Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 20, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/153/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813205815
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3813205815.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Záleskej,
v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických väzňov 1272/21, Nové Mesto, Praha
1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: K. T., bytom X. XXX/XX, T., v spore o
zaplateniezmenkovejsumy268Eurspríslušenstvomazmenkovejodmeny0,89Eur,oodvolanížalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 12Cb/120/2013-122 zo dňa 30. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej inštancie
zamietol žalobu a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca si uplatnil zaplatenie pohľadávky na tlačive podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu (ďalej "nariadenie č. 861/2007"). Žalobca sa domáhal voči žalovanému
zaplatenia zmenkovej sumy 268 Eur s úrokmi z omeškania, zmenovej odmeny a náhrady trov konania.

Poukázal na čl. 5 ods. 1 Nariadenia, podľa ktorého má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu
písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné, alebo ak to
navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom.
Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 až 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia,
v ostatnom sa tento postup riadi O.s.p.. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD)
je súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný

z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda či sa na
konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany
spotrebiteľa. Aj v tomto konaní bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či nejde o spotrebiteľský
vzťah, a to bez ohľadu na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky. Z činnosti súdu je
pritom známe, že pôvodný remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., v prospech ktorého žalovaný
zmenku vystavil a ktorý predmetnú zmenku od žalovaného prijal, sa zaoberá aj poskytovaním
spotrebiteľských úverov. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie mal o nariadení pojednávania

rozhodnúť uznesením, uviedol, že podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia súd rozhoduje (vydáva uznesenie)
v prípadoch nariadenia pojednávania iba v prípade, ak o nariadenie ústneho pojednávania požiada
niektorá zo strán sporu a súd jeho žiadosť odmieta, pretože sa domnieva, že vzhľadom na okolnosti
prípadu ústne pojednávanie nie je zjavne pre spravodlivé vedenie konania potrebné. V danom prípadetátoprocesnásituácianenastala.Nariadenieústnehopojednávanianaprejednanievecisamejsavykoná
podľa podmienok vnútroštátneho procesného práva podľa § 115 ods. 1 O.s.p.. Verejné prejednanie veci
podľa vnútroštátnych predpisov je premietnutím článku 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V zmysle čl. 3 nariadenia č. 861/2007 sa jedná
o cezhraničný spor, keďže žalobca má sídlo v Českej republike, teda v inom členskom štáte ako v
členskom štáte súdu konajúceho vo veci. Právomoc slovenských súdov na prejednanie
a rozhodnutie daného sporu je daná podľa čl. 16 bod 2 nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a
výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého druhý účastník zmluvy

môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Určil ,
že daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie v
právnej veci nariadil pojednávanie, nakoľko to považoval za potrebné pre vykonanie dokazovania,
a to oboznámením so spisom Okresného súdu Prievidza sp.zn. 16Er/164/2011, zmluvou o úvere č.
XXXXXXXXX,vrátanevšeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru nazistenie,čipredmetkonaniasúvisí
so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa účastníci konania mohli vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré

sa vykonali a mali možnosť navrhnúť dôkazy. Súd prvej inštancie upozornil žalobcu prostredníctvom
právneho zástupcu a žalovaného na možné použitie právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa. V
priebehu konania vzal žalobca podaním zo dňa 22.12.2015, v časti o zaplatenie zmenkového úroku
vo výške 0,19 % denne zo sumy 268 Eur od 06.04.2010 do zaplatenia späť, a preto súd prvej
inštancie v tejto časti konanie zastavil v zmysle § 96 O.s.p. uznesením č. k. 12Cb/120/2013-88 z

20.01.2016. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.03.2016. Žalobca a jeho právny zástupca
sa na pojednávanie nedostavili, ospravedlnili sa. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že rozhodnutie vo
veci ponecháva na úvahe súdu. Za splnenia podmienok podľa §101 ods. 2 O.s.p. pojednával súd
prvej inštancie vo veci v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, prihliadol na obsah spisu
a vykonané dokazovanie. Súd prvej inštancie nariadením verejného prejednania veci na pojednávaní

umožnil stranám sporu pojednávania sa zúčastniť, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom i navrhnúť ďalšie
dôkazy , keď ich na pojednávaní opätovne poučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. V podaní z 02.03.2016
žalobca na výzvu súdu prvej inštancie v zmysle § 79 ods. 3 O.s.p. odmietol doplniť návrh o predloženie
zmluvy o úvere s poukazom na to, že § 79 ods. 3 O.s.p. nemožno aplikovať na podania podané pred
účinnosťou novely č. 438/2015, zároveň opätovne poukázal na to, že predmetom konania je len právo

