Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 28, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/337/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114202009
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114202009.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:

JUDr.DašaKontríkováaJUDr.ĽubicaBundzelová,vprávnejvecižalobcov:1/N.D.,rodenáT.,narodená
XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/X, R., 2/ Q. D., narodený X.XX.XXXX, bytom Vl. L. XX, R., 3/ Z. D.,
narodený XX.XX.XXXX, bytom R. X, R., všetci zastúpení: Mgr. Ľudovít Paulovič, advokát so sídlom M.
Rázusa 9, Lučenec, proti žalovaným: 1/ R. S., narodený XX.XX.XXXX, bytom H. D. XX, R., zastúpený:
JUDr. Ľubica Janušková, advokátka so sídlom Trhová 4, Trnava, 2/ KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s.,
Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska, advokát, so sídlom
Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného 1/ a 2/ proti rozsudku

Okresného súdu Trnava, č.k. 8C/21/2014-182 zo dňa 24. novembra 2015 v časti, kde súd žalobe vyhovel
a dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 8C/21/2014-196 zo dňa 11. januára 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti vo veci samej p o t v r d z u j e.

II. V časti spôsobu plnenia sa m e n í tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 1/ sumu
10.000 eur tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého,
žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 7.500 eur tak, že plnením jedného zo žalovaných

zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého, žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 3/ sumu
7.500 eur tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého.

III. Dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti spôsobu plnenia náhrady trov konania žalobcov
1/ až 3/ m e n í tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu trov konania vo
výške 1.080,45eurtitulom náhradytrovprávnehozastúpeniakrukámprávnehozástupcužalobcovMgr.
Ľudovíta Pauloviča tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého, žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu trov konania vo výške 1.080,45 eur

titulom náhrady trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu žalobcov Mgr. Ľudovíta Pauloviča
tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého, žalovaní 1/
a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 3/ náhradu trov konania vo výške 1.080,45 eur titulom náhrady trov
právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu žalobcov Mgr. Ľudovíta Pauloviča tak, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého.

IV. Vo zvyšnej časti sa dopĺňací rozsudok p o t v r d z u j e .

V. Žalobcom 1/ až 3/ sa priznáva nárok na náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi 1/ sumu
10.000 eur, žalobcovi 2/ sumu 7.500 eur a žalobcovi 3/ sumu 7.500 eur, vo zvyšnej časti súd návrhzamietolaotrováchkonaniarozhodoldopĺňacímrozsudkomtak,žezaviazalžalovaných1/a2/spoločne
a nerozdielne zaplatiť každému zo žalobcov náhradu trov konania vo výške 1080,45 eur ako náhradu
trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu žalobcov Mgr. Ľudovíta Pauloviča, žalovaného

2/ zaviazal zaplatiť súdny poplatok vo výške 832,50 eur, trovy štátu vo výške 1,50 eur a o trovách voči
žalovanému 1/ tak, že štát nemá právo na náhradu súdneho poplatku a trov konania. Svoje rozhodnutie
právne odôvodnil aplikáciou ust. § 415, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 438 ds. 1, § 440, § 441, § 442
ods. 1, § 444, § 11, § 13 ods. 1, § 15, § 822, § 823, § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej
iba „OZ“), § 2 písm. e) zák. č. 381/2001, § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu

11.3.2012, § 16 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z.z. v znení účinnom ku dňu 11.3.2012. Skutkovo svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že v prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv majú dotknuté osoby nárok
v zmysle § 13 Obč. zákonníka v prvom rade domáhať sa zdržania neoprávnených zásahov, ďalej
odstránenia následkov neoprávneného zásahu a poskytnutia primeraného zadosťučinenia. Návrh na
poskytnutie primeraného zadosťučinenia sleduje priznanie satisfakcie fyzickej osobe, ktorej osobnostné
právo bolo porušené so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného

stavu. Satisfakcia prichádza do úvahy v prvom rade v podobe morálnej, napr. ospravedlnenie. Nárok
na priznanie finančnej satisfakcie - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy len
vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca. Pre určenie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia sú stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vždy vychádzať - a to závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy a okolnosti, za akých došlo k neoprávnenému zásahu. Určenie výšky zadosťučinenia

v peniazoch sa preto v zmysle § 136 OSP stáva predmetom voľného uváženia súdu. Súd pritom musí
vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu a opierať sa o konkrétne a preskúmateľné hľadiská.
Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha, imateriálny charakter,
všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a nepremlčateľnosť.
Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu ostatných subjektov práva, ich predmetom sú

výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť), patria každej fyzickej osobe „a priori“, (sú prejavom ľudskej
osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým
právnym postavením, výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach určených právnym
poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe, nemožno ich scudzovať,
deliť od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti (sú

časovo neobmedzené počas života fyzickej osoby) sú nezdediteľné (netvoria predmet dedičstva), sú
nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemožno ich postihovať exekúciou. Na rozdiel od
nich majetkové práva možno oddeliť od ich subjektov, prevádzať (scudzovať) ich, podliehajú exekúcii,
premlčaniu a preklúzii. Špecifickosť subjektívnych osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým
je priamo osobnosť človeka, fyzickej osoby v jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti (subjektívne

rýdzo osobné, resp. osobnostné právo) Občiansky zákonník upravuje ako jednotné právo (doslovné
znenie „fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku toho je treba jednotlivé práva,
ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom k
rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú
jednotu. Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník v § 11

výslovne život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej
povahy. Podľa ustanovenia článku 8 odseku l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv
a slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb., každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Z ustanovenia článku 17 Medzinárodného paktu o
občianskych a politických právach publikovaného pod č 120/1976 Zb. vyplýva, že nikto nesmie byť

vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie a
každý má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom.

2. Právo na súkromie v rôznych poňatiach môže zahŕňať tak ochranu rodinného života, súkromie
obydlia, listové tajomstvo, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním údajov o osobe. V ústavnej rovine je zakotvené v článku 16 Ústavy Slovenskej
republiky - nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená, obmedzená môže byť len v prípadoch
ustanovených zákonom; článku 19 ods. 1 - každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života, ods. 2 - každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe; v

článku čl. 21 garantujúcom nedotknuteľnosť obydlia; v článku 22 zaručujúcom ochranu listového
tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov.3. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci
ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do

práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká
ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma
postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová
(emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť
citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou

osobou.

4. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak
došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú
exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ
hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto

právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v
prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah
do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby, následkom ktorého
je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom

úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv.
postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom; ide o najbližších príbuzných, a to manžela a deti, a ak
ich niet, o rodičov. Špecifickosť osobnostných práv spočíva v ich predmete (objekte), ktorým je osobnosť
človeka. Ochrana osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe bez ohľadu na pôvod, rasu, národnosť,
sociálne postavenie atď. Predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej celistvosti ako nehmotný

statok, ktorý patrí vždy konkrétnej fyzickej osobe. Toto právo je nescudziteľné, neprevoditeľné, časovo
neobmedzené a nepremlčateľné. Za určitých podmienok môžu právo na ochranu osobnosti uplatňovať
po smrti fyzickej osoby len jej najbližší príbuzní.

5. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že B. D. zomrel dňa XX.X.XXXX. Uznesením

ČVS:ORP-1145/1-OVK-TT-20123 zo dňa 14.1.2013 bolo voči žalovanému 1/ vznesené obvinenie za
prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
h) Trestného zákona v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona v súvislosti s dopravnou nehodou
zo dňa 11.3.2012. Žalobkyňa 1/ ako poškodená si do zápisnice o výsluchu poškodeného dňa 13.2.2013

uplatnila náhradu škody vo výške 13 416,65 eur (bolestné 8535,90 eur + vecná škody 4880,75 eur).
Rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 5T/34/2013-296 zo dňa 24.5.2013 (právoplatné dňa 24. 5.
2013) bol žalovaný 1/ (R. S.) uznaný vinným, že dňa 11.3.2012 v čase o 10.50 hod. na ceste v úseku
medzi obcami Bučany a Trakovice viedol osobné motorové vozidlo zn. Citroën Xsara, EČ TT-869 AK, v
pravom jazdnom pruhu smerom na obec Bučany tým spôsobom, že sa plne nevenoval vedeniu vozidla

a nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho dostal s vozidlom šmyk, prešiel za pravú
krajnicu, kde narazil do zvodidiel, od ktorých bolo vozidlo Citroën Xsara odhodené do protismerového
jazdného pruhu, kde došlo k nárazu s oproti jazdiacim vozidlom zn. Škoda Favorit, EČ: TT-549 BC, ktoré
viedol vodič B. D., pričom po náraze ostalo vozidlo obvineného stáť v strede cesty a vozidlo zn. Škoda
Favorit odhodilo mimo pravú krajnicu vozovky do priekopy v smere jeho jazdy s tým, že pri dopravnej

nehode prišlo k zraneniu M. V., spolujazdkyne obvineného, N. D., spolujazdkyne vo vozidle Citroën
Xsara, utrpela polytraumu, zlomeninu zubu 2. krčného stavca, otras mozgu, zlomeninu hrudnej kosti,
zlomeninu 1-8 rebra vľavo, pomliaždenie hlavy v čelovej oblasti vľavo, pomliaždenie kolena vpravo,
pomliaždenie predkolenia vľavo vyžadujúce si liečbu spojenú s práceneschopnosťou v trvaní 12 týždňov,
a B. D. utrpel rozsiahle sériové zlomeniny rebier s trhlinami pohrudnice, zakrvácanie do pohrudnicovej

dutiny, pomliaždenie krčnej miechy v oblasti 1. a 2. krčného stavca, pričom tento vzniknutým zraneniam
podľahol, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania -
porušením dôležitej povinnosti, uloženej mu podľa zákona, inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu
na zdraví a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu
podľa zákona, inému z nedbanlivosti ublížil na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu

podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s
poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví
podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona
a prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. Za to bol odsúdený na trest odňatia slobodyv trvaní 2 roky. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona súd obvinenému určil skúšobnú dobu v trvaní 5
rokov a podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd obvinenému uložil trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlo akéhokoľvek druhu v trvaní 6 rokov. Poškodení, okrem iného žalobkyňa 1/ (N. D.) boli

so svojimi nárokmi na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie. Znaleckým posudkom
č. 04/2012, 09/2012 MUDr. Mgr. Anežky Zummerovej, PhD., MUDr. Norberta Moravanského PhD.,
bolo zistené, že smrť B. D. je v príčinnej súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode
dňa 11. 3. 2012 a bezprostrednou príčinou smrti bol úrazovo-krvácavý šok pri poraneniach viacerých
oblastí tela. Znaleckým posudkom č. 28/2012 MUDr. Alexandra Köröcza, PhD. žalobkyni 1/ znalec určil

bolestné - obodovanie vzniknutých zranení pri dopravnej nehode na 555 bodov (á 15,38 eur za bod -
spolu 8535,90 eur). Znaleckým posudkom č. 58/2012 Ing. Miloša Kosíka bolo uvedené, že pri kontrole
stavu brzdovej sústavy, prednej nápravy a riadenia a zadnej nápravy vozidla Citroën Xsara, EČ - 869
AK znalec nezistil náhlu závadu technického charakteru, ktorá by mala za následok vznik dopravnej
nehody.Znaleckýmposudkomč.369/2012Ing.PetraRosenbergerabolonazákladeposúdeniatechniky
jazdy jednotlivých vodičov zistená technická príčina dopravnej nehody a to nesprávna technika jazdy

vodiča vozidla Citroën Xsara. Nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Citroën Xsara bola tým prvkom,
ktorý vyvolal kolíznu situáciu. Zároveň pre rýchlosť dovolenú v mieste dopravnej nehody 90 km/h
vodič vozidla Citroën Xsara vytvoril vodičovi vozidla Škoda Favorit prekážku z technického hľadiska
náhlu. Žalobkyňa 1/ a B. D. uzavreli manželstvo dňa 05.11.1965. Žalobkyni 1/ bolo poukázané poistné
plnenie vo výške 9660 eur ako sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle lekárskeho posudku

o sťažení spoločenského uplatnenia za 600 bodov (posttraumatická stresová porucha s úzkostnými
stavmi). Poistnou zmluvou č. 6562747226 zo dňa 24.03.2011 uzavrel žalovaný 2/ s Ing. Z. S. poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla - skupina vozidla B2b, zelená
metalíza, rok výroby 1998, so začiatkom poistenia 25.03.2011 na neurčito. Žalovaný 1/ je od 20.08.2014
vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Žalobkyňa 1/ je dlhodobo sledovaná v psychiatrickej

starostlivosti pre depresívnu symptomatiku, stavy úzkosti po prekonanej psychotraume/autohavária, sú
jej predpísané lieky.

6. Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade sú: existencia
ujmy (spočívajúca v poškodení duševného zdravia žalobcov), porušenie právnej povinnosti, resp.

protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv
žalobcov), príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním. Na základe zisteného
skutkového stavu a citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že v dôsledku tejto
dopravnej nehody spôsobenej žalovaným 1/ došlo k zásahu do osobnostného práva žalobcov tak, že
bola narušená celistvosť ich rodiny a bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom

následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobcov v citovej oblasti je nenapraviteľné. V
danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chráneného § 11 Občianskeho
zákonníka, ktorého súčasťou je i rodinný život, kedy z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov
tohto spoločenstva celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá dopadá na zostávajúcich členov rodiny, takže
primeraným zadosťučinením v danom prípade je i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle

§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a
kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život
jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Protiprávnym
zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi
vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby,

t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej
nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu,
pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby. Zásah do
emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého
je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom
úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv.
postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom, ide o najbližších príbuzných, manžela, deti, rodičov
(porovnaj napr. rozsudok NS ČR zo dňa 28.02.2005 sp. zn. 30 Cdo 1678/2004, ako aj rozhodnutia
NS SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009 a 1 Cdo 77/2009, 3 Cdo 228/2012). V danej veci v dôsledku tragickej

smrti manžela žalobkyne 1/ a zároveň otca žalobcov 2/ a 3/ následkom dopravnej nehody došlo k
nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného manžela, čím je žalobkyňa 1/ do budúcna
ochudobnená o rodinný život a táto spočíva aj v citovej strate, keď žalobkyňa 1/ smrťou manžela stratila
jeho lásku a radosť s ním prežívanú. Zároveň utrpela citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitochúzkosti, smútku, zúfalstva a šoku zo smrti milovanej osoby. Žalobkyni 1/ sa smrťou manžela zmenil
celý život, pretože s manželom žili v šťastnom a spokojnom manželstve, vychovali spoločne dve deti,
manžel pracoval na záhrade, staral sa o chalupu. Žalobkyňa 1/ má zhoršený zdravotný stav, je plačlivá.

