Rozhodnutie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 12, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/783/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114215217
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6114215217.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov
senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu RC Service, s. r. o., IČO:
47 336 617, so sídlom Bratislava, Lazaretská 3/A, zastúpeného GHS Legal, s. r. o., IČO: 47 232 544, so
sídlom Bratislava, Lazaretská 3/A, proti žalovanému F. T., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom U. XXX, toho
času na neznámom mieste, zastúpenému opatrovníčkou M. T., nar. XX. X. XXXX, bytom N. N., A. XX,

o zaplatenie 39,56 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica, č. k. 12C/111/2014-37 zo dňa 9. 7. 2015,

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmuznesenímokresnýsúdvyhlásil,žeOkresnýsúdBanskáBystricanemáprávomockonať
vo veci, následne zastavil konanie s poukazom na ustanovenia § 103 a 104 ods. 1 zákona č. 99/1963

Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„O. s. p.“), v nadväznosti na čl. 2 ods. 1, čl. 5 ods. 1 písm. a/ a čl. 26 ods. 1 Nariadenia rady (ES)
č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a
obchodných veciach (ďalej aj „Nariadenie“), z dôvodu takého nedostatku podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť, a to nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky a rozhodol o náhrade trov
prvoinštančného konania. Súd v odôvodnení uznesenia konštatoval, že vzhľadom na to, že v danej veci

má žalovaný bydlisko na území iného členského štátu ako štátu, ktorému bol doručený návrh na začatie
konania (žaloba) a súčasne ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok zo zmluvnej zodpovednosti, došlo na
území iného členského štátu ako štátu, ktorému bola doručená žaloba, bol súd povinný pre skúmanie
svoje právomoci aplikovať predmetné nariadenie. Následne súd konštatoval, že doterajším postupom
súdu nebolo zistené bydlisko žalovaného na území Slovenskej republiky, trvalý pobyt má evidovaný na
adrese Lučatín 165 od 01. 3. 2005, tento však má len evidenčný charakter a žalovaný sa na mieste

bydliska nezdržiava už dlhšiu dobu. Iný pobyt žalovaného na území Slovenskej republiky zistený nebol.
Súdom zistené skutočnosti nasvedčujú záveru, že žalovaný má bydlisko na území Českej republiky,
pričom aj miesto plnenia zo zmluvného vzťahu je na území Českej republiky, čím nie je podľa názoru
okresného súdu daná právomoc súdu Slovenskej republiky podľa čl. 2 ods. 1
a podľa čl. 5 ods. 1 a/ Nariadenia. Okresný súd poukázal na tri súdne konania totožných účastníkov
konania, pričom vo všetkých prípadoch sa jedná o zaplatenie neuhradeného cestovného a prirážky k

cestovnému za cesty vykonané hromadnou dopravou v Brne. Sú tak dané indície umožňujúce určiť,
že žalovaný má bydlisko na území Českej republiky, konkrétne v meste Brno, kde pravidelne využíva
hromadnú prepravu. O trovách zastaveného konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 146
ods. 1 písm. c/ O. s. p. a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti uzneseniu okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Rozhodnutie

súdu označil za nezákonné a nesprávne, porušujúce hmotnoprávne aj procesnoprávne normy, navyše
vnútorne rozporné, nakoľko súd v jednej časti odôvodnenia tvrdí, že žalovaný má bydlisko v Českejrepublike, inde však tvrdí, že sa mu pobyt žalovaného nepodarilo zistiť. Nesprávnym a nezákonným
postupom súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom a súd neúplne zistil skutkový stav veci.
Rovnako poukázal na ustanovenie § 86 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak žalovaný, ktorý je občan

Slovenskej republiky, nemá všeobecný súd v tejto republike, je príslušný súd, v obvode ktorého mal tu
posledné bydlisko. Hoci žalobca súhlasí
s konštatovaním súdu, že trvalý pobyt nie je možné zamieňať s pojmom bydlisko tak, ako ho interpretuje
nariadenie Rady (ES) č. 44/2001, avšak podstatné je, že prvostupňový súd vôbec nepreukázal, že
bydlisko žalovaného sa nachádza v inom členskom štáte než je Slovenská republika a rozhodol len na

základe dohadov
a indícií, ako sám hovorí v odôvodnení uznesenia. Súd je povinný vychádzať zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu a svoje závery opierať o vykonané dôkazy
a nie o dohady a indície. Pokiaľ teda má prvostupňový súd „pocit“, že bydlisko žalovaného sa nachádza
v inom členskom štáte než je Slovenská republika, mal vykonať dokazovanie, ktoré by tento jeho názor
preukázalo. Takéto absurdné zbavovanie sa zodpovednosti súdu by viedlo k odopretiu spravodlivosti

