Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 19, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/875/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112214464
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2112214464.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkyne: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Zariadenie sociálnych služieb O., n. o., so sídlom Z. A. O. XX, O., zastúpená advokátkou: JUDr. Mária
Jezerská, so sídlom Hlavná 42, Trnava, proti žalovanej: L. O., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXXX/X, K.,
zastúpená advokátkou: JUDr. Iveta Kalinová, so sídlom: Cukrová 14, Bratislava, o zaplatenie 58.800 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 13C/83/2012-405
zo dňa 5. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 58.800 eur s 8,7 percentným úrokom z omeškania od 11.9.2012 do zaplatenia v lehote troch
dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7.994,92 eura v lehote troch
dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právnej zástupkyne žalobkyne. Výrokom IV. žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Trnava trovy konania štátu v sume 19,12 eura do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovení §488, §489, §724,
§731,§451ods.1,2,§563,§517ods.2Občianskehozákonníka(ďalejlenOZ). Povykonanírozsiahleho
dokazovania doplneného i na základe pokynu odvolacieho súdu, ktorým bol predchádzajúci rozsudok
vo veci zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, dospel k záveru, že
uplatnený nárok žalobkyne voči žalovanej je dôvodný. Mal preukázané, že dňa 15.6.2010 bola na
účet žalobkyne v X. B. a.s. č. ú. XXXXXXXX/XXXX vložená suma 58.753,24 eura. Po obdržaní tejto
finančnejhotovostižalobkyňaspornúsumuvybralazúčtuvbankea tietopeňažnéprostriedkyodovzdala

žalovanej na to, aby sa žalovaná o ňu postarala, peniaze jej spravovala a hradila z nich jej potreby. Po
výbere peňazí z banky bola ukončená zmluva o poskytovaní sociálnych služieb s Domovom dôchodcov
v K. a dňa 8.10.2010 uzavreli účastníčky zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb v zariadení pre
seniorov v O., n.o. O. a to za cenu 461,10 eura mesačne, pričom žalobkyňa mala na úhrady prispievať
celým svojím príjmom (dôchodkom) a žalovaná mala na úhrady mesačne doplácať sumou 119,10 eura.
Žalobkyňa tvrdila, že umiestnenie v domove dôchodcov v O. odporovalo jej dohode so žalovanou,
keďže sa so žalovanou dohodli, že sa o ňu osobne postará, preto, keďže peňažné prostriedky zostali

u žalovanej, vyzvala ju na ich vrátenie, čo však žalovaná neurobila s odôvodnením, že jej peniaze
nemá. Súd prvej inštancie uzavrel, že hoci v konaní nebol predložený priamy dôkaz potvrdzujúci
odovzdanie peňazí žalobkyňou žalovanej, nakoľko o odovzdaní peňazí nebola spísaná žiadna zmluva
ani potvrdenie a pri odovzdaní peňazí neboli okrem žalovanej a jej manžela prítomní žiadni iní svedkovia,v konaní bolo predložených a vykonaných viacero nepriamych dôkazov spoločne preukazujúcich, že
došlo k odovzdaniu peňazí z predaja bytu žalobkyne v sume 58.800 eur žalovanej. Uvedenú skutočnosť
potvrdzuje výpoveď svedkyne V. C. o tom, že v lete r. 2010, teda po výbere predmetných peňazí,

predtým ako bola žalobkyňa umiestnená v zariadení v O., bola žalobkyňa navštíviť svedkyňu v sprievode
žalovanej a jej manžela, žalobkyňa jej hovorila, že peniaze dala dcére L. a žalovaná sama svedkyni v
autevravela:„TetaV.,jasommyslela,žetobudetakáväčšiakôpka,atobolatakámalákôpočkapeňazí.“
Žalovanávtedysvedkynivravela,žesabudeomatkustarať,budejumaťprisebeaspravovaťjejpeniaze
do smrti. Svedkyňa tiež uviedla, že keď jej neskôr žalovaná volala, svedkyňa jej povedala, že ak by vrátila

tie peniaze, žalobkyňa ich podelí medzi B. a L. a niečo nechá sebe, na to žalovaná vypla telefón, no
nebránila sa, že peniaze nemá. Svedkyňa V. C. a F. B. potvrdili, že sama žalovaná pred nimi uvádzala
skutočnosti ohľadom peňazí vybratých matkou z banky, konkrétne že išlo o malú kôpku peňazí, že ich
žalovaná bude spravovať, resp. že ich vráti po odrátaní nákladov. Ďalšie svedkyne V. C. a B. C. potvrdili,
že žalobkyňa sa im sťažovala, že žalovaná jej odmieta peniaze vydať. V konaní bolo ďalej preukázané,
že v období, keď žalobkyňa žila u žalovanej bola pod jej vplyvom, čo vyplýva predovšetkým zo spôsobu

komunikácie so Zariadením pre seniorov v K., ktoré potvrdilo, že viackrát sa pokúšali telefonicky spojiť s
p.A.,notelefónniktonikdynebral,napodpiszmluvysapotomdostavilažalobkyňavsprievodežalovanej
a jej manžela p. O., žalobkyni nebola zo strany žalovanej vôbec daná možnosť vyjadriť sa k zmluve, ani
pracovníčke nebola vôbec daná možnosť jednať s žalobkyňou. Z preukázaných majetkových pomerov
žalovanej a jej manžela súd zistil, že žalovaná podnikala so stratou, jediným príjmom do domácnosti

bol dôchodok jej manžela v r. 2010 v sume 461,20 eura a príjem zo zamestnania v r. 2010 v sume
394,08 eura, manžel splácal hypotéku v sume 299,92 eura mesačne, doplatok zariadeniu O. n. o. v sume
114,90 eura a splátky daru v sume 138,32 eura, teda mesačne im pre vlastné potreby ostávala suma asi
302,46 eura. Žalovaná tak nepreukázala, z čoho chcela splácať sponzorské a doplatok zariadeniu O. n.
o., keď zároveň z výpisov z účtov žalovanej a jej manžela nevyplýva, že by vlastnili peňažné prostriedky