Ťažko znáša útrapy života bez manžela. S manželom trávili všetok čas na dôchodku, bez nejakých
zásadných povinností, spoločne pomáhali so starostlivosťou o vnuka, čo však nehoda prekazila, keď aj
pred dôchodkom pracovali na jednom pracovisku. Zároveň žalobcovia 2/ a 3/ utrpeli tak ako žalobkyňa
1/ následkom dopravnej nehody stratu milovaného otca, čím sú do budúcna ochudobnení o rodinný
život a táto strata spočíva aj v citovej stránke, keď navždy stratili otca a pocit, že sú aj naďalej dieťaťom,

ktorému je ich otec vždy na blízku a oporou v prípade potreby. Žalovaný 1/ svojim protiprávnym konaním
spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných práv
žalobcov, a to do ich práva na súkromný a rodinný život. Ide o tak závažný zásah do práva na ochranu ich
osobnosti, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca, preto sú dané predpoklady
pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Je nepochybné, že ujmu, ktorá žalobcom vznikla, by na
ich mieste každá iná osoba považovala za ujmu objektívne závažnú. V danom prípade mal súd za to,

že nie je potrebné preukazovať, že došlo k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti žalobcov v spoločnosti,
pretože to nie je obligatórnou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pri zásahu
do práva na ochranu osobnosti, spočívajúcom v narušení súkromného a rodinného života. Svedeckými
výpoveďamimalsúdvkonanípreukázané,ževzťahymedzižalobcamianebohýmB.D.bolifunkčné.Tak
žalobkyňa ako aj žalobcovia mali k nebohému vrúcny vzťah a jeho stratu ťažko znášajú aj s odstupom

času. Jediným predpokladom je, že primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 je nepostačujúce,
následok spočívajúci v znížení vážnosti osoby v spoločnosti je v § 13 ods. 2 uvedený len príkladmo a
nevzťahuje sa na zásahy do súkromného alebo rodinného života fyzickej osoby. Neoprávnený zásah
do práva na súkromie totiž nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej
osoby v spoločnosti. Porušenie práva na súkromie treba odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov

do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch pri neoprávnenom zásahu do súkromného a rodinného života je existencia závažnej ujmy,
teda takej, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu
zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za značnú. V danom prípade došlo protiprávnym
konaním žalovaného 1/ k nezvratnému a závažnému následku spočívajúcemu v smrti manžela

žalobkyne 1/, keď táto prišla o možnosť zachovávať s ním sociálne a citové väzby, utrpela i citovú
traumu. Citová, morálna a sociálna ujma žalobkyne 1/ bola v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním
žalovaného 1/. Uvedené platí aj v prípade žalobcov 2/ a 3/, keď možnosť zachovať s otcom sociálne a
citové väzby bola narušená a utrpená ich citová trauma bola v priamej súvislosti s protiprávnym konaním
žalovaného 1/. Žalovaný 1/ svojim protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o

pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných práv žalobcov, a to do ich práva na súkromný
a rodinný život. Ide o tak závažný zásah do práva na ochranu ich osobnosti, že žiadna z morálnych
foriem zadosťučinenia nie je postačujúca, preto sú dané predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch.

7. Žalobcovia žiadali od žalovaných každý titulom nemajetkovej osobnostnej ujmy sumu po 20.000,-
eur. Táto suma sa však súdu javila ako zjavne neprimerane vysoká. Určenie výšky peňažnej náhrady
v prípade splnenia podmienok § 13 ods. 2 OZ, je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd pri svojom
rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z kritérií uvedených v ustanovení
§ 13 ods. 3 OZ, t. j. jednak zo závažnosti vzniknutej ujmy a jednak z okolností, za ktorých došlo k

zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pri určení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal u
každého žalobcu predovšetkým na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrteľného zranenia
manžela žalobkyne 1/ a zároveň otca žalobcov pri dopravnej nehode a dôsledky, ktoré táto tragická
nehoda u nich vyvolala. Zohľadnil aj to, že išlo o nedbanlivostný trestný čin žalovaného 1/. V konaní
nebolo preukázané a uvedené nebolo ani nikým tvrdené, spoluzavinenie B. D. na predmetnej dopravnej

nehode. Súd dospel k záveru, že v danom prípade je primeranou výška nemajetkovej ujmy v sume
10.000 eur v prípade žalobkyne 1/, ktorá podľa názoru súdu zohľadňuje neodstrániteľný následok v
podobe smrti manžela žalobkyne 1/ a dôsledky, ktoré táto strata u žalobkyne 1/ vyvolala. Následkom
protiprávneho konania žalovaného 1/ došlo v danom prípade k nenávratnej deštrukcii možnosti
rozvoja medziľudských väzieb medzi žalobkyňou 1/ a jej manželom a tým k intenzívnemu zásahu do

osobnostných práv žalobkyne 1/, práva na jej súkromie a rodinný život. Iba morálne zadosťučinenie vo
forme ospravedlnenia nemôže odčiniť dopad protiprávneho konania žalovaného 1/. Právo na súkromie
je jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby. Porušením svojich povinností nedodržaním
pravidiel cestnej premávky sa žalovaný 1/ dopustil zásahu do rodinného súkromia žalobcov. Traumažalobkyne 1/ je neodstrániteľná, preto je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške ako bolo uvedené vyššie. Súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalovaných, ktorí žiadali,
aby súd v konaní zohľadnil, že žalobkyni 1/ bolo už žalovaným 2/ vyplatená náhrada škody za bolestné

vo výške 8535,90 eur (555 bodov) a za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 9660 eur (600
bodov posttraumatická stresová porucha s úzkostnými stavmi). Predmetné finančné čiastky, ktoré už
boli žalobkyni 1/ vyplatené sa netýkajú nároku, ktorý si uplatnila v tomto konaní a titulom nemateriálnej
ujmy ako pozostalá po manželovi, ktorý zomrel pri dopravnej nehode, ale týkajú sa nárokov žalobkyne 1/
ako účastníčky dopravnej nehody, pri ktorej zomrel jej manžel. V prípade žalobcov 2/ a 3/ súd zohľadnil,

že obaja už boli v čase smrti ich otca dospelí, s vlastnými rodinami ako to, že žiaden z nich už nežili v
domácnosti s otcom. Obaja žalobcovia 1/ a 2/ mali k ich otcovi vrúcny vzťah, obom bol ich otec morálnou
oporou, boli s otcom v pravidelnom kontakte, keďže všetci žijú v blízkosti. Stratili možnosť prežívať s
ním pozitívne aj prípadné negatívne stránky života, vzájomnú pomoc a podporu, skutočnosť ktorú ani
nie je potrebné osobitne dokazovať. Súd mal za to, že u obidvoch je dôvodná suma 7.500 eur s ohľadom
na vyššie uvedené. Ide o nenávratnú ujmu; trauma zo straty syna je pre rodičov neodstrániteľná.

Zásah do ich osobnostných práv spôsobil vinník dopravnej nehody, motorovým vozidlom, ktoré bolo
povinne zmluvne poistené u žalovaného 2/. Žalobcovia však v konaní nepreukázali, že by tragická
smrť ich manžela a otca zanechala následky fatálneho charakteru, spočívajúce napr. v závažnom a
neodstrániteľnom zhoršení ich zdravotného stavu, v preukázateľne negatívnej trvalej duševnej traume
a pod..

8. Pri riešení otázky, kto nesie zodpovednosť za zásah do osobných práv žalobcov podľa § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka, resp. kto je pasívne legitimovaný, vzal súd do úvahy, že z hľadiska
obsahu a účelu sú zodpovednostným vzťahom vzniknutým v dôsledku zásahu do osobnostných práv
najbližšiezodpovednostnévzťahy,naktorédopadajúustanovenia§420anasl.Občianskehozákonníka.

V zodpovednostnom právnom vzťahu na jednej strane vystupuje ten, kto sa dopustil protiprávneho
konania a na druhej strane ten, komu týmto protiprávnym konaním vznikla určitá ujma. Totožný je účel
oboch inštitútov - zabezpečiť v čo najväčšej miere nahradenie vzniknutej škody. Žalovaný 1/ ako vodič
motorového vozidla jazdil na vozidle, ktorého prevádzkovateľom bol jeho otec a v dôsledku predmetnej
dopravnej nehody došlo k vzniku škody, za ktorú nesie zodpovednosť žalovaný 1/ v zmysle § 420 ods.

1 Občianskeho zákonníka titulom všeobecnej zodpovednosti za škodu. Predpokladmi zodpovednosti
v zmysle ust. § 420 ods. 1 OZ sú a) protiprávny úkon - v tomto prípade porušenie pravidiel cestnej
premávky, b) spôsobenie škody, c) príčinná súvislosť medzi a) a b) a d) predpokladané zavinenie s
možnosťou exkulpácie podľa § 420 ods. 3 OZ. Protiprávny úkon žalovaného 1/, spočívajúci v porušení
pravidielcestnejpremávky,vznikškodyspočívajúcivpoškodenízdraviaaúmrtíB.D.manželažalobkyne

1/aotcažalobcov2/a3/,príčinnásúvislosťmedziprotiprávnymkonanímžalovaného1/avznikomškody
ako aj zavinenie žalovaného 1/ tak bola dostatočne preukázaná. Súd posúdil zodpovednosť žalobcu 1/
predovšetkým v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Obč. zákonníka titulom všeobecnej zodpovednosti za
škodu a to z dôvodu, že v danom prípade bolo vzhľadom na výsledky trestného konania jednoznačne
preukázané zavinenie žalovaného 1/ vo forme nedbanlivosti.

9. Pasívna legitimácia žalovaného 2/ ktorý je poistiteľom žalovaného 1/ (zodpovednostného subjektu) a
jeho povinnosť zaplatiť uvedenú náhradu škody spoločne a nerozdielne so žalovanými 1/ a 2/ vyplýva
z ustanovenia § 15 ods. 1 z. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného

na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to vo výške (v tom rozsahu) v akom za škodu zodpovedá
poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť, je preukázanie zodpovednosti
poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby
poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 cit. zákona,
t. j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody, o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení

(§ 4 ods. 2 písm. a) cit. zákona). Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného 2/, že náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je krytá a nesúvisí s dojednaným povinným zmluvným poistením
a teda neexistuje právny titul, na základe ktorého by mal žalovaný 2/ plniť žalobcom nemajetkovú
ujmu v peniazoch, preto namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie pokiaľ ide o nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď poukazoval na to, že ako poisťovateľ vozidla je povinný poskytnúť

žalobcovi ako poškodenému náhradu škody vzniknutej v dôsledku predmetnej dopravnej nehody v
prípade zodpovednosti žalobcov, pričom rozsah tejto náhrady vymedzuje § 4 z. č. 381/2001 Z. z.. V
zmysle tohto ustanovenia žalovaný 2/ nie je povinný za žalovaného 1/ poskytnúť žalobcom náhradu
nemajetkovej ujmy. Žalovaný 2/ nesúhlasil s eurokonformným výkladom pojmov náhrada škody aškoda na zdraví v zmysle ustanovení z. č. 381/2001 Z. z. a teda, že by sa nemajetková ujma mala
považovať za súčasť náhrady škody na zdraví. Dôvodil odlišnosťou práva na náhradu škody na zdraví
a práva na náhradu nemajetkovej ujmy, keď každé z uvedených práv je samostatným právom ničím

nesúvisiacim s druhým z uvedených práv. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy je upravené v § 11
až 17 OZ upravujúcich ochranu osobnosti, právo na náhradu škody na zdraví je upravené v § 420
až 450 OZ. Smernica EÚ je normatívnym aktom, adresovaným členským štátom a nie občanom,
jednotlivcom, či orgánom členských štátov, preto je záväzná len pre členské štáty avšak len pokiaľ ide o
dosiahnutývýsledokaniepokiaľideoformučimetódypoužitéčlenskýmištátminadosiahnutieurčeného

výsledku. Jednotlivcom nevznikajú priamo zo smernice žiadne práva či povinnosti, práva a povinnosti im
vzniknú len z vnútroštátnych predpisov obsahujúcich implementáciu smernice. Eurokonformný výklad
pojmov náhrada škody na zdraví a náhrada nemajetkovej ujmy je podľa žalovaného 2/ neprípustným
extenzívnym výkladom zákona. Právna úprava povinného zmluvného poistenia neobsahuje žiadnu
zmienku o vzťahovaní sa poistenia na nemajetkovú ujmu spôsobenú tretím osobám poisteným. Súdny
dvor EÚ podľa neho nevyslovil záver, že v zmysle z. č. 381/2001 Z. z. je poisťovateľ povinný z povinného

zmluvného poistenia odškodňovať aj náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej zásahom do osobnostných
práv poškodených. V danom prípade súd dospel k záveru, že zásah do osobnostných práv žalobcov (do
jeho práva na súkromný a rodinný život) bol spôsobený pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný
1/. Žalovaný 2/ bol poisťovateľom jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel. Súd dospel k záveru, že žalovaný 2/ je v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pasívne

vecne legitimovaný podľa § 15 v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) z. č. 381/2001 Z. z. Poistený má v
zmysle tohto zákonného ustanovenia z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil
poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
pričom poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi.

10. Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba
rozumieť pod pojmom škoda použitým v zákone č. 381/2001 Z. z. Súd bol toho názoru, že pre
účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj
náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv
pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej

osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia zodpovednosti za škody spôsobené
prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto
prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode
najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode
vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za

neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia.
Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona č. 381/2001 Z. z. (gramatický výklad),
resp. vychádzajúci z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné
majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych

prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu
pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri
insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje
extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. tak, že doň patrí aj náhrada
nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom

poistného krytia.

11. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí,
že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak
to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod. Rozširujúci výklad pojmu

škoda pre účely zákona č. 381/2001 je aj ústavne konformný, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje
disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným
zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ
totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca, zakladá § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení pozostalým, ktorými sú manžel alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na

jednorazové odškodnenie vo výške 730 násobku denného vymeriavacieho základu, najviac však vo
výške 46.485,40 eur (u manžela alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné
ako náhrada nemajetkovej ujmy poskytovaná z úrazového poistenia. Niet preto rozumného dôvodu,
prečo by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho pri dopravnej nehode akozamestnanca mala byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch,
akbynešloozamestnanca,bytomutaknemalobyť.Jetakmernemožnévyčísliťhodnotustratyľudského
života v peňažnej forme, preto jedinou možnosťou je v rámci voľnej úvahy súdu a v rámci zohľadnení

všetkých rozhodujúcich skutkových okolností, dospieť k primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy,
keď rozhodujúcim dôkazným prostriedkom bol samotný žalobný návrh a výsluch žalobcu. Pokiaľ
účastníci konania poukazovali na rozhodovaciu prax súdov v obdobných prípadoch, ktorými podporili
svoju argumentáciu, súd mal za potrebné zdôrazniť, že skutkové okolnosti každého jedného prípadu sa
líšia. Čo sa týka otázky primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a rozhodovacej praxe súdov, súd

príkladmo poukázal napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2012,
vktoromdovolacísúdodmietoldovolanie,čímpotvrdilsprávnosťrozhodnutísúdovnižšíchstupňov,ktoré
poškodenému priznali náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 120.000 eur, a to z dôvodu nezákonného
trestného stíhania a uloženia trestu odňatia slobody. Preto aj v kontexte takéhoto rozhodnutia nemožno
považovať priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výškach priznaných žalobcom po úmrtí manželky
a matky za neprimerané. Ďalej súd poukázal na zákonnú úpravu ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č.

215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení ku dňu 10. 4. 2012
navýpočetodškodnenia,akideoujmunazdraví,saprimeranepoužijúustanoveniaosobitnéhopredpisu
upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia; 1)
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť. 2) Ak bola trestným činom spôsobená
smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Ak

právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom.
Ak bola poškodenému spôsobená ujma na zdraví znásilnením alebo sexuálnym násilím, poškodený
má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej
mzdy. Výška minimálnej mzdy v roku 2012 v zmysle Nariadenia vlády č. 343/2011 Z.z., pre zamestnanca
odmeňovaného mesačnou mzdou bola určená vo výške 327,20 eur mesačne (50 x 327,20 = 16.360 eur).

12. Napokon pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 treba vychádzať z chápania tohto
pojmu v komunitárnom práve. Predmetný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej
únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo
16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o

kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda,
ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa
slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo
„akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za
ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája

2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA).

13. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada
nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy na základe
výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ),

ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj
iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej
než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží
poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Aj podľa právnej úpravy poistenia občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach (smernica rady č.

72/166/EHS, smernica č. 90/232/EHS, smernica č. 2000/26/ES) sú členské štáty povinné prijať všetky
primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potencionálnych obetí nehôd a
aby akékoľvek ujmy v oblasti povinného poistného krytia motorových vozidiel nezostali neuhradené. S
použitím eurokomformného výkladu pojmov „náhrada škody na zdraví“ v § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods.

4 a § 15 ods. 1 z. č. 381/2001 Z. z. a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za
neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci
náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody
(ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ, ktorú

v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) z. č. 381/2001 Z.
z. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ preto podľa súdu
spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla podľa citovaného zákona, a preto je aj daná pasívna legitimáciažalovaného 2/ na náhradu tejto nemajetkovej ujmy, a to spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/. Vo
vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu vo
výške a v rozsahu v akom za škodu zodpovedá poistený škodca.

14. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 24. októbra 2013 (C-22/12) vo veci Haasová, pod pojmom
ujma na zdraví sa má rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti
poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená
zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Súdny dvor na základe

týchto svojich úvah dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia
nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu
tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva. Podľa výroku ktorého článok 3 ods. 1 Smernice
Rady 72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady č. 84/5/EHS z 30. decembra

1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho
parlamentu a Rady č. 2005/15/EHS z 11.05.2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady
90/232/EHS zo 14.05.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať tak, že povinné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci samej. V 56. bode rozsudku Súdny dvor konštatoval, že poškodené osoby pri svojom nároku
sa opierajú o § 11 Občianskeho zákonníka, teda majú oporu vo vnútroštátnom práve. V 57. bode

rozsudku sa uvádza, že tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou,
podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa
týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej
sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Citovaným rozsudkom Súdny dvor Európskej únie
rozhodol,žeakvnútroštátneprávoumožňujerodinnýmpríslušníkomobetedopravnejnehodypožadovať

náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového
vozidla. Súdny dvor súčasne upozornil, že i keď nerozhoduje vnútroštátny spor, vnútroštátnemu súdu
prináleží, aby rozhodol právnu vec v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora, pričom týmto rozhodnutím sú
rovnako viazané ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s podobným problémom.

15. Identický právny záver prijal Súdny dvor Európskej únie aj v rozsudku vo veci C-277/12 z 24.10.2013,
v ktorom sa náhrady nemajetkovej ujmy domáhal maloletý syn, ktorého rodičia zomreli pri dopravnej
nehode.

16. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, smernica rady 72/166/EHS a smernica

rady84/5/EHS samajúvykladaťvtomzmysle,žepovinnépoisteniezodpovednostizaškoduspôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

17. Rozsudky Súdneho dvora Európskej únie týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom
alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd,
ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Benedetti, 52/76,
3.2.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2). Súdny

dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od
okamihu,kedytotoustanovenienadobudloúčinnosť.Súdnymdvorominterpretovanéustanoveniemusia
vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením
prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter
a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb.

s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988,
Zb. s. 379, bod 27). V zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorou je všeobecný
súd členského štátu viazaný, je náhrada nemajetkovej ujmy jednou z náhrad krytých povinným
zmluvným poistením. Za stavu, že právo Slovenskej republiky (jeho ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 OZ)umožňuje žalobcovi požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je teda dôvodný záver, že takáto náhrada
nemajetkovej ujmy, musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Súd preto neuznal právnu
argumentáciu žalovaného 2/, že nie je pasívne legitimovaný v časti nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy. Za stavu, že právo Slovenskej republiky (jeho ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 OZ) umožňuje žalobcovi
požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je teda dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy
musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho
výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom
spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované

bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (citované z nálezu
Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.03.2008). V materiálnom právnom štáte nejde len o dodržiavanie
práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré sú v súlade s
hodnotami,naktorýchjeprávnyporiadokvybudovaný.Právojespoločenskýnormatívnysystém,ktorého
účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva
vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné.

Súdu jednoznačne prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť
absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad
absurdum" odmietol a aby zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude
racionálny a spravodlivý.

18. Vnútroštátny orgán aplikácie práva sa má vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho
práva, t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom, aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej
smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Súd
členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho
právneho predpisu samotnými ustanoveniami smernice. Pri výklade pojmov "náhrada škody, škoda na

zdraví" súd prvej inštancie vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-22/12 zo dňa 24.
októbra 2013 správne uzavrel, že v rámci náhrady škody sa odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená
pozostalým po obeti dopravnej nehody, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví.

19. V predmetnej právnej veci aplikovateľným vnútroštátnym právom sú zákony č. 381/2001 Z.z.,

Občiansky zákonník, ako aj výklad tzv. „motorových smerníc“ EÚ. Ustanovenia týchto smerníc (a
ich jazykové mutácie) považujú za synonymá pojmy „ujma na zdraví“, a „osobná ujma“ (v anglickom
preklade „personal injury“), pričom v tejto súvislosti je potrebné vychádzať zo štruktúry a účelu smernice.
Uvedené pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku“ a snažia sa najmä o posilnenie ochrany obetí.
Za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov, a teda pod pojem ujma na

zdraví zaradiť akúkoľvek ujmu, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje
vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity
osoby, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Náhrady nemajetkovej ujmy sa pritom okrem
obetí škôd môžu domáhať aj ich pozostalí; únijné právo to nevylučuje. Tento záver nemôže spochybniť
ani okolnosť, že ustanovenia týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy patria do tej časti Občianskeho

zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti (§ 11 a nasl.), a ktorá je nezávislá od časti
týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova (§ 415 a nasl.). Zodpovednosť poisteného
za spôsobenie dopravnej nehody a usmrtenie ďalších osôb vznikla na základe dopravnej nehody a má
okrem trestnoprávnej aj občianskoprávnu povahu, vplýva aj na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy
pozostalým po obeti dopravnej nehody.

20. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona
č. 381/2001 Z.z. tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv
pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych
predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný

doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história
jeho vzniku, systematická súvislosť a pod..

21. Za stavu, že právo Slovenskej republiky (jeho ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 OZ) umožňuje žalobcami
požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je teda dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy

musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Súd neuznal právnu argumentáciu žalovaného
1/ a 2/, že nie sú pasívne legitimovaní ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.22. Ujmu vo všeobecnosti možno definovať ako zničenie alebo oslabenie právneho pomeru, a to v
neprospech niektorého alebo všetkých subjektov tohto pomeru. K zničeniu právneho pomeru môže
prísť aj usmrtením člena rodiny (rodiča, dieťaťa, manžela/manželky) , ktorá skutočnosť spôsobí zničenie

rodinnoprávneho pomeru, ku ktorému patria osobnostné práva, rodinné vzťahy, prípadne aj vyživovacia
povinnosť (napríklad Luby, Š.: Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve. I. zväzok. Vydavateľstvo
Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1958, s. 274, 275, 280, 285-288).

23. S poukazom na vyššie uvedené preto, podľa názoru súdu, za ujmu na zdraví patrí okrem majetkovo

vyjadrenej zložky aj náhrada nemajetkovej ujmy ako forma satisfakcie za spôsobenú ujmu. Logicky
preto aj na tento prejednávaný prípad je aplikovateľný postup podľa § 15 a § 4 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 381/2001 Z.z. v spojení s § 13 OZ. Pri usmrtení osoby náhrada majetkovej ujmy (škody) v podobe
ušlého zárobku, prípadne v úhrade liečebných nákladov, neprichádza do úvahy, pretože dotknutá osoba
zomrela.RovnakoneprichádzadoúvahymateriálnanemajetkováujmavpodobebolestnéhoaleboSSÚ.

24. Podľa názoru súdu v prípade usmrtenia osoby majú teda pozostalí právo na náhradu nemateriálnej
nemajetkovej ujmy spočívajúcej v trvalých alebo vo veľmi dlho po usmrtení im blízkej osoby trvajúcich
útrapách spojených s vedomím jej trvalej straty. Nemateriálna nemajetková ujma sa nedá vyjadriť v
peniazoch, preto nemôže ísť o ekvivalentnú náhradu, ale o primeranú satisfakciu poskytovanú vo forme
náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ (v spojení s rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie vo

veciach C-22/12 a C-277/12 citovanými vyššie).

25. Podľa ustanovenia § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, ak právnym predpisom
alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy
plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ

oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných
zanikne. Citované ustanovenie upravuje tzv. pasívnu solidaritu, ktorá je vyjadrená termínom „spoločne a
nerozdielne“. Je charakterizovaná viacerými subjektmi na dlžníckej strane a ich povinnosťou splniť dlho
tomu istému veriteľovi spoločne a nerozdielne. Jej funkcia spočíva vo väčšom zabezpečení pohľadávky
veriteľa a uľahčení jej uplatnenia. V zmysle ods. 1 však treba zdôrazniť, že solidarita môže byť založená

jednak právnym predpisom, pričom v takomto prípade pasívna solidarita je upravená výslovne a vyplýva
zo znenia toho ktorého ustanovenia právne normy. Solidarita môže byť ďalej založená rozhodnutím
súdu, dohodou účastníkov alebo povahou plnenia.

26. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného
práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo
osobné právo, nestačí na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do
osobnostných práv. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv,
jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy. V

uvedenomzmyslejeurčujúciobsahnároku,aniepredmetjehoochrany.Akobsahomnárokunanáhradu
nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje,
aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.

27. Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním vypočutím

účastníkov konania, listinnými dokladmi založenými v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového
materiálu ( § 120 ods. 1 OSP). Žalobcovia vo svojom návrhu boli povinní v zmysle ust. § 79 ods.
1 OSP pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovolávajú a ďalej
prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením
dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 OSP Súd teda vec prejednal v intenciách tvrdení

uvádzanými žalobcami, ktorými odôvodňovali svoj žalobný návrh. Vykonaným dokazovaním považoval
skutkový stav za dostatočne preukázaný na rozhodnutie vo veci samej a zároveň existencia ďalších
dôkazov v konaní nevyplynula najavo, a to ani z priebehu konania ani zo samotného návrhov žalobcov.
Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním považoval súd za dostatočné pre posúdenie
rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k meritu, a preto uzavrel, že nebolo potrebné nariaďovať

výnimočné ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity účastníkov konania (§ 120 ods. 1, 4 OSP ).

28. Dopĺňacím rozsudkom rozhodol súd o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 3 OSP podľa ktorého
aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, akmal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z
výšky súdom priznaného plnenia. Súd priznal žalobcom 1/, 2/ a 3/, ktorí mali v konaní čiastočný úspech,

s prihliadnutím na to, že výška plnenia závisela od úvahy súdu, plnú náhradu trov konania každému v
sume 1.080,45 eur. Pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny súd vychádzal z § 10 ods. 8, § 13 ods.
2, § 13a, § 16 ods. 3, ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení neskorších predpisov. Celková suma náhrady trov konania pozostáva z nasledovných úkonov

právnej služby á 136,94 eur:
- príprava a prevzatie zo dňa 30. 10. 2013
- písomné podanie na súd zo dňa 22. 1. 2014
- písomné podanie zo dňa 18. 6. 2014
- účasť na pojednávaní dňa 19. 6. 2014
- účasť na pojednávaní dňa 7. 10. 2014

- účasť na pojednávaní dňa 22. 1. 2015
- účasť na pojednávaní dňa 2. 4. 2015
- účasť na pojednávaní dňa 23. 6. 2015
- účasť na pojednávaní dňa 24. 11. 2015
9 x á 136,94 eur (vyčíslené ako 3 x á 91,29 eur = 273,87 x 50 %), 1 x režijný paušál á 7,81 eur, 4 x režijný

á paušál 8,04 eur, 4 x režijný paušál á 8,39 eur, náhrada straty času za účasť na pojednávaní dňa 19. 6.
2014 cesta Lučenec - Trnava a späť za 9 polhodín á 13,40 eur, účasť na pojednávaní dňa 7. 10. 2014
cesta Lučenec - Trnava a späť za 9 polhodín á 13,40 eur, účasť na pojednávaní dňa 22. 1. 2015 cesta
Lučenec - Trnava a späť za 9 polhodín á 13,98 eur, účasť na pojednávaní dňa 2. 4. 2015 cesta Lučenec
- Trnava a späť za 9 polhodín á 13,98 eur, účasť na pojednávaní dňa 23. 6. 2015 cesta Lučenec - Trnava

a späť za 9 polhodín á 13,98 eur, účasť na pojednávaní dňa 24. 11. 2015 cesta Lučenec - Trnava a
späť za 9 polhodín á 13,98 eur, cestovné za použitie motorového vozidla EČ LC064BN v zmysle § 16
ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z, zákona č. 283/2002 Z. z., Opatrenia MPSVaR č. 181/2008 Z. z. za
účasť na pojednávaní dňa 19. 6. 2014 cesta Lučenec - Trnava a späť/ 1 x 410 km x 0,183 € + náhrada
za pohonné hmoty 6,7l/100 km x 410 km x 1,361 eur, za účasť na pojednávaní dňa 7. 10. 2014 cesta

Lučenec - Trnava a späť/ 1 x 410 km x 0,183 € + náhrada za pohonné hmoty 6,7l/100 km x 410 km x
1,326 eur, za účasť na pojednávaní dňa 22. 1. 2015 cesta Lučenec - Trnava a späť/ 1 x 410 km x 0,183
€ + náhrada za pohonné hmoty 6,7l/100 km x 410 km x 1,135 eur, za účasť na pojednávaní dňa 2. 4.
2015 cesta Lučenec - Trnava a späť/ 1 x 410 km x 0,183 € + náhrada za pohonné hmoty 6,7l/100 km x
410 km x 1,191 eur, za účasť na pojednávaní dňa 23. 6. 2015 cesta Lučenec - Trnava a späť/ 1 x 410

km x 0,183 € + náhrada za pohonné hmoty 6,7l/100 km x 410 km x 1,196 eur, za účasť na pojednávaní
dňa 24. 11. 2015 cesta Lučenec - Trnava a späť/ 1 x 410 km x 0,183 € + náhrada za pohonné hmoty
6,7l/100 km x 410 km x 1,091 eur. Súd vyčíslil náhradu vo výške 2701,12 eur (1232,46 + 7,81 + 32,16
+ 33,56 + 241,20 + 503,18 + 450,18 + 200,55). Vyčíslenú náhradu súd zvýšil o 20 % DPH 540,22 eur
(zo sumy 2701,12 eur). Celkovo súd vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3241,34 eur

(2701,12 + 540,22). Nakoľko právny zástupca zastupoval v konaní troch žalobcov, preto súd zaviazal
žalovaných zaplatiť každému žalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia vo
výške 1080,45 eur ako 1/3 zo sumy 3241,34 eur a to v zmysle ustanovenia § 149 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku právnemu zástupcovi žalobcov Mgr. Ľudovítovi Paulovičovi.

