 375 eur. Navyše dňa 02.11.2009
pôvodný veriteľ za B. a.s. podpísal schválenie úverového mesačného rámca na nákupnú kartu N. vo
výške 600 eur, hoci čistý priemerný mesačný príjem žalovanej bol v mesiaci máj 2009 vo výške 279 eur,
ku dňu 01.10.2009 vo výške 440 eur a v mesiaci november 2009 vo výške 280 eur, pričom žalovanámala pôvodnému žalobcovi platiť mesačnú splátku z týchto troch úverov vo výške 142,30 eura. Z
uvedeného vyplýva, že pôvodný žalobca v priebehu necelých 6 mesiacov schválil žalovanej tri úvery
a podpísal tri úverové zmluvy spolu vo výške 4 150 eur, hoci mesačný príjem žalovanej bol od 280

eur do 444 eur. Konanie žalobcu (jeho právneho predchodcu) súd prvej inštancie považoval za nekalú
obchodnú praktiku.

3. Z predložených úverových zmlúv uzavretých dňa 20.05.2009 a dňa 01.10.2009 súd zistil, že tieto
neobsahujú obligatórne náležitosti uvedené v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v

znení účinnom v čase ich uzavretia, a to 1. adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť, 2. konečnú splatnosť úveru (v zmluve uzavretej dňa 20.05.2009 bola
uvedená konečná splatnosť 48 mesiacov, ale počet mesačných splátok 46, v zmluve zo dňa 01.10.2009
bola uvedená doba splácania pôžičky 42 mesiacov, ale ani v jednej z nich nie je uvedené, odkedy
žalovaná bude splácať mesačné splátky, ku akému dátumu v mesiaci ich bude splácať a kedy nastane
termín konečnej splatnosti úverov podľa jednotlivých zmlúv), 3. výška, počet a termíny splátok istiny,

úrokov a iných poplatkov (v zmluvách je len uvedená mesačná splátka, ktorú mala žalovaná splácať
pôvodnémužalobcovi-vzmluvezodňa20.05.2009vovýške59,80eura,vzmluvezodňa01.10.2009vo
výške 62,50 eura, avšak v zmluve nie je uvedené, koľko z tejto splátky bude splácať mesačne na istinu,
koľko na úrok z úveru, koľko na poplatky). V zmluve tiež nie sú uvedené žiadne poplatky, ktoré by mala
žalovaná platiť, preto v zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z. pôvodný veriteľ nemohol od žalovanej

ako spotrebiteľky požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Keďže predmetné zmluvy je potrebné považovať za bezúročné a bez poplatkov, žalovaná mala
zaplatiť pôvodnému veriteľovi len sumu, ktorú jej skutočne na základe predmetných úverových zmlúv
poskytol. Z obratov predložených žalobcom nevyplýva, akú sumu pôvodný veriteľ skutočne vyplatil
žalovanej na základe uzavretých úverových zmlúv, ale vzhľadom k tomu, že žalovaná nenamietala, aby

jej na základe týchto úverových zmlúv neboli vyplatené finančné prostriedky, súd vychádzal z toho, že
jej boli vyplatené úvery vo výške uvedenej v jednotlivých zmluvách. Podľa zmluvy č. XXXXX uzavretej
dňa 20.05.2009 mal byť žalovanej vyplatený úver vo výške 1 850 eur, z tejto sumy uhradila pôvodnému
veriteľovi sumu 837,20 eura, teda mala by uhradiť pôvodnému žalobcovi sumu 1 012,80 eura. Pôvodný
veriteľ však vykazoval zostatok neuhradeného úveru ku dňu 21.02.2011 vo výške 1 610,08 eura, z toho

neuhradená istina vo výške 1475,75 eura, úrok vo výške 116,39 eura a pokuta vo výške 23,92 eura.
Podľa zmluvy č. XXXXXXX zo dňa 01.10.2009 žalovanej mal byť vyplatený úver vo výške 1 700 eur, z
tejto sumy uhradila pôvodnému veriteľovi sumu 687,50 eura, teda mala by uhradiť pôvodnému žalobcovi
sumu 1012,50 eura. Pôvodný veriteľ však vykazoval ku dňu 21.02.2011 zostatok neuhradeného úveru
vo výške 1 563,18 eura, z toho neuhradená istina vo výške 1 407,93 eura, úrok z úveru vo výške

