Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 28, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/11/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712212161
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5712212161.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu

Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka v právnej veci
žalobcu: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta 82, 826 58 Bratislava 29, IČO:
36 062 235, zastúpeného zástupcom tomáš kušnír, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava,
IČO: 36 613 843, proti žalovanému: Milan Figura Transmex, s miestom podnikania 038 35 Valča 99,
IČO: 33 770 077, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Lenkou Maďarovou, advokátkou, so sídlom
I. X, XXX X U., v konaní o zaplatenie 3.906,35 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/44/2013-334 zo dňa 30.7.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/44/2013-334 zo dňa 30.7.2015 p o t v r d z u j e.
Žalobca m á n á r o k na pomernú náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 34,88 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
2.633,35 Eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.633,35 Eur od 3.7.2012 do zaplatenia.
Vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi
trovy konania vo výške 499,13 Eur (34,88% z celkových trov jeho konania žalobcu), v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, na účet zástupcu žalobcu. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na žalobu
žalobcu doručenú okresnému súdu dňa 22.8.2012, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 3.906,35 Eur s

príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 14.9.2004 vodič A. K. motorovým vozidlom Man,
EVČ: MT611AT, ktorého držiteľom bol žalovaný, zavinil v dôsledku dopravnej nehody škodu na zdraví,
poškodenej W. K.. Nakoľko v danom prípade nebolo možné jednoznačne určiť vinníka nehody, ktorá
sa stala v Slovinsku, vyplatila Slovinská kancelária poisťovateľov poškodenej plnenie vo výške 50% zo
sumy, ktorá by jej inak prislúchala ako náhrada za škodu na zdraví. Poškodená však nesúhlasila s tým,
abyjejbolavyplatenálenčasťvovýške50%,apretopodalanaOkresnomsúdevLjubljanenávrh,ktorým
sa proti Slovinskej kancelárii poisťovateľov domáhala doplatenia zvyšných 50 %. Slovinská kancelária

poisťovateľov bola v tomto konaní zastúpená advokátkou p. Z.. O nárok poškodenej o doplatenej
zvyšných 50% slovinským súdom bolo právoplatne rozhodnuté tak, že súd návrhu vyhovel a žalobca
bol v zmysle Interných pravidiel povinný uhradiť Slovinskej kancelárii poisťovateľov sumu vo výške
4.492,30 Eur. Žalobca preto toto plnenie Slovinskej kancelárii poskytol dňa 1.2.2012, pričom súčasťou
tohto plnenia bola aj suma 585,95 Eur, čo je poplatok podľa Interných pravidiel, ktorého náhrady sa
žalobca nedomáha, domáha sa len zostávajúcej časti 3.906,35 Eur.

2. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu sp. zn. 1Rob 532/2012 uviedol, že nárok žalobcu je
nedôvodný, nakoľko si žalobca voči žalovanému uplatňuje akýsi regresný nárok, ktorý plnil Slovenskej
kancelárii poisťovateľov, na základe faxového podania a z titulu údajného rozsudku Slovinského súdu v
slovinskom jazyku, bez slovenského prekladu a bez vyznačenia doložky právoplatnosti. Z predloženýchdokladov nie je možné posúdiť objektívnosť žalobcom uplatneného nároku a podľa názoru žalovaného
je potrebné skúmať zavinenie samotného „navrhovateľa" podľa § 441 Občianskeho zákonníka, to
znamená, do akej miery skúmal dôvodnosť nárokov Slovinskej kancelárie poisťovateľov. Žalovaný

tiež poukázal na priestupkové konanie, ktoré sa viedlo v Ljubljane, na Okresnom súde v Ljubljane
pod č. P 21374/04-5, ktoré bolo zastavené z dôvodu, že nebolo dokázané, že by sa vodič A. K.,
zamestnanec žalovaného, dopustil priestupku, ktorý sa mu kladie za vinu. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 24.9.2004. Napriek tomu, že od tohto obdobia je daný stav, že žalovaný nie je zodpovedný
za škodovú udalosť, tak žalobca plní Slovinskej kancelárii poisťovateľov. Tiež žalovaný namietal, že

žalobca nepredložil doklad o úhrade škody.

3. Okresný súd poukázal na vykonané dokazovanie, aplikáciu § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, § 4
ods. 4 § 20 ods. 1 a 2, § 24 ods. 2 písm. b), § 24 ods. 7, § 24 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase škodovej udalosti, (ďalej len „zákon

č. 381/2001 Z.z."), § 1 zákona č. 97/1963 Zb., Článok 3, Článok 8 Dohovoru o práve použiteľnom na
dopravné nehody - vyhláška č. 130/1976, v Úradnom vestníku EÚ zverejnené rozhodnutie Komisie
zo dňa 20.6.2003 o uplatňovaní Smernice Rady 72/166/EHS, Dodatok k rozhodnutiu Komisie, Článok
3 bod 3, Článok 3 bod 4, Článok 6 bod 1 Pravidiel. Konštatoval, že nespornou skutočnosťou v
predmetnom konaní bolo to, že dňa 14.9.2004 došlo na území Slovinska k dopravnej nehode, ktorej

účastníkom bol A. K., zamestnanec žalovaného, ako vodič motorového vozidla Man, EČV: MT611AT,
ako aj, že v dôsledku dopravnej nehody došlo k poškodeniu motorového vozidla a škode na zdraví
poškodenej K. W.. Z rozsudku Okresného súdu v Ljubljane IV.P 1064/2011 o. i. vyplývalo, že jeden
z účastníkov dopravnej nehody určite musel ísť na červenú a je veľká pravdepodobnosť, že to bol
vodič nákladného vozidla (A. K.). Nespornou skutočnosťou tiež bolo, že v čase dopravnej nehody

vozidlo Man EVČ: MT611AT nemalo uzavreté povinné zmluvné poistenie. Z toho dôvodu žalobca vyplatil
ako regresný nárok subjektu Zavarovalnica Triglav, ktorá pri likvidácii škodovej udalosti zastupovala
Slovinskú asociáciu poisťovateľov, sumu 3.906,35 Eur, ktorá škodu hradila poškodenej. V prvom rade
považoval okresný súd za potrebné uviesť, že v prejednávanej veci ide o nárok žalobcu na regresnú
náhradu podľa § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z., t.j. o nárok žalobcu na náhradu voči tomu, za koho

uhradil poistné plnenie z garančného fondu, za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za
ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti.

4. Zároveň okresný súd zdôraznil, že sa jedná o právnu vec s medzinárodným prvkom, kde jednak k
právne významnej skutočnosti pre posúdenie nároku žalobcu, t.j. k dopravnej nehode došlo v zahraničí

