Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, December 6, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/132/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113225835
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7113225835.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a

sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu Profi Credit Slovakia, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, proti žalovaným 1) M.. B. P., G.. X.X.XXXX, C., M. XX a 2) T.. U. P., G..
XX.XX.XXXX, C., Š. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných v 1. a 2. rade OZ právna
pomoc spotrebiteľom, Košice, Sofijská 13 (ďalej len združenie), zast. JUDr. Ladislavom Miklušom,
advokátom, Košice, Stará Baštová 2, o zaplatenie 676,99 € s prísl., o odvolaní žalovanej v 1. rade a
žalobcu proti rozsudku 40C/301/2013-66 z 28.10.2015 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v jeho prvom výroku tak, že žalobu z a m i e t a a v štvrtom výroku tak, že
združeniu náhradu trov konania nepriznáva.

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o trovách konania.

Stranám sporu a združeniu nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť
žalobcovi 92,89 eur s 3,275% úrokom z omeškania ročne a zmluvnou pokutou vo výške 0,065% denne

od 3.6.2012 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti návrh zamietol a
nepriznal žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania a že žalobca je povinný nahradiť vedľajšiemu
účastníkovi na strane žalovaných v 1. a 2. rade trovy konania vo výške 88,05 eur na účet právneho
zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaných v 1. a 2. rade JUDr. Ladislav Mikluš, advokát,
Stará Baštová 2, Košice do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 16.9.2013 domáhal
a čím svoju ju odôvodnil, že žalovaní uznali, že majú záväzok voči žalobcovi s tým, že ich súčasná

finančná situácia im neumožňuje záväzok uhradiť a žiadali, aby súd zmluvu o pôžičke posúdil ex offo.
Konštatoval, že na podporu práv žalovaných ako spotrebiteľov vstúpil do konania vedľajší účastník, že
žalovaní v 1. a 2. rade písomným podaním z 31.3.2014 súhlasili s jeho vstupom do konania. Ďalej súd
uviedol ako sa k žalobe vyjadrilo združenie, aké dokazovanie vykonal a, že zistil tento skutkový stav: Zo
žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere z 9.8.2010 zistil, že žalovaní
požiadali na formulári vyhotovenom žalobcom označenom ako žiadosť o poskytnutie revolvingového
úveru/zmluva o revolvingovom úvere 3.8.2010 o poskytnutie úveru vo výške 690 eur, splatnosť úveru v

30 splátkach splatných vždy k 18. dňu v mesiaci, mesačná splátka vrátane úrokov 42,47 eur, celková
čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (úver, úroky) 1.274,10 eur, predpokladaná RPMN za úver 70,02%,
ročná úroková sadzba 70,02%, priemerná RPMN 51,49 eur, poskytnutá čiastka revolvingu 344,01 eur,
celková čiastka pri revolvingu 764,46 eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 59,42eur, ročná úroková sadzba revolvingu 68,10. Údaje o schválenom revolvingovom úvere poskytnutá
čiastka 690 eur, splatnosť v 30 splátkach ku 19. dňu v mesiaci, výška splátky 42,47 eur, celková
čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť 1 274,10 eur, RPMN v % 67,58 EUR, úroková sadzba úveru 70,02

eur, priemerná RPMN 51,49 eur, poskytnutá čiastka revolvingu 344,01 eur, celková čiastka revolvingu,
ktorú musí dlžník zaplatiť, 764,46 eur, že žalovaní boli povinní zaplatiť splátky vo výške 42,47 eur, 30
splátok, splátky splatné vždy k 19. dňu v mesiaci, prvá splátka splatná 19.9.2010, 14. splátka splatná
19.10.2011 s tým, že bol povolený odklad splátok 15,16,17 ako splátka 31,32,33 s tým, že posledná
33. splátka je splatná 19.5.2013, že žalovaní zaplatili žalobcovi splátky vo výške 42,47 eur 18.9.2010,

21.10.2010, 22.11.2010, 22.12.2010, 17.1.2011, 17.2.2011, 15.3.2011, 14.4.2011, 16.5.2011, 16.6.2011,
18.7.2011, 15.8.2011, 16.9.2011, 19.10.2011, že z oznámenia o zosplatnení z 3.5.2012 zistil, že žalobca
listom z 3.5.2012 oznámil žalovanej v 1. rade, že je v omeškaní so splátkami č. 18,19,20 zo zmluvy
o revolvingovej pôžičke, suma omeškaných splátok je 127,41 eur, že aktuálne omeškanie najstaršej
splátky 74 dní, že v prípade omeškania s úhradou ktorejkoľvek zo splátok viac ako o 3 mesiace a uplynie
15 dní od oznámenia, stanú sa splatnými všetky záväzky zo zmluvy, ktoré sa majú stať splatnými až

v budúcnosti, čím stratí výhodu splátok a celý dlh bude povinná zaplatiť, že žalobca podpísal zmluvu
9.8.2010, že z doručenky zistil, že žalobca doručil zásielku označenú ako zosplatnenie žalovanej v 1.
rade, ktorá túto prevzala 18.5.2012 do vlastných rúk. Zo zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom
úvere, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy zistil, že pri uzatvorení zmluvy o revolvingovom úvere a
čerpaní úveru sa zmluva o revolvingovom úvere uzatvára na predtlačenom formulári veriteľa. Vyplnená

žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru podpísaná dlžníkom, spoludlžníkom 1 a spoludlžníkom 2 je
návrhom na uzatvorenie zmluvy o revolvingovom úvere. Zmluva o revolvingovom úvere je uzatvorená
a nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu dlžníka, spoludlžníka 1, spoludlžníka 2 a veriteľa.
Dlžník vyplní do formulára žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru zmluvy o revolvingovom úvere
požadovanú výšku úveru a súhlasí s tým, že veriteľ je oprávnený po posúdení schopností dlžníka

splácať úver výšku úveru znížiť a schváliť iné parametre požadovaného úveru ako dlžník uviedol v bode
5 žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere, pričom výška úrokovej
sadzby a RPMN nebude vyššia než v prípade úveru požadovaného dlžníkom v bode 5 žiadosti o
poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere bez toho, aby to znamenalo porušenie
povinnostizostranyveriteľa.Zpísomnéhovyjadreniažalovanýchz1.12.2014zistil,žeuznávajúzáväzok

vočiveriteľovi,ichfinančnásituáciavsúčasnostiimneumožňujezáväzokuhradiťažiadajú,abyzmluvuo
pôžičke súd posúdil ex offo. Z písomného vyjadrenia právneho zástupcu združenia z 11.2.2014 zistil, že
úroky 70,02% ročne dohodnuté v úverovej zmluve sú neprimerane vysoké, v rozhodnom období 8/2010
bola priemerná výška úrokov úverov poskytnutých bankami spotrebiteľom pre daný typ úveru (1-5
rokov) len 14,91% ročne. Úroky v rozhodnom období poskytované žalobcom, prevyšujú o viac ako 469%