142,75 eura, pokuta vo výške 12,50 eura. Spolu z obidvoch úverových zmlúv pri zohľadnení, že ide
o úvery bezúročné a bez poplatkov, žalovaná mala uhradiť pôvodnému veriteľovi sumu 25,30 eura
(správne má byť uvedené 2 025,30 eura - poznámka odvolacieho súdu), pričom poslednú splátku pri
obidvoch úveroch uhradila dňa 20.12.2010. Pôvodný veriteľ pripravil predtlačenú formulárovú zmluvu,
ktorú označil ako Žiadosť a zmluva o poskytnutí účelovej pôžičky a A. - XX, ktorej účelom nebolo

poskytnutie spotrebiteľského úveru žalovanej, ale poskytnutie v poradí štvrtého úveru, ktorým sa mali
uhradiťvykazovanézostatkynaúverovýchzmluváchzroku2009.Vzmluvežalobcauviedol,žežalovaná
žiada, aby sa z poskytnutej pôžičky uhradili podľa nasledujúcej špecifikácie jej záväzky voči spoločnosti
D. E. Z., a.s. a záväzky voči B., a.s., kde spoločnosť vystupuje ako správca a namiesto zostatku úveru
2 025,30 eura, ktorý by mala žalovaná uhradiť, uviedol výšku schválenej pôžičky 3 383,66 eura (pri

úverovej zmluve č. XXXXXXX uzavretej dňa 20.05.2009 divízia W. V. vo výške 1 610,08 eura, pri
úverovej zmluve č. XXXXXXX uzavretej dňa 30.09.2009 divízia W. V. vo výške 1 563,18 eura a pri
úverovej zmluve č. XXXXXXXX uzavretej dňa 02.11.2009 W. S. S. vo výške 210,40 eura).

4. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že pôvodný žalobca D. E. Z., a.s., uviedol klamlivé údaje

týkajúce sa označenia „P.“, keď pri úverovej zmluve č. XXXXXXX uzavretej dňa 20.05.2009 a pri
úverovej zmluve č. XXXXXXX uzavretej dňa 30.09.20099 uviedol, že ide o spoločnosť W. V. a pri
úverovej zmluve - nákupnej karte N. č. XXXXXXXX uzavretej dňa 02.11.2009 uviedol W. S. S.. Z
predložených úverových zmlúv vyplýva, že tieto zmluvy neuzatvárala so žalovanou ako veriteľ W. V.,
a.s.,aleuzatváralichakoveriteľpôvodnýžalobcaD.E.Z.,a.s.atretiuzmluvusožalovanou neuzatvárali

W. S. S., a.s., ale uzatváral a podpisoval ju tiež pôvodný žalobca D. E. Z., a.s., ako správca B., a.s. Z
výpisu z obchodného registra pôvodného žalobcu D. E. Z., a.s. vyplýva, že táto spoločnosť je v dôsledku
zlúčenia právnym nástupcom zanikajúcich spoločností: 1. N., a.s., 2. I. D., a.s., 3. N.., a.s., 4. N.., a.s.,
5. W. S. S., a.s., 6. W. V., a.s. od 31.12.2005, pričom vyššie uvedené úverové zmluvy uzatváral D.E. Z., a.s., ako právny nástupca týchto zaniknutých spoločností dňa 20.05.2009, 29.09.2009 a dňa
02.11.2009. Takéto konanie pôvodného žalobcu súd prvej inštancie vyhodnotil ako nekalú obchodnú
praktiku, ktorá je v rozpore nielen s dobrými mravmi, ale ide o neplatný právny úkon, ktorý obchádza

zákon. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že veriteľ uzatvoril zmluvu so žalovanou napriek
tomu, že je v nej uvedené, že žalovaná je nezamestnaná, teda žalobca si nesplnil svoju povinnosť,
keď nekonal s odbornou starostlivosťou, keďže vôbec nezobral do úvahy skutočnosť, že žalovaná ako
nezamestnaná nie je schopná splácať žiaden spotrebiteľský úver. Práve naopak, za účelom vyrovnania
predchádzajúcich spotrebiteľských úverov uzatvoril so žalovanou v poradí štvrtú úverovú zmluvu, v

ktorej okrem iného zostatok úverov, ktoré vyčíslil, úročil ročnou úrokovou sadzbou 24,20 %. Uvedený
úver mala žalovaná splácať po dobu 84 mesiacov, aj keď pôvodný žalobca vedel, že žalovaná nie je
schopná splácať ani predchádzajúce úvery, že nemá žiaden mesačný príjem. Súd dodal, že ak by bol
pôvodný žalobca zosplatnil predchádzajúce úvery - vyhlásil ich mimoriadnu splatnosť po tom, čo mu
ich žalovaná nesplácala, žalovaná by nebola povinná po ich zosplatnení zaplatiť pôvodnému žalobcovi
úrok z úveru, ale v prípade nezaplatenia celej výšky úverov by bola povinná platiť z dlžnej sumy úrok z

