Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 24, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžf/65/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200525
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8014200525.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.

MiroslavaGavalcaPhD.ačlenovsenátuJUDr.IgoraBelkaaJUDr.JanyHenčekovej,PhD.vprávnejveci
žalobcu: JPMŠ, s.r.o., IČO: 45 979 341, so sídlom Jána Lačeka č. 629/9, 059 18 Spišské Bystré, zast.:
JUDr. Ivom Babjakom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Sovietskych hrdinov č. 200/33,
Svidník, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974
01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v daňovom konaní, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 06. februára 2015 č.k. 2S 35/2014-
50, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 06. februára 2015 č.k.
2S 35/2014-50 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na finančnom orgáne

1. Rozhodnutím č. 1100305/1/56481/2014/5052 z 29.01.2014 o odvolaní (ďalej na účely rozsudku len
„napadnuté rozhodnutie“ - č.l. 28) žalovaný ako odvolací finančný orgán konajúci v zmysle § 74 ods.
4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej tiež na účely rozsudku „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Prešov (ďalej na účely rozsudku „správca dane“) č. 9712402/5/4236695/2013/BenJ zo
17.09.2013 (ďalej tiež na účely rozsudku „prvostupňové rozhodnutie“).

Podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku v znení relevantnom na prejednávanú vec odvolací orgán
napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie
potvrdí.Odvolacíorgánrozhodnutiezrušíavecvrátinaďalšiekonaniearozhodnutie,aksúnatodôvody.
Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo
orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.

2. Prvostupňovým rozhodnutím bol podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi ako platiteľovi dane

(viď aj jeho IČ DPH) vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických osôb (ďalej len „daň“) za zdaňovacie
obdobie rok 2011 na tom skutkovom základe, že oproti dani vykázanej žalobcom v daňovom priznaní
bola správcom dane vykonaním daňovej kontroly naopak zistená daň vo vyššej sume.Vyrubenie dane správca dane odôvodnil tým, že vykonaným šetrením v rámci kontroly dane za uvedené
zdaňovacie obdobie neboli zistené nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by mali vplyv na výsledok kontroly
uvedený v protokole z daňovej kontroly č.: 9712402/5/3251312/2013/BenJ zo dňa 04.07.2013 (ďalej na

účely rozsudku len „protokol“).

Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane v rozhodnutí vydanom vo
vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.

3. Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú
kontrolu za vymedzené zdaniteľné obdobie s nasledovným prerokovaním protokolu, pričom uvedenou
kontrolou preveroval opodstatnenosť údajov týkajúcich sa výšky dane uvedenej v daňovom priznaní.

Z daňového spisu ďalej vyplýva, že základným dôvodom pre zvýšenie dane je nesplnenie
hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej na účely

rozsudku len „zák. č. 595/2003 Z.z.“), ktoré viedli správcu dane k spochybneniu nižšie uvedených
daňových výdavkov.

Podľa § 2 písm. i) a j) zák. č. 595/2003 Z.z. v citovanom znení na účely tohto zákona sa rozumie
i) daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne

vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka
podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak,
j) základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky ( § 19) pri rešpektovaní
vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom
období, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa§19ods.1vetadruházák.č.595/2003Z.z.vcitovanomzneníplatí,žeakvýškuvýdavku(nákladu)
limituje tento zákon alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento zákon v inej výške ako
osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a
za podmienok ustanovených v tomto zákone.

Podľa § 21 ods. 1 písm. a), e) až j) zák. č. 595/2003 Z.z. v citovanom znení daňovými výdavkami nie
sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník
účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej
a) výdavky (náklady) na obstaranie hmotného majetku, nehmotného majetku ( § 22) a hmotného majetku

a nehmotného majetku vylúčeného z odpisovania ( § 23),
e) výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi a
výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi,
f) výdavky prevyšujúce príjmy v zariadeniach na uspokojovanie potrieb zamestnancov alebo iných osôb
s výnimkou § 17 ods. 3 písm. e), pričom výdavky a príjmy sa posudzujú v úhrne za všetky zariadenia,

g) výdavky na technické zhodnotenie ( § 29 ods. 1) a výdavok, ktorý sa považuje za technické
zhodnotenie ( § 29 ods. 2),
h) výdavky na reprezentáciu okrem výdavkov na reklamné predmety v hodnote neprevyšujúcej 16,60
eura za jeden predmet,
i) výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a

blízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku
daňovníka, a majetku blízkych osôb daňovníka; toto ustanovenie sa nepoužije na výdavky (náklady)
podľa § 19 ods. 2 písm. e) a p),
j) výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane.

