Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 5, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/138/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812206081
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3812206081.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov

Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobkyne: U. Y., bytom K. XX, zast.
ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Eva Hlaváčová, s.r.o., so sídlom Farská 12, Nitra, IČO: 36 862
428 proti žalovanému: U. Y., bytom K. XX, o zaplatenie 16.533,12 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduPrievidzazodňa24.apríla2014,č.k.8C/57/2012-143,takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 16.533,12

eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 19.01.2011 do zaplatenia, v lehote jedného mesiaca od
právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 4.319,05 eur, z toho sumu vo výške 991,50 eur z
titulu zaplateného súdneho poplatku na účet žalobkyne a sumu 3.327,55 eur z titulu trov právneho
zastúpenia na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Evy Hlaváčovej, s.r.o., so sídlom Nitra, Farská 12,
IČO: 36 862 428, v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 657, § 829 ods. 1, 2, § 835 ods. 1, 2, § 511 ods. 1, 2, 3

Občianskeho zákonníka a výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba je v
prevažnej časti opodstatnená. Uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanému
zaplatenia sumy 16.533,12 eur s 9% úrokom z omeškania od 10.12.2010 do zaplatenia s odôvodnením,
že na základe zmluvy o pôžičke z 09.07.2007, ktorá bola vo výške 680.000,- Sk a na základe zmluvy
o pôžičke z 12.10.2007, ktorá bola vo výške 170.000,- Sk, si požičala spolu so žalovaným od H. H.
finančnú čiastku v celkovej výške 28.214,83 eur, o čom boli spísané aj notárske zápisnice N 255/2007
a N 356/2007 s tým, že finančné prostriedky im boli poskytnuté ako pôžička bezúročne a veriteľovi ich

mali vrátiť najneskôr do 12.10.2008. Tieto prostriedky boli zapožičané za účelom spoločného podnikania
a ich zámerom bolo vrátiť finančnú čiastku v plnej výške z dosiahnutého zisku spoločnosti. Medzi
účastníkmi však začali neskôr vznikať problémy, ktoré dospeli až do štádia, že žalobkyňa 30.06.2008
skončila so žalovaným spoločné podnikanie, pričom žalovaný sľúbil, že vzhľadom na skutočnosť, že mu
zostal celý podnik, splatí aj dlžobu voči ich veriteľovi H. H.. Podnikanie trvalo do mesiaca apríl 2009,
pričom do tohto obdobia nezaplatil z dlžnej čiastky žiadnu sumu. Nakoľko sa žalovaný v nasledujúcom
období nesnažil vyrovnať dlh, dlh zaplatila žalobkyňa, pričom previedla na účet veriteľa H. H. sumu vo

výške 33.066,23 eur. Uviedla, že pôvodná pôžička predstavovala sumu 28.214,83 eur, ktorá im bola
poskytnutábezúročne,alekeďžedlhnesplatilido12.10.2008,dňom13.10.2008sadostalidoomeškania
a vznikla im povinnosť zaplatiť dlh zvýšený o vtedy platný úrok z omeškania, preto dlh vrátila vrátane
úroku z omeškania. Súd konštatoval, že o poskytnutí pôžičiek zo strany veriteľa Martina H. žalobkynia žalovanému ako dlžníkom svedčia nielen uvedené notárske zápisnice a zmluvy o pôžičkách, ale aj
výpoveď svedka- veriteľa H. H. a samotné vyhlásenie oboch dlžníkov, teda žalobkyne a žalovaného, ako
povinných osôb v notárskych zápisniciach, kde uznali dlh čo do dôvodu a výšky na základe uvedených

zmlúv o pôžičke z 12.10.2007 a 09.07.2007. Pokiaľ žalovaný v konaní namietal, že uvedené pôžičky on
neprevzal a peniazmi nedisponoval, súd jeho tvrdenia nepovažoval za vieryhodné a pravdivé. Poukázal
na to, že žalovaný sám pred súdom prvej inštancie v prvej výpovedi potvrdil, že si spoločne požičali so
žalobkyňou sumy 680.000,- Sk a 170.000,- Sk na základe uzavretých zmlúv o pôžičkách s veriteľom
Martinom H.. Taktiež v podanom odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že žalobkyňa dobrovoľne