väčšej hodnoty, na podnikateľskom účte žalovanej boli len minimálne sumy, na účte manžela žalovanej
rovnako neboli zistené väčšie sumy peňazí. V rozhodujúcom období roku 2010 pritom žalovaná a jej
manžel stavali rekreačný dom, no nepreukázali, z akých finančných prostriedkov. Táto rekreačná chata
bola skolaudovaná dňa 5.9.2011 a podľa kolaudačného rozhodnutia išlo o novostavbu.
2. Súd rovnako nepovažoval za dôveryhodné tvrdenie žalovanej, že ju nezaujímalo, ako jej matka

naložila z peňažnými prostriedkami 58.800 eur vybratými dňa 15.7.2010, keď sa o tom dozvedela
z výpisu z účtu, pretože žalovaná v období, keď peniaze žalobkyne z predaja bytu spravovala F.
B. vynaložila pomerne veľké úsilie na to, aby tieto peniaze boli vrátené späť žalobkyni, resp. aby
polovica týchto peňazí bola poukázaná na účet žalovanej. Žalovaná sa v konaní bránila tiež tým,
že k peniazom žalobkyne sa mohli znovu dostať B. C. a F. B. s poučením z prvého nevydareného

pokusu. Akékoľvek dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti však žalovaná nenavrhla. Na základe
všetkých zistených skutočností súd dospel k záveru, že je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že peniaze,
ktoré dňa 15.7.2010 vybrala zo svojho účtu, odovzdala žalovanej, aby jej ich spravovala a starala sa o
žalobkyňu. Následne však žalovaná zabezpečila, aby žalobkyňa bola umiestnená v domove dôchodcov
v O., v zariadení O. n. o., s ktorým zariadením žalovaná uzatvorila zmluvu, ktorou sa zaviazala platiť

doplatkyzapobytžalovanejakoajsponzorskýdar,pretožedôchodokžalobkynenepostačovalnaúhradu
sociálnych služieb v tomto domove. Ďalej bol rozpor v tvrdení účastníčok, keď žalobkyňa tvrdila, že
žalovaná ju prehovorila, aby išla k nim bývať, žalovaná na druhej strane tvrdila, že neponúkala matke
ubytovanie, ale na žiadosť žalobkyne ju prijali do ich domácnosti, pretože sa jej v domove dôchodcov
nepáčilo. Skutočnosť, že žalobkyni sa v domove dôchodcov v K. nepáčilo však preukázaná nebola. Na

základe všetkých zistených skutočností súd prvej inštancie považoval za pravdivé tvrdenie žalobkyne,
že peniaze, ktoré dňa 15.7.2010 vybrala zo svojho účtu, odovzdala žalovanej, aby jej ich spravovala
a starala sa o žalobkyňu. Následne však žalovaná zabezpečila, aby žalobkyňa bola umiestnená v
domove dôchodcov v O., v zariadení O. n. o., s ktorým zariadením žalovaná uzatvorila zmluvu, ktorou
sa zaviazala platiť doplatky za pobyt žalovanej ako aj sponzorský dar, pretože dôchodok žalobkyne

nepostačoval na úhradu sociálnych služieb v tomto domove. Vychádzajúc z výpovedí žalobkyne a z
obsahužaloby,žalobkyňauzavrelasožalovanoupríkaznúzmluvuvzmysleustanovenia§724anasl.OZ
s tým, že žalovaná ako príkazník mala vykonávať osobnú starostlivosť o žalovanú a spravovať finančnú
hotovosť žalobkyne ako príkazcu. Povinnosťou žalovanej bolo konať podľa príkazov žalobkyne, zmluva
pritomnemuselabyťuzatvorenápísomne.Pretožesavšakžalovanáprestalaožalobkyňuosobnestarať,

zmluva výpoveďou žalovanej zanikla, preto bola žalovaná povinná vrátiť žalobkyni poskytnuté peňažné
prostriedky ako bezdôvodné obohatenie, teda ako plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Pretože
na výzvy žalobkyne, žalovaná odovzdané peňažné prostriedky v sume 58.800 eur žalobkyni nevydala,
je nárok žalobkyne uplatnený v tomto konaní na zaplatenie sumy 58.800 eur dôvodný. V konaníbolo viacerými nepriamymi dôkazmi preukázané, že žalobkyňa žalovanej tieto peňažné prostriedky
odovzdala, potvrdzujú to predovšetkým výpovede svedkýň V. C., F. B. a V. C., ako aj správanie sa
žalovanej v čase výberu peňazí žalobkyňou a uzatvorenia zmluvy so zariadením O. n. o., z ktorého

vyplýva, že žalovaná musela mať k dispozícii túto sumu peňazí, ináč by sa nemohla zaviazať uhrádzať
doplatokzariadeniuO.azaplatiťsponzorskýdar,nemalabyzáujemnaumiestnenížalobkynevzariadení
v O.. Žalovaná pritom v konaní uvádzala viacero nepravdivých skutočností keď tvrdila, že nevie o výbere
peňazí jej matkou, že nemala dispozičné právo k účtu svojej matky, že jej matka nebola spokojná s
domovom dôchodcov v K., že ju nezaujímalo, čo matka zo sumou 58.800 eur urobila, že jej manžel

nadobudol rekreačný dom v V. B. ešte v roku 1999 za peniaze svojej matky a že na tejto chate nebola
žiadna rozsiahla rekonštrukcia, iba ju udržiavali. V konaní bolo preukázané, že žalovaná ovplyvňovala
konanie žalobkyne, a to tak pokiaľ išlo o písanie listov adresovaných dcére B. a vnučke F., podanie
trestného oznámenia, či civilnej žaloby, výpoveď zmluvy s domovom v K. a uzatvorenie zmluvy so
zariadením v O.. V čase výberu peňazí žalobkyňa nesporne bývala u žalovanej, bola obmedzovaná
v komunikácii s dcérou B., ako aj so zariadením pre seniorov v K.. Dva dni pred výberom peňazí z

banky bol zriadený trvalý príkaz, na základe ktorého bol dôchodok žalobkyne poukazovaný na účet
manžela žalovanej, a to ešte v dobe, keď nebola uzatvorená zmluva so zariadením O. v O.. Súd prvej
inštancie považoval za neuveriteľné, že žalovanú nezaujímalo, čo žalobkyňa urobila so sumou 58.800
eur, čo možno vysvetliť len tým, že žalovaná túto sumu žalobkyni spravovala, preto o peniaze nemala
strach a mohla sa zaviazať zaplatiť doplatky zariadeniu O., ako aj sponzorský dar, hoci bola sama

úverovo zaťažená a stavala v tom čase nehnuteľnosť v V. B.. Preto súd prvej inštancie žalovanú zaviazal
na zaplatenie sumy 58.800 eur s príslušnými úrokmi z omeškania ako bezdôvodného obohatenia
získaného žalobkyňou z právneho dôvodu, ktorý odpadol, keď výpoveďou žalovanej zanikla príkazná
zmluva uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou a nad rámec zákona úroky z omeškania zamietol. O
náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.)

a v konaní úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v sume 7.994,92 eura voči žalovanej, ktorú
náležite špecifikoval. Žalovanej uložil tiež povinnosť náhrady trov konania štátu v sume 19,12 eura.

