Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 12, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/310/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111204317
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3111204317.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členiek JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Stanislavy Miklánkovej v právnej veci žalobkýň: 1. M. S., bytom J. J., K. S. XXX/
XX, 3. I. K., bytom Z., G. XXXX/XX, obe zastúpené Advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Bartko - JUDr.
Silvia Bartková, so sídlom Piaristická 6667, 911 01 Trenčín, proti žalovaným: 1. A. G., 2. X. G., obaja
bytom J. J., Z. XX, zastúpení advokátkou JUDr. Evou Borovskou, so sídlom Bratislava, Štefánikova 7, o
určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva a iné, o odvolaní žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 23. februára 2016, č. k. 22C/46/2011-309, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaným p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd ako súd prvej inštancie, zamietol svojím v poradí druhým rozsudkom, žalobný návrh
žalobkýň, ktorým žiadali určiť, že A. G., rodená K., narodená XX.XX.XXXX, ktorá zomrel XX.XX.XXXX,
naposledy bytom J. J., Z. XX, bola ku dňu svojej smrti podielovou spoluvlastníčkou špecifikovaných
nehnuteľností a tieto patria do dedičstva po nej.

2. Rozsudok vychádza zo skutkového zistenia a právneho záveru, že žalovaní v 1. a 2. rade sú

podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území Trenčianske
Teplice, a ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. XXX. Ide o pozemky, ktoré sa nachádzajú na
parcelách č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX a XXXX/XX a o dve stavby so súpisným číslom
XXX na parcele č. XXXX/X - rodinný dom a so súpisným číslom XXXX na parcele č. XXXX/XX -
garáž. Uvedený rodinný dom bol zaťažený vecným bremenom, a to právom bezplatného doživotného
užívania v prospech A. G., rod. K., teda pôvodnej žalobkyne. Dňa 06.12.1996 bola Mgr. Adrienou
Skýbovou, notárkou v Notárskom úrade v Trenčíne spísaná notárska zápisnica za prítomnosti A. G.,

rod. K., žalovaných v 1. a 2. rade, K. G. a O. G.. K. G. bol otcom žalovaných a synom A. G., rod. K..
O. G. je matkou odporcov. A. G., rod. K. bola pôvodnou žalobkyňou v tomto konaní a starou mamou
odporcov. V notárskej zápisnici je uvedené, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXX,
k.ú. Trenčianske Teplice ako dom č. XXX - bez pozemku, sú v podielovom spoluvlastníctve darkyne
A. G., r. K. v 1, K. G. a manželky O. v 1. Nehnuteľnosti zapísané v liste vlastníctva č. XXX k.ú.
Trenčianske Teplice ako prac.č. XXXX/X sú v podielovom spoluvlastníctve darkyne A. G., r. K. v X/
X, K. G. a manželky O. v X/X, A. G. (vydatej O.) v X/X, K. G. v 2/8. B. A. G. daruje jej vlastnícky

podiel na vyššie uvedených nehnuteľnostiach, t.j. 1 domu č. 439, 2/8 pozemkov - parc.č. XXXX/X,
XXXX/X, XXXX/X tak, ako sú špecifikované v znaleckom posudku obdarovaným vnukom A. G. a X. G.,
každému v 1. Ďalej je uvedené, že účastníci zmluvy uzatvárajú dohodu o zriadení vecného bremena,
na základe ktorej darkyni A. G. vzniká právo bezplatného doživotného bývania a užívania domu č. 439 spríslušenstvom. Ďalej je uvedené, že obdarovaní A. G. a X. G. sa zároveň zaväzujú, že darkyni - svojej
starej matke poskytnú potrebnú pomoc a opateru v starobe, pokiaľ na takúto pomoc bude odkázaná. A.
G., rodená K. dňa XX.XX.XXXX zomrela. Jej dedičmi pripadli do úvahy dedičia zo zákona v 1. dedičskej

skupine, a to odporcovia a navrhovatelia. Dedičské konanie po pôvodnej navrhovateľke bolo zastavené
pre nedostatok majetku. Žalobným návrhom sa žalobkyne pritom domáhajú, aby súd určil jednak, že
pôvodná žalobkyňa bola ku dňu svojej smrti podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností a
jednak, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po pôvodnej žalobkyne. K takto formulovanému
žalobnému návrhu súd uvádza, že nie je dôvodom, aby súd odmietol takto formulovaný žalobný návrh

v jeho prvej časti, pretože je zrejmé, čo žalobkyne týmto návrhom sledujú, resp. čoho sa domáhajú.
Inou skutočnosťou však je otázka existencie naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Podľa
názoru súdu, je žalobný návrh v prvej časti iným vyjadrením druhej časti žalobného návrhu. Preto ak
súd rozhodne o tom, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, je nadbytočný výrok súdu
o tom, že poručiteľ bol vlastníkom týchto nehnuteľností v čase smrti. Tento názor vyplýva z ustálenej
judikatúry všeobecných súdov a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp.zn. 6Cdo/71/2011 zo dňa 27.02.2013). Preto súd konštatuje, že žalobkyne majú naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po pôvodnej
žalobkyni v zmysle § 80 písm.c/ Občianskeho súdneho poriadku. Za účelom rozhodnutia o návrhu musel
súd ako predbežnú otázku posúdiť, či poručiteľka, teda pôvodná žalobkyňa, bola v čase svojej smrti
spoluvlastníčkou týchto nehnuteľností. Túto skutočnosť tvrdia žalobkyne a svoje tvrdenie odvodzujú od

skutočnosti, že pôvodná žalobkyňa platne a účinne odstúpila od zaopatrovacej zmluvy, na základe ktorej
previedla svoje spoluvlastnícke podiely na odporcov. Dôvodom odstúpenia od tejto zmluvy malo byť
porušenie zmluvných povinností žalovaných. V zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu súd posudzoval
otázku platného odstúpenia od zaopatrovacej zmluvy, zaoberal sa dohodnutými pravidlami správania
strán v zmluve, tvrdeniami o ich porušovaní, resp. neplnení a prípadnými príčinami neplnenia záväzkov