splnila záväzok s príslušenstvom, ktorý mali ako dlžníci spoločne a nerozdielne, čím podľa názoru súdu
uznal zodpovednosť za dlh zo zmlúv o pôžičkách. Žalovaný ďalej vo výpovedi potvrdil, a to pred súdom
prvej inštancie dňa 21.08.2012, že peniaze z uvedených pôžičiek boli použité na stavbu nehnuteľností,
taktiež následne v konaní uviedol, že z požičaných peňazí sa kúpil aj traktor za sumu približne 72.000,-
Sk. Až pri ďalšom výsluchu 03.04.2014 začal tvrdiť, že uvedené stavby neboli postavené z uvedených
finančných prostriedkov, ale z finančných prostriedkov, ktoré mala žalobkyňa sama a on zo svojich

finančných prostriedkov, pričom vo svojej prvej výpovedi pred súdom prvej inštancie uviedol, že on sám
svoje finančné prostriedky žiadne nemal. Taktiež svedok H. H. potvrdil, že prvú pôžičku vyplácal obom
účastníkom spoločne, vyplácal ju do rúk žalobkyne a žalovaný peniaze prerátal a následne zmluvy
podpísal a druhú pôžičku vyplatil do rúk samotnému žalovanému. Na základe týchto skutočností podľa
názoru súdu platne vznikol zmluvný záväzkový vzťah medzi veriteľom H. H. z titulu poskytnutej pôžičky

obom účastníkom, teda žalobkyni a žalovanému. Z notárskych zápisníc N 255/2007 z 09.07.2007 a
N 356/2007 z 12.10.2007 vyplýva, že sa vo vzťahu medzi dlžníkmi jedná o solidárny záväzok, keďže
sa obaja dlžníci zaviazali dlh uhradiť spoločne a nerozdielne. Solidaritu uvedeného záväzku potvrdil aj
veriteľ H. H. a potvrdzovali ju aj obaja účastníci v konaní. Solidarita uvedeného záväzku vrátiť poskytnuté
pôžičky na základe vyššie uvedených zmlúv vyplýva podľa názoru súdu aj z ustanovenia § 835 ods.

2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zo záväzkov voči tretím osobám sú účastníci zmluvy o
združení zaviazaní spoločne a nerozdielne. Podľa názoru súdu medzi účastníkmi, teda žalobkyňou a
žalovaným bola v čase pred uzavretím zmlúv o pôžičkách uzavretá ústna zmluva o združení v zmysle §
829 Občianskeho zákonníka, keďže sa účastníci ústne dohodli na tom, že si spolu požičajú financie na
spoločné podnikanie - vybudovanie a prevádzkovanie farmy kôz a zo zisku tejto firmy, teda farmy kôz, sa

táto pôžička bude splácať. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že peniaze z týchto pôžičiek použili na
výstavbumliekarne,tedabudovynaspracovaniemlieka,nadojáreň,nanákupstrojov,traktora,horaluna
obracanie sena a účastníci následne spolu podnikali do leta 2008, od kedy následne prevádzkoval farmu
iba žalovaný, a to až do mája 2009, kedy prevzala prevádzku farmy žalobkyňa. Z výsledkov vykonaného
dokazovania mal ďalej súd prvej inštancie nesporne preukázané, že uvedený spoločný solidárny dlh

obochúčastníkovveriteľovivrátila,tedazaplatilavýlučneibažalobkyňa,čonepopieralvosvojejvýpovedi
ani samotný žalovaný, a to s výnimkou sumy 20.000,- Sk, ktorú splatili obaja účastníci každý v 1, po
10.000,- Sk. Aj uvedená skutočnosť, že obaja účastníci čiastočne splatili uvedenú pôžičku po 10.000,-
Sk, teda každý v polovici spoločne vrátenej sumy, podľa názoru súdu svedčí o tom, že obom účastníkom
skutočne bola poskytnutá pôžička na základe vyššie uvedených zmlúv. Z výpovede svedka Martina H.