omeškania.Žalobcavšaktým,žeuzavreldňa20.02.2011úverovúzmluvusožalovanou,vskutočnostijej
neposkytolanevyplatilúvervschválenejvýške3252,34eura(správnemalobyťuvedené3383,66eura-
poznámka odvolacieho súdu, suma 3 252,34 eura predstavovala celkové náklady spotrebiteľa), ale sám
sebe vyplatil zostatok predchádzajúcich neuhradených úverov a sumu 210,40 eura, ktorú mal zaplatiť
B., a.s. Z tejto sumy mu mala žalovaná okrem istiny uhradiť ešte ďalší úrok z úveru pri ročnej úrokovej

sadzbe 24,20 %. V čase uzavretia úverovej zmluvy dňa 20.02.2011, podľa údajov uverejnených na
stránke Národnej banky Slovenska boli priemerné ročné úrokové sadzby pri obdobných spotrebiteľských
úveroch poskytovaných bankami s dobou splácania 1-5 rokov vo výške 10,55 %, teda ročný úrok
uvedený v predmetne úverovej zmluve je 2,3 vyšší, čo je neprimeraný úrok, preto je predmetná úverová
zmluva v časti úroku z úveru neplatná.

5. Okrem uvedeného súd prvej inštancie poukázal na to, že IV. a V. časť zmluvy je predtlačená malým
nečitateľným písmom a tiež Všeobecné obchodné podmienky, ktoré mali byť súčasťou zmluvy sú
predtlačené malým a ťažko čitateľným písmom, tieto nie sú ani žalovanou a ani pôvodným žalobcom
podpísané, a preto tieto ustanovenia (IV. a V. časť zmluvy a VOP) neboli individuálne dohodnuté. Postup

žalobcu pri uzatváraní zmluvy č. XXXXXXX súd vyhodnotil ako klamlivé konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi a ako nekalú obchodnú praktiku. V prípade úverovej zmluvy č. XXXXXXX ide o
absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a tiež v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka. Konanie žalobcu je tiež v rozpore s ust. § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z.,
podľa ktorého sa veriteľovi alebo finančnému agentovi zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv,

ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto zákona; za takéto konanie sa považuje aj to,
že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere,
ktorýchpovahaaleboúčelbyumožnilivyhnúťsauplatňovaniutohtozákona. Zvykonanéhodokazovania
vyplýva,žeúvernebolvyplatenýžalovanej,alecelávýškaúverubolavyplatenápôvodnémužalobcovina
úhradu zostatku úverov, ktoré sám vyčíslil, preto súd žalobu zamietol. Žalobca si v konaní neuplatňoval

zaplatenie úverov poskytnutých pôvodným žalobcom na základe úverových zmlúv č. XXXXXXX, č.
XXXXXXX a č. XXXXXXXX. Pokiaľ ide o zostatok úveru vo výške 210,40 eura, ktorý mal byť uhradený
z úveru podľa predmetnej úverovej zmluvy č. XXXXXXX, výšku tohto zostatku úveru ku dňu 20.02.2011
žalobca nepreukázal, teda v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca v podaní doručenom
súdu dňa 31.03.2016 uviedol a je to zrejmé aj z predloženej platobnej histórie, že žalovaná po podaní

žaloby na súd uhradila žalobcovi dňa 11.09.2014 sumu 474 eur. Súd v tejto časti žalobu zamietol ako
nedôvodnú aj z tohto dôvodu, keďže žalobca na túto úhradu nereagoval a v tejto časti nezobral žalobu
späť.

6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do
30.06.2016 a žalovanej náhradu trov konania nepriznal, lebo si trovy konania neuplatnila a z obsahu
spisu nevyplýva, aby jej nejaké trovy vznikli.

7. Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne

posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Poukázal, že v konaní bolo jednoznačne
preukázané, že žalovaná uzavrela s právnym predchodcom žalobcu pôvodne tri úverové zmluvy,
na základe ktorých boli žalovanej poskytnuté peňažné prostriedky, avšak žalovaná uhradila len časť
z poskytnutých peňažných prostriedkov. Aj predmetné úhrady vykonané žalovanou na jednotlivézmluvy dokazujú, že žalovanej boli poskytnuté finančné prostriedky, pričom uvedená skutočnosť nebola
žalovanou spochybnená. Dňa 20.02.2011 právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanou zmluvu
o pôžičke č. XXXXXXX ako konsolidovanú zmluvu, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver,

prostredníctvom ktorého boli dorovnané predchádzajúce úverové zmluvy č. XXXXXXX, XXXXXXX
a XXXXXXXX. Je teda zrejmé, že peňažné prostriedky neboli poskytnuté priamo žalovanej, ale
prostredníctvom nich boli dorovnané dlžné zostatky na predmetných úverových zmluvách, z ktorých si
následne žalobca ani jeho právny nástupca neuplatňovali svoj nárok. Žalobca nesúhlasil s názorom
súdu, že konaním žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, došlo k porušeniu dobrých mravov, lebo

