Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 21, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/978/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814210036
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814210036.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu E. Q., bytom I., Q. XXX/X, zast.
splnomocneným zástupcom J. F., bytom N., Ul. Š. J. XXX/X, proti žalovanej U. Q., bytom N., P. cesta XD-
XXX, o zaplatenie 5.195,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 21. mája 2015, č. k. 12C/171/2014 - 80, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ( výroky II., III. ) p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 659 eur spolu s 5,25 % - ným ročným úrokom z omeškania od 9.12.2014 do zaplatenia, všetko v

20 eur mesačných splátkach až do zaplatenia, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto
rozhodnutia, vždy do posledného dňa kalendárneho mesiaca, pod následkom straty výhody splátok a
zročnosti celého dlhu v prípade nezaplatenia jednej zo splátok riadne a včas; výrokom II. v prevyšujúcej
časti návrh zamietol a výrokom III. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania vo
výške 11,24 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom podaným na súd dňa 4.6.2014 od žalovanej domáhal
zaplatenia istiny 5.195,91 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 4.10.2013 do
zaplatenia s odôvodnením, že Zmluvou o prevode vlastníctva bytu zo dňa 4.9.1998 s manželkou, ktorá
zomrela dňa 24.9.2013, nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti a to 2 - izbový byt
č. 9. Až do 30.9.2013 žalovaná so svojou mal. dcérou Dominikou, v predmetnom byte obývala jednu
izbu. So žalovanou bolo ústne dohodnuté, že na chode domácnosti sa bude podieľať finančnou čiastkou

predstavujúcou jednu tretinu všetkých nákladov vynaložených za bývanie v predmetnom byte. Za
uvedené obdobie sa žalovaná na nákladoch vynaložených na bývanie v predmetnom byte nepodieľala.
Za uvedené obdobie žalovanej na nákladoch vynaložených za bývanie v predmetnom byte vznikol
voči nemu dlh v celkovej výške 4.456,91 eur. Počas bývania žalovanej v predmetnom byte táto zo
sporožírového účtu číslo 0066327583/0900, ktorý mal s neb. manželkou vedený v Slovenskej sporiteľni
a.s., v pobočke Prievidza neoprávnene, t. j. bez jeho alebo manželkinho súhlasu postupne, na ňou

odcudzenú ich platobnú kartu vybrala 810 eur. V tom čase žalovaná taktiež dňa 8.11.2010 z jeho
domácnosti odcudzila zlatý prsteň v hodnote 36 eur, ktoré predmety použila ako zálohu za poskytnutie
pôžičky v záložni vo výške 36 eur. Žalovaná ako dcéra nebohej jeho manželky, ktorá zomrela dňa
24.10.2013, sa mala podieľať na nákladoch na pohreb, ktoré boli vo výške 1.000 eur. Teda žalovaná
je mu povinná zaplatiť polovicu nákladov na pohreb jeho manželky vo výške 500 eur, ktorú sumu
mu doteraz nezaplatila. Pretože nemienil bývať v byte zapísanom na LV č. 7253, ktorý nadobudol do

vlastníctva s manželkou, zaplatil za odporkyňu 90 eur notárke ako notárske poplatky a zároveň za ňu
zaplatil aj správny poplatok vo výške 33 eur za podanie zmluvy o prevode vlastníctva bytu na vkladna katastrálny odbor. Dňa 4.10.2013 žalovanú doporučeným listom vyzval na zaplatenie dlžnej sumy,
s ktorým jej zároveň poslal aj prehlásenie o uznaní dlhu, ktoré od nej po podpise zmluvy žiadal vrátiť.
Žalovaná na predmetný list nereagovala, dlžnú sumu mu nezaplatila a ani prehlásenie o uznaní dlhu

mu spätne podpísané nedoručila. Z uvedeného, ako i z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že
žalovaná mu dlžnú sumu vo výške 5.195,91 eur nezaplatila.
3. Zhodnotiac výsledky dokazovania, mal súd prvej inštancie preukázané, že nárok žalobcu v konaní
uplatnený je čiastočne dôvodný.