29. Pokiaľ ide o cenu za pohonné hmoty, právny zástupca žalobcov nepredložil doklad o ich zakúpení
zo dňa 19. 6. 2014 a žiadal priznať cenu 1,361 eur za liter. Súd mal preukázanú cenu pohonných hmôt
zverejnených na Y. /Štatistický úrad SR/ za deň 19. 6. 2014 v sume 1,361 eur za liter /motorová nafta/,
ktorú súd aj priznal. Pokiaľ ide o cenu za pohonné hmoty, právny zástupca žalobcov nepredložil doklad
o ich zakúpení zo dňa 7. 10. 2014 a žiadal priznať cenu 1,326 eur za liter. Súd mal preukázanú cenu

pohonných hmôt zverejnených na Y. /Štatistický úrad SR/ za deň 7. 10. 2014 v sume 1,326 eur za liter /
motorová nafta/, ktorú súd aj priznal. Pokiaľ ide o cenu za pohonné hmoty, právny zástupca žalobcov
nepredložil doklad o ich zakúpení zo dňa 22. 1. 2015 a žiadal priznať cenu 1,135 eur za liter. Súd mal
preukázanú cenu pohonných hmôt zverejnených na Y. /Štatistický úrad SR/ za deň 22. 1. 2015 v sume
1,135 eur za liter /motorová nafta/, ktorú súd aj priznal. Pokiaľ ide o cenu za pohonné hmoty, právny

zástupca žalobcov nepredložil doklad o ich zakúpení zo dňa 2. 4. 2015 a žiadal priznať cenu 1,191 eur
za liter. Súd mal preukázanú cenu pohonných hmôt zverejnených na Y. /Štatistický úrad SR/ za deň 2. 4.
2015vsume1,191eurzaliter/motorovánafta/,ktorúsúdajpriznal.Pokiaľideocenuzapohonnéhmoty,
právny zástupca žalobcov nepredložil doklad o ich zakúpení zo dňa 23. 6. 2015 a žiadal priznať cenu1,196 eur za liter. Súd mal preukázanú cenu pohonných hmôt zverejnených na Y. /Štatistický úrad SR/ za
deň 23. 6. 2015 v sume 1,201 eur za liter /motorová nafta/, priznal požadovanú cenu. Pokiaľ ide o cenu
za pohonné hmoty, právny zástupca žalobcov nepredložil doklad o ich zakúpení zo dňa 24. 11. 2015 a

žiadal priznať cenu 1,099 eur za liter. Súd mal preukázanú cenu pohonných hmôt zverejnených na Y. /
Štatistický úrad SR/ za deň 24.11.2015 v sume 1,091 eur za liter /motorová nafta/, ktorú súd aj priznal.

31. Podľa ustanovenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v platnom znení vo veciach ochrany
osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných

prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného
vlastníctva je tarifnou hodnotou 1.000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak
sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy.

32. Súd nepriznal žalobcom náhradu trov právneho zastúpenia za tri režijné paušály ku každému úkonu
právnej služby, a pri výpočte vychádzal z hodnoty jedného režijného paušálu ku každému úkonu právnej

pomoci, ktorý následne rozdelil medzi troch žalobcov, keď spôsob vyčíslenia právnym zástupcom
žalobcov nemá oporu vo vyhláške č. 655/2004 Z. z. v platnom znení.

33. Súd nepriznal žalobcom náhradu trov právneho zastúpenia a to cestovné a náhradu straty času za
úkon právnej pomoci dňa 30.10.2013 (príprava a prevzatie), keď nemal právnym zástupcom preukázanú

opodstatnenosť tejto požiadavky a teda, že k príprave a prevzatiu došlo mimo miesto výkonu jeho
činnosti a to v Trnave, keď právny zástupca žalobcov má miesto výkonu svojej činnosti v Lučenci a nie
v Trnave.

34. Vzhľadom na to, že žalobcovia sú zo zákona od platenia súdnych poplatkov oslobodení, súd zaviazal

žalovaného 2/ na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 832,50 eur (333 eur + 249,75 eur + 249,75
eur), keď žalovaný 1/ je oslobodený od poplatku, nakoľko mu bol rozhodnutím sp. zn. 4108/2014 zo dňa
10.04. 2014 Centrom právnej pomoci priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci. Súd vychádzal z
úspechu žalobkyne 1/ v konaní 50 %, pričom žalovaný 2/ bol v konaní úspešný 50 %, preto súd vyčíslil
sumu 333 eur ako 50 % súdneho poplatku 666 eur (66 eur + 600 ako 3 % zo sumy 20 000 eur predmet

konania žalobkyne 1/). Žalobca 2/ bol v konaní úspešný 37,50 %, žalovaný 2/ bol úspešní 62,50 %, preto
súd vyčíslil súdny poplatok vo výške 249,75 eur ako 37,50 % zo sumy 666 eur (66 eur + 3 % z 20 000
eur predmet konania žalobcu 2/). Žalobca 3/ bol v konaní úspešný 37,50 %, žalovaný 2/ bol úspešný
62,50 %, preto súd vyčíslil súdny poplatok vo výške 249,75 eur ako 37,50 % zo sumy 666 eur (66 eur
+ 3 % z 20.000 eur predmet konania žalobcu 3/).

35. Uznesením č. k. 8C/21/2014-163 zo dňa 01.7.2015 súd priznal svedočné vo výške 3,59 eur zo
štátnych prostriedkov. Súd uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania, ktoré
platil a to svedočné vo výške 1,50 eur a to vo výške 3,59 eur ako 41,67 %, keď žalovaný 2/ bol v celom
konaní neúspešný 41,67 % a úspešný 58,33 %. Nakoľko bol žalovanému 1/ priznaný Centrom právnej

pomoci priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci je oslobodený od platenia súdneho poplatku a
náhrady trov štátu, preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku VI. svojho rozhodnutia.

36. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 1/ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, ktorý žiadal, aby súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh žalobcov 1/ až 3/

vočižalovanému1/zamieta.Zároveňnavrhol,abysúdpriznalžalovanému1/náhradutrovkonaniaatoaj
v prípade, že nebude mať vo veci úspech, nakoľko s poukazom na ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.
z., poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Žalovaný
1/ nedal svojim správaním príčinu na podanie návrhu na začatie konania proti jeho osobe. Vo svojom
odvolaní uviedol, že je nepochybné, že žalovaný 1/ je zodpovedný za dopravnú nehodu, pri ktorej došlo

k smrteľnému zraneniu vodiča protiidúceho vozidla, manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ a 3/,
ktorý na následky zranenia zomrel. Vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe tým došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv žalobcov v zmysle ust. § 11 OZ. V čase dopravnej nehody bolo motorové
vozidlo, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, poistené na základe poistnej zmluvy č. 6562747226
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v poisťovni Kooperativa

poisťovňa, a.s.. Na základe poistnej zmluvy došlo v prospech žalobcov k poistnému plneniu, a to náklady
na pohreb a pomník v sume 2.444,39 eur, odťah vozidla v sume 132,31 eur, vecná škoda v sume
1.154 eur, poškodené okuliare v sume 67,50 eur, a pre žalobkyňu ako účastníčku nehody bolestné
v sume 5.817 eur a doplatok bolestného v sume 2.909 eur, sťaženie spoločenského uplatnenia zapostraumatickú stresovú poruchu s úzkostnými rysmi v sume 9.660 eur. Je nepochybné, že smrťou
manžela a otca žalobcov bolo zasiahnuté do ich osobnostných práv, keď úmrtím ich najbližšieho došlo
k narušeniu ich duševného zdravia. Pre účely priznania nároku na nemajetkovú ujmu v zmysle ust. § 13

OZ je však potrebné skúmať, do akej miery došlo k narušeniu integrity u každého pozostalého osobitne,
nakoľko úmrtie v rodine je pozostalými vždy vnímané individuálne a nemá na každého rovnaký dopad.
Tiež je potrebné prihliadať aj na ďalšie okolnosti danej veci, najmä primeranosť zadosťučinenia, ktoré
bolo pozostalým už poskytnuté a tiež na okolnosti na strane osoby, ktorá smrť ich blízkeho zavinila.
Žalovaný 1/ mal vydané vodičské oprávnenie dňa 24.02.2012. Dopravnú nehodu zavinil dňa 11.03.2012

neúmyselne, keď sa na vlhkej vozovke dostal do šmyku a v dôsledku nesprávnej techniky riadenia
uviedol vozidlo do nestabilného stavu, čoho následkom bol náraz do zvodidiel a následný prejazd do
protismeru,čímvyvolalkolíznusituáciu.Akozačínajúcivodičnemalžiadneskúsenostisriadenímvozidla
v situácii, do ktorej sa dostal a nedokázal nehode zabrániť. Za svoje konanie bol odsúdený v trestnom
konaní a bol mu uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom so skúšobnou dobou v trvaní
5 rokov. Treba tiež poukázať na to, že žalobkyni 1/ bolo poskytnuté poisťovňou nielen poistné plnenie

za poškodenie zdravia, ktoré utrpela v dôsledku dopravnej nehody, ale jej bolo poskytnuté aj plnenie
v sume 9.660 eur, a to podľa lekárskeho posudku za postraumatickú stresovú poruchu s úzkostnými
rysmi, teda za psychickú ujmu, ktorá sa u nej prejavila práve v dôsledku straty manžela. Za citovú ujmu,
ktorú žalobkyňa utrpela vo forme šoku a smútku zo straty manžela jej tak už bolo poisťovňou poskytnuté
primerané zadosťučinenie vo forme finančného odškodnenia, a preto rozhodnutie súdu o priznaní ešte

ďalšejsumy10.000eurprežalobkyňu,akoodškodneniezacitovúujmujenedôvodné.Žalobcovia2/a3/,
teda deti zomrelého, v konaní nepreukázali, že by protiprávnym konaním žalovaného 1/ bolo zasiahnuté
do ich práva na súkromie, resp. do rodinného života takou mierou, že by to bránilo naplno rozvíjať ich
citové potreby. Strata rodiča je pre nich bezpochyby traumatizujúca, žiadnym dôkazom však nebolo v
konaní preukázané, že by žalobcovia stratili pocit, že sú aj naďalej dieťaťom, ktorému je ich otec na

blízku a oporou v prípade potreby tak, ako sa uvádza v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie. V
tejto súvislosti treba prihliadnuť na skutočnosť, že žalobcovia sú dospelí ľudia, ktorí majú svoje rodiny,
finančne sú nezávislí na rodičoch, pred nehodou nežili s nebohým v spoločnej domácnosti, nebohý im
neposkytoval žiadnu pomoc, ktorá by bola pre nich jeho úmrtím nenahraditeľnou stratou, nepreukázali
žiadne zdravotné problémy spojené so stratou rodiča, ich vzťah k nebohému otcovi bol štandardný, ktorý

sa vyvíjal desiatky rokov. Práve toto dlhšie obdobie umožnilo žalobcom naplniť vzťah rodiča a dieťaťa
v celej šírke vzájomných väzieb a preto ich žiaľ a smútok zo straty otca nie sú tak výrazné, aby bolo
potrebné poskytnúť im akúkoľvek nemajetkovú ujmu. Ich žalobný návrh je preto absolútne nedôvodný. V
otázke, či náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 a nasl. OZ spadá do rozsahu povinného zmluvného
poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie a v prípade,

že aj odvolací súd dospeje k záveru, že nárok žalobcov je dôvodný, je toho názoru, že v danom
prípade je aplikovateľný postup podľa § 15 a § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla.Jetohonázoru,
že s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, ktorým je zmierniť dôsledky
škôd, ku ktorým došlo prevádzkou dopravných prostriedkov, sa v rámci náhrady škody podľa ust. § 4

zákona č. 381/2001 Z. z. odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej
nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 OZ. Poukazuje tiež na ust. §
15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., z ktorého vyplýva priamy nárok poškodeného uplatniť si náhradu
priamo proti poisťovateľovi, preto navrhuje, aby náhradou nemajetkovej ujmy bola v záujme splnenia
účelu samotného poistenia a uspokojenia priznaného nároku zaviazaná povinnosťou plnenia priamo

poisťovňa. Poukazuje pritom na osobu žalovaného 1/, ktorý je evidovaný na ÚPSVaR ako uchádzač
o zamestnanie, má iba príjem z príležitostných brigád, nemá žiadny majetok, finančne je závislý na
rodičoch, ktorí ho živia, teda pre svoju nesolventnosť nie je schopný žiadneho finančného plnenia.

37. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný 2/ a to v časti, kde ho súd

prvej inštancie zaviazal na plnenie žalobcom. Uviedol, že s argumentáciou súdu prvej inštancie, kde
konštatoval, že je daná pasívna a vecná legitimácia žalovaného 2/ sa nestotožňuje. Okresný súd
vo svojom odôvodnení vôbec neuviedol samotné rozhodnutie ESD z 24.10.2013 vo veci C-22/12.
Smernice uvedené v rozhodnutí ESD boli v roku 2009 konsolidované smernicou 2009/2013. Primárnym
cieľom tzv. motorových smerníc bolo zjednodušiť voľný pohyb motorových vozidiel a zabezpečiť na

vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v oblasti povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Na druhej strane bolo účelom týchto smerníc
zabezpečiť zlepšenie ochrany obetí dopravných nehôd v Európskej únii v oblasti právnej úpravy
poistenia prostredníctvom zabezpečenia minimálneho štandardu a umožnenie účinného uplatňovanianárokov na náhradu škody zo strany obetí. Okresný súd v zmysle svojho rozhodnutia priznal tzv.
motorovým smerniciam priamy účinok. Smernice majú špeciálne postavenie v rámci komunitárneho
práva spoločenstva a sú záväzné pre členské štáty spoločenstva, ktorým sú určené, a to vzhľadom na

výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva na orgány členského štátu.
Smernica je vždy adresovaná členským štátom. Nezaväzuje a nezakladá priamo práva a povinnosti
fyzickým a právnickým osobám. Významným rozhodnutím ESD v danom prípade je rozhodnutie vo veci
Marshall C - 152/84. Právnym titulom k záväznosti existujúcej judikatúry ESD pre národné súdy nie
je jeho normatívny charakter, ktorý neexistuje, ale povinnosť aplikovať komunitárne právo správne, t.

j. tak, ako určil Súdny dvor. ESD nemá kompetenciu vykladať vnútroštátne predpisy, pokiaľ nie sú v
rozpore s nejakým konkrétnym nariadením alebo Smernicou EÚ. Žalovaný 2/ zastáva právny názor, že
slovenská právna úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z povinného
zmluvnéhopoistenia,apretorozhodnutieokresnéhosúduopasívnejzodpovednostižalovaného2/nieje
správne. Okresný súd sa totiž nevysporiadal so skutkovými okolnosťami prípadu posudzovaného ESD v

konaní C - 22/12. Z predmetného rozsudku ESD v právnej veci E. D. proti 1/ Q. S., 2/ C. D. prejednávanej
na Krajskom súde v Prešove je evidentné, že ide o prípad dopravnej nehody, ktorá sa stala na území
Českej republiky. Pri dopravnej nehode na území Českej republiky došlo dňa XX.XX.XXXX k úmrtiu
p. D., manžela žalobkyne. V zmysle Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody uzatvorené
v D. 04.05.1971, ktorý ratifikovala Slovenská a Česká republika, ako i ďalšie krajiny „Rozhodným

právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode.“. Článok 4 tohto dohovoru
upravuje výnimky pre prípad, ak sa na dopravnej nehode zúčastní iba jedno vozidlo registrované v
inom štáte, než v ktorom došlo ku nehode. Pod písmenom b) sa však uvádza, že ak sa na nehode
zúčastňujú dve vozidlá alebo viac vozidiel, platí ustanovenie písm. a) iba v prípade, že všetky vozidlá
sú registrované v tom istom štáte. Vzhľadom k uvedenému čl. 4 Dohovoru nemožno na predmetný

prípad aplikovať, nakoľko dopravná nehoda bola spôsobená na území Českej republiky, na nehode
sa zúčastnili dve vozidlá, jedno registrované v inom štáte a druhé registrované v štáte, v ktorom
došlo k dopravnej nehode, preto sa v danom prípade aplikuje čl. 3 dohovoru o práve použiteľnom
na dopravné nehody uzavretého v Haagu 04.05.1971, t. j. „Rozhodným právom sú vnútorné predpisy
štátu, na území ktorého došlo k nehode.“. ESD vo svojom rozsudku správne určil, že povinné zmluvné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poistného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej. To znamená, že právom uplatniteľným v konkrétnom prípade, je právo české, ktoré upravuje
nemajetkovú ujmu ako náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu. Uvedené však nie

je možné aplikovať v tomto konaní, nakoľko slovenská právna úprava, tak ako je uvedené aj vyššie
pod pojmom škoda nerozumie nemajetkovú ujmu, teda ujmu, ktorú je povinná uhradiť osoba, ktorá
zásah do osobnostných práv spôsobila, ak iný spôsob nápravy nie je možný, naopak tieto pojmy striktne
odlišuje. Má za to, že § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvádza, že poistený má právo, aby poisťovateľ

zaňho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody. Nemajetková ujma
však nie je škoda, čo je zrejmé i zo samotnej systematiky OZ, kde ochrana osobnosti a nemajetková
ujma je upravená v prvej časti Občianskeho zákonníka - Všeobecné ustanovenia, pričom zodpovednosť
za škodu je upravená v šiestej časti Občianskeho zákonníka. Žalovaný 2/ teda vo výklade a právnom
posúdení nároku na nemajetkovú ujmu zastáva i po vydaní rozhodnutia ESD C - 22/12 právny názor,

že nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Poukazuje na súdne rozhodnutia v podmienkach Slovenskej republiky,
ktorých právne závery sú odlišné od uvádzaných právnych záverov okresného súdu a od ktorých odvíja
ich právnu argumentáciu. Poukázal na uznesenie Okresného súdu v Humennom č. k. 18C/124/2008
a uznesenie Krajského súdu Trnava č. k. 24Co/67/2008. Ďalej uviedol, že platný Občiansky zákonník

a rovnako aj súčasná civilistická právna teória striktne od seba rozlišuje právo na ochranu osobnosti
a s ním spojené právo na náhradu nemajetkovej umy, podľa ust. § 13 ods. 2 OZ a právo na náhradu
škody v zmysle § 415 až § 450 OZ. Uvedené rozlíšenie vychádza jednak zo samotnej štruktúry civilného
kódexu, keď právo na ochranu osobnosti je vymedzené v 1. časti Občianskeho zákonníka, nakoľko je
úzko späté s nositeľom tohto práva - fyzickou osobou a na druhej strane právo na náhradu škody je

upravené v samotnej 6. časti kódexu, v ktorej je ucelene rozpracovaná problematika jednotlivých druhov
občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ako aj rozsah jej náhrady. Ďalším dôvodom, prečo právna
teória striktne odlišuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody je ich pojmová a obsahová
odlišnosť. Osobnostné práva predstavujú absolútne subjektívne práva, ktoré prináležia výlučne fyzickýmosobám. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko
späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Súčasná právna teória označuje neoprávnený zásah do
zdravia fyzickej osoby v rámci ochrany osobnosti pod pojmom „nemajetková ujma“. Pod uvedeným

pojmom však nemožno rozumieť škodu na zdraví, ktorá je pojmovo samostatná a systematicky aj
legislatívno - technicky odlišne upravená. Ust. § 13 ods. 2 a § 16 OZ predpokladajú v prvom rade
ospravedlnenie zodpovedných osôb a až v prípade, že takéto ospravedlnenie nie je dostačujúcou
náplasťou, môže dotknutý subjekt požadovať úhradu v peniazoch. Pokiaľ sa však poisťovňa nemá
za čo ospravedlňovať, pretože neusmrtila príbuzných žalobcov pri nehode, nie je teda legitimovaná

na poskytnutie nemajetkovej ujmy. Predpokladom priznania náhrady škody je preukázanie naplnenia
všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to protiprávneho konania, vzniku škody,
príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou a zavinením. Výška
resp. rozsah náhrady majetkovej škody a škody na zdraví je kvantifikovaný v ust. §§ 442 a nasl.
OZ. Zodpovednosť za nemajetkovú ujmu nie je zhodná so zodpovednosťou za ujmu majetkovú,
ktorá sa delí na skutočnú škodu a ušlý zisk. Z uvedených dôvodov nie je možné stotožniť právo na

náhradu škody na zdraví a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do osobnostnej
sféry dotýkajúcej sa zdravia či súkromia, alebo rodinných citových vzťahov fyzickej osoby. Nesúhlasí
s extenzívnym výkladom ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.. Citované ustanovenie
vymedzuje rozsah poistného krytia, a to tým spôsobom, že v ust. § 4 ods. 1 stanovuje, že poistenie
zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Už z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že poistenie sa
týka poistenia zodpovednosti za škodu a nie poistenia zodpovednosti za nemajetkovú ujmu. Z takto
vymedzeného rozsahu poistného krytia je zrejmé, že rešpektuje rozlíšenie vecnej škody, ktorá je v
Občianskom zákonníku upravená v ust. § 443 a škody na zdraví, ktoré upravujú ust. §§ 443 až 449
OZ. Platná legislatíva a ani právna teória neoznačuje osobu, ktorej osobnostné práva boli porušené

za poškodenú osobu. Bezprostredne s otázkou rozsahu poistného krytia súvisí aj otázka existencie
pasívnej legitimácie poisťovne. Táto podľa ich názoru nemôže byť daná v prípade, ak predmet konania
tvorí právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 OZ. Otázka pasívnej legitimácie
poisťovne v prípade uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla už v minulosti tvorila predmet

rozhodovacej praxe súdov. Patria k nim napr. uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20. apríla
2009, rozsudok OS Brezno sp. zn. 4C/82/2010 zo dňa 15. apríla 2011 v spojení s rozhodnutím KS
Banská Bystrica sp. zn. 17Co/296/2011 zo dňa 19. septembra 2012, či rozsudok OS Banská Bystrica
sp. zn. 7C/56/2011 zo dňa 07. novembra 2011 v spojení s rozsudkom KS Banská Bystrica sp. zn.
13Co/39/2012. Z odôvodnenia týchto rozhodnutí je zrejmé, že súdy zamietli žalobu voči žalovaným

poisťovniam z dôvodu, že nebola daná ich pasívna legitimácia v prípade uplatneného práva na ochranu
osobnosti podľa § 11 OZ. Nie je možné subsumovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vzniknutý z dôvodu neoprávneného zásahu do tzv. osobnostných práv pod pojem „škoda na zdraví“
uvedený v § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.. Uvedené subsumovanie sa nedá zdôvodniť
ani eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia, nakoľko tzv. motorové smernice, ktoré sa

týkajú poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla hovoria o „poistení
zodpovednosti za škodu“, o „náhrade škody“ a o „odškodnení poškodených osôb“. Čiže smernice sa
zaoberajú poistením zodpovednosti za škodu a nie poistením nárokov vzniknutých z iného titulu než
je zodpovednosť za škodu. Je na členskom štáte aj to, akými princípmi sa riadi odškodnenie zásahu
do zdravia človeka. Podľa vnútroštátnej úpravy v Slovenskej republike sa škoda na zdraví alebo pri

úmrtí odškodňuje nárokmi uvedenými v §§ 444 až 449 OZ, pričom iné nároky už nie sú nárokmi z titulu
náhrady škody na zdraví, resp. pri usmrtení. Slovenské občianske právo nesubsumuje nemajetkovú
ujmu pod rozsah poistného krytia zodpovednosti za škodu, čo bolo potvrdené i justičnou praxou.
Poisťovňa nemôže rozširovať poistné krytie v protiklade so znením zákona a v rozpore s dlhodobým
výkladom pojmu „náhrada škody“. Z vyššie uvedených dôvodov v konaní bola namietaná pasívna

legitimácia žalovaného 2/. Poukázal aj na § 22 ods. 1 zákona č. 575/2004 o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého najvyšší súd zverejňuje
súdne rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a
iných všeobecne záväzných právnych predpisov, a to za účelom zabezpečenia ich jednotného výkladu
a jednotného používania. Má za to, že význam takéhoto zverejňovania rozhodnutí, kedy ich súdy

rešpektujú ako konštantnú judikatúru, má za úlohu prispievať k princípu predvídateľnosti práva, a tým
zabezpečovať všetkým občanom právnu istotu, pričom tento princíp je jedným zo základných znakov
právneho štátu, ktorým je Slovenská republika v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy. Súdne rozhodnutia
bez ohľadu na to, či sa uplatnia ako prostriedok tvorby práva alebo ako prostriedok aplikácie práva,musia nastoľovať stabilný stav, tzn. že dokiaľ sa nezmení všeobecne záväzný právny predpis, ktorý súd
uplatnil, alebo dokiaľ sa nezmení právna norma vytvorená súdom, v rovnakých podmienkach súdne
rozhodnutia musia byť rovnaké. Ďalej poukázal aj na výšku priznanej nemajetkovej ujmy jednotlivým

žalobcom 1/ až 3/. U žalobkyne 1/ ako účastníčky predmetnej dopravnej nehody, pri ktorej zahynul jej
manžel, nevzniká nárok a priznanie nemajetkovej ujmy, nakoľko má nároky na uplatnenie si bolestného,
či sťaženia spoločenského uplatnenia. Uvedené nároky si žalobkyňa 1/ uplatnila, spolu jej bolo celkovo
zo strany žalovaného 2/ vyplatené poistné planenie v sume 18.195,90 eur. Na uvedené súd absolútne
neprihliadal. Rozsudok KS Nitra sp. zn. 8Co/276/2013 zo dňa 25.09.2014 hovorí o tom, že náhrada

nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. OZ je možná len v prípade, že škodu na zdraví, ako zásah do
telesnej integrity a psychickej integrity, nemožno nahradiť vôbec alebo len v neúplnom rozsahu. Teda
podanie návrhu na ochranu osobnosti na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno pripustiť
len v prípadoch, keď nespadajú pod špeciálny režim náhrady škody v Občianskom zákonníku. V
konaní bolo preukázané, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody podľa § 444 OZ, pričom si
však neuplatnila náhradu za sťaženie spoločenského uplatnia, ktorá ani nebola vyčíslená v lekárskom

posudku o bolestnom a sťaženia spoločenského uplatnenia, a nie je potom prípustné, aby sa žalobkyňa
ako osoba dotknutá pokúšala návrhom na ochranu osobnosti nahradzovať alebo navyšovať svoje
nároky z titulu náhrady škody na zdraví. U žalobcov 2/ a 3/ nebol preukázaný mimoriadny zásah do
ich osobnostných práv. Strata blízkej osoby patrí k najzložitejším životným situáciám. Odchod zo života
je v našom vedomí zakódovaný ako nespravodlivý a spôsobuje nám bolesť. Je to tak i preto, že v

tomto prípade neexistuje možnosť výberu. Nikto sa nás nepýta, či sme pripravení stratiť blízku osobu,
v prípade rodiny Hanzlíkovcov otca. I keď sa spoločnosť mení, strata človeka zostáva bolestná ako
pred stáročiami. Smrť blízkeho človeka prináša množstvo zložitých prežívaní. Silné emócie sú prejavom
utrpenia. Ide o proces, počas ktorého človek narába s bolesťou, vyrovnáva sa so stratou, aby mohol
opäť nadobudnúť rovnováhu a žiť plnohodnotným životom. Smútok ako štádium, ktorý nasleduje po

strate milovaného človeka je nevyhnutným procesom a nesmieme ho pokladať za prejav slabosti. Je
to obdobie, počas ktorého sa človek spamätáva, vyrovnáva so zmenou a zbiera sily na nový zážitok.
Má niekoľko štádií, no treba brať do úvahy, že každá osobnosť je individuálna a situácie prežíva iným
spôsobom, že jej prežívanie nikdy nie je identické s prežívaním niekoho iného. Po tragickej udalosti
nastupuje ako prvé štádium, štádium šoku a odmietania. Človek má pocit, že stratil zmysel života. Na

druhej strane treba brať na zreteľ, že žalobcovia 2/ a 3/ mali svoje samostatné rodiny, nežili dlhé roky s
otcom v spoločnej domácnosti, neboli od otca finančne závislí. Žalobca 2/ mal v čase tragickej udalosti
41 rokov a žalobca 3/ 45 rokov. Dopravnou nehodou zo dňa 11.03.2012 nedošlo u žalobcov k zmene
v ich spoločenskom a pracovnom zaradení. Všetci žalobcovia sú napriek prežitej tragickej strate blízkej
osoby naďalej v aktívnom spoločenskom a pracovnom dianí. Nakoľko výška nemajetkovej ujmy nie je

obmedzená, čo spôsobuje „ulietavanie“ do niekoľko miliónových výšok, tak i ESĽP v tejto súvislosti
konštatoval, že priznaná finančná náhrada by nemala byť neprimerane vysoká vzhľadom k iným
finančným kompenzáciám. Podobne sa vyjadril vo svojom rozhodnutí i NS SR sp. zn. 4Cdo/171/2005
zo dňa 27. apríla 2006. Ako analógiu k určeniu výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch treba poukázať
na zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilným trestným činom, kde podľa §

5 ods. 1, ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v
sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa
uvedená suma medzi nich rovnakým dielom. Uvedená suma predstavuje približne sumu 17.600 eur. Má
za to, že v danom prípade je možné aplikovať analógiu predmetného zákona, čo by bolo spravodlivé
tak voči žalobcom ako i žalovaným. Z vyššie uvedených dôvodov priznaná výška nemajetkovej ujmy

u žalobkyni 1/ 10.000 eur, žalobcov 2/ a 3/ po 7.500 eur je prehnaná a premrštená. Súd priznanie
týchto súm riadne neodôvodnil, preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné. Zároveň
ohľadom priznanej nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti poukazuje
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/93/2008. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam má za to, že
žalobcom nie je možné priznať nemajetkovú ujmu za zásah, ktorý bol žalovaným 1/ spôsobený do práva

naochranutelesnejintegritymanželaaotcažalobcov.Vzhľadomktýmtoskutočnostiampovažujesúdom
priznanú nemajetkovú ujmu za neprimerane vysokú. Má za to, že súd nesprávne právne vyhodnotil
právnystav,keďmalzato,žespoločnosťKOOPERATIVApoisťovňa,a.s.akopoisťovateľpokrývanároky
nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti. Predmetom poistného krytia nie je
nemajetková ujma, čo svojím rozhodnutím potvrdil aj NS SR, pričom uvedené nezmenilo ani rozhodnutie

Európskeho súdu C - 22/12 a má za to, že tento nebol rešpektovaný zo strany okresného súdu, čím
vytvoril právnu neistotu tým, že rozhodol odlišne od právneho stanoviska NS SR ako nadriadeného
orgánu. Motorové smernice o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
upravujú rozsah minimálneho poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorovéhovozidla, pričom samotná zodpovednosť za škodu je už predmetom vnútroštátnej úpravy. V zmysle
uvedeného bol predmetný rozsudok vyhlásený na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.11.2015 a
žalovanému 2/ bol doručený dňa 18.01.2016. Podľa § 158 ods. 5 OSP, ak predseda senátu nerozhodne

inak, rozsudok sa vyhotoví a odošle do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia; vo veci týkajúcich sa maloletých
sa rozsudok vyhotoví a odošle do 10 dní odo dňa jeho vyhlásenia. V zmysle uvedeného ustanovenia
bol žalovanému 2/ predmetný rozsudok doručený až takmer po 1,5 mesiaci lehoty stanovenej OSP, čím
došlo k procesnému pochybeniu zo strany konajúceho súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom
prípadeideorozhodnutiepoprávnejstránkezásadnéhovýznamužiadajú,abyvprípade,žerozhodnutie

súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdí, aby pripustil vo svojom rozsudku možnosť podania dovolania.
Na základe uvedeného navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu
zmenil tak, že nárok žalobcom na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/ v celom rozsahu
zamietolaabyimvzmysle§141OSPbolinahradenétrovykonaniaspolustrovamiodvolaciehokonania.