zo zmenky a nie zo záväzkového vzťahu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že ochrana spotrebiteľa ako
povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva Európskej únie. Ak zmenka
vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci
ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Takýto výklad zákona je i v súlade so
záverom Vrchného súdu v Prahe v konaní sp.zn. 9Cmo/122/2013, podľa ktorého pre rozpor so zákonom

je podľa § 39 Obč. zákonníka neplatná zmenková dohoda. Jednou z odlišností spotrebiteľskej zmenky je
teda zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej
zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných
podmienok jej vyplnenia. Poukázal na čl. 7 ods. 3 Nariadenia, ktorý stanovuje, že súd v prípade pasivity
žalovaného len „vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Súd prvej inštancie je toho

názoru, že v danom prípade mu nič nebránilo, aby
z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky. Dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že dňa
31.07.2009 uzatvorila spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. so žalovaným na predtlačenom formulári
Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, podľa ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 200 Eur.

Žalovaný sa zaviazal požičanú sumu zaplatiť zvýšenú
o poplatok 184 Eur, spolu 384 Eur v 12 mesačných splátkach po 32 Eur. V zmluve o úvere nie
sú uvedené úroky z úveru, ani priemerná RPMN a RPMN. Žalovaný podpisom potvrdil prevzatie
peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve o úvere v ten istý deň. V bode 17 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy, je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, podľa

ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi
vystavil dlžník (vystaviteľ) zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr
v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa §
52 ods. 1-4, § 53 ods. 4 písm. k/,l/, § 39 Obč. zákonníka, § 5b z.č. 250/2007 Z.z. o ochrane

spotrebiteľa, čl. I § 77 ods.1, 2, § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1,2,3 a § 48 ods.
1 bod 2 z.č. 191/1950 Zb. z. zmenkového a šekového v znení neskorších predpisov. Predmetom
konania je nárok žalobcu, vyplývajúci z vlastnej vistazmenky, vystavenej žalovaným pôvodne vo
forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., zo zmluvy o úvere.Uzatvorená zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy
uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dospel súd prvej inštancie k záveru, že je koncipovaná tak, že je v

nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, výlučne
na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom
na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých jej ustanoveniach sa celá
zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s.r.o., ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky
podľa všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola
(napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto
vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Pri konštatovaní nemožnosti vzniku práva
na vyplnenie blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy o úvere z vyššie uvedených dôvodov súd
prvej inštancie vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.05.2008 sp. zn. 4 Obo

161/2007. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že aj keby nebola neplatná celá zmluva o úvere, právo
na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky ako
súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so
spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
a z toho dôvodu je neplatná. V danom prípade súd prvej inštancie považoval dojednanie dohody

o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho
zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať
sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako sankciu spojenú s
nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho
zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol dodávateľ povinnosť

niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb.). Na
rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky
v rozpore s tým, čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vypĺňacom práve
blankozmenky neplatná. Preto nevzniklo pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky, a
teda blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky,

preto ich ani nemohol indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu.
Súd prvej inštancie napokon poukázal na to, že v prípade, že by nedospel k záveru o neplatnosti zmluvy
a následnej nemožnosti vzniku práva na vyplnenie blankozmenky, nemohol by aj tak priznať plnenie,
ktorého sa žalobca domáhal z dôvodu, že na zmenke je uvedený zmenkový úrok 0,25 % denne , čo je
91,25 % ročne, ktorý je v právnom štáte neakceptovateľný. Vzhľadom k tomu, že pôvodnému remitentovi

nevzniklo právo zmenku prijať, ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto zmenky ani právo
na žiadne plnenie. Preto ani žalobca, ktorý nadobudol rubopisom zmenku, na ktorej vyplnenie právo
nevzniklo a ktorá ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá, sa nemôže na základe takejto zmenky s
úspechom domáhať jej vyplatenia. Na základe uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru,
že návrhu nie je možné vyhovieť, a preto ho zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil

súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže len žalobca si uplatnil v konaní trovy, ktorý však
v celom rozsahu nebol úspešný, súd mu ich náhradu nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol
rozsudok v celom rozsahu z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods.
1 písm. b/ CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd vykonal vo veci dokazovanie úverovou