3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, keďže s rozsudkom súdu
prvej inštancie nesúhlasila, pretože súd prvej inštancie nevykonal vo veci potrebné dokazovanie a vec

neposúdil správne ani po právnej stránke. Poukázala na to, že súd vec nesprávne právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, keďže na vec aplikoval § 724 OZ o príkaznej
zmluve. Príkaznou zmluvou sa zaväzuje príkazník, že pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú
činnosť. Podstatnou náležitosťou príkaznej zmluvy je dohoda o predmete príkazu. Súd prvej inštancie
nevykonal dokazovanie ohľadom toho, čo malo byť vykonané v rámci príkaznej zmluvy. K tomuto sa

mohlavyjadriťibažalobkyňa.Súdvšakjejúčasťnapojednávanínezabezpečilnapriektomu,žežalovaná
o to opakovanie žiadala. Žalobkyňa mala na pojednávaní vysvetliť jednak rozpory v predchádzajúcich
výpovediach, mohla sa vyjadriť aj ohľadne predmetu príkaznej zmluvy, pokiaľ bola vôbec uzavretá, k
tomu, aké záležitosti mala žalovaná pre žalobkyňu obstarať, prípadne či bola dohodnutá nejaká odmena
za obstaranie veci a aká. Keďže však žalobkyňa v jednej zo svojich výpovedi uviedla, že peniaze dala

do šuflíka, peniaze žalovanej nemohla odovzdať za účelom ich spravovania. Súd prvej inštancie v tejto
veci nevykonal žiadne dokazovanie. Nie je možné aplikovať § 724 OZ a ide len o dohad súdu, že je
potrebné aplikovať ustanovenia o príkaznej zmluve. Na druhej strane, keďže žalovaná tvrdí, že peniaze
od žalobkyne neprevzala, nemohla s ňou príkaznú zmluvu ani uzavrieť. Konanie má inú vadu, ktorá
mohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Súdprvejinštancieprivykonávanídôkazovkonal

v rozpore s ustanoveniami O.s.p.. V sporovom konaní platí dispozičná zásada a súd vykonáva dôkazy,
ktoré navrhnú účastníci. Súd nad rámec navrhovaného dokazovania vykonal dopyt na kataster ohľadne
nehnuteľností týkajúci sa manžela žalovanej v V. B., avšak nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by
mohlo byť v prospech žalovanej. Žalovaná navrhovala výsluch žalobkyne z dôvodu jej rozporných
výpovedí v súvislosti s výberom peňazí. Okolnosti výberu peňazí sú pritom kľúčovým momentom pre

objasnenie veci. Súd porušil zásadu rovnosti zbraní, pokiaľ takto zisťoval majetkové pomery manžela
žalovanej, mal zisťovať aj majetkové pomery druhej dcéry B. C. a vnučky F. B., ktoré boli vzhľadom na
predchádzajúce konanie sp. zn. 17C/237/2009 v podobnej, avšak protichodnej pozícií ako žalovaná.
O dôležitosti výsluchu žalobkyne sa žalovaná vyjadrila aj vo svojom podaní z 6.5.2015 a upozornilavzhľadom na ustanovenie § 119 ods. 3 O.s.p., že nie je možné akceptovať ospravedlnenia žalobkyne.
Súd prvej inštancie uložil právnej zástupkyni žalobkyne zabezpečiť osobnú účasť žalobkyne na ďalšom
pojednávaní dňa 15.4.2015, avšak právna zástupkyňa žalobkyne opäť predložila lekársku správu, ktorá

však nespĺňala náležitosti podľa § 119 ods. 3 O.s.p. a na opakované dožiadanie súdu sa ošetrujúca
lekárka MUDr. X. vyjadrila, že žalobkyňa je v trvalej starostlivosti a liečbe psychiatra, kde je roky liečená.
Zo znaleckého posudku MUDr. Emila Seča zo dňa 26.5.2009 (č. l. 47 a nasl.), ktorý bol vypracovaný v
súvislostistrestnýmoznámenímžalobkynenasvojuvnučkuF.B.vyplýva(č.l.56),žeznalecužalobkyne
nezistil žiadnu osobnostnú patológiu ani duševnú chorobu. Je preto prekvapujúce, ako sa o zdravotnom

stave žalobkyne vyjadrila ošetrujúca lekárky. Súd mal preto zisťovať, ako dlho je žalobkyňa liečená a aký
je jej zdravotný stav a či v čase, keď podávala žalobu, bola schopná posúdiť svoje konanie. Žalovaná
opakovane v tejto veci žiadala o nariadenie znaleckého dokazovania, ktorý návrh súd zamietol bez
uvedenia dôvodov a vecou sa nezaoberal ani v odôvodnení rozsudku. Vyjadrila názor, že žalobkyňa o
prebiehajúcom konaní ani nemá vedomosť a na druhej strane jej neúčasť na pojednávaní je len z toho
dôvodu, že osoby, ktoré iniciovali toto konanie za žalobkyňu majú obavu, že by mohla vypovedať vo

svoj neprospech.

4. Súd porušil zásadu civilného konania a to zásadu priamosti a ústnosti. Len priamy styk s
účastníkmi konania umožní súdu hodnotiť správanie účastníkov a posudzovať ich vierohodnosť. Keďže
v tomto konaní došlo k zmene zákonného sudcu, nová sudkyňa mala osobne žalobkyňu vypočuť.

