Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/195/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112219695
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8112219695.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,

Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
advokátska kancelária, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: B. I., C.. XX.X.XXXX, XXX
XX W. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Ambrózom
Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, o zaplatenie 2.158,50 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na účet právneho zástupcu vedľajšieho
účastníka trovy konania vo výške 909,90 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu 29.6.2012 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu
sumu 2.158,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1.965,43 Eur od
11.11.2011 do zaplatenia a náhradou trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o
postúpenípohľadávokuzavretejdňa24.3.2011medzipostupcomSlovenskásporiteľňa,a.s.ažalobcom,

postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Uviedol, že postupca a žalovaný uzatvorili
dňa 27.11.2006 zmluvu č. XXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu.
Na základe uvedenej zmluvy Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanému peňažné prostriedky.
Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky
pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a vo všeobecných
obchodných podmienkach. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky, čím
porušil svoju povinnosť podľa zmluvy, postupca odstúpil od zmluvy a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej

sumy. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predstavovala sumu 2.158,50 Eur, ktorá pozostávala
z istiny 1.965,43 Eur a úroku z omeškania 193,07 Eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení,
kde postupca Slovenská sporiteľňa, a.s. deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v
predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu
postúpenia pohľadávky. Žalobca tvrdil, že žalovaný uznal vyššie uvedený záväzok v dohode o uznaní
záväzku,ažežalovanýzároveňuznalajnákladyinkasnéhokonania,ktorésivtomtokonaníneuplatňuje.
Uviedol, že dlžná suma pozostáva z neuhradenej istiny úveru vo výške 1.965,43 Eur (ktorú vymedzil ako

„rozdiel medzi istinou úveru a súčtom všetkých mesačných platieb započítaných na istinu“) a z úroku
z omeškania vo výške 193,07 Eur.Žalovaná na pojednávaní 29.5.2013 uviedla, že mala pôžičku od Slovenskej sporiteľne. Potom stratila
zamestnanie a pôžičku nesplácala. K dohode o uzavretí splátkového kalendára o uznaní záväzku
uviedla, že túto listinu podpísala. Prišiel za ňou nejaký pán a chcel od nej, aby sa dohodli na nejakých

splátkach tohto dlhu. Povedal jej, že túto dohodu má podpísať, že potom to nedajú na súd. Bola ochotná
splátky splatiť. Nevie o tom, aká je súčasná výška jej dlhu. Nevie čo to znamená uznať záväzok.

Do konania na podporu žalovaného vstúpil aj vedľajší účastník, ktorý vo svojom písomnom vyjadrení
uviedol, že žaloba má minimálnu výpovednú hodnotu. Žiadal, aby žalobca presne vyšpecifikoval z

ktorých jednotlivých splátok sa skladá ním uplatnená pohľadávka čo sa týka istiny ale aj príslušenstva,
a aby uviedol zročnosť každej jednotlivej splátky. Vzniesol námietku premlčania všetkých splátok,
ktoré sa stali zročnými v období viac než troch rokov od doručenia žaloby súdu. K dohode o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku uviedol, že je to formulár, ktorý vopred pripravil veriteľ pre
dlžníkaadlžníknemalžiadnymspôsobommožnosťovplyvniťjejobsah,amožnomaťvážnepochybnosti
o tom, že skutočný prejav vôle zodpovedá jej obsahu. Prehlásenie dlžníka o vedomosti premlčania

dlhu je sofistikovane „skryté“ do dohody o splátkach v bode 3, pričom malo byť súčasťou uznania
záväzkuvbode2dohody.Vyslovilnázor,žetaktopredformulovanádohodanemôžebyťprepriemerného
spotrebiteľa zrozumiteľná a určitá. Uzatvorenie takejto dohody je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle
§ 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní dohody neboli
dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a žalobcom boli využité omyl a lesť v snahe dosiahnuť

uznanie premlčaného záväzku spotrebiteľa. Podpisom formulárovej dohody si spotrebiteľ zhoršil svoje
zmluvné postavenie, čo je v rozpore s ust. § 54 ods. 1 OZ. Okolnosti, za ktorých žalobca uzatvára so
spotrebiteľmi formulárové dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je podľa neho
potrebné považovať za nekalú obchodnú praktiku podľa § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. Dohoda je
dlžníkovi predkladaná na podpis s vysvetlením, že ide iba o dohodu o splátkach dlhu, pričom spotrebiteľ

ani len netušil význam toho, čo podpisuje. Namietal, že nemožno poskytnúť súdnu ochranu právu, ktoré
je uplatňované po použití nekalej obchodnej praktiky a je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).
Dohodou sa dodatočne upravujú práva a povinnosti zo spotrebiteľskej zmluvy, preto je nutné považovať
dohodu za dodatok k predbežne formulovanej štandardnej zmluve, teda k spotrebiteľskej zmluve, z
ktorej žalobca odvodzuje svoj právny nárok. Dohoda, ako právny úkon, je pre svoju nezrozumiteľnosť,

neurčitosť, rozpor s dobrými mravmi a rozpor s kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva
neplatná.