ako aj z doložených listinný dôkazov, a to potvrdenia o vklade hotovosti na účet veriteľa od Slovenskej
sporiteľne, a.s. z 08.12.2010 a 09.12.2010 nesporne vyplýva, že z titulu uvedených zmlúv o pôžičkách
žalobkyňa zaplatila veriteľovi H. H. spolu sumu 33.066,23 eur, na základe čoho mu splatila dlh zo zmlúv
o pôžičkách vo výške 830.000,- Sk, čo predstavuje 27.550,95 eur a z titulu dlžných úrokov z omeškania
5.534,05 eur tak, ako boli podľa názoru súdu správne vyčíslené zástupkyňou žalobkyne v podaní z

03.09.2012, teda spolu 33.085,01 eur. Súd poukázal na ust. § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
na tú skutočnosť, že z tohto ustanovenia pri solidarite záväzku, o ktorú solidaritu záväzku v danom
prípade vo vzťahu medzi veriteľom H. H. a účastníkmi išlo, platí, že veriteľ je oprávnený požadovať
plnenie od ktoréhokoľvek z dlžníkov s tým, že ak splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. V tej
súvislosti je však potrebné uviesť, že uvedené ustanovenie je potrebné vykladať tak, že ak dlh splní

jeden dlžník, povinnosť ostatných dlžníkov vo vzťahu k veriteľovi zanikne. Podľa názoru súdu neplatí
tvrdenie žalovaného, že dlžník, ktorý plnil dlh sám vo vzťahu k veriteľovi, nemá nárok na úhradu toho,
čo plnil aj za ďalšieho dlžníka. V tejto súvislosti súd poukázal na ust. § 511 ods. 2, 3 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého, ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu nie je ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely na dlhu všetkých dlžníkov vo vzájomnom pomere rovnaké. V

konaní nebolo ničím preukázané, že by podiel oboch dlžníkov, teda žalobkyne a žalovaného na dlhu,
vo vzťahu k H. H., bol iný ako rovnaký, preto podľa názoru súdu platí, že podiely oboch dlžníkov vo
vzájomnom pomere sú rovnaké. Rovnako z ust. § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak
dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh splnil sám, je oprávnený požadovať náhradu od ostatnýchpodľa ich podielov. V uvedenom ustanovení je zakotvený následný postih, teda následné regresné právo
dlžníka, ktorý dlh splnil sám vo vzťahu k ostatným dlžníkom, ktorí sú tiež zodpovední za dlh, a to podľa
ich podielov. Súd mal za to, že podiel žalovaného na uvedenom dlhu na základe uvedených zmlúv o

pôžičkách bol rovnaký ako žalobkyne a keďže žalobkyňa celý dlh vrátane vyššie uvedených úrokov z
omeškania tak, ako boli správne vyčíslené zástupkyňou žalobkyne v písomnom podaní z 03.09.2012
zaplatila sama, čo bolo v konaní nesporné, súd v zmysle citovaného ustanovenia uložil žalovanému
povinnosťzaplatiťžalobkyni1/2 zaplatenéhodlhuveriteľoviH.H.,čopredstavuje1/2 zosumy33.066,23
eur, teda sumu 16.533,12 eur a podanej žalobe v tejto časti ako opodstatnenej vyhovel. Vzhľadom k

tomu, že žalobkyňa vyzvala žalovaného na úhradu uvedeného dlhu v liste z 13.01.2011, a to v lehote
5 dní od doručenia výzvy, súd zaviazal žalovaného počnúc dňom 19.01.2011 aj k zaplateniu úrokov z
omeškania, a to v zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 Nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov a v prevyšujúcej časti, keďže žalobkyňa žiadala priznať úroky
z omeškania už počnúc dňom 10.12.2010, žalobu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd
odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania, keďže mala

neúspechibavnepatrnejčasti(čodouplatnenýchúrokovzomeškania).Trovykonaniažalobkynepritom
pozostávajúzozaplatenéhosúdnehopoplatkuvovýške991,50euraztitulutrovprávnehozastúpeniaza
deväťúkonovprávnejslužbypo320,34eur,vrátanerežijnýchpaušálovanáhradyzastratučasuzacestu
na pojednávania, náhrady cestovného, spolu v celkovej sume 3.327,55 eur. Celkové trovy žalobkyne
potom predstavujú sumu 4.319,05 eur, ktoré je povinný žalovaný zaplatiť žalobkyni v lehote dlhšej ako

