Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, October 3, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/203/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208796
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214208796.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený splnomocnencom:
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: Y. U.,
narodený XX.X.XXXX, bytom X. XXX, o zaplatenie 1.507,80 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu

proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 7C/257/2014-69 zo dňa 26.1.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 52 ods. 1, § 879j, § 54 ods.

1, 2, § 100, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986
Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov, § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

2. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že v danom prípade účastníci (strany) uzavreli zmluvu
o úvere. Na preukázanie tohto tvrdenia navrhovateľ (žalobca) predložil súdu zmluvu o kontokorentnom
úvere zo dňa 25.2.2005, v zmysle ktorej bol odporcovi (žalovanému) poskytnutý úver s úverovým
rámcom vo výške 796,65 Eur (24.000,- Sk). Odporca (žalovaný) nárok navrhovateľa (žalobcu) ani po
skutkovej (vecnej), ani po právnej stránke nesporoval. Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd
dospel k záveru, že návrh (žaloba) nebol podaný dôvodne v plnom rozsahu . Zmluva strán sporu bola

uzavretá dňa 25.2.2005. Konečná splatnosť úveru bola v zmluve stanovená na deň 24.2.2006, tak
najneskôr dátumom 25.2.2006 začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula dňom 25.2.2009.
Návrh (žaloba) bol podaný a doručený súdu dňa 29.4.2014 a vzhľadom na to, súd považuje návrh
navrhovateľa (žalobu žalobcu) za premlčaný. Súd prvej inštancie žalovanému náhradu trov konania
nepriznal, i keď mal v konaní úspech, ale mu žiadne trovy nevznikli.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu, resp.
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V
odvolaní uviedol, že podľa čl. III. bodu 1 Zmluvy o kontokorentnom úvere sa zmluva uzatvára na dobu
určitú, a to na dobu jedného roka odo dňa podpísania zmluvy zmluvnými stranami. Doba trvania zmluvy

sapredlžujevždyodobujednéhoroka,akdlžníkneoznámiveriteľovinajneskôrvlehotejednéhomesiaca
pred uplynutím doby trvania zmluvy, že nemá záujem o predĺženie doby trvania zmluvy, maximálne všakdo dosiahnutia 65. roku veku dlžníka. Podľa bodu 1.3.4 Osobitných obchodných podmienok Slovenskej
sporiteľne, a.s. pre balíky produktov a služieb pre fyzické osoby - Osobitné podmienky pre balíky
produktov a služieb pre Fyzické osoby Banka a Dlžník sa pred uplynutím končenej splatnosti Úveru

môžu dodatkom k Úverovej zmluve dohodnúť na revolvovaní Kontokorentného úveru, ak v Úverovej
zmluve nie je dohodnuté, že k revolvovaniu môže dôjsť aj bez dodatku. Po revolvovaní Kontokorentného
úveru je konečná splatnosť Úveru jeden rok od revolvovania, ak nie je dohodnuté inak. V danom
prípade žalobca nepredložil doklad, z ktorého by bolo zrejmé, že žalovanému bolo oznámené, že
nedôjde k revolvovaniu kontokorentného úveru, tzn. došlo k revolvovaniu kontkorentného úveru v deň

konečnej splatnosti (24.2.2006) a konečná splatnosť sa predĺžila o jeden rok od revolvovania. Žalobca
nedisponuje informáciou, kedy bolo žalovanému oznámené, že opätovne nedôjde k revolvovaniu
kontokorentného úveru a teda, kedy nastala konečná splatnosť úveru, avšak nemožno súhlasiť, že
konečná splatnosť nastala dňa 24.2.2006. Žalobca by predmetný doklad predložil na základe výzvy
súdu o jeho doloženie. Žalobca sa domnieval, že nárok žalobcu bol preukázaný dostatočným spôsobom
a na základe toho žalobca súhlasil s rozhodnutím veci v zmysle § 115a Občianskeho súdneho

poriadku. Súd počas konania nevyjadril pochybnosti o oprávnenosti nároku žalobcu, neuviedol, ktoré
skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, čím žalobca nemohol produkovať konkrétne dôkazy na
unesenie dôkazného bremena. V ďalšom žalobca poukázal na Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa
31.5.2011, sp. zn. 26Cob/51/2001, Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.12.2015,
sp. zn. 17Co/1330/2014. Žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil,

že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca žalovanému oznámil, že nedôjde k revolvovaniu
kontokorentného úveru, prípadne žalovaný rovnako neoznámil, že nemá záujem na predĺžení zmluvy.

4. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 362 ods. 1
Civilnéhosporovéhoporiadku),oprávnenouosobou-účastníkom(§201Občianskehosúdnehoporiadku
účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie
má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne

§ 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že

odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 1.507,80 Eur s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah
a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie skutkovo

a právne správne posúdil jeho nárok.