4. Spochybnenými daňovými výdavkami sú
a) náklady za opravu lesných strojov od poskytovateľa služby MANTA, s.r.o., Bratislava (ďalej na účely
rozsudku len „poskytovateľ opravy“), za ktorých údajné vykonanie vystavil poskytovateľ opravy faktúry
na celkovú sumu 45.000,-- €,
b) náklady za sprostredkovanie obchodu, resp. dopravy a služieb od poskytovateľa služby F. E. - SAPEX

SLOVAKIA, Košice (ďalej na účely rozsudku len „poskytovateľ dopravy“), za ktorých údajné vykonanie
vystavil poskytovateľ dopravy faktúry na celkovú sumu 34.216,67 €,c) náklady za ubytovanie FO (vrátane konateľa žalobcu) od poskytovateľa služby L. C. Realitt, O. (ďalej
na účely rozsudku len „poskytovateľ ubytovania“), za ktorých údajné vykonanie vystavil poskytovateľ
ubytovania faktúry na celkovú sumu 1.200,-- €,

d) náklady za kúpu živých ťažných zvierat (kone) od dodávateľa tovaru JPM - Združenie FO, F. P., Q.
B. (ďalej na účely rozsudku len „dodávateľ zvierat“), za ktorých nákup vystavil dodávateľ zvierat faktúry
na celkovú sumu 2.200,-- €,
e) náklady za opravu a plota a brány od poskytovateľa služby D.. P. A. - STAVMAN, Spišské Bystré
(ďalej na účely rozsudku len „poskytovateľ opravy“), za ktorých údajné vykonanie vystavil poskytovateľ

opravy faktúru na celkovú sumu 3.012,41 €,
f) náklady za drobné nákupy od rôznych dodávateľov (ďalej na účely rozsudku len „rôzni dodávatelia“),
za ktorých nákup v hotovosti žalobca mal uhradiť celkovú sumu 416,86 €,
g) náklady za povinné zmluvné poistenie súboru (3+1) motorových vozidiel od poskytovateľa služby
KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, Bratislava (ďalej na účely rozsudku len
„poskytovateľ poistenia“), pri ktorom časovo nerozlíšil jednotlivé sumy poistného,

h) náklady za kúpu lanového vozíka od hore uvedeného poskytovateľa dopravy, za ktorého nákup
vystavil poskytovateľ dopravy faktúru na celkovú sumu 14.000, -€,
i) náklady za kúpu pracovného čerpadla od hore uvedeného dodávateľa zvierat, za ktorého nákup
vystavil dodávateľ zvierat faktúru na celkovú sumu 9.360,-- €,
j) a iné.

5. Na základe vykonaných dôkazov v zmysle § 28 Daňového poriadku správca dane dospel k záveru,
ktorýsiosvojilajžalovaný,žežalobcaneuniesoldôkaznébremenoapretoajžalovanýpotvrdilsprávnosť
záveru, že vyššie opísané náklady sa daňovo neuskutočnili.

II.
Konanie na prvostupňovom súde
A)
6. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v Prešove
žalobu zo 04.04.2014.

7.KrajskýsúdvPrešoveakoprvostupňovýsúdpreskúmalnapadnutérozhodnutieakoajkonanietomuto
predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a po nariadení pojednávania v zmysle § 250g
ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Preto ju na základe nižšie uvedených dôvodov postupom podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
8. S poukazom na relevantné ustanovenia Daňového poriadku, zák. č. 595/2003 Z.z., zákona č.
431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 431/2002 Z.z.“), zákona č.
283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 283/2002 Z.z.“)
ako aj opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/23054/2002-92, ktorým sa ustanovujú

podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovnej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave
podvojného účtovníctva v znení neskorších predpisov (ďalej len „účtovná osnova“) a po rekapitulácii
skutkového stavu zachyteného v spise správcu dane sa krajský súd vyslovil k jednotlivým skutkovým a
právnym zisteniam žalovaného a správcu dane (viď bod č. 4).

9. Vo vzťahu k námietke aplikácie neúčinného právneho predpisu krajský súd uviedol, že správca dane
a napokon aj žalovaný ako odvolací orgán sú jednoznačne viazaní pri svojom rozhodovaní zásadou
zákonnosti, ale aj zásadou voľného hodnotenia dôkazov s poukazom na obsah ustanovenia § 3 ods. 3
Daňového poriadku. V súvislosti s uvedeným krajský súd potvrdil, že žalovaný sa uvedenými zásadami
riadil.