4. Žalobca v konaní tvrdil, že v súvislosti s pohrebom jeho manželky a matky žalovanej, ktorý vybavoval
on (žalovaná to nespochybňovala), mal náklady spolu vo výške 1.000 eur. Žalovaná aj napriek tomu, že
žalobca v konaní tieto náklady nepreukázal, bola ochotná žalobcovi zaplatiť polovicu týchto nákladov,
ktoré žalobca od nej požadoval. Preto súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500 eur,
predstavujúcu polovičnú sumu nákladov na pohreb matky žalovanej. V konaní žalobca preukázal, že
v súvislosti s dedičským konaním po nebohej jeho manželke a matke žalovanej, vynaložil v súvislosti

s prejednaním dedičstva (Osvedčenie o dedičstve), sumu 180 eur, pričom sumu 90 eur, ktorú žiadal
zaplatiť od žalovanej na základe predloženého príjmového pokladničného dokladu zo dňa 30.1.2014 (č.
l. 14) bola žalovaná ochotná zaplatiť a nárok žalobcu v tejto časti sporu uznala. Z týchto dôvodov uložil
súd žalovanej povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 90 eur. V konaní žalobca takisto preukázal, že
v súvislosti s prevodom spoluvlastníckeho práva účastníkov k bytu na tretiu osobu (Zmluva o prevode

vlastníctva bytu z č. l. 20), ktorý takisto vybavoval žalobca (žalovaná to v konaní potvrdila), zaplatil
za návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kolkových známkach sumu 66 eur (doklad
z č. l. 15). Žalovaná nárok žalobcu na zaplatenie polovice týchto nákladov v konaní uznala a preto
súd uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi aj sumu 33 eur. V konaní bolo takisto výpoveďami účastníkov
preukázané, že žalovaná bez súhlasu žalobcu zobrala žalobcovi zlatý prsteň, ktorý následne dala do

záložne. Záložnú zmluvu ako záložca podpísala žalovaná dňa 28.2.2011 (č. l. 6). V konaní bolo takisto
výpoveďami účastníkov preukázané, že prsteň vo vlastníctve žalobcu žalovaná žalobcovi nevrátila.
Svojím protiprávnym konaním teda žalovaná žalobcovi spôsobila škodu, ktorú si žalobca uplatnil v
konaní vo výške 36 eur, preto súd uložil žalovanej zaplatiť aj sumu 36 eur v zmysle ust. § 420 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Spolu tak uložil súd žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 659 eur. Žalovaná

si svoju povinnosť zaplatiť žalobcovi vyššie uvedenú sumu riadne a včas nesplnila, dostala sa do
omeškania a preto žalobca si dôvodne od žalovanej uplatňoval z vyššie uvedenej sumy podľa § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky aj úroky z omeškania. Žalobca
si v konaní uplatnil úroky z omeškania vo výške 8 % ročne od 4.10.2013 do zaplatenia tvrdiac, že v
liste zo dňa 4.10.2013 žiadal žalovanú na zaplatenie žalovaných nárokov. Z obsahu listu žalobcu zo dňa

4.10.2013 však vyplýva, že týmto listom, ktorý doručoval žalovanej, žiadal žalovanú o zaplatenie sumy
5.178,36eur,ktorúmumalažalovanádlhovaťzabývanie.Vpredmetnomlistežalobcanežiadalžalovanú
o zaplatenie žiadneho z nárokov, ktoré súd žalobcovi v tomto konaní priznal. Až v písomnosti zo dňa
4.3.2014 žalobca zrejme žiada žalovanú o zaplatenie aj niektorých nárokov, ktoré súd žalobcovi v tomto
konaní priznal (notárke 90 eur, pôžička na pohreb 500 eur, kolky - prevod bytu 33 eur, žalobca však v

konaní nijako nepreukázal, že ide o písomnosť, ktorú žalovanej doručoval. Z vyššie uvedených dôvodov
uložil súd žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi z priznanej sumy 659 zákonný úrok z omeškania vo
výške 5,25 % ročne až od 9.12.2014, t. j. dňom nasledujúcim po doručení návrhu na začatie konania
žalovanej (8.12. 2014), kedy sa žalovaná preukázateľne prvý raz dozvedela, aké konkrétne nároky a
v akej výške (pokiaľ ide o priznané nároky) si od nej žalobca uplatňuje. Súčasne v časti prevyšujúcej

