Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 21, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/240/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211204780
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7211204780.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej, v právnej veci žalobcu CASSOVIA PULZ s.r.o. v
likvidácii so sídlom v Košiciach, Štúrova 8, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Milanom Urbanom,
advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Komenského 26, proti žalovanému W. H., N..
XX.X.XXXX, A. K., B. Č.. XX, zastúpenému JUDr. Pavlom Šopákom, advokátom Advokátskej kancelárie
so sídlom v Košiciach, Kuzmányho č. 11, o zaplatenie 16.928,89 eur, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 21.1.2015 č.k. 18C 27/2011-163 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že žalobcu zamieta.

Žalovanému priznáva plnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 16.928,89
eursúrokomzomeškaniavovýške8%zdlžnejsumyročneod1.1.2005aždozaplatenia,tovšetkodo15
dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobu o zaplatenie úrokov z pôžičky 10% ročne zo sumy 10.290,11
eur od 10.1.2004 do zaplatenia zamietol. Žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške
2.048,49 eur pozostávajúceho zo zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 1.015,50 eur a z
trov právneho zastúpenia vo výške 1.032,99 eur, všetko v prospech zástupcu žalobcu a to v lehote do

15 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 16.928,89 eur
spolu s príslušenstvom, ktorý voči žalovanému uplatňoval na základe tvrdenia, že tento nesplatil pôžičky
poskytnuté mu jeho právnym predchodcom na základe zmlúv o pôžičkách uzavretých dňa 10.1.2003 na
sumu 11.949,81 eur (360.000,-Sk) s termínom vrátenia 10.1.2004 a zmluvy o pôžičke sumy 6.638,78
eur (200.000,-Sk). Zároveň uviedol, že uvedenú pohľadávku voči žalovanému nadobudol na základe

zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15.3.2010 od postupcu Gűntera Servu.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že mal za to, že nárok uplatňovaný žalobcom v
konaní vyplýva zo zmluvy o pôžičke uzavretej medzi účastníkmi konania podľa § 657 Obč. zákonníka.
Konštatoval, že zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, nevyžadujúcim pre svoju platnosť písomnosť
právneho úkonu. Obsah tohto právneho vzťahu teda, že žalovaný prevzal od veriteľa X. B. finančné
prostriedky zodpovedajúce v tom čase hodnote 360.000,-Sk preukazuje písomné vyhotovenie zmluvy zo

dňa 10.1.2003. S poukazom na jej obsah uzavrel, že veriteľ X. B. požičal žalovanému ako dlžníkovi sumu
11.949,81 eur (360.000,-Sl) na účely podnikateľskej činnosti s termínom vrátenia pôžičky do 10.1.2004.
Od času prevzatia pôžičky do času jej vrátenia neboli dohodnuté úroky z pôžičky, tieto boli dohodnuté v
článku 6 zmluvy tak, že ak bude dlžník v omeškaní s vrátením pôžičky za obdobie od 10.1.2004 uhradíúroky z pôžičky vo výške 3% za každý i začatý mesiac a tiež úroky z omeškania podľa nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z. Pokiaľ išlo o dlžnú čiastku vo výške 6.638,78 eur (200.000,-Sk) mal za to, že
prevzatie tejto finančnej čiastky potvrdil samotný žalovaný i keď v neskorších svojich vyjadreniach sa už

tejto skutočnosti bránil. Konštatoval, že existenciu záväzku preukazuje aj listina „uznanie dlhu voči B. X..
Konštatoval, že pravdivosť tvrdení žalobcu o celkovej výške pôžičky v sume 18.588,98 eur (560.000,-
Sk) potvrdzuje aj samotná obrana žalovaného, keď tento považoval za dôvodné tvrdiť, že plnil na dlh
sumu vo výške presahujúcej 20.000,-eur (250.000,-Sk + 50.000,-Sk + elektróny v hodnote 20.000,-Sk +
náklady na opravu 210.000,-Sk + poistné plnenie 2.181,64 eur, čiastočné plnenie v splátkach 7.500,-eur,

3.000,-eur, 7.000,-eur). Mal za to, že právo žalobcu na plnenie vyplýva z písomnej zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 15.3.2010, ktorá bola uzavretá v súlade s ust. § 524 Obč. zákonníka.

4. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania, súd prvej inštancie sa
s jej dôvodnosťou vyporiadával s prihliadnutím na obsah listinného dôkazu a to „uznanie dlhu voči B.
X.“, ktorej obsah žalovaný potvrdil podpisom, že uznáva dlh voči B. X., ktorá dlžná čiastka sa skladá

zo sumy 360.000,-Sk + príslušenstvo a bude vrátená do 30.11.2004 a druhá čiastka 200.000,-Sk +
príslušenstvo bude vrátená do konca roku 2004. Konštatoval, že uvedené uznanie bolo vyhotovené dňa
14.9.2004, ku ktorému dňu bol na ňom overený podpis žalovaného na Notárskom úrade JUDr. Pavlíka.
Uviedol, že pokiaľ ide o formálne a obsahové náležitosti uznania dlhu, písomná forma predmetného
právneho úkonu bola v zmysle § 558 OZ dodržaná a súčasne uvedený prejav vôle súd považoval za

dostatočne určitý a zrozumiteľný, keďže výkladom podľa § 35 ods. 2 Obč. zákonníka je objektívne
pochopiteľný a nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu. Mal za to, že právny úkon možno považovať
za neplatný pre jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť, keď napriek riadne vykonanému výkladu právneho
úkonu, vyhodnoteniu konania zmluvných strán pri uzavretí zmluvy a ich následnom správaní sa
nepodarí odstrániť neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť právneho úkonu. Pritom sa prihliada na zásadu

uprednostnenia platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou i zásadu dodržiavania uzavretých
zmlúv. Mal za to, že medzi zmluvnými stranami t.j. žalovaným ako dlžníkom a Servom nebolo pochybné v
minulosti, ani v priebehu konania, akého finančného záväzku sa uznanie týka, listinu o uznaní formuloval
a vyhotovil samotný žalovaný ako dlžník a žiadna zo sporových strán netvrdila, ani to z konania
nevyplývalo, aby bol žalovaný povinný na plnenie finančné záväzku v sume 360.000,-Sk a 200.000,-Sk

aj z iného záväzkového vzťahu než boli zmluvy o pôžičke, ktoré sú predmetom sporu. Z toho možno
nepochybne usudzovať na určitosť právneho úkonu - uznania dlhu tak, čo do dôvodu, ktorým boli zmluvy
o pôžičke ako aj čo do výšky dlžnej istiny 18.588,59 eur (560.000,-Sk). S prihliadnutím na samotné
vyjadrenie veriteľa, ktorý uviedol, že sa nezaoberal tým, čo je príslušenstvo, nemal predstavu čo to je
a predovšetkým mal záujem na vrátení, čo skutočne dlžníkovi požičal, súd prvej inštancie považoval

uznanie dlhu za platné len v časti finančnej sumy 560.000,-Sk teda bez nároku na úroky z pôžičky, keďže
tieto v uznaní dlhu nie sú jednoznačne špecifikované a samotnému veriteľovi nebolo zrejmé, o aký nárok
sa jedná. Z tohto dôvodu nárok na zaplatenie úrokov zamietol. S poukazom na obsah uznávajúceho
prejavu dlžníka podľa ktorého mal byť splnený do konca roku 2004 uzavrel, že nasledujúcim dňom teda
1.1.2005 začala veriteľovi plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku pred súdom. S poukazom na

ust. § 100 Obč.zákonníka ako aj ust. § 110 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka konštatoval, že od
1.1.2005 začala plynúť pôvodnému veriteľovi 10-ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na súde,
ktorej plynutie sa neprerušilo ani zmenou osoby veriteľa, ktorým sa stal žalobca na základe zmluvy o
postúpení pohľadávky. Keďže žaloba bola na súd podaná 23.2.2011 uzavrel, že k premlčaniu nároku
nedošlo. Na základe toho vyhodnotiac vykonané dokazovanie postupom podľa § 132 O.s.p. považoval

súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný si požičal od X. B. finančné prostriedky v celkovej
výške 18.588,94 eur, ktoré vrátil iba v sume 1.659,69 eur. Na základe toho zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi ako novému veriteľovi zostatok dlhu, ktorý bol predmetom uznania vo výške nesplatenej istiny
16.928,89 eur vrátane úroku z omeškania. Výrok o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 1 O.s.p..

5. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a žalobu v
celom rozsahu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania. Svoje odvolanie zakladal na
dôvodoch uvedených v § 205 ods. 2 písm a/, d/ a f/ O.s.p.. V odvolaní namietal nesprávny postup
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Jedná sa o chyby v zisťovaní skutkového
stavu veci spočívajúcim v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie nie je

správne. Skutkové zistenie na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke je taktiež nesprávne v
tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny
významaskutkovézisteniazaložilnachybnomhodnotenídôkazov. Namietaltaktiežnepreskúmateľnosť
rozsudku. Uviedol, že v konaní sa dovolával premlčania nároku z dôvodu, že listina uznanie záväzkuzo dňa 14.9.2004 ktorá podľa názoru žalovaného nemá potrebné náležitosti uvedené v § 558 Obč.
zákonníka nepodpísal slobodne a vážne. Má za to, že povinnosťou súdu prvej inštancie v rámci
vykonania dokazovania bolo zistiť, či listina označená ako uznanie záväzku je alebo nie je platným

uznaním. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 18.10.2013 poukázal na skutočnosť, že
listina nemá náležitosti dané zákonom a preto je neplatná. Jediným úkonom súdu v tejto veci bolo,
že konštatoval, že nezdieľa právne stanovisko žalovaného. Poukázal na obsah svojho písomného
podania doručeného súdu dňa 4.11.2013 v ktorom sa dovolával neplatnosti listiny uznania dlhu, pritom
aj dôkladne zdôvodnil toto svoje tvrdenie, keď uviedol, že uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon

dlžníka je adresovaný veriteľovi. Okrem všeobecných náležitosti predpísaných pre právne úkony (§ 34
a násl. OZ) je k jeho platnosti potrebná aj písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie
dôvodu dlhu a jeho výšky resp. ak má mať písomné uznanie práva dlžníkom právne dôsledky uvedené v
§ 558 OZ je nutné, aby došlo k uznaniu práva tak čo do dôvodu, ako aj výšky, pričom pokiaľ ide o uznanie
práva, čo do dôvodu, nemusí byť tento dôvod vždy v listine obsahujúcej uznanie práva uvedený výslovne
ale musí byť jednoznačne odvoditeľný z inej listiny, na ktorej je v listine o uznaní dlhu výslovný odkaz.

Keďžeuznaniedlhujeprávnymúkonom,prektorýjepodsankciouneplatnostistanovenápísomnáforma
(§ 40 ods. 1 OZ) musí byť určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky daná obsahom listiny, na
ktorej je zaznamenaná; nestačí že dlžníkovi ktorý jednostranný právny úkon učinil, prípadne veriteľovi,
ktorému bol tento úkon adresovaný, bol jasný ako dôvod uznávaného dlhu, tak aj jeho výška, ak to nie
je poznateľné z textu listiny. Má za to, že v uvedenej listine chýba dôvod dlhu a nie je ani jednoznačne

odvoditeľný z inej listiny, na ktorej by bol výslovný odkaz. Uviedol, že v samotnej listine je uvedené
iba (dlžná suma). Za takéhoto skutkového stavu vo veci nie je možné vykonať záver, že listina zo dňa
14.9.2004 obsahovala uznanie dlhu čo do jeho dôvodu. Nemá teda esenciálnu náležitosť uznania dlhu
v zmysle § 558 Obč. zákonníka a súd prvej inštancie sa s týmto listinným dôkazom podstatným pre
samotné rozhodnutie vo veci riadne a v súlade so zákonom nevyporiadal. Žalovaný v odvolaní poukázal

na viacero judikátov súdov slovenskej ako aj českej republiky.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Tento žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Vo
vyjadrení uviedol, že listinu o uznaní dlhu zostavil, napísal a podpísal samotný žalovaný. Jeho podpis
na zmluve je úradne overený. Námietka, že listina neobsahuje dôvod, na základe ktorého je ako dlžník

povinný plniť je preto neplatná a záver, že dlh je premlčaný neobstojí.

6. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (C.s.p.). Podľa
prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona zostávajú zachované.

8. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a

podľa § 380 C.s.p. a keďže mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, zopakoval dokazovanie na nariadenom odvolacom pojednávaní
oboznámením sa s obsahom listiny označenej ako uznanie dlhu voči B. X. (čl. 9) a na základe toho
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

9. Súd prvej inštancie založil svoje závery na nesprávnom hodnotení dôkazov a vec aj nesprávne právne
posúdil tým, že správne hmotnoprávne ustanovenie nesprávne aplikoval na skutkový stav.

