Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 21, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/203/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313203983
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8313203983.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o.,
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o.,
advokátska kancelária, Grösslingova 4, Bratislava proti žalovanému M. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
R., za účasti Združenia spotrebiteľov Slovenska, o.z., Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, zastúpeného
Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom, so sídlom v Banskej Bystrici, Janka Kráľa 7, o zaplatenie
zmenkového úroku s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa
31.05.2016 č.k. 5C 125/2013-95 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, zastavil konanie v časti o zaplatenie
zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne od 19.05.2010, pripustil vstup Združenia spotrebiteľov
Slovenska, o.z. so sídlom v Banskej Bystrici ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej, žalovanému
náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť uhradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy
konania v sume 96,29 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na

to, že predmet sporu netvoril návrh žalobcu na zaplatenie úveru a príslušenstva na základe úverovej
spotrebiteľskej zmluvy, kde by súd zvažoval, že vyhovie návrhu v rozsahu priznania bezúročného úveru,
bez ďalších poplatkov, ale nárok bol uplatnený na základe zmenky ako právneho titulu. V nadväznosti na
§ 17 zákona č. 191/1950 Zb. a vychádzajúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 161/2007
súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na skúmanie skutkových
a právnych okolností, na základe ktorých zmenka bola vystavená, a to ex offo v záujme ochrany
práv spotrebiteľa. Mal za preukázané, že subjekt pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu

dlžníka - spotrebiteľa, keď porušil vedome kogentné zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa.
V príčinnej súvislosti s tým, neprimerane navýšil svoju pohľadávku veriteľa na úkor spotrebiteľa, a to
vystavením a indosovaním zmenky sťažil, resp. znemožnil ochranu spotrebiteľa v príčinnej súvislosti
so vzniknutou škodou. Takému nekalému konaniu súd nemohol poskytnúť právnu ochranu. Súd prvej
inštancie mal za to, že cieľom indosovania zmenky na žalobcu bolo inkasovať zmenkovú sumu bez
toho, aby zmenkový dlžník nemohol vzniesť námietky a bez toho, aby súd z úradnej moci namiesto
spotrebiteľa aplikoval kogentné zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Preto sa súd domnieval,

že aj keď žalovaný v tomto konaní neprodukoval námietky, musí súd z úradnej moci chrániť práva
spotrebiteľa dané kogentnými ustanoveniami zákona. Preto návrh žalobcu na zaplatenie nárokov zo
zmenky zamietol v celom rozsahu a čiastočné zastavenie konania odôvodnil § 96 O.s.p.. Žalobca ďalej
vzniesol námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva na strane žalovaného v tomto konaní. Vedľajšíúčastník vstúpil do konania na strane žalovaného z vlastnej iniciatívy svojim písomným podaním. Súd
prvej inštancie poukázal na ust. § 93 O.s.p. v znení platnom do 30.06.2016. Námietku neprípustnosti
vedľajšieho účastníctva vznesenú zo strany žalobcu považoval za nedôvodnú. Zdôraznil, že združenie

je subjektom, ktorý je oprávnený vystupovať v konaní ako vedľajší účastník na základe zákonného
splnomocnenia v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, a to bez konkretizácie svojho hmotnoprávneho
záujmunavýsledkukonania.TýmsazabezpečujeajsmernicouEÚpožadovanáreálnaanielenformálna
rovnosť účastníkov v spotrebiteľských veciach, čo je zmyslom a cieľom spotrebiteľského práva EÚ a
SR. Podmienky na vstup vedľajšieho účastníka v čase jeho vstupu boli teda splnené, preto súd prvej

inštancie pripustil vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

2. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o čiastočnom zastavení konania podal včas odvolanie žalobca,
ktorý navrhol v tejto časti rozsudok zmeniť tak, aby žalobe bolo vyhovené a uplatnil si náhradu trov
konania. V podanom odvolaní žalobca poukazuje na to, že predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch

platnú zmenku, ktorou dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy
a jej príslušenstva, pričom táto zmenka spĺňa všetky náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950
Zb.. Potreba vykonať ďalšie dôkazy mu musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V
danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z
predloženejzmenky.Zuskutočnenýchprednesovsporovýchstránavykonanéhodokazovaniavedeného

na základe návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. V tejto
súvislosti súd svoj postup vôbec nezdôvodnil. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo
výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje listine ako
takej samoprávo žalobcu. Žalovaný mohol na základe článku 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť
námietkyvočizmenke,aktakvšakneurobil,musiabyťakékoľvekinénámietkyodmietnuté,atozdôvodu