prisúdené úroky z omeškania, uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy
659 eur súd návrh žalobcu zamietol. S poukazom na súčasné pomery na strane žalovanej, ktorá žije
sama s maloletou dcérou navštevujúcou základnú školu, ktorá je nemajetná, ktorej pravidelný mesačný
príjem sa blíži minimálnej mzde, ktorej náklady na bývanie sú vo výške 190 eur, náklady na cestovné 60
eur, ktorá platí dcére v škole stravu a ktorá má dve exekúcie, umožnil súd žalovanej zaplatiť žalobcovi

priznanú sumu 659 eur aj s priznanými úrokmi z omeškania v mesačných splátkach po 20 eur s použitím
ust. § 160 ods. 1 O.s.p., majúc za to, že nie je v možnostiach žalovanej platiť žalobcovi vyššie mesačné
splátky.

5. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že jemu a jeho manželke v období od júna 2011 do februára 2012

žalovaná bez jeho súhlasu a súhlasu jeho manželky postupne na ňou odcudzenú platobnú kartu
vybrala 810 eur, skutočnosť ktorú žalobca preukazoval výpismi z účtu a predloženou bankomatovou
kartou, v tejto časti sporu súd návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol, pretože v konaní nebolo zistené,
že by žalovaná z účtu žalobcu peniaze v žalovanom období vybrala a týmto konaním spôsobilažalobcovi škodu. Predovšetkým treba uviesť, že samotné preukázanie čerpania peňažných prostriedkov
z účtu v žalovanom období výpismi z účtu ešte neznamená, že práve tieto peniaze z účtu vybrala
žalovaná. A keby tomu tak aj bolo, neznamená to, že by tieto peniaze žalovaná vybrala neoprávnene.

Žalobca v konaní nijako nenamietal tvrdenia žalovanej, že táto v minulosti viackrát na žiadosť svojich
rodičov vyberala z bankomatu rôznu sumu peňazí, ktoré si však nenechávala pre svoju potrebu, čo
ani nebolo možné z dôvodu, že žalobca od žalovanej po každom výbere peňazí žiadal potvrdenie
o stave peňažných prostriedkov na účte pred výberom i po výbere peňazí. Skutočnosť, že peniaze
z účtu žalovaná v minulosti opakovane nevybrala neoprávnene svedčí aj to, že ku karte mala v

dlhšom časovom období prístup a aby peniaze z bankomatu mohla vybrať, musela poznať PIN kód,
ktorý pokiaľ sa nedozvedela od žalobcu alebo jeho manželky, tento sa zrejme nachádzal na lístočku
umiestnenom medzi bankomatovou kartou a obalom bankomatovej karty, v ktorom sa karta nachádzala,
tak ako to tvrdila žalovaná. Ohliadnuc od vyššie uvedeného, nakladanie s bankomatovou kartou mohla
žalovanej umožniť aj jej matka (žalovaná to v konaní aj tvrdila), ktorá podľa tvrdenia žalobcu bola takisto
disponentom predmetnej karty, čo však už v konaní nebolo možné preukázať z dôvodu smrti matky

žalovanej.

6. Takisto nepriznal súd žalobcovi ani ním uplatnený nárok na zaplatenie sumy 4.456,91 eur, o ktorú
sumu sa mala žalovaná na účet žalobcu neoprávnene obohatiť v čase, keď s ním, s jeho manželkou
a so svojou maloletou dcérou žili v spoločnej domácnosti, suma ktorá mala pozostávať z nákladov na

bývanie v období rokov 2011 až 2014, na nákladoch ktorých sa žalovaná podľa žalobcu mala podieľať na
základeústnejdohodyuzatvorenejmedziňou,žalobcomajehomanželkou.Žalovanánepoprelatvrdenia
žalobcu, že nejaká dohoda ohľadne platieb na domácnosť v ktorej účastníci žili, medzi účastníkmi
uzatvorená bola. V skutočnosti žalobca podľa dohody mal žiadať žalovanú o platby vo výške 410 eur
mesačne, sumu ktorú však žalovaná podľa jej tvrdenia nebola schopná platiť, pretože v žalovanom

období nikdy nezarobila takú sumu a dohodu uzatvorila pod nátlakom, bez toho, že by to bola jej vôľa,
majúc na zreteli skutočnosť, že so svojou maloletou dcérou nemá ísť kde bývať, skutočnosť ktorá bola
zrejmá i žalobcovi (žalovaná žila v byte svojich rodičov od narodenia až do konca septembra 2013). V
rozpore s tvrdením žalobcu však zhodnými výpoveďami žalovanej a svedka Riga mal súd zistené, že
v období predchádzajúcom žalovanému obdobiu, v čase, keď u rodičov žalovaná bývala aj s Petrom