v konaní bolo nesporné, že žalovaná uzavrela viaceré úverové zmluvy, ktoré nebola spôsobilá splácať,
pričom práve ich prefinancovaním iným úverom a znížením celkovej splátky jej bola poskytnutá možnosť
vyrovnať svoj dlh. Pokiaľ súd tvrdí, že žalobcovi museli byť známe zlé finančné podmienky na strane
žalovanej, žalobca uviedol, že žalovanej bola celková splátka znížená a teda jej bola vytvorená reálna
možnosť na úhradu dlžnej sumy. Žalobca podotkol, že žalovaná sa mohla obrátiť aj inú finančnú
inštitúciu, napr. banku, avšak je zrejmé, že tam by jej úver neposkytli, keďže nespĺňala podmienky

pre jeho poskytnutie. To, že úver poskytol žalovanej žalobca, resp. jeho právny predchodca, za týchto
podmienok nemožno hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku. Pokiaľ mal súd za to, že úvery poskytnuté
žalovanej na základe pôvodných úverových zmlúv je potrebné posúdiť ako bezúročné a bez poplatkov,
z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ani jeden úver nebol uhradený v plnej výške, teda na každej
zmluve je aj v prípade takéhoto posúdenia evidovaná nesplatená pohľadávka žalobcu. Súd však

žalobcovi nepriznal ani túto sumu, na ktorú má žalobca nespochybniteľný nárok. Nesúhlasil s absolútnou
neplatnosťou úverových zmlúv, lebo podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol
spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b)
dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. V konaní bolo preukázané, že žalovanej bol poskytnutý úver,

preto nie je možné uzavretú zmluvu považovať za neplatnú. Skutočnosť, že bol žalovanej poskytnutý
úver na úhradu jej v tom čase existujúcich dlhov, vyplýva z toho, že od žalovanej neboli ďalej vymáhané.
Podľa žalobcu v rozhodnutí súdu absentuje zásada spravodlivosti, lebo žalobca, resp. jeho právny
predchodca si splnil svoju zmluvnú povinnosť, poskytol pre potreby žalovanej finančné prostriedky,
pričom žalovaná si svoje povinnosti nesplnila, v dôsledku čoho žalobcovi finančné prostriedky neboli

vrátené. Žalobca poukázal na zásadu kontradiktórnosti konania s tým, že pokiaľ žalovaná nesúhlasila
so žalobou, mohla v konaní uplatniť svoje námietky a preukázať svoje tvrdenia. Navrhol napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil si trovy konania, ktoré špecifikoval.

8. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že v spoločnosti mala tri úvery, kde istinu mala uhradenú
v plnej výške, ale stratila prácu a úvery nemohla naďalej splácať. Spoločnosť od nej začala vymáhať
úroky, ale platila iba toľko, koľko mohla, keďže nemala žiaden príjem. Pod hrozbou, že ak nebude platiť,
spoločnosť ju dá na súd, jej navrhli, že jej poskytnú úver na splatenie úverov. V skutočnosti to bol podvod,

pretože jej dali úver, ktorým si splatili úroky a tie ešte 200 % zúročili. Využili jej neznalosť, pretože z
úveru jej nedali ani cent, len si ich presunuli na druhý účet. Nebrali ohľad na to, že v tom čase bola
nezamestnaná a nemá žiaden príjem. Podľa jej názoru, pôvodný veriteľ to urobil účelovo, lebo vedel, že
nebude môcť úver splácať. Navrhla napadnutý rozsudok ako správny potvrdiť.

9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej, ktoré mu bolo doručené dňa 28.06.2016, písomne nevyjadril.
10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa §
34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich
z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto

a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu (§ 219 ods. 3
CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo

ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ako
aj s dôvodmi tam uvedenými a k odvolacím námietkam žalobcu len na doplnenie v zmysle § 387 ods.
2 CSP konštatuje:12. Predmetom konania je zaplatenie sumy 4 230,04 eura s príslušenstvom titulom nesplatenej
zmluvy o pôžičke č. XXXXXXX zo dňa 20.02.2011 uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu
(D. E. Z., a.s.) a žalovanou (čl. 3). Z predmetnej zmluvy vyplýva, že pôžička vo výške 3 383, 66 eura

bola poskytnutá právnym predchodcom žalobcu na splatenie predchádzajúcich úverov č. XXXXXXX zo
dňa 20.05.2009, č. XXXXXXX zo dňa 30.09.2009 a č. XXXXXXXX zo dňa 02.11.2009. Výška mesačnej
splátky bola stanovená na 79 eur, počet splátok 84, termín konečnej splatnosti bol 02/2018, ročná
úroková sadzba 24,20 %, celková suma pôžičky 6 636 eur a celkové náklady spotrebiteľa predstavovali
3 252,34 eura. V časti označenej ako I. Osobné údaje o klientovi pod písm. C) ZAMESTNANÝ bolo

zaškrtnuté políčko - nie. Zmluva označená ako „Žiadosť a zmluva o poskytnutí účelovej pôžičky A. -XX“
bola vyhotovená na vopred žalobcom pripravenom formulári.