V replike na vyjadrenie vedľajšieho účastníka žalobca uviedol, že na to, aby nastali účinky spojené s
uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania

vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 OZ podľa neho nemožno stotožňovať s
inštitútom uznania dlhu podľa § 558 OZ. K tvrdeniu, že dohoda nemôže byť pre priemerného spotrebiteľa
zrozumiteľná a určitá uviedol, že obsah dohody (o uzavretí splátkového kalendára a uznanie záväzku)
nie je tak rozsiahly, aby sa s ním žalovaný nemal možnosť oboznámiť, a okrem toho odporca dohodu
podpisoval vo svojom bydlisku, teda mal možnosť si dohodu v pokoji prečítať a v prípade, ak mal záujem

uzatvoriť dohodu s takýmto obsahom, vysloviť s ňou svoj súhlas svojim podpisom, resp. odmietnuť ju
a nepodpísať, ak s jej obsahom nesúhlasil. Uviedol tiež, že dohoda nepredstavuje dodatok k pôvodnej
zmluve, ktorým by sa zmluva dopĺňala alebo menila, a ide len o zmenu v obsahu záväzku dohodou
zmluvnýchstrán,ktoráspočívavtom,žežalovanémujeumožnenésplácaťzáväzokvsplátkach,žalobca
ako postupník tu nemá postavenie dodávateľa a na dohodu sa podľa neho nevzťahujú ustanovenia

o neprijateľných zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uzavretím predmetnej dohody
tiež podľa neho nedochádza k zhoršeniu postavenia žalovaného ako spotrebiteľa. Namietal, že vedľajší
účastník žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalobca neprijateľným spôsobom podsunul na podpis
formulár o uznaní premlčaného záväzku, ani úmysel žalobcu tak urobiť za účelom dosiahnuť úspešné
vymoženie premlčanej pohľadávky.

Na pojednávaní dňa 29.8.2013 zobral žalobca žalobu v časti o zaplatenie sumy 193,07 Eur ako sumy
zodpovedajúcej postúpenému úroku z omeškania späť.

Súd obsadený predchádzajúcim zákonným sudcom konanie v rozsahu späťvzatia žaloby zastavil a vo

zvyšku žalobe vyhovel. Vychádzal z toho, že žalovaná uzavrela so Slovenskou sporiteľňou zmluvu o
úvere, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver 32.000,- Sk, za ktorý mala platiť žalovaná dojednaný
úrok 18,4 % ročne. Žalovaná poskytnutý úver nesplácala riadne a včas a teda suma poskytnutého úveru
32.000,- Eur narastala o účtované úroky 18,4% ročne. Slovenská sporiteľňa svoju pohľadávku vočižalovanej postúpila žalobcovi. V čase postúpenia pohľadávky bola celková výška pohľadávky 2.158,50
Eur, z toho istiny 1.965,43 Eur. Je možné, že ku dňu 24.3.2011 pôvodná suma úveru 32.000,- Sk narástla
až na sumu 1.965,43 Eur, pretože ročne narastala o 18,4% kvôli neplateniu úrokov. Súd vychádzal zo

správnosti účtovníctva Slovenskej sporiteľne a z toho, že istina záväzku žalovanej je 1.965,43 Eur s
tým, že pohľadávku žalobcu vo výške 1.965,43 Eur žalovaná aj uznala dňa 14.10.2011. Súd mal za to,
že žalovaná v čase uznania pohľadávky nevedela o tom, že táto pohľadávka resp. časť je premlčaná.
Podľa názoru súdu však bolo potrebné rozlišovať účinky uznania záväzku podľa § 110 a podľa § 588
Občianskeho zákonníka. V danom prípade žalovaná o premlčaní nevedela a teda nemohla nastať fikcia

existencie dlhu, existencia dlhu bola však v konaní preukázaná inými dôkazmi. Vplyv uznania dlhu na
beh, resp. dĺžku premlčacej doby je upravený v § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a súd mal za to,
že pre vznik tohto následku, teda predĺženie premlčacej doby na 10 rokov od uznania nie je významná
vedomosť o tom, že dlžník uznáva premlčaný záväzok, ako to vyplýva aj z existujúcej judikatúry (R
511/1968). Mal za to, že nárok žalobcu nie je premlčaný, pretože premlčacia doba bola predĺžená do
14.10.2021.

Krajský súd v Prešove na základe odvolania vedľajšieho účastníka uznesením č.k. 7Co/195/2013
- 160 zo dňa 31.3.2014 rozsudok súdu prvého stupňa s výnimkou výroku o zastavení konania v
prevyšujúcej časti zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. Vychádzal z toho, že
právnym titulom uplatneného nároku je dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku

uzatvorená so žalovanou dňa 14.10.2011. Uviedol, že z obsahového hľadiska termínu uznanie záväzku
bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá termín uznanie dlhu, ktoré je upravené v ustanovení §
558 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka bolo
do tohto predpisu zavedené až novelou účinnou od 1.1.1992. Do 31.12.1991 účinný Občiansky
zákonník podmienky uznania premlčaného dlhu vôbec neupravoval. Ak uznanie premlčaného dlhu do

31.12.21991 nebolo viazané na vedomosť dlžníka o premlčaní, z ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nijako nevyplývalo, aby nebolo možné uznať už premlčaný dlh (R 51/1968). Krajský súd
však poukázal na to, že v dôsledku zmeny právnej úpravy uznania premlčaného dlhu po 1.1.1992
právne následky viažúce sa na možnosť počítania 10-ročnej premlčacej doby pri právach písomne
uznaných čo do dôvodu a výšky (§ 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) sú závislé od

toho, či dlžník o premlčaní vedel alebo nie. Vyslovil, že uznanie premlčaného práva zakladá právne
dôsledky uvedené v ustanovení § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka len vtedy, ak dlžník
o premlčaní vedel (§ 558 posledná veta Občianskeho zákonníka). Ak dlžník o premlčaní nevedel,
či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napr. že nepoznal ustanovenia o premlčaní), nemá
jeho uznanie akékoľvek právne účinky. Odvolací súd tiež poukázal na to, že Občiansky zákonník v

ustanovení § 54 neumožňuje spotrebiteľovi sa vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje postavenie. Z výsluchu žalovanej vyplynulo, že táto dohodu o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku podpísala bez toho, aby porozumela jej obsahu. Uviedol, že
uznanie dlhu podľa ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka predstavuje jednostranný úkon dlžníka
adresovaný veriteľovi, a predložená dohoda takýto charakter jednostranného právneho úkonu nemá,