(Slovinsko) a súčasne i účastník dopravnej nehody je cudzím štátnym príslušníkom (poškodená K.
W.), avšak súdený spor je medzi dvomi slovenskými subjektmi. Danú právnu vec bolo preto potrebné
posúdiť nielen s ohľadom na vnútroštátnu úpravu SR v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z., ale i
v súlade s normami medzinárodného práva upravujúcimi právne vzťahy medzinárodného systému
zelenej karty, vzájomné vzťahy národných kancelárií poisťovateľov pri plnení povinnosti poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Okresný súd poukázal na to,
že z rozhodnutia Komisie z 28.6.2003 o uplatňovaní Smernice 72/166 EHS a jeho dodatku (dohoda
medzi národnými kanceláriami poisťovateľov členských štátov Európskeho hospodárskeho priestoru a
ostatnýmipridruženýmištátmi)akoiDodatkuč.1(vnútroštátnepredpisyRadykancelárii)jenepochybné,
že za likvidáciu poistných udalostí zodpovedá tá národná kancelária poisťovateľov, ktorá sa nachádza

na území štátu, v ktorom došlo k poistnej udalosti. V danom prípade poistnú udalosť šetrila a likvidovala
SLOVENSKO ZAVAROVALNO ZDRUŽENJE (Slovinská asociácia poisťovateľov) v súlade s rozhodným
právom, ktorým je v danom prípade právo Slovinské podľa článku 3 Dohovoru o práve použiteľnom na
dopravné nehody. O výške náhrady škody bola oprávnená rozhodnúť SLOVENSKO ZAVAROVALNO
ZDRUŽENJE (Slovinská asociácia poisťovateľov) a rozhodnutím o likvidácii nárokov z poistnej udalosti

je žalobca - Slovenská kancelária poisťovateľov viazaná. Pokiaľ žalobca na základe takto prevereného
šetrenia poistnej udalosti plnil Slovinskému partnerovi, jeho postup bol správny s poukazom na článok
6 vnútorných predpisov Rady kancelárií. Z toho dôvodu teda nebolo nutné, aby sa okresný súd v tomto
konaní zaoberal základnými atribútmi, za splnenia ktorých je možné priznať nárok na náhradu škody,
a to z toho dôvodu, že tieto otázky vyriešil právoplatne Okresný súd Ljubljana vo svojom rozhodnutí

IV.P1064/2011 a predmetom tohto konania nebola škoda, ale regresný nárok.

5. Po skutkovej stránke mal okresný súd preukázané, že žalobca je právnická osoba zriadená
zákonom č. 381/2001 Z.z.. Žalovaný je fyzická osoba, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť na základeživnostenskéhooprávnenia.Žalobcasvojregresnýnárokodvodzovalodustanovenia§3ods.1vspojení
s ustanovením § 24 ods. 2 zákona č. 381/2001 a domáhal sa plnenia, ktoré poskytol poškodenému na
základe skutočností, že motorové vozidlo žalovaného, ktorého prevádzkou došlo k spôsobeniu škody,

nemalo v čase vzniku poistnej udalosti uzavreté povinné zmluvné poistenie. Svoju povinnosť plniť
žalobca odvodzoval od ust. § 20 ods. 1 v spojení s § 24 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. Nárok, ktorý
je predmetom žaloby, je regresným nárokom a má povahu originárneho nároku a nejde o nárok na
náhradu škody. Otázku zodpovednosti za škodu v súlade s článkom 3 Dohovoru o práve použiteľnom na
dopravné nehody vyriešil v rámci svojho konania Okresný súd v Ljubljane právoplatným rozsudkom č.k.

IV. P 1064/2011. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že tento rozsudok nemôže byť voči nemu záväzný, pretože nebol
účastníkom tohto konania a jeho zohľadnením by bolo porušené právo na obhajobu a bolo by v hrubom
a v zjavnom rozpore s článkom 34 bod 2 Nariadenia Rady č. 44/2001, tak okresný súd bol názoru, že
argumentácia článkom 34 ods. 2 Nariadenia Rady č. 44/2001 je irelevantná, pretože ako žalovaný sám
uviedol, nebol účastníkom konania pred Slovinským súdom, pričom v zmysle oddielu 1. Článku 33 bod.1
Nariadenia sa rozsudok cudzieho členského štátu, teda aj rozsudok Okresného súdu v Ljubljane uznáva

automaticky, ak sa nenavrhlo vydanie rozhodnutia či už kladného, alebo záporného o uznaní, a to podľa
oddielu 1, článok 33., bod 2 Nariadenia. Keďže v danom prípade nebolo navrhnuté vydanie rozhodnutia
o uznaní, platí, že rozsudok sa uznáva automaticky, bez osobitného konania a teda rozhodnutie vydané
v členskom štáte sa uznáva aj v ostatných členských štátoch automaticky a skutočnosť, že žalovaný
nebol účastníkom konania pred Slovinským súdom, nespôsobuje, že tento rozsudok Slovinského súdu

nemôže byť použitý ako listinný dôkaz. Žalobný nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní vychádzal
práve z tohto rozsudku slovinského súdu, a to Okresného súdu v Ljubljane, pričom okresný súd
podľa článku 36 Nariadenia Rady 44/2001 za žiadnych okolností nesmie skúmať cudzí rozsudok z
hľadiska rozhodnutia vo veci samej. Z rozsudku Okresného súdu Ljubljana č.k. IV.P 1064/2011 je
zrejmé, že súd považoval za celkovú primeranú finančnú náhradu pre žalobkyňu sumu 2.670 Eur. Keďže

pred začatím konania na Okresnom súde v Ljubljane žalovaná strana vyplatila žalobkyni sumu 1.335
Eur, tak toto slovinský súd zohľadnil a zaviazal žalovanú stranu okrem už vyplatenej sumy, zaplatiť
žalobkyni, a to poškodenej K. W. ešte sumu 1.335 Eur a sumu 310,70 Eur za náklady, ktoré vznikli
žalobkyni v súvislosti s obstaraním lekárskeho potvrdenia a poškodenia automobilu, teda majetkovú
ujmu. Na základe tohto rozsudku teda žalovaná strana, ktorou v danom prípade bola Slovinská asociácia

poisťovateľov (Slovensko Zavarovalno Združenje), poskytla plnenie žalobkyni, teda poškodenej K. W..
Následne Slovinská kancelária poisťovateľov požiadala žalobcu, v zmysle interných pravidiel platných v
systéme zelenej karty, o refundáciu tejto vyplatenej sumy a táto suma tvorí časť nároku uplatňovaného
žalobcom v tomto konaní. O refundáciu bolo požiadané v zmysle článku 5., ods. 5.1. Interných pravidiel,
ktoré boli vo Vestníku EÚ zverejnené 31.7.2003 ako Rozhodnutie Komisie zo dňa 28.júna 2003 o

uplatňovaní Smernice Rady 72/166/EHS a Pravidlá sú súčasťou Dodatku 1, podľa ktorých, ak kancelária
alebo zástupca, ktorého menovala pre tento účel, vybaví všetky nároky vyplývajúce z tejto nehody, zašle
do jedného roka od poslednej platby poškodenému faxom alebo emailom členovi Kancelárie, ktorý vydal
zelenú kartu alebo poistku alebo aj je to na mieste príslušnej Kancelárie, žiadosť o refundáciu, v ktorej
budú špecifikované okrem iného čiastky vynaložené na externé služby v súvislosti s prejednávaním a

vybavením každého nároku a všetky náklady konkrétne vynaložené pre účely súdneho konania, ktoré
by za podobných okolností vynaložil poisťovateľ zriadený v krajine, v ktorej k nehode došlo. V zmysle
článku 6., ods. 6.1. týchto Interných pravidiel na druhej strane vznikla povinnosť žalobcovi v tomto
konaní, teda Slovenskej kancelárii poisťovateľov refundovať požadovanú sumu slovinskému partnerovi,
pretože každá kancelária v zmysle interných pravidiel zaručuje, že jej členovia uhradia akúkoľvek sumu,

ktorá bude uplatnená podľa článku 5. Kanceláriou tej krajiny, v ktorej došlo k nehode, alebo zástupcom,
ktorého menovala pre tento účel. Suma 1.645,70 Eur (1.335 Eur - bolestné + 310,70 Eur majetková ujma
priznané Okresným súdom v Ljubljane), teda tvorí časť nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní,
a ktorú okresný súd považoval za preukázanú, a preto zaviazal žalovaného k zaplateniu tejto sumy.

6. Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku prekážky rozsúdenej veci okresný súd konštatoval, že
sa jednalo o nároky, o ktorých doposiaľ, ani v konaní sp. zn. 17Cb/134/2009, ani v konaní sp. zn.
15Cb/16/2011 (obidve vedené na Okresnom súde v Martine) nebolo rozhodnuté.

7. Ďalšiu časť nároku, ktorú žalobca voči žalovanému uplatnil, bola refundácia nákladov, ktoré vyplatil

Slovinskej kancelárii poisťovateľov, ako náhradu trov právneho zastúpenia poškodenej K. W.. Tento
nárok v sume 957,65 Eur tiež nebol predmetom konania vo veci sp. zn. 17Cb/134/2009 a sp. zn.
15Cb/16/2011, pretože predmetom tohto konania boli trovy právneho zastúpenia, ktoré vynaložila na
právne zastúpenie Slovinská kancelária poisťovateľov v konaní pred Okresným súdom v Ljubljane.8. Okresný súd konštatoval, že trovy právneho zastúpenia poškodenej, ktoré sú predmetom tohto
konania, žalobca svojmu slovinskému partnerovi tiež refundoval. Vyplývalo to z debetného avíza, podľa

ktorého 1.2.2011 bola uhradená žalobcom Slovinskej kancelárie poisťovateľov suma 4.492,30 Eur. Teda
aj nárok na zaplatenie sumy 987,65 Eur, čo by refundácia nákladov slovinskému partnerovi titulom
náhrady trov právneho zastúpenia poškodenej K. W., považoval okresný súd za preukázaný, a preto k
jeho zaplateniu žalovaného zaviazal.

9. Ďalšou položkou, ktorá tvorila nárok požadovaný žalobcom v tomto konaní, bola suma 1.273 Eur
ako náhrada za uhradené úroky z omeškania. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z rozsudku
Okresného súdu Ljubljana sp. zn. IV.P 1064/2011, konkrétne z bodu 21., vyplynulo, že poškodená K.
W. (žalujúca strana) požadovala zaplatenie úrokov z omeškania, v zmysle zákona a náhradu škody
za nemajetkovú a majetkovú ujmu od 28.1.2005. Keďže žalovaná strana neodporovala skutočnosti, že
žalobkyňa si u nich uplatnila náhradu škody, súd (Slovinský súd v Ljubljane) mal za to, že to medzi

nimi nie je sporné. Zároveň poukázal na to, že na základe § 943 ods. 1 Obligačného zákonníka je
poisťovňa povinná vyplatiť náhradu škody v stanovenej lehote, ktorá nesmie byť dlhšia ako 14 dní.
Lehota začne plynúť dňom doručenia oznámenia o poistnej udalosti. V zmysle ustanovenia § 943
ods. 2 Obligačného zákonníka začne plynúť táto lehota odo dňa zistenia existencie a výšky záväzku,
ak je na zistenie uvedeného potrebný určitý čas. Ak náhradu nezaplatí v lehote podľa § 943 ods. 1

alebo ods. 2 Obligačného zákonníka, bude poisťovňa v omeškaní (§ 324 Obligačného zákonníka). Z
tvrdenia žalovanej strany nevyplývalo, žeby bol na zistenie existencie, alebo výšky jej záväzkov potrebný
určitý čas, a preto bola povinná vyplatiť náhradu škody žalobkyni v lehote 14 dní od doručenia žiadosti
o náhradu škody. Túto povinnosť si nesplnila, a preto žalobkyni prináležia v zmysle zákona úroky z
omeškania. Okresný súd Martin tento nárok spočívajúci v refundácii nákladov spočívajúcich v úrokoch

z omeškania považoval za nedôvodný v tomto konaní, a to z toho dôvodu, že v zmysle preambuly
Interných pravidiel, bod 4. písm. c) v každom účastníckom štáte bola vytvorená a oficiálne uznaná
národná Kancelária, aby poskytovala dvojakú záruku, a to:
- vláde svojej krajiny, že zahraničný poisťovateľ bude viazaný právom použiteľným v danej krajine a v
odškodnení poškodených v rámci týmto právom stanovených limitov

- kancelárii navštívenej krajiny za záväzok svojho členského poisťovateľa, ktorý kryje zodpovednosť voči
tretej osobe vyplývajúcu z prevádzky vozidla, ktoré sa zúčastnilo dopravnej nehody.
Z uvedeného podľa okresného súdu vyplývalo, že mal byť krytý zodpovednostný nárok voči tretej
osobe, ktorý vyplýva z prevádzky vozidla. Sankcia za porušenie povinnosti Slovinskou kanceláriou
poisťovateľov,atoúrokyzomeškaniasplatenímnáhradyškody,podľaokresnéhosúduniesúzáväzkom

vyplývajúcim z prevádzky vozidla. Okrem toho, podľa Interných pravidiel časť I. všeobecné pravidla,
článok 2, bod 8 „nárok" je jeden alebo viac nárokov na náhradu škody uplatnených poškodeným,
ktoré vyplývajú z jednej a tej istej nehody. Ako vyplýva z tohto znenia, tak úroky z omeškania, ako
sankcia za porušenie povinnosti Slovinskou kanceláriou poisťovateľov nie je nárokom vyplývajúcim z
nehody. Tiež podľa Interných pravidiel časť I. Všeobecné pravidlá, článok 3., bod 4. Kancelária vo

svojej neobmedzenej pôsobnosti vybaví všetky nároky v súlade so všetkými právnymi a vykonávacími
predpismi použiteľnými v krajine, v ktorej došlo k nehode, a ktoré súvisia so zodpovednosťou za
spôsobenú škodu náhradou škody poškodených a povinným poistením zodpovednosti v najlepšom
záujme poisťovateľa, ktorý vydal zelenú kartu alebo poistku alebo ak je to na mieste v najlepšom záujme
príslušnej kancelárie. Z uvedeného znenia je zrejmé, že úroky z omeškania ako sankcia nie sú nárokom,

ktorý súvisí so zodpovednosťou za spôsobenú škodu. Preto okresný súd nárok žalobcu na zaplatenie
úrokov z omeškania, ktoré refundoval Slovinskému partnerovi, považoval za nedôvodný a v tejto časti
žalobu zamietol.

10. Žalobca si v žalobe okrem istiny uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 9 % ročne od 3.7.2012

do zaplatenia. Pokiaľ ide o dobu omeškania žiadal úroky od 3.7.2012 z dôvodu, že 29.6.2012 bola
žalovanému doručená výzva na zaplatenie v lehote 3. dní, to znamená posledným dňom na zaplatenie
bol dátum 2.7.2012 a dňom 3.7.2012 sa žalovaný dostal do omeškania. Okresný súd mal za to, že
úroky z omeškania boli uplatnené dôvodne a vo výške, ktorá je v súlade s ustanovením § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení Nariadenia vlády

SR č. 586/2008 Z.z.. Z uvedeného priznal žalobcovi úroky z omeškania zo súdom priznanej sumy.