10. Predmetom konania je peňažný nárok žalobcu, ktorý tento odvodzuje od tvrdenia, že žalovaný
si nesplnil svoju povinnosť vrátiť poskytnutú pôžičku. Keďže žalovaný v konaní vzniesol námietku

premlčania, je pre rozhodnutie vo veci prioritné vyporiadať sa s otázkou, či žalovaným vznesená
námietka premlčania je dôvodná.

11.Súdprvejinštancietútootázku posudzovalnazákladevyhodnotenialistinnéhodôkazupredloženého
žalobcom, označeného ako uznanie dlhu, na ktorom bol opatrený overený podpis žalovaného dňa

14.9.2004. Keďže odvolací súd nepovažuje skutkové ako aj právne závery súdu prvej inštancie,ktoré
vyvodil z obsahu tohto listinného dôkazu za správne na nariadenom odvolacom pojednávaní zopakoval
dôkaz oboznámením sa s týmto listinným dôkazom a na základe toho dospel k záveru, že uznanie nemá
náležitosti uznania dlhu uvedené v ust. § 558 Obč. zákonníka.12. Podľa tohto ustanovenia, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,
predpokladása,žedlhvčaseuznaniatrval.Pripremlčanomdlhumátakéuznanietentoprávnynásledok,

len ak ten kto dlh uznal vedel o jeho premlčaní.

13. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že uznanie dlhu je zabezpečovacím prostriedkom
upraveným osobitným ustanovením Občianskeho zákonníka. Jeho podstatou je, že ním spravidla
dochádza k predĺženiu zákonnej premlčacej doby. Dôsledkom uznávacieho prejavu nie je vznik nového

záväzkového vzťahu, ale dochádza ním k zastaveniu plynutia premlčacej doby a namiesto nej dňom
uznania začína plynúť nová 10-ročná premlčacia doba (§ 110 ods. 1 OZ). Uznanie dlhu má aj významné
procesné dôsledky a to tým, že ním dochádza k preneseniu dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka,
ktorého prípade súdneho konania zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že
v čase uznania dlhu dlh netrval. Ide o jednostranný písomný a adresný (vo vzťahu k veriteľovi) právny
úkon dlžníka zakladajúci vyvrátiteľnú domnienku o existencii dlhu, v čase tohto prejavu. Nedodržanie

jeho písomnej formy má za následok absolútnu neplatnosť. Z hľadiska obsahových náležitosti pre
platnosť prejavu je rozhodujúce, či tento obsahuje označenie oprávnenej osoby (veriteľa), označenie
povinnej osoby (dlžníka), určenie dôvodu dlhu (spravidla jeho právne kvalifikovanie napr. pôžička zo
dňa ....), uvedenie výšky dlhu, skutočnosti z ktorých vyplýva vedomosť dlžníka o svojej povinnosti.
Posudzovanie naplnenia vyššie uvedených predpokladov pre platnosť uznávacieho prejavu býva v

niektorých prípadoch obtiažne. Z hľadiska výkladu je za najobtiažnejšie považované uvedenie dôvodu
dlhuatospôsobom,abyzapomocivýkladupodľa§35Obč.zákonníkadôvoddlhuzprejavunepochybne
vyplýval. Uvedenie dôvodu dlhu znamená označenie akého dlhu sa uznanie týka, alebo v čom dlh
(skutkovo spočíva). Výška označeného dlhu musí byť vyjadrená tak, aby bola objektívne určiteľná.
Nestačí, ak vie dlžník a veriteľ o aký dlh a v akej výške ide, ale vzhľadom k obligatórnej písomnej

forme úkonu, musia byť tieto údaje uvedené v písomnom prejave vôle, alebo aspoň z neho musia bez
pochybnosti vyplývať a to v takej miere, aby to bolo poznateľné aj tretími osobami. Odvolací súd na
základe oboznámenia sa s označenou listinou „uznanie dlhu voči B. X.“ dospel k záveru, že toto uznanie
neobsahuje jednu zo základných náležitosti uznania dlhu podľa § 558 OZ a to označenie dôvodu dlhu.
Z jeho obsahu totiž vyplýva iba to, že podpísaný W. H. uznáva dlh voči veriteľovi B. X. v konkrétnej výške