nakoľkobolavopredpripravenážalobcomapredloženážalovanejnapodpisnajednotnompredtlačenom
formulári obsahujúcom okrem dohody o uznaní záväzku aj dohodu o úhrade pohľadávky v splátkach
a rozhodcovskú doložku. Z dohody nie je zrejmé, aby žalovanej boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné
informácie o tom, čo znamená uznanie dlhu. Podpisom tejto dohody ale bez akýchkoľvek pochybností
dochádza k predĺženiu 3 - ročnej premlčacej doby upravenej v ustanovení § 101 Občianskeho zákonníka

na 10-ročnú premlčaciu dobu uvedenú v § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom zákaz zhoršenia
zmluvného postavenia spotrebiteľa priamo vyplýva z ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Po zmene zákonného sudcu (po zmene v obsadení súdu) súd vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní
doplnil rozhodujúce skutočnosti v zmysle § 79 O.s.p., ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu

a výšky, t.j. presne špecifikoval z čoho pozostáva žalovaná suma (poskytnuté peňažné prostriedky,
prípadne zostávajúca istina, poplatky, úroky), z akých právnych skutočností odvodzuje svoj nárok (napr.
len uznanie dlhu, alebo aj konkrétne ustanovenia zmluvy) a kedy dlh, resp. jeho jednotlivé časti vznikli.
Súd vo výzve poukázal na to, že pre povinnosť tvrdenia nepostačuje jednoduché vyčíslenie sumy a
predloženie tzv. platobnej histórie žalovaného bez toho aby bolo zrejmé, ktoré z tam uvedených súm

si uplatňuje v konaní a z akých dôvodov. Žalobca na výzvu (doručenú jeho právnemu zástupcovi dňa
30.9.2014) v stanovenej lehote neodpovedal. Na pojednávaní uplatnenú pohľadávku pozostávajúcu z
istiny vo výške 1.965,43 Eur špecifikoval tak, že pozostáva z peňažných prostriedkov, ktoré žalovaný
čerpal v celkovej výške 1.062,21 Eur, po odpočítaní úhrad, ktoré žalovaný uhradil v celkovej výške363,17 Eur, a po započítaní poplatku za správu účtu a poplatkov za upomienky v celkovej výške 184,54
Eur (ktoré žalobca bližšie nešpecifikoval, neodôvodnil a ani nepreukázal) a zmluvného úroku v celkovej
výške 1.074,26 Eur tak, ako sú označené v platobnej histórii a špecifikované v písomnom podaní zo dňa

4.3.2015(ktorépredložilnatomtopojednávaní).Vtomtopodanížalobcauviedol,že„vzmyslečl.Izmluvy
sa odporca zaviazal splatiť celý úver s úrokovou sadzbou vo výške 18,40% p.a.“, a uviedol ako vyčíslil
zmluvný úrok v celkovej výške 1.074,26 Eur za jednotlivé mesiace. Podľa tohto podania zmluvný úrok
za jednotlivé mesiace počítal podľa vzorca: aktuálna výška poskytnutého úveru (po odpočítaní úhrad
odporcu) + vyčíslený zmluvný úrok a vyčíslené poplatky z predchádzajúceho obdobia * 18,40 % (ako

výška úrokovej sadzby pre príslušné obdobie) / 360 (počet dní v roku) * počet dní príslušného obdobia.

Žalovaná sa na pojednávanie nedostavila a ani nepožiadala z dôležitého dôvodu o odročenie, a preto
súd v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jej neprítomnosti, a prihliadol pritom na obsah
spisu a vykonané dôkazy (doručené a nespochybnené listiny podľa § 129 ods. 1 O.s.p.).

V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p. musí žalobca vo svojom návrhu pravdivo opísať rozhodujúce
skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení (dôkazná povinnosť).

V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.

Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj

tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné.

Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,

aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Súd vo veci vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, a na základe zhodných
(resp. nespochybnených) tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.) a vykonaných dôkazov zistil tento
skutkový stav:

Dňa 27.11.2006 uzatvoril právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka so
žalovaným ako dlžníkom písomnú zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Podľa článku I.
predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkovi v sume, mene a za
podmienok dohodnutých v tejto zmluve o úvere. Dlžník sa v nej zaviazal za dohodnutých podmienok

poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v úverovej zmluve. Medzi
základným podmienkami bolo uvedené: výška úveru 32.000,- Sk, typ a výška úrokovej sadzby: pevná do
konečnej splatnosti úveru 18,4% p.a., spôsob poskytnutia úveru: jednorazovo bezhotovostne, poplatok
za správu úveru 60,- Sk mesačne, výška splátky 878,- Sk, splatnosť prvej splátky 10.12.2006, počet
splátok 60, periodicita a splatnosť splátok: mesačne, k 10. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná

splatnosť úveru: 10.11.2011, splatnosť úrokov: mesačne, v posledný deň kalendárneho mesiaca, ročná
percentuálna miera nákladov 24,57%. Spôsob počítania zmluvných úrokov, teda spôsob uplatňovania
úrokovej sadzby úveru, a to ako a z akej sumy sa uplatňuje, prípadne že dohodnuté úroky sa
pripočítavajú k úveru a podľa dohody zmluvných strán sa stávajú súčasťou poskytnutých peňažných
prostriedkov a úročenej pohľadávky (t.j. povinnosť platiť úroky z úrokov, tzv. anatocizmus) zo zmluvy

nevyplýva. V zmluve je v čl. II bod 3. ešte uvedené, že všetky právne vzťahy vyslovene neupravené
v úverovej zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami úverových podmienok, všeobecných
obchodných podmienok, obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tom poradí.
Určité a zrozumiteľné stanovenie úpravy (resp. odkaz na úpravu) nejakej ďalšej konkrétnej (určitej)časti obsahu zmluvy odkazom na úverové podmienky alebo všeobecné obchodné podmienky (napr.
že úročenie - uplatňovanie úrokovej sadzby, spôsob započítavania úhrad, prípadne povinnosť platiť
poplatky upravujú všeobecné obchodné podmienky) zo zmluvy nevyplýva.

Žalobcom predložené všeobecné obchodné podmienky nie sú nikým (a teda ani žalovaným) podpísané.
Úverové podmienky predložené neboli.