Rigom, jej vtedajším priateľom, za bývanie v byte platili. Možno preto dôvodne predpokladať, že aj v
žalovanom období sa žalovaná podieľala na nákladoch v spoločnej domácnosti, tak ako to v konaní
tvrdila. Ústnu dohodu súd vyhodnotil za absolútne neplatnú, pretože ju žalovaná neuzatvorila slobodne,
nezodpovedala vôli žalovanej a táto ju uzatvorila pod nátlakom žalobcu (on trval na uzatvorení dohody)
z obavy prípadnej nutnosti riešenia bytovej otázky (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Navyše, pre

rozpornosť tvrdení oboch účastníkov a absenciu ďalších dôkazov (najmä výpovede matky žalovanej,
ktorá pred začatím súdneho konania už nežila) ohľadne okolností uzatvorenia predmetnej dohody,
nebolo možné zistiť riadne obsah predmetnej dohody, ale ani samotný okruh strán dohody (teda či
dohoduuzatvorilaajmanželkažalobcuasúčasnematkažalovanej),čojeúplnezrejmézvýpovedíoboch
účastníkov, keď na uzatvorení dohody so žalovanou jednoznačne trval žalobca (tvrdila to žalovaná a

žalobca to nepoprel). Uzavretá dohoda je z tohto dôvodu aj neurčitá a teda i z tohto dôvodu absolútne
neplatná (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa právneho názoru súdu, je uzatvorenie dohody,
podľa ktorej otec od svojej dcéry, ktorá v byte bývala od narodenia, a ktorá mala s jeho manželkou a teda
aj so svojou matkou dobrý vzťah a starala sa o ňu, žiadal, aby prispievala na náklady domácnosti vyššou
sumou, než bol jej mesačný príjem, v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka)

a teda uzatvorená ústna dohoda je absolútne neplatným právnym úkonom aj podľa § 39 Občianskeho
zákonníka,pretožesapriečiajdobrýmmravom.Skutočnosť,žežalobcovivskutočnostiišlolenopeniaze
a žalovaná, jeho dcéra mu bola ľahostajná, preukazuje aj to, že žalobca „donútil“ svoju dcéru predať
osobné motorové vozidlo (žalobca sám potvrdil na pojednávaní, že žiadal žalovanú o predaj vozidla)
zrejme kvôli zdroju peňazí, z ktorých by profitoval, ktoré vozidlo však žalovaná potrebovala k doprave

svojej dcéry do školy a ktoré využívala i v súvislosti s cestovaním so svojou chorou matkou, a takisto
skutočnosť, že predaj bytu, ktorého podielovou spoluvlastníčkou v 1 sa stala po smrti svojej matky aj
žalovaná, realizoval len žalobca, pričom bez bližšieho vysvetlenia dcére vyplatil z predaja nehnuteľností
sumunižšiunežpredstavujejejpodielatoajpozohľadneníprovízievsúvislostispredajompredmetných
nehnuteľností, konanie žalobcu ktoré takisto možno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.

Odhliadnuc od toho, že základ nároku žalobcu v tejto časti sporu nebol daný, treba na tomto mieste
takisto uviesť, že k podanému návrhu v tejto časti sporu žalobca aj napriek výzve súdu nepredložil do
spisu všetky relevantné dôkazy (tvrdiac, že iné písomné dôkazy okrem tých ktoré už do spisu založil
nemá), osobitne predpis zálohových platieb za žalované obdobie a vyúčtovanie služieb za rok 2011a teda v konaní nebolo možné zistiť ani to, či výška uplatneného nároku v tejto časti sporu vychádza
z predpísaných zálohových platieb a z následného vyúčtovania. Pokiaľ aj zálohové platby za služby
boli za celé žalované obdobie rovnaké, čo je podľa súdu nereálne, bolo potrebné v tejto súvislosti