zmluvou, exekučným spisom a ďalšími dôkazmi, ktoré strany sporu nenavrhli. S poukazom na § 120
O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd
vychádza len zo skutočností tvrdených stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu
navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňovalo súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy
ako navrhli strany sporu, avšak tento postup je možný len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných

dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho,
že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania.
V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky. Súd musí k otázke vykonania
iných ako stranami sporu navrhovaných dôkazov pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležiteodôvodniť.Vdanomkonanísúdprvejinštanciesvojpostupnezdôvodnil.Zmenkajelistinnýcennýpapier,
ktorý inkorporuje v listine samo právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka
jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol na

základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobil, musia
byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej
Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal,
pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju fakticky uznal. Súd nevykonal žiadne dokazovanie

nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil v konaní
žalovaného. Konanie súdu prvej inštancie predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces
garantovaný v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a
práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom

akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným
záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než
tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone
č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ.

Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom konaní nemôže
činiť žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať
tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného a
predovšetkým žalovaný v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je

prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. Uvedené
námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v záujme zachovania rovnosti strán, súd nie je oprávnený
žalovaného na ne ani upozorniť. V danom konaní následkom bolo nesprávne rozhodnutie veci. Súd
prvej inštancie porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., keď porušil ustanovenia
o vykonávaní jednotlivých dôkazov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné

prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonaného bez návrhu.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na § 79 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom ku dňu
vydania rozhodnutia), na ktoré viaže založenie povinnosti žalobcu, pričom na prebiehajúce konanie sa
toto ustanovenie neaplikuje. Logickým dôsledkom je potom neexistencia premietanej povinnosti pre
žalobcu. Európske konanie obsahuje špeciálne procesné ustanovenia regulujúce priebeh konania a v

rámci neho začatie konania s nízkou hodnotou sporu (čl. 4 a 5 Nariadenia). Ustanovenie § 79 ods. 3
O.s.p. je zaradené do vnútroštátneho procesného práva, upravujúce priebeh konania. Ustanovenie
§ 372y ods. 1 O.s.p. používal pojem „ na konania „ , pričom ide o občianske súdne konanie. Súd
však podľa návrhu žalobcu vedie Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Priebeh a
začatie Európskeho konania Nariadenie ustanovuje inak (čl. 4 a 5 Nariadenia). Nariadenie je prameňom

úniového práva. Prednosť úniového práva pred právom vnútroštátnym je jednou zo základných zásad
právneho poriadku EÚ. Povinnosť vyplývajúca z § 79 ods. 3 O.s.p. sa nemôže aplikovať na podania
podané pred účinnosťou novely
č. 438/2015. Žalobca poskytol súdu dostatočne jasné a primerané informácie o uplatňovanej
pohľadávke, ktorá vyplýva z platnej zmenky. Žalobca súdu predložil originál zmenky a v konaní uplatňuje

majetkové práva zo zmenky a nie z pohľadávky. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že
dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku
pri poskytovaní spotrebných úverov, žalobca poukázal na to, že samotný zákon č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru
bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v

čase jej vyplnenia. Zmenka mohla byť používaná v prostredí spotrebiteľských úverov. Z formulácie
§ 4 ods. 6 tohto zákona vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla
byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Odvolacie dôvody žalobca oprel o názory a závery rozsudku
Najvyššie ho súdu ČR zo dňa 22.08.2002, sp.zn.
25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013 a

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Žalobca
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu
a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

4. Od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len

CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359
a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj
náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie

zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Odvolací súd za aplikácie
§ 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je
zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného
postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd
preskúmaním obsahu spisu, konštatuje, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre

zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1

CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so
zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s
poukazom na ním citované ustanovenia Obch. zák., Obč. zák. a zákona zmenkového a šekového žalobu

zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov
(§ 387 ods. 2 CSP).

9. V súlade s § 387 ods. 3 CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s

podstatnými vyjadreniami strán sporu .

10. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu, stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto

cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu v akom sa

vykonávajú dôkazy.

11. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať
strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych

otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí
v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým
spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti
od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počassúdneho konania alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo
telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú povolené
v zmysle vnútroštátneho práva.