Podľa oznámenia Slovenskej sporiteľne a.s. zo dňa 12.4.2011 adresovaného žalovanej a zmluvy o

postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 Slovenská sporiteľňa a.s. pohľadávku z vyššie uvedenej
úverovej zmluvy postúpila na žalobcu.

Z fotokópie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku a z nespochybnených tvrdení
žalobcu vyplýva, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník podpísali dňa 14.10.2011 v Jarovniciach
(v mieste bydliska žalovanej) - po doplnení žalobcom vopred pripraveného formulára - vyššie označenú

dohodu. Pred podpisom tejto vopred predformulovanej dohody do pripraveného tlačiva rukou doplnili iba
údajeožalovanej,identifikačnéúdajeozmluveuzatvorenejspôvodnýmveriteľom(Slovenskásporiteľňa
a.s., číslo zmluvy XXXXXXXXX, zo dňa 27.11.2006) a údaj o výške sumy 1965,43 Eur do predtlačeného
vyhlásenia, že dlžná suma pozostáva z istiny v tejto výške. V tejto vopred predformulovanej dohode v
časti 2. označenej ako uznanie záväzku je uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) uznávajú

čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s
pôvodným veriteľom. Dôvod dlhu voči veriteľovi (žalobcovi) - t.j. dôvod pohľadávky žalobcu, napr. zmena
v osobe veriteľa a jej dôvod - v dohode uvedený nie je. Ďalej je uvedené, že dlžná suma pozostáva z
istiny vo výške ako bola doplnená (1965,43 Eur), nákladov na inkasné konanie vo výške 150,- Eur a
príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy. Čo sa rozumie tzv. istinou vo výške 1.965,43 Eur,

resp. dôvod tohto dlhu (i s poukazom na to, že predmetom úverovej zmluvy uzatvorenej s pôvodným
veriteľom bolo poskytnutie úveru vo výške 32.000,- Sk, t.j. 1.062,21 Eur) z dohody zrejmé nie je.

V ďalšom texte tejto dohody v časti 3. označenej ako forma splatenia záväzku je v bode 3.1 uvedené,
že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) sa zaväzujú splatiť svoj záväzok voči veriteľovi v mesačných

splátkach s výškou splátky: (neuvedené), dátumom splátky 25. deň v mesiaci a dátumom prvej splátky
25.10.2011. Ďalej je v tomto bode uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) sa zaväzujú k úhrade
príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo zmluvy a narastajúcich úrokov z omeškania počas splácania
s tým, že im bude bez odkladu vyhotovený a zaslaný splátkový kalendár s podrobným rozpisom splátok,
a zároveň berú na vedomie, že zaslanie tohto splátkového kalendára je len pre informačné účely a nemá

vplyv na platnosť tejto dohody. V závere tohto bodu je (v žalobcom vopred pripravenej predformulovanej
časti) uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (dlžník) vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu
a jeho následkoch. Vzhľadom na uvedenú formuláciu, jej umiestnenie v bode 3.1 k textu o záväzku
k úhrade príslušenstva pohľadávky a narastajúcich úrokov z omeškania, a nedostatok špecifikácie
premlčaného dlhu však to, čo sa tým má na mysli - či všeobecná vedomosť o inštitúte premlčania dlhu,

alebo vedomosť o premlčaní (v tomto bode uvedeného) záväzku k úhrade príslušenstva pohľadávky
vyplývajúcehozozmluvy,resp.určiteazrozumiteľnevedomosťopremlčanínejakéhokonkrétnehoiného
dlhu alebo jeho časti - z tejto písomnej dohody zrejmé nie je.

Podľa § 558 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo aj „OZ“) ak niekto uzná písomne,

že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri
premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho
premlčaní.

Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a

plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 110 ods. 1 veta druhá OZ ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa
za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie
premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Podľa § 34 OZ právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo
povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.Podľa § 35 ods. 2 OZ právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového
vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom.

Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho

obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Žalobca svoje právo odvodzuje jednak z uznania dlhu a súčasne z postúpenej pohľadávky zo zmluvy o
splátkovom úvere. Predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku však nemá
účinky platného uznania dlhu, teda nepreukazuje existenciu konkrétneho dlhu určeného čo do dôvodu
aj výšky, a súčasne ani prerušenie plynutia a predĺženie premlčacej doby.

Ako už uviedol Krajský súd v Prešove v uznesení vydanom v tejto veci, z obsahového hľadiska termínu
uznanie záväzku bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá termín uznanie dlhu. V zmysle ust. § 558 OZ
je pritom uznanie dlhu nepochybne jednostranný právny úkon, ktorým dlžník písomne uznáva, že zaplatí
svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, a ktorý preto pre svoju platnosť, podobne ako iné právne úkony,

musí byť prejavom vôle (teda vyjadrením vôle) konajúceho (ktorá by preto mala byť daná) smerujúcej k
určitému a zrozumiteľnému uznaniu povinnosti zaplatiť nejaký svoj konkrétny dlh určený čo do dôvodu
aj výšky (teda k vzniku tých a práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú).
Pri premlčanom dlhu sa zároveň vyžaduje, aby ten, kto dlh uznal, súčasne vedel o jeho premlčaní. Iba
naplnenie všetkých týchto predpokladov zakladá právnu domnienku existencie, resp. trvania dlhu v čase

jeho uznania podľa § 558 OZ, a na druhej strane tomu zodpovedajúce právo na zaplatenie uznaného
dlhu. Dlžník sa i tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania neexistoval. V
takom prípade ale dôkazné bremeno (vyvrátenie právnej domnienky) zaťažuje jeho.

V danom prípade predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku nemá všetky

náležitosti platného uznania dlhu, a to z viacerých aspektov.