prihliadnuť aj na vyúčtovanie služieb, ktoré nebolo v rokoch 2012 (preplatok 1.496,31 eur) a 2013
preplatok 1.719,35 eur) rovnaké a preto je nezmyslom, aby za všetky tri roky mala žalovaná rovnaký
nedoplatok na nákladoch vynaložených na bývanie. Navyše, žalobca v konaní nijako nevyvrátil tvrdenia
žalovanej, že by v žalovanom období za bývanie v byte sa na žiadnych platbách nepodieľala, resp. že by
zo svojho platu neuhrádzala na nákladoch na bývanie mesačne sumu 200 eur (ako to žalovaná tvrdila),

ktorá suma je vyššia než suma, ktorú mesačne za žalované obdobie v súvislosti s nákladmi na bývanie
žiadal v konaní žalobca od žalovanej. Z vyššie uvedených dôvodov mal súd za to, že žalobca v konaní
neuniesol dôkazné bremeno, keď v konaní nepreukázal dôvodnosť svojich tvrdení ohľadne nárokov
voči žalovanej na vynaložených nákladoch na bývanie v predmetnom byte za žalované obdobie. Ústnu
dohodu uzatvorenú so žalovanou vyhodnotil súd ako absolútne neplatný právny úkon, keďže ju žalovaná
neuzatvorila slobodne, ktorá dohoda je neurčitá a uzavretá v rozpore i s dobrými mravmi. Žalobca v

konaní navyše riadne nepreukázal ani výšku skutočne vynaložených nákladov na bývanie v žalovanom
období. Z vyššie uvedených dôvodov súd aj v tejto časti sporu nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol.

7. O náhrade trov konania štátu rozhodol súd podľa § 148 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého štát má podľa
výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého

účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkov
zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal. Štátu vznikli v konaní trovy, pozostávajúce zo zaplateného
svedočného, priznaného uznesením svedkovi Rigovi na pojednávaní dňa 21.5. 2015 vo výške 25,75 eur.
V konaní bola žalovaná úspešná v sume 4.536,91 eur a neúspešná v sume 659 eur. Pomer úspechu
k neúspechu v spore bol u žalovanej 87,32 % : 12,68 % a u žalobcu 12,68 % : 87,32 %. Vzhľadom na

súčasné pomery u žalovanej bol u nej predpoklad na jej oslobodenie od súdnych poplatkov a preto jej
súd neuložil povinnosť zaplatiť štátu v pomernej časti náhradu trov konania. Vzhľadom na neúspech
žalobcu v spore v rozsahu 87,32 % by mal zaplatiť štátu náhradu trov konania vo výške 22,48 eur
(87,32 % zo sumy vyplateného svedočného vo výške 25,75 eur). Pretože však žalobcovi bolo v konaní
priznané súdom oslobodenie od súdnych poplatkov v jednej polovici (uznesenie č. k. 12C/171/2014 - 41

zo dňa 19.9. 2014), uložil súd žalobcovi povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania vo výške 11,25
eur (polovica zo sumy 22,48 eur).
8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom uviedol, že svoj nárok
preukázal listinnými dôkazmi, ktoré pripojil k svojmu návrhu, ako aj v priebehu samotného konania na
súde. Súd mu nepriznal žalovanou neoprávnene vybratú čiastku z bankomatu z jeho účtu vo výške

810 eur, a to len na základe nepravdivej a nepreukázateľnej výpovede žalovanej, ktorá tvrdila, že PIN
kód sa nachádzal medzi bankomatovou kartou a obalom bankomatovej karty. Súd taktiež nepriznal
uplatnený nárok na zaplatenie sumy 4.456,91eur, ktorý dlh žalovanej vznikol za neprispievanie na
bývanie v jeho domácnosti, a to na inkaso (platby do fondu opráv a preddavku za služby spojené s
užívaním bytu), spotrebu elektrickej energie a plynu v domácnosti, ako aj na poistnom za poistenie

domácnosti, za poplatok za smeti a za daň z nehnuteľnosti. Má za to, že súd pri svojom rozhodnutí
vychádzal z nedostatočne prevereného a nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko písomné
dôkazy a výpoveď žalobcu súd považoval za nedostatočne zdokladované a zdôvodnené. Naopak pri
svojom rozhodovaní vychádzal len z neúplnej, nepresnej a v mnohých veciach nepravdivej výpovede
žalovanej, od ktorej nežiadal predložiť žiadne relevantné dôkazy o jej tvrdeniach, napr. potvrdenia o jej