Sudkyňa na dvoch pojednávaniach vypočula len žalovanú, žalobkyňu však nevypočula. Žalovaná pritom
opakovane poukazovala na podstatné rozpory vo výpovediach žalobkyne, nová sudkyňa nezabezpečila
jej opakovaný výsluch alebo navrhnuté znalecké dokazovanie. Súd tak nemal priamy osobný kontakt
so žalobkyňou, aby mohol svoje rozhodnutie založiť na priamych dôkazoch. Súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z rozsiahleho odôvodnenia súdu

nie je zrejmé, čo predstavuje popis vykonaného dokazovania a čo je aj názorom súdu. Odôvodnenie
rozsudku je neprehľadné a opakujú sa niekoľkokrát celé časti. Odôvodnenie rozsudku by malo byť
zrozumiteľné a malo by byť zreteľne oddelené to, čo tvrdia účastníci a svedkovia a čo jej názor súdu.
Súd spája udalostí z roku 2008 s udalosťami z roku 2011, čo navodzuje, že ide o jedno konanie. Súd
jednak opakovane uvádza tie isté tvrdenia a vety a zdá sa, že vyslovuje aj svoj vlastný názor. Napríklad

na strane 9 dole uviedol, že žalovaná naviedla žalobkyňou na podanie civilnej žaloby proti F. B. o vydanie
peňazí. Spôsob popisu toho, čo sa malo stať navodzuje dojem, že súd sa stotožnil s popisom skutočnosti
ešte pred tým, ako sa s nimi oboznámil. V konaní nebolo nijako preukázané, že by žalovaná navádzala
žalobkyňu na podanie žaloby proti F. B., avšak súd urobil výklad podľa toho, čo sa mu do odôvodnenia
rozsudku hodilo. F. B. na výzvu žalobkyne o vrátenie peňazí v liste zo dňa 16.11.2008 tvrdila, že peniaze

nevráti, lebo jej patria. V konaní sp. zn. 17C/237/2009 bolo preukázané, že vnučka žalobkyne F. B.
peniaze od žalobkyne prevzala, nechcela jej ich dobrovoľne vrátiť, a až pod tlakom dôkazov svoje
odvolanie voči vyhovujúcemu rozsudku vzala späť a peniaze žalobkyni vyplatila. Nedôveryhodné sú aj
výpovede samotnej žalobkyne, ktorá si vo výpovediach pred rôznymi inštitúciami (polícia, prokuratúra
a súd) mýlila žalovanú so svojou druhou dcérou B. C., nevedela tiež presne opísať, s kým a kde mala

ísť vybrať peniaze a akým spôsobom ich odovzdala žalovanej. Žalobkyňa si pletie udalostí z roku 2008
a z roku 2010, spája ich a nerozlišuje medzi svojimi dcérami. Súd tieto nezrovnalosti vyhodnotil ako
„drobné nezrovnalosti“, spôsobené okrem iného úzkostnou depresívnou poruchou. Žalovaná poukázala
na znalecký posudok MUDr. Emila Seča, ktorý bol vypracovaný v súvislosti s trestným oznámením
žalobkyne a ktorý u žalobkyne nezistil žiadnu duševnú chorobu alebo poruchu. Súd prvej inštancie

však neskúmal, odkedy žalobkyňa touto poruchou trpí, či to už bolo v roku 2011, alebo až neskôr, keď
právna zástupkyňa žalobkyne začala predkladať potvrdenia o jej zdravotnom stave. Zdôraznila, že
žalobkyňa je pod vplyvom svojej dcéry B. C., čomu nasvedčuje podanie žaloby dva dni pred uplynutím
dvojročnej premlčacej lehoty, čo by pravdepodobne neurobila, keby ju niekto na to nenahovoril. Poprela,
že by žalobkyňa uplatňovala nárok titulom príkaznej zmluvy, takúto právnu kvalifikáciu žalobkyňa ani

jej advokátka v konaní nepredniesli. V konaní nebol predložený priamy dôkaz potvrdzujúci odovzdanie
peňazí žalovanej. Súd prvej inštancie ďalej argumentoval, že hoci nebol predložený priamy dôkaz
potvrdzujúci odovzdanie peňazí žalobkyňou žalovanej, potvrdzujú to nepriame dôkazy, ako napríklad
výpoveďsvedkyneV.C.,priateľkyžalobkyne.Svedkyňavychádzalalenztoho,čojejpovedalažalobkyňa
a vzhľadom na zmätočné výpovede žalobkyne, ktorá si mýlila svoje dcéry, udalosti v roku 2008 a 2010,

kedy u koho bývala, kto platí peniaze za ubytovanie v domove dôchodcov a iné, súd nemal výpoveď
tejto svedkyne brať ako určujúcu. Pochybnosti vzbudzuje aj to, aká suma mala byť žalobkyňou žalovanej
odovzdaná, keďže svedkyňa vedela a uviedla, že išlo o kôpočku peňazí. Preto sa vynára otázka, o
akú sumu malo ísť. Súd neskúmal ani nemal preukázané, aká suma peňazí sa mala nachádzať vkozmetickej taštičke, o aké bankovky išlo a ani to, či z tejto kozmetickej taštičky nikto peniaze vyberal,
či žalobkyňa taštičku s peniazmi nezaniesla druhej dcére C., resp. ako sa táto taštička k nej dostala.
Súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo má žalovaná vrátiť celú sumu peňazí. Súd uveril B. (správne F.)

B., ktorá tvrdila, že napísala list žalobkyni o tom, že peniaze sú jej preto, aby zamedzila žalovanej, aby
si peniaze pýtala pre seba. Na druhej strane súd považoval výpoveď P. O. za nevierohodnú z toho
dôvodu, že má rovnaký záujem na výsledku konania ako žalovaná. Svedkyne B. a C. majú na výsledku
konania tiež záujem. Nie je tiež zrejmé, na základe akých dôkazov súd uzavrel, že žalobkyňa mala
byť pod vplyvom žalovanej. Skutočnosť, že žalovaná a jej manžel ju sprevádzali pri vybavovaní rôznych

