Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 20, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5CoE/182/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206247
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Chovanko
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615206247.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra
Chovanka a členov senátu JUDr. Juraja Babjaka a JUDr. Jána Deáka, v exekučnej veci oprávneného:
Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie č. 4, 811 02 Bratislava IČO: 31 340 890, proti
povinnému: J. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. č. XXXX/XX, XXX XX E., o vymoženie pohľadávky
oprávneného v sume 2 876,03 eur a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Ing.

Jánom Gasperom, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Kálmana Mikszatha 268, 979 01 Rimavská
Sobota, pod spisovou značkou EX 6171/2015, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Lučenec č.k. 17Er/336/2015-85 zo dňa 18.12.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáha vedenia exekučného konania
na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,
zriadeného pri obchodnej spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom

Sienkiewiczova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882 (ďalej len „Rozhodcovský súd“) pod spis.
značkou IA-C/0314/1299 zo dňa 06.06.2014. Predmetom rozhodcovského konania bolo uplatnenie
nároku žalobcu zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi oprávneným a povinným
dňa 23.03.2011 (ďalej len „zmluva o úvere“). Rozhodcovský súd svoju právomoc prejednať nárok
oprávnenéhoavovecirozhodnúťodvodilodrozhodcovskejdoložkyupravenejvčl.10.2.2.Všeobecných
obchodných podmienok, ktoré sú integrálnou súčasťou zmluvy o úvere.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným ako
veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj
nárok je zmluvou o spotrebiteľskom úvere s poukazom na ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy úvere. Pri vyslovení uvedeného právneho záveru vychádzal súd z povahy zmluvných strán,

predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy, nakoľko
je zrejmé, že ide o právny vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na strane
druhej. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aplikovať na tento právny vzťah aj normy spotrebiteľského
práva, predovšetkým ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka zaručujúce spotrebiteľom ochranu ich
práv pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. S poukazom na citované zákonné ustanovenia,
normy európskeho práva, predovšetkým Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a judikatúru

Európskeho súdneho dvora konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o osobnom účte, ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul, nie je dohodnutá individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradeniado Všeobecných obchodných podmienok ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola
rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy k
smernici napriek tomu, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia

sporov zo zmluvy. Napriek jej formálnemu zneniu mal súd za zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval
takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto
vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, a to za účelom minimalizácie nákladov
oprávneného a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou
doložkou reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami,

a to v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa v takejto situácii, a to vzhľadom na značnú vzdialenosť
miesta konania ako aj vzhľadom na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá možnosť relevantne
protinávrhubrániť,resp.zúčastniťsakonania.Spotrebiteľsapodpisomzmluvy,obsahomktorejjetakáto
rozhodcovská doložka reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti
alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy, čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho
štátu neprijateľným javom. Nič na tom nemení ani dojednanie zmluvných strán podľa bodu 10.2.3

Všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorého povinný mohol vyjadriť najneskôr pri uzavretí
zmluvyoúverenesúhlassrozhodcovskoudoložkounavrhnutoudodávateľom,keďževčaseuzatvorenia
zmluvy povinný ako spotrebiteľ nemal reálnu možnosť sa so Všeobecnými obchodnými podmienkami
oboznámiť ani žiadnym spôsobom zmeniť obsah predtlačených zmluvných podmienok.

4. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že rozhodcovská doložka upravená vo
Všeobecných obchodných podmienkach bola v čase jej uzatvorenia neprijateľnou podmienkou a ako
taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa uskutočnilo bez
riadnehozmocneniazostranyzmluvnýchstránarozhodcovskýrozsudokvydanývtomtokonanínemôže

byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku toho považoval súd exekučný titul
za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo
výkone exekúcie. Na základe toho súd prvej inštancie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

5. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie s návrhom, aby
ho odvolací súd zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vyhovie alebo aby napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia § 205 ods. 2, písm. a/, d/, f/, e/ v spojení s
§ 221 ods. 1, písm. d/, f/, h/ O.s.p., a že oprávnený nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p..