úroky zo spotrebiteľských úverov poskytnutých bankami. Takéto neprimerané vysoké úroky považuje za
dojednané v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na uvedené, je s poukazom na § 39 OZ zmluva
o úvere neplatným právnym úkonom. Pre tzv. civilnoprávnu úžeru je právny úkon absolútne neplatný v
celomrozsahuprerozporsdobrýmimravmi(§39OZ)azpodaniazdruženiaz7.10.2014zistil,žezmluva
orevolvingovomúverez9.8.2010bolauzatvorenátak,ženajskôržalovanývyplnil3.8.2010bod5zmluvy

údaje o požadovanom revolvingovom úvere a neskôr 9.8.2010 žalobca schválil revolvingový úver tak,
že doplnil do bodu 6 zmluvy údaje týkajúce sa poskytnutej čiastky úveru, splatnosti úveru, mesačnej
splátky úveru, zmluvnej odmeny, nominálnej hodnoty úveru, RPMN za úver, predpokladanej RPMN po
poskytnutí revolvingu. Nakoľko číselné hodnoty uvedené žalobcom pri RPMN úveru (67,58%) sa líšia
od údajov, ktoré uviedol žalovaný v návrhu na uzavretie revolvingovej zmluvy, pokiaľ ide o RPMN úveru

(70,02%), je v zmysle § 44 ods. 2 OZ prejav vôle žalobcu z 9.8.2010 odmietnutím návrhu žalovaného
a novým návrhom na uzavretie revolvingovej úverovej zmluvy o úvere. Žalovaný však zmenu návrhu
žalobcu zo 9.8.2010 preukázateľne písomne neakceptoval, preto dohoda o výške RPMN úveru platne
nevznikla. Vzhľadom na uvedené je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov. Chýbajúci nedostatok
neuvedenia RPMN v zmluve o spotrebiteľskom revolvingovom úvere, nie je možné nijako odstrániť.

Prejav vôle žalovaného, ktorým začal čerpať úver, nenahrádza písomnú akceptáciu zmeny návrhu na
uzavretie spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Pretože žalovaný preplatil žalobcovi už viac ako si požičal,
je nutné žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť. Citoval znenie § 1 ods.2, § 9 ods.1,2, § 11 ods.1
zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov účinného k 9.8.2010, § 52 ods.1,2, § 53 ods.1,2,3,4,5,6, § 39,

§ 544 ods.1,2,3, § 545a, § 559 ods. 1,2, § 563, § 517 ods.1 veta prvá, ods.2 OZ, § 10c nar. vl. SR č
87/1995 Zb. v platnom znení, § 3 nar. vl. SR č 87/1995 Zb. v znení do 1.2.2013 a uzavrel, že predmetom
konania je zaplatenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaní v 1. a 2.rade ako dlžníci uzavreli 9.8.2010 zmluvu oúvere, na základe ktorej poskytol žalobca žalovaným ako dlžníkom úver vo výške 690 eur, že žalovaní
sa zaviazali splácať úver v 30 mesačných splátkach vo výške 42,47 eur, splatných vždy k 19. dňu v
mesiaci, RPMN 67,58 „EUR“, ročná úroková sadzba úveru 70,02 „EUR“, priemerná RPMN 51,49 „EUR“,

predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 53,80 „EUR“. Mal za to, že k uzavretiu zmluvy o
úvere došlo podaním návrhu na uzavretie zmluvy o úvere na tlačive predloženom žalobcom žalovaným
v 1. a 2. rade, v ktorom uviedli výšku sumy požadovaného úveru 690 eur, splatnosť úveru v 30 splátkach
vo výške 42,47 eur splatných vždy k 18. dňu v mesiaci, celková čiastka, ktorú sú povinní zaplatiť 1
274,10 eur, predpokladaná RPMN 70,02 „EUR“, ročná úroková sadzba 70,02 „EUR“, priemerná RPMN

51,49 „EUR“, predpokladaná RPMN po poskytnutí 59,42 „EUR“, ročná úroková sadzba revolvingu 68,10
„EUR“. Žalobca akceptoval návrh na uzavretie zmluvy o úvere 9.8.2010 s tým, že akceptoval úverový
limit 690 eur, splatnosť v 30 splátkach ku 19. dňu v mesiaci, mesačná splátka 42,47 eur, celkovú dlžnú
sumu, ktorú sú povinní zaplatiť 1 274,10 eur. Pokiaľ ide o RPMN v návrhu žalovaných v 1. a 2. rade
bola predpokladaná RPMN 70,02 „EUR“, akceptovaný bol návrh RPMN 67,58 „EUR“, ročná úroková
sadzba uvedená žalovanými v návrhu 70,02%, táto bola akceptovaná aj žalobcom, priemerná RPMN za