(denegatio iustitae) a popretiu práva žalobcu na spravodlivé konanie, garantované čl. 46 Ústavy SR.
Žalobca zdôrazňuje, že samotný súd niekoľkokrát v odôvodnení svojho uznesenia vyhlásil, že mu nie je
známe žiadne iné bydlisko žalovaného a teda posledné známe je na území SR. Pokiaľ súd poukázal na
tri ďalšie konanie, v ktorých je predmetom sporu taktiež neuhradené cestovné a prirážka k cestovnému,
všetky tieto cesty žalovaného mali byť v zahraničí vykonané ešte v roku 2013, teda aj táto „indícia“ je dva

roky stará a nemôže preto spoľahlivo viesť k záveru, že bydlisko žalovaného sa stále aktuálne nachádza
na danom mieste. Žalovaný je občan Slovenskej republiky
s posledným známym bydliskom na území Slovenskej republiky a z daného jasne vyplýva, že určenie
miestnej a vecnej príslušnosti súdu je možné zúžiť len na všeobecné súdy Slovenskej republiky, nakoľko
neúplnosť a neurčitosť informácie

o možnom pobyte žalovaného mimo územia Slovenskej republiky by znemožnila žalobcovi účinne a
efektívne sa na súde domôcť ochrany jeho práv a záujmov. Vzhľadom na tieto argumenty žalobca
považuje Okresný súd Banská Bystrica za právomocný, vecne a miestne príslušný v predmetnej veci
konať a rozhodnúť. Navrhuje preto uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

4. Konanie v prejednávanej veci začalo dňa 7. 7. 2014 (§ 82 ods. 1 O. s. p.). Okresný súd napadnuté
uznesenie vydal dňa 9. 7. 2015 s tým, že odvolaciemu súdu bola vec predložená dňa 4. 9. 2015. Dňom
1. 7. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015

Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa prvej vety ods. 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
5. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd

konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.
6. 2016, a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho
platí, že ustanovenia novej (od 1. júla 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa
v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so

všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo
ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný
(viď. tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
PL. ÚS 36/1995).
6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal a napadnuté rozhodnutie

súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a 380 CSP
a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (á contrario) CSP uznesenie okresného súdu
podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
7. Odvolací súd preskúmaním súdneho spisu zistil, že žalobou datovanou dňa
30. 6. 2014, doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 7. 7. 2014, sa žalobca domáhal voči

žalovanému zaplatenia sumy 39,56 EUR s príslušenstvom, z titulu neuhradeného cestovného a prirážky
k cestovnému, nakoľko žalovaný dňa 11. 7. 2013 cestoval na linke mestskej hromadnej dopravy Brno
bez platného cestovného lístka. V samotnej žalobe žalobca ako adresu trvalého pobytu žalovaného
uviedol 976 61 Lučatín 165. Spolu so žalobou a prílohami k nej zaslal žalobca súdu aj procesné podaniezo dňa 30. 6. 2014, ktorým oznámil súdu, že sa mu nepodarilo doručiť žalovanému predžalobnú výzvu
na adresu jeho trvalého pobytu, ktorú žalovaný uvádzal v čase vzniku pohľadávky a ktorá v tom čase
vyplývala z preukazu totožnosti žalovaného (č. l. 3 spisu). Na základe údajov z Registra obyvateľov

SR zo dňa
11. 7. 2014 mal Okresný súd Banská Bystrica preukázané, že žalovaný má od
1. 3. 2005 evidovaný trvalý pobyt na adrese XXU. XXX (č. l. 13 spisu). Zhodné údaje o bydlisku
žalovaného vyplynuli aj z lustrácie prostredníctvom Sociálnej poisťovne (č. l. 15 spisu). Následne
OkresnýsúdBanskáBystricapripojildosúdnehospisufotokópiuvýsledkudožiadaniazaúčelomzistenia

aktuálnej adresy pobytu žalovaného prostredníctvom Obvodného oddelenia PZ SR v Z. H. (originál
sa nachádza v súdnom spise vedenom okresným súdom pod. sp. zn. 12C/109/2014), z ktorého bolo
zistené, že žalovaný sa v obci U. nezdržiava dlhšiu dobu a jeho aktuálny pobyt nie je známy (č. l. 17
spisu). ZhodnévyjadrenievyplývaajzfotokópieoznámeniastarostuobceU.zodňa30.07.2014(originál
sa nachádza v spise okresného súdu sp. zn. 12C/109/2014), ktorý súdu oznámil, že na adrese trvalého
pobytu sa žalovaný dlhodobo nezdržuje (dom predali) a jeho terajší pobyt, ako aj pobyt jeho blízkych

