Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 12, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžo/118/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200773
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7013200773.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Centrum ekologických informácií, Suché Mýto
19, Bratislava, právne zastúpený: Bardač, s.r.o., advokátska kancelária, Búdková 4, Bratislava, proti
žalovanému: Obec Bukovec, Bukovec 83, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného,
konajúc o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/136/2013-58 zo dňa
18. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/136/2013-58 zo dňa
18. decembra 2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

rajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) napadnutým uznesením postupom podľa § 104

ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil konanie z dôvodu,
že bolo preukázané, že na základe elektronického podania (žiadosti) žalobcu nezačalo konanie o
poskytnutie informácií a v dôsledku toho neexistuje rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho
preskúmania. Podmienky pre postup podľa piatej časti druhej hlavy OSP preto neboli splnené. Konaniu
a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu
na preskúmanie neexistujúceho rozhodnutia.

O trovách konania rozhodol krajský súd postupom podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm.
c) OSP tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.
Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s
§ 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), preskúmal
v medziach podaného odvolania napadnuté uznesenie (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods.
1 veta prvá OSP), ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu, odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP), a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa§492ods.2zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadokodvolaciekonaniapodľapiatejčasti
Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov.Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 246c ods. 1 vety prvej OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa§223OSPodvolacísúdrozhodujerozsudkom,akpotvrdzujealebomenírozsudok;inakrozhoduje

uznesením.

Podľa § 250ja ods. 7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej
veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na
podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu

rozhodovať v obdobných veciach rovnako, ktorá úzko súvisí s princípom právnej istoty.

Na základe citovaného ustanovenia § 250ja ods. 7 OSP najvyšší súd odkazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sži/7/2013 zo dňa 27. novembra 2013, ktorého
odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:

„Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať
informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické
osobyafyzické osoby, ktorým zákonzverujeprávomocrozhodovaťoprávachapovinnostiachfyzických
osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

Podľa § 14 ods. 1 až 4 zákona o slobode informácií žiadosť o sprístupnenie informácií možno podať
písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.

Zo žiadosti musí byť zrejmé, ktorej povinnej osobe je určená, meno, priezvisko, názov alebo obchodné

meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo, ktorých informácií sa žiadosť týka a aký spôsob
sprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje.

Ak žiadosť nemá predpísané náležitosti uvedené v odseku 2, povinná osoba bezodkladne vyzve
žiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplnú žiadosť doplnil. Poučí

žiadateľaajotom,akotrebadoplnenieurobiť.Aknapriekvýzvepovinnejosobyžiadateľžiadosťnedoplní
a informáciu nemožno pre tento nedostatok sprístupniť, povinná osoba žiadosť odloží.

Žiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať.

Podľa § 10 ods. 1, 2 písm. p) č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronickom podpise“) ústredným orgánom
štátnej správy pre elektronický podpis je Národný bezpečnostný úrad.

Úrad vedie zoznam elektronických adries umiestnenia elektronických podateľni orgánov verejnej moci,

ktorý zverejňuje na svojom webovom sídle.Pred rozhodnutím vo veci samej musel súd skúmať, či boli splnené podmienky konania, teda či
došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií pred povinnou osobou, a či výsledkom konania bolo
rozhodnutie, preskúmateľné súdom.

Začatie konania o sprístupnenie informácií upravuje § 14 zákona o slobode informácií. Toto ustanovenie
upravuje spôsob a formu podania žiadosti o sprístupnenie informácií a výslovne uvádza, že žiadosť
možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným
spôsobom. Zo spisov vyplýva, že žalobca doručil 22. februára 2013 na adresu žalovaného e- mail s

pripojeným zaručeným elektronickým podpisom. Samotný žalobca uviedol, že žiadosť o poskytnutie
informácií, ktorú pripojil k žalobe ako prílohu č. 1, zaslal žalovanému v elektronickej podobe na
elektronickú podateľňu žalovaného. V inej podobe žiadosť o informáciu, ktorú žalobca doložil v písomnej
podobe až súdu, žalovanému nedoručil.

Žalovaný nespochybnil skutočnosť, že je povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií

a že má e-mailovú adresu, na ktorej komunikuje s okolím, ani nepoprel skutočnosť, že e-mailová správa,
ktorú mu žalobca doručil, obsahovala zaručený elektronický podpis.

Namietal však, že nemá zriadenú elektronickú podateľňu, ktorá by mu umožňovala technicky
komunikovať so zasielateľmi správ, zasielaných elektronicky na adresu elektronickej podateľne, a preto

obsah žiadosti o poskytnutie informácie, uvedený v elektronickej podobe v prílohe k e-mailovej správe
nepoznal, lebo nemá elektronickú podateľňu a z uvedeného dôvodu prílohu, doručenú do počítača
nemohol otvoriť.

Treba k tomu ešte uviesť, že podľa § 14 zákona o slobode informácií možno podať žiadosť o poskytnutie

informácie aj elektronickou poštou, ale aj iným technicky vykonateľným spôsobom. Zo samotného
znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že elektronicky možno urobiť podanie elektronickou
poštou, ktorá predstavuje komunikáciu prostredníctvom počítačových sietí a internetových adries na
nich uvedených, alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.

Elektronickou poštou žalovanému žiadosť o informáciu nebola doručená a jej iné doručenie nebolo
technicky vykonateľné.