záležitostí nepreukazuje, že bola pod ich vplyvom. Naproti tomu súd neuveril svedkom ktorí potvrdili,
že žalobkyňa nebola obmedzovaná pohybe vonku, keďže nepotvrdzujú, či mohla slobodne jednať aj
pokiaľ ide o nakladanie s peňažnými prostriedkami. Uvedení svedkovia vyvrátili tvrdenie žalobkyne,
svedkyne B. a C. o tom, že žalobkyňa bola 2 roky zatvorená v byte a s nikým nemohla komunikovať. Keď
však toto tvrdenie svedkovia vyvrátili, súd ich výpoveď už nepovažuje za relevantnú. Pokiaľ žalobkyňa
mohla voľne chodiť a s kýmkoľvek sa stretávať, mohla vybrať peniaze z banky sama alebo v sprievode

kohokoľvek, pritom mohla peniaze voľne použiť. V konaní nebolo preukázané, či bola žalobkyňa v
banke sama alebo ju niekto sprevádzal, kam peniaze odložila, koľko peňazí a v akých bankovkách
tam bolo a iné. Čo sa týka dispozičného práva žalovanej k účtu žalobkyne to, že žalovaná neuviedla
pravdu, nemalo na konanie žiaden vplyv, keďže dispozičné právo nijak nevyužívala a predmetom tohto
konania je to, čo sa stalo s peniazmi, ktoré žalobkyňa dňa 15.7.2010 vybrala zo svojho účtu. Pokiaľ sa

súd zaoberal tým, či príjem žalovanej a jej manžela postačoval na pokrytie doplatku mesačnej úhrady
pre zariadenie O. bolo preukázané, že príjem postačoval a v rodine zostali prostriedky na bežný život.
Náklady na dostavbu rekreačného domu v V. B., keď chata bola skolaudovaná 5.9.2011, rodina mala,
pretože súd opomenul vziať do úvahy, že dňa 25.9.2009 bol manželovi žalovanej poskytnutý úver 15.000
eur, ktorý pokryl náklady na rekonštrukciu. Preto argumentácia súdu založená na posúdení finančnej

situácie žalovanej je len hypotetickým odhadom súdu, len jeho domnienkou, ktorá je neopodstatnená a
nepredstavuje ani len nepriamy dôkaz. Súd prvej inštancie založil svoju argumentáciu len na nepriamych
dôkazoch. Spôsob dokazovania, vyhodnocovania svedeckých výpovedí je nevyvážený, jednostranný
a bez náležitých argumentov vedený v neprospech žalovanej. Súd účelovo použil len také dôkazy,
ktoré mali byť použité v neprospech žalovanej. Súd porušil zásadu priamosti a ústnosti a z vlastnej

iniciatívy použil ustanovenia právneho predpisu, na ktoré žalobkyňa nepoukazovala, teda porušil aj
zásadu rovného postavenia účastníkov konania. Preto je odvolanie žalovanej dôvodné a v odvolacom
konaní sa domáha, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, žalobu zamietol a žalovanej
priznal trovy tohto konania.

5. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej písomne vyjadrila. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhla ako
vecne správny potvrdiť.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania
či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 385 C.s.p. a contrario), na úradnej tabuli súdu oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku
(§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého

obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

8. Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje nasprávne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
samalodzáverovsúduprvejinštancievovecisamejodchýliťanemôžepretodaťzapravduodvolateľovi.

9. Napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach súd prvej inštancie riadne odôvodnil, pričom zároveň
sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací
súd s týmto odôvodnením sa v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba
nasledovné:

10. Predmetom sporu bol v danom prípade uplatnený nárok žalobkyne o zaplatenie sumy 58.800 eur
s príslušenstvom žalovanou (žalovaná je dcérou žalobkyne). Žalobkyňa vrátenie peňazí odôvodňovala
tým, že žalovanej dôverovala, počas doby kedy žalobkyňa u žalovanej bývala, po naliehaní žalovanej,
vybrala z banky sumu 58.800 eur, ktoré mala z predaja vlastného bytu, za prítomnosti manžela žalovanej
a doma odovzdala všetky peniaze žalovanej s tým, že žalovaná sa o žalobkyňu osobne postará a z
poskytnutých peňazí bude platiť potreby žalobkyne. Krátko po odovzdaní peňazí žalovaná zabezpečila,

aby sa žalobkyňa presťahovala do Domova dôchodcov v O., s týmto zariadením uzavrela žalovaná
zmluvu, zariadeniu platila náklady súvisiace s pobytom, ktoré prevyšovali výšku dôchodku žalobkyne a
poskytla zariadeniu aj sponzorský dar vo výške 50.000 Sk. Žalobkyňa s konaním žalovanej nesúhlasila,
konanie žalovanej odporovalo ich dohode, že sa o žalobkyňu osobne postará, preto žalovanú žiadala o
vrátenie poskytnutých peňazí. Žalovaná dobrovoľne žalobkyni odmietla peniaze vrátiť s odôvodnením,

že peniaze nemá, preto sa ich zaplatenia musí domáhať súdnou cestou.

11.Odvolacísúdsasuvedenýmnárokomžalobkyneužzaoberal,keďžeuznesenímč.k.23Co/310/2013
- 139 zo dňa 4.8.2014 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Tu poukázal
na to, že medzi účastníkmi ide o typ príkaznej zmluvy, podľa ktorej sa žalovaná ako príkazník mala

osobne starať o žalobkyňou a spravovať jej finančnú hotovosť. Tento typ zmluvy je možné uzavrieť
písomne, ústne ale aj konkludentne, teda samotným konaním účastníkov právneho úkonu. Žalovaná
žalobkyňu ubezpečovala, že v jej domácnosti bude o ňu dobre postarané, bude jej spravovať i finančné
prostriedky, ktoré nadobudla z predaja svojho trojizbového bytu v K. a žalobkyňa tieto po výbere z účtu v
banke odovzdala žalovanej preto, aby ich spravovala a uhrádzala z nich jej potreby a ako dcéra sa o ňu

starala. Z dôvodu, že následne sa žalovaná prestala o žalobkyňu starať a umiestnila ju do sociálneho
zariadenia bez finančných prostriedkov, ktoré jej zverila, žalobkyňa od žalovanej titulom bezdôvodného
obohatenia žiada ich vrátenie, pretože dôvod, pre ktorý mala tieto peniaze žalovaná v držbe, odpadol.