Uznanie záväzku v nej je predovšetkým neurčité a v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ preto neplatné. V
predloženej dohode totiž, okrem odkazu na zmluvu uzavretú s pôvodným veriteľom, nie je uvedený
žiadny dostatočne určitý dôvod dlhu žalovaného voči žalobcovi určujúci zároveň aj jeho výšku (napr.

povinnosť nahradiť škodu, zaplatiť kúpnu cenu alebo jej časť, vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky,
zaplatiť úroky a pod.). V tejto súvislosti súd pripomína, že iba jednoduchý odkaz na zmluvu (a to dokonca
uzavretú len s pôvodným veriteľom, bez určenia právneho dôvodu dlhu voči žalobcovi) z ktorej mal
dlh všeobecne vzniknúť, nepochybne nie je (minimálne dostatočne konkrétnym a určitým) určením
dôvodu dlhu, ale len odkazom na právny úkon smerujúci nanajvýš k vzniku práv a povinností (záväzkov)

v ňom vymedzených, a právnym dôvodom dlhu (ak by z tohto právneho úkonu po naplnení ďalších
predpokladov vznikol) by bola napr. povinnosť zaplatiť kúpnu cenu za dodaný tovar, povinnosť poskytnúť
resp. vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, úroky, poplatky a
podobne. Okrem toho je zrejmé, že odkaz na zmluvu s pôvodným veriteľom bez ďalšieho nevyjadruje
dôvod dlhu voči inému veriteľovi. Žalobca teda nepreukázal, že by žalovaný písomne uznal, že zaplatí

dlh určený čo do právneho dôvodu a jeho výšky. Určitý prejav vôle žalovanej, že zaplatí žalobcovi svoj
dlh určený voči nemu čo do konkrétneho právneho dôvodu a výšky z dohody nevyplýva.

Okrem určitosti uznania dlhu (prejavu vôle) je pritom pochybná aj k tomu smerujúca vedomostná
resp. vôľová zložka, teda samotná vôľa žalovanej. Z predloženej vopred formulovanej dohody je

totiž zrejmé, že táto bola pripravená žalobcom. Dohoda je pritom prioritne v záhlaví označená ako
dohoda o uzavretí splátkového kalendára, a vzhľadom na to, že uznanie záväzku dlžníka voči veriteľovi
(dokonca bez výslovného uznania že zaplatí - porovnaj znenie § 558 OZ) je v tejto dohode súčasťou
zloženého neprehľadného právneho úkonu (zahŕňajúceho aj neurčitú dohodu o neurčených mesačných
splátkach, o rozhodcovskej doložke a o súhlase so spracovaním osobných údajov), a skutočnosť, že

hore popísané neurčité uznanie záväzku je v jednej časti dohody, a všeobecne formulovaná vedomosť
dlžníka o premlčaní dlhu (predformulovaná žalobcom, bez vymedzenia premlčanej časti) je neprehľadne
zakomponovaná v inom odseku tejto dohody, ako i s poukazom na to, že žalobca žalovanú (za
účelom podpísania tejto dohody) sám vyhľadal v jej domácnosti (s nepochybným zámerom aktívnehovymáhania,resp.vyžadovaniaokamžitejúhradydlhu)vyvolávapochybnostioriadnejaúplnejvedomosti
žalovanej o obsahu tohto právneho úkonu (či už pre omyl skutkový alebo právny) a jej vôli uznať,
že zaplatí svoj (v tom čase už aj nepochybne čiastočne premlčaný) dlh. V realite praktického života

je totiž nepravdepodobné, aby dlžník bez akejkoľvek výhody (či už napr. čiastočného odpustenia
dlhu, navýšenia úveru, alebo predĺženia splatnosti vo forme nových konkrétnych splátok - ktoré neboli
dojednané) s plním vedomím podpísal uznanie záväzku, ktorý už bol v tom čase v časti splátok dokonca
premlčaný, a žiadnu logickú úvahu v tomto smere neponúkol ani žalobca. Vzhľadom na uvedené mal
súd za to, že žalobcom predložené uznanie dlhu bolo nie len že neurčité, ale pre nedostatok vedomosti

a k tomu smerujúcej vôle nebolo zo strany žalovaného ani dané, preto nemá žiadne právne účinky.

Navyše ak žalobca svoje právo odvodzuje z pohľadávky veriteľa zo zmluvy o splátkovom úvere
postúpenej mu od jeho právneho predchodcu, ktorá v čase jej uzavretia bola zmluvou o spotrebiteľskom
úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v tom čase (ďalej
len „ZoSU“), a po postúpení pohľadávky tak žalobca v zmysle ust. § 524 OZ vstúpil do právneho

vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy na miesto pôvodného veriteľa a stal sa veriteľom namiesto neho,
jeho právny vzťah so žalovanou je potrebné posudzovať aj podľa ustanovení spotrebiteľského práva.
V tejto súvislosti síce platí, že vznik resp. založenie právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa
posudzujú podľa predpisov účinných v čase ich vzniku, avšak na zmenu v obsahu záväzkov (ktorou
dohoda o možnosti splácať záväzok v splátkach, ktorou podľa žalobcu dochádza k zmene v spôsobe

plnenia záväzku, nepochybne je) sa vzťahujú ustanovenia právnych predpisov účinných v čase ich
zmeny, vrátane v tom čase účinných predpisov na ochranu spotrebiteľa. Tieto ustanovenia teda treba
aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, resp. ju menia
a dopĺňajú, a teda aj na právny úkon uznania dlhu. Podľa týchto ustanovení pritom okolnosti, spôsob
uzavretia, obsah a účel predloženej dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súd

hodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá je v zmysle ust. § 7 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom v čase jej podpisu (ďalej len „ZoOS“) zakázaná, a z nej odvodzovanému
právu preto v zmysle § 3 ods. 1 OZ nemožno priznať súdnu ochranu.

Podľa § 2 písm. p) ZoOS obchodnou praktikou konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo

vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s
propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi.