úver navrhnutá žalovanými 51,49%, akceptovaná žalobcom vo výške 51,49 %, predpokladaná RPMN
po poskytnutí revolvingu navrhovaná žalovanými 59,42 EUR, akceptovaná žalobcom 53,80%, ročná
úroková sadzba revolvingu navrhovaná žalovanými 68,10 „EUR“, akceptovaná žalobcom 68,10 „EUR“.
Uviedol, že v zmysle všeobecných zmluvných dojednaní, ktoré boli súčasťou návrhu na uzavretie zmluvy
o úvere danom žalovanými v 1. a 2. rade boli zmluvné dojednania, v ktorých bol stanovený postup

uzavretia zmluvy o úvere a to podaním vyplnenej žiadosti žiadateľmi o poskytnutie revolvingového
úveru s podpisom dlžníkov s tým, že zmluva je uzavretá podpisom všetkých účastníkov. Žalovaní v 1.
a 2.rade podpisom návrhu formulára žiadosti o poskytnutie úveru s poukazom na zmluvné dojednania
súhlasili, že veriteľ je oprávnený posúdiť schopnosti dlžníkov a splácať úver, výšku úveru znížiť a
schváliť iné parametre požadovaného úveru ako dlžník uviedol v žiadosti, pričom výška RPMN a

úrokovej sadzby nebude vyššia ako uvedená v žiadosti. Zo žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru
a zmluvy o revolvingovom úvere, ktorá je na predtlačenom formulári vyhotovenom žalobcom, mal súd za
preukázané, že žalobca akceptoval výšku poskytnutého úveru 690 eur a zmenil výšku RPMN v prospech
žalovaných, teda RPMN uvádzaná v návrhu žalovanými v 1. a 2.rade na uzavretie zmluvy bola vyššia
ako RPMN schválená žalobcom a úroková sadzba revolvingu bola zhodná s navrhovanou sadzbou

žalovanými v 1. a 2. rade, t.j. došlo k uzavretiu zmluvy o úvere. Žalovaní v 1. a 2. rade zaplatili žalobcovi
sumu 597,11 eur, pričom sa dostali do omeškania už s druhou splátkou, preto žalobca vyhlásil okamžitú
splatnosť úveru, ktorá nastala 3.6.2012. Posúdil zistený skutkový stav v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami a dospel k záveru, že zmluva uzatvorená medzi účastníkmi, bola zmluva o poskytnutí
spotrebiteľského úveru, že žalovaní v 1. a 2. rade sú spotrebiteľmi, preto na rozhodnutie aplikoval

príslušné ustanovenia spotrebiteľského práva. Poukázal na článok 38 Charty základných práv Európskej
únie, politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, hlavu I. článok 4 bod 2 písm. f)
Zmluvy o fungovaní Európskej únie, spoločné právomoci Únie a členských štátov sa uplatňujú aj v jednej
z hlavných oblastí, a to ochrane spotrebiteľa, hlavu I. článok 12, hlavu XI. článok 169, článku 6 Smernice
Rady 93/13/EHS (jeho znenie citoval)a vzhľadom na charakter sporu považoval za potrebné uviesť, že

práve spotrebiteľské právo je určené na efektívne zamedzenie používania neprijateľných podmienok.
Vychádzajúc zo znenia článku 38 Charty základných práv Európskej únie, Politiky Únie zabezpečia
vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, a znenia čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Spoločným
znakom kogentnej právnej úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a
to formou obmedzenia autonómie vôle (ÚS 342/09 ČR). Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy s

poukazom na smernicu Rady 93/13 EHS o nekalých zmluvných podmienkach uviedol, že v danom
prípade pri formulárovej zmluve žalovaný ako spotrebiteľ sa v porovnaní so žalobcom ako dodávateľom
ocitol v znevýhodnenom postavení, ktoré ho viedlo k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
žalobcom bez toho, aby žalovaný mohol ovplyvniť obsah zmluvných podmienok. Smernica Rady 93/13
ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či

spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Uplatnený úrok z úveru vo
výške 70,02% a úrok z revolvingu vo výške 68,10% vyplývajúci zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského
úveru v žalobe uplatnený je v rozpore s citovanou právnou úpravou, keď dojednaná výška úroku je
neprimerane vysoká. Z úrokových sadzieb pri poskytovaných spotrebiteľských úveroch bankami v roku
2010 na www.nbsr.sk <> súd zistil ročnú percentuálnu miera

nákladov pri spotrebiteľských úveroch činila 15,72 % a úroková sadzba 15,47 % pri úveroch na dobu od
1 do 5 rokov. Pokiaľ žalobca uplatňuje úroky vo výške 70,02 % tieto sú neprimerane vysoké, prevyšujú
úroky v bankách viac ako 400%. Takéto dojednanie o úrokoch odporuje dobrým mravom a je v rozpore
s § 39 Občianskeho zákonníka, a preto ide o absolútne neplatné zmluvné dojednanie. Vo veciachnebankových subjektov je možné vzhľadom na mieru rizika akceptovať vyššie úroky ako poskytujú
banky, ale výška úrokov však nemôže byť neprimeraná. S poukazom na vyššie uvedené mal súd za
preukázané, že dojednanie úrokov z úveru je neplatné, keďže dojednanie výšky úroku je obligatórnou

náležitosťou zmluvy o úvere, následkom absencie tejto podstatnej náležitosti sa v súlade s § 11 ods.
1 zák. č. 129/2010 považuje daný úver za bezúročný, preto zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť
iba rozdiel výšky poskytnutého úveru 690 eur a zaplatenej sumy 597,11 eur, t.j. 92,89 eur. Žalobca si
uplatnil zmluvnú pokutu z dlžnej sumy vo výške 0,065% denne, čo činí 23,72% ročne. Dojednaná výška
je v súlade s citovanými ustanoveniami upravujúcimi práva spotrebiteľov, preto súd priznal žalobcovi

uplatnenú zmluvnú pokutu vo výške 0,065% z dlžnej sumy od zosplatnenia úveru 3.6.2012, keďže
žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce výšku platieb žalovanými a omeškanie s jednotlivými
splátkami s poukazom na skutočnosť, že tak ako žalobca nastavil jednotlivé splátky s lehotou splatnosti,
k ich omeškaniu nemohlo dôjsť, keďže súčasťou uvedených splátok bolo splácanie nielen istiny ale aj
úroku, ktorý bol dojednaný neplatne. Preto súd ustálil, že k omeškaniu došlo so „zaplatením“ dlžnej
sumy, ktorú súd žalobcovi priznal až 3.6.2012 a to splatnosťou celého úveru po zosplatnení. Žalobca si