12. Občiansky zákonník v § 724 a nasledujúcich upravuje všeobecné ustanovenia o príkaznej zmluve,

ktorou sa zaväzuje príkazník, že pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť. Príkazná
zmluva upravuje vnútorný vzťah medzi jej účastníkmi, príkazcom a príkazníkom. Podstatou príkazu je
faktická alebo právna činnosť príkazníka v prospech a na riziko príkazcu. Podstatná časť príkaznej
zmluvy spočíva vo vymedzení veci (záležitostí) či činností, ktorú má príkazník pre príkazcu vykonať.
Hoci odplatnosť zmluvy nie je podstatnou časťou príkaznej zmluvy, v prípade poskytnutia odmeny je jej

zaplatenie podstatnou časťou zmluvy. Samotná zmluva je typická bezformálnosťou a možno ju uzavrieť
ako ústne, tak i písomne či konkludentne. Subjektami príkaznej zmluvy je príkazca a príkazník. Príkazná
zmluva obsahuje záväzok príkazníka splniť príkaz a v záujme príkazcu je, aby bol splnený starostlivo
a s odbornou kvalifikáciou príkazníka. Záväzok postupovať podľa svojich schopností a znalostí (§ 725
prvá veta) sa viaže na osobu príkazníka, ak pri posudzovaní jeho prípadnej zodpovednosti sa bude brať

ohľadajnatútojehocharakteristiku.Osobnékonaniejerovnakozákladnoucharakteristikoutejtozmluvy.
Odvolací súd dospel k záveru, že medzi stranami tohto sporu došlo k uzavretiu uvedenej zmluvy a
neskôr, potom, ako bola žalobkyňa umiestnená do zariadenia O. zmluva zanikla pre nemožnosť plnenia
(§ 575 OZ) a preto ak súd prvej inštancie na podklade uvedeného zistenia žalobe vyhovel, tento záver
je správny a odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

13. Žalovaná v odvolaní argumentovala, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil (§
724 - príkazná zmluva) a opakovane sa v konaní domáhala výsluchu samotnej žalobkyne, čo súd
prvej inštancie nezabezpečil. Bolo potrebné tiež vysvetliť rozpory v predchádzajúcich výpovediach,
objasniť predmet príkaznej zmluvy, odmenu za vykonanie príkazu a iné. Poukázala na porušenie zásady

priamosti a ústnosti súdneho konania.

14. S touto argumentáciou žalovanej sa odvolací súd nestotožňuje. Zásadu priamosti a ústnosti sa
prejavuje najmä pri vykonávaní dôkazov, ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konaniaju zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 6 ods. 1). V širšom chápaní je totiž táto zásada súčasťou práva účastníkov na spravodlivé
prejednanie veci týkajúcej sa ich občianskych práv a záväzkov a zároveň špecifickým vyjadrením

zásady kontradiktórnosti sporového konania. O takéto vymedzenie práv účastníka konania sa opiera aj
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorý opakovane vyslovil, že súčasťou koncepcie
spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci
nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení,
ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom

ovplyvniť rozhodnutie súdu (viď rozsudky ESĽP vo veciach Niderróst - Huber v. Švajčiarsko, 1997 -
I, 7 5 Cdo 117/2011 s. 108, Mantovanelli v. Francúzsko, 1997 - II, s. 436, Krčmár v. Česká republika
r. 3. marca 2000 a pod.). Zásadu priamosti v zmysle osobného kontaktu súdu s účastníkmi konania
však nemožno chápať bezmedzne ako striktne vyžadovanú osobnú účasť procesnej strany na každom
súdnom konaní, pretože by sa tým vylúčilo jej zastúpenie, keď účastník nemá vždy možnosť konať
pred súdom osobne, či už zo zdravotných alebo iných vážnych dôvodov. I v prejednávanom prípade

žalobkyňa zastúpená advokátkou bola počas konania opakovane vypočutá a z vážnych zdravotných
dôvodov sa nemôže dostaviť na pojednávanie, čo preukázala potvrdením odborného lekára. Preto
neúčasť žalobkyne na pojednávaní za účelom vykonania jej ďalšieho výsluchu, ktorá nie je bezdôvodná,
nemožno považovať za pochybenie súdu prvej inštancie. Návrh na vykonanie znaleckého dokazovania
zameraný predovšetkým na zistenie zdravotného stavu žalobkyne presahuje rámec tohto konania,

pretože o uvedených otázkach pochybnosti nevznikli a podrobenie sa psychiatrickej liečbe so sebou
zákonite nenesie žalovanou uvádzané následky.

15. Žalovaná v odvolaní ďalej namietala, že žalobkyňa svoj nárok neuplatnila podľa § 725 OZ, ale
súd jej ho aj tak priznal. K uvedenému je potrebné uviesť, že nie je povinnou náležitosťou žaloby,

prípadne súčasťou vyjadrení účastníkov poukázať na konkrétnu právnu kvalifikáciu uplatneného nároku.
Účastník, žalobca je povinný opísať rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých uplatňuje svoj nárok
a súd sám uskutoční právnu kvalifikáciu v rozhodnutí vo veci samej. Súdom prvej inštancie ustálená
právna kvalifikácia predmetu sporu vychádza z názoru odvolacieho súdu (uznesenie odvolacieho súdu
č.k. 23Co/875/2015 - 193 zo dňa 4.8.2014) a súd prvej inštancie nezistil dôvody preto, aby tento

názor nerešpektoval. Žalobkyňa sa v doterajšom priebehu konania podrobila opakovanému výsluchu
i otázkam zo strany žalovanej, na tieto opakovane odpovedala a pokiaľ jej zdravotný stav nedovoľuje
zúčastniť sa pojednávania, prípadne vypovedať ako účastník, tu je potrebné uviesť, že výsluch účastníka
konania je jedným z dôkazných prostriedkov, pričom súd môže zvážiť, či nariadi vykonanie takéhoto
dôkazného prostriedku a to najmä v situácii, ak výsluch takéhoto účastníka už bol vykonaný a jeho

opakovanémuvýsluchubrániazávažnédôvody(napr.preukázanézdravotnédôvody).Poukazžalovanej
na znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný v minulosti, je neaktuálny. Potvrdenie o zdravotnom stave,
ktoré predložila žalobkyňa, je aktuálne a svedčiace o jej zdravotných problémoch, ktoré vykonaniu jej
výsluchu bránili. Na druhej strane nebolo povinnosťou súdu nariadiť výsluch účastníka konania, pokiaľ
to nepovažoval v konaní za nevyhnutné a napokon ani odvolací súd v odvolacom konaní neuzatvára,

že výsluch žalobkyne bol nevyhnutný, pretože žalobkyňa bola v konaní vypočutá a všetky rozhodujúce
skutočnosti, ktoré mohli prispieť k objasneniu veci, ňou uvedené boli.

16. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že neobstojí ani argumentácia žalovanej v tom, že
došlo k inej vade konania tým, že bola porušená zásada ústnosti a priamosti, pretože len priamy styk

s účastníkmi konania umožní súdu hodnotiť správanie účastníkov a posudzovať ich vierohodnosť. I
keď došlo v danom prípade k zmene v obsadení súdu (k zmene zákonného sudcu), nie je možné tejto
argumentácii žalovanej prisvedčiť. V občianskom súdnom konaní nie je potrebné neustále opakovať
všetky vykonané dôkazy a to ani po zmene v obsadení súdu, keďže v civilnom sporovom konaní sa na
doterajšievýsledkykonanianadväzujeaniejepotrebnéichzásadnevykonávaťznova.Takútopovinnosť

zákon súdu neukladá a preto tým nedochádza k porušeniu práv účastníkov konania ani k porušeniu
zásady ústnosti a priamosti, najmä ak účastník konania má vážne prekážky, pre ktoré sa nemôže
na súd dostaviť. Pritom ani z predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva povinnosť
opakovaného výsluchu žalobkyne. Argumentácia obsiahnutá v odvolaní žalovanej s poukazom na
ustanovenie § 119 ods. 3 O.s.p. (čiastočný ekvivalent § 183 C.s.p.) je v danom prípade neaplikovateľná,

pretože súd prvej inštancie len v dôsledku zdravotného stavu žalobkyne a na jej žiadosť opakovane
pojednávanie neodročoval, rozhodol bez opakovaného výsluchu žalobkyne a svoje skutkové a právne
závery vyvodil z doterajšieho dokazovania. Možnosť žalobkyne v čase spolužitia so žalovanou voľne
sa pohybovať bola síce potvrdená výpoveďami svedkov, ktorých na túto skutočnosť navrhla vypočuťžalovaná, avšak nielen výpoveďou druhej dcéry a vnučky bol preukázaný opak, t.j. problém pri kontakte
so žalobkyňou, keďže táto ich nemohla v byte dcéry prijať ako svoju návštevu pri jej životnom jubileu,
nemohli sa s ňou slobodne a voľne porozprávať, nemala k dispozícii svoj telefón, ale táto skutočnosť

vyplýva i z vyjadrenia zariadenia seniorov v K., či priateľky žalobkyne V. C., ktorá bola vypočutá pred
Okresným súdom Poprad.

17. Žalovaná vo svojom odvolaní spochybňuje záver súdu prvej inštancie o tom, že vo viacerých
súvislostiach nehovorila pravdu a uvedený záver vo svojom odvolaní zľahčuje. I podľa názoru

odvolacieho súdu je relevantné zistenie, ktoré vyplynulo z vykonaného dokazovania, že žalovaná vo
viacerých súvislostiach nehovorila pravdu (napríklad že nemala dispozičné právo k účtu žalobkyne,
nespokojnosť žalobkyne v zariadení pre seniorov v K., pôvodná písomná požiadavka žalovanej o
rozdelenie peňazí z predaja bytu, no následný nezáujem o tie isté peniaze, keď žalobkyňa žila u nej a
peniaze mala vybrať bez jej vedomia z banky a iné), preto tento záver súdu prvej inštancie považuje
odvolací súd za podložený v konaní zistenými faktami a odôvodnený.

18. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namieta nedôveryhodnosť žalobkyne, tu treba zdôrazniť, že ani táto
námietka nie je spôsobilá privodiť úspech žalovanej v odvolacom konaní. Žalobkyňa v žalobe i pri svojom
výsluchu pred súdom uplatnila svoj nárok zrozumiteľne voči žalovanej z dôvodu výberu finančných
prostriedkov z peňažného ústavu a ich odovzdania žalovanej v dôsledku jej prísľubu postarať sa o

ňu, o čom pred súdom jasne a nespochybniteľne vypovedala. Pritom však nie je možné opomenúť
výpovede svedkov, najmä priateľky žalobkyne z X., ktorí potvrdzovali fakty, ako sa žalobkyňa dostala do
domácnosti žalovanej, ako naložila so svojimi finančnými prostriedkami a následne ako bola umiestnená
v terajšom seniorskom zariadení, avšak bez finančných prostriedkov, ktoré preukázateľne predajom
bytu nadobudla a ktoré počas pobytu u žalovanej vybrala a doposiaľ s nimi nedisponuje. Požiadavka

obsiahnutá v odvolaní žalovanej o tom, aby nebolo prihliadnuté na výpoveď svedkýň F. B. a B. C., keď
medzi nimi a žalobkyňou existovali vážne rozpory, ako to vyplynulo aj zo súdneho sporu 17C/237/2009
je nenáležitá, pretože súd hodnotí dôkazy sám, z vlastnej iniciatívy a neprihliadnutie na výpoveď týchto
svedkýň nie je dôvodné a nemá svoj riacionálny podklad. V danom prípade obe svedkyne svojim
konaním súvisiacim s predmetom sporu dotvárali skutkový stav veci a preto vypovedali to, čo sa v

skutočnosti medzi nimi ako rodinou, medzi matkou a dcérami odohralo, na danej situácii sa podieľali,
o čom vypovedali pred súdom. Žiadne relevantné námietky voči ich výpovediam prednesené neboli
a preto nemožno na ich výpovede neprihliadnuť. Obdobne žalovaná považovala za nedôveryhodnú
výpoveď svedkyne, priateľky žalobkyne V. C., keďže sama sa pri ničom nezúčastnila a preto vypovedá
len zo sprostredkovaných informácií od žalobkyne. Na takýto postup však odvolací súd v konaní nevidí

dôvod. Uvedená svedkyňa bola v priamom kontakte s účastníkmi, o celej záležitosti, o peniazoch, o
starostlivosti o žalobkyňu, o spolužitie v jednej domácnosti, o výbere peňazí opakovane a viackrát s
účastníkmi rozprávala. Ako žalobkyňa, tak i žalovaná sa jej zdôverili s tým, že žalovaná bude spravovať
peniaze žalobkyne a bude sa o ňu osobne starať a sama žalovaná jej to potvrdila pri osobnom rozhovore,
kedy tiež uviedla, že peniaze predstavovali len malú kôpku (peňazí). Sama žalovaná považovala