Podľa § 7 ods. 2 ZoOS obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami
odbornej starostlivosti (pričom odbornou starostlivosťou je úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti,

ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca
čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti -
§ 2 písm. u) ZoOS), a b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie
priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému
je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú

skupinu spotrebiteľov (pričom podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa je využitie
obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri
dostatku informácií inak neurobil - § 2 písm. r) ZoOS).

Podľa § 7 ods. 4 ZoOS Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé

opomenutiekonaniapodľa§8,pričompodľa§8ods.3ZoOSobchodnápraktikasapovažujezaklamlivú,
ak opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to,
aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný
spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil

Podľa § 4 ods. 6 ZoOS ak sa zmluva medzi predávajúcim a spotrebiteľom uzatvára písomne a
obsahuje ustanovenia, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ale
nemohol ovplyvniť ich obsah, predávajúci je povinný zmluvné podmienky formulovať zrozumiteľne. V
pochybnostiach platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, ibaže súlad týchto podmienok so zákonom je
predmetom kontroly orgánu dozoru.

Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase podpísania dohody o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom.Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré

mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Skutočnosti, že predmetná dohoda (v rozpore s vyššie definovanou požiadavkou odbornej starostlivosti
ako osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi pri konaní vo vzťahu
k priemernému spotrebiteľovi): 1. bola podľa svojho označenia predkladaná prioritne ako dohoda o
uzavretí splátkového kalendára, 2. bola pripravená vopred žalobcom a predkladaná žalovanému v

jeho domácnosti len krátko pre jej podpisom bez jeho možnosti ovplyvniť jej obsah, a najmä 3. bola
pripravená a predložená spotrebiteľovi bez jasného a preukázateľného vysvetlenia celého jej účelu a
významu, 4. bola naformulovaná neprehľadne so zakomponovaním vedomosti o premlčaní dlhu na
inom mieste než bolo vyhlásenie o uznaní záväzku, a 5. bola formulovaná bez jednoznačne uvedeného
uznania dlhu so záväzkom (vyhlásením) žalovaného že zaplatí žalobcovi dlh určený voči nemu čo do

základu a výšky, súd hodnotí ako konanie, opomenutie vysvetlenia a spôsob vyjadrovania (obchodnú
praktiku) v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktorá zároveň nepochybne mohla obmedziť
schopnosť spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácii inak neurobil, teda ako nekalú
obchodnú praktiku. Okrem toho uznanie premlčaného dlhu zo strany spotrebiteľa znamená nepochybne
aj zhoršenie jeho zmluvného postavenia, a porušuje tak aj zákaz vyplývajúci z ust. § 54 ods. 1 OZ, a

dohoda o uznaní dlhu je tak aj z tohto dôvodu neplatná.

Súd tiež pripomína, že uznať možno len existujúci dlh, čo napokon súvisí aj sekundárnym uplatňovaním
nároku priamo z postúpenej pohľadávky zo zmluvy o úvere.

Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez

súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

Postúpenie pohľadávky je vo všeobecnosti upravené v ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Postúpenie pohľadávky bankou má však osobitnú zákonnú úpravu, a z citovaného ustanovenia je
zrejmé, že banka, ktorou je aj Slovenská sporiteľňa, a.s. od ktorej žalobca odvodzuje svoje právo v tomto
konaní,môžesvojupohľadávkuzodpovedajúcupeňažnémuzáväzkuklientaajbezjehosúhlasupostúpiť
inej osobe len ak je jej klient napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v

omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku. Platné postúpenie peňažnej pohľadávky
banky teda predpokladá, že klient je v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku,
a súčasne že bol na úhradu bankou písomne vyzvaný, a že toto omeškanie so splnením čo len časti
jeho peňažného záväzku aj napriek písomnej výzve banky trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní. V danom prípade ale predchádzajúca písomná výzva banky a aj napriek tejto výzve nepretržité

dlhšie ako 90 kalendárnych dní trvajúce omeškanie klienta (žalovaného) so splnením jeho peňažného
záväzku pred postúpením pohľadávky preukázané nebolo. Inými slovami, z nespochybnených tvrdení
žalobcu je síce zrejmé, že žalovaná je v omeškaní so splnením peňažného záväzku voči banke, ale
skutočnosť, že v čase postúpenia pohľadávky bola zo strany banky vyzvaná a napriek tejto výzvebola nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti tohto svojho
peňažného záväzku v konaní preukázaná nebola. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že
banka nebola oprávnená pohľadávku postúpiť na žalobcu, postúpenie je teda v rozpore so zákonom, a

preto neplatné, a žalobca z toho titulu nemá právo na úhradu záväzku zo zmluvy o splátkovom úvere
(na jeho úhradu nie je a ani v čase uznania dlhu nebol aktívne vecne legitimovaný). V súvislosti s
poukazom žalobcu na možnosť dispozitívnej úpravy zmluvných vzťahov odchylne od zákona podľa §
89 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a oprávnenie banky postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky
podľa bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok súd pripomína, že ust. § 89 ods. 1 tohto

zákona v znení účinnom v čase postúpenia takúto možnosť odchylnej úpravy nezakotvovalo, navyše
takéto dojednanie nebolo súčasťou samotnej zmluvy, ale len rozsiahlych, neprehľadných a účastníkmi
nepodpísaných všeobecných obchodných podmienok (majúcich 29 strán), a aj podľa neskoršej právnej
úpravy v zmysle ust. § 54 ods. 1 OZ je takéto zmluvné dojednanie, ktorým si spotrebiteľ zhoršuje svoje
zmluvné postavenie, neprípustné.

Súd napokon pre úplnosť súd poukazuje aj na to, že ak by aj postúpenie pohľadávky bolo platné a
žalobca svoje právo odvodzuje zo zmluvy o splátkovom úvere, zmluvu a uplatnené nároky by bolo
potrebné posúdiť podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
jej uzavretia („ZoSU“).

Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Nasledujúce dispozitívne ustanovenia Obchodného zákonníka (od ktorých sa strany v zmysle § 263 ods.

