Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 16, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/206/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614210024
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2614210024.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Martina Valentová a JUDr. Bibiána Ťažiarová v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO:
35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o.,
IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovaným: 1. Mgr. I. D., nar. XX.X.XXXX,
bytom F.-P., M. R. F. XXXX/X, 2. A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., P. XX/A, o zaplatenie 4.352,67 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 7C/145/2015-53 zo
dňa 11.4.2016 - v zamietajúcej časti a časti o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, ako aj v závislom výroku

o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej 1. a žalovanému 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že odporcovia (akt. žalovaní) v 1. a 2. rade sú
povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi (akt. žalobcovi) 3.241,35 Eur, úrok z omeškania
zo splátok za obdobie od 21.12.2011 do 25.2.2013 vo výške 72,71 Eur, ročný úrok z omeškania vo výške
8,75 % zo sumy 3.241,35 Eur od 26.2.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 647,58 Eur,
všetko v splátkach po 90,- Eur mesačne počínajúc právoplatnosťou tohto rozhodnutia do zaplatenia pod

následkom straty výhody splátok s tým, že splnením povinnosti jedným z odporcov (akt. žalovaných)
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia druhého odporcu (akt. žalovaného), vo zvyšku návrh
(akt. žalobu) zamietol.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 497 Obchodného
zákonníka, § 52 ods. 1, ods. 2 (účinného aj od 1.4.2015), ods. 3, § 54 ods. 1, ods. 2, § 100, § 101, §
103, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2, § 3 ods. 1, ods. 2, zákona č. 258/2001 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy od 1.4.2002 do 30.6.2006, § 3 ods.
1 nar. vlády č. 87/1995 Z. z., § 142 ods. 2, § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Vecne súd argumentoval tým, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými 1. a 2. vznikol
na základe Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 26.10.2004 úverový vzťah. Predmetnú úverovú zmluvu
predloženúvtomtokonaníuzatvorilprávnypredchodcažalobcusožalovanýmipodľa§497Obchodného
zákonníka a zároveň je potrebné na danú zmluvu aplikovať aj zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch, keďže žalovaní uzatvárali zmluvu ako spotrebitelia. Žalovaná 1. vzniesla v konaní námietku
premlčania. Žalobca si v konaní uplatnil splátky úveru splatné od 20.12.2010 do 20.10.2014, teda
47 splátok po 92,61 Eur v celkovej výške 4.352,67 Eur. Rozhodujúcim pre posúdenie či pohľadávka
žalobcu je čiastočne premlčaná bolo posúdiť či ohľadom premlčacej doby je potrebné aplikovať 3-ročnúpremlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka alebo 4-ročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného
zákonníka. Od 1.4.2015 je účinné zákonné ustanovenie, konkrétne § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Uvedené
zákonné ustanovenie neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by obmedzovali jeho účinnosť
iba na zmluvy uzavreté po 1.4.2015. Súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21.4.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014. Aplikoval 3-ročnú premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka,
ktorá v prípade splátok splatných od 20.12.2010 do 20.11.2011 uplynula skôr ako si žalobca uplatnil

právo na súde podaním žaloby dňa 26.11.2014, teda žalobu podal v dobe, kedy pohľadávka už
bola sčasti premlčaná, preto žalobu žalobcu zodpovedajúcu 12 splátkam vo výške 1.111,32 Eur s
príslušenstvom zamietol. Súd žalobcovi priznal splátky pôvodne splatné od 20.12.2011 do 20.10.2014
spolu vo výške 3.241,35 Eur. Žalovaných zaviazal zaplatiť žalobcovi v súlade s ustanovením § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka s poukazom na ustanovenie § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. úrok z
omeškania vo výške 72,71 Eur z priznaných splátok za obdobie od 21.12.2011 do 25.2.2013 a vo výške