príjmochzozamestnaniazažalovanéobdobie.TaktiežvýpoveďsvedkaRiga(bývaléhodruhažalovanej)
nebola v konaní potrebná, nakoľko tento v dobe, ktorú žaluje, v predmetnom byte nebýval, a preto jeho
výpoveď nemohla byť objektívna a pre danú prejednávanú vec nijako podstatná. Vyhodnotenie súdu
ústnej nájomnej zmluvy ako neplatný právny úkon z dôvodu, že žalovaná ju neuzatvorila slobodne, a
že ide o absolútne neplatný právny úkon nemôže považovať za správne rozhodnutie, nakoľko v konaní

nebolo preukázané, že pri uzatváraní tejto ústnej zmluvy bol z jeho strany na žalovanú vyvíjaný nejaký
fyzický alebo psychický nátlak, ako ani skutočnosť, že by sa žalovaná akýmkoľvek spôsobom podieľala
nahradenínákladovnachodpredmetnéhobytu.Naopakmázato,žežalovanejuzavretietakejtodohody
vyhovovalo, nakoľko aj napriek tejto skutočnosti, v predmetnom byte s ním a jeho manželkou bývala bez
toho, aby čo i len najmenšou čiastkou prispievala na pokrytie nákladov na prevádzku predmetného bytu

v ktorom v žalovanom období bývala aj so svojou dcérou, čo potvrdzuje aj tá skutočnosť, že po smrti
manželky, jej matky, sa z predmetného bytu odsťahovala a našla si samostatný nájom. Z uvedeného je
zrejmé, že súd prvej inštancie v danej veci rozhodol na základe neúplných, nepresných a nepravdivýchskutočnosti, a preto navrhoval, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie ako nedôvodný v celom
rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie
9. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

10. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470
CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ( výroky II. a III. ) ako vecne správny potvrdiť podľa § 387
ods. 1 CSP.
11. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

659 eur spolu s 5,25 % - ným ročným úrokom z omeškania od 9.12.2014 do zaplatenia, všetko v 20
eur mesačných splátkach až do zaplatenia, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto
rozhodnutia, vždy do posledného dňa kalendárneho mesiaca, pod následkom straty výhody splátok a
zročnosti celého dlhu v prípade nezaplatenia jednej zo splátok riadne a včas, napadnutý nebol, a preto
zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu
nedotknuté.

12. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p. ( § 191 až 194 CSP ). Pri rozhodovaní súd prvej inštancie
použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval.

Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu
si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle
§ 387 ods. 2 CSP.
13. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie teda vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo

veci rozhodol, keď v prevyšujúcej časti návrh žalobcu zamietol, a to z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena žalobcom.

14. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že v

sporovom konaní účastníci majú povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Tieto povinnosti spočívajú v
tom, že žalobca musí jednak tvrdiť konkrétne skutočnosti, ktoré uplatnený nárok odôvodňujú a jednak
označiť dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo
skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. V zásade platí, že skutočnosti, od ktorých

sa odvíja uplatnené právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou
žalovaného. Bolo teda na žalobcovi, aby za účelom dosiahnutia úspechu v konaní tvrdil rozhodujúce
skutočnosti a na preukázanie ich tvrdení označil, alebo predložil dôkazy. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil,
že jemu a jeho manželke v období od júna 2011 do februára 2012 žalovaná bez jeho súhlasu a súhlasu
jeho manželky postupne na ňou odcudzenú platobnú kartu vybrala 810 eur, skutočnosť ktorú žalobca

preukazoval výpismi z účtu a predloženou bankomatovou kartou, v tejto časti sporu súd prvej inštancie
správne návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol, pretože v konaní nebolo zistené, že by žalovaná z
účtu žalobcu peniaze v žalovanom období vybrala a týmto konaním spôsobila žalobcovi škodu. Súd
prvej inštancie v tejto časti správne uviedol, že samotné preukázanie čerpania peňažných prostriedkov
z účtu v žalovanom období výpismi z účtu ešte neznamená, že práve tieto peniaze z účtu vybrala