1 OBZ môžu odchýliť) stanovujú výšku úrokov, ich uplatňovanie, ako aj pravidlá splácania a splatnosti
úrokov.

Podľa § 502 ods. 1 OBZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky
v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.

Podľa§503ods.2OBZaksaposkytnutépeňažnéprostriedkymajúvrátiťvsplátkach,súvdeňsplatnosti
každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

Podľa § 503 ods. 3 OBZ dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou

v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.

V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorá má v
zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu spravujúceho
sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom však vyplýva, že v

podrobnostiach ide o nároky medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom vyplývajúce
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť
aj podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
(ďalej len „ZoSU“), ktorý stanovuje špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.

Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

Podľa § 4 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

Obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú uvedené v ust. § 4 ods. 2 ZoSU,
podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať

a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet
týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto
možnosť využiť,
b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia
tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom,

e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
f) meno a adresu spotrebiteľa,
g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov,
h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná

percentuálna miera nákladov,
i) výpočet nákladov uvedených v §2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej
miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie
sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.

Podľa § 273 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky

vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky,
ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou
osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny
predpis ustanovuje inak.

Podľa § 4 ods. 4 ZoSU pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere
platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo
b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

V zmysle ust. § 4 ods. 5 ZoSU však platí, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo
poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Podľa všeobecne akceptovaného výkladu úrokom sa rozumie príjem (výnos) z určitého kapitálu. Pri
peňažných prostriedkoch je to cena za získanie peňazí od niekoho druhého, ktorú musí zaplatiť dlžník

veriteľovi.

Z povahy veci ako úverového vzťahu s povinnosťou dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné
prostriedky a zaplatiť určité (dohodnuté) úroky (§ 497 OBZ), v spojení s citovanými zákonnými
ustanoveniami (s prihliadnutím na právo dlžníka, ak nie je dohodnuté inak, vrátiť poskytnuté peňažné

prostriedky pred dobou určenou v zmluve, a jeho povinnosť zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia
do vrátenia peňažných prostriedkov) vyplýva, že úrok, resp. spôsob úročenia a splácania úveru a jeho
jednotlivých častí musí byť vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti o
obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia), a musí byť uvedený v
písomnej úverovej zmluve, na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis. Inak sa úver považuje za bezúročný

a bez poplatkov, resp. veriteľ na úroky a poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere, nárok nemá.

To znamená, že pre nárok na úroky musí byť v písomnej úverovej zmluve dojednaná úroková sadzba
spotrebiteľského úveru a súčasne podmienky ktoré upravujú jej uplatňovanie - ktorými sa, vychádzajúc

z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo zrejmé ako, resp. z akej sumy
a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov, alebo od reálneho
poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného času v prípade
dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do stanoveného času
splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosť platenia úrokov

(napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných prostriedkov)

Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom zároveň
vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysle ZoSU súspôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, a ktoré preto musí žalobca v súvislosti s nimi pre úspech v konaní riadne tvrdiť (a
preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia a splácania

úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon s takýmto
prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné kedykoľvek
určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné

podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického
a vysvetľujúceho charakteru), keďže s týmito informáciami musí byť spotrebiteľ oboznámený už
pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo formulári o zmluvných podmienkach zmluvy o
spotrebiteľskom úvere (§ 3 ZoSU), a nič by preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť
tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho
tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani

neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných podmienkach), pretože ak má byť súčasťou
zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá
ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodné
podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo
zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v

obchodných podmienkach), písomne (§ 4 ods. 1 ZoSu), a zároveň aj nie menším písmom ako iná časť
takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak však nebolo.

V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o úvere ako dvojstranného
právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná

drobným písmom s prípadným súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných
náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd
zdôrazňuje,ževprípadekonfliktuzáujmovspotrebiteľaajehozmluvnéhopartnerajepotrebnéposkytnúť
vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je
potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v

neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa
podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak
učiní, spreneverí sa princípu dôvery, a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu pre
rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013, sp. zn.
I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute (argumentum
a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných náležitostiach zmluvy
- úrokoch a poplatkoch, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných
podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný

súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo,
v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj
tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného
charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby
nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru,

a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom
písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,
že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.

V danom prípade, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa § 157

ods. 2 O.s.p. (s uvedením čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov) považuje súd za potrebné
poukázať predovšetkým na to, že žalobca vo svojom návrhu v súvislosti s úverovou zmluvou v podstate
ani len priamo netvrdil všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a
komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov,
v nadväznosti na ich často neprijateľne zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k

spotrebiteľom, stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov
nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už reagoval aj zákonodarca, a
v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016) už výslovne
stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné nahradiť odkazom na označenédôkazy. V danom prípade však ani z týchto príloh nevyplývajú všetky dôvody uplatnených nárokov.
Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (pojem
použil Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz

). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s
požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností
tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť (a to už i vo vzťahu k tzv. istine - kde
absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí peňažný prostriedkov v určitej výške a záväzku
na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu tohto vrátenia).