6. V odvolaní namietal, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z
Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Domnieval
sa, že podľa ust. § 44 ods. 2 je súd oprávnený skúmať výlučne žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, nemá však zákonné oprávnenie

skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere a rozhodcovskú doložku v nej obsiahnutú. O platnosti
rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby
bola súdom opätovne posúdená. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť
len na preskúmanie rozhodcovského rozsudku z dôvodov podľa ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní a zdržať sa konania mimo svojej právomoci v zmysle posudzovania

jeho vecnej správnosti. V danom prípade bol exekučný titul vydaný na základe dohody zmluvných
strán oprávneným orgánom, a to Stálym rozhodcovským súdom v konaní upravenom zákonom č.
244/2002 Z. z.. Poukázal na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom
rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a
takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu. Rozhodcami sú pritom výhradne odborne

spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych
oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových
strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. V tomto smere, ako aj v ďalších súvislostiach sa stotožnil
s odôvodnením nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012.

7. Namietal, že súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Zároveň nesprávne aplikoval právne predpisy,
predovšetkým § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, keď nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol
preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, čím došlo k porušeniu princípuzmluvnej slobody. Taktiež sa exekučný súd nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú súdy
toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. S odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001 uviedol, že aj právna úprava po 01.01.2008, podľa ktorej sa prezumuje,

že podmienka nebola dohodnutá individuálne, nič nemení na aktuálnosti uvedených záverov, keďže
práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu
určujú neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, je nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných
prostriedkov pre prípadný dôkaz opaku domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky.
Ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ povinnému ako klientovi banky bola ponúknutá rozhodcovská

doložka, postupoval v súlade s § 93b ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka má povinnosť
ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klient má možnosť zákonom stanovenú
ponuku neprijať. Podľa jeho názoru medzi oprávneným a povinným došlo k platnému dojednaniu
rozhodcovskej doložky písomnou formou podľa § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá týmto
zakladá legitimitu exekučnému titulu. Pokiaľ teda exekučný súd zamietnutím žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia neumožnil oprávnenému uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého

účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, dochádza tým k porušeniu právnej
istoty a legitímnych očakávaní.

8. S poukazom na závery Ústavného súdu SR v uznesení III. ÚS 23/2013 konštatoval, že v exekučnom
konaní, v rámci ktorého dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu, ktorého

obsah je už právoplatne a vykonateľne judikovaný je bez právneho významu tá skutočnosť, že povinný
bol v základnom nachádzacom konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ. V tomto smere dochádza k
neprimeranému zvýhodňovaniu povinného pred exekučným súdom, a tým k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov konania. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného svojim konaním a svojou vôľou bez
toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov právnych vzťahov k pasivite.

9. Oprávnený nesúhlasil s postupom súdu, ktorý v danej veci aplikoval smernicu Rady č. 93/13/EHS
a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva
vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých,

ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Pokiaľ by aj súd považoval rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu Rady
č. 93/13/EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre
výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade nie interpretačný. Taktiež pri úvahe
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra

ESDvzťahujúcasanarozhodcovskédoložkyvšeobecnealeborozhodcovskédoložkyvspotrebiteľských
zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná.

10. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

11. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v rozsahu podaného odvolania,
bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

12. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe

exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pod spis. značkou IA-
C/0314/1299 zo dňa 06.06.2014. Oprávnený uplatnil svoj nárok na rozhodcovskom súde na základe
zmluvy o úvere zo dňa 23.03.2011 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom.

13. V čl. 3 bode 3.5 zmluvy o úvere sa zmluvné strany dohodli na tom, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú

z tejto zmluvy, vrátane sporov i jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou
doložkou uvedenou v článku 10., II. časti Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“).
Povinný podľa tohto článku zmluvy o úvere vzal na vedomie, že rozhodnutie Rozhodcovského súdu je
konečné a záväzné a jeho zrušenia žalobou na súde sa môže domáhať len z dôvodov vymedzených v
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

14. Podľa čl. 10.2.2 VOP sa zmluvné strany dohodli na riešení vzájomných sporov, ktoré medzi
nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebovykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zánik príslušnej zmluvy v
nasledovnom znení:

a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase
začatia rozhodcovského konania;
b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a
rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a

účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.