10. Čo sa týka námietky zaúčtovania ubytovacích náhrad, krajský súd sa stotožnil s názorom
žalovaného, že živnostníci boli vo vzťahu k žalobcovi v obchodnom vzťahu a za vykonávané práce
vystavovali odberateľovi žalobcovi faktúry a preto im zák. č. 283/2002 Z.z. nepriznáva nárok na cestovné
náklady tak, ako boli zaúčtované žalobcom do daňových výdavkov.

11. Preto sa krajský súd stotožnil s právnym posúdením veci správcu dane, ktorý rozsiahlym
dokazovaním dostatočne a riadne zistil skutkový stav a zistil u žalobcu rozdiel dane z príjmov právnickej
osoby za zdaňovacie obdobie 2011 vo výške 15.294,81 €.III.
Odvolanie žalobcu/ stanoviská

A)
12. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 16.03.2015 (č.l. 58) proti rozsudku krajského súdu žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu v súlade s ustanovením § 205 v spojení s § 246c ods. 1
O.s.p. uviedol nasledujúce dôvody odvolania:
v súdnom prieskume došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. /viď § 205 ods. 2 písm. a) v spojení

s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.),
súdny prieskum má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /viď § 205
ods. 2 písm. b) O.s.p./ a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /viď § 205 ods. 2
písm. f) O.s.p./.

13. Následne odvolací súd v stručnosti rekapituluje odvolacie dôvody žalobcu:
- krajský súd, hoci deklaroval vykonanie súdneho prieskumu v medziach žalobných bodov, tak sa
zameral aj na prieskum vecí, ktoré žalobca v žalobe neuviedol (viď najmä okolnosti vystavenia faktúr
poskytovateľom dopravy, účtovaním súm za opravu brány a plotu, nákladov označených ako drobné
nákupy či zaúčtovania povinného zmluvného poistenia za motorové vozidlá),

- ak žalovaný zistil, že správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na dôkazy,
pri ktorých aplikoval neúčinný právny predpis, bolo jeho povinnosťou prvostupňové rozhodnutie zrušiť
a vec mu vrátiť,
- žalobca neplatil za ubytovanie živnostníkov z dôvodu cestovných náhrad podľa zák. č. 283/2002 Z.z.
a o týchto výdavkoch neúčtoval ako o výdavkoch podľa § 19 ods. 2 písm. d) zák. č. 595/2003 Z.z.,

o faktúry dodávateľa ubytovania boli zaúčtované na účet 548, na ktorom účtovníčka žalobcu zriadila
analytický účet 01, na ktorom boli účtované len náklady na ubytovanie,
- žalobca bol napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného ukrátený na svojich právach,
o vyrubením dane žalobcu dochádza de facto k odnímaniu časti nadobudnutého vlastníctva, čo
predstavuje zásah do základného práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, a tiež
- žalobca sa preto v celom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v žalobnom návrhu ako aj v jeho
ďalších podaniach.

14. Záverom žalobca navrhol zrušiť rozsudok krajského súdu v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm.

f) a h) O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), pričom v novom rozhodnutí má
prvostupňový súd rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania.

B)
15. Zo stanoviska žalovaného z 09.04.2015 (č.l. 67) po uvedení hore citovaných odvolacích námietok

vyplýva, že tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné.

Ďalej sa žalovaný vyjadril k aplikácii neúčinného právneho predpisu na prejednávanú vec ako aj na jej
dôsledky.

16.Tiežsažalovanývyjadrilajkmožnostiúčtovaniavýdavkovnaúčet548,akoajknutnostitietovýdavky
posudzovať z pohľadu zák. č. 595/2003 Z.z. spolu s k následkom možnej chyby, ktorú mal správca dane
urobiť na strane 19 prvostupňového rozhodnutia.

17. Záverom žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil.

IV.
Právne názory odvolacieho súdu

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)

preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s
§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“) v
spojení s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. Po zistení, že odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorémuje podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle
dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu
jednomyseľne (viď § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je

dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôležitosti
odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

19. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä
čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka

(v prejednávanej veci žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt
scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd (ďalej len
„Dohovor“),vybraťsipodľaObčianskehosúdnehoporiadkuzprostriedkovochranytennajvhodnejšíproti
rozhodnutiu či postupu správcu dane. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody,
t.j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho
prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.

20. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je v medziach
uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219
ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd
odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal

rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými zrušujúcimi námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a v takto vymedzenom rozsahu či
správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.

Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č.k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 6 Sžo 84/2007, sp.zn. 6 Sžo
98/2008, sp.zn. 1 Sžo 33/2008, sp.zn. 2 Sžo 5/2009 či sp.zn. 8 Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri
výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť
ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych

otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto
odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci
s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.

21. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho

prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)
sa Najvyšší súd celkom stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich
osvojil zo zistení uvedených žalovaným, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej
strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca
domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je právna otázka, či aplikácia neúčinného predpisu v

prejednávanej veci nevyvoláva celkovú nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia od počiatku.
Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

22. Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré žalobca využil

na spochybnenie zákonnosti názorov krajského súdu k procesnej čistote postupu správneho orgánu
smerujúceho k vysloveniu napadnutého rozhodnutia.

Až po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti súdom vzniká právo žalobcovi na prieskum zákonnosti
samotného rozhodnutia (meritórne námietky). Naopak, ak Najvyšší súd dôjde k záveru, že už prvé

procesné, resp. iné pochybenia žalovaného krajský súd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil
a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p.,
potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č.
30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne. Obdobný postup je možné analogicky použiť aj vo vzťahu k

argumentácii žalovaného.

23. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny
súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktorémajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

24. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd po

vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k
obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s
§ 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne

neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu,
Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných
bodov odôvodnenia rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov
zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu
súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej

právnej otázke.

25. Medzi účastníkmi, a tento záver aj nepochybne vyplýva z odvolacích námietok žalobcu, hoci
žalobcom nie je expresis verbis v odvolaní explicitne vyjadrený, že je sporné právne vymedzenie
splnenia podmienok na daňové uznanie sporných výdavkov.

Predovšetkým Najvyšší súd preskúmal námietku žalobcu, že ak žalovaný zistil, že správca dane v
odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na dôkazy, pri ktorých aplikoval neúčinný právny
predpis, bolo jeho povinnosťou prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť.

26. V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou Najvyšší súd zdôrazňuje, že je povinnosťou každú
odvolaciu námietku bližšie špecifikovať nielen čo do konkretizácie námietkou dotknutého právneho
predpisu ale aj označiť jeho negatívne dôsledky na posudzované rozhodnutie.

Z podaného odvolania však bližšie nevyplýva, resp. žalobca neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenie

a aké právne následky jeho aplikácia mala mať na výsledky daňového konania, resp. o čo malo ísť
v napadnutom rozhodnutí. Najvyšší súd až na základe svojej iniciatívy zistil, že ide o závery uvedené
žalovaným na č.l. 31 v napadnutom rozhodnutí nasledovne:
„Odvolací orgán konštatuje, že námietka odvolávajúceho sa, že miestne zisťovanie bolo vykonané
na základe zrušeného zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, je opodstatnená, a preto na zápisnicu z
tohto miestneho zisťovania odvolací orgán neprihliadal. Neprihliadanie na tento dôkaz však nič nemení
na zistení správcu dane, že daňový subjekt porušil vyššie uvedené ustanovenia zákona č. 595/2003 Z. z.
v znení neskorších predpisov týkajúce sa tohto konkrétneho kontrolného zistenia, pretože správca dane
mal dostatok iných vyššie uvedených dôkazov na vyvodenie uvedeného záveru. Miestne zisťovanie totiž

nebolo jediným, ani hlavným, a ani rozhodujúcim dôkazom o tom, že daňový subjekt porušil zákon č.
595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, a preto nemá vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia.
Napriek vyššie uvedenému je potrebné uviesť, že aj zákon č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších prepisov
upravuje obdobne inštitút miestneho zisťovania a umožňuje správcovi dane za rovnakých podmienok
ako zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vykonať miestne zisťovanie kdekoľvek, u

kohokoľvek s cieľom vyhľadávania dôkazov, preverovania a zisťovania skutočností, ktoré sú potrebné
na účely správy daní, Môže teda vykonávať miestne zisťovanie aj u inej osoby, než je daňový subjekt,
a vyžiadať si výpis alebo kópiu z účtovných záznamov, iných záznamov alebo informácií atď. (§ 37
- 39 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov), a aj iná osoba než daňový subjekt je
povinná poskytnúť zamestnancovi správcu dane pomoc a súčinnosť na účinné vykonanie miestneho

zisťovania, a teda aj zapožičať ním vyžiadané doklady alebo výpisy alebo fotokópie. V tomto zmysle
správca dane mohol teda požadovať predmetné doklady a účtovníčka ich bola povinná poskytnúť, a
preto námietky odvolávajúceho sa smerujúce k tomu, že T. A. nebola v pracovnom pomere alebo v inom
pracovnoprávnom vzťahu k daňovému subjektu, sú neopodstatnené.“27. Z vyššie uvedeného textu jednoznačne vyplýva, že žalovaný ako odvolací orgán v zmysle jednotnosti
správneho konania na prvom a druhom stupni uvedenú procesnú vadu vyhodnotil a jeho negatívne

dôsledky odstránil tým, že na zápisnicu z dotknutého miestneho zisťovania žalovaný neprihliadal.