zo strany žalovaných. Pričom ako uviedol odvolací súd, dôkazné bremeno na preukázanie platného
odstúpenia od zaopatrovacej zmluvy zaťažuje žalobkyne. Pred pristúpením ku skúmaniu dôvodnosti
návrhu bolo potrebné vysporiadať sa s argumentáciou žalovaných, že žalobkyne nie sú aktívne vecne
legitimované v tomto spore, pretože išlo o osobné právo pôvodnej žalobkyne voči žalovaným, ktoré
neprechádza na dedičov. Táto obrana nie je dôvodná, nakoľko v prípade odstúpenia od zaopatrovacej

zmluvy, by sa, ako je nižšie uvedené, zrušila zmluva od počiatku, teda obnovilo by sa prevedené
spoluvlastnícke právo (tzv. vecnoprávny účinok odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníckeho, resp.
spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti), ktoré je majetkovým právom a je predmetom dedičstva po
pôvodnej žalobkyni. Teda žalobkyne sú oprávnené ako dedičky po pôvodnej žalobkyni domáhať sa
požadovaného určenia, na základe ktorého by sa spoluvlastnícky podiel, ktorého vlastníčkou bola

pôvodná žalobkyňa v čase svojho úmrtia, stal predmetom dedenia. Žalobkyne sa návrhom nedomáhajú
plnenia zo zaopatrovacej zmluvy, ale domáhajú sa určenia veci do ich dedičstva, teda domáhajú sa
svojho majetkového práva dediča. Od zmluvy je možné odstúpiť podľa § 48 ods.1 Občianskeho
zákonníka len ak je to v zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Podľa Občianskeho zákonníka
má právo účastník od zmluvy odstúpiť v prípade, že zmluvu uzavrel v tiesni za nápadne nevýhodných

podmienok a takisto aj v prípade, ak si dlžník, ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu
veriteľom, nesplní svoj dlh riadne a včas. Pre platné odstúpenie od zmluvy sa v zásade vyžaduje, aby
možnosť odstúpenia bola medzi účastníkmi zmluvy výslovne dohodnutá, alebo by toto právo využil
veriteľ pre omeškanie dlžníka. V danom prípade možnosť odstúpenia od zmluvy medzi pôvodnou
žalobkyňou a žalovanými dohodnutá nebola, preto bolo možné od zaopatrovacej zmluvy odstúpiť len v

prípade vzniku omeškania žalovaných so splnením ich záväzku voči pôvodnej žalobkyni riadne a včas,
v zmysle § 517 ods.1 Občianskeho zákonníka. Pôvodná žalobkyňa listom zo dňa 10.08.2010 mienila
odstúpiťodpredmetnejzaopatrovacejzmluvy.Vyplývatozozneniatohtolistu.Dôvodomodstúpeniabolo
to že žalovaní nedodržali ich záväzok poskytnúť jej potrebnú pomoc a opateru v starobe, pokiaľ bude na
takúto pomoc odkázaná. Nie je dôvodná obrana žalovaných, že odstúpenie od zmluvy bolo neplatné z

dôvodu, že pôvodná žalobkyňa neodstúpila od zaopatrovacej zmluvy voči všetkým účastníkom zmluvy,
teda aj vo vzťahu k rodičom žalovaných. Zo zaopatrovacej zmluvy práva a povinnosti vznikli iba
žalovaným a pôvodnej žalobkyni. Žiadne práva a povinnosti ohľadne prevodu spoluvlastníckeho podielu
k nehnuteľnostiam a ohľadne zaopatrovacieho záväzku žalovaných, rodičom žalovaných nevznikli. Z
oboznámených listinných dôkazov na č.l. 222, 224 (listy žalobkýň zo dňa 15.09.2009 a 26.08.2010) je

evidentná snaha žalobkýň primäť žalovaných a ich matku poskytovať osobnú starostlivosť o pôvodnú
žalobkyňu podľa ich predstáv. Rovnako tak je to zrejmé aj z listov zo dňa 21.05.2010, ktoré sú podpísané
pôvodnou žalobkyňou. Súd však konštatuje, že rozsah požadovanej starostlivosti od žalovaných
nezodpovedá záväzku dohodnutému medzi žalovanými a pôvodnou žalobkyňou. Predmetom záväzkužalovaných bolo poskytnúť pôvodnej žalobkyni potrebnú pomoc a opateru v starobe, pokiaľ na takúto
pomoc bude odkázaná. Zo znenia tohto dojednania vyplýva, že žalovaní sa zaviazali na poskytnutie
„potrebnej pomoci a opatery“ pôvodnej žalobkyni za predpokladu, že na takúto pomoc „bude odkázaná“.

Prevznikprávapôvodnejžalobkynepožadovaťodžalovaných poskytovaniepotrebnejpomociaopatery
teda bolo potrebné, aby bola pôvodná žalobkyňa na pomoc odkázaná. Z formulácie tohto záväzku je
zrejmé, že ide o objektívnu odkázanosť. Za odkázanosť je potrebné považovať pri bežnom chápaní
tohto slova, (rovnako ako podľa Slovníka slovenského jazyka) závislosť od niekoho alebo od niečoho.
Ako vyplynulo z výsluchov účastníkov konania do konca roku 2008 potreba opatery pôvodnej žalobkyne

nebola daná, pretože dovtedy bola sebestačná. Tvrdená potreba tejto opatery bola od roku 2009. Z
vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že pôvodná žalobkyňa nebola závislá na pomoci a
opatere žalovaných , pretože sa o ňu starali iné osoby. A to matka žalovaných, ktorá ako vyplynulo z
dokazovania, pre pôvodnú žalobkyňu prala, nosila je obedy, nákupy, vozila ju k lekárom, upratovala
jej, sprchovala ju, resp. jej umývala hlavu, pred úmrtím jej zabezpečila kňaza, aby ju zaopatril, dvakrát
alebo trikrát jej privolala záchranku, pretože jej bolo nevoľno, takisto opatrovateľka, ktorú pôvodnej