38. Žalovaný 2/ podal odvolanie i voči dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie, a to z dôvodov v

zmysle § 205 ods. 2 písm. b) a f) OSP. Poukázal na to, že podal odvolanie voči rozsudku súdu prvej
inštancie, v ktorom žiada, aby KS v Trnave predmetné rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, aby
bol nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/ v celom rozsahu zamietnutý a
boli mu priznané náhrady trov konania spolu s trovami odvolacieho konania, pričom s poukazom na
uvedené považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaných nahradiť trovy konania

žalobcom za predčasné. Žalovaní 1/ a 2/ nemôžu zodpovedať spoločne a nerozdielne za škodu,
ktorú si žalobcovia uplatňujú. Žalovaní 1/ a 2/ nemôžu byť žalovaní solidárne, a to vychádzajúc z
ust. § 438 OZ a predovšetkým z toho dôvodu, že žalovaný 2/ nezodpovedná za škodu spôsobenú
žalobcom tak ako žalovaný 1/, ale v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Zb. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má poistený z poistenia

zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky
na náhradu škody. V zmysle § 15 ods. 1 tohto zákona je poškodený oprávnený uplatniť svoj nárok na
náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Vzhľadom na uvedené,
prípadný nárok voči žalovanému 1/ prechádza za splnenia zákonných predpokladov na žalovaného
2/. V danom prípade ide o zodpovednosť následnú, ktorá prechádza na žalovaného 2/ za splnenia

zákonných predpokladov a nie za zodpovednosť spôsobenú spoločnou činnosťou viacerých škodcov,
teda žalovaného 1/ a žalovaného 2/. Na základe tejto skutočnosti má za to, že žalovaný 1/ a žalovaný
2/ nemôžu byť solidárne zodpovední za vznik škody a súd má vyhovieť návrhu, ak má za preukázané
všetky predpoklady zodpovednosti len voči jednému zo žalovaných. Vzájomný vzťah pri solidárnej
zodpovednosti medzi zodpovednými subjektmi je daný tým, že zásadne ide o spoločnú a nerozdielnu

zodpovednosťviacerýchosôb,ktorésazúčastnilinavznikutejistejškody.Zvyššieuvedenéhojezrejmé,
že v danom prípade nie je možné aplikovať § 438 OSP o solidárnej zodpovednosti, nakoľko žalovaný
1/ a žalovaný 2/ nespôsobili škodu spoločne. Ďalej poukázal na § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.
z. a § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., kde „základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %,
ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch a viacerých osôb“. Nakoľko žalovaný 2/ podal riadne

odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie výroky IV. a V. rozsudku OS Trnava sp. zn. 8C/21/2014-196
zo dňa 11.01.2016 o povinnosti zaplatiť súdny poplatok štátu vo výške 832,50 eur, do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku na účet OS Trnava a zaplatiť trovy konania štátu vo výške 1,50 eur, považuje
taktiež ako výroky I., II. a III. za predčasné. Nesúhlasí teda s tvrdením súdu, že v tomto prípade bol
žalovaný 2/ v konaní neúspešný a preto súd podľa výsledku konania v súlade s § 148 ods. 1 OSP mu

uložil povinnosť nahradiť trovy konania. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol v súlade s odvolaním voči
rozsudku sp. zn. 8C/21/2014-182 zo dňa 24.11.2015.

39.Protidopĺňaciemurozsudkusúduprvejinštanciepodalodvolaniežalovaný1/prostredníctvomsvojho
právneho zástupcu. Uviedol, že účelom povinného zmluvného poistenia je zmierniť dôsledky škôd, ku

ktorým došlo prevádzkou dopravných prostriedkov a nahradiť poškodenému spôsobenú škodu namiesto
poisteného.Samotnýpoistenývšaknemámožnosťuznaťjednotlivénárokypoškodenýchaaniichvýšku.
O tom, čo poisťovňa uzná ako nárok poškodeného rozhoduje iba poisťovňa, ktorá je potom aj legitímnou
stranou v prípadnom súdnom spore. Podanie návrhu na začatie konania na súde teda závisí od postoja
poisťovne, nie poisteného. Žalovaný 1/ ako poistený u žalovaného 2/ v danom prípade svojim správaním

nedal príčinu na začatie súdneho konania a bolo by preto nespravodlivé, aby trovy takéhoto konania
znášal aj on. Žalobcovia sa svojim návrhom na začatie konania domáhali nemajetkovej ujmy vyjadrenej
sumou 20.000 eur pre každého, čo je spolu 60.000 eur. Súd prvej inštancie im priznal spolu 27.000
eur, čo je 45 % z uplatňovanej sumy. Na prejednanie veci súd vykonal šesť pojednávaní, na ktorýchokrem účastníkov konania vypočul aj šesť svedkov, ktorých navrhli výlučne žalobcovia. Výpovede týchto
svedkov však nemali takmer žiadnu dôkaznú silu. Svedkovia iba potvrdili, že vzťah medzi žalobcami
a nebohým bol pekný a fungoval. Vykonanie takýchto dôkazov nebolo účelné a zbytočne predlžovalo

konanie.Podľa§142ods.2OSP,akmalúčastníkvoveciúspechibačiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Napriek tomu,
že žalobcovia boli v konaní úspešní iba na 45 % a nimi navrhnuté dôkazy nepreukázali uplatňovaný
nárok v celom rozsahu a vykonanie týchto dôkazov ani nebolo účelné, súd im priznal plnú náhradu
trov konania. Súd sa pritom vôbec nevysporiadal s návrhom žalovaného 1/, ktorý si tiež uplatňoval

náhradu trov konania. Takýto postup súdu nie je tak v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP
zrušil odvolaním napadnutý dopĺňací rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

40. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP,
právneúčinkyúkonov,ktorévkonanínastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajú
zachované.

41. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365

ods. 1 písm. h CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil
súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na

webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že
odvolania sú iba čiastočne dôvodné a to v časti, kde súd zaviazal žalovaných na solidárne plnenie.

42. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase, keď podľa návrhu navrhovateľa
malo dôjsť k porušovaniu jeho osobnostných práv (ďalej len Občianskeho zákonníka), fyzická osoba má

právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj
súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

43. Podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka

(1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané
zadosťučinenie.

(2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej

miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

(3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

44. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na odvolacie dôvody uplatnené žalovanými
1/ a 2/, bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s otázkou nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, otázkou výšky náhrady nemajetkovej ujmy a s otázkou pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného 2/.

45. Pretože odvolací súd vo veci samej preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide
o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom
rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovaniajednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu
dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na

správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľom.
46. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní

dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcov je v jeho vyhovujúcej časti dôvodný.

47. Z obsahu spisu bolo zistené, že žalobcovia 1/ až 3/ sa podanou žalobou domáhajú proti žalovaným
1/ a 2/ náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku tej skutočnosti, že dňa 11.03.2012 došlo k dopravnej
nehode,priktorejmanželžalobkyne1/aotecžalobcov2/a3/,viedolmotorovévozidlozn.ŠkodaFavorit,
v ktorom sa viezla i žalobkyňa 1/. Predmetné motorové vozidlo sa zrazilo s motorovým vozidlom zn.

Citroen Xsara, ev. č. TT 869 AK, ktoré viedol žalovaný 1/ a ktorý sa plne nevenoval vedeniu vozidla,
v dôsledku čoho došlo k nárazu s oproti idúcim vozidlom zn. Škoda Favorit, ev.č. TT 549 BC, ktoré
viedol B. D., manžel žalobkyne 1/, pričom pri dopravnej nehode došlo k zraneniu B. D., ktorý svojím
zraneniam podľahol.

48. Náhrady nemajetkovej ujmy si žalobcovia uplatnili každý v sume 20.000 eur.

49. Rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 5T/34/2013-296 zo dňa 24.05.2013, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 24.05.2013, súd uznal žalovaného 1/ vinným, že dňa 11.03.2012 v čase o 10.50 hod.
na ceste v úseku medzi obcami Bučany a Trakovice viedol osobné motorové vozidlo zn. Citroën Xsara,

EČ TT-869 AK, v pravom jazdnom pruhu smerom na obec Bučany tým spôsobom, že sa plne nevenoval
vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho dostal s vozidlom šmyk,
prešiel za pravú krajnicu, kde narazil do zvodidiel, od ktorých bolo vozidlo Citroën Xsara odhodené do
protismerového jazdného pruhu, kde došlo k nárazu s oproti jazdiacim vozidlom zn. Škoda Favorit, EČ:
TT-549 BC, ktoré viedol vodič B. D., pričom po náraze ostalo vozidlo obvineného stáť v strede cesty a

vozidlo zn. Škoda Favorit odhodilo mimo pravú krajnicu vozovky do priekopy v smere jeho jazdy s tým, že
pri dopravnej nehode prišlo k zraneniu M. V., spolujazdkyne obvineného, N. D., spolujazdkyne vo vozidle
Citroën Xsara, utrpela polytraumu, zlomeninu zubu 2. krčného stavca, otras mozgu, zlomeninu hrudnej
kosti,zlomeninu1-8rebravľavo,pomliaždeniehlavyvčelovejoblastivľavo,pomliaždeniekolenavpravo,
pomliaždenie predkolenia vľavo vyžadujúce si liečbu spojenú s práceneschopnosťou v trvaní 12 týždňov,

a B. D. utrpel rozsiahle sériové zlomeniny rebier s trhlinami pohrudnice, zakrvácanie do pohrudnicovej
dutiny, pomliaždenie krčnej miechy v oblasti 1. a 2. krčného stavca, pričom tento vzniknutým zraneniam
podľahol, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania -
porušením dôležitej povinnosti, uloženej mu podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149
ods.1,ods.2písm.a)Trestnéhozákonaspoukazomna§138písm.h)Trestnéhozákonavjednočinnom

súbehusprečinomublíženianazdravípodľa§157ods.1,ods.2písm.a)Trestnéhozákonaspoukazom
na § 138 písm. h) Trestného zákona a prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. Za to bol
odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 roky. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona súd obvinenému
určil skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov a podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd obvinenému uložil
trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo akéhokoľvek druhu v trvaní 6 rokov. Poškodení, okrem iného

žalobkyňa 1/ (N. D.) boli so svojimi nárokmi na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie.

50. Vo vzťahu k odvolacej námietke ohľadom nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, odvolací
súd považuje tieto za nedôvodné.

51. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy. Súčasťou súkromného života je nepochybne tiež rodinný život zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi
príbuznými a rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahrňovať do určitej miery právo
na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby tak bolo možné okrem iného

tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Ust. § 13 Občianskeho zákonníka fyzickej osobe dotknutej
v osobnostnej sfére dáva mimo iného právo požadovať z tohto dôvodu zodpovedajúce zadosťučinenie
a to morálne prípadne i majetkové a to v primeranom rozsahu s prihliadnutím na závažnosť ujmy a
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch sa pretov zmysle § 136 OSP stalo predmetom voľného uváženia súdu. Súd pritom musí vychádzať z úplne
zisteného skutkového stavu a opierať sa o konkrétne a preskúmateľné hľadiská.

52.Vykovanímdokazovanímbolopreukázané,ževzťahymedzinebohýmp.D., jehomanželkouasynmi
boli funkčné, vrúcne a nielen navonok boli súdržní a navzájom sa podporovali. Strata p. D. veľmi citovo
zasiahla tak jeho manželku ako aj synov. Hoci synovia boli dospelí, sebestační a finančne nezávislí,
stratou otca stratili osobu, ktorá ich vychovávala od narodenia, ktorá im radila, pomáhala, pričom jeho
strata spôsobila pretrhnutie tejto väzby (sociálnej a citovej). S manželkou, ktorá jeho smrťou stratila

nielen osobu, ktorá jej finančne prispievala do domácnosti, ale osobu, s ktorou trávila čas doma, ale i v
práci, a venovali sa i spoločným záľubám. Preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je nepopierateľný
tak u žalobkyni 1/ ako žalobcov 2/ a 3/.

53. V prípade neoprávneného zásahu do týchto práv majú dotknuté osoby nárok v zmysle § 13 Obč.
zákonníka v prvom rade domáhať sa zdržania neoprávnených zásahov, ďalej odstránenia následkov

neoprávneného zásahu a poskytnutia primeraného zadosťučinenia. Návrh na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia sleduje priznanie satisfakcie fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené
so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Satisfakcia
prichádza do úvahy v prvom rade v podobe morálnej, napr. ospravedlnenie. Nárok na priznanie
finančnej satisfakcie - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy len vtedy, ak by sa

morálna satisfakcia nezdala postačujúca. Pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia sú
stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vždy vychádzať - a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a okolnosti, za akých došlo k neoprávnenému zásahu.

54. Súd prvej inštancie dôsledne pristúpil k skúmaniu podmienok a kritérií pre priznanie konkrétnej výšky

náhrady nemajetkovej ujmy, vychádzajúc zo závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj okolnosti,
za akých došlo k neoprávnenému zásahu. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil rozhodujúce skutkové
okolnosti, ktoré spočívali v tom, že smrť manžela žalobkyne ju hlboko zasiahla, jej úmrtím sa jej zmenil
celý život, pretože s manželom žili v šťastnom a spokojnom manželstve, vychovali spoločne dve deti,
manžel pomáhal do domácnosti i finančne a spoločne sa starali o chalupu a záhradku. Žalobkyňa má i

psychické problémy a ťažko znáša útrapy života bez manžela. S manželom mali plány na dôchodok, že
si ho budú užívať v kľudnom prostredí, bez nejakých zásadných povinností, čo však nehoda prekazila.
Podobne i synovia stratou otca stratili osobu, na ktorú sa mohli za každých okolností spoľahnúť, radcu,
osobu, ktorá pomáhala i s výchovou vnúčat. Na základe zisteného skutkového stavu a citovaných
zákonných ustanovení dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že v dôsledku dopravnej nehody

spôsobenej žalovaným 1/ došlo k zásahu do osobnostného práva žalobcov tak, že bola narušená
celistvosť ich rodiny a bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom následky sú
trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobcov v citovej oblasti je nenapraviteľné. V dôsledku
tragickej smrti manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ a 3/ následkom dopravnej nehody došlo k
nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného manžela a otca, čím sú žalobcovia do

budúcna ochudobnení o rodinný život a táto spočíva aj v citovej strate, keď žalobkyňa smrťou manžela
stratila jeho lásku a radosť s ňou prežívanú a obdobne i synovia. Zároveň utrpeli citovú ujmu spočívajúcu
v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstve a šoku zo smrti milovanej osoby. Žalovaný 1/ svojim
protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o pozemných komunikáciách zasiahol do
osobnostných práv žalobcov, a to do ich práva na súkromný a rodinný život. Ide o tak závažný zásah

do práva na ochranu jeho osobnosti, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca,
preto sú dané predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.

55. Je nepochybné, že ujmu, ktorá žalobcom vznikla, by na ich mieste každá iná osoba považovala
za ujmu objektívne závažnú. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pri

neoprávnenom zásahu do súkromného a rodinného života je existencia závažnej ujmy, teda takej, ktorú
fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie
alebo dopad a dôsledky považuje za značnú. V danom prípade došlo protiprávnym konaním žalovaného
1/ k nezvratnému a závažnému následku spočívajúcemu v smrti manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov
2/ a 3/. Žalobcovia prišli o možnosť zachovávať s ním sociálne a citové väzby, utrpeli i citovú traumu.