I. Spotrebiteľský charakter zmluvy o pôžičke

13. Podľa § 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke,

spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom na účely
tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom

úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba,
ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania.

Podľa § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej
činnosti.
Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom
úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ

sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom.

14. V danom prípade zmluvu o pôžičke uzatváral právny predchodca žalobcu spoločnosť D. E. Z.,
a.s. v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, medzi ktoré okrem iného patrilo poskytovanie úverov

z vlastných peňažných zdrojov nebankovým spôsobom (výpis z obchodného registra na čl. 10). Pri
kontraktácii zo žalovanou vystupoval jednoznačne v pozícií dodávateľa (veriteľa). Žalovaná bola v
zmluve označená osobnými údajmi identifikujúcimi ju ako fyzickú osobu, ktorá nekoná pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Niet pochýb o tom, že žalovaná mala postavenie spotrebiteľa. Možno preto konštatovať, že súd prvej

inštancie postupoval správne, pokiaľ prihliadol na spotrebiteľský charakter zmluvy o pôžičke a aplikoval
ustanovenia na ochranu spotrebiteľa.

II. Povinnosť veriteľa skúmať bonitu klienta
15. Článok 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 z 23.04.2008 o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS označený ako „Povinnosť posúdiť
úverovú bonitu spotrebiteľa“, vo svojom odseku 1 upravuje: Členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred
uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu

spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
16. Odôvodnenie č. 26 smernice 2008/48 znie: Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej
bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a abystanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. … Veritelia by mali byť
zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť
využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale

aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť
vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné
povinnosti.
17. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na bod 35, 36 a 37 rozsudku Súdneho dvora z 18.12.2014
vo veci C - 449/13 (CA Consumer Finance SA proti I. Bakkausovej, Ch. Bonatovej a F. Bonatovi), podľa

ktorého veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa a mali by
mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o
úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Cieľom tejto povinnosti je tak zvýšiť zodpovednosť
veriteľov a zamedziť poskytnutiu nebonitných spotrebných úverov. Smernica 2008/48 neuvádza
vyčerpávajúci zoznam informácií, pomocou ktorých musí veriteľ ohodnotiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a
ani nespresňuje, či musia byť tieto informácie skontrolované a akým spôsobom. Naopak znenie článku 8

ods. 1 smernice 2008/48 vo svetle jej odôvodnenia 26 priznáva veriteľovi mieru voľnej úvahy pri určení,
či informácie, ktoré má k dispozícii, sú dostatočné na potvrdenie úverovej bonity spotrebiteľa a či ju musí
overiť aj inými prostriedkami. Z toho vyplýva, že veriteľ musí po prvé v každom prípade a vzhľadom na
osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či sú uvedené informácie primerané a dostatočné na ohodnotenie
úverovej bonity spotrebiteľa. V tejto súvislosti sa môže dostatočný charakter uvedených informácií

líšiť vzhľadom na okolnosti uzatvorenia zmluvy o úvere, osobnú situáciu spotrebiteľa a výšku úveru.
Toto ohodnotenie sa môže uskutočniť prostredníctvom dokumentov preukazujúcich finančnú situáciu
spotrebiteľa, ale nemožno vylúčiť, že veriteľ zohľadní aj staršie informácie o finančnej situácii záujemcu
na úver, ktorými môže disponovať. Obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa však nemôžu byť
samy osebe dostatočné, ak k ním nie sú pripojené dôkazy.

18. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú.v. EÚ L 133, 22.5.2008) bola do
právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch.
19. Podľa 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a

pôžičkách účinného ku dňu 20.02.2011, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak

je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo
cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.
20. Cieľom citovaného ustanovenia bolo posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytovaniu
spotrebiteľského úveru nebonitným klientom. Povinnosťou veriteľa bolo zohľadniť nielen existujúcu
situáciu klienta, jeho príjmy a výdavky, ale aj skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných

pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej
schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či
spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná
pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z
existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne

zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii
splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom /domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov,
aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto
dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to stranu príjmov a

výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (viď rozsudok Okresného súdu Prešov
sp. zn. 9C 508/2015 zo dňa 18.07.2016).
21. V danom prípade žalobca dokonca ani nepopieral, že mal vedomosť o neschopnosti žalovanej
splácaťpredchádzajúceúvery,žežalovanájenezamestnanáatedabezpríjmu.Napriektejtoskutočnosti
jej ponúkol ďalší finančný produkt, hoci mu muselo byť zjavné, že v schopnostiach žalovanej nie je

splácať novú pôžičku, keďže bola v omeškaní s predchádzajúcimi splátkami úverov. Z obsahu spisu
nevyplýva, aby veriteľ akýmkoľvek iným spôsobom mal preukázanú bonitu žalovanej úver splácať,
napr. či žalovaná aspoň potenciálne očakáva príjem z dedičstva, plnenie z poistnej udalosti a pod.
Rovnako veriteľ nezohľadňoval ani bežné, aspoň na najspodnejšej hranici stanovené, náklady žalovanejna živobytie (bývanie, strava). Dokonca sám žalobca v podanom odvolaní tvrdil, že žalovaná nebola
spôsobilá splácať predchádzajúce úverové zmluvy a je zrejmé, že iná finančná inštitúcia, resp. banka
by jej úver neposkytla, lebo nespĺňala podmienky pre jeho poskytnutie. Konanie veriteľa nemožno preto

vyhodnotiť inak ako hrubé porušenie povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
klienta pôžičku splácať. Na strane veriteľa ide o nezodpovedný prístup bez odbornej starostlivosti, ktorý
nemôže zostať bez povšimnutia a takémuto konaniu nemožno priznať súdnu ochranu.

22. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co

71/2011 zo dňa 08.12.2011, podľa ktorého, cit: „Nový úver za vysokú cenu je síce vnímaný zo strany
spotrebiteľa ako záchranný produkt, no v skutočnosti, ak je spotrebiteľ vo finančnej tiesni a berie úver,
aj keď nemá na jeho splatenie a spolieha sa na prax veriteľa, že po čiastočnom zaplatení sa bude ,,vec
riešiť novým úverom“, tak takýto postup veriteľa je bez odbornej starostlivosti a obojstranne ide o
nezodpovedný postup. Kým však na strane spotrebiteľa ide o prirodzený postup v zmysle ,,potrebujem,
dávajú, a preto beriem“, tak zo strany dodávateľa ide o postup bez odbornej starostlivosti, ktorý civilistika

zohľadňuje pri vyhodnocovaní vadnosti právneho úkonu. Veriteľ musí počítať s vyvodením dôsledkov
zo strany súdu súvisiacich s podcenením bonity dlžníka. Je neakceptovateľné, aby sa spotrebiteľom
poskytovali úvery do takej miery, že na dlhé až viacročné obdobia sa spotrebitelia nezodpovednou
úverovou praxou veriteľov zaúverujú až do nezvládnuteľných rozmerov. Opatrenia súdu sú v takýchto
prípadoch plne kompatibilné s cieľmi smernice o spotrebiteľských úveroch (bod 26 preambuly).“

III. Konanie v rozpore s dobrými mravmi

23. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia zmluvy o
pôžičke, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi

sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré
vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a
poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti,
zvyklostiapraxe,využívanajmäomyl,lesť,vyhrážku,výraznúnerovnosťzmluvnýchstránaporušovanie
zmluvnej slobody.

24. Žalobca v podanom odvolaní sa snažil vyvolať dojem, že poskytnutím tzv. konsolidovaného úveru
chcel žalovanej pomôcť tým, že jej umožnil splatiť predchádzajúce úvery prostredníctvom nižších
mesačných splátok úveru a práve z tohto dôvodu jej poskytol ďalší, v poradí štvrtý úver. Opomenul však
uviesť tú skutočnosť (ktorá mu ako obchodnej spoločnosti zaoberajúcej sa okrem iného poskytovaním

spotrebiteľských úverov) musela byť známa, a to, že tento „v dobrej viere“ poskytnutý úver vo výške 3
383,66 eura je tvorený zostatkom predchádzajúcich úverov č. XXXXXXX, č. XXXXXXX a č. XXXXXXXX,
pričom v „požičanej“ sume 3 383,66 eura je okrem nesplatenej časti istiny zahrnutý aj úrok a sankčné
poplatky, ktoré sám stanovil bez akéhokoľvek posúdenia platnosti zmluvných dojednaní. Suma, ktorá
bola predmetom zmluvy o pôžičke č. XXXXXXX zahŕňajúca nesplatenú istinu, úroky a sankčné poplatky

sa tak ďalej mala úročiť úrokom vo výške 24,20 % ročne a žalovaná tak mala celkovo uhradiť žalobcovi
sumu 6 636 eur. To, čo žalobca nazýva prefinancovaním úveru, resp. konsolidovaným úverom v
skutočnosti viedlo k tomu, že žalovaná by musela platiť ďalšie úroky z úrokov a sankčných poplatkov,
čo je absolútne neprijateľné. Takému konaniu žalobcu nemôže byť poskytnutá zo strany súdu ochrana,
lebo súd by odobril nekalé praktiky žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu.

25. Odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, konkr. bod 27 nálezu sp.
zn. I. ÚS 3512/2011, cit.: ,,Uplatňování principu důvěry v úkony dalších osob při veškerém sociálním
styku s nimi je základním předpokladem pro fungování komplexní společnosti (Luhmann, N.: Vetrauen.
Ein Mechanismus der Reduktion socialer Komplexität. Stuttgart 1989, str. 1). Důvěru je třeba pokládat

za elementární kategorii sociálního života. Jednak vyjadřuje vnitřní postoj odrážející eticky odůvodněné
představy a očekávání jednotlivých členů společnosti a z druhé strany je výrazem principu právní jistoty,
který představuje jednu z fazet materiálně, tj. hodnotově, chápaného právního státu, jehož ústavně
normativní výraz je obsažen v čl. 1 odst. 1 Ústavy ČR. Naznačená konkretizace principu právníhostátu je oním principem, který působí na straně stěžovatele a proti principu autonomie vůle, kterého se
dovolávají obecné soudy. Je pak primárně úkolem obecných soudů najít praktickou konkordanci mezi
oběma protikladně působícími principy tak, aby zůstalo zachováno maximum z obou, a tak, aby výsledek

byl slučitelný s obecnou představou spravedlnosti." [obdobně nález Ústavního soudu ze dne 15. 6. 2009,
sp. zn. I. ÚS 342/09 (N 144/53 SbNU 765)].“

26. V danom prípade nemožno v žiadnom prípade hovoriť o naplnení princípu dôvery klienta
(spotrebiteľa) voči dodávateľovi, ktorý prostredníctvom prísľubu nižších mesačných splátok úveru

vlastne vnútil žalovanej ďalší úver na krytie predchádzajúcich úverov. V konečnom dôsledku však pre
žalovanú konsolidovaný úver nebol spôsobom riešenia jej nespôsobilosti splácať úver, práve naopak,
dostal ju do ešte ťaživejšej životnej situácie. Žalobca mal vedomosť o tom, že žalovaná nie je schopná
splácať predchádzajúce úvery, dokonca v podanom odvolaní sám výslovne uviedol, že žiadna iná
nebanková spoločnosť ani banka, by jej úver neposkytli, lebo nespĺňala kritéria na poskytnutie úveru.
Napriek tejto skutočnosti jej žalobca úver poskytol a dokonca jej dlžnú sumu (v konaní spochybnenú

zo strany žalovanej a súdom vyhodnotenú ako nedôvodnú v časti) navýšil o ďalšie úroky. Je logické
a pochopiteľné, že spotrebiteľ uvíta možnosť splácať dlh v nižších splátkach, no je nečestné, ak sa
zneužije kontraktačná situácia a najmä silnejšia pozícia veriteľa s cieľom získať od spotrebiteľa ďalšie
plnenia vo forme úrokov nielen z nesplatenej istiny, ale aj z už vyúčtovaných úrokov a sankčných
poplatkov. Takéto praktiky sú zakázané a žalobca nemôže počítať so súdnou ochranou nečestného

konania. Je až zarážajúce ako sa žalobca v podanom odvolaní snaží prezentovať ako „záchranca“
poskytujúcižalovanejslužbutým,žejejumožnísplácaťdlh(ktoréhovýškajevpodstateotáznaasporná)
prostredníctvom nižších splátok, pričom v skutočnosti ju dostáva do pravdepodobne nikdy nekončiacej
zadlženosti, keďže má vedomosť o jej neschopnosti splácať predchádzajúce pôžičky. Žalovaná sa tak
nečestným konaním žalobcu dostala do dlhovej pasce. Odvolací súd v žiadnom prípade nespochybňuje

zámer podnikateľov dosahovať zisk, čo je de facto prioritným cieľom každého podnikateľa, avšak ani
pri podnikaní ako pri každej inej činnosti v rámci sociálnych vzťahov nie je možné zabúdať na také
kategórie akými sú čestnosť, morálka, spravodlivosť, poctivosť, nezneužívanie tiesne iných. Z obsahu
spisu vyplýva, že žalobca, resp. jeho právny predchodca, sa týmito morálnymi postulátmi správania pri
kontraktácii so žalovanou neriadil.