žalobkyni zabezpečili žalobkyne počas pracovných dní v rozsahu 2,5 hodiny denne, žalobkyňa v 2.
rade, ktorá jej pomáhala podľa svojich možností, cez víkendy jej nosila obedy a cez sviatky si ju brávala
domov, chodila s ňou na prechádzky, takisto žalovaná v 2. rade, ktorá si s pôvodnou žalobkyňou
volávala, nakupovala jej, chodila s ňou na prechádzky, priviedla ju dvakrát k lekárovi a nakoniec
personál domova dôchodcov, v ktorom bola neskôr pôvodná žalobkyňa umiestnená. Jej zdravotný stav

si nevyžadoval žiadnu nevyhnutnú, inú špecifickú opateru. Ako vyplynulo zo svedeckých výpovedí a
takisto aj výpovedí účastníkov konania, pôvodná žalobkyňa sa nesťažovala na žalovaných , nemala s
nimi žiadny konflikt, sťažovala sa na svoju nevestu, teda matku žalovaných, ktorá však žiadny osobný
záväzok voči pôvodnej žalobkyni nemala. Existencia týchto skutočností objektívne nemôže viesť súd k
záveru o tom, že by nebola pôvodnej žalobkyni poskytovaná potrebná pomoc, resp. že by potrebovala

pomoc, ktorá by sa jej nedostala a bola tak odkázaná na pomoc žalovaných. Takisto žalobkyňa v 1.
rade vo svojej výpovedi výslovne uviedla, že pôvodná žalobkyňa od žalovaných pomoc nežiadala.
Žalobkyne argumentovali aj tým, že vôľa pôvodnej žalobkyne pri uzatváraní zaopatrovacej zmluvy bola
taká, že sa ňou chcela zabezpečiť v starobe, aby sa žalovaní o ňu postarali a takisto, že nebude počas
staroby v dome bývať sama. Tento argument má význam pre výklad dohodnutého záväzku žalovaných,

ktorý je vyjadrený slovami, pretože podľa citovaného ustanovenia § 35 ods.2 Občianskeho zákonníka
právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež
podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Pri výklade
uvedeného záväzku, resp. právneho úkonu (zaopatrovacej zmluvy) má význam jednak podmienka, že
uvádzaná vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom a takisto aj to, že túto vôľu účastník preukáže.

V danom prípade tvrdená vôľa pôvodnej žalobkyne nemá vyjadrenie v jazykovom vyjadrení záväzku.
Dodatočne tvrdenou vôľou (nemožno vylúčiť ani účelovosť tvrdenia), by sa tak rozširovali záväzky
druhej zmluvnej strany bez jej súhlasu, čo je v rozpore s podstatou zmlúv, ktoré vyžadujú pre ich platné
dojednanie zmluvný konsenzus účastníkov zmluvy na vzájomných právach a povinnostiach. Rovnako
tak nie je bez významu, že jednoznačná vôľa, ktorá viedla pôvodnú žalobkyňu je len tvrdením, a aj to

nejednoznačným. V tejto súvislosti súd musí prisvedčiť argumentu žalovaných, že ide iba o interpretáciu
žalobkýň, pričom v konaní boli prezentované celkovo asi tri prezentácie jej vôle. Takisto je dôvodný
argument žalovaných, že na druhej stranu listu zo dňa 10.08.2010 samotná pôvodná žalobkyňa uviedla,
že dôvodom uzatvorenia darovacej zmluvy bolo nedosiahnutie dohody medzi žalobkyňami a otcom
žalovaných, teda bratom žalobkýň ohľadne vyplatenia spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti. Teda

nie vôľa, ktorú tvrdili žalobkyne. Žalovaní neporušili svoj záväzok voči pôvodnej žalobkyni, poskytnúť
jej potrebnú pomoc a opateru v starobe, pokiaľ na takúto pomoc bude odkázaná, vyplývajúci im zo
zaopatrovacej zmluvy. Iný zmluvný záväzok žalovaných voči nej, napr. povinnosť znášať finančné
náklady na opatrovateľku, bývať s pôvodnou žalobkyňou v spoločnej domácnosti alebo v spoločnom
dome, povinnosť osobnej starostlivosti a pod., na čo poukazovali žalobkyne, preukázaný nebol. Pritom

súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že dôkazné bremeno, či pôvodná žalobkyňa dôvodne a platne
odstúpila od zaopatrovacej zmluvy, zaťažuje žalobkyne. Na to poukázal aj odvolací súd vo svojom
rozhodnutí. Na tomto závere nie je spôsobilá zmeniť nič ani tá skutočnosť, že v období rokov 2008 až
2009 po vzájomnej dohode požadovali žalovaní a ich matka od pôvodnej žalobkyne príspevok 50 eur na
úhradu nákladov na spoločnú elektrinu, vodu a plyn. Táto dohoda bola nakoniec pôvodnou žalobkyňou

akceptovaná a rešpektovaná, pričom dôvodom pre uzatvorenie tejto dohody bolo to, že sa žalovaní
a ich matka ocitli v zhoršenej finančnej situácii. Takúto dohodu s ohľadom na dôvod jej uzatvorenia,
výškupríspevkuajejdočasnosť,súdnevnímaakodohoduzneužívajúcupostaveniealebostavpôvodnej
žalobkyne. Síce bolo preukázané, že v dôsledku nezaplatenia príspevku nechala matka žalovanýchvypnúť elektrinu v bytovej jednotke pôvodnej žalobkyne, avšak táto jediná skutočnosť, ktorá sa už neskôr
neopakovala, nie je dôvodom pre záver súdu o tom, že žalovaní porušili, resp. riadne si nesplnili svoj
záväzok zo zaopatrovacej zmluvy. K okolnosti, že pôvodná žalobkyňa bola umiestnená do domova