Citová, morálna a sociálna ujma žalobcov bola v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného
1/ Určenie výšky peňažnej náhrady v prípade splnenia podmienok § 13 ods. 2 OZ je predmetom voľnej
úvahy súdu. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
správne vychádzal z kritérií uvedených v ustanovení § 13 ods. 3 OZ, t.j. jednak zo závažnosti vzniknutejujmy a jednak z okolností, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pri určení peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy správne prihliadal predovšetkým na nenapraviteľný následok vzniknutý
v dôsledku smrteľného zranenia manžela žalobkyne 1/ a dôsledky, ktoré táto strata u žalobkyne 1/

vyvolala. Zohľadnil aj to, že u žalovaného 1/ išlo o mladého vodiča a o nedbanlivostný trestný čin
žalovaného. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel pritom k záveru, že v danom prípade
je primeranou výška nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur, ktorá zohľadňuje neodstrániteľný následok
v podobe smrti manžela žalobkyne a dôsledky, ktoré táto strata u žalobkyne vyvolala. Pokiaľ ide o
žalobcov 2/ a 3/ súd zohľadnil, že obaja boli už v čase dopravnej nehody dospelí, mali svoje rodiny a

nežili s otcom v spoločnej domácnosti. Obaja mali k otcovi vrúcny vzťah, bol im morálnou oporou, boli
s ním v pravidelnom kontakte a stratili možnosť prežívať s ním pozitívne aj prípadné negatívne stránky
života. Na druhej strane však žalobcovia nepreukázali, že by strata otca a manžela zanechala následky
fatálneho charakteru spočívajúce v závažnom a neodstrániteľnom zhoršení zdravotného stavu a pod.
Vzhľadom na uvedené je správne i rozhodnutie súdu prvej inštancie pokiaľ žalobcom 2/ a 3/ priznal
sumu každému po 7.500 eur. Iba morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nemôže odčiniť

dopad protiprávneho konania žalovaného 1/.

56. K námietkam odvolateľov, ktorí považujú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za
neprimeranú, odvolací súd dodáva, že je takmer nemožné vyčísliť hodnotu straty ľudského života
v peňažnej forme, preto jedinou možnosťou je v rámci voľnej úvahy súdu a v rámci zohľadnení

všetkých rozhodujúcich skutkových okolností, dospieť k primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy.
Tak ako bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie zodpovedne a dostatočne zistil, posúdil a vyhodnotil
rozhodujúce skutkové okolnosti daného prípadu a dospel k správnemu záveru o výške náhrady
nemajetkovej ujmy. Neobstojí preto odvolacia námietka žalovaného 1/, ktorý namietal, že výsluch
svedkov nemal žiadnu dôkaznú silu, naopak preukázali a potvrdili, že vzťah medzi žalobcami a neb. p.

D. bol funkčný a vrúcny.

57. Čo sa týka otázky primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a rozhodovacej praxe súdov,
odvolací súd príkladmo poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo
dňa 14.03.2012, v ktorom dovolací súd odmietol dovolanie, čím potvrdil správnosť rozhodnutí súdov

nižších stupňov, ktoré poškodenému priznali náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 120.000 eur, a to z
dôvodu nezákonného trestného stíhania a uloženia trestu odňatia slobody. Preto aj v kontexte takéhoto
rozhodnutia nemožno považovať priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur pri úmrtí
manžela žalobkyne a vo výške po 7.500 eur pri úmrtí otca žalobcov 2/ a 3/ za neprimerané. Pokiaľ
žalovaní 1/ a 2/ namietali nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne 1/ z dôvodu, že

už jej bolo priznané plnenie za poškodenie zdravia a bolo jej priznané plnenie vo výške 9.660 eur za
Postraumatickú stresovú poruchu s úzkostnými rysmi, teda za psychickú ujmu, ktorá sa u nej prejavila v
dôsledku straty manžela a u žalobcov 2/ a 3/ z dôvodu, že v čase úmrtia otca, žalobcovia v tom čase boli
dospelí ľudia, ktorí mali svoje rodiny, boli finančne nezávislí, s nebohým nežili v spoločnej domácnosti a
že nedošlo k zmene v ich spoločenskom a pracovnom zaradení nie je správny.

58. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že v danom prípade došlo k
neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chráneného § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého
súčasťou je i rodinný život, kedy z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov tohto spoločenstva
celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá dopadá na zostávajúcich členov rodiny, takže primeraným

zadosťučinením v danom prípade je i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne
vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z
nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Protiprávnym zásahom
tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu

spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby,
t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej
nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu,
pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby. Zásah do
emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je

úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Obč. zákonníka
o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom
vzťahukpostihnutejfyzickejosobe,žeochranaintegrityjehoosobnostiajpojehosmrti(tzv.postmortálna
ochrana) je ich osobným záujmom, ide o najbližších príbuzných, manžela, deti, rodičov (porovnaj napr.rozsudok NS ČR zo dňa 28.02.2005 sp. zn. 30 Cdo 1678/2004, ako aj rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 Cdo
265/2009 a 1 Cdo 77/2009, 3 Cdo 228/2012).

59. Je pravdou, že žalobkyni 1/ bolo vyplatené titulom sťaženia spoločenského uplatnenia 9.660 eur
za Postratumatickú stresovú poruchu s úzkostnými rysmi, avšak tak ako už uviedol súd prvej inštancie,
toto plnenie bolo poskytnuté žalobkyni 1/ ako priamej účastníčke dopravnej nehody, v súvislosti s ktorou
jej vznikol na túto náhradu a nárok titulom odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Pokiaľ ide
o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobkyňa 1/ uplatňuje v tomto konaní, ide o nárok,

ktorý si uplatňuje v súvislosti s úmrtím jej manžela a to titulom nemajetkovej ujmy (§ 11 a nasl. OZ).
Preto v danom prípade nemožno hovoriť o tom, žeby týmto spôsobom žalobkyňa nahradzovala, resp.
si navyšovala svoje nároky z titulu náhrady škody na zdraví.

60. Pokiaľ žalovaný 2/ poukazoval na rozhodnutie NS sp. zn 2Cdo/93/2008, v tomto rozhodnutí si
žalobcovia uplatňovali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 15 OZ, o ktorý prípad však

v tejto veci nejde.

61. Súd prvej inštancie správne posúdil aj otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/. Pasívna
legitimácia žalovaného 2/, ktorý je poistiteľom žalovaného 1/ a jeho povinnosť zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplýva z ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (v ďalšom texte aj "zákon
č. 381/2001 Z.z."), prihliadajúc aj na účel citovaného zákona a zmysel povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov. Zákon č. 381/2001 Z.z. v
ustanovení § 15 od 01.01.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti
poisťovateľovi zodpovednej osoby, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla

si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi alebo voči poisťovateľovi
alebo voči obom súčasne.

62. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale
aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie

spoločenského uplatnenia, ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody
(inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v
dôsledkuzásahudoinejnežmajetkovejsférypoškodeného,t.j.ujmámimateriálnym,morálnym,citovým,
za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada.

63. Niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám
motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD
C-22/12 D., bod 39) a preto i v preskúmavanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade
s komunitárnym právom (právna oblasť je harmonizovaná právom Európskej únie). Tzv. motorové
smernice (smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o
aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, ako i smernica Rady 209/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel) na účely účinnej realizácie
spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel
nachádzajúcich sa na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu

porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez
ohľadu na miesto nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia
vnútroštátnehopráva,ktoréupravujúnáhraduškodyprinehodáchspôsobenýchprevádzkoumotorových
vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10 Marques

Almeida, C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní
príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD
C-22/12 D., bod 55).64. Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s tzv. motorovými smernicami, patrí aj nemajetková
ujma (rozsudok SD C-22/12, bod 50), ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu

upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (§ 11, § 13 O. z.). Pod pojem ujma na zdraví
je treba zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak
fyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok SD C-22/12, bod 47), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi
jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako
aj cieľ chránený smernicami. Podľa ustálenej judikatúry SD sa ustanovenia práva Únie majú vykladať

a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch a v prípade rozporu
medzi jazykovými verziami textu práva Únie sa má dotknuté ustanovenie vykladať podľa účelu právneho
predpisu. Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem „ujma na
zdraví“, ako aj „osobná ujma“, je treba sa sústrediť na účel smernice, pričom uvedené pojmy dopĺňajú
pojem „škoda na majetku“ v snahe uplatnenia extenzívneho výkladu týchto pojmov, s cieľom posilnenia
ochrany obetí (rozsudok SD C-22/2012 D., bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá podľa

vnútroštátneho práva vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej
nehody a má občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje
vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok SD C-22/12
D., bod 57, 58). Uvedený záver, ako uviedol SD, nemôže spochybniť ani odlišné systematické zaradenie
ustanovení§11,§13Občianskehozákonníkakúpravezásahovdoochranyosobnosti,ktorájenezávislá

od úpravy zodpovednosti za škodu.

65. S poukazom na uvedené vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným
príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto
ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla (SD Tlačové komuniké č. 144/13 z

24. októbra 2013). Žalobcovia sa preto dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy i priamo voči
žalovanému 2/.

66. V tejto súvislosti je dôvodné poukázať na znenie smernice Rady č. 72/166/EHS; č. 90/232/EHS a č.
2000/26/ES, podľa ktorých členské štáty sú povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce,

aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola pokrytá poistením s
cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti
povinného poistenia nezostali neuhradené. S použitím eurokonformného výkladu pojmov "náhrada
škody, škoda na zdraví" sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená
pozostalým po obeti dopravnej nehody, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví.

67. Pre účely ZoPZP bolo potrebné pojem škoda vykladať eurokonformne, teda extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy, z titulu občianskoprávnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život
spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Tak ako uviedol súd prvej

inštancie, účelom poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je
zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k
uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ
podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť
za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí

byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Gramatický (formalistický) výklad pojmu škoda,
vychádzajúci z textu ZoPZP, resp. z ustanovení OZ o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, znamenalo by to neprípustné
značne disproporčné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ako
i pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá (riziko, že pri

insolventnosti zodpovedného subjektu nebude náhrada vymožiteľná).

68. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP
tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že
aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc

Európskej únie, ktoré boli nahradené platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES
zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a
o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Z textu tejto smernice je zrejmé, že používa
slovné spojenie „personal injury“ (napr. úvod bod 12, článok 9 ods. 1), teda „osobná ujma“. Komunitárneprávo tak chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, respektíve za ujmu považuje majetkovú
aj nemajetkovú škodu (rozsudok SD C-63/09 B. Y.).

69. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada
nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr.
bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka), ktoré sa odškodňujú v
peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej
povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry

poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná
náhrada (odškodnenie). Podľa nálezu ÚS ČR Pl. 16/04 z legislatívneho hľadiska sa javí správnejšie
opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy a pokladať za škodu aj ujmu, vzniknutú pôsobením na
telesnú ale i duchovnú integritu poškodeného. Princípy európskeho deliktného práva definujú škodu
ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom chráneného záujmu. Legislatíva európskych štátov sa
postupne uvedenej definícii prispôsobuje. OZ nedefinuje pojem škody, hovorí len o skutočnej škode (§

442 ods. 1). Skutočná škoda bola v zmysle právnych teórii pred rokom 1989 vykladaná ako majetková
škoda a preto ustanovenia o náhrade škody sú systematicky radené k právam majetkovým. Judikatúra
prvorepublikových najvyšších súdnych inštancií realizovala ústretovú korektúru zákonnej kazuistiky vo
vzťahu k imateriálnej škode. Náhradou škody sa v odôvodnených prípadoch, vyžarovaním princípov
obsiahnutých v čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), rozumie aj

peňažnákompenzáciacitovejujmy,utrpenejúmrtímblízkejosoby,kuktorejdošlovdôsledkuzavineného
protiprávneho konania.

70. Vnútroštátny orgán aplikácie práva sa má vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho
práva, t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom, aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej

smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Súd
členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho
právneho predpisu samotnými ustanoveniami smernice. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
správny výklad pojmov "náhrada škody, škoda na zdraví" súdom prvej inštancie, ktorý vychádzajúc z
rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-22/12 zo dňa 24. októbra 2013 správne uzavrel, že v rámci

náhrady škody sa odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody,
ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví. Hoci sa v uvedenom prípade aplikovalo
právo českej republiky, niet vzhľadom k vyššie uvedenému dôvod, aby nebolo možné kryť v zmysle §
4 zák. č. 381/2001 Z.z. aj nárok na nemajetkovú ujmu.

71. Rozsudkom C-22/12 zo dňa 24. októbra 2013 Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že ak
vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla.
Súdny dvor súčasne upozornil, že i keď nerozhoduje vnútroštátny spor, vnútroštátnemu súdu prináleží,
aby rozhodol právnu vec v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora, pričom týmto rozhodnutím sú rovnako

viazané ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s podobným problémom. Súdny
dvor ďalej spresnil, že ujma na zdraví, ktorá musí byť podľa druhej smernice (Smernica Rady 84/5/EHS
z 30. decembra 1983) krytá, predstavuje akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej
integrity, čo zahŕňa tak fyzickú ako aj psychickú traumu. Preto medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v
súlade s právom Únie, patrí aj nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného

za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Napokon Súdny dvor uviedol, že
ochrana podľa prvej smernice (Smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972) platí pre akúkoľvek osobu,
ktorá je podľa vnútroštátnych právnych predpisov upravujúcich zodpovednosť za škodu oprávnená na
náhradu škody spôsobenej motorovými vozidlami.

72. Za stavu, že právo Slovenskej republiky (jeho ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 OZ) umožňuje žalobcovi
požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je teda dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Uvedenému nebráni ani argumentácia
žalovaného vtom,žepokiaľsanemážalobcomzačoospravedlňovať,niejelegitimovanýnaposkytnutie
nemajetkovej ujmy. Ust. § 13 ods. 1 OZ obsahuje iba príkladný výpočet prostriedkov právnej ochrany

a nie je vylúčené, aby dotknutá osoba využila aj iné právne prostriedky. Ospravedlnenie je iba jednou
z možností, ktorú môže dotknutá osoba využiť, avšak pokiaľ je tento spôsob nepostačujúci (o ktorý
prípad ide aj v tejto veci), ust. § 13 ods. 2 OZ ráta s možnosťou práva na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch.73. K otázke predvídateľnosti súdnych rozhodnutí odvolací súdu poukazuje na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 10.11.2011, sp. zn. IV. ÚS 481/2011-19, kde dôveru v určitú rozhodovaciu

prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu
najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka
právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať,
resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe,
sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.