zákonnej, a to v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia. Súd dodal, že pokiaľ sa týka
skutočnosti, že žalovaný na poslednom pojednávaní vo veci opakovane vzniesol námietku zaujatosti
voči vec prejednávajúcemu sudcovi z dôvodu, že nepredvolal všetkých ním navrhnutých svedkov, resp.
nepripustil niektoré otázky žalovaného voči svedkom (z hľadiska hospodárnosti konania a z dôvodu,
že tieto boli podľa názoru sudcu irelevantné), z ktorého dôvodu žalovaný opakovane na pojednávaní

vzniesol námietku zaujatosti, v tejto súvislosti súd uviedol, že sudca na uvedené námietky zaujatosti v
zmysle § 14 ods. 3 v spojení s § 15a ods. 4, 5 O.s.p. neprihliadal a z tohto dôvodu aj vec nadriadenému
súdu nepredložil.

2. Proti tomuto rozsudku, v jeho vyhovujúcej časti, podal včas odvolanie žalovaný, domáhajúc sa

jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie
neprihliadol dostatočne na ním predložené dôkazné podklady, ktoré boli vykonané v konaní a taktiež,
že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že pokiaľ ide o
prvú pôžičku vo výške 680.000,- Sk so splatnosťou do 09.07.2007, túto prevzala žalobkyňa sama po
podpísaní notárskej zápisnice. Je toho názoru, že žalobkyňa, pokiaľ tvrdí, že finančné prostriedky boli

použité na ich spoločné podnikanie, dodnes o tom nepredložila žiadne relevantné dôkazy. S finančnými
prostriedkami narábala iba ona sama od času, čo ich prevzala od veriteľa. Z týchto prostriedkov
investovala iba do polovice hnuteľného a nehnuteľného majetku. Pokiaľ ide o druhú pôžičku, ktorá mala
byť bezúročná, v sume 170.000,- Sk, táto zmluva je podľa neho neplatná, keďže nebola podpísaná
veriteľom. Následne bola spísaná notárska zápisnica, kde v bode II. je uvedené, že veriteľ sa zaviazal

v zmluve o pôžičke dlžníkom, osobe povinnej, poskytnúť peňažné prostriedky. Z toho teda vyplýva, že
veriteľ poskytne finančné prostriedky až po podpise notárskej zápisnice a nie, že tieto poskytol. Veriteľ sa
teda zaviazal poskytnúť finančné prostriedky, ale tieto neposkytol, keďže nie je ani žiadny pokladničný
doklad o poskytnutí finančných prostriedkov, ktorý by toto jeho tvrdenie vyvrátil. Žalobkyňa zaplatila
veriteľovi úroky z omeškania v sume 5.515,27 eur, pritom v notárskej zápisnici z 09.07.2007 v časti

vyhlásenie, sa s veriteľom dohodli a súhlasili v bode V., že v prípade nesplnenia záväzku dňom splatenia,
táto notárska zápisnica sa stáva exekučným titulom. Veriteľ dňom nesplnenia záväzku nevyužil túto
možnosť, ktorú dohodol s dlžníkmi a ani neupozorňoval dlžníkov k úhrade dlhu, preto mu podľa § 523
Občianskeho zákonníka neprináležalo žiadať úroky z omeškania. Veriteľ ich písomne vyzval až po jeho
dvoch písomných výzvach, v ktorých žiadal o poskytnutie zostatku dlhu, nakoľko ho priateľ žalobkyne

Marián R. ústne informoval, že jeho priateľka dlh spláca. V tom čase bola farma v plnej produkcii, tak bol
presvedčený, že žalobkyňa zo zisku farmy aj pôžičku spláca. Namietal, že súd v rozsudku neprihliadol
na to, že on pri výpovedi svedka Mariána R., v tom čase držiteľa farmy č. 325 585, vyvrátil jeho krivú
výpoveď predložením relevantných dôkazov ohľadom tejto farmy. Ďalej zdôraznil, že súd napriek tomu,
že mu je známe, že žalobkyňa aj so svojím priateľom, vrátane veriteľa zlikvidovali ilegálnym spôsobom