žalovaná. A keby tomu tak aj bolo, neznamená to, že by tieto peniaze žalovaná vybrala neoprávnene.
Žalobca v konaní nijako nenamietal tvrdenia žalovanej, že táto v minulosti viackrát na žiadosť svojich
rodičov vyberala z bankomatu rôznu sumu peňazí, ktoré si však nenechávala pre svoju potrebu, čo
ani nebolo možné z dôvodu, že žalobca od žalovanej po každom výbere peňazí žiadal potvrdenie o
stave peňažných prostriedkov na účte pred výberom i po výbere peňazí. Skutočnosť, že peniaze z účtu

žalovaná v minulosti opakovane nevybrala neoprávnene svedčí aj podľa odvolacieho súdu aj to, že ku
karte mala v dlhšom časovom období prístup a aby peniaze z bankomatu mohla vybrať, musela poznať
PIN kód, ktorý pokiaľ sa nedozvedela od žalobcu alebo jeho manželky, tento sa zrejme nachádzal na
lístočku umiestnenom medzi bankomatovou kartou a obalom bankomatovej karty, v ktorom sa karta
nachádzala, tak ako to tvrdila žalovaná. Ohliadnuc od vyššie uvedeného, aj podľa odvolacieho súdu

nakladaniesbankomatovoukartoumohlažalovanejumožniťajjejmatka(žalovanátovkonaníajtvrdila),
ktorá podľa tvrdenia žalobcu bola takisto disponentom predmetnej karty, čo však už v konaní nebolo
možné preukázať z dôvodu smrti matky žalovanej.15. Súd prvej inštancie ďalej správne nepriznal žalobcovi ani ním uplatnený nárok na zaplatenie sumy
4.456,91 eur, o ktorú sumu sa mala žalovaná na účet žalobcu neoprávnene obohatiť v čase, keď s ním, s
jeho manželkou a so svojou maloletou dcérou žili v spoločnej domácnosti, suma ktorá mala pozostávať

z nákladov na bývanie v období rokov 2011 až 2014, na nákladoch ktorých sa žalovaná podľa žalobcu
mala podieľať na základe ústnej dohody uzatvorenej medzi ňou, žalobcom a jeho manželkou. Ako
vyplýva z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie, žalovaná nepoprela tvrdenia žalobcu,
že nejaká dohoda ohľadne platieb na domácnosť v ktorej účastníci žili, medzi účastníkmi uzatvorená
bola. V skutočnosti žalobca podľa dohody mal žiadať žalovanú o platby vo výške 410 eur mesačne,

sumu ktorú však žalovaná podľa jej tvrdenia nebola schopná platiť, pretože v žalovanom období nikdy
nezarobila takú sumu a dohodu uzatvorila pod nátlakom, bez toho, že by to bola jej vôľa, majúc na zreteli
skutočnosť, že so svojou maloletou dcérou nemá ísť kde bývať, skutočnosť ktorá bola zrejmá i žalobcovi
(žalovaná žila v byte svojich rodičov od narodenia až do konca septembra 2013). V rozpore s tvrdením
žalobcu však zhodnými výpoveďami žalovanej a svedka Riga mal aj odvolací súd zistené, že v období
predchádzajúcom žalovanému obdobiu, v čase, keď u rodičov žalovaná bývala aj s Petrom Rigom, jej

vtedajším priateľom, za bývanie v byte platili. Možno preto dôvodne predpokladať, že aj v žalovanom
období sa žalovaná podieľala na nákladoch v spoločnej domácnosti, tak ako to v konaní tvrdila. Ústnu
dohodu súd prvej inštancie správne vyhodnotil za absolútne neplatnú, pretože ju žalovaná neuzatvorila
slobodne, nezodpovedala vôli žalovanej a táto ju uzatvorila pod nátlakom žalobcu (on trval na uzatvorení
dohody) z obavy prípadnej nutnosti riešenia bytovej otázky (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Navyše, pre rozpornosť tvrdení oboch účastníkov a absenciu ďalších dôkazov (najmä výpovede matky
žalovanej, ktorá pred začatím súdneho konania už nežila) ohľadne okolností uzatvorenia predmetnej
dohody, nebolo možné zistiť riadne obsah predmetnej dohody, ale ani samotný okruh strán dohody
(teda či dohodu uzatvorila aj manželka žalobcu a súčasne matka žalovanej), čo je úplne zrejmé z
výpovedí oboch účastníkov, keď na uzatvorení dohody so žalovanou jednoznačne trval žalobca (tvrdila