dôchodcov súd uvádza, že žalovaní tejto skutočnosti nemohli nijako zabrániť, pretože právo konať za
pôvodnú žalobkyňu nemali. Nemohli žiadnym spôsobom zabrániť konaniu žalobkýň, teda dcér pôvodnej
žalobkyne, resp. samotnej pôvodnej žalobkyne, ktoré viedlo k jej umiestneniu v domove dôchodcov.
Takisto zo zaopatrovacej zmluvy im nevyplývala povinnosť platiť náklady za toto umiestnenie. Ak z
výsluchu žalobkýň vyplynulo, že žalobkyne hradili za ich matku náklady na opatrovateľku, na lieky,

poplatok za domov dôchodcov, príp., že žalobkyňa v 3. rade zaplatila operáciu šedého zákalu ich
matky, tak tieto okolnosti nemôžu byť na ujmu žalovaných, pretože žalobkyne ako dcéry pôvodnej
žalobkyne mali voči nej zákonnú vyživovaciu povinnosť v zmysle § 66 a § 67 zákona o rodine, ktorú
si tak dobrovoľne a riadne plnili. Žalovaní takúto zákonnú a ani zmluvnú povinnosť voči nej nemali. Ich
záväzok poskytnúť potrebnú pomoc a opateru v starobe nemá vplyv na existenciu zákonnej vyživovacej
povinnosti žalobkýň k ich matke. Ak aj pôvodná žalobkyňa vo svojich listoch adresovaných žalovaným

požadovala vrátenie daru, tak súd konštatuje, že zákonné podmienky pre úspešné domáhanie sa
vrátenie daru neboli splnené. Nimi je to, aby sa obdarovaní žalovaní správali k pôvodnej žalobkyni v
hrubomrozporesdobrýmimravmi.Zvýsluchuvšetkýchúčastníkovkonaniaavšetkýchsvedkovvyplýva,
že žiadna takáto skutočnosť nebola zistená. Samotné žalobkyne zhodne uviedli, že žiadne nezhody,
resp. nejaké zlé správanie medzi žalovanými a pôvodnou žalobkyňou neexistovalo. K okolnosti, že

žalobkynezároveňpovažujúzaopatrovaciuzmluvuzaneplatnýprávnyúkonsúduvádza,žetototvrdenie
je v rozpore s prevažujúcou argumentáciou žalobkýň, na preukázanie dôvodnosti ktorej, navrhovali aj
dôkazy. V záverečnom návrhu však argumentujú, že celú zaopatrovaciu zmluvu považujú za neplatný
právny úkon, pre jeho neurčitosť. Z tejto argumentácie je zrejmá vnútorná rozpornosť, zmätočnosť ich
argumentácie. Jeden právny úkon nemôže byť zároveň darovacou zmluvou aj zaopatrovacou zmluvou

a zároveň aj neplatnou zaopatrovacou zmluvou. K tejto argumentácii o neplatnom právnom úkone súd
uvádza, že po jeho posúdení a po vykonaní dokazovania je zrejmé, že nejde o neplatný právny úkon z
dôvodu jeho namietanej neurčitosti. Pritom poukazuje napríklad aj na rozsudok Vrchného súdu v Prahe,
zo dňa 24. 12. 1993, sp. zn. 3Cdo 12/92, uverejneného v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek
pod č. 36/1994, podľa ktorého v minulosti bolo ako určité vyhodnotené zmluvné dojednanie o tom, že

nadobúdatelia v prípade staroby či choroby poskytnú prevodkyni "všetky zaopatrenia tak, ako si slušný
spôsob života žiada". V prejednávanom prípade je síce záväzok odporcov formulovaný všeobecne,
bez konkrétnych špecifikácii, ale aj napriek tomu je určitý. Súd takisto poukazuje na všeobecnú zásadu
súkromného práva, známu už z čias rímskeho práva, že právny úkon je potrebné vykladať tak, aby platil,
než aby neplatil (potius valeat actus quam pereat ). Uvedená argumentácie je tak zjavne účelová, s

cieľom neprihliadať na právny úkon, ktorý urobila počas svojho života pôvodná žalobkyňa (ešte v roku
1996), ktorá ho nikdy za neplatný ani nepovažovala. Ohľadne prípadnej duševnej poruchy pôvodnej
žalobkyne, resp. pochybnosti o jej spôsobilosti na právne úkony, na ktoré poukazoval odvolací súd, je
potrebné uzavrieť, že z výsluchu všetkých účastníkov konania a svedkov bolo zistené, že nie je možné
konštatovať pochybnosť o existenciu duševnej poruchy, resp. o absencii plnej spôsobilosti na právne

úkony u pôvodnej žalobkyne. S tvrdením pôvodnej žalobkyne o tom, že žalovaní o ňu nejavia záujem,
ktorý požaduje, sa dostáva jej list zo dňa 26.04.2011, v ktorom im uviedla, aby ju prestali navštevovať v
domove dôchodcov. Vyplýva z neho jednak to, že ju v domove dôchodcov žalovaní navštevovali a takisto
to, že samotná pôvodná žalobkyňa odmieta ich záujem o ňu. Pritom na predložených fotografiách je
zachytená v spoločnosti žalovaných, resp. ich blízkych ako spokojná a v dobrej nálade.

3. Rozhodol o nároku žalovaných na náhradu trov konania tak, že im tento nárok proti žalobkyniam
priznal, o ktorého výške si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením.