uplatnenia koncentračnej zásady, konštruovanej nariadením. Súd pri vydávaní rozhodnutia vychádzal
z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou
POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzatvoril zmluvu o úvere, že zmenka je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaný
uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením
ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania,

ktoré si sám navrhol. Takéto skutočnosti jednoznačne nemožno považovať za nesporné. Žalobca ani
žalovaný sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť
k nespornosti týchto skutočností. Ak súd na týchto údajne nesporných skutočnostiach založil svoje
meritórne rozhodnutie, toto rozhodnutie je nepochybne postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho
nesprávnosť. Dohodu o vyplnení zmenky súd prvej inštancie kvalifikoval ako neplatnú v zmysle § 39

OZ. Súd zovšeobecňuje svoje tvrdenia. Uvádza, že dochádza k zneužitiu postavenia voči žalovanému
tým, že právny predchodca žalobcu dal vystaviť predmetnú zmenku, pričom následky zmenky nemohli
byť vzhľadom na náročnú právnu úpravu zmenkového a šekového práva žalovanému známe a jasné.
V tejto súvislosti poukázal na závery Krajského súdu v Banskej Bystrici vyjadrené v rozhodnutí sp. zn.
43Cozm 18/2013. Súd vychádzal len zo zaužitej praxe súdov v iných skutkovo a právne obdobných

veciach. Takýmto konaním došlo k porušeniu základného práva na spravodlivý súdny proces a odňatiu
možnosti konať pred súdom. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, nie akcesorickej povahy.
Nie je možné ju spájať či podmieňovať inými okolnosťami než sú na zmenke uvedené. Súd prvej
inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone zmenkovom a šekovom
vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Zdôrazňuje, že predmetom konania je výlučne zmenka

a nie iný záväzkový právny vzťah. Z § 17 zákona č. 191/1950 Zb. vyplýva, že kto je žalovaný, zo
zmenky môže vznášať proti zmenkovému nároku určité námietky, je však na ňom, aby oprávnenosť
týchto námietok preukázal. Dôkazné bremeno spočíva na povinnom a nie na oprávnenom. Pokiaľ
povinný dôkazné bremeno neunesie, bude nútený podľa zmenky plniť. Pri kauzálnych námietkach nie je
možnépreneseniedôkaznéhobremenazpovinnéhonaoprávneného.Vdanomprípadenásledkombolo

nesprávne rozhodnutie vo veci, súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na
ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia
vykonané bez návrhu. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť a nezávislosť zmenkového
záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že

tomuto zákonu odporuje zmenka uplatnená v tomto konaní, má všetky zákonom predpísané náležitosti,
ide o zmenku platnú a nárok žalobcu je tak v celom rozsahu dôvodný. V tejto súvislosti poukázal na
viaceré rozhodnutia súdov SR. Uvádza, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch pripúšťal, aby na
zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola lenvýška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej dĺžke dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí
spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Zákon nelimituje použitie len istého druhu zmeniek,
ale nevylučuje použitie určitých doložiek a pod. Z toho vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky,

akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom
práve. Súčasne z formulácie § 4 ods. 6 tohto zákona je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky
budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp.
by vylúčil vyplňovanie zmeniek zo strany veriteľa. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná
a nemohla byť neprijateľná zmluvnou podmienkou, ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože

právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Súd prvej inštancie teda vec nesprávne
právne posúdil. Žalobca nesúhlasí ani s rozhodnutím súdu ohľadom pripustenia vstupu vedľajšieho
účastníka do konania. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že konanie je európskym konaním vo veciach s
nízkou hodnotou sporu a je právne regulované nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007.
Právna regulácia označeného nariadenia obsiahnutá v článkoch 4 a 5, vedľajšie účastníctvo nepozná
a pripúšťa aplikáciu procesných pravidiel zakotvených v Občianskom súdnom poriadku len výnimočne,

a to vtedy, ak sa explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade s príslušným procesným právom
uplatniteľným v členskom štáte. Pre oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania doručené
pred 01.01.2015 uvádza, že konajúci súd je povinný zabezpečiť si vyjadrenie účastníka, na strane
ktorého vedľajší účastník vstúpi. Len samotné oznámenie vedľajšieho účastníka o vstupe do konania
nemôže automaticky zakladať právo vedľajšieho účastníka na účasť na konaní, a tak isto, že osoba,