74. Jednotné stanovisko kolégia NS k otázke pasívnej legitimácie poisťovní v prípade uplatňovania
si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy s ohľadom na ust. § 4 ods. písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z.
nebolo prijaté, avšak žalovaný 2/ nemôže povedať, že spôsob rozhodnutia súdom prvej inštancie bol
ojedinelým a nepredvídateľným. Obdobným spôsobom bolo rozhodnuté tunajším súdom vo viacerých
prípadoch napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/116/2013, ale napr. i rozsudok

KS Prešov zo dňa 31.03.2016, sp. zn. 21Co/60/2015. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Vnútroštátne právo
túto náhradu upravuje, na základe zodpovednosti poisteného za škodu, v danom prípade žalovaného

1/, aplikáciou ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, a to v dôsledku vývoja súdnej praxe
(inšpirovaného rozhodovacou činnosťou súdov Českej republiky, v ktorej si predmetný nárok našiel
legislatívny priestor aj priamo v ustanoveniach OZ upravujúcich náhradu škody, tzv. „odškodnenie za
smrť“), pretože sa nejedná o tradičný nárok spadajúci pod ochranu osobnosti (historický výklad). Je
nespochybniteľné, že súdna prax na základe zodpovednosti poistených za škodu priznáva náhradu

nemajetkovej ujmy príbuzným obetí dopravných nehôd. Smrť člena rodiny spôsobená prevádzkou
dopravného prostriedku zakladá občianskoprávnu zodpovednosť prevádzateľa, či vodiča dopravného
prostriedku, domáhať sa zo strany oprávnených osôb voči týmto osobám v zmysle vnútroštátnej úpravy
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, v dôsledku neoprávneného zásahu do ich osobnostných
práv (tým, že bolo porušené ich právo na rodinný a súkromný život). Odlišnosť inštitútov náhrady

škody a náhrady nemajetkovej ujmy vo vnútroštátnom práve (Občiansky zákonník) nemôže brániť
aplikácii komunitárneho práva, v oblasti harmonizovanej právom Európskej únie, ako ani napĺňaniu
cieľov smerníc.

75. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie neuznal právnu argumentáciu žalovaného 2/,

že nie je pasívne legitimovaný v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

76. Nesprávny však bol postup súdu prvej inštancie, ak žalovaných 1/ a 2/ zaviazal k solidárnemu
plneniu. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne
(solidárne) zaplatiť do 3 dní žalobkyni 1/ sumu 10.000 eur a žalobcom 2/ a 3/ každému po 7.500 eur.

77. V zmysle § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že ak právnym predpisom alebo rozhodnutím
súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov
má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od
ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.

78. Uvedené ustanovenie upravuje tzv. pasívnu solidaritu, ktorá je vyjadrená termínom „spoločne a
nerozdielne“. Je charakterizovaná viacerými subjektmi na dlžníckej strane, ktorých povinnosťou je splniť
dlh tomu istému veriteľovi spoločne a nerozdielne. Funkcia pasívnej solidarity spočíva vo väčšom
zabezpečení pohľadávky veriteľa a uľahčení jej uplatnenia.

79. V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. (označeného ako „Priamy nárok poškodeného“)
náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť
svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Z toho
vyplýva, že poisťovateľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má pri uplatnení nároku

poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá škodu priamo spôsobila.
Poškodený môže priamo od neho požadovať na súde alebo mimo neho náhradu škody (porovnaj
aj Imrich Fekete, Občiansky zákonník, Eurokodex, 2011, 2. diel, str. 2409). To však neznamená,
že by z ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. bolo možné vyvodzovať pasívnu solidaritu poistenéhoa poisťovateľa. Pre účely preskúmavanej veci treba preto zdôrazniť, že súd nie je oprávnený uložiť
žalovaným povinnosť splniť záväzok spoločne a nerozdielne iba na základe vlastnej úvahy a bez
zákonnej legitimácie. To platí pre konštitutívne, ale aj pre deklaratórne rozhodnutia (porovnaj tiež „Veľké

komentáre, Števček a kol., Občiansky zákonník II, C-H-Beck, 2015, str. 1760“)].

80. Ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba (§ 91
ods. 1 OSP). Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na
všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných (§ 91

ods. 2 veta prvá OSP).

81. Podľa § 76 CSP, samostatné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné
práva a povinnosti a každý koná sám za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne.

82. Podľa § 77 ods. 1 CSP, nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také

spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca
alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných.

83. Ak je v občianskom súdnom (sporovom) konaní na jednej alebo oboch procesných stranách
viacero strán, ide o ich procesné spoločenstvo (aktívne alebo pasívne). V závislosti od intenzity

prepojenia jednotlivých strán v takomto procesnom spoločenstve so zreteľom na obsah ich vzájomného
hmotnoprávneho vzťahu, prípadne spoločného vzťahu k tretím osobám, sa rozlišuje spoločenstvo
samostatné (pri ktorom každý spoločník vystupuje voči druhej strane samostatne) a nerozlučné (ktoré
je charakterizované tým, že rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých spoločníkov spoločne).

84.Preposúdenie,čiideosamostatnéalebonerozlučnéspoločenstvo,jerozhodujúcapovahapredmetu
konania vyplývajúca z hmotného práva. O nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde hmotné právo
neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi.
V danom prípade z právnej úpravy, ktorú treba aplikovať na vzájomný vzťah žalovaného 1/ a žalovanej 2/
(t.j. zo zákona č. 381/2001 Z.z.) nevyplýva, že by predmet konania nemohol byť prejednaný a rozhodnutý

samostatne voči každému z nich. To znamená, že medzi žalovanými 1/ a 2/ ide o pasívne spoločenstvo
samostatných spoločníkov. Právne úkony žalobcov, ktoré urobili voči žalovanému 1/, nemajú preto
právne účinky aj proti žalovanej 2/.

85. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu v spojení s argumentáciou prvoinštančného súdu,

súd prvej inštancie správne návrhu žalobcov v napadnutej časti vyhovel. Odvolací súd potom rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ako vo výroku vecne správny s použitím § 387 ods.
1 a 2 CSP potvrdil, avšak v časti povinnosti úhrady (solidárnej) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v
zmysle ust. § 388 CSP spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.

86. Pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku žalovaný 2/ navrhol pripustenie dovolania, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a to v otázke posúdenia skutočnosti, či v zmysle
právnej úpravy v SR sa povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalému v dôsledku
úmrtia príbuzného pri dopravnej nehode, nakoľko táto otázka doposiaľ nie je riešená aplikačnou praxou

Najvyššieho súdu SR.

87. Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

88. Po právnej stránke zásadný význam rozhodnutia znamená to, že súdna prax rieši daný prípad
bez toho, aby existovala predošlá judikatúra alebo judikatúra je nejednotná a chýba zjednotenie praxe

najvyšším súdom alebo ide o interpretáciu a aplikáciu nového právneho predpisu. O zásadný význam
ide aj vtedy, ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, ako je riešená v konštantnej judikatúre
vyšších súdov, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto
právnej otázky.89.DoterajšiajudikatúraNajvyššiehosúduSRvychádzalazodlišnosti inštitútunemajetkovejujmypodľa
ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a inštitútu škody podľa ustanovenia § 420 a nasl.

Občianskeho zákonníka, dôsledkom ktorej bolo pripustenie uplatňovania náhrady nemajetkovej ujmy
za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za
škodu, t.j. podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4 Cdo 168/2009).

90. Napriek uvedenému sa odvolací súd nedomnieva, že v preskúmavanej veci sa jedná o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu v zmysle citovaného ustanovenia § 238 ods. 3 OSP, a to
poukazujúc najmä na citované rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-22/12 a C-277/12 E. D./
Q. S. a C. D. a N. M./Baltikums AAS, pričom v zmysle uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora týmto
rozhodnutím sú rovnako viazané ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s
podobným problémom.

91. Preskúmavaný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol nepochybne vyhlásený vo veci, ktorej
podstatou je problém podobný ako problém riešený a vykladaný v uvedenom rozhodnutí Súdneho dvora.
Pri právnom posúdení veci je preto potrebné vychádzať z uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora, čo
znamená, že súdna prax už riešila obdobný prípad a existuje k nemu relevantná judikatúra, čím nie

sú splnené podmienky stanovené v § 238 ods. 3 OSP pre pripustenie dovolania. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje aj na viaceré obdobné rozhodnutia, napr. vo veci Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 17Co/10/2012 zo dňa 14.11.2013 a vo veci sp. zn. 17Co/145/2014 zo dňa 12.02.2015, ako aj vo
veci Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/247/2014 zo dňa 24.11.2014, či vo veci Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 11Co/116/2013 zo dňa 21.05.2014 a č.k. 9Co/389/2014-120 zo dňa 24.02.2015.

92. Napriek uvedenému však už za súčasného stavu (pri aplikácii CSP) uvedené už nie je potrebné
riešiť, keďže o tom, či dovolanie je prípustné rozhoduje dovolací súd sám v zmysle ust. § 421 CSP.

93. Odvolanie bolo podané aj proti dopĺňaciemu rozsudku a to zo strany žalovaného 1/ z dôvodov,

že v prípade ak súd rozhodne o priznaní nemajetkovej ujmy, budú žalobcovia oprávnení uplatňovať
svoje nároky priamo voči žalovanému 2/ a podanie návrhu na začatie konania na súde závisí iba od
postoja poisťovne. Žalovaný 1/ v danom prípade svojím správaním nedal príčinu na začatie súdneho
konania. Poukázal tiež na to, že žalobcovia mali úspech iba v 45%, pričom vo veci bolo vypočutých
6 svedkov, ktorých výpovede nemali žiadnu dôkaznú silu. Napriek tomu, žalobcom bol priznaný plný

úspech v konaní, pričom súd sa vôbec nevysporiadal s návrhom žalovaného 1/, ktorý si tiež uplatnil trovy
konania. Zo strany žalovaného 2/ boli námietky voči trovám v tom zmysle, že rozhodnutie o trovách
je vzhľadom k ich odvolaniu voči rozsudku č.k. 8C 21/2014 zo dňa 24.11.2015 predčasné, namietal i
povinnosť plniť so žalovaným 1/ spoločne a nerozdielne a poukázal i na ust. § 10 ods. 8 a § 13 ods.
2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z..

94. Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, mohol mu súd priznať plnú náhradu trov konania,
akmalneúspechvpomernenepatrnejčastialeboakrozhodnutieovýškeplneniazáviseloodznaleckého
posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 OSP platného a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej
inštancie).

95. Ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí
ju súd podľa svojej úvahy (§ 136 OSP platného a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej inštancie).

96. V zmysle citovaného ustanovenia § 142 ods. 3 OSP, platného a účinného v čase rozhodnutia

súdom prvej inštancie priznanie náhrady trov konania v plnom rozsahu len čiastočne úspešnému
účastníkovi v prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, predpokladá určenie
výšky nároku súdom postupom podľa citovaného ustanovenia § 136 OSP Úvaha súdu sa môže týkať len
skutkových poznatkov o výške plnenia, nemôže sa spájať so základom uplatneného nároku a ani s jeho
právnym posúdením. Táto úvaha má základ v hmotnom práve, ktoré upravuje výšku určitých nárokov

len vymedzením právne relevantných kritérií a túto výšku ponecháva na rozhodnutie konkrétnym
okolnostiam prípadu. Príkladom môže byť uplatňovanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu aj v prípadoch
rozhodovania o zvýšení náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5z.č. 437/2004 Z.z. keď použitie tohto ustanovenia vyžaduje, aby išlo o prípad hodný osobitného zreteľa,
samotné zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, a teda určenie výšky
uplatneného nároku, je výsledkom úvahy súdu rešpektujúcej hľadisko primeranosti a vychádzajúcej z

konkrétnych okolností. Aj v týchto prípadoch sa preto rozhodovanie o náhrade trov konania spravuje
ustanovením § 142 ods. 3 OSP (viď rozhodnutie NS SR 4 M Cdo 9/2007)

97. V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, ktorých výšku však
vzhľadomkokolnostiamprípadumuselposúdiťsúd.Pretopokiaľbolasamotnávýškapriznanéhonároku

výsledkom jeho voľnej úvahy zdôrazňujúcej primeranosť prisúdeného plnenia, rozhodovanie o náhrade
trov konania sa z tohto dôvodu malo spravovať zásadou vyplývajúcou z ustanovenia § 142 ods. 3 OSP
Preto súd prvej inštancie správne postupoval, ak o trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3
OSP. Nesprávnym bol aj názor žalovaného 1/ o zbytočnosti výsluchu 6 svedkov. Práve ich výpoveď bola
dôkazom o tom, že vzťah medzi žalobcami a nebohým p. Hanzlíkom bol veľmi pekný a ich výpoveď
bola podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku a výške nemajetkovej ujmy, ktorá bola

priznaná žalobcom. Nesprávny bol i záver o tom, že žalovaný 1/ nezavinil to, že sa začalo toto konanie.
Bolo na žalobcoch koho vo veci budú žalovať a voči komu si budú uplatňovať náhradu nemajetkovej
ujmy. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že konaním žalovaného 1/ došlo k neoprávnenému
zásadu do osobnostných práv žalobcov a pokiaľ im dobrovoľne neposkytol plnenie, ktoré bolo žalobcom
priznané, nemožno povedať, že nezapríčinil to, že sa žalobcovia domáhajú svojho nároku súdnou

cestou. Nesprávnym bol i záver o predčasnosti rozhodnutia o trovách konania. Podľa ust. § 151 ods. 1
OSP platného a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej inštancie, o povinnosti nahradiť trovy konania
rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Výnimku pripúšťalo ust. § 151
ods. 3 OSP, ktoré však súd prvej inštancie nemusel využiť a o trovách konania rozhodol dopĺňacim
rozsudkom. Preto rozhodol správne ak zároveň s vecou samou rozhodol i o trovách konania, hoci

doplňujúcim rozsudkom.

98. Námietka žalovaného 2/ ohľadom výšky odmeny za jeden právny úkon nebola dôvodná. Podľa §
13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z., základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné
úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Žalobcov 1/ až 3/ v konaní zastupoval ten istý právny

zástupca, preto bolo namieste aplikovať ust. § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. a krátiť odmenu trov
právneho zastúpenia u každého zo žalovaných o 50%.

99. Podľa § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z., Vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho
zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach

ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou
hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada
nemajetkovej ujmy. Preto výška tarifnej hodnoty za poskytnuté právne služby je pri nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy 2000 eur. Základná sadzba tarifnej odmeny je v zmysle ust. § 10 ods. 1 vyhl.
č. 655/2004 Z.z. vo výške 91,29 eur a túto bolo treba znížiť o 50%. Súd prvej inštancie túto i znížil

spôsobom uvedeným v odseku 3 na strane 3 dopĺňacieho rozsudku, kde uviedol: 9 x á 136,94 eur
(vyčíslené ako 3x á 91,29 eur = 273,87 x 50%). Preto ak vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny
za jeden právny úkon á 136,94 eur spolu u všetkých troch žalobcov, ku ktorej pripočítal režijný paušál,
náhradu za stratu času a cestovné výdavky, ktorá výsledná suma i s DPH mu vyšla na 3241,34 eur,
ktorú vydelil tromi, je námietka žalovaného nedôvodná.

100. Správna však bola námietka žalovaného 2/ ohľadom povinnosti žalovaných 1/ a 2/ plniť spoločne
a nerozdielne. Tu odvolací poukazuje na vyššie uvedené zdôvodnenie plnenia vo veci samej a preto
tak výšku náhrady trov právneho zastúpenia ako aj rozhodnutie v časti povinnosti náhrady trov
konania žalobcom zmenil doplňujúci rozsudok v zmysle ust. 388 CSP spôsobom uvedeným vo výroku

rozhodnutia.

101. Žalovaný 2/ namietal i to, že mu bol rozsudok doručený po 1,5 mesiaci lehoty stanovenej
Občianskym súdnym poriadkom. Tu odvolací súd poukazuje na to, že zákonný sudca podal dňa
17.12.2015 žiadosť o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia do 11.01.2016, ktorému bolo i v

zmysle ust. § 158 ods. 5 OSP vyhovené zo strany predsedu Okresného súdu.102. V odvolacom konaní úspešným žalobcom vznikol nárok podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešným žalovaným. O jej výške rozhodne súd prvej
inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

103. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).