jeho farmu, neprihliadol pri rozhodovaní a nebral na vedomie, že práve títo mu znemožnili a spôsobili
nespôsobilosť platiť všetky záväzky a životné potreby. Dňom, keď mu mohli vrátiť farmu späť, mu
spôsobili majetkovú ujmu a nespôsobilosť splatiť záväzky a stratu na zárobku, pričom vyčíslená hodnota
jeho ujmy odo dňa likvidácie do súčasnosti činí asi 19.500 eur. Namietal, že súd mu nedal možnosťdokázať niektoré relevantné skutočnosti a bránil mu v tom, čo aj dal najavo na pojednávaní. Preto dal
aj podnet na nezaujatosť sudcu a v prípade úspešnosti jeho odvolania žiadal, aby po zrušení veci bol
spis pridelený inému sudcovi.

3. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 328,73 eur. Poukázala na to, že z výsledkov vykonaného dokazovania je nepochybne
preukázané,žeonasisožalovanýmpožičaliodveriteľaMartinaH.bezúročnenajskôrsumu680.000,-Sk

a následne sumu 170.000,- Sk, čo mal súd preukázané jednak zo zmlúv o pôžičke, ako aj z predmetných
notárskych zápisníc, ktorých relevantnosť a právnu záväznosť nespochybňoval žiaden z účastníkov,
a teda ani žalovaný. Pokiaľ žalovaný namietal, že finančné prostriedky z týchto pôžičiek neprevzal,
toto tvrdenie vyvracia svedecká výpoveď Martina H., ktorý potvrdil, že peniaze odovzdal žalobkyni, ako
aj žalovanému. O účelovosti a nedôveryhodnosti tvrdení žalovaného svedčia aj jeho vyjadrenia, že
z požičaných peňazí sa do farmy nič neinvestovalo, no v inom zo svojich vyjadrení už uvádza, že z

požičaných peňazí kúpil zvieratá a napr. traktor, ale aj budoval nehnuteľnosti tak, ako to zistil aj súd
prvej inštancie. Pokiaľ ide o pôžičku v sume 170.000,- Sk, bez ohľadu na prípadnú absenciu podpisu na
zmluve o pôžičke, požičanie peňazí potvrdil žalovaný podpisom notárskej zápisnice. Prevzatie požičanej
sumy ako aj podpísanie notárskej zápisnice jednoznačne preukazuje uzavretie reálnej zmluvy o pôžičke
medzi veriteľom H. H. a účastníkmi konania. Naviac sám žalovaný v konaní niekoľkokrát uviedol, že sa

viedla evidencia o použití požičaných peňazí, pri ktorej boli obaja aj so žalobkyňou. Aj táto skutočnosť
preukazuje, že žalovaný mal peniaze k dispozícii. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, tieto považuje za
zákonný nárok veriteľa. Ona vedomá si dlhu zaplatila spoločný a nerozdielny dlh spolu s úrokmi z
omeškania z dôvodu, aby sa vyhla hroziacej exekúcii, ktorá by iba zvýšila finančné zaťaženie oboch
dlžníkov. Pokiaľ ide o argument, že veriteľ H. nevyzýval na vrátenie dlhu, preto mu nepatria úroky

z omeškania, uviedla, že žalovaný mal vedomosť, dokedy je potrebné požičané finančné prostriedky
vrátiť a tiež vedel, že ich nezaplatením sa dostal do omeškania. Ona so žalovaným boli písomne
veriteľom H. vyzývaní na vrátenie dlhu prostredníctvom jeho právneho zástupkyne, čo rovnako ustálil
aj súd prvej inštancie. V konečnom dôsledku žalovaný, vedomý si splatného dlhu, sám žiadal veriteľa
o splátkový kalendár, čo len potvrdzuje, že bol upozorňovaný a vyzývaný veriteľom na riadne splnenie

splatného dlhu. Pokiaľ sa žalovaný v odvolaní dotýka aj fungovania, resp. hospodárenia na farme,
vzťahov jednotlivých osôb k farme a pod., keďže súkromné podnikanie žalovaného, ani jeho likvidácia
nie je predmetom konania, nepovažovala za potrebné sa k týmto otázkam vyjadrovať. Námietku
žalovaného, že mu nebola daná konajúcim súdom možnosť dokázať relevantné skutočnosti a malo mu
byť v tom bránené, nepovažuje za dôvodnú. Žalovaný písomne podal rozsiahlejší návrh na doplnenie

dokazovania, avšak časť navrhnutých dôkazov nesúvisela s vecou, ale sa týkala otázok súvisiacich s
fungovaním farmy. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie správne zhodnotil, že vykonanie niektorých
dôkazov považoval za nadbytočné, čo aj v rozsudku zdôvodnil. Pokiaľ ide o námietku zaujatosti voči
vec prejednávajúcej sudkyni uviedla, že žalovaný nebol spokojný ani s predchádzajúcou sudkyňou, je
nespokojný s každým, kto si dovolí mať iný právny názor na danú vec ako on sám.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny.