Na webovej stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľni
orgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p) zákona o elektronickom podpise súd zistil (a mohol tak

urobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj v konaní pred orgánmi obce zastupovali osoby s právnickým
vzdelaním,ktorésúajpočítačovogramotné),žežalovanýjeorgánomverejnejmoci,ktorýnemázriadenú
elektronickú podateľňu a ani mu zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť. Doručovanie
elektronických podaní na neexistujúcu elektronickú adresu, ktorá je odlišná od e- mailovej adresy,
používanej v bežnom internetovom styku nemalo preto právne účinky doručenia a nemohlo vyvolať

začatie konania podľa zákona o slobode informácií.

Podanie žalobcu, ktoré mohol urobiť elektronicky, ale technicky vykonateľným spôsobom, preto nemalo
za následok doručenie jeho obsahu žalovanému a žalovaný konanie o poskytnutie informácií podľa
zákona o slobode informácií nemohol začať. K uvedenému treba ešte uviesť, že žiadosť o poskytnutie

informácií je pritom podľa § 14 ods. 4 zákona o slobode informácií podaná až dňom, keď bola oznámená
povinnej osobe príslušnej vo veci konať. Nepostačuje preto, aby sa povinná osoba dozvedela ojej
podaní, lebo z textu zákona vyplýva, že jej musela byť oznámená, teda že povinná osoba musela poznať
jej obsah. Žiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať a týmto
dňom dochádza aj k začatiu konania o poskytnutie informácií.

Žalobca nepreukázal, že došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií na základe jeho žiadosti z 21.
januára 2013, ktorú v písomnej podobe predložil až súdu. Iný dôkaz o jej doručení žalovanému v konaní
žalobca nepredložil, ani jeho vykonanie nenavrhol.

V dôsledku skutočnosti, že žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať nemohol,

neplatí právna domnienka, že existuje rozhodnutie podľa § 17 ods. 3 zákona o slobode informácií, teda
nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu.V konaní bolo dostatočne preukázané, že konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode
informácií sa na základe žiadosti žalobcu nezačalo, a že v dôsledku toho neexistuje rozhodnutie, ktoré
by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP

preto splnené neboli a súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
keď zrušil fiktívne rozhodnutia žalovaného, ktoré neexistujú.

Odvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) OSP rozsudok
súduprvéhostupňazrušilakonaniepodľa§104OSPzastavil,lebokonaniuarozhodnutiuvovecibránila

neodstrániteľnáprekážkakonania,ktoroujenedostatokprávomocisúdunapreskúmanieneexistujúceho
rozhodnutia.“

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21.
mája 2014 č. k. I. ÚS 260/2014-14, ktorým vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2013 sp. zn. 7 Sži/7/2013 rozhodol, že sťažnosť
Centra ekologických informácií, Suché mýto 19, Bratislava odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že „Po oboznámení sa s obsahom

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,
a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne
akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 7Sži/7/2013 z 27. novembra
2013 právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých
právnych úvah sa nestotožnil so sťažovateľom predostretou argumentáciou, a predovšetkým prečo
dospel k záveru, že „... žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať nemohol...
teda nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu“. Je

teda zrejmé, že najvyšší súd oprel svoje závery o konkrétne zákonné ustanovenia príslušných právnych
predpisov, a to predovšetkým zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení
niektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov,vychádzajúcpritomzpríslušnýchustanovenízákonao
slobodnom prístupe k informáciám. Zhodnotiac intenzitu možného zásahu do sťažovateľom označených
práv sa musí aj ústavný súd stotožniť so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého „Na webovej stránke

Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľni orgánov verejnej moci
podľa § 10 ods. 2 písm. p/ zákona o elektronickom podpise súd zistil (a mohol tak urobiť aj žalobca,
ktorého zastupujú a aj v konaní pred orgánmi obce zastupovali osoby s právnickým vzdelaním, ktoré
sú aj počítačovo gramotné), že žalovaný je orgánom verejnej moci, ktorý nemá zriadenú elektronickú
podateľňu a ani mu zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.“, k čomu dodáva, že tejto

skutočnosti si bol, resp. mohol byť sťažovateľ za aktívnej pomoci svojho právneho zástupcu vedomý už
na začiatku samotného konania podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a ústavnému súdu
ani nepredložil taký dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že nemohol požiadať o požadované informácie iným
technicky prijateľným spôsobom.“

Odvolací súd zistil, že preskúmavaná vec, ktorá je predmetom tohto odvolacieho konania je obdobná
ako vec, ktorá bola predmetom odvolacieho konania najvyššieho súdu, v ktorom rozhodol uznesením
sp. zn. 7Sži/7/2013 zo dňa 27. novembra 2013.

Vzhľadomkuvedenému,pokiaľÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvcitovanomuzneseníz21.mája2014

č. k. I. ÚS 260/2014-14 vyslovil svoj právny názor k obdobnej problematike, ktorá je predmetom súdneho
prieskumu v danej veci, tento jeho právny názor je potrebné považovať za záväznú judikatúru pre danú
vec, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 250ja ods. 3 vety druhej v
spojení s § 219 ods. 1, 2, § 246c ods. 1 OSP a § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 250k ods. 1 OSP v spojení s §

246c ods.1 veta prvá, § 224 ods. 1 OSP. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto konaní nemal úspech.Rozhodnutie senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta
tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.