12. Posúdením obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatné odvolacie námietky žalobcu
tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril
rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu
(koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný

vznášať za žalovaného námietky voči zmenke, pretože by tým porušil princíp kontradiktórnosti konania
a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivý proces.

13. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že súd prvej inštancie
vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril jeho rozsah, porušil koncentračnú zásadu
konania, hoci mal rozhodovať len z predložených dôkazov a uplatneného práva zo zmenky. Tento názor

je však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený, a v zásade písomný
spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii
iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými
písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však
cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale

umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9
Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť
sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd za správny

postup súdu prvej inštancie, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle ktorej je
súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj
keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania
v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno
pripustiť, aby sa súdy (sudcovia) dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly,

vychádzajúce iba
z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým
zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov
byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek

formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani
náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych okolností viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by
učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho
úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za
výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je

však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom
účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou
autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom
právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich
základné princípy vychádzajúce

z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť
ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za
spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o
dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje
uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia

oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej
odpovedi nárok prípadne akceptoval) a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov,
pretožebolinevyhnutnépretakérozhodnutievoveci,ktorézabrániloaprobovaniuzjavneneprimeraného
použitia zmenky.

14. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy, príslušenstva,
zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciachs nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje
za potrebné, alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia
ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi

slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7,
8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi CSP.

15. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám
v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.

Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovaného tlačivom C na odpoveď, na ktoré žalovaný
nereagoval. Z úradnej činnosti súd prvej inštancie pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, ktoré zaslal stranám sporu na vyjadrenie s tým, že súd vykoná dôkaz ich
oboznámením. Podľa § 100 ods. 1 posledná veta O.s.p., platného v čase procesného postupu, vykonal
súd prvej inštancie predbežné právne posúdenie veci. Zároveň súd prvej inštancie zaslal stranám sporu
poučenie o ich procesných právach, ktoré títo prevzali. Pripojením listín bez návrhu účastníkov konania

vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o
uplatnenom nároku a následne vo veci na pojednávaní meritórne rozhodol a vyniesol rozsudok.
Súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s
dôvodmi, pre ktoré vo veci nariadil pojednávanie, ako aj s dôvodmi splnenia podmienok pre prejednanie
veci na nariadenom pojednávaní.

16. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez návrhu
účastníkovkonania, ktoréprirozhodovaníposúdilakovýznamnéprezistenieskutkovéhostavuaprávne
posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné

dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie, aká
nastala v danom spore. Išlo vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento
postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané,
že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 31.

júla 2009 žalovaný zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy 304600073. Práve tieto skutočnosti
boli podkladom pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená
žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

17. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s
následnýmstanoviskom spoločnéhozasadnutiaobčianskoprávnehoaobchodnéhokolégiaNajvyššieho
súdu SR zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci
vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento
ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom

má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o
vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

18. Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať

jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu
k zákonom.

19. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal
II (29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach

svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu

a súdu Spoločenstva.

20. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšommožnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

21. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (ako aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany
spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú

nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS súd aj bez návrhu
skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7
uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov.

22. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé).Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia
všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny

súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu
v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

23. Odvolací súd konštatuje, že keďže vo veci sa jedná o spotrebiteľskú zmenku, ktorá bola zriadená
na zabezpečenie dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie postupoval správne, keď ex offo
skúmal podmienky vzniku zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a správne odkázal v rozhodnutí na viaceré
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon
GSM, C-137/08, VB Pénzügyi Lízing a C-618/10, Banco Espanol de Credito ).

24. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v
zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok
zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje.

25. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako
spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54

ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

26. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39

Obč. zákonníka. Pôvodnému majiteľovi zmenky - remitentovi, preto nevzniklo právo zmenku vyplniť pre
absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve, ani zmenku vystavenú žalovaným prijať. Žalobcovi
zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu
dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným
právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými

mravmi podľa § 3 ods. 1 Obč. zákonníka.

27. Pokiaľ sa jedná o námietku žalobcu v odvolaní, týkajúcu sa postupu súdu prvej inštancie podľa §
79 ods. 3 a § 372y ods. 1 O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že tento jeho procesný postup nemal vplyv
na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

28. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na jeho úvahyvo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam a na ich právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní
nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo výroku ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému trovy konania v odvolacom konaní nevznikli,

a preto mu ich odvolací súd nepriznal.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).