4. Proti tomuto rozsudku žalobkyne podali včas odvolanie. Navrhli zmeniť rozsudok okresného súdu a

ich žalobnému návrhu vyhovieť a priznať im náhradu trov konania. Uplatnili odvolacie dôvody podľa §
205ods.2písm.d)af)Občianskehosúdnehoporiadku(ďalejlen„O.s.p.“),ktoréspočívajúvnesprávnom
skutkovom a právnom závere okresného súdu. Tým je daný dôvod ich odvolania aj v zmysle § 205
ods. 2 písm. b) O.s.p. Plne súhlasili s právnym názorom okresného súdu, že predmetná notárska
zápisnica č. N225/96, NZ 232/96 zo dňa 09.12.1996 predstavuje tzv. Zaopatrovaciu zmluvu, ktorá je

nepomenovanou zmluvou podľa § 51 Občianskeho zákonníka a že na základe tejto zmluvy sa pôvodná
žalobkyňa zaviazala bezodplatne previesť svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam a žalovaní
sa pôvodnej žalobkyni zaviazali poskytnúť potrebnú pomoc a opateru v starobe, pokiaľ na takúto
pomoc bude odkázaná. Na základe takejto zmluvy sa potom žalovaní stali vlastníkmi prevádzanýchspoluvlastníckych podielov a zároveň im vznikol záväzok poskytnúť pôvodnej žalobkyni potrebnú
pomocaopateruvstarobe,pokiaľnatakútopomocbudeodkázaná asúhlasiliajstýmprávnymnázorom
okresného súdu, že od zaopatrovacej zmluvy je možné odstúpiť v prípade, že zo strany žalovaných

nedôjde k plneniu ich záväzku, teda v prípade, že zo strany žalovaných nebude A.i G. poskytovaná
potrebná pomoc a opatera v starobe. Nemôžu však súhlasiť s názorom okresného súdu, že žalovaní
svoj záväzok zo zaopatrovacej zmluvy poskytnúť pôvodnej žalobkyni potrebnú pomoc a opateru v
starobe, pokiaľ na túto pomoc bude odkázaná, neporušili, a preto pôvodná žalobkyňa A. G. odstúpila
od zmluvy neodôvodnene. V konaní pred okresným súdom bolo bez pochybností preukázané, čo

ani žalovaní nijak zvlášť nespochybnili, že oni sami osobne pomoc a opateru pôvodnej žalobkyni
A. G. neposkytovali. Samotný výkon pomoci a opatery o pôvodnú žalobkyňu A. G., mali žalovaní
delegovať na svoju matku O. G.. Z prehlásenia A. G. zo dňa 28.01.2011 však vyplýva, že považuje
konanie (nekonanie) O. G. za nepostačujúcu pomoc a opateru, čo tiež potvrdzujú ich výpovede ako aj
výpoveď Y. S., ktorá časť opatery musela vykonávať a vykonávala sama. Vytýkala ďalej okresnému
súdu,žeobsahzáväzkudoopatrovaniavyjadrenývpredmetnejzaopatrovacejzmluveslovamiposkytnúť

(pôvodnej žalobkyni) „potrebnú pomoc a opateru v starobe, pokiaľ na takúto pomoc bude odkázaná“,
vykladá veľmi rigidne. K stavu odkázanosti na pomoc dochádza len v prípadoch zjavnej neschopnosti
vykonať určitú činnosť, resp. v zjavnej závislosti na inej osobe pri vykonávaní určitých činností. V
reálnom živote nie je možné takto záväzok doopatrovania vykladať. V takom prípade by sa záväzok
doopatrovania uplatňoval len u ležiacich pacientov, ktorí bez pomoci druhých nemôžu urobiť žiadny

elementárny úkon. V praktickom živote sa však ďaleko bežne vyskytujú prípady, kedy starý človek sa
snaží vykonávať činnosti, ktoré s ťažkosťami zvládne, avšak ich výkon nie je bez rizika pre jeho
zdravie, bezpečnosť a okolie. Typickým príkladom je nutnosť asistencie pri sprchovaní, ktorá sa začína
len dozorom a podporou pri nastupovaní do vane alebo sprchy a výstupe tak, aby sa starý človek
nepošmykol. Podobne je to aj s pomocou pri úkonoch prípravy jedla, ktoré by v určitej kvalite a kvantite

zvládol aj starý človek, avšak ich kvalita a kvantita už nezodpovedá štandardom z hľadiska zdravotnej
nezávadnosti a dodržania bezpečnosti. Uvedené praktické príklady jednoznačne modifikujú význam
slovaodkázanosťnanielenodkázanosťvzmyslejedinejmožnej cestyriešenia,aleodkázanosťvzmysle
pomoci k riadnemu výkonu danej činnosti. Odkázanosť na pomoc a opateru znamená prítomnosť
žalovaných pri výkone činností A. G. ako sprchovanie, varenie, obliekanie, upratovanie, pomoc pri

chôdzi, pri návšteve lekára a pod., tak aby tieto činnosti boli vykonávané riadne a dôstojne. Preto bez
ohľadunavyššieuvedenúargumentáciu,zvýpovedíúčastníkov,akoajzlistinnýchdokladovdoložených
do súdneho spisu vyplýva, že potrebná pomoc a opatera sa A. G. nedostala ani zo strany O. G.. Súd
prvého stupňa pochybil pokiaľ uplatnenie záväzku doopatrovania limitoval striktne len na úkony, ktoré
osoba nie je absolútne schopná vykonať a keďže pôvodná žalobkyňa A. G. nebola ležiacim pacientom

a bola teoreticky schopná vykonať všetky úkony, dohodnutý záväzok doopatrovania nebolo potrebné
realizovať. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že potrebnú
opateru žalovaní pôvodnej žalobkyni vôbec neposkytovali. Záver súdu prvého stupňa nemá oporu ani
vo vykonanom dokazovaní. Uvedené jednoznačne preukazuje rozhodnutie Mesta Trenčianske Teplice
vo veci odkázanosti fyzickej osoby na poskytnutie sociálnej služby zo dňa 09.06.2010 a posudok o

odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu zo dňa 09.06.2010. Z tohto posudku jednoznačne
vyplýva rozsah činností, pri ktorých je potrebná pomoc inej osoby. Jedná sa napr. o pomoc pri celkovom
kúpeli, obliekaní, obúvaní a vyzúvaní, sprievod pri chôdzi, obsluha (prinesenie stravy), pri nákupe,
donáške jedla, zohrievaní jedla, upratovaní, praní, žehlení, starostlivosti o lôžko, vynesení odpadu
atď. Keďže žalovaní tieto činnosti nevykonávali a ani nehradili náklady na opatrovateľku, ktorá ich

vykonávala, ktoré náklady hradili žalobkyne, A. G. dôvodne odstúpila od zaopatrovacej zmluvy pre
neplnenie záväzku doopatrovania - teda pre neposkytovanie potrebnej pomoci a opatery. Zoznam
činností, ktoré mali vykonávať žalovaní, je uvedený práve v posudku o odkázanosti zo dňa 09.06.2010 a
tento zoznam mal aj súdu prvého stupňa slúžil ako určité vodítko pre výklad obsahu a významu záväzku
doopatrovania a pre ustálenie skutočných potrieb A. G., teda pre naplnenie obsahu výrazu potrebná

pomoc a opatera. Záver súdu prvého stupňa o tom, že A. G. nebola odkázaná na pomoc a opateru
žalovaných, ako aj o tom, že žalovaní neporušili svoj záväzok poskytnúť pôvodnej žalobkyni potrebnú
pomoc a opateru v starobe, pokiaľ na takúto pomoc bude odkázaná, nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, dokonca je s týmto v priamom rozpore, čo má za následok nesprávnosť týmto odvolaním
napadnutého rozsudku ako takého.

5. Žalovaní využili svoje právo na písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne. Navrhli rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania. Vo
vyjadrení uviedli, že tzv. zaopatrovacie zmluvy sa uzatvárajú ako zmluvy v zmysle ust. § 51 OZ.Je však potrebné, aby obsah zaopatrovacieho plnenia bol čo najpresnejšie v zmluve vymedzený,
ale tiež, aby si účastníci zmluvy boli vedomí, že v prípade neplnenia záväzku poskytovať zaopatrenie
alebo v prípade neposkytnutia riadneho zaopatrenia, nemožno už z tohto samého dôvodu žiadať

o zrušenie zmluvy, ale možno sa len domáhať riadneho plnenia alebo jeho peňažného ekvivalentu (J.
Svoboda a kol.: Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. vydanie, EUROUNION, spol.
s r.o., Bratislava 2004, str. 124). Samotné žalobkyne potvrdili, že pomoc, ktorú pôvodná žalobkyňa
potrebovala ako napr. pomoc s nákupmi, donáška obedov, sprchovanie, doprovod k lekárovi a pod.
zabezpečovala matka žalovaných, t. j. nebohá žalobkyňa nebola odkázaná priamo na osobnú pomoc

žalovaných, pričom žalovaní potrebnú pomoc a opateru zabezpečili prostredníctvom svojej matky,
ktorá žila s nebohou žalobkyňou v spoločnej domácnosti od roku 1975 takmer 35 rokov. Žalovaní a ich
rodičia s nebohou žalobkyňou tvorili spoločnú domácnosť takmer 35 rokov, t. j. bolo prirodzené, že
potrebnú pomoc a opateru zabezpečovala práve matka žalovaných a nie tretia, cudzia osoba. Súčasne
je potrebné uviesť, že žalovaní sa spolupodieľali na pomoci pri nákupoch, starostlivosť o domácnosť
a pod. aj v čase, keď každý žili vo vlastnej domácnosti. Najhoršie, čo žalobkyne považovali bolo,

že sa údajne pôvodná žalobkyňa cítila sama (výpoveď žalobkyne v 1. rade str. 3 zápisnice zo
dňa 31.03.2015), že žalovaní nebohú žalobkyňu málo navštevovali a nestarali sa o ňu (výpoveď
žalobkyne v 3. rade str. 4 zápisnice zo dňa 30.06.2015), že matka žila v nevyhovujúcich podmienkach,
pretože bola sama, že si obedy v mikrovlnnej rúre prihrievala sama (výpoveď navrhovateľky v 2.
rade str. 6 zápisnice zo dňa 30.06.2015). Staroba so sebou nesie aj pocit samoty, avšak predmetom

záväzku zo strany odporcov bolo poskytnúť potrebnú pomoc a opateru v starobe, pokiaľ na túto
pomoc bude odkázaná. Žalobkyne v konaní nepreukázali a neozrejmili, v čom mal spočívať nezáujem
žalovaných o drobné technické opravy v domácnosti, a preto ani žalovaným nie je zrejmé, aké
opravy mali vykonávať. Z listu súčasných žalobkýň zo dňa 15.09.2009 je zrejmé, že išlo o zistenia a
námietky súčasných žalobkýň, ktoré nie sú zmluvnou stranou právneho úkonu, ktorý je obsiahnutý

v notárskej zápisnici, v ktorej sa žalovaní zaviazali poskytnú ť potrebnú pomoc a opateru nebohej p.
G.. Žalovaným sa z celého konania zdá, že záujmom súčasných žalobkýň nebol záujem o matku -
pôvodnú žalobkyňu a zabezpečenie jej starostlivosti, ale o majetok - časť domu, ktorý nebohá p. G.
darovala žalovaným, pričom žalovaní ho zrekonštruovali, aby v ňom aj samotná p. G. mohla dožiť
dôstojnú starobu a tá bola na sklonku života z neho vytrhnutá do domova dôchodcov. Ako je zrejmé