popri ktorej vstúpil do konania s takýmto úkonom súhlasí. Zdôrazňuje nesúlad ust. § 93 ods. 2 O.s.p.
s Ústavou SR, konkrétne s článkom 19 ods. 2 a 3. Nesúlad vyplýva z toho, že právnické osoby,
ktorých predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa sa na základe zákona o slobodnom prístupe
k informáciám dostávajú k údajom o prebiehajúcich konaniach v spotrebiteľských veciach, do ktorých
vstupujú v zmysle § 93 ods. 2 O.s.p.. V prípadoch, kedy do konania na strane spotrebiteľa vstupuje ako

vedľajší účastník právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa je namieste
vyžadovať súhlas spotrebiteľa s takýmto vstupom, čím by sa zabránilo porušovaniu jeho ústavných
práv. Poukazuje na to, že od 01.07.2016 je účinný zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
ktorý intervenciu upravuje v § 81 až § 88. C.s.p. neobsahuje v právnej úprave intervencie podobné
ustanovenie ako bolo § 93 ods. 2 O.s.p.. Právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv

podľa osobitného predpisu tak nemôže v konaní vystupovať ako intervenient, pretože nie je možné, aby
preukázala právny záujem na výsledku konania. V zmysle týchto dôvodov navrhol žalobca podanému
odvolaniu vyhovieť.

3. Odvolací súd preskúmal rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania v zmysle zásad

vyjadrených v § 379, § 380 a § 381 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len
C.s.p.) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

4. Nie je možné stotožniť sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov.

V prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu
sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom
Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného
Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s

cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva
a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež
použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné
dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými

dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.
861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné

dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania
podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie voveciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom
členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

5. Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis v ustanovení § 120 v znení platnom do
30.6.2016 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne
vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie

súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

6. V zmluve o úvere zo dňa 16.07.2009 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného (meno a
priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo a číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené nie
sú. Z iných konaní je známe, že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce

činnosť na základe iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich
obchodným menom a prideleným identifikačným číslom. Preto záver o spotrebiteľskom charaktere
zmluvy o úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.

7. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č.

258/2001 Z.z.. Tento právny predpis v ustanovení § 2 písm. a/ definoval spotrebiteľský úver ako dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona
č. 258/2001 Z.z. bola fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania a spotrebiteľom podľa ustanovenia § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu fyzická osoba, ktorej

bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

8. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred prepravené a nie
je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym
predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej

činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo preukázané, aby úver poskytol
žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. S prihliadnutím
na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že

nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci
údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď
na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s
uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej

podnikateľskej činnosti.

9. Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a

správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu

spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je
abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto

obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorejšpecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje

aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o
porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je

možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie

je závislá od zavinenia veriteľa.

10. Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v
znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať

od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.
Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je

povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny
majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

11. Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka zo zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny

predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému
zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka vystavená v rozpore s právnym predpisom
predstavuje neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

12. Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako

prejav zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne
informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny
predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením

jehodôsledkovvneprospechžalovaného.Kýmrešpektovanietohtoprincípuvspotrebiteľskýchprávnych
vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy

spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje
požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

13. Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu

tohto cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršil svoje zmluvné postavenie.
V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských

zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne
predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto
je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.14. K odvolacej námietke žalobcu o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania, odvolací súd
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

15. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

16. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

17. Podľa čl. 19 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, pokiaľ toto nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu,
v ktorom sa konanie vedie.

18.Podľa§93ods.2O.s.p.účinnéhodo31.12.2014,akovedľajšíúčastníksamôžepoprinavrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa
osobitného predpisu.

19. Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. účinného do 31.12.2014, do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo

na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva
súd rozhodne len na návrh.

20. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd o odvolaní žalobcu o pripustení vstupu vedľajšieho
účastníka rozhoduje po 01.07.2016, pri rozhodovaní postupuje s ohľadom na §§ 470 ods. 1, 473, 474

CSP už v režime CSP. Pokiaľ však ide o posúdenie samotnej prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka
do konania, ku ktorému došlo pred 01.07.2016, tu je potrebné brať zreteľ na procesnú právnu úpravu
účinnú do 30.06.2016, t.j. Občiansky súdny poriadok, keďže v zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky
úkonov, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti CSP (t.j. pred 01.07.2016) zostávajú zachované.
Z uvedených dôvodov odvolací súd preskúmaval vecnú správnosť napadnutého uznesenia v zmysle

príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinných v čase vstupu vedľajšieho účastníka
do konania.

21. Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciou spochybňujúcou možnosť vstupu vedľajšieho
účastníka do konania upraveného Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007, ktorým sa

ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Hoci toto nariadenie za účastníkov
konania označuje len navrhovateľa a odporcu nie je v ňom obsiahnutý žiadny zákaz, či obmedzenie
brániace vstupu vedľajšieho účastníka do takéhoto konania. To znamená, že za predpokladu chýbajúcej
právnej úpravy v tomto nariadení týkajúcej sa účasti vedľajšieho účastníka v európskom konaní vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa vedľajšie účastníctvo riadi procesným právom členského štátu, v

ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z článku 19 Nariadenia č. 861/2007. Najvyšší súd SR v
odôvodnení stanoviska č. 93/2015 z 20.10.2015 uviedol, že: „Vo vzťahu k aplikácii Nariadenia tak možno
konštatovať, že toto nekladie žiadne prekážky v možnosti preskúmať doložené listiny súdom a je možné
aplikovať všetky procesnoprávne princípy použiteľné v slovenskom právnom poriadku.“

22. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31.12.2014 v prípade vedľajšieho účastníka -
združenia na ochranu spotrebiteľa nevyžadoval preukazovanie právneho záujmu na výsledku sporu a
jeho vstup do konania nepodmieňoval výslovným súhlasom účastníka, na strane ktorého má vedľajší
účastník v konaní vystupovať.

23. Skutočnosť, že vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná
naochranuprávspotrebiteľa,neznamená,žespotrebiteľmusísjejvstupomdokonaniasúhlasiť.Povahe
a účelu občianskeho súdneho sporového konania by sa priečil vstup takéhoto vedľajšieho účastníka do
konania, ktorý by bol spotrebiteľovi nanútený. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
3Cdo 188/2012 publikované ako rozhodnutie 62. v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. 4/2014). Nevyslovenie súhlasu so vstupom vedľajšieho účastníka do konania nie
je možné považovať za nesúhlas účastníka konania so vstupom (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej vo veci 6Cdo 323/2013). V predmetnom konaní nie je možné vyhodnotiť vstup vedľajšiehoúčastníka ako nanútený, keďže obsahom spisu nie je výslovný nesúhlas žalovaného s jeho vstupom
do konania.

24. Na právnu úpravu zakotvenú v ust. § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2015 prihliadať
nemožno, nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu pred 1.1.2015 (konkrétne
dňa 11.11.2014), teda v dobe, keď v tom čase účinný Občiansky súdny poriadok nevyžadoval ako súčasť
podnetu aj súhlas účastníka so vstupom vedľajšieho účastníka do konania.

25. Vedľajší účastník má podľa prvej vety § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní rovnaké práva a povinnosti
ako účastník, a teda má právo okrem iného aj nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy,
odpisy a fotokópie alebo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov (§ 44
ods. 1 O.s.p.), pričom táto činnosť priamo predpokladá možnosť oboznámenia sa s osobnými údajmi
účastníkov konania a prípadne aj s predmetom telekomunikačného tajomstva, ak je aj to obsahom
súdnehospisu.Týmaleniejedotknutájehopovinnosťchrániťtaktozískanéosobnéúdaje(podľazákona

č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov), zachovávať telekomunikačné tajomstvo (podľa § 63 ods.
2 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách) a vyvarovať sa zneužitia svojho postavenia
vedľajšieho účastníka v konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
SR PL. ÚS 1/2014-9 zo dňa 29.01.2014, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že návrh na vyslovenie
nesúladu § 93 ods. 2 O.s.p. s čl. 19 Ústavy SR je zjavne neopodstatnený.

26. Vstup vedľajšieho účastníka do konania sa neprieči ani cieľom konania podľa Nariadenia (ES)
č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, teda
zjednodušenie a zrýchlenie konania a zníženie nákladov na takéto spory. Európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu sa využíva na cezhraničné spory obhajované, ako aj neobhajované, čo vyplýva

z čl. 5 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého môže súd nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán. Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu nie je typickým skráteným konaním, v ktorom je účasť vedľajšieho účastníka vylúčená.
Na predmetnú právnu vec preto nemožno aplikovať závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci 6Cdo 357/2012 z 30.10.2013, na ktoré žalobca vo svojich odvolacích námietkach

odkazuje.

27. Z uvedených dôvodov tak odvolací súd rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania
potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p..

28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1
C.s.p.. Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania žalobca nemá právo na náhradu trov a žalovanému
ani občianskemu združeniu trovy v tomto štádiu konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).