8. Jednou z odvolacích námietok žalobcu, pritom však zásadnou bolo namietanie, že súd prvej inštancie
porušil svoju povinnosť podľa ustanovenia § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v
čase konania na súde prvej inštancie, keďže v priebehu konania neuviedol, ktoré právne významné

skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné. Súd prvej inštancie
počas konania nevyjadril pochybnosti o oprávnenosti nároku žalobcu, neuviedol, ktoré skutočnosti má
za preukázané, a ktoré nie, čím žalobca nemohol produkovať konkrétne dôkazy na unesenie dôkazného
bremena. Žalobca sa tak domnieval, že jeho nárok bol preukázaný dostatočným spôsobom.9. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 veta tretia Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016
počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných

skutočností javí právne posúdenie veci. Citované ustanovenie § 100 ods. 1 veta tretia Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 bolo zavedené novelou Občianskeho súdneho poriadku
zákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od 15.10.2008. Cieľom zákonodarcu, ako to vyplýva z
dôvodovej správy, bolo vytvoriť priestor účastníkom na náležitú právnu argumentáciu k právnemu
posúdeniu veci súdom a garantovať, že nedôjde k tzv. prekvapivému rozhodnutiu. Je pravdou ale,

že citované ustanovenie dáva súdu iba možnosť účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz
tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci a nezakotvuje povinnosť súdu pred
rozhodnutím vo veci samej uviesť, ako vec právne posúdi. Potreba účastníkom uviesť, ako sa na základe
doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností súdu javí právne posúdenie veci bude závisieť od
starostlivého posúdenia okolností každého jednotlivého prípadu. Oboznámiť účastníkov, ako sa súdu
javí právne posúdenie veci, aby sa predišlo prekvapivému nepredvídateľnému posúdeniu veci súdom,

sa potom bude žiadať najmä v prípadoch, ak žalobca vôbec neuvedie právnu kvalifikáciu žalobou
uplatňovaného nároku, ani žalovaný svojej obrany, príp. vec nesprávne právne kvalifikujú. Platí pritom,
že účastník nie je povinný uviesť právnu kvalifikáciu žalobou uplatňovaného nároku (§ 79 Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30.6.2016), resp. obrany, keďže platí zásada „iura novit curia“, v zmysle
ktorej súd musí k v konaní tvrdeným a preukázaným skutočnostiam priradiť príslušné hmotnoprávne

normy.

10. Podľa ustanovenia § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 po vykonaní
úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie,
ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne

významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré
dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

11. Obdobné dôvody s cieľom predchádzať prekvapivým a nepredvídateľným rozhodnutiam viedli
zákonodarcu v už citovanej novele k prijatiu i citovaného ustanovenia § 118 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku účinného do 30.6.2016. Z dôvodu predvídateľnosti postupu súdu a tým aj práva
na spravodlivý súdny proces tu bola zakotvená povinnosť samosudcu uviesť účastníkom rozsah
sporných a nesporných skutočností a dokazovania. Toto oboznámenie má prebehnúť po úvode prvého
pojednávania. Účastníkovi mala tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu
prispôsobiť uplatňovanie - realizáciu svojich procesných oprávnení. Predvídateľnosť rozhodnutia a

jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy legitímneho (oprávneného)
očakávania a predvídateľnosti rozhodnutia súdu sú totiž súčasťou právnej istoty - pojmového znaku
právneho štátu.

12. Ako to vyplýva z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 26.1.2016 vo veci pred súdom prvej

inštancie, súd prvej inštancie si svoju povinnosť v zmysle citovaného ustanovenia § 118 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 nesplnil a neinformoval o rozsahu sporných
a nesporných skutočností a dokazovania (ani neinformoval v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016, ako sa mu javí právne posúdenie veci), pričom
podľa názoru odvolacieho súdu tu nie je právne významným, či sa v konkrétnej veci strana o sporných

skutočnostiach aj skutočne dozvedela (pre možnosť ďalšieho postupu predpokladaného zákonom stačí
už len možnosť daná, napr. aj nedostavením sa riadne predvolanej strany, resp. jej zástupcu, na
pojednávanie bez ospravedlnenia neprítomnosti dôležitým dôvodom oprávňujúcim žiadať aj o odročenie
pojednávania).

13. Spravodlivým prejednaním veci je totiž také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady
a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie

súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením ústavou zaručeného
práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.14. S poukazom na uvedené je zrejmé, že pokiaľ súd prvej inštancie nesplnil zákonom uloženú
povinnosť postupovať v zmysle citovaného ustanovenia § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku

účinného do 30.6.2016, v dôsledku čoho vydal pre strany nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie,
odňal tým stranám možnosť konať pred súdom a porušil ich právo na spravodlivý proces. Zákonnému
postupu súdu prvej inštancie by podľa odvolacieho súdu korešpondoval len taký stav, keby bolo
v zápisnici o pojednávaní výslovne uvedené, že poučovacia povinnosť súdu podľa ustanovenia §
118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 splnená bola. Podľa rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 18/2010 zo dňa 17.2.2011 v nedodržaní postupu
podľa ustanovenia § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 bolo treba
vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti v preskúmavanej veci (II.
ÚS 261/2006) viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením a neprispela k
predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie. Stranám sa tak nevytvorila možnosť, aby
k tomu, s čím ich mal súd prvej inštancie oboznámiť, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní.