Súčasne však žalovaný zdôraznil, že neprihliadanie na tento dôkaz nespochybňuje skutkové zistenia
správcu dane pri konkrétnom kontrolnom zistení, pretože správca dane mal dostatok iných vyššie
uvedených dôkazov na vyvodenie záveru o porušení relevantných ustanovení zák. č. 595/2003 Z.z.

Preto Najvyšší súd nemohol uvedenú námietku vyhodnotiť ako relevantnú.

28. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že tento neplatil za ubytovanie živnostníkov z dôvodu cestovných
náhrad podľa zák. č. 283/2002 Z.z. a o týchto výdavkoch neúčtoval ako o výdavkoch podľa § 19
ods. 2 písm. d) zák. č. 595/2003 Z.z., pričom faktúry dodávateľa ubytovania boli zaúčtované na účet
548, na ktorom účtovníčka žalobcu zriadila analytický účet 01, na ktorom boli účtované len náklady

na ubytovanie, sa Najvyšší súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, že akýkoľvek spôsob účtovania
musí byť v súlade so zásadami účtovania, medzi ktoré patrí aj zásada verného a pravdivého obrazu
účtovaných skutočností (§ 7 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z.

Podľa § 7 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. zobrazenie v účtovnej závierke je verné, ak obsah položiek

účtovnej závierky zodpovedá skutočnosti a je v súlade s ustanovenými účtovnými zásadami a účtovnými
metódami. Zobrazenie v účtovnej závierke je pravdivé, ak sú pri ňom použité účtovné zásady a účtovné
metódy, ktoré vedú k dosiahnutiu verného zobrazenia skutočností v účtovnej závierke.

29. Potom pre neuznanie výdavkov ako daňových výdavkov nie je až tak rozhodujúce, na ktorom účte

tieto výdavky žalobca ako daňový subjekt zaúčtoval. Žalovaný mohol výdavky spojené s ubytovaním
účtovať aj na hore uvedenom účte, avšak tieto výdavky musia naďalej spĺňať kritériá, ktoré zák. č.
595/2003 Z.z., najmä prostredníctvom § 2 písm. i) pre ich daňovú uznateľnosť stanovuje.

Je nepochybné, a to aj krajský súd zdôraznil, pri týchto výdavkoch je významné, že hoci slúžili na

dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, avšak iných daňových subjektov ako je žalobca. Preto
ani túto odvolaciu argumentáciu žalobcu Najvyšší súd neuznal.

30. Tiež žalobca mal byť napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného ukrátený na svojich
právach. Konkrétne poukazoval, že vyrubením dane žalobcovi dochádza „de facto“ k odnímaniu časti

vlastníctva nadobudnutého žalobcom, čo žalobca klasifikuje ako zásah do základného práva podľa čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Najvyšší súd k tomuto argumentu iba dodáva, že ide o zákonný zásah, ktorý je v demokratickej
spoločnosti obvyklý a nevyhnutný na riadne fungovanie tejto spoločnosti.

31. Za tejto situácie bolo v súlade so zákonom, že krajský súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami
správcu dane v tom rozsahu, ako si ich žalovaný osvojil v zmysle výsledkov vykonanej daňovej kontroly.

Potom oprávnene žalovaný potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie.

V.

32. Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky uplatnené žalobcom uvádza, že napadnuté
rozhodnutiemávšetkyformálneiobsahovénáležitostirozhodnutiapožadovanévzmysle§63Daňového
poriadku. Uvedené rozhodnutie finančného orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu,

ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými
zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa
zákonné podmienky pre uznanie spochybnených výdavkov za daňové výdavky na dani z príjmov.

Počas konania Najvyšší súd z dostupných zdrojov nezistil a ani mu nebolo účastníkmi naznačené, resp.

nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu
komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej
únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by sa tento
rozsudok odkláňal.33. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na vyššie uvedené právne názory (čl. 1 ods. 1

ústavy), pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od ich obsahu a vyslovených
právnych názorov (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144
ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena
právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho
stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo

zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska
republikač.A-24846/94,34165/96až34173/96,poprípadevecBorovskáaForraiv.Slovenskárepublika
č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods.
2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak,
ako je uvedené vo výroku rozsudku.

34. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle
§ 250i ods. 2 O.s.p. (úprava daňového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v odvolacom
konaní na základe mu dostupných informácií z pripojeného priestupkového spisu Najvyšší súd dospel k

záveru, že nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov
nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

35. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §
250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto

konania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).