uplatnil úrok z omeškania z dlžnej sumy vo výške 3,275% ročne. Výška úroku z omeškania je nižšia ako
najvyššia prípustná výška úroku z omeškania, ktorá sa odvíjala od základnej úrokovej sadzby Európskej
centrálnej banky, ktorá bola navýšená o 8 %, preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške
3,275% z dlžnej sumy odo dňa, kedy ustálil, že došlo k omeškaniu, t.j. odo 3.6.2012. Vzhľadom na to, že
dospel k záveru, že úver sa z dôvodu neplatnosti dojednania úrokovej sadzby považuje za bezúročný, v

prevyšujúcej časti návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Žalobca mal v konaní nepatrný úspech, pričom žalovaní v 1. a 2. rade mali úspech v pomere 87%, preto
vzniklo žalovaným v 1. a 2. rade právo na náhradu trov konania v pomere ich úspechu a neúspechu
87% mínus 13% čo činí 74%. Vzhľadom na to, že žalovaným v 1. a 2. rade v konaní trovy nevznikli,
rozhodolotrováchkonaniatak,žežalovanýmv1.a2.radenáhradutrovkonaniavsúladescit.zák.ust.a

contrário nepriznal. Vedľajší účastník na strane žalovaných bol v konaní zastúpený právnym zástupcom,
advokátom. Žalovaní v 1. a 2. rade so vstupom vedľajšieho účastníka na strane žalovaných v 1. a 2.
rade do konania súhlasili, pričom vedľajší účastník na strane žalovaných účelne bránil práva žalovaných
v 1. a 2. rade a poukazoval na dôvody porušenie práv spotrebiteľov, ktoré boli dôvodom zamietnutia
návrhu na začatie konania, preto trovy právneho zástupcu vedľajšieho účastníka súd považuje za účelne

vynaložené trovy. S poukazom na vyššie uvedené priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných
v 1. a 2. rade náhradu trov konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia podľa vyhl. MS SR č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za 2 úkony právnej
služby 1/ prevzatie a príprava zastúpenia § 13a ods. 1 písm. a/ cit. vyhl. a 2/ písomné podanie na súd
- vyjadrenie k návrhu § 13a ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. 2x 51,45 eur, § 10 ods. 1 cit. vyhl. a režijný paušál

§ 16 ods. 3 cit. vyhl. 2x 8,04 eur, spolu trovy činia 118,98 eur z toho 74% činí 88,05 eur. Vzhľadom na
to, že vedľajšiemu účastníkovi, ktorému bola priznaná náhrada trov konania, zastupoval advokát, súd
zaviazal žalobcu zaplatiť trovy na účet advokáta podľa § 149 ods. 1 O.s.p.
3. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná v 1. rade v jeho 1. výroku a žiadala, aby
odvolací súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Odvolanie odôvodnila tým, že súd nesprávne

uviedol, že jej bol poskytnutý úver vo výške 690 €. Žalobca jej v skutočnosti poskytol úver vo výške
573,51 €, nakoľko z čiastky 690 € si ihneď stiahol 116,49 € za poskytnutie služby možnosti odkladu troch
splátok úveru (str. 10 spisu). Podľa karty klienta (str. 15 spisu) v pravo hore sa uvádza pod dátumom
vyplatenia 10.8.2010 skutočný údaj poskytnutého úveru vo výške 573,51 € a pod ním splatená čiastka
úveru vo výške 697,11 €, keďže predmetný úver pre neprijateľnosť viacerých zmluvných podmienok

(vrátane zmluvnej pokuty vo výške 0,065% dane) je bezúročný a bez poplatkov, žalobca má nárok len
na vrátenie istiny 573,51 €, ktorú žalobcovi zaplatila a preplatila vo výške 697,11 € tak, ako to uviedol
vo svojom vyjadrení vedľajší účastník konania.
4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca vo výroku, ktorým súd mu uložil povinnosť
uhradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré

odôvodnil nasledovne 1. namieta výrok rozhodnutia o priznaní trov právneho zastúpenia vedľajšiemu
účastníkovi a jeho právne zdôvodnenie z hľadiska zásady úspechu. Napadnutý výrok je v rozpore s
procesnou úpravou vedľajšieho účastníctva a úpravou náhrady trov konania. Náhrada trov v sporovom
konaní sa spravuje primárne zásadou úspechu (z ktorej pri posúdení vychádzal aj súd), popri ktorej
zákon pripúšťa niektoré výnimky (§ 142 ods.2,3, § 144 a § 146 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku

- ďalej len „O.s.p."). Z hľadiska výsledku konania (ktorý je rozhodujúci pre aplikáciu § 142 ods.1
O.s.p.) vedľajší účastník nemá vo vzťahu k úspechu či neúspechu v tomto konaní žiadny vzťah (z
právneho predpisu nevyplýva žiadny spôsob usporiadania vzťahov medzi ním alebo žalovaným a
vedľajším účastníkom), a teda z rozhodnutia o veci samej mu neplynie žiadne právo či nárok, aninie je a nebol povinným na plnenie spoločne so žalovaným. § 9 ods.4 O.s.p. prvá veta neznamená
vytvorenie „ďalšieho plnohodnotného" účastníka v konaní, ale predstavuje len právny rámec postavenia
vedľajšieho účastníka z hľadiska dôvodu, pre ktorý tento do konania vstupuje. To je účel priznania

procesných práv vedľajšiemu účastníkovi. Nie je preto možné aplikovať zásadu úspechu v tomto
konaní pri rozhodovaní o náhrade trov konania na vedľajšieho účastníka, lebo ten vo veci samej
úspech alebo neúspech v tomto konaní nemal. Úspechom sa rozumie síce úspech v konaní, ktorý
však reálne spočíva v potvrdení alebo zmene „hmotnoprávneho" postavenia (uloženie povinnosti
plniť alebo zamietnutie návrhu, či v prípade konštitutívnych rozsudkov ich založenie či potvrdenie

jestvujúceho stavu). Postavenie vedľajšieho účastníka sa akýmkoľvek rozhodnutím vo veci samej
logicky nezmení nikdy (tak v prípade vyhovenia návrhu ako aj zamietnutia), a preto aplikácia § 142
ods.1 O.s.p. je v tomto prípade vylúčená. 2. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva spôsob, akým
súd vyhodnotil kritérium účelnosti ohľadne rozhodnutia o náhrade trov konania. Otázkou účelnosti
trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka sa súd vôbec nezaoberal. Otázka účelnosti vstupu
vedľajšieho účastníka je odlišná od účelnosti právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Ten má svoj

predmet činnosti vykonávať sám, čo predpokladá aj zákon. Procesný úspech žalovaného nezávisel
od intervencie vedľajšieho účastníka. Už samotný súd skúma zmluvy o spotrebiteľskom úvere z
hľadiska neprijateľných podmienok, obligatórnych náležitostí a premlčania ex offo. Napáda rozhodnutie
súdu, ktoré podľa odôvodnenia len všeobecne konštatuje, že trovy vynaložené na právne zastúpenie
vedľajšieho účastníka (spotrebiteľského združenia) boli účelne vynaložené. Pre nespornosť podotýka,