IV. Dôvody zamietnutia žaloby

27. Predmetom sporu, tak ako ho vymedzil žalobca v žalobe, bol nárok vyplývajúci výlučne zo zmluvy
o pôžičke č. XXXXXXX zo dňa 20.02.2011, ktorú zmluvu súd prvej inštancie vyhodnotil ako absolútne

neplatnú z dôvodu rozporu s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka) a zároveň neplatnú
z dôvodu neprijateľnosti zmluvných podmienok (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Zohľadňujúc
skutočnosť, že žalovanej v skutočnosti na základe tejto zmluvy neboli poskytnuté žiadne finančné
prostriedky, ale tieto boli uhradené priamo právnemu predchodcovi žalobcu na úhradu predchádzajúcich
úverov, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ žalovaná

neobdŕžala titulom zmluvy o pôžičke č. XXXXXXX žiadne finančné prostriedky a tieto boli prevedené na
účet právneho predchodcu žalobcu na úhradu iných jej (v konaní spochybnených) záväzkov, nemohol
súd prvej inštancie priznať nárok vyplývajúci z iného, ako žalobou uplatneného titulu. Predmetom
sporu nebol nárok žalobcu na plnenie titulom nesplatených predchádzajúcich pôžičiek č. XXXXXXX, č.
XXXXXXX a č. XXXXXXXX, ale iba nárok vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke č. XXXXXXX. Ak sa žalobca

domnieval, že má nárok na zaplatenie neuhradenej istiny z predchádzajúcich úverových zmlúv, mal si
svoj nárok uplatniť podaním riadnej žaloby na súd. V rámci tohto konania si svoj nárok neuplatňoval.
Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nemohol priznať nárok z týchto zmlúv, lebo neboli predmetom
konania. Odvolacia námietka žalobcu v tom smere, že súd mal priznať žalobcovi nárok vyplývajúci
z nesplatených predchádzajúcich úverov, nebola dôvodná. Pokiaľ súd prvej inštancie posudzoval

obsahové náležitostí zmlúv, ktoré predchádzali zmluve č. XXXXXXX, išlo o posúdenie prejudiciálnej
otázky vo vzťahu k predmetu sporu, lebo bez oboznámenia sa s týmito zmluvami by súd prvej inštancie
neúplne zistil skutkový stav veci. Súd nemohol ignorovať skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu
a zistenia, že účelom pôžičky č. XXXXXXX bolo vyrovnanie predchádzajúcich úverov za značne
nevýhodných podmienok pre spotrebiteľa (viď odôvodnenie v bode III.).

28. Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorého sa nejedná s poukazom na
ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, o absolútnu neplatnosť zmluvy,
odvolací súd dáva do pozornosti žalobcu, že tento zákon bol s účinnosťou od 11.06.2010 zrušený a bolnahradený zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách. Preto
právny režim zmluvy o pôžičke zo dňa 20.02.2011 nespadá pred tento právny predpis. Odhliadnuc od
tohto, je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie posudzoval neplatnosť zmluvy o pôžičke v zmysle

Občianskeho zákonníka (§ 39, resp. § 53 ods. 5). Ani táto odvolacia námietka žalobcu nebola dôvodná.

29. Žalobca v ďalšom poukázal na zásadu kontradiktórnosti konania, z ktorej podľa neho vyplýva, že
žalovaná mala uplatniť svoje námietky a svoje tvrdenia preukázať. Žalobca v podstate namietal pasivitu
žalovanej v konaní. Uniklo jeho pozornosti, že žalovaná sa vo veci riadne vyjadrila a navrhla vykonať

dokazovanie oboznámením sa s predchádzajúcimi úverovými zmluvami ako aj platobnou históriou (čl.
43), pričom toto podanie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 09.03.2016. Okrem toho,
po doručení žalobcovho odvolania, žalovaná podala vyjadrenie k odvolaniu, v ktorom poukázala na
konkrétne skutkové okolnosti prípadu a navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť (čl. 99). Je pravdou, že
žalovanásanariadenéhopojednávaniadňa07.04.2016nezúčastnila,avšaksvojuneúčasťospravedlnila
písomným podaním, v ktorom uviedla, že má malé deti (X Q. dvojičky), ktoré nemá kde nechať.

Rovnako ani žalobca a jeho právny zástupca sa nedostavili na pojednávanie (právny zástupca neúčasť
ospravedlnil). Z uvedeného preto nemožno usudzovať, že správanie žalovanej bolo pasívne a že v
konaní neuplatnila námietky proti uplatneným nárokom žalobcu.

30. Majúc na zreteli uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a v súvisiacom

výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. Úspešná žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, ani z obsahu spisu
jej žiadne preukázateľné trovy konania nevyplývajú, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. Neúspešný žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).