11. Okresný súd ďalej poukázal na návrhy žalovaného na vykonanie dokazovania, ako aj jeho záverečný
návrh a kompenzačné námietky.12. K prvej kompenzačnej námietke vo výške 1.335 Eur žalovaný s poukazom na právoplatný rozsudok
Okresného súdu Martin sp. zn. 17Cb/134/2009 tvrdil, že účastníkom konania nebol C. C., a preto

zaplatenie škody na zdraví osobe, ktorá nebola účastníkom dopravnej nehody žalobcom a následné
uplatnenietakejtobezdôvodneuplatnenejvýškypovažujezaškodu,ktorúzapočítavasnárokomžalobcu
vo výške 1.335 Eur. K tejto námietke súd prvej inštancie poukázal na to, že ak aj došlo k nesprávnemu
uvedeniu mena, došlo len k zrejmým pisárskym chybám, pričom zdôraznil, čo sa týka nesprávneho
označenia poškodeného 2) a v tej súvislosti aj nesprávne vyplatenú náhradu škody, tieto skutočnosti

mal žalovaný možnosť riešiť odvolaním vo veci samej, t.j. vo veci sp. zn. 17Cb/134/2009, čo neurobil.
Naviac, žalovaný nepreukázal existenciu pohľadávky (škody) spôsobilej na započítanie s pohľadávkou
žalobcu, a to z toho dôvodu, že nepreukázal existenciu škody, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym označením poškodeného č. 2 v súvislosti s dopravnou nehodou. Z toho dôvodu pohľadávka
žalobcu v sume 1.335 Eur započítaním nezanikla.

13. Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke vo výše 987,65 Eur, ktorú podľa žalovaného predstavujú
náklady na právne zastúpenie s tvrdením prekážky veci rozhodnutej, a to veciach sp. zn. 15Cb/16/2011
a sp. zn. 17 Cb/134/2009, okresný súd konštatoval, že sa nejedná o prekážku právoplatne rozhodnutej
veci. V konaniach sp. zn. 17Cb/134/2009 a sp. zn. 15Cb/16/2011 sa prejednávali trovy právneho
zastúpenia advokátky v konaní pred Okresným súdom v Ljubljane a jednalo sa o právne zastúpenie

Slovinskej kancelárie poisťovateľov. V tomto spore sp. zn. 17Cb/44/2013 sa prejednáva náhrada
trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli poškodenej pani W. K.. Okresný súd uzavrel, že žalovaný
nedisponuje pohľadávkou spôsobilou na započítanie, a teda nárok žalobcu v sume 987,65 Eur nezanikol
započítaním.

14. Čo sa týka argumentácie žalovaného ku kompenzačnej námietke vo výške 310,70 Eur, v rámci ktorej
tvrdil, že aplikovanie Slovinského rozsudku je vylúčené s poukazom na § 34 ods. 2 Nariadenia Rady (ES)
44/2001, tak okresný súd mal za to, že z tohto právoplatného rozsudku nepochybne musel vychádzať.
Pokiaľ ide o sumu 310,70 Eur, z uvedeného rozsudku, konkrétne z jeho bodu 20 vyplýva, že išlo o
náklady v súvislosti s obstaraním lekárskeho potvrdenia a v dôsledku poškodenia automobilu. Zo znenia

kompenzačnej námietky žalovaného však nebolo zrejmé, čo vlastne voči pohľadávke žalobcu žalovaný
započítava. Jednoznačne okresný súd konštatoval, že o trovách konania vo veci sp. zn. 17Cb/134/2009
bolo právoplatne rozhodnuté a o trovách konania vo veci sp. zn. 15Cb/16/2011 ešte rozhodnuté nebolo,
avšakakákonkrétnaškodavzniklažalovanémuvsúvislostistrovamiprávnehozastúpeniavjednotlivých
súdnych konaniach a naplnenie jednotlivých atribútov škody žalovaný nepreukázal, a teda nedisponuje

pohľadávkou spôsobilou na započítanie voči pohľadávke žalobcu v rozsahu 310,70 Eur.

15. Okresný súd ďalej poukázal na to, že pokiaľ v záverečnom návrhu sa žalovaný dožadoval
odstránenia rozporov pokiaľ ide o úroky z omeškania vo výške 1.273 Eur, tak v tejto časti bol nárok
žalobcu zamietnutý.

16. V záverečnom návrhu ďalej žalovaný žiadal, aby sa okresný súd oboznámil s Nariadením Rady
(ES) 44/2001, konkrétne s Článkom 34 vzhľadom na rozsudok Okresného súdu v Ljubljane sp.zn. IV. P
1064/2011. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že neboli splnené podmienky na neuznanie cudzieho
rozsudkuvzmysleČlánku34predmetnéhonariadenia,atoztohodôvodu,žežalovaný,ževkonanípred

Okresným súdom v Martine mal status žalovaného, tak v konaní pred Slovinským súdom nemal status
účastníka konania, čo v konečnom dôsledku aj sám uviedol. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na
ustanovenie § 33 ods. 1 Nariadenia Rady č. 44/2001 (Brusel 1), podľa ktorého rozsudok vydaný
v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania. Neuzná sa len v
prípadoch taxatívne vymenovaných v tomto nariadení, pričom dôvodom neuznania by eventuálne mohol

byť aj článok 34 ods. 2, citovaného nariadenia, avšak v rozsudku Okresného súdu Ljubljana sp. zn. IV.P
1064/2011 sa žiadna z okolností uvádzaných v Článku 34 ods. 2 Nariadenia Rady č. 44/2001 nevyskytla.

17. V súvislosti so žalovaným navrhnutým dokazovaním znalcom v odbore právne vzťahy k cudzine,
odvetvie medzinárodné právo súkromné a procesné a odvetvie Európskeho práva okresný súd poukázal

na § 121 O.s.p. a zdôraznil, že výklad týchto predpisov je plne v kompetencii súdu.

18. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. a žalobcovi ako pomerne
úspešnému účastníkovi konania v rozsahu 34,88 % priznal pomernú časť náhrady trov právnehozastúpenia v sume 499,13 Eur, ktoré je povinný nahradiť žalovaný žalobcovi na účet jeho právneho
zástupcu.

19. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho
zástupcu, a to proti výroku, ktorým okresný súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výroku o trovách
prvostupňového konania. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež z dôvodu, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.. Podľa názoru žalobcu okresný súd pochybil

vo veci aplikácie a právneho posúdenia jednotlivých ustanovení interných pravidiel, ktoré boli dňa
31.07.2003 oficiálne zverejnené vo vestníku EÚ vo vzťahu k posúdeniu oprávnenosti vymáhania úrokov
z omeškania, ktoré bola Slovinská kancelária poisťovateľov povinná zaplatiť v zmysle právoplatného a
vykonateľného rozsudku zo dňa 7.9.2011, vydaného Okresným súdom Ljubljana sp. zn. IV P 1064/2011
(ďalej len „Rozsudok slovinského súdu"), ako aj vo vytvorení si záveru zo skutkových zistení v rámci
vykonaného dokazovania. Podľa žalobcu bolo v prvom rade potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že

súdne konanie je vedené len v dôsledku toho, že si žalovaný nesplnil zákonom stanovenú povinnosť
uzavrieť k vozidlu povinné zmluvné poistenie a takéto vozidlo použil na cestu do zahraničia. S ohľadom
na uvedené bola Slovinská kancelária poisťovateľov v zmysle čl. III. ods. 4 interných pravidiel v
súvislosti s dopravnou nehodou, ktorá sa stala dňa 14.9.2004 a ktorej účastníkom bolo motorové vozidlo
žalovaného:

a) výlučne spôsobilá vo všetkých veciach týkajúcich sa výkladu práva a zároveň
b) mala pri vybavovaní uplatnených nárokov konať v najlepšom záujme žalobcu.