osôb, nie je známy (č. l. 20 spisu). Prostredníctvom Okresného riaditeľstva PZ SR v Banskej Bystrici súd
ďalej zistil, že po žalovanom nebolo vyhlásené pátranie a v dostupných policajných evidenciách nebola
zistená iná adresa jeho pobytu, pričom OR PZ uviedlo súdu adresy príbuzných odporcu (č. l. 22 spisu).
Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, že súdu sa podarilo doručiť súdne zásielky matke žalovaného na adresu
Banská Bystrica, Poľná 93 (č. l. 27 spisu) a že táto po dostavení sa na informačné centrum okresného

súdu uviedla, že nie je v kontakte zo žalovaným, nevie kde sa nachádza (zrejme v zahraničí), s tým, že
súhlasila s ustanovením za opatrovníčku žalovaného. Okresný súd uznesením č. k. 12C/111/2014-30
zo dňa 24. 3. 2015 ustanovil matku žalovaného za jeho procesnú opatrovníčku a následne po tom,
čo sa opatrovníčka k návrhu na začatie konania nevyjadrila napadnutým uznesením vyslovil, že nemá
právomoc vo veci konať

a v dôsledku nedostatku právomoci konanie zastavil.

8. V prejednávanej veci je zrejmé, že vo veci ide o spor s tzv. cudzím prvkom, pretože žalovaný mal
podľa obsahu žaloby a jej príloh jazdiť bez cestovného lístka na území Českej republiky a prepravcom
bola obchodná spoločnosť zriadená podľa českého práva so sídlom v Českej republike. Na posúdenie

právomoci okresného súdu na konanie bolo potrebné vzhľadom na okamih začatia konania preto
aplikovať Nariadenie, ktoré stanovuje jednotné pravidlá na riešenie sporov o právomoc medzi súdmi
jednotlivých členských štátov Európskej únie s cieľom podporiť voľný pohyb rozsudkov, súdnych zmierov
a vykonateľných listín v Európskej únii. Pokiaľ sa jedná o otázku právomoci podľa predmetného
nariadenia, všeobecné kritérium právomoci vychádza zo zásady actor sequitur forum rei (navrhovateľ

sleduje miesto súdu odporcu), a teda je zakotvené v mieste bydliska odporcu (žalovaného) v členskom
štáte. Štátna príslušnosť odporcu (žalovaného) nemá na právomoc žiaden vplyv. Žaloby voči osobám
s bydliskom v členskom štáte sa preto v zásade podávajú na súde toho štátu bez ohľadu na to, či sú
jeho štátnymi občanmi (čl. 2 ods. 1 Nariadenia). Popri uvedenom všeobecnom kritériu možno osobu s
bydliskom na území členského štátu žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe princípov

upravených
v oddieloch 2 až 7 kapitoly II Nariadenia. Hovoríme o osobitnej právomoci, ktorá odráža zásadu
efektívneho vedenia konania a je opodstatnená len v prípadoch, keď
v súvislosti s konaním existuje dostatočná väzba medzi sporom a súdom, na ktorý sa má podať žaloba,
a to z hľadiska vykonávania dôkazov alebo vedenia konania, alebo

s cieľom zabezpečiť lepšiu ochranu záujmov účastníkov, proti ktorým konanie smeruje, kedy hovoríme
o tzv. ochrannej osobitnej právomoci. O uvedenú osobitnú právomoc pritom ide aj v prípadoch sporov
zo zmlúv, kedy okrem všeobecného kritéria právomoci (osoba s bydliskom na území členského štátu sa
žaluje na súde tohto členského štátu) možno osobu s bydliskom na území členského štátu žalovať
v druhom členskom štáte na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby.

9. Pokiaľ sa jedná o otázku skúmania právomoci a následky takéhoto skúmania, je potrebné v každom
prípade poukázať i na čl. 24 Nariadenia (v zmysle ktorého platí, že okrem právomoci založenej na
iných ustanoveniach tohto Nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa odporca zúčastní
konania, s tým, že toto pravidlo sa neuplatní, ak sa odporca zúčastní konania, len aby namietol absenciu

právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 22), ako aj na články 25 a 26 Nariadenia
pojednávajúcich o skúmaní právomoci. Z uvedených článkov Nariadenia totiž vyplýva, že len v prípade,
ak má súd členského štátu konať o nároku, ktorého podstatou je vec patriaca do výlučnej právomoci
súdov iného členského štátu podľa článku 22, je tento súd aj bez návrhu povinný vyhlásiť, že nemáprávomoc. Ak je však predmetom konania vec, ktorá do výlučnej právomoci súdov iného členského štátu
podľa čl. 22 Nariadenia nepatrí (ako je tomu aj v prejednávanom prípade) a osoba, ktorá má bydlisko
v jednom členskom štáte, je žalovaná na súde iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že