s tým, že tento sa skladá z 2 časti. V prvom prípade zo sumy 360.000,-Sk s prísl. a v druhom prípade
zo sumy 200.000,-Sk s príslušenstvom ako aj údaj o tom, dokedy majú byť veriteľovi uvedené sumy
vrátené. Z takéhoto obsahu teda nevyplýva dôvod, na základe ktorého mali uvedené dlhy vzniknúť.
Bez takejto konkretizácie nemožno z obsahu tohto listinného dôkazu vyvodiť akého konkrétneho dlhu
sa týka. S poukazom na zákonnú podmienku platnosti tohto úkonu a to jeho písomnú formu, musí

uvedený dôvod vyplývať z tohto listinného dôkazu do takej miery, aby to bolo jasne rozpoznateľné
nielen samotnými účastníkmi, ale aj tretími osobami. Určenie konkrétneho dôvodu dlhu v danom prípade
nemožno vyvodiť ani za pomoci výkladu podľa ust. § 35 Obč. zákonníka. Za nedôvodné považuje
odvolací súd stanovisko žalobcu, ktorý považuje nedostatok samotného označenia dôvodu záväzku
za bezvýznamný s poukazom na ust. § 495 Obč. zákonníka. Uvedené ustanovenie je všeobecným

ustanovením Občianskeho zákonníka upravujúcim dôvod záväzku, ktorý upravuje hmotnoprávnu i
procesnú stránku zmluvného záväzkového vzťahu. Tento negatívne upravuje zásadu, že platnosti
záväzku nebráni absencia uvedenia dôvodu záväzku, teda vyjadrenie hospodárskeho dôvodu, cieľa
(kauzy). Vyjadrenie hospodárskeho dôvodu síce umožňuje zjednodušenie podradenia daného vzťahu
pod konkrétne ustanovenia, ktoré treba aplikovať, neovplyvňuje to však platnosť záväzkového vzťahu,

ktorý je treba vždy hodnotiť podľa jeho obsahu. Pokiaľ však zákon expresis verbis vyžaduje uvedenie
kauzy (právneho dôvodu) uvedená všeobecná zásada neplatí. Je tomu tak napr. aj v prípade „uznania
dlhu“ podľa § 588 OZ. Iba jeho uvedenie má totiž právne dôsledky predpokladané zákonom. Ust.
§ 558 Obč. zákonníka je osobitnou úpravou konkrétneho inštitútu a preto má táto osobitná právna
úprava prednosť pred všeobecnou úpravou Občianskeho zákonníka, týkajúcou sa záväzkovo-právnych

vzťahov, medzi ktoré patria ust. § 495 Obč. zákonníka.

14. Vyhodnotiac uvedený dôkaz dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom označená listina nemá
náležitosti uznania záväzku a teda ani nemohla vyvolať následky predpokladané týmto hmotnoprávnym
inštitútom. Námietku premlčania uplatneného nároku je preto v danom prípade potrebné posudzovať

podľa ust. § 101 Obč. zákonníka a teda aplikovať 3-ročnú premlčaciu lehotu, ktorá plynutie odo dňa keď
sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Keďže z uvedeného listinného dôkazu označeného ako uznanie
dlhu vyplýva, že žalovaný sa zaviazal označené sumy vrátiť najneskôr do 30.11.2004 resp. do konca
roku 2004 nasledujúcim dňom, teda najneskôr dňom 1.1.2005 začala žalobcovi plynúť všeobecná 3-ročná premlčacia lehota, ktorá uplynula 1.1.2008. Keďže žaloba bola na súde prvej inštancie podaná
až dňa 23.2.2011 je zrejmé, že sa tak stalo až po uplynutí premlčacej lehoty. Námietka premlčania
žalovaného za takejto situácie je dôvodnou, čo zakladá dôvod na zamietnutie žaloby bez ohľadu na

výsledky ďalšieho dokazovania. Na základe toho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
vyhovujúcich výrokoch zmenil podľa ust. § 388 C.s.p. a žalobu zamietol.

15. Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 2 a § 255 ods. 1 C.s.p.. Keďž odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo jeho povinnosťou rozhodnúť aj o trovách konania na súde

prvejinštancie.Vzhľadomnato,žežalovanýbolvkonaníúspešný,priznalmuodvolacísúdplnúnáhradu
trov konania. O výške týchto trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie osobitným rozhodnutím.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).