túto svedkyňu za dôveryhodnú, keďže ju telefonicky informovala aj o umiestnení žalobkyne v novom
zariadení (O. v O.), i keď miesto jej prezradiť nechcela. Práve táto svedkyňa je objektívna, vo veci
nezaujatá, tá, ktorá sa o dohode účastníčok o starostlivosti o žalobkyňu dozvedela osobne od nich
oboch, jej výsluch bol preto vykonaný dôvodne a argumentácia žalovanej o tom, že by nemal súd
na túto výpoveď prihliadnuť, je preto bezpredmetná. Práve jej výpoveďou si žalobkyňa plní dôkaznú

povinnosť preukázať svoje tvrdenia. Výpoveď tejto svedkyne žalovaná dôveryhodne nespochybnila a
preto niet právneho základu pre to, aby nebolo na ňu prihliadnuté. V súlade s touto výpoveďou je i
výpoveď dcéry žalobkyne B. C. a vnučky F. B., ktoré potvrdzovali dohodu medzi účastníčkami konania
o starostlivosti žalovanej o žalobkyňu, o výbere peňazí z X. B. a ich zverení žalovanej, o umiestnení
žalobkyne v zariadení O., n.o. v O. a iné. Z uvedených dôvodov tvrdenia uvedené v odvolaní o tom, že

svedkyňa disponovala len tými vedomosťami, ktoré mala od žalobkyne je nepravdivé, pretože svedkyňa
vypovedala aj o tom, čo jej uviedla aj sama žalovaná, nielen žalobkyňa a čo vyplynulo aj z rozhovoru
ich troch (žalobkyne, žalovanej a svedkyne). Práve s prihliadnutím na predmetný spor a skutočnosť,
že medzi účastníčkami ide o príbuzné v priamom rade, medzi ktorými panovala vzájomná dôvera
a záujem o udržiavanie rodinných väzieb a pomoc očakávanú zo strany žalobkyne od žalovanej, si

účastníčky právne vzťahy nijak bližšie písomne neupravovali a preto je faktom, že všetky dôkazy, ktoré
boli žalobkyňou v konaní predložené sú nepriame, teda sprostredkované od osôb, ktoré sa pohybovali
v okolí účastníkov a ktorým sa účastníčky o svojom zámere vzájomného spolužitia a nakladania s
finančnými prostriedkami získanými žalobkyňou z predaja bytu vzájomne zverovali, keďže okrem nicha manžela žalovanej pri ich dohode nikto iný nebol. Na základe všetkých vykonaných dôkazov tu niet
pochybností o tom, že žalobkyňa finančné prostriedky získala, po predchádzajúcom súdnom spore
boli dňa 15.06.2010 pripísané na jej účet, dňa 13.07.2010 bol v jej peňažnom ústave daný pokyn na

odosielanie dôchodku žalobkyne na účet manžela žalovanej a dňa 15.07.2010 žalobkyňa z tohto účtu
vybrala spornú sumu. V tomto čase žalobkyňa žila u žalovanej, tieto boli v dennom kontakte, s druhou
dcéruavnučkoužiadenkontaktneudržiavala,baprávenaopak,druhejdcéreavnučkenedvíhalatelefón,
neprijala ich návštevu pri príležitosti svojich narodenín. Napokon i svedkyňa V. C. potvrdila, že žalovaná
zobrala žalobkyňu k sebe, držala ju u seba, aby nemala s druhou dcérou kontakt. Preto i odvolací súd

považuje za dôveryhodné a s ostatnými skutkovými okolnosťami harmonizujúce tvrdenie žalobkyne o
tom, že sa so žalovanou dohodli o tom, že bude u nej žiť, bývať, že žalovaná sa bude o ňu osobne
starať a spravovať jej peniaze, pričom s prihliadnutím k tejto ústnej dohode, ktorá spĺňa znaky príkaznej
zmluvy v zmysle § 724 OZ, žalobkyňa viazaná touto dohodou išla s manželom žalovanej do banky,
kde finančné prostriedky vybrala, v obálke ich vložila do kozmetickej tašky a túto po príchode domov
odovzdala žalovanej. Viac žalobkyňa tieto finančné prostriedky nevidela a žalovaná jej právo na ich

vrátenie popiera.

19. Ani argumentácia žalovanej o tom, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je riadne odôvodnený,
preskúmateľný, že súd nehodnotil vykonané dôkazy v konaní objektívne, ale jednostranne až
nevyvážene neobstojí, pretože súd prvej inštancie vo svojom rozsudku najprv skonštatoval obsah

všetkých dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané a ktoré vyplývajú z obsahu spisu. Až následne, ako
obsah jednotlivých v konaní vykonaných dôkazov skonštatoval a popísal, sa zaoberal ich hodnotením
jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a presne a zrozumiteľne odôvodnil konečný záver o dôvodnosti
žalovaného nároku žalobkyne, ktorému priznal súdnu ochranu, preto ani v tejto časti nemožno
považovať odvolanie žalovanej za dôvodné.

20. Rovnako nie je správny názor žalovanej, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, prečo
žalovanú zaviazal na zaplatenie celej žiadanej sumy. K uvedenému je potrebné uviesť, že žalovaná
počas konania nenamietala výšku požadovanej istiny žalobkyňou, preto súd prvej inštancie nemal dôvod
sa zaoberať výškou priznanej sumy.

21. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

22. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

23. Podľa § 387 ods. 3 C.s.p. odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami

strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

24. S prihliadnutím k uvedenému záveru preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom

rozsahu ako vecne správne vo výroku i v jeho dôvodoch potvrdil.

25. Súd prvej inštancie priznal náhradu trov v plnom rozsahu žalobkyni voči žalovanej, v súlade s
výsledkom predmetu sporu, keďže žalobkyňa bola v plnom rozsahu úspešná.

26.Podľa§262ods.1C.s.p.onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

27. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396
ods.1C.s.p.vspojenís§255ods.1C.s.p.,vzhľadomnato,žebolavodvolacomkonanívcelomrozsahu

úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).