z listu zo dňa 15.09.2009, išlo o námietky súčasných žalobkýň a nie námietky nebohej p. G., pričom z
predmetného listu je naznačený i zámer žalobkýň. V predmetnom liste uviedli, že v prípade dedičského
konania po smrti ich matky a babky napadnú predmetnú darovaciu zmluvu ako neplatnú, nakoľko jej
predmetom bola vec, ktorá nepredstavovala predmet obvyklého darovania, a preto nemôže byť vyňatá
z dedičského konania, ktorého teda bude súčasťou. Už v tom čase bol jasný zámer žalobkýň, a to

domáhať sa nie plnenia povinnosti zo zaopatrovacej zmluvy, ale cieľ urobiť všetko pre to, aby mohli
napadnúť predmet darovania. Samotná A. G. kontaktovala písomne odporcov až cca 6 mesiacov po
liste žalobkýň zo dňa 15.09.2009, a to listom z 12.03.2010, pričom ide o list, ktorý bol napísaný až
po tom, čo zo strany žalobkýň bola zabezpečená opatrovateľka, pričom listy napísané nebohou p.
G. majú takmer totožný obsah ako prvotný list zo dňa 15.09.2009, ktoré písali súčasné žalobkyne.

Nebohá A. G. však osobne žiadne námietky ohľadne starostlivosti zo strany žalovaných priamo
žalovaným neuviedla. Obsah záväzku, ktorého predmetom je poskytnutie potrebná pomoc a opatera
v starobe, pokiaľ na túto bude odkázaná, nie je možné interpretovať svojvoľne, avšak je potrebné
vychádzať zo všeobecného a zaužívaného vymedzenia. Z výsluchov účastníkov konania je zrejmé,
že nebohá M. G. bola až do roku 2008 úplne sebestačná, následne sa jej len čiastočne zhoršil zrak a

trochu chôdza, avšak nebola výlučne odkázaná na pomoc tretej osoby, dokonca aj sprchovanie ako
uvádzajú navrhovateľky v liste zo dňa 15.09.2009 dokázala nebohá žalobkyňa sama, len potrebovala
minimálne dozor. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že potrebná pomoc a opatera bola
pôvodnej žalobkyni poskytnutá a nároky súčasných žalobkýň - dcér, ako napr. osobná prítomnosť
žalovaných, spoločenské vyžitie a pod., sú nároky, ktoré nespadajú pod zmluvne vymedzený záväzok,

a preto predmetné námietky súčasných navrhovateliek sú právne irelevantné. Záväzok poskytnúť
potrebnú pomoc a opateru nebol exkluzívne viazaný na osobnú prítomnosť žalovaných v blízkosti
pôvodnej žalobkyne, pričom ani zo samotného znenia záväzku nevyplýva, že ba malo ísť o poskytnutie
osobnej pomoci. E. žalobkýň v odvolacom konaní, že zo strany pôvodnej žalobkyne bola požadovaná
osobná prítomnosť a pomoc žalovaných neobstojí, nakoľko takýto záväzok - osobnej prítomnosti

a pomoci nevyplýva ani zo zmluvného dojednania ani z následnej vôle nebohej žalobkyne p. G..
Žalobkyne v odvolaní poukazujú na skutočnosť, že súd prvého stupňa pochybil, keď uplatnenie záväzku
doopatrovania limitoval striktne na úkony, ktoré osoba nie je absolútne schopná vykonať. Uvedená
námietka žalobkýň neobstojí, nakoľko súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia nelimitoval záväzokobsiahnutý v notárskej zápisnici na úkony, ktoré by pôvodná žalobkyňa nebola schopná vykonať, avšak
zameral sa na to, či bola alebo nebola nebohá p. G. na pomoc odporcov odkázaná. Žalobkyne
namietajú, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že potrebnú pomoc žalovaní pôvodnej

žalobkyni vôbec neposkytli, pričom už neuvádzajú, v čom potrebná opatera spočívala a na základe
čohodospeli kzáveru,ženebolazostranyžalovanýchposkytnutá.Právevykonanýmdokazovanímbolo
jednoznačne preukázané, že potrebná opatera a pomoc poskytnutá bola, a čo či už priamo zo strany
žalovaných alebo prostredníctvom ich matky. Pokiaľ ide o rozhodnutie Mesta Trenčianske Teplice vo
veci odkázanosti fyzickej osoby na poskytnutie sociálnej služby a posudok o odkázanosti fyzickej osoby

na sociálnu službu, na ktoré žalobkyne poukazujú, je potrebné uviesť, že opatrovateľská služba, ktorá
bola požadovaná zo strany súčasných žalobkýň v zmysle § 41 zákona č. 448/2008 Z. z. spočíva v
pomoci pri úkonoch sebaobsluhy, úkonoch starostlivosti o svoju domácnosť a základných sociálnych
aktivitách podľa prílohy č. 4. Je potrebné uviesť, že v zmysle prílohy č. 3, bod A a B zákona č. 448/2008
Z. z. o sociálnych službách, ktorá upravuje spôsob posudzovania odkázanosti fyzickej osoby na pomoc
inej fyzickej osoby pri jednotlivých činnostiach a zaradenie do stupňa odkázanosti fyzickej osoby na

pomoc inej fyzickej osoby, pôvodnej žalobkyni bola poskytnutá opatrovateľka na 2,5 hod. denne, pričom
išlo o činnosti, ktoré mala nebohá p. G. zabezpečené prostredníctvom matky žalovaných. Vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti a vykonané dokazovanie, žalobkyne v konaní neuniesli dôkazné bremeno,
pričom odvolacie dôvody, ktoré uviedli, neboli naplnené. Napriek tomu, že žalobkyne poukázali na
tri odvolacie dôvody, a to v zmysle § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p., ani jeden z odvolacích

dôvodov vodvolanínekonkretizovalitak,aby moholbyťdôvodom prezmenunapadnutéhorozhodnutia.
Súd prvého stupňa spoľahlivo zistil skutkový stav, vysporiadal sa so všetkými skutkovými a právnymi
otázkami,apreto žiadajúodvolacísúd,abyrozsudokOkresnéhosúduTrenčín,sp.zn.22C/46/2011-309
zo dňa 23.02.2016 v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

6. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“).