5. Odvolaním žalovaného nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcej časti (o zamietnutí úrokov z omeškania od 10.12.2010 do 18.01.2011). V tejto časti je
rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367
ods. 2 CSP). Predmetom preskúmania je teda vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie ohľadne
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 16.533,12 eur s príslušenstvom.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky týkajúce sa preskúmavanej veci,
ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi
závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalovaného sú v podstate totožné s námietkami,
ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa v dostatočnom rozsahu už vyporiadal súd prvej

inštancie. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval správne citované zákonné ustanovenia a vo veci aj
správne rozhodol. Odvolací súd si osvojuje dôvody rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti a
na tieto v celom rozsahu poukazuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, pričom na zdôraznenie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie dodáva nasledovné.7. Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré ako dôvod na odvolanie uplatňuje žalovaný, je podľa súdnej
praxe daný v prípade mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie

právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

8.Preskúmanímveciodvolacísúdnezistilopodstatnenosťcitovanéhodôvodunaodvolanie.Vdanejveci
zhodne so súdom prvej inštancie bol aj odvolací súd toho názoru, že na základe výsledkov vykonaného
dokazovania bolo nepochybne preukázané, že medzi veriteľom H. H. a žalobkyňou a žalovaným ako

dlžníkmi došlo k uzavretiu zmlúv o pôžičkách v zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka, ktorá
skutočnosť bola nepochybne preukázaná nielen výpoveďou žalobkyne a svedka Martina H., ale aj
predloženými listinnými dôkazmi, a to zmluvami o pôžičkách a notárskymi zápisnicami. Skutočnosť,
že došlo aj k reálnemu odovzdaniu peňazí preukazuje nielen svedecká výpoveď H. H. - veriteľa, ale
aj samotného žalovaného, ktorý v konaní uvádzal, že z požičaných peňazí sa kúpili zvieratá, ďalej
traktor, ale sa aj budovali nehnuteľnosti pre ustajnenie kôz. Skutočnosť, na čo všetko boli poskytnuté

peniaze použité, je pre rozhodnutie v predmetnej veci irelevantné. Rovnako z notárskych zápisníc
zo dňa 09.07.2007 a 12.10.2007 nepochybne vyplýva, že vo vzťahu medzi účastníkmi konania ide o
solidárny záväzok, keď sa obaja dlžníci zaviazali predmetný dlh zo zmlúv o pôžičkách uhradiť spoločne
a nerozdielne. Ako bolo z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie preukázané,
z pôvodne požičanej sumy 850.000,- Sk (680.000,- Sk a 170.000,- Sk), účastníci konania spoločne

zaplatili iba sumu 20.000,- Sk, a to každý po 10.000,- Sk. Z predložených listinných dôkazov - potvrdení
o vklade hotovosti na účet veriteľa v Slovenskej sporiteľni ( pričom ani odvolací súd nemá na
rozdiel od žalovaného na základe výsledkov vykonaného dokazovania pochybnosť, že uvedený účet
je účtom veriteľa H. H.) nepochybne vyplýva, že žalobkyňa vložila dňa 08.12.2010 na tento účet
sumu 21.907,99 eur, a taktiež 5.642,97 eur a nasledujúci deň, teda 09.12.2010 vložila na tento účet

sumu 5.515,27 eur, spolu išlo o sumu 33.066,23 eur. Súd prvej inštancie správne v súlade s ust.
§ 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh
splnil sám, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných podľa ich podielov, zaviazal žalovaného k
zaplateniu polovice z tejto sumy, teda sumy 16.533,12 eur, pričom správne súd priznal žalobkyni aj
úrok z omeškania vo výške 9% ročne, a to od 19.01.2011 do zaplatenia v zmysle ust. § 517 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z..

