Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 13, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoZm/132/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114208861
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3114208861.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a sudcov Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting
s.r.o., so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město,
110 00 Praha 1, Česká republika, IČO 264 29 705, práv. zast. advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej : B. X., trvale bytom P. T. A. Q.,
zastúpená opatrovníčkou
JUDr. Michaelou Makovcovou, vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu Trenčín,
o zaplatenie zmenkovej sumy 192 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Trenčín č.k. 37CbZm/37/2014-46 zo dňa 14. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zo
zmenkovej sumy n e p r i p ú š ť a.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie zmenkovej sumy 675,26

Eur s príslušenstvom, zmenkovej odmeny a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej
inštancie uviedol, že mu bol doručený návrh žalobcu na uplatnenie pohľadávky na príslušnom tlačive
podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Pri určení právomoci, vecnej a miestnej príslušnosti
postupoval podľa článku 3, článku 19 a článku 25 bod Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 16
bod 2 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych
a obchodných veciach (Brusel I) v spojení s § 84 O.s.p.. Pri určovaní rozhodného práva postupoval

súd prvej inštancie podľa § 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a
procesnom (ďalej len ZMPSP) a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,
nakoľko jeho použitie zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu. V danej veci súd prvej
inštancie nariadil na prejednanie veci pojednávanie na deň 14.04.2015. S predvolaním na pojednávanie
strany sporu riadne poučil o ich procesných právach a povinnostiach a upovedomil ich o tom, že na
právny vzťah bude aplikovať normy spotrebiteľského práva. Súd prvej inštancie vykonal pojednávanie
v neprítomnosti strán sporu postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p., vzhľadom k tomu, že účastníkom

bol termín pojednávania riadne oznámení, na pojednávanie sa nedostavili a nepožiadali o odročenie
pojednávania z dôležitých dôvodov. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že
dňa 23.11.2010 žalovaná uzatvorila so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova
25, Bratislava zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vovýške 100 Eur , ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť zvýšený o poplatok 68 Eur, t.j. žalovaná sa zaviazala
zaplatiť celkovo čiastku 168 Eur v 6 mesačných splátkach po 28 eur počnúc dňom 24.12.2010. Úverová
zmluva má formu predtlačeného formulára. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné zmluvné

podmienky poskytnutia úveru. Súčasťou Všeobecných zmluvných podmienok je pod bodom 13. Dohoda
o vyplnení zmenky, z ktorej vyplýva, že na zabezpečenie peňažného záväzku, dlžník ako vystaviteľ
zmenky, vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľzmenku,
v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany
sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4

zmluvných podmienok stane celý dlh splatný okamžite. Právne vec posúdil súd prvej inštancie podľa
ním citovaných príslušných ustanovení slovenského hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona
č. 129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch, zákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvznení
neskorších predpisov, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len ZZŠ) a Obchodného
zákonníka s poukazom na článok 1 ods. 1, článok 2 písm. a/,b/,c/ , článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 1/,
2/, článok 5, článok 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS.

Súd prvej inštancie ustálil, že zmluva o úvere je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou so znakmi
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Obč. zák.. V uvedenom prípade bola uzavretá zmluva
označená ako zmluva o úvere uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zák. a v článku 16
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že všetky ich právne
vzťahy sa budú upravovať Obchodným zákonníkom. Uvedené označenie ani dojednanie nie je

prekážkou aplikácie ustanovení Obč. zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a ďalších právnych
predpisov spotrebiteľského práva. Na uvedený právny vzťah sa vzťahujú ustanovenia spotrebiteľského
práva, medzi nimi aj zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. a zákon č. 258/2001 Z.z., v
časti týkajúci sa prostriedkov zabezpečenia nárokov veriteľa zo spotrebiteľského úveru vzhľadom k
§ 25 ods. 5 cit. zákona. Po preskúmaní zmluvy vrátane jej všeobecných podmienok poskytnutia