to žalovaná a žalobca to nepoprel). Uzavretá dohoda je z tohto dôvodu aj podľa odvolacieho súdu aj
neurčitá a teda i z tohto dôvodu absolútne neplatná (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Súd prvej
inštancie správne uviedol, že uzatvorenie dohody, podľa ktorej otec od svojej dcéry, ktorá v byte bývala
od narodenia, a ktorá mala s jeho manželkou a teda aj so svojou matkou dobrý vzťah a starala sa
o ňu, žiadal, aby prispievala na náklady domácnosti vyššou sumou, než bol jej mesačný príjem, je

v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a teda uzatvorená ústna dohoda
je absolútne neplatným právnym úkonom aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože sa prieči aj
dobrým mravom. Skutočnosť, že žalobcovi v skutočnosti išlo len o peniaze a žalovaná, jeho dcéra mu
bola ľahostajná, preukazuje aj podľa odvolacieho súdu aj to, že žalobca „donútil“ svoju dcéru predať
osobné motorové vozidlo (žalobca sám potvrdil na pojednávaní, že žiadal žalovanú o predaj vozidla)

zrejme kvôli zdroju peňazí, z ktorých by profitoval, ktoré vozidlo však žalovaná potrebovala k doprave
svojej dcéry do školy a ktoré využívala i v súvislosti s cestovaním so svojou chorou matkou, a takisto
skutočnosť, že predaj bytu, ktorého podielovou spoluvlastníčkou v 1 sa stala po smrti svojej matky aj
žalovaná, realizoval len žalobca, pričom bez bližšieho vysvetlenia dcére vyplatil z predaja nehnuteľností
sumunižšiunežpredstavujejejpodielatoajpozohľadneníprovízievsúvislostispredajompredmetných

nehnuteľností, konanie žalobcu ktoré takisto možno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Odhliadnuc od toho, že základ nároku žalobcu v tejto časti sporu nebol daný, súd prvej inštancie správne
na tomto mieste takisto uviedol, že k podanému návrhu v tejto časti sporu žalobca aj napriek výzve súdu
nepredložil do spisu všetky relevantné dôkazy, osobitne predpis zálohových platieb za žalované obdobie
a vyúčtovanie služieb za rok 2011 a teda v konaní nebolo možné zistiť ani to, či výška uplatneného

nároku v tejto časti sporu vychádza z predpísaných zálohových platieb a z následného vyúčtovania.
Pokiaľ aj zálohové platby za služby boli za celé žalované obdobie rovnaké, čo je aj podľa odvolacieho
súdu nereálne, bolo potrebné v tejto súvislosti prihliadnuť aj na vyúčtovanie služieb, ktoré nebolo v
rokoch 2012 (preplatok 1.496,31 eur) a 2013 preplatok 1.719,35 eur) rovnaké a preto je nezmyslom, aby
za všetky tri roky mala žalovaná rovnaký nedoplatok na nákladoch vynaložených na bývanie. Navyše,

žalobca v konaní nijako nevyvrátil tvrdenia žalovanej, že by v žalovanom období za bývanie v byte sa
na žiadnych platbách nepodieľala, resp. že by zo svojho platu neuhrádzala na nákladoch na bývanie
mesačne sumu 200 eur (ako to žalovaná tvrdila), ktorá suma je vyššia než suma, ktorú mesačne za
žalované obdobie v súvislosti s nákladmi na bývanie žiadal v konaní žalobca od žalovanej. Z vyššie
uvedených dôvodov mal odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za to, že žalobca v konaní

neuniesol dôkazné bremeno, keď v konaní nepreukázal dôvodnosť svojich tvrdení ohľadne nárokov
voči žalovanej na vynaložených nákladoch na bývanie v predmetnom byte za žalované obdobie. Ústnu
dohodu uzatvorenú so žalovanou vyhodnotil súd prvej inštancie správne ako absolútne neplatný právny
úkon,keďžejužalovanáneuzatvorilaslobodne,ktorádohodajeneurčitáauzavretá vrozporeisdobrýmimravmi. Žalobca v konaní navyše riadne nepreukázal ani výšku skutočne vynaložených nákladov na
bývanie v žalovanom období. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne aj v tejto časti
sporu nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdil.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej odvolací súd priznal náhradu

trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e :Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).