že týmto nenapáda otázku samotného právneho zastúpenia ako takého (v zmysle zásady, že každý
sa môže dať zastupovať advokátom), ale účelnosť nákladov na toto zastúpenie a nepreskúmateľnosť
aplikácie zákonného ustanovenia, na základe ktorého súd rozhodol o povinnosti k náhrade trov konania.
To, že súd je povinný riadne skúmať (nie iba všeobecne skonštatovať) otázku účelnosti trov konania pri
paušálnych vstupoch vedľajších účastníkov potvrdzuje napríklad aj Uznesenie Krajského súdu Banská

Bystrica z 25.4.2012, sp. zn. 17Co/91/2012 (z ktorého citoval). Trovy právneho zastúpenia by pritom
mali predstavovať náhradu odmeny za právnu pomoc pri predložení podania, ktoré svojím obsahom je
šablónovitým opakovaním podaní predkladaných v nespočetnom množstve prípadov. Vedľajší účastník
na strane žalovaného sa deklaruje ako subjekt na ochranu spotrebiteľa a práve vďaka tomu mu právna
úprava priznáva osobitné postavenie spomedzi subjektov rovnakej právnej formy. „Bežné" občianske

združenie, ktoré si do predmetu svojej činnosti nedá „ochranu spotrebiteľa" totiž nemôže vstupovať
do konania ako vedľajší účastník inak, ako by pri splnené podmienky právneho záujmu na výsledku
konania. Osobitnosť združení na ochranu spotrebiteľa teda spočíva v tom, že sa mu na základe a v
súvislosti s jeho činnosťou priznávajú aj osobitné práva a postavenie. Ak už raz zákonodarca priznal
nejakému subjektu (spotrebiteľskému združeniu) určité osobitné postavenie (poukázal na § 25 zák. č.

250/2007 Z.z.) aj vo vzťahu k súdnemu konaniu, potom vychádzal z logického predpokladu, že tento
subjekt bude odborne, personálne a materiálne pripravený na vykonávanie svojej činnosti. V opačnom
prípade by bolo minimálne nelogické, aby osobitné postavenie sa priznávalo subjektu, ktorý nie je
schopný a spôsobilý realizovať svoju činnosť. Predloženie podanie vedľajším účastníkom je zhodné, ako
predkladávinýchveciach.Vsúvislostisposúdenímúčelnostitrovprávnehozastúpeniaspotrebiteľského

združenia poukázal priamo na názor Najvyššieho súdu SR - uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 6
M Cdo 5/2013, z ktorého citoval. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu,
ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s
názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu
súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti

so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať
advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa
účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom
konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje

k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník
sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy, ktoré vynaložil v tejto
súvislosti, nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto
záveru a vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú
správne. Združenie - vedľajší účastník v tomto prípade namiesto toho, aby zastupovalo spotrebiteľa,

aby vystupovalo prostredníctvom svojich „odborne vyškolených" zamestnancov a členov vstupuje do
konania vždy už zastúpené právnym zástupcom, a to pravidelne vo všetkých konaniach a bez výnimky.
Takéto združenia vstupujú do konania vždy zastúpené právnym zástupcom, aj keď o obsahu konania
nemajú žiadnu predstavu (viď napríklad prípad vstupu do konania, kde išlo o pracovnoprávny spor,prípad kedy išlo k podnikateľský spor a pod.). V tomto prípade vedľajší účastník svojím postupom
jednoznačne splnil uvedený „štandardný" postup týchto združení. Procesná úprava teda v tomto prípade
nebola využitá k účelu, pre ktorú bola prijatá. Ale k tomu (vyjadrené slovami Najvyššieho súdu SR „V

takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom
zastupovania advokátom v súdnom konaní), aby sa produkovali trovy právneho zastúpenia. Tvrdí
(a odôvodnenie uznesenia mu dáva za pravdu), že údajné trovy právneho zastúpenia vedľajšieho
účastníkaniesúúčelné,uplatňujúsavrozporesozákonomapretopriznanieichnáhradynemálegitimitu
a oporu v zákone. S ohľadom na uvedené skutočnosti preto tvrdí, že rozhodnutie o priznaní náhrady trov

právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka je nedôvodné a nezákonné. Na základe vyššie uvedených
skutočnostítvrdí,ženapadnutývýrokjenezákonnýapretovsúlades§205ods.2písm.a)ku§221ods.1
písm. f) a písm. h) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. d) a písm. f) O.s.p. navrhol, aby odvolací súd napadnutý
výrok zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi neprizná náhradu trov právneho zastúpenia.
5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrilo združenie, ktoré uviedlo, že súhlasí v plnom rozsahu s rozhodnutím
prvostupňového súdu a navrhol odvolaciemu súdu napadnutý výrok o náhrade trov konania vedľajšiemu

účastníkovi potvrdiť ako zákonný a vecne správny. Poukázal na § 93 ods.2 O.s.p., že toto ustanovenie,
ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené súčinnosťou od 15.10.2008 zák. č. 384/2008
Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok/ dáva možnosť, aby v
prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba,
ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý sa /podľa poznámky