20. Ako aj žalovaný uvádzal, priestupkový súd v Ljubljane, ktorý dopravnú nehodu bezodkladne po
jej vzniku prejednával, jednoznačne neurčil vinníka, preto Slovinská kancelária poisťovateľov odmietla

poškodenej vyplatiť všetky ňou uplatnené nároky a vyplatila jej len časť nárokov s ohľadom na jej
známe skutočnosti, dôkazy a s ohľadom na slovinské právne predpisy. Takéto konanie Slovinskej
kancelárie poisťovateľov bolo za danej situácie prirodzené a v súlade s čl. 3 ods. 4 Interných pravidiel.
To, že sa poškodená W. Mihelca (nesprávne uvádzané „W. K.) následne domáhala náhrady škody
titulom predmetnej dopravnej nehody na súde, ktorý jej po znaleckom dokazovaní a odvolacom

konaní priznal plnenie vo výške 1.645,70 Eur s prísl., Slovinská kancelária poisťovateľov nevedela
a ani nemohla ovplyvniť. Slovinská kancelária poisťovateľov sa v konaní riadne bránila, nebola
pasívna a využívala dostupné prostriedky obrany. V dôsledku uvedeného slovinský súd žalobu W.
K. v časti žalovaného nároku zamietol, nakoľko mal za to, že jej náhrada škody v tejto časti
neprináleží. Ak by aj Slovinská kancelária poisťovateľov pred začiatkom súdneho konania vyplatila

W. K. náhradu škody v plnej výške ako požadovala, plnila by aj to, na čo by W. K. nemala nárok
ani v zmysle následného rozhodnutia slovinského súdu po vykonaní znaleckého dokazovania. Podľa
žalobcu Slovinská kancelária poisťovateľov postupovala v najlepšom záujme Slovenskej kancelárie
poisťovateľov, a teda aj v najlepšom záujme žalovaného, keď vyplatila poškodenej len časť z ňou
uplatneného plnenia, a to s ohľadom na závery priestupkového súdu. Ak by za takejto situácie

Slovinská kancelária poisťovateľov poškodenej vyplatila celé plnenie, dopustila by sa prinajmenšom
konania v rozpore s čl. 3 ods. 4 Interných pravidiel a konania v rozpore s najlepšími záujmami
žalovaného. V prejednávanej veci nejde teda o úroky z omeškania, na ktorých zaplatenie bola
Slovinská kancelária poisťovateľov zaviazaná z dôvodu vedomej oneskorenej úhrady plnenia, či
zanedbania povinností. Slovinská kancelária poisťovateľov posudzovala a vybavovala nároky súvisiace

s predmetnou dopravnou nehodou podľa slovinského práva, na ktorého výklad bola oprávnená. Žalobca
poukázal na čl. 5 ods. 5.1, čl. 6 ods. 6.1 Interných pravidiel s tým, že keďže Slovinská kancelária
poisťovateľov bola rozsudkom slovinského súdu zaviazaná aj na zaplatenie úrokov z omeškania, o
zaplatenietýchtožiadalažalobcu,nakoľkoajúrokyzomeškaniapredstavujúodškodneniepoškodeného,
a síce odškodnenie za to, že „musel" na zaplatenie plnenia čakať až do právoplatnosti rozhodnutia

slovinského súdu, a to s ohľadom na kompenzačnú funkciu úrokov z omeškania, pričom žalobca bol
následne v zmysle Interných pravidiel povinný Slovinskej kancelárii poisťovateľov zaplatiť aj uplatnený
nárok.Ďalejpoukázalnaskutočnosť,žežalobcaniejeoprávnenýskúmaťcharakterplnení,opreplatenie
ktorých žiada zahraničná kancelária poisťovateľov. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Trnave, sp. zn. 23Co/125/2013. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v

napadnutom výroku zmenil, žalobe vyhovel, alternatívne zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
21. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právnej
zástupkyne, a to proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.633,35 Eur spríslušenstvom a v závislom výroku o trovách prvostupňového konania z dôvodu podľa ust. § 205
ods. 2 písm. a), d), f) O.s.p.. Podľa žalovaného rozsudok okresného súdu v napadnutej časti nedáva
jednoznačné a presvedčivé odpovede na otázky zodpovednosti žalovaného za dopravnú nehodu -

škodovú udalosť zo dňa 14.9.2004 v Slovinsku (pasívna legitimácia), aktívnu legitimáciu žalobcu ako
subjektu, ktorý plnil Slovinskej kancelárii poisťovateľov, nie poškodenej, otázku existencie/neexistencie
príčinnejsúvislostimedzitým,žežalovanýnebolpoistenýpreprípadzodpovednostizaškoduspôsobenú
prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z.. Predmetom sporu je regresný nárok
žalobcu voči žalovanému ako osobe, ktorá síce nezodpovedá za dopravnú nehodu zo dňa 14.09.2004,

ku ktorej došlo v Slovinsku, ktorej účastníkom bol vodič a poškodená W. K., ale v čase nehody nebolo
jeho vozidlo povinne poistené za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uvedená dopravná
nehoda bola predmetom priestupkového konania, v rámci ktorého bolo vydané rozhodnutie Okresného
súdu v Ljubljane zo dňa 15.9.2004, právoplatné dňa 24.9.2004, ktorým bolo konanie o priestupku proti
vodičovi žalovaného zastavené, nakoľko nebolo dokázané, že by porušil predpisy cestnej premávky, a
tým spôsobil dopravnú nehodu dňa 14.09.2004. Ide o rozhodnutie, prijaté bezprostredne po škodovej

udalosti, za prítomnosti účastníkov dopravnej nehody. Aj napriek uvedenej skutočnosti iný orgán, ktorý
nebol účastníkom dopravnej nehody - žalobca a nakoniec aj Okresný súd Martin došli k záveru, že
žalovaný je zodpovedný za dopravnú nehodu zo dňa 14.09.2004, ktorý záver spoľahlivo neodôvodnili,
len odkazujú na skutočnosť, že vozidlo žalovaného nebolo v čase dopravnej nehody poistené, a preto
je žalovaný zodpovedný za dopravnú nehodu, čím žalobcovi vznikol regresný nárok podľa § 24 ods. 7

zákonač.381/2001Z.z..Podľažalovanéhoregresnýnárokvzmysleuvedenéhozákonnéhoustanovenia
je podmienený zistením, kto je zodpovedný za dopravnú nehodu. V danom prípade priestupkový súd
rozhodol, že za dopravnú nehodu žalovaný zodpovedný nie je. Napriek existencii tohto rozhodného
dôkazu, okresný súd pri priznaní nároku žalobcu vychádzal z Rozsudku Okresného súdu v Ljubljane
sp. zn. IV.P 1064/2011, právoplatného dňa 25.10.2011, ktorého konania nebol žalovaný účastníkom a

vo výrokoch tohto rozsudku nie je určené, že je zodpovedný za dopravnú nehodu zo dňa 14.09.2004.
Uvedený rozsudok rieši len povinnosť Slovinskej kancelárie poisťovateľov zaplatiť žalobkyni K. W.. Z
uvedeného preto nemôže byť podkladom pre určenie základnej podmienky pre vznik regresného nároku
žalobcu voči žalovanému ako nepoistenému. Žalovaný nepoprel, že jeho vozidlo nebolo poistené, avšak
toto porušenie rieši § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z.. V zmysle tohto zákona žalovanému

mala byť uložená pokuta na základe zistenia, že jeho vozidlo nie je poistené. Nepoistenie vozidla však
nemožno zamieňať za zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, najmä,
pokiaľ bola jeho zodpovednosť vyvrátená priestupkovým súdom, ktorý danú dopravná nehodu riešil
bezprostredne po nej za účasti účastníkov dopravnej nehody. Odlišné vyhodnotenie skutkového stavu
je arbitrárne a nesprávne. Podľa žalovaného nebolo v danom prípade preukázané, že je zodpovedný