úveru dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluva obsahuje dojednania , ktoré neúmerne hrubo
narušujú rovnováhu zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Hrubé narušenie rovnováhy a
neprijateľné individuálne nedojednané zmluvné podmienka je možné konštatovať v častiach zmluvy,
či už v článku 11, v ktorom je zakomponované, že dlžník uznáva dlžnú sumu v celej výške, vrátane
poplatku, či už v článku 13, ktorého súčasťou je Dohoda o vyplnení zmenky. Ustálil absolútnu neplatnosť

uzatvorenej zmluvy podľa § 39 Obč. zák.. Uviedol, že pokiaľ si žalobca uplatnil práva zo zmenky, ktoré
zabezpečovala úverovú zmluvu, pri ktorej súd zistil jej absolútnu neplatnosť, pričom súčasťou tejto
zmluvy bola aj dohoda o zabezpečení pohľadávky zmenkou a dohoda o vyplnení biancozmenky sú aj
tieto dohody neplatné. Vzhľadom k tomuto záveru súd prvej inštancie uviedol, že právny predchodca
žalobcu nemohol vzhľadom k neplatnej zmluve na základe neplatných dojednaní vyplniť biancozmenku,

ani ju ďalej indosovať žalobcovi. Absolútna neplatnosť zmluvy o úvere, ako aj jej článku 13, a to dohody
o zabezpečení zmenkou a vyplnení biancozmenky, ktorá bola súčasťou zmluvy o úvere sama o sebe nie
je dôvodom neplatnosti zmenky. Neplatnosť uvedenej dohody však znamená neexistenciu kauzálneho
vzťahu medzi konkrétnou pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať, čo znamená, že
v uvedenom prípade nedošlo k platnému vzniku zmenkového vzťahu. Súd prvej inštancie poukázal

na to, že je treba rozlišovať medzi neplatnosťou zmenky, a to z dôvodu nesplnenia podstatných
náležitostí resp. vyplnenia v rozpore so zákonom č. 191/1950 Zb. a neplatnosťou zmluvy, dojednania o
vyplnení zmenky za účelom zabezpečenia konkrétnej pohľadávky, či už pre rozpor s dobrými mravmi,
neprijateľnými podmienkami, či nerešpektovaním zákonného obmedzenia maximálnej výšky zmenkovej
sumy (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obdo V 43/2006). Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie mal

preukázanú absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere, súčasťou ktorej bola v čl. 13 Dohoda o vyplnení
zmenky, za neplatnú z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, na základe takto neplatnej dohody nevzniklo
právnemu predchodcovi právo biancozmenku vyplniť, ako ani právo na základe zmenky požadovať
plnenie vzťahujúce sa k uvedenému úverovému právnemu vzťahu. Vzhľadom k tomu, že toto právo
nevzniklo právnemu predchodcovi žalobcu, nemohlo indosovaním ani prejsť na žalobcu, preto súd

žalobu ako nedôvodnú zamietol.Súd prvej inštancie konštatoval aj rozpor zmenkového úroku 0,25 %
denne (91,25% ročne). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovanej
ako úspešnému účastníkovi konania súd prvej inštancie náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že
žalovaná si právo na náhradu trov konania neuplatnila.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca ešte za účinnosti O.s.p. v zákonom stanovenej
lehote odvolanie z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní uviedol, že v prejednávanej veci došlo zo
strany súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia,

ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné
v Slovenskej republike. Žalovaná nedoručila súdu žiadnu odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6
Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 tohto Nariadenia. Poukázal na to, že
súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným
spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani žalovaná dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli.

Súd prvej inštancie vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie bez účasti účastníkov konania a tak
svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonným spôsobom a najmä,
neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť ďalšie dokazovanie.
Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie v sporovom konaní ovládané prejednávacou zásadou, súd vychádza
len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca
predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne

náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb. Žalovaná voči forme a obsahu zmenky nenamietala.
Podľa názoru žalobcu neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov
nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci súd prvej inštancie mohol a mal rozhodnúť o
práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených
prednesovsporovýchstránpočaspísomnejfázykonania(koncentračnázásadapodľačl.5Nariadenia)a

vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať
ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky
voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu
uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na
to, aby postupom podľa § 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovanú.

Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov
konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej
vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto
obrany nedovolávala, pohľadávku žalobcu nerozporovala, svojim konaním ju prakticky uznala. Súd sám
iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre žalovanú dostatočný

podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje
výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil,
že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského
vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej

povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na
zmenke. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č.
191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb.,
z ktorého vyplýva, že žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči
majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom

konaní nemôže robiť žalovaná, tým menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť
prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť
v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Súd prvej inštancie
síce nevyhodnotil zmenku ako neplatný právny úkon, ale za neplatnú považoval dohodu o vyplňovacom

práve k blankozmenke. Tento záver súdu však vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré nikto v konaní
nevzniesol.Kauzálnenámietkysúpoindosovanévzásadeneprípustné.Zmluvnývzťahmedziodporcom
a remitentom je po indosovaní irelevantný. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo
predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Žalovaná uplatnený nárok nepoprela, no napriek
tomu súd uplatnený nárok zamietol. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach,

dôkazoch a právnych argumentoch, ku ktorým sa nemohol žalobca vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie vo svoj prospech. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 22.8.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa
05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013,
sp.zn. 43CoZm/10/2013. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštanncie zmenil tak, že

žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré
v odvolaní vyčíslil.

3.K odvolaniu žalobcu sa pôvodný opatrovník nevyjadril.4.V priebehu odvolacieho konania, ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku zák.č. 99/1963
účinného do 30.06.2016, došlo k zmene opatrovníka žalovanej, nakoľko pôvodný opatrovník JUDr.

Marián Dunčko od 10.02.2016 nie je zamestnancom Okresného súdu Trenčín vo funkcii vyššieho
súdneho úradníka. Keďže na strane žalovanej nepominuli dôvody pre ustanovenie opatrovníka
v konaní, uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 06.04.2016 č.k. 8CoZm132/2015-77
( právoplatným dňom 13.04.2016 ) bola žalovanej podľa § 29 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.,
účinného do 30.06.2016 ustanovená opatrovníčka v osobe JUDr. Michaely Makovcovej, vyššej súdnej

úradníčky Okresného súdu Trenčín.

5.Písomným podaním zo dňa 21.12.2015 v priebehu odvolacieho konania vzal žalobca žalobu
čiastočne späť, a to v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19% denne v časti uplatneného
zmenkového úroku vo výške 0,25% denne a žiadal priznať len 0,06% denný zmenkový úrok z
jednotlivých súm za v žalobe uvedené obdobia.

6.Odvolacísúddoručiluvedenéčiastočnéspäťvzatie návrhuopatrovníčke žalovanejsvýzvou, abysav
lehote 10 dní vyjadrila, či s týmto čiastočným späťvzatím súhlasí. Opatrovníčka žalovanej s čiastočným
späťvzatím návrhu nesúhlasila.

7. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len
CSP ), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

8.Podľa§370 ods.1zákonač.160/2015 Z.z.CSP vplatnomznení (ďalejlenCSP), akježaloba vzatá

späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací
súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd späťvzatie nepripustí, ak s tým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ak je žaloba vzatá späť sčasti,
použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

9. V zmysle ust. § 370 CSP súd späťvzatie nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Pretože opatrovníčka žalovanej vyslovila nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby,
odvolací súd tento jej nesúhlas vyhodnotil ako nesúhlas vážnej intenzity v záujme ochrany spotrebiteľa,
pretože vo veci sa jedná o spotrebiteľskú vec, v ktorej žalovaná má postavenie spotrebiteľa. Odvolací

súd preto konštatoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, že neboli
splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 370 CSP, preto čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom
nepripustil.

10. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa

§ 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdiť. Odvolací súd tak
rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem.

11. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

12. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

13. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
správne v súlade so zásadami v § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol a žalovanému
ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a
bránenie práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v

súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje ( §
387 ods. 2 CSP).

14. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal

nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášal za žalovanú námietky voči zmenke,
pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva
na spravodlivý proces.

15. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať

vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

16. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať
strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych
otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti
konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom. Povinnosť informovať strany

o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych postupov plniť rôznym
spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho konania alebo prostredníctvom
elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne inými spôsobmi,
ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

17. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela v tom, že žalovaný nedoručil súdu žalobnú
odpoveď, nárok nepoprel, a preto mal súd prvej inštancie vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím.
Tento názor je však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený, a v zásade
písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k
dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s

inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo
však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom ( čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9
Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť

sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd za správny
postup súdu prvej inštancie, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle ktorej je
súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj
keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania

v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno
pripustiť, aby sa súdy (sudcovia), dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly
vychádzajúce iba
z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým
zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z. v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov

byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek
formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani
náležitý procesný postup tak nemôže, za žiadnych okolností, viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré byučinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho
úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za
výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je

však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom
účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby
svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným
atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich
ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to

jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly.
Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným
principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný
postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej
inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu, (a to
aj za situácie, že žalovaný v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptoval), a bol oprávnený aj

na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré
zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

18. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou

hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy s príslušenstvom, ďalej
zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak
to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa

riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku
6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi CSP.

19. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu
podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5

ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd pôvodného opatrovníka žalovanej tlačivom C na odpoveď a spolu s
tlačivom C zaslal súd prvej inštancie poučenie, ktoré prevzal pôvodný opatrovník dňa 10.12.2014 a
na tieto nereagoval. Z úradnej činnosti súd prvej inštancie pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, ktoré zaslal účastníkom konania na vyjadrenie s tým, že súd vykoná
dôkaz ich oboznámením. Podľa § 100 ods. 1 posledná veta O.s.p. platného v čase procesného

postupu vykonal súd prvej inštancie predbežné právne posúdenie veci. Zároveň súd prvej inštancie
zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanej poučenie účastníka konania. Právny zástupca žalobcu
poučenie prevzal dňa 19.03.2015 a opatrovník žalovanej dňa 11.02.2015. Pripojením listín bez návrhu
účastníkov konania, vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné
pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne vo veci meritórne rozhodol.

20. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvého stupňa pripojil do spisu bez návrhu
účastníkov konania ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne
posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné

dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie
aká nastala v danom spore. Išlo vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní.
Tento postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky
preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej

vystavila dňa 23.11.2010 žalovaná zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX.
Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvej inštancie , pretože vznikli pochybnosti,
či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo
nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

21. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s
následnýmstanoviskom spoločnéhozasadnutiaobčianskoprávnehoaobchodnéhokolégiaNajvyššieho
súdu SR zo dňa 20.10.2015 podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej vecivyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento
ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky

spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody
o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

22.Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať

jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu
k zákonom.

23. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II
(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho

systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

24. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho

spoločenstva).

25. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty

a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany
spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú
nekalépodmienkyvneprospechspotrebiteľa.Vzmysle článku6smernice93/13/EHS,súdajbeznávrhu
skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7

uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov.

26. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto

preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé).Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia
všeobecnej, alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu

v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

27. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z
práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy,

ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho
vzťahu. Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého
zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti
podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych
veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie

vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich
musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ichsúd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný
súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17
zákona č. 191/150 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje

žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých
zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity
žalovanej len „vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru,
že v danom prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom
zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.

Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie neporušil
koncentračnú zásadu a tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa
oboznámilatietoposúdilakodôkazynazistenieskutkovéhostavu,neporušilaniprincípkontradiktórnosti
súdneho konania a ani rovnosť účastníkov konania.

28. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach

poukázal na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z
dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže
odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale
spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky

(spojené prípady C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je
jednoduchá záležitosť. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť
(posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie
s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny
dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch

obdobne, ako vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností
(porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

29. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových

právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú
zmenka zabezpečuje.

30. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako

spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

31. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď

riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom
úvere , obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej
zmluvy o úvere v zmysle § 39 Obč. zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi
zmenky - remitentovi, nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom
práve, ani zmenku vystavenú žalovaným prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie.

Žalobca , ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia
titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý
nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Obč. zákonníka.

32. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku

o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti
za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej.
Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Keďže žalovaná
si v konaní náhradu trov neuplatnila a tieto jej ani nevznikli, súd prvej inštancie žalovanej náhradu trov
konania správne nepriznal.

33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, účinného od 01.07.2016 potvrdil.34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnej žalovanej trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto jej ich
odvolací sú nepriznal.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).