č. 10a k ustanoveniu § 93 ods. 2 O.s.p./ považuje aj zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a
o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Ďalej poukázal
na dôvodu správu k tejto právnej úprave a má za to, že z toho jednoznačne vyplýva, že vzhľadom
na spotrebiteľský charakter sporu, vedľajší účastník na strane žalovaného má oprávnenie vystupovať
v tomto konaní ako vedľajší účastník s tým, že nemusí preukazovať svoj právny záujem na jeho

výsledku, pretože možnosť, aby vystupoval ako vedľajší účastník na strane žalovaného /spotrebiteľa/
mu dáva priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. Z § 93 ods. 4
prvá veta O.s.p., podľa ktorého vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník,
možno vyvodiť len jeden záver a to, že vedľajší účastní má /rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník/
jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo /článok 47 ods. 2 Ústavy

SR/, ktoré sa v rámci civilného súdneho konania realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované
právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme má i právo na
náhradu účelne vynaložených trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 O.s.p. bez akýchkoľvek
pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. Súčasne platí, že vedľajšiemu účastníkovi môže
byť priznaná náhrada trov konania /teda i náhrada trov právneho zastúpenia/ len v prípade, ak právo

na náhradu trov konania vznikne tomu účastníkovi, na ktorého strane vystupoval. Z toho vyplýva, že zo
žiadneho ustanovenia právneho poriadku nevyplýva nemožnosť vedľajšieho účastníka konania dať sa v
konaní zastúpiť právnym zástupcom z radov advokátov. Touto argumentáciou poukázal na nedôvodnosť
odvolania žalobcu, že vedľajší účastník musí byť sám schopný zo svojej podstaty poskytovať právnu
pomoc. Vedľajší účastník využil iba zákonnú možnosť v konaní dať sa zastúpiť advokátom podobne,

ako sa necháva v konaní advokátom zastupovať sám navrhovateľ. Pokiaľ by mala platiť argumentácia
námietky žalobcu, potom sám žalobca, vzhľadom na predmet svojej činnosti, by mal byť schopný
vystupovať v konaní bez právneho zastúpenia, resp. trovy jeho právneho zástupcu, ktoré si v konaní
uplatňuje, mali by sa taktiež považovať za neúčelne vynaložené. Trovy právneho zastúpenia vedľajšieho
účastníka v tomto konaní považuje za účelne vynaložené, nakoľko naše vyjadrenie k žalobnému návrhu

bolo konkrétne a efektívne, ktoré pozitívne ovplyvnilo rozhodnutie prvostupňového súdu v prospech
žalovaných - spotrebiteľov. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutú časť výroku
rozsudkuprvostupňovéhosúdupotvrdilažalobcuzaviazalkpovinnostinahradiťvedľajšiemuúčastníkovi
trovy odvolacieho konania v sume 34,30 eur (25,72€+8,58€ režijný paušál) na účet právneho zástupcu
vedľajšieho účastníka do troch dní od právoplatnosti uznesenia na č. účtu 520700- 4200922518/8360.

6. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že on uzatvoril 10.8.2010 so žalovaným
Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8300031020 (ďalej len "zmluva"), na základe ktorej poskytol
žalovanému úver vo výške 690,00 €. Poskytnutý úver spolu s úrokom sa žalovaný zaviazal splatiť v 30
mesačných splátkach (vrátane úrokov) vo výške 42,47 € vždy k 19. dňu v mesiaci. Žalovaný v bode 8 a
nasl. uzavrel doplnkovú službu a to dohodu o poskytnutí služby odkladu splátok. Uzavretie dohody nie

je podmienkou na uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere viď bod 8.6, dohoda o poskytnutí služby je
oddelenáajgrafickyodostatnéhotextuzmluvyajesamostatneparafovanázmluvnýmistranami.Odplata
za uzavretie dohody (116,49 eur) je uvedená v bode 8.1, jej spôsob úhrady (vzájomné započítanie)
si zmluvné strany dohodli v bode 8.4. Dňa 10.8.2010 preto bola vyplatená na účet uvedený v zmluvesuma 573,51 eur. Predmetom dohody o poskytnutí služby je odplatné prevzatie záväzku veriteľom
poskytnúť odklad splatnosti maximálne troch splátok. V prípade využitia odkladu splátok sa v prvom
rade dlžník vyhne sankciám za omeškanie. Ich maximálnu výšku upravuje § 3a nar. vlády č. 87/1995

Z.z. Taktiež odklad splatnosti splátok znamená, že z dôvodu ich omeškania (ak by nedošlo ani k
odkladu ich splatnosti a ani k ich úhrade) nemôže dôjsť k zosplatneniu úveru (§ 565, § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka). Zároveň je potrebné vziať do úvahy fakt, že splátky s odloženou splatnosťou
sa uhrádzajú až na konci, po uhradení ostatných splátok. Podľa bodu 8.3 Dohody o poskytnutí služby:
Splátky úveru/revolvingu, ktorých splatnosť bola na základe tejto Dohody o poskytnutí služby odložená

sa Dlžník zaväzuje uhradiť po splatení ostatných splátok úveru/revolvingu, podľa posledného platného
splátkového kalendára a to spôsobom dohodnutým v Zmluvných dojednaniach Žiadosti/ Zmluvy, pričom
výška odložených splátok úveru/revolvingu, ako aj deň splatnosti každej odloženej splátky v príslušnom
mesiaci zostávajú nezmenené. V tomto prípade je odklad splátok v záujme žalovaného. Odklad splátok
slúži na riešenie situácie, kedy dlžník nemôže splátku uhradiť z dôvodov napr. práceneschopnosti, straty
príjmu a pod. Zároveň umožňuje dlžníkovi, aby sa nedostal do omeškania a teda nevznikli mu záväzky

titulom omeškania (v zmysle nar. vlády č. 87/1995 Z.z.). Logickým záverom uvedeného je, že dojednanie
záväzku veriteľa poskytnúť odklad splatnosti splátok je na prospech dlžníka. Možnosť odkladu splátok je
zo strany dodávateľa služba, ktorú ponúka ako možnosť riešenia situácie, kedy dlžník nebude schopný
splácať svoje záväzky. Žalovaný sa slobodne a dobrovoľne rozhodol, že si túto službu „zakúpi". Žalobca
nemá záujem na odkladaní splátok a vyjadril sa k neprijateľnosti zmluvných podmienok, k dohodnutej