8,75 % ročne z dlžnej sumy vo výške 3.241,35 Eur od 26.2.2013 do zaplatenia. Žalovaným súd umožnil
uhradiť dlžnú sumu v splátkach. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, keďže mal každý účastník vo veci úspech len čiastočný, náhradu trov pomerne
rozdelil. Žalobca bol úspešný v 74,47 %, keďže požadoval priznať sumu 4.352,67 Eur a súd mu priznal
sumu 3.241,35 Eur. Žalobcom uplatnené trovy konania predstavujú sumu 869,58 Eur a pozostávajú zo

zaplateného súdneho poplatku v sume 261,- Eur a trov právneho zastúpenia v sume 608,58 Eur, ktoré
v zmysle vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb pozostávajú z: odmena advokáta za 3 úkony právnej služby po 161,01 Eur (prevzatie a príprava
právneho zastúpenia, písomné podanie protistrane - pokus o zmier, písomné podanie na súd vo veci
samej) + 3 režijné paušály po 8,04 Eur + 20 % DPH. Súd preto priznal žalobcovi 74,47 % z uplatnených

trov, teda sumu 647,58 Eur. Skonštatoval, že žalovaní si žiadne trovy konania neuplatnili.

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti (1.111,32 Eur, úroku z omeškania
167,83 Eur /240,54 Eur - 72,71 Eur/, úroku z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 1.111,32 Eur od
26.2.2013 do zaplatenia) podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie z

dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatku zistenia skutkového stavu, ktorým sa
domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia §
220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. v zmysle ustanovenia §
221 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku ho zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Argumentoval tým, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho

zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka,
keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou
zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Predmetná zmluva bola uzavretá dňa 26.10.2004, pričom v období
do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu,
zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa

§ 55 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa spravujú
ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Súd v konaní ustálil, že k
splatnosti úveru došlo ku dňu 25.2.2013. Premlčacia doba teda začala plynúť dňa 26.2.2013 a uplynula
byaždňa26.2.2017.Spoukazomnato,žežalobabolapodanádňa26.11.2014,nárokžalobcunemožno
považovať za premlčaný. Z § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri práve na čiastkové

plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. V prípade ak bola vyhlásená
mimoriadna splatnosť úveru pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku, tak plynie premlčacia doba
od tohto vyhlásenia, inak pre každé čiastkové plnenie samostatne, resp. až do konečnej splatnosti úveru.
Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 3/2011 zo dňa 28.4.2011, sp. zn. 6 MCdo
4/2012 zo dňa 27.3.2013, 7MCdo 9/2014 zo dňa 24.3.2015, na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp.

zn. 25Co/34/2015 zo dňa 9.11.2015, sp. zn. 23Co/640/2015 zo dňa 13.1.2016, sp. zn. 25Co/132/2015
zo dňa 29.2.2016, sp. zn. 25Co/17/2015 zo dňa 13.4.2016, sp. zn. 25Co/353/2015 zo dňa 12.4.2016.

5. Žalovaná 1. a žalovaný 2. odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne
vyjadrila iba žalovaná 1., ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, považujúc ho za vecne

správny.

6. Krajský súd v Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej
OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti

ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c/, f/ v čase
podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1
písm. g/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) v

časti, ktorou súd žalobu zamietol a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez
potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),

a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je v
napadnutom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 387 CSP.

7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je nárok v zamietnutej časti na zaplatenie sumy 1.111,32

Eur, úroku z omeškania 161,83 Eur, úroku z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 1.111,32 Eur od
26.2.2013 do zaplatenia. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho
konania a podstatnou spornou otázkou, či súd prvej inštancie právne správne posúdil uplatnený nárok
v zamietnutej časti, ak na premlčanie aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka s trojročnou
premlčacou lehotou a nie Obchodného zákonníka so štvorročnou premlčacou lehotou.