nemá právomoc, len v prípade, ak si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia, a
súčasne, ak sa odporca nezúčastní konania. V prejednávanom prípade však odvolací súd v prvom rade
súhlasí s názorom odvolateľa, že okresný súd dostatočne predpoklady pre aplikáciu čl. 26 Nariadenia,
ktorými okrem iného je, že je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného
členského štátu (t. j., že žalovaný má skutočne bydlisko mimo územia SR a kde presne) a ďalej, že nie

je možné založiť právomoc súdu Slovenskej republiky napr. podľa čl. 2 ods. 1 Nariadenia (čo opätovne
predpokladá presné zistenie bydliska žalovaného) nedošetril. Nadriadený súd totiž po preskúmaní
spisu konštatuje, že za daného stavu veci a vzhľadom na doposiaľ zistené skutočnosti je neisté, kde
sa skutočne žalovaný v súčasnosti, resp. už v čase začatia konania, zdržiaval. Je možné súhlasiť s
argumentom okresného súdu, že z hľadiska určenia právomoci súdu údaj v registri obyvateľov má
zásadne len evidenčný charakter, pričom pri určení právomoci vo veci konať je podstatné, kde sa

žalovaný skutočne, reálne dlhodobo zdržiava. Avšak za danej procesnej situácie, keď okresný súd
lustroval pobyt žalovaného v mesiaci júl 2014, august 2014 a naposledy v mesiaci november 2014,
hoci neexistenciu svojej právomoci napadnutým uznesením konštatoval až dňa 9. 7. 2015, svoj záver
o tom, že „sú dané indície umožňujúce určiť, že odporca má bydlisko na území Českej republiky“,
vyvodil len zo skutočnosti, že žalovaný bol celkom tri krát (tri súdne konania vedené okresným súdom)

kontrolovaný pri jazde prostriedkom verejnej dopravy v meste Brno, nereflektujúc, že sa tak (minimálne
v prejednávanom prípade) stalo ešte v roku 2013 a všetko bez toho, aby sa súd pokúsil zistiť bydlisko
žalovaného prostredníctvom príslušných orgánov Českej republiky (t. j. členského štátu EÚ, v ktorom by
sa žalovaný podľa názoru okresnému súdu mal nachádzať), možno považovať jeho záver o nedostatku
právomoci súdu Slovenskej republiky konať a rozhodnúť, za predčasný, navyše v rozpore s cieľmi

Nariadenia. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok Súdneho dvore EÚ C-327/10) totiž vyplýva,
že cieľom nariadenia je zabrániť situáciám odopretia spravodlivosti, ktorým by mohol byť vystavený
žalobca z dôvodu nemožnosti lokalizovať žalovaného. Pokiaľ má teda vnútroštátny súd rozhodnúť o
žalobe, o akú sa jedná v prejednávanom prípade, musí najprv overiť, či má žalovaný bydlisko na území
členského štátu tohto súdu, pričom v súlade s článkom 59 ods. 1 Nariadenia uplatní právny poriadok

svojho štátu. Okrem toho, pokiaľ uvedený súd dospeje k záveru, že žalovaný v konaní vo veci samej
nemá bydlisko na území členského štátu tohto súdu, potom musí overiť, či má žalovaný bydlisko v
inom členskom štáte. Na tento účel uplatní v súlade s článkom 59 ods. 2 tohto nariadenia právo tohto
iného členského štátu. Súd, ktorý vo veci rozhoduje, musí na tento účel zabezpečiť, aby prebehli všetky
prieskumy, ktoré ukladajú zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil pobyt žalovaného.

10. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm.
c/ CSP zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Bude vecou následného procesného
postupu okresného súdu, aby na stanovenie právomoci na konanie v prejednávanom spore bezpečne
ustálil bydlisko žalovaného. Pre ďalší postup súdu v prípade, že bydlisko žalovaného sa nepodarí zistiť,

dáva odvolací súd okresnému súdu do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 30Nd/25/2014 zo dňa 25.06.2014. Až po dôkladnom zistení bydliska žalovaného môže okresný súd
posúdiť svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť.
1. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom
hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
v§420-423CSPpripúšťa(§419CSP),vlehote2mesiacovoddoručeniarozhodnutiaodvolaciehosúdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo
v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), intervenient,
ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 CSP (§ 425 CSP) a prokurátor, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil

(§ 426 CSP).Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa ods. 1 § 429 CSP neplatí za podmienok

ustanovených v ods. 2 § 429 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).