Zmluvné strany sa ďalej podľa čl. 10 bodu 10.2.3 VOP dohodli, že ak klient, najneskôr pri uzavretí
bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou
nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal.

15. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

16. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

18. Oprávnený podal odvolanie proti napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie ešte za účinnosti
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený k 30.06.2016. Odvolací súd
o tomto odvolaní rozhoduje podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného

od 01.07.2016, ktorý sa v zmysle vyššie uvedených prechodných a záverečných ustanovení, ako aj v
zmysle § 9a ods. 1 Exekučného poriadku použije aj v tomto exekučnom konaní, pričom podľa § 470 ods.
2 CSP zostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
zachované.

19. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného
titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to
či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre

exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa súd prvej
inštancie zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

20. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,

môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,
podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19
zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj

povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutísp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek

tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

21. Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že zmluva uzavretá dňa
23.03.2011 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou s
poukazom na ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase podpísania zmluvy,

keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní zmluvy bol konal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal
v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za
spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na právne vzťahy vyplývajúce z vyššie uvedenej
zmluvy aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a posudzoval rozhodcovskú doložku ako zmluvnú

podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom.

22. Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvej inštancie, že rozhodcovskú doložku, ktorá
mala založiť legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti
a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho,
aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne

dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie
rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len zmluvu odmietnuť alebo ju prijať
a podrobiť sa tak všetkým podmienkam zmluvy, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská
doložka - zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že spory zo zmluvy
budú v prípade, že žalobcom bude dodávateľ riešené výlučne rozhodcovským súdom, je neprijateľná.

Dodávateľ, ktorý vo väčšine prípadov podáva žaloby z obdobných zmlúv o úvere nadobudol voči
spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že v podstate v dopredu naformulovanej zmluve určil, kto
s konečnou platnosťou vzájomný spor rozhodne a vylúčil tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným
súdom. Navyše, ako správne uviedol súd prvej inštancie, neprimeraná je aj samotná tá skutočnosť,
že oprávnený núti povinného vyjadriť nesúhlas s navrhovaným formulárovým znením rozhodcovskej

doložky osobitným úkonom bez možnosti povinného dojednať zmluvné podmienky v štádiu pred
uzavretím zmluvy o úvere. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka je v
rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská
doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je

v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy neplatná.

23. K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej s ust. § 93b ods. 1 zákona o
bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú

doložku priamo vo formulárovej zmluve, vo všeobecných obchodných podmienkach, resp. obdobne
nazvaných obchodných podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie
rozhodcovskej doložky môže banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom
prípade spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom
na formulárovej zmluve, ktorej súčasťou sú aj VOP upravujúce rozhodcovskú doložku, vyjadruje súhlas

tak so samotnou zmluvou, ako aj s VOP, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou, a preto
reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril
uzavretie zmluvy.

24. V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6
ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie zásady
kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po
vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania sosvojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru
dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení
exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania,

treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku
skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym
záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia
uvedenéhonedostatkuinaknežzrušenímrozhodnutíodvolaciehoaexekučnéhosúduavrátenímvecina
opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne

zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s
jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“.

25. Taktiež argument oprávneného poukazujúci na aplikáciu Smernice Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Európskeho súdneho
dvora odvolací súd nepovažoval za dôvodný, nakoľko súd prvej inštancie v rozhodnutí aplikoval v prvom

rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

26. Námietkami oprávneného, ktoré sa týkali aplikácie ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní sa
odvolací súd podrobnejšie nezaoberal z dôvodu, že súd prvej inštancie na prejednávanú vec neaplikoval
uvedené ustanovenie a aplikovať ani nemohol, keďže od 1. januára 2015 je platná a účinná novela

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, vykonaná zákonom č. 336/2014 Z. z., ktorá zrušila
ustanovenie § 45 tohto zákona, v dôsledku čoho považoval tieto námietky za irelevantné. V tejto
súvislosti odvolací súd považoval za potrebné dodať, že ak sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či
v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany súdu
sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale o posúdenie, či

rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný, bola platne dojednaná.

27. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie
dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre začatie (vedenie) exekúcie,
preto napadnuté uznesenie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).