zmluvnej pokute a úroku z omeškania a navrhol rozhodnúť v zmysle žalobného petitu.
7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.
9. Rozsudok vo výroku, ktorým bol v prevyšujúcej časti návrh zamietnutý, nebol odvolaním napadnutý,
tento nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 1, 3 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom

konaní preskúmavaný.
10. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitýverejnýzáujem.)prejednalodvolaniežalovanejv1.radevrozsahuvyplývajúcomz§380ods.1,2
CSP a zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) napadnutého 1. výroku

rozsudku, ani na jeho zrušenie (§ 389 ods.1 CSP), preto ho, podľa § 388 CSP, zmenil tak, že žalobu
zamietol. Rovnako prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a zistil,
že nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) napadnutého 4. výroku rozsudku, ani
na jeho zrušenie (§ 389 ods.1 CSP), preto ho, podľa § 388 CSP, zmenil tak, že združeniu náhradu trov
konania nepriznal a potvrdil rozsudok v jeho 3. výroku podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vo výroku vecne

správny, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
11. Aj keď žalovaná v 1. rade v odvolaní výslovne neoznačila odvolacie dôvody, skutočnosti v odvolaní
uvedené sa dajú podradiť pod odvolací dôvod upravený v § 365 ods.1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam).
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesovúčastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

13. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo ale opomenul skutočnosť,
ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo a jeho skutkové zistenia sú
založené na chybnom hodnotení dôkazov.
14. Súd správne uzavrel, že zmluva o úvere je neplatným právnym úkonom podľa § 39 O. z., že pre tzv.

civilnoprávnu úžeru je právny úkon absolútne neplatný v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi,
že dojednanie úrokov z úveru je neplatné, keďže dojednanie výšky úroku je obligatórnou náležitosťou
zmluvy o úvere a následkom absencie tejto podstatnej náležitosti sa v súlade s § 11 ods.1 zák. č.
129/2010 Z. z. považuje daný úver za bezúročný a teda, že žalovaní sú povinní žalobcovi vrátiť rozdiel
výšky poskytnutého úveru 690 eur a zaplatenej sumy 597,11 eur, t.j. 92,89 eur. Pri tomto hodnotení si
však neuvedomil, že žalovaní na základe neplatnej zmluvy o úvere zaplatili čiastku 116,49 eur (č. l. 10)

ako odplatu za uzavretie dohody uvedenú v bode 8.1 zmluvy o revolvingovom úvere, ktorú si žalobca
bezdôvodne započítal resp. odrátal z výšky poskytnutého úveru, na čo mu nárok z neplatnej zmluvy
nevznikol, lebo účastníci nemali spôsobilé pohľadávky na započítanie (§ 580 O. z.). Preto túto sumu
je potrebné zarátať v prospech úhrad vykonaných žalovanými a teda zaplatili nie len 597,11 eur ale aj
116,49 eur. Platby realizované žalovanými (713,60) predstavujú vyššiu ako sú povinní vrátiť (690 eur).

15. Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. a/ ku § 221 ods.1 písm. f/ a písm. h/ O.s.p.,
ktorého ekvivalentom je § 365 ods.1 písm. b/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces) spočíva v tom, že vady konania postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri
dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom

samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku
ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím
dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania
predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada
konania,ktorámôžemaťvplyvnasprávnosťrozhodnutia,vkonkrétnomprípadenemusímaťzanásledok

vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol
iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného
predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa

k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj
(v čase rozhodovania súdu § 100 ods.1 O. s. p. (teraz § 171 ods.1 CSP) alebo poučenia o dôkaznej
povinnosti (§ 132 ods.1 CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez
nariadenia pojednávania (§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky]. Vadnosť konania
môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní

pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené [§
205a ods.1 písm. b) O. s. p.]. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania
nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. CSP (predtým O. s. p.), napr. osoba, ktorá mala byť
vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach
riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozopre s § 204 CSP a p..

16. Odvolací dôvod § 365 ods.1 písm. b) CSP spočíva v tom, že procesným postupom alebo aj
rozhodnutím súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, v dôsledku ktorého účastník nemôže
uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP.
17. Podľa čl. 46 ods.1 úst. zák. 460/1992 Zb. (ďalej len Ústava SR) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 47 ods.3 Ústavy SR všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
19. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť
môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku
alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých aleboochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,
pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
20. Podľa čl. 6 ods. 1, 2 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej

miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu,
ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážne postavenie strán sporu. Súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu vyplývajúce z ich
zdravotného stavu a sociálneho postavenia.
21. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že právo na spravodlivý proces je bezprostredne spojené s

ústavným právom zakotveným v čl. 46 ods.1 Ústavy SR a čl. 47 ods.3 Ústavy SR a tak ako citované
ústavné práva ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (viď Uznesenie ÚS
SR sp. zn. II.ÚS 4/1994 z 19.1.1994, I. ÚS 50/04). Tieto ústavné práva sa premietajú aj v čl. 6 ods.1,2
CSP, ktorým sa zakotvuje princíp rovnosti, ktorý garantuje rovnaké postavenie účastníkov v konaní. Pod
rovnakým postavením treba rozumieť také procesné práva účastníkov, ktoré zabezpečia spravodlivý

súdny proces.
22. Pod spravodlivým súdnym procesom treba rozumieť povinnosť súdu zabezpečiť rovnosť zbraní,
t.j. možnosť uplatnenia práv, teda možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,
zúčastniť sa na procesných úkonoch, možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu a pod.
23. K naplneniu tohto odvolacieho dôvodu dôjde, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. K neprávnym procesným postupom možno zaradiť aj taký procesný postup alebo
aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané
mu CSP. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj rozhodnutie
súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP (napr.

právo zúčastniť sa konania vo veci, byť vypočutý ako účastník konania, robiť prednesy, navrhovať
vykonanie dôkazov a pod.) ale aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne
konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve
na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods.1 ústavy a v čl. 6 ods.1 Dohovoru (napr. III. ÚS209/04, III. ÚS 95/06,