za dopravnú nehodu, a preto nemôže byť ani pasívne legitimovaný na uplatnenie regresného nároku.
Okresný súd neodôvodnil, z akého dôvodu neaplikoval zásadný dôkaz, a to rozhodnutie Okresného
súdu v Ljubljane zo dňa 15.9.2004, právoplatné dňa 24.9.2004, ktorým bolo konanie o priestupku proti
vodičovi žalovaného zastavené. Naproti tomu si za svoj zobral dôkaz, a to rozsudok Okresného súdu
v Ljubljane sp. zn. IV.P 1064/2011, právoplatný dňa 25.10.2011, ktorého nebol účastníkom a nemal

možnosť uplatniť svoje právo na obhajobu. Takýto postup považoval za nesprávny, a to najmä z dôvodu,
že nebol účastníkom konania, v rámci ktorého bol vydaný Slovinský rozsudok. Z uvedeného preto
nemožno Slovinský rozsudok uznať a vychádzať z neho ako z podkladu určenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri dopravnej nehode a takýto postup je v hrubom a zjavnom rozpore s Článkom 34
ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22.12.2000 (ďalej len „Brusel 1"). Pokiaľ okresný súd

uznal Slovinský rozsudok a z neho určil zodpovednosť žalovaného za škodovú udalosť, tento postup
mal v záujme zachovania rovnosti zachovať aj pri uznávaní ďalšieho Slovinského rozhodnutia, ktorý v
konaní predložil, a to o rozhodnutie, ktorým bolo konanie o priestupku zastavené. Podľa žalovaného
týmto postupom nebol rešpektovaný zákon - medzinárodná zmluva, bolo porušené moje právo na
obhajobu a nebola zachovaná rovnosť účastníkov. Podľa žalovaného plnenie poskytnuté žalobcom v

rámci zákonom ustanoveného predmetu činnosti (interné pravidlá) nemožno považovať za škodu. Ak
povinnosť žalobcu vyplácať plnenia Slovinskej kancelárii poisťovateľov vyplýva z Interných pravidiel,
potom plnenie, ktoré žalobca poskytol Slovinskej kancelárii poisťovateľov, je plnením jeho zákonnej
povinnosti a skutočnosť, že na základe zákonnej povinnosti žalobca plnil, neznamená vznik škody, a
ani nezakladá žalobcovi nárok na náhradu škody, či regresný nárok. Skutočnosť, že žalovaný nebol

poistený pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nemôže byť
bezďalšiehodôkazomtoho,žezodpovedázaakúkoľvekškodu,ktorávzniknevobdobíjehonepoistenia.
Zákon automaticky nepostihuje osoby bez poistenia zodpovednosti za škodu, ktorú nespôsobili. Zároveň
poukázal na to, že doposiaľ je sporné, kto spôsobil dopravnú nehodu dňa 14.9.2004, a preto nemožnoaplikovať regresný nárok žalobcu navrhovateľa týmto zákonom. Pokiaľ deň po dopravnej nehode
existovalo nedostatok dôkazov, je vylúčené, aby o 2 roky neskôr, kedy podala poškodená zo Slovinska
žalobu na súd, bolo bez jeho účasti dostatok dôkazov na prijatie záveru, že je zodpovedný za dopravnú

nehodu. Žalobca ani Okresný súd Martin žalovanému dostatočne nepreukázali zákonný podklad nároku
žalobcu,pokiaľideoplnenia,ktorévyplatilSlovinskejkanceláriipoisťovateľov.Žalovanýžiadalvprípade,
že odvolací súd nevyhovie odvolaniu, aby pripustil dovolanie, nakoľko je tu otázka zásadného právneho
významu, ktorá skutkovo a právne podobné prípady v oblasti dopravných nehôd, pokiaľ ide o regresný
nárok voči subjektom, ktorý nie sú zodpovední za dopravnú nehodu a nie sú poistení, tzn. či možno

aplikovať regresný nárok proti osobám, ktoré síce nie sú zodpovedné za dopravnú nehodu len preto, že
nebolipoistenézaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla.Navrholrozsudokokresnéhosúdu
v napadnutých výrokoch zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť
a žalobu zamietnuť, v prípade potvrdenia pripustiť dovolanie na otázku zásadného právneho významu
„či je možné aplikovať regresný nárok podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v platnom znení proti osobám,

ktoré síce nie sú zodpovedné za dopravnú nehodu len preto, že neboli poistené za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla".
22. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom zástupcu.
Pridržiaval sa ústnych aj písomných podaní a mal za to, že rozsudok je v časti, v ktorej bol žalovaný
zaviazaný na plnenie, v poriadku a v súlade s právom. Podľa žalobcu žalovaný je pasívne legitimovaným

subjektom, ktorý je v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení povinný nahradiť žalobcovi to, čo
plnil v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorá sa stala dňa 14.09.2004 v Slovinsku. Názor žalovaného,
že priestupkový súd vyvrátil zodpovednosť vodiča A. K., považoval za nesprávny. Záver súdu bol taký,
že nevie jednoznačne určiť vinníka nehody, čo ale v žiadnom prípade neznamená, že tým vyvrátil
vinu A. K.. Zavinenie dopravnej nehody bolo predmetom skúmania v súdnom konaní vedenom pred

Okresným súdom v Ljubljane, sp. zn. IV.P 1064/2011, kedy súd dospel k záveru, že dopravnú nehodu zo
dňa 14.9.2004 zavinil A. K. a bola spôsobená motorovým vozidlom žalovaného. Z uvedeného dôvodu
tiež nesúhlasil s tým, aby odvolací súd v prípade potvrdenia napadnutého rozsudku pripustil možnosť
podania dovolania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v časti, v ktorej ho napadol žalovaný, ponechal
v platnosti a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

23. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379
v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 1,
3 CSP verejným vyhlásením rozsudku napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa ust. § 387
ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie v spojení s ust. § 387 ods. 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté
hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

24. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného
bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/11/2016-397 zo dňa 30.08.2016 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke

tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia dňa
20.09.2016,nazákladečohobolisplnenépodmienkykverejnémuvyhláseniurozsudkuKrajskýmsúdom
v Žiline v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

25. V procesnej rovine primárne krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním

odvolania žalobcu faxovým podaním dňa 05.11.2015, doručením originálu v zákonnej lehote (č.l. 363 -
367 spisu) a odvolania žalovaného e-mailom dňa 06. novembra 2015 s doložením originálu v zákonnej
lehote (č.l. 358 - 361 spisu), krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od
01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), a to v zmysle
ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

26. Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.27. Podľa ust. § 379 CSP v spojení § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a odvolacími dôvodmi
viazaný.

28. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol rozsudok okresného súdu
preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní
zo dňa 05.11.2015 a odvolacími dôvodmi žalovaného zo dňa 05.11.2015, a to len tých odvolacích
dôvodov, ktoré sa týkali posúdenia nároku žalobcu, jeho relevantných tvrdení a dôkazov, produkovaných
v prvostupňovom konaní, vo väzbe na dôvody a rozsah obrany žalovaného v tomto konaní, za viazanosti

odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa podľa ust. § 383 CSP,
keďže podľa obsahu procesného poučenia, ktoré bolo súčasťou predvolania z č.l. 133 spisu, vyplývalo
vykonanie procesnej poučovacej povinnosti prvostupňovým súdom podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. (v
znení účinnom k momentu jej vykonania a rozhodovania prvostupňového súdu).

29. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu a rovnako i žalovaného odvolací súd

považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne
daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi odvolateľov, ktoré v sebe
zahrňujú kvalitatívnu, ako i kvantitatívnu stránku a sami odvolatelia si určujú rozsah ako má byť
napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

30. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

31. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

32. V súvislosti s odvolacími dôvodmi tak žalobcu, ako i žalovaného, krajský súd poukazuje na vyššie
citované zákonné ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa stotožňuje so skutkovými, ako i právnymi závermi

obsiahnutými v odôvodnení rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Práve z
titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nebolo podľa názoru krajského súdu potrebné, aby podrobné
skutočnosti skutkového a hlavne právneho charakteru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku
okresného súdu, boli opätovne uvádzané aj v dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu, pretože
zákonné ust. § 387 ods. 2 CSP umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení

obmedzilnaskonštatovaniesprávnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutiaokresnéhosúdu,ktorýpostup
je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa
ktorého ...„Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho
súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania". Z
uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok, potom
k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho je postačujúce
odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje a vo vzťahu k odvolacím dôvodom

žalobcu a žalovaného je povinný sa vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v tomto odvolaní
tak, ako to vyplýva z ust. § 387 ods. 3 CSP, čo je v zhode aj s judikatúrou Ústavného súdu SR.

33. Krajský súd prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom

rozsahu po skutkovej i právnej stránke sa stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaniami žalobcu a
žalovaného napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom podľa názoru odvolacieho súdu sa
súd prvej inštancie vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán, prednesenými v konaní na súde prvej
inštancie a v napadnutom rozsudku dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného
charakteru.

34. Odvolací súd k podstatným námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu a žalovaného uvádza
nasledovné.35. K odvolacím dôvodom žalobcu a žalovaného spočívajúcim v námietke nesprávneho právneho
posúdenia veci, krajský súd v prvom rade poukazuje na žalobcom vymedzený nárok v žalobe zo dňa
13.8.2012 (č.l. 1 - 5 spisu), v spojení s ďalšími podaniami a vyjadreniami, ktorý odvodzoval od ust.

§ 3 ods. 1 v spojení s ust. § 24 ods. 2, 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.")
v spojení s rozhodnutím Komisie zo dňa 28. júna 2003 o uplatňovaní smernice Rady 72/166 EHS, pokiaľ
ide o kontrolu plnenia povinnosti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, zverejnenom v úradnom vestníku EÚ vo väzbe na Interné pravidlá zverejnené vo vestníku EÚ.

36. Odvolacie námietky žalovaného smerovali v tvrdeniu, že nepoistenie vozidla nemožno zamieňať
za zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, najmä pokiaľ bola jeho
zodpovednosť vyvrátená priestupkovým súdom, a to rozhodnutím Okresného súdu v Ljubljane zo dňa
15.09.2004, teda nepoistenie zodpovednosti nie je v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody
zo dňa 14.09.2004, a tým nie je pasívne legitimovaný.

37. Čo sa týka zhodnotenia právneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, je
potrebné uviesť, že nešlo o nárok na náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ale
nárok žalobcu na regresnú náhradu podľa § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z., teda išlo o nárok
žalobcu na náhradu voči tomu, za koho uhradil poistné plnenie z garančného fondu za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla, za ktoré zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti. Krajský
súd v tejto súvislosti poukazuje na zistenia, ktoré medzi účastníkmi neboli sporné, a to, žalovaný je
fyzická osoba podnikateľ a držiteľ motorového vozidla Man, EČV: MT611AT, že 14.09.2004 došlo k
dopravnej nehode, ktorej účastníkom bol vodič žalovaného p. A. K., v dôsledku ktorej došlo k poškodeniu
motorového vozidla a škode na zdraví poškodenej K. W.. Nesporným zostalo, že vozidlo žalovaného

v čase dopravnej nehody nemalo uzavreté povinné zmluvné poistenie, hoci povinnosť uzavrieť poistnú
zmluvu vyplýva z § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
a žalovaným nebolo vyvrátené, že v dôsledku tejto skutočnosti bol žalobca podľa Interných pravidiel
povinný uhradiť Slovinskej kancelárii poisťovateľov náhradu škody poškodenej, a to v súvislosti s
výsledkom konania Okresného súdu Ljubljana sp. zn. IV.P 1064/2011, k čomu došlo dňa 1.2.2012 v

sume 4.492,30 Eur (č.l. 160 spisu).

38. K námietkam žalovaného týkajúcim sa vecnej legitimácie zvýrazňuje odvolací súd ust. § 24 ods.
4 zákona č. 381/2001 Z.z. v spojení s ust. § 3 ods. 1 tohto zákona. V tejto súvislosti považuje
za potrebné poukázať na postavenie žalovaného, a to fyzickú osobu, ktorá vykonáva podnikateľskú

činnosť prevádzateľa dopravného prostriedku, ktoré postavenie nebolo vyvrátené, ako i osobitný druh
zodpovednosti vymedzený v ust. § 427 Občianskeho zákonníka, ktorého osobitosť spočíva v tom,
že ide o zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, a
ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti, na vznik ktorej sa nevyžaduje zavinené konanie.
Objektom zodpovednosti za škodu, vyvolanou osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku

sú fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu. V tomto prípade nie je potrebné preukazovanie
porušenia právnej povinnosti škodcu, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je
vlastná prevádzke dopravných prostriedkov. Krajský súd pri posudzovaní uplatneného nároku vychádzal
z osobitnej právnej úpravy v zákone č. 381/2001 Z.z. a z nej rozhodných zákonných ust. § 24 ods.
2 písm. b), § 24 ods. 7. Žalobca sa domáhal nároku na náhradu plnenia, ktoré ako subjekt povinný

plniť poskytol Slovinskej kancelárii poisťovateľov, ktorá na základe rozsudku okresného súdu v Ljubljane
plnila poškodenej, a to na základe skutočnosti, že motorové vozidlo, ktorého prevádzkou došlo k
spôsobeniu škody, nemalo v čase vzniku poistnej udalosti uzatvorené poistné zmluvné poistenie pre
prípadspôsobenejškody.Prepasívnulegitimáciužalovaného,právecezosobitnúúpravuvust.§24ods.
2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z., podľa znenia ktorého kancelária poskytuje z poistného garančného

fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba
bez poistenia zodpovednosti. Práve v tejto osobitnej úprave je postavenie žalobcu ako poskytovateľa
jasne zadefinované, do ktorého postavenia ho delegovala osobitná zákonná úprava. Táto zároveň v ust.
§ 24 ods. 7 veta prvá zákona č. 381/2001 Z.z., podľa znenia ktorého kancelária má právo proti tomu, kto
zodpovedá za škodu podľa odseku 2 písm. a) a b), na náhradu toho, čo za neho plnila. Kancelária má

právo proti poisťovateľovi na náhradu toho, čo plnila za poisteného podľa odseku 2 písm. c). Kancelária
jepovinnápožadovaťodpríslušnejkanceláriepoisťovateľovnáhradutoho,čoplnilapoškodenémupodľa
odseku 2 písm. e) a podľa § 24a ods. 1 písm. a). Keďže žalobca ako osoba povinná podľa ust. § 24
ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. v spojení s čl. 5 bod 5.1 Interných pravidiel zverejnených vovestníku EÚ dňa 31.07.2003 ako rozhodnutie Komisie zo dňa 28. júna 2003 o uplatňovaní Smernice
Rady 72/166/EHS, ktoré Pravidlá sú súčasťou dodatku 1, poskytol refundáciu nákladov Slovinskej
kancelárii poisťovateľov, ktoré si voči nemu uplatnila Slovinská kancelária poisťovateľov za žalovaného,

teda reálne poskytol plnenie, nastúpilo tomu právo podľa ust. § 24 ods. 7 veta prvá zákona č. 381/2001
Z.z. požadovať proti tomu, kto zodpovedá za škodu, náhradu toho, čo za neho plnil. Podľa osobitnej
právnej úpravy danej zákonom č. 381/2001 Z.z. žalovaný bol osobou bez poistenia zodpovednosti,
ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Z uvedeného preto námietky
žalovaného, že nezavinil dopravnú nehodu, boli zhodnotené ako nedôvodné.

39. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu žalovaného v rovine tvrdeného porušeného práva na obhajobu
a práva a rovnosť strán sporu, pokiaľ okresný súd vychádzal z rozhodnutia Okresného súdu Ljubljana
sp. zn. IV P 1064/2011 a nie z rozhodnutia Okresného súdu v Ljubljane zo dňa 15.09.2004, ktorým
bolo konanie voči vodičovi žalovaného zastavené, pričom postup okresného súdu podľa žalovaného
bol v hrubom a zjavnom rozpore s čl. 34 bod 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22.12.2001,

krajský súd primárne považuje za podstatné uviesť, že z rozhodnutia Okresného súdu v Ljubljane zo
dňa 15.09.2004 (č.l. 70 spisu) vyplývalo, že síce konanie o priestupku proti obvinenému A. K. (vodič
žalovaného) bolo zastavené pre nedostatok dôkazov, v ktorej súvislosti však poukazuje na škodu,
ktorá vznikla osobitnou prevádzkou dopravného prostriedku, ktorá zodpovednosť je zodpovednosťou
objektívnou. Čo sa týka rozsudku Okresného súdu Ljubljana sp. zn. IV P 1064/2011 a k nemu vzťahujúce

sa námietky žalovaného, krajský súd uvádza, že uznanie cudzieho rozhodnutia je upravené v prvom
oddiely tretej kapitoly Nariadenia Brusel v článkoch 33-37, ktoré ustanovenia rozlišujú dve základné
formy uznania, a to uznanie automatické alebo uznanie prostredníctvom niektorého z troch druhov
konaní o uznaní podľa čl. 33 ods. 2, 3. Rozhodnutie vydané v členskom štáte sa uznáva v ostatných
členských štátoch automaticky, bez osobitného konania. Negatívny taxatívny výpočet prekážok, pre

ktoré môže súd uznanie odoprieť, obsahujú čl. 34 a 35 Nariadenia, ktorú však súd neskúma ex offo. K
argumentácii žalovaného je potrebné uviesť, že okolnosť, že nebol účastníkom konania pred Slovinským
súdom, nemohla podľa názoru krajského súdu spôsobiť, že okresný súd na tento listinný dôkaz, t.j.
rozhodnutie Slovinského súdu nemal v konaní prihliadať, a pokiaľ súd prvej inštancie pri vyhodnotení
základu a výšky uplatneného nároku vychádzal o.i. i z rozsudku Okresného súdu v Ljubljane, jeho postup

nebolo možné hodnotiť ako nesprávny.

40. V súvislosti s uplatňovaným nárokom žalobcu krajský súd v zhode s okresným súdom poukazuje
na Smernicu Rady 72/166/EHS zo dňa 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov v členských
štátoch, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly

plnenia povinnosti plnenia tejto zodpovednosti, ktorá v čl. 3 stanovuje, že každý členský štát príjme
v súlade s čl. IV všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú
prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia
zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení. Konštatuje, že žalobcom
v predmetnom konaní uplatnený nárok na refundáciu nákladov vyplatených Slovinskej kancelárii

poisťovateľov nie je nárokom na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ale ide o
zvláštny nárok poisťovne vyplývajúci z osobitného právneho predpisu, konkrétne zákona č. 381/2001
Z.z.. Práve o refundáciu bolo požiadané v zmysle čl. 5 ods. 1 Pravidiel, ktoré reálne žalobca Slovinskej
kancelárii poisťovateľov za žalovaného vyplatil. Preto, pokiaľ okresný súd priznal žalobcovi právo na
zaplatenie nákladov spočívajúcich náhrade trov právneho zastúpenia v sume 957,65 Eur, náhradu za

vyplatené nároky v súvislosti so škodou na zdraví v sume 1.335 Eur a náhradu za vecnú škodu v sume
310,70Eur,boljehopostupvecnesprávny.Žalovanývprvostupňovomkonaníaaniv podanomodvolaní
základ a výšku týchto nárokov nerozporoval.

41. K odvolaciemu dôvodu žalobcu, že okresný súd nesprávne posúdil oprávnenosť nároku na

zaplatenie úroku z omeškania, s poukazom na vyslovené závery v uznesení Krajského súdu Trnava
sp. zn. 23Co/125/2013 zo dňa 30. júna 2014, s dôrazom na to, že pokiaľ bola Slovinská kancelária
rozsudkom Okresného súdu Ljubljana zaviazaná na zaplatenie úrokov z omeškania bol povinný v
zmysle Interných pravidiel zaplatiť aj tento uplatnený nárok, odvolací súd uvádza, že v zhode s
okresným súdom pri posudzovaní tohto nároku vychádzal z bodu 4) Preambuly Interných pravidiel,

podľa ktorého účelom systému je zaručiť odškodnenie poškodených, s tým, aby Kancelária navštívenej
krajiny poskytovala záruku za záväzok svojho členského poisťovateľa, ktorý kryje zodpovednosť voči
tretej osobe vyplývajúcu z prevádzky vozidla, ktoré sa zúčastnilo dopravnej nehody v spojení s definíciou
nárok v Časti I, Článku 2 bod 8 týchto pravidiel, podľa ktorého ,,Nárok" je jeden alebo viac nárokov nanáhradu škody, uplatnených poškodeným, ktoré vyplývajú z jednej a tej istej nehody". Z odôvodnenia
rozsudku Okresný súd Ljubljana sp. zn. IV P 1064/2011, viažuceho sa k nároku na zaplatenie úrokov
z omeškania, vyplývalo zistenie nesplnenia povinnosti žalovanej strany (Slovinská kancelária) v lehote

podľa ust. § 943 ods. 1 a 2 Obligačného zákonníka, a tým konštatovanie omeškania s dôsledkom
uloženej povinnosti zaplatiť úrok z omeškania. Z uvedeného preto, pokiaľ okresný súd i s prihliadnutím
na záväzok Kancelárie vyplývajúci z Článku 3 bod 4 Pravidiel vyslovil, že úroky z omeškania ako sankcia
niesúzáväzkomvyplývajúcimzprevádzkyvozidlaaaninárokomvyplývajúcimznehody,aztohozáveru
žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol, jeho postup bol zhodnotený ako vecne správny.

42. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala
racionálna úvaha konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, a preto
nezistil ani dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych skutkových a právnych zhodnotení
vykonaných súdom prvej inštancie, a tým neboli dané dôvody ani na zmenu ani na zrušenie rozsudku
okresného súdu, v dôsledku čoho bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne

rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP s tým, že v podrobnostiach krajský súd odkazuje na jeho
zdôvodnenie podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, s ktorým sa stotožňuje.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP, § 262 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca čiastočne úspešný, a

to v odvolaním žalovaného napadnutého výroku o povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 2.633,35 Eur
s príslušenstvom a čiastočne úspešný bol žalovaný v rozsahu podaného odvolania žalobcom proti
výroku, ktorým vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá. Žalobcu bol pomerne úspešným účastníkom v
predmetnom spore, a preto krajský súd rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 34,88%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.