Táto procesná vada je odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom k nej došlo.
Obdobné stanovisko opakovane zaujal i Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v rozhodnutiach sp.
zn. 3Cdo 236/2010 a sp. zn. 2Cdo 78/2012. V dôsledku toho odvolaciemu súdu neostávalo nič iné
iba napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Odvolaciemu súd nedá poukázať i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v Čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich
diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov.
Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu

ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana
tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

16. Konanie pred súdom pritom musí zabezpečiť pre strany spravodlivú ochranu ich práv a záujmov
(tzv. fair proces). Na zabezpečenie tejto ochrany priznával Občiansky súdny poriadok, aktuálne priznáva
Civilný sporový poriadok, účastníkovi (stranám) viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo
vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k
právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich.

17. Občiansky súdny poriadok účinný v čase konania na súde prvej inštancie, rovnako aktuálne
účinný Civilný sporový poriadok, stál/stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné
je pritom také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon
ustanovuje, že strany by nemali byť zaskočené možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho,

aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť
na ich preukázanie dôkazy.

18. Preto pokiaľ súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu premlčania uplatneného nároku
vychádzajúc zo skutočnosti, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru nastala dňa 24.2.2006,

hoci v zmluve o kontokorentnom úvere priloženej k žalobe je uvedené, že doba trvania zmluvy
sa predlžuje vždy o dobu jedného roka, keď nepreukázanie týchto skutočností malo za následok
premlčanie uplatneného nároku, čo nebolo možné posúdiť zo žalobcom popísaného skutkového stavu
veci a predložených dôkazov, pričom ho súd k doplneniu opisu rozhodujúcich skutočností týkajúcich
sa ukončenia zmluvného vzťahu zo zmluvy o kontokorentnom úvere vrátane označenia dôkazov k

preukázaniu takto doplnených tvrdení nevyzval, i týmto nesprávnym postupom zaťažil konanie vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Nakoľko súd prvej inštancie sa dôsledne neriadil príslušnými zákonnými ustanoveniami a zákonným
spôsobom nepostupoval podľa ustanovenia § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do
30.6.2016, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie včítane závislého výroku o náhrade

trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) a § 391
ods. 1 Civilného sporového poriadku). Vzhľadom na uvedený dôvod zrušenia napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie bolo bezpredmetné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi žalobcu.19. V občianskom súdnom konaní sa do 30.6.2016 v zmysle dovtedy účinného Občianskeho súdneho
poriadku sa uplatňovala zásada prejednávacia, ktorá bola vyjadrená v ustanovení § 101 ods. 1 tak, že
účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel konania predovšetkým tým, že pravdivo a

úplneopíšuvšetkypotrebnéskutočnostiaoznačiadôkaznéprostriedky.NovoprijatákoncepciaCivilného
sporového poriadku účinného od 1.7.2016 vychádza z princípu aktivity strán a za tým účelom boli
prijaté ustanovenia o procesnom útoku, obrane a koncentrácii konania - § 149 až § 154, pričom ich
cieľom je prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Ustanovenie §
120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 určovalo, že účastníci sú povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (aktuálne § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Strany nesú tzv. bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné, neunesenie týchto bremien vedie k vydaniu
nepriaznivého rozhodnutia vo veci. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení
reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky
navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie.
Podľa ustanovenia § 181 ods. 2 aktuálne účinného Civilného sporového poriadku je úlohou súdu

prvej inštancie obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení a obligatórne predbežné
právne posúdenie veci, ktoré sú kľúčovými inštitútmi pre zrýchlenie civilného sporového konania, ako aj
prostriedkom na predídenie prekvapivých súdnych rozhodnutí. Súd svoju právnu argumentáciu stručne
zhodnotí a zhrnie, na ktoré právne významné rozdielne skutkové tvrdenia strán zameria svoj proces
dokazovania. Strany tak majú možnosť reagovať na intencioanlitu dokazovania podľa právneho názoru

súdu tým, že sa pokúsia tento predbežný právny názor vyvrátiť alebo naopak svojimi substancovanými
skutkovými tvrdeniami a dôkazmi žalobu potvrdiť. Účelom je zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby
sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za relevantné a nevenovala sa pozornosť
zbytočným skutkovým tvrdeniam, ktoré podľa názoru súdu sú nesporné, alebo pre priebeh pojednávania
a samotné rozhodnutie vo veci právne bezvýznamné. Okrem toho, že ide o dôsledné uplatňovanie

zásady hospodárnosti konania, má toto ustanovenie za účel aj vyhnúť sa tzv. prekvapivým súdnym
rozhodnutiam, keď strany mali pocit, že rozhodnutie vo veci samej a jeho právne odôvodnenie nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní.

20. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní sa skutočne riadiť názorom odvolacieho

súdu, ktorým je podľa § ustanovenia 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku viazaný, opätovne
vec prejednať za stavu dodržania postupu opísaného vyššie, v ktorom odstráni procesné pochybenia
a ktorého nedostatok spôsobil aj nutnosť zrušenia jeho rozsudku, a to už podľa aktuálne účinného
Civilného sporového poriadku (§ 181 ods. 2, § 182) a až potom opätovne rozhodnúť o veci. V novom
rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj

odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

21. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).