III. ÚS260/06, III. ÚS153/07).
24. Podľa § 234 ods.2 CSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.
25. Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti
(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným

spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie
veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad

musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne

vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci
poprávnejstránketrebapritom rozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávnehopredpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v

ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré
skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v
prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia

nevyplývajú.
26. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod
č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov), Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv aslobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.) a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie
to znamená odňatie jeho možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je
spokojný - efektívne využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 355
CSP), t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 365 ods.1 CSP, lebo ak rozhodnutie neobsahuje

žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade strana sporu objektívne
nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa
kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom
konaní úspešný.
27. Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne dôvody alebo obsahuje iba
nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích
dôvodov.
28. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a zásadám súdnej
praxe a je preskúmateľný.
29. Žalobcauplatnilodvolacídôvod podľa§205ods.2písm.d/,ktorémuzodpovedá§365ods.1písm.f/

CSPsatýkachybyvzisťovanískutkovéhostavuvecisúdomprvejinštancieZodôvodnenianapadnutého
rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných
dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na
chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli

z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
30. Uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
31. Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/, ktorému zodpovedá § 365 ods. 1

písm. h/ CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú
účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§365 ods. 1
písm. h)] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú
aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo

aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne
aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach
a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i
jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej
stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo

pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na
základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti
a ako bola preto vec rozhodnutá.
32. Súdsícepoužilsprávnyprávnypredpisalenesprávnehovyložilnadanýskutkovýstavhonesprávne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach

a povinnostiach stranách sporu.
33. Nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho
jeho procesného oprávnenia (por. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1
Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo
44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).

34. Súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.2 O.s.p. a konštatoval, že vedľajší účastník na
strane žalovaných účelne bránil práva žalovaných v 1. a 2. rade a že jeho trovy považuje za účelne
vynaložené.
35. Z rozhodovacej činnosti súdov, týkajúcej sa priznávania trov právneho zast. združeniu je uvedený
právny názor zrejmý. V prejednávanej veci trovy vynaložené združením, pozostávajúce z trov právneho

zast., nie sú v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, preto ich nemožno
považovať za účelne vynaložené. Je potrebné poukázať i na skutočnosť, že združenie - vzhľadom
na svoj cieľ - bolo vytvorené na ochranu spotrebiteľa, že samotné združenie je spôsobilé a schopné
chrániť záujmy spotrebiteľa. Združenie má právo zvoliť si pri účasti v konaní zástupcu, avšak taktovynaložené trovy nemožno považovať za účelné bránenie práva samotného účastníka v konaní. Právo
na právnu pomoc sa priznáva každému, tak fyzickej, ako aj právnickej osobe, ak vystupuje v spore
ako žalovaná strana a hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v

Čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v
konaní pred nimi využívali právnu pomoc, že súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na
úhradu účelne vynaložených trov konania a v tejto súvislosti má vedľajší účastník rovnaké možnosti ako
ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zastúpením v rámci zák. upravených možností,
t. j. nie je vopred vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zastupovanie advokáta, avšak tým, že sa mu

neprizná náhrada trov konania - trov právneho zast., pretože sa nepovažujú za účelne vynaložené,
lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania (nález II.ÚS78/03 z
9.9.2004 Ústavného súdu Slovenskej republiky), nie je porušené jeho základné právo na právnu pomoc
a rovnosť účastníkov v konaní podľa Čl. 47 ods.2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky. V prejednávanej
veci nemožno urobiť záver, že zástupca združenia vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci,
t. j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu. Znenie § 137

O. s. p. (účinné od 1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i náhradu výdavkov právnickej osoby,
ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov
právnickej osoby, nie o odmenu za zastupovanie, ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby.
Napokon treba dodať, že paušálny vstup združení do všetkých konaní, bez zreteľa na stav konkrétneho
súdneho konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť jeho úkonov, nemožno považovať za dôkaz o jeho

vôli naplniť cieľ svojej činnosti. S prihliadnutím na cieľ združenia, ktorým je ochrana a presadzovanie
oprávnených záujmov spotrebiteľa, a na konkrétne okolnosti prípadu a to najmä skutočnosť, že vstúpil
do konania ako profesijná organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu, a splnomocnil na
svoje zastupovanie advokáta, hoci zo samotnej jeho podstaty vyplýva, že musí byť schopný pomáhať
tomu účastníkovi konania, na strane ktorého vstupuje do konania, nemožno - ako už bolo uvedené -

považovať jeho trovy za účelne vynaložené a tiež nemožno opomenúť skutočnosť známu odvolaciemu
súdu z iných vecí, že aj iné subjekty s rovnakým predmetom činnosti (cieľom) ako združenie, vstupujú
do toho istého konania na strane žalovaného ako združenie a na svoje zastupovanie splnomocňujú
advokáta, čo nutne vedie k úvahe, že primárnou pohnútkou pre vstup do konania nie je ochrana práv
konkrétneho spotrebiteľa. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že združenie - vzhľadom na svoj cieľ

- bol vytvorený na ochranu spotrebiteľa, jeho výdavkami sú výdavky na financovanie jeho účelu a na
jeho správu, teda z uvedeného vyplýva, že samotné združenie je spôsobilé a schopné chrániť záujmy
spotrebiteľa.
36. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

37. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
38. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.
39. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

40. Združenie nemalo v odvolacom konaní úspech preto mu nevznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.
41. Žalobca a žalovaná v 1. rade mali v odvolacom konaní úspech, ale žalovanej žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli a žalobcovi neboli priznané lebo v odvolacom konaní sa rozhodovalo o
vzťahu vzniknutom medzi ním a združením a odvolací súd tento hodnotil aplikujúc § 257 CSP, pričom

dospel k záveru, že ide o výnimočný prípad a sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa z hľadiska
citovaného ust., spočívajúce v okolnostiach danej veci a to aj s prihliadnutím na súčasnú právnu úpravu,
podľa ktorej združenie nemá postavenie intervenienta a v konaní môže zastupovať stranu sporu -
spotrebiteľa (§ 291 ods. 1 CSP) len na základe plnej moci.
42. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konaťpred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.