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec

netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

„Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh

rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť

žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným bola uzavretá platná písomná
zmluva o spotrebiteľskom úvere so záväzkom veriteľa poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky,

a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi určité úroky (a
poplatky), a ďalej že mu veriteľ určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich nevrátil,
prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (a poplatky), a že zmluva obsahuje všetky
obligatórne obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne ani netvrdil, a
žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením

o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

Na doplnenie uvedeného súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010,
sp. zn. 33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin
a v žalobě (či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením

odkázal na tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými
zjištěními, která soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu
a odpovědnost příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami
občanského (sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

Ak pritom súd v tomto prípade z tvrdení žalobcu a predložených príloh (dôkazov) podľa ich obsahu
a zmyslu (v snahe o maximálne potlačenie formalizmu pri extenzívnom výklade) vo vzťahu k
časti požadovanej sumy (istine) napokon nepriamo odvodil uplatnenie nároku právom na vrátenie
poskytnutých (žalovaným čerpaných) peňažných prostriedkov, vo vzťahu k zvyšku - k požadovaným
úrokom (a poplatkom) však rozhodujúce skutkové okolnosti zo žaloby a príloh (z predložených dôkazov)

nevyplývajú ani nepriamo. Zo skutočností uvedených žalobcom totiž nevyplýva dohoda o úrokoch s
uvedením určitého a zrozumiteľného spôsobu uplatňovanie úrokovej sadzby. Celá argumentácia k nim
je v podstate založená len na dôvere v ich strohé vyčíslenie z tzv. bankového systému (výpise z
účtu) vypracovanom žalobcom. Obdobný postup bol síce v minulosti možný v zmysle bývalého (dnes
už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003) ak sa právo opieralo

o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva,
kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to
len pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom
konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontrolynárokov zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení
sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí

právo vyplývať. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že evidovanie pohľadávky v uvedenom výpise
banky je snáď akousi verejnou listinou, a tento výpis potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky
voči žalovanému. Podľa § 134 O.s.p. iba listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi
orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné,
potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak,

i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.

Vo vzťahu k požadovanej sume úrokov (a poplatkov) žalobca neuviedol (ani nepriamo v prílohách)
všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. Pri uplatnení
vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich uplatnenie
(nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby s poukazom na

konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm - z ktorých sa uplatňuje,
s uvedením konkrétnych období - za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje, spolu s ich skutkovým
odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých, však v danom prípade
zo žaloby nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť.

Žalobca síce napokon v podaní predloženom na poslednom pojednávaní poukázal na ich výpočet, z
ktorého vyplýva, že zmluvné úroky každý mesiac pripočítaval k aktuálnej výške poskytnutých peňažných
prostriedkovaďalejúročil,právonatakétoúroky,tedažetakýto(aleboiný)spôsobuplatňovaniaúrokovej
sadzby bol dohodnutý a uvedený v úverovej zmluve, a veriteľ mal naňho právo, však v konaní tvrdené
a preukázané nebolo.

V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť
všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani
oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto
len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených

skutočností právo na úroky a poplatky nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), nemožno mu priznať
súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

Vzhľadom na uvedené by žalobca mohol mať nárok iba na vrátenie poskytnutých peňažných
prostriedkov vo výške 32.000,- Eur (1.062,21 Eur), z ktorých 363,17 Eur žalovaná už uhradila, a keďže

splnenie dlhu bolo dohodnuté v mesačných splátkach po 878,- Sk, čomu by celkovo zodpovedalo
36,44 splátok so splatnosťou prvej splátky 10.12.2006, vzhľadom na poslednú úhradu a uplynutie
trojročnej premlčacej doby od ich splatnosti by bolo právo na splnenie absolútnej väčšiny splátok ku
dňu podania žaloby v zmysle ust. § 101 OZ už i premlčané. „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,

sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou“ (rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014).

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§142ods.1vspojenís§151ods.1O.s.p.,keďžalovanému,ktorý
bol v konaní úspešný, bolo potrebné priznať náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva, keďže však o trovách konania rozhoduje súd na návrh, žalovaný si ich náhradu
neuplatnil a žiadne trovy mu zrejme ani nevznikli, a neúspešný žalobca na ich na náhradu nemá právo,

súd náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z nich.

Vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na strane procesne úspešného žalovaného, súd priznal
náhradu trov konania pozostávajúcich z trov jeho právneho zastúpenia na odmene za zastupovanie vo
výške 704,25 Eur za 6 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podania na

súd - vyjadrenie zo dňa 22.11.2012, stanovisko zo dňa 6.5.2013, odvolanie zo dňa 13.8.2013 a účasť na
pojednávaní 29.5.2013 a 30.6.2016) po 91,29 Eur, vrátane režijného paušálu 2 x 7,63 Eur, 3 x 7,81 Eur
a 1 x 8,58 Eur k týmto úkonom, a za stratu času počas cesty na pojednávanie zo Stropkova do Prešova
a späť 52,04 Eur za 4 polhodiny po 13,01 Eur v roku 2013 a 57,20 Eur za 4 polhodiny po 14,30 Eur vroku 2016, podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z.), a na hotových výdavkoch jeho právneho zástupcu vo výške
54,- Eur za cestovné na pojednávanie dňa 29.5.2013 zo Stropkova do Prešova a späť vo výške 29,- Eur
použitím motorového vozidla Toyota Rav4 ev.č. SP111AH (2 x 50 km x 0,18 Eur základná náhrada podľa

opatrenia MPSVRSR č. 632/2008 Z.z. + 11,- Eur za spotrebované PHM pri priemernej kombinovanej
spotrebe podľa technického preukazu 8,6 l/100 km a cene nafty 1,241 Eur, t.j. 2 x 50 km x 0,086 l/km
x1,241Eur), a za cestovné na pojednávanie dňa 30.6.2016 zo Stropkova do Prešova a späť vo výške
25,- Eur použitím motorového vozidla BMW 535d GT ev.č. SP341AM (2 x 50 km x 0,18 Eur základná
náhrada podľa opatrenia MPSVRSR č. 632/2008 Z.z. + 7,- Eur za spotrebované PHM pri priemernej

kombinovanej spotrebe podľa technického preukazu 7,1 l/100 km a cene nafty 1,049 Eur, t.j. 2 x 50 km
x 0,086 l/km x1,241Eur), po prirátaní 20% DPH (keďže právny zástupca preukázal, že je platcom DPH)
spolu 909,90 Eur.

Keďže vedľajšieho účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania zastupoval advokát, podľa
§ 149 ods. 1 O.s.p. je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníododňadoručeniajehopísomnéhovyhotovenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že´

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.