8.Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvejinštanciezistenýskutkovýstav,nazáklade
ktoréhodospelksprávnymskutkovýmzáverom,pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdenie
žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej
inštancie vo veci, ktorý na spor aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou

vecou i správne vyložil a tiež sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na
§ 387 ods. 2 CSP odvolací súd iba konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a
presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie
argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže
preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom

žiada dodať už len nasledovné:

9. Z obsahu spisu vyplýva, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 13.12.2012
medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653 (ďalej len
SLSP, a.s.) a žalobcom ako postupníkom bola na žalobcu postúpená okrem iného i pohľadávka voči

žalovaným. SLSP, a.s. uvedené oznámila žalovanej 1. listom zo dňa 18. 12. 2012.

10. SLSP, a.s. ako právnická osoba uzatvorila so žalovanými ako dlžníkmi dňa 26.10.2004 zmluvu o
splátkovom úvere, ktorej súčasťou sú osobitné obchodné podmienky. Zmluvné strany sa dohodli na
aplikácii § 497 až 507 a nasl. Obchodného zákonníka. Na základe predmetnej zmluvy im bol poskytnutý

spotrebný úver vo výške 200.000,- Sk (6.638,78 Eur). Zmluvné strany si dohodli mesačnú splátku istiny
2.790,- Sk (92,61 Eur) vždy k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky dňa 20.11.2004, splatnosť
poslednej splátky dňa 20.12.2016, výšku úrokovej sadzby 10,80 % ročne, poplatok za správu úveru 40,-
Sk mesačne. Žalobca oznámil žalovanej 1. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 6.2.2013
vzhľadom na porušenie zmluvnej povinnosti splácať úver včas a riadne a vyzval žalovanú 1. k zaplateniu

sumy 8.191,81 Eur v lehote do 21.2.2013.

11. Predovšetkým súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou o splátkovom
úvere medzi právnou predchodkyňou žalobcu (SLSP, a.s.) a žalovanými, keďže táto zmluva spĺňa
definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (ktorý je osobou, ktorá

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), a to aj podľaprávneho poriadku účinného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka - ďalej aj OZ
v znení účinnom do 31.12.2007).

12. Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá aj v Občianskom zákonníku je daná jeho nerovným postavením vo
vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti
a neúmernosti zdrojov (vo veciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok
finančných prostriedkov žiada úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania). Systém
ochrany spotrebiteľa zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči
predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska ako vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo
vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom
bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo
zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného
postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva

zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej
dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že
dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

13.Iten,ktoakospotrebiteľuzavrelzmluvuosplátkovomúvere,máprávonaochranuformouzákonných

ustanovení prijatých na ochranu spotrebiteľa. Zmluvný vzťah strán bol uzavretý s právnym predchodcom
žalobcu, ktorým bola Slovenská sporiteľňa, a.s. a na druhej strane vystupovali žalovaní ako fyzické
osoby. Na strane dodávateľa tu vystupovala SLSP, a.s. zameraná na poskytovanie bankových,
investičných a iných služieb, ktoré dodávala i fyzickým osobám (porovnaj výpis z obchodného registra
na internete) a žalovaní vystupovali ako fyzické osoby, teda ako subjekty, ktoré pri uzatváraní a plnení

zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predmetný
spotrebiteľský úver im bol poskytnutý ako bezúčelový, pričom žalobca iný účel poskytnutia peňažných
prostriedkov nepreukázal.

14. U spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54

Občianskeho zákonníka), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných ustanoveniach zmluvných
typov.

15. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré

osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým bola
dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákony o ochrane spotrebiteľa (najskôr zákon č.
634/1992 Zb., potom aktuálne platný zákon č. 250/2007 Z. z.). Na úrovni komunitárneho práva bolo
prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak
by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne,

napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom
dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou.
Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial
International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo
C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych

noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale
tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v
čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).
Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc
(predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k
nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení §
52 Občianskeho zákonníka a ustanoveniach zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení
platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z rozšíreného výkladu definície

spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako
spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie stupňa reflektovať obsah a účel európskejochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy,
keďže žalobca sa domáhal svojho nároku voči žalovaným, ktorí sú spotrebitelia.

16. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v období od 1.4.2004 do
31.12.2007 (v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi 26.10.2004), zmluva o úvere pod definíciu
spotrebiteľskejzmluvypodľa§52OZnespadala.Jealenesporné,že zmluvajespotrebiteľskouzmluvou
podľa § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy,
keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa

uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky
spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a
výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že
všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na
spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Keďže SLSP,

a.s. bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že žalovaní pri uzatváraní a plnení zmluvy
nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ich v zmysle

§ 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľov a zároveň sú spotrebiteľmi i v zmysle § 3
ods. 2 z. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že zmluvou o úvere sa SLSP, a.s. zaviazala poskytnúť ako
dodávateľ žalovaným ako spotrebiteľom dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a žalovaní ako
spotrebiteliasazaviazaliposkytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťspolusodmenou,zmluvauzavretámedzi
účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) z. č. 258/2001

Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv
vymenovaných v § 1 ods. 2 z. č. 258/2001 Z.z., a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

17. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou zo dňa
26.10.2004 je nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení

účinnom v čase uzavretia zmluvy a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod
(§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na uvedené v odseku 15, vychádzajúc
zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom prípade je z. č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasledujúcich OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je
Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení

OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. medzi účastníkmi bola uzavretá
zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

18. Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v § 387 a nasl.

Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. OZ. Právna úprava premlčania obsiahnutá v OZ je pre
spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom
na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až §
507 Obchodného zákonníka s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu pod režim zákona o
spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona o

spotrebiteľských úveroch ako aj ustanovení OZ, a to i v otázke premlčania práva žalobcu. V tejto
súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho
obchodu,neprestávabyťzmluvouspotrebiteľskou.Prispotrebiteľskýchzmluvách,ktorépredstavujúširší
pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť OZ, keďže aplikácia Obchodného zákonníka
prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v

prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej
aplikáciispotrebiteľskéhoprávavširšomslovazmysle,t.j.aplikáciiOZ.Normyobchodnéhoprávasútotiž
v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy
veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v OZ a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

19. Vzhľadom na to, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, v ktorom jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na
peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle §
101 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia ospotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované
ustanoveniepretoukladáorgánuaplikujúcemuprávopoužiťvprospechspotrebiteľavšetkyustanovenia,

ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní
otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je
priaznivejšia pre žalovaných ako spotrebiteľov. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný
vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanými je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým
vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán.

Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa
vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

20.Nemožnoopomenúťani§54ods.1OZ,podľaktoréhozmluvnépodmienkyupravenéspotrebiteľskou
zmluvousanemôžuodchýliťodtohtozákonavneprospechspotrebiteľa.Pretoaniuzavretieabsolútneho
obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od

občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej
úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie,
preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

21. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že

na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia
OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského
súdu v Trnave zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17C/167/2011, rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 6Co/218/2012, sp. zn. 6Co/26/2012, sp. zn. 6Co/81/2012, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd

Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I.ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.6.2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením OZ na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v
Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

22. Novela OZ vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. §

52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky
premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na
právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola

posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba
expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu OZ na spotrebiteľské
záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012
súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie
nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr.

občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ.

23. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 sp. zn.
3MCdo/14/2014 (na ktorý už odkázal súd prvej inštancie), podľa ktorého ust. § 52 ods. 2 tretej vety OZ,
podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora, ktorý namietal postup súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu, ktoré oba
zhodnevsporezozmluvyospotrebiteľskomúvereaplikovaliust.§5bzákonač.250/2007Z.z.oochrane
spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 OZ. Rovnaký právny názor

vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo/17/2014.

24. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu
platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris

nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon“ síce nezakladá
právne následky pre minulosť, ale buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchá výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené (sťažená výlučnosť). Nepravé spätné pôsobenie zákona len znamená, že nový zákonzachytáva (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne
následky.

25. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,
t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy,
riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej
právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia
zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá

retroaktivita).
Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej
retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky
prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú
výnimky jej neprípustnosti.

26.Vzhľadomnaskutočnosť,žeuplatnenýnárokjeplnenímzospotrebiteľskejzmluvy(konkrétnezmluvy
o úvere, bolo potrebné na daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom
na dĺžku premlčacej doby, je pre žalovaných ako spotrebiteľov priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou
premlčacou lehotou podľa Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací
súd sa nemohol stotožniť s odvolacou námietkou žalobcu, poukazujúcou na nemožnosť aplikovať

na prejednávaný prípad ustanovenia OZ vrátanie ustanovení týkajúcich sa premlčania. V zmysle
záverov ústavnoprávnej judikatúry ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako
aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je

daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku
jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym
právom).

27. Súd prvej inštancie potom správne posúdil nárok uplatnený žalobcom ako čiastočne premlčaný

v sume 1.111,32 Eur, aplikujúc hmotnoprávne ustanovenie občianskeho zákonníka o všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe. Zamietnutá suma sa týka 12 požadovaných splátok splatných od 20.12.2010
do 20.11.2011 (12x92,61 Eur), keď žaloba bola podaná na súd dňa 26.11.2014, t. j. po uplynutí trojročnej
premlčacej doby, keď posledným dňom na podanie žaloby poslednej (najmladšej) 12. splátky bol deň
20.11.2014(štvrtok),ktorýpredchádzalpodaniužaloby.Zapremlčanébolopotrebnédôvodnepovažovať

aj uplatnené príslušenstvo pohľadávky, teda úroky z omeškania vo výške 167,83 Eur (vyčíslené úroky
z omeškania zo splátok splatných od 20.12.2010 do 20.11.2011), úroky z omeškania 8,75 % ročne zo
sumy 1.111,32 Eur od 26.2.2013 (vedľajší úrokový záväzok), keďže sleduje jej osud (vedľajší záväzok,
závisí čo do svojho vzniku, zániku, platnosti a spravidla aj obsahu od hlavného záväzku medzi veriteľom
a dlžníkom), ktoré sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. Pokiaľ teda bola

žaloba podaná na súde dňa 26.11.2014, správne súd prvej inštancie konštatoval, že v zamietajúcej časti
bola podaná po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa OZ, a žalobu preto v napadnutom
rozsahu zamietol, nakoľko premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať v dôsledku zániku
vynútiteľnosti subjektívneho práva.

28. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
časti, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolaním
napadnutého bez uvedením osobitných odvolacích dôvodov), podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP z
dôvodu vecnej správnosti vo výroku potvrdil.

29. Odvolateľ odkázal vo svojom odvolaní okrem iného na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 25Co/34/2015, sp. zn. 25Co/132/2015, sp. zn. 25Co/17/2015, sp. zn. 25Co/353/2015 v obdobných
veciach podporujúcich jeho názor na právne posúdenie premlčania. Odvolací súd v tejto súvislosti s
odvolaním sa na už ustálenú konštantnú súdnu prax vyšších súdov uvádza, že konajúci senát zmenil
svojprávnynázorohľadomaplikácieustanoveníOZvrátanepremlčacíchdôbvprípadespotrebiteľského

úveru. V tomto kontexte konajúci senát poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky v
rozsudku z 3. mája 2007 vo veci sp. zn. 22 Cdo 1349/2006 v ktorom uviedol, že aj keď zmena skoršieho,
pre súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno
ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorýje vo všeobecnosti viazaný len zákonom. Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže
byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.

30. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle §
262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto
rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný 2. v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Žalovaná 1. síce podala stručné vyjadrenie k odvolaniu,
avšak náhradu trov konania si neuplatnila, nevyčíslila a podľa obsahu jej taktiež ani žiadne trovy v

odvolacom konaní nevznikli.

32.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

33. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom

z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na
náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď

oprávneným (žalovaným) žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v
rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).