9. Na skutočnosti, na ktoré poukazuje žalovaný v odvolaní ohľadne hospodárenia na predmetnej farme
a jej likvidácie, nebolo možné v danom konaní prihliadať, keďže tieto skutočnosti nie sú relevantné pre
rozhodnutie o podanej žalobe žalobkyne.

10. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta zaujatosť vec prejednávajúcej sudkyne z dôvodu, že mu
nebola daná možnosť dokázať niektoré relevantné skutočnosti, v čom mu bolo bránené na poslednom
pojednávaní je potrebné uviesť, že v danom prípade sa nejedná o námietku zaujatosti v zmysle ust. §
49 ods. 1 CSP (predtým ust. § 14 ods. 1 O.s.p.).

11. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 03.04.2014
žalovaný vzniesol námietku voči tomu, že na pojednávanie neboli predvolaní všetci ním navrhnutí
svedkovia (vyšetrovateľ a prokurátor z trestnej veci), pričom bol zo strany súdu poučený, že o priebehu
pojednávania a vykonávania dokazovania rozhoduje sudca, ktorý rozhoduje aj o tom, kedy a aké

dôkazy vykoná. Následne žalovaný vzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni z dôvodu, že nepredvolala
všetkých ním navrhnutých svedkov. Zo strany súdu bol poučený, že vzhľadom k tomu, že námietka
zaujatosti bola vznesená z dôvodu postupu sudcu v konaní, na uvedenú námietku zaujatosti sa v zmysle
§ 14 ods. 3 v spojení s § 15a ods. 5 O.s.p. neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu
nepredkladá.

12. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Za nestranného sudcu právna prax považuje takého sudcu, ktorý je podľa svojho
vedomiaasvedomiaaztitulufunkcienezávislýnaprejednávanejveciaúčastníkochsporuvtomzmysle,
že je voči nim neutrálny, že voči nim nemá žiadne predsudky, sympatie ani antipatie, teda že účastníci sú

v jeho očiach úplné rovní, a že k právnemu vzťahu, ktorý rieši, nezískal vzťah ešte predtým, než mu vec
pripadla na prejednanie a rozhodnutie, a je teda dostatočný predpoklad, že bude môcť vec posudzovať
úplne nezávisle a slobodne. Práve nestrannosť sudcu je zárukou riadneho výkonu základného práva
jednotlivca na spravodlivú súdnu ochranu a spochybnenie nestrannosti sudcu má za následok povinnosťiného súdneho orgánu preveriť, či vyslovené pochybnosti sú spôsobilé prelomiť právo jednotlivca na
zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy, to znamená sudcu na príslušnom súde, ktorý sa má
od začiatku s napadnutou vecou zaoberať. Občiansky súdny poriadok v ust. § 14 až 17 (teraz Civilný

sporový poriadok v ust. § 49 až 59) obsahoval právnu úpravu vylúčenia sudcov z prejednávania a
rozhodovania veci. Východiskovým bolo ust. § 14, podľa ktorého boli sudcovia vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom bolo
možné mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Zákon však obsahoval aj negatívnu definíciu, a teda aké
okolnosti nemôžu byť dôvodom na vylúčenie sudcu. Dôvodom na vylúčenie sudcu neboli okolnosti, ktoré

spočívali v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

13. Žalovaný pred súdom prvej inštancie a opakovane aj v odvolacom konaní vzniesol námietku
zaujatosti z dôvodu postupu sudcu v konaní, pričom ako správne uviedol aj súd prvej inštancie na
takúto námietku zaujatosti sa v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. (teraz ust. § 49 ods. 3 CSP) v spojení s §
15a ods. 5 O.s.p. (teraz ust. § 53 ods. 3 CSP) neprihliada. Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu

nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekoná
a nerozhoduje podľa jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania
nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

14. Z týchto dôvodov odvolací súd na námietku zaujatosti žalovaného neprihliadal.

15. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil, keď súd prvej inštancie správne rozhodol aj o
náhrade trov konania.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
odvolaciehokonaniavočižalovanémuvrozsahu100%,stým,žeovýškenáhradytrovkonaniarozhodne
v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).