V zmysle intertemporálnej úpravy v ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Vzhľadom na citovanú intertemporálnu úpravu, ktorá znamená okamžitú aplikovateľnosť predpisu,
krajský súd ako súd odvolací, prejednal odvolanie strán sporu podľa CSP, jeho ustanovení v § 355
a nasl.

7. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1).

9. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak
dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383).

10. V zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací
súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

11. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len
ak neboli splnené procesné podmienky, a podľa písm. b) ak súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

13. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.14. Odvolací súd preskúmaním veci podľa vyššie uvedených zásad - body 7. až 13., dospel k právnemu
záveru, že rozsudok okresného súdu vo veci samej ako súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa
§ 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny. O odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, pretože

nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).

15. Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí vo veci samej vyporiadal správne so všetkými právne
významnými skutočnosťami z hľadiska procesného, ako aj hmotnoprávneho, jeho rozhodnutie je
úplné a presvedčivé, preto v zmysle citovaného ustanovenia § 387 ods. 2 CSP sa odvolací súd v celom

rozsahu identifikoval s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Súčasne na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia okresného súdu, k obsahu odvolania žalobkýň považuje za potrebné uviesť nasledovné:

16. Žalobkyne uplatnili vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom skutkovom
a právnom závere (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. - teraz § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP).

Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 O.s.p. (teraz § 191 CSP). Dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

17. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z
hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

18. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny

právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.

19. V prejednávanej veci žalovaný neuplatnil kvalifikovane odvolacie dôvody spočívajúce v
nesprávnom skutkovom a nesprávnom právnom závere okresného súdu.

20. Sporové konanie sa spravuje predovšetkým prejednacou zásadou, to znamená, že dôkazná
povinnosť a dôkazné bremeno budú znášať strany sporu. Nesplnenie dôkaznej povinnosti ohľadom
vlastných tvrdení má za následok procesnú zodpovednosť, ktorá sa navonok prejaví vo forme
negatívneho rozhodnutia pre pasívnu stranu sporu.

21. V prejednávanej veci sa žalobkyne domáhajú určenia, že špecifkované nehnuteľnosti patria
do dedičstva po nebohej A. G., ktorá zomrela XX.XX.XXXX, ktorá ich tzv. zaopatrovacou zmluvou
vyhotovenouformounotárskejzápisniceešte vroku1996previedlanažalovaných.Žalobkyne(pôvodne
aj neb. A. G., tvrdili, že žalovaní neplnili svoje záväzky voči nej zo zaopatrovacej zmluvy, preto od nej
odstúpili.

22. Okresný súd správne vychádzal zo zistenia, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou
medzi A. G. a žalovanými je tzv. inominátny kontrakt podľa § 51 Občianskeho zákonníka.

Súdna prax v prípade takýchto zmlúv vychádza z právneho názoru, že je potrebné, aby obsah

zaopatrovacieho plnenia bol v zmluve vymedzený čo najpresnejšie, ale tiež aby si účastníci zmluvy
boli vedomí, že v prípade neplnenia záväzku poskytovať zaopatrenie alebo v prípade neposkytovania
riadneho zaopatrenia z tohto dôvodu, už nemožno žiadať o „zrušenie zmluvy“, ale možno sa len
domáhať riadneho plnenia alebo jeho peňažného ekvivalentu.

Pokiaľ teda má zmluva náležitosti platného právneho úkonu, sú ňou obaja účastníci viazaní, vznikli z
nej pre oboch účastníkov práva a povinnosti a dohoda nemôže byť jednostranným prejavom niektorého
z účastníkov menená alebo ak nejde o prípad podľa § 48 Občianskeho zákonníka, jednostranne
zrušená. Zmenu by bolo možné docieliť novým dvojstranným právnym úkonom.

23. Ustanovenie § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje účastníkovi odstúpiť od zmluvy, len ak
je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.24. V danom prípade nebolo preukázané, že medzi zmluvnými stranami boli dohodnuté dôvody, podľa
ktorých by strany mohli odstúpiť od predmetnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje ustanovenie na
možnosť odstúpenia od takejto zmluvy.

25. Podľa názoru odvolacieho súdu, v takomto prípade nie je namieste ani aplikácia ust. § 517 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje veriteľovi uplatniť právo na odstúpenie od zmluvy v prípade,
ak dlžník svoj dlh riadne a včas nesplní a nesplní ho ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu
veriteľom. Zaopatrovací záväzok žalovaných nie je viazaný na určitý čas, ale na neurčitú dobu, teda

nemožno ani určiť, kedy by sa dostali do omeškania s plnením svojho záväzku, ako jednej z podmienok,
keď veriteľ môže poskytnúť dodatočnú lehotu na plnenie a uplatniť právo na odstúpenie od zmluvy.

26. Za tejto situácie potom sa uplatní iba postup podľa bodu 22. tohto rozsudku, t. j. domáhať sa plnenia,
resp. relutárneho ekvivalentu za neposkytnuté plnenie. Napokon v prejednávanej veci, vzhľadom na
výsledky rozsiahleho dokazovania ani nebolo preukázané, že by boli dôvody na súdne vymáhanie

plnenia povinnosti žalobcami, resp. náhrady za neposkytnuté plnenie záväzku zo zaopatrovacej
zmluvy.

27. Vzhľadom na uvedené, bolo potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť.

28. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 CSP. Úspešným žalovaným priznal proti žalobkyniam nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, o ktorého výške rozhodne okresný súd (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e je p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).