Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 28, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoZm/77/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113208164
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113208164.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek

senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so
sídlom Politických väzňov 1272/21, Nové Mesto, Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, práv.
zast. advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti
žalovanej: C. C., bytom W. XXXX/XX, O., o zaplatenie zmenkovej sumy 1.809,11 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 39CbZm/192/2013-90 zo dňa 10.
februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo

zmenkovej sumy n e p r i p ú š ť a.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu o zaplatenie zmenkovej sumy 1.809,11
Eur s príslušenstvom, zmenkovej odmeny a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého
stupňa uviedol, že mu bol doručený návrh žalobcu na uplatnenie pohľadávky na príslušnom tlačive podľa

nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Pri určení
právomoci, vecnej a miestnej príslušnosti postupoval podľa článku 3, článku 19
a článku 25 bod Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001
o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Brusel I)
v spojení s § 84 O.s.p.. Pri určovaní rozhodného práva postupoval súd prvého stupňa podľa § 10 ods.
1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom

a procesnom (ďalej len ZMPSP) a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,
nakoľko jeho použitie zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu. O podanej žalobe súd
prvého stupňa rozhodol rozsudkom č.k. 39CbZm/192/2013-35 zo dňa 27.09.2013, ktorým žalobu
zamietol a odporkyni nepriznal náhradu trov konania. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcu
uznesením č.k. 8CoZm/46/2014-65 zo dňa 01.10.2014 rozsudok Okresného súdu Trenčíne zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa odňal účastníkom konania procesné
právo podľa § 123 O.s.p. vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Z obsahu spisu nemal

preukázané splnenie poučovacej povinnosti voči žalobcovi podľa § 120 ods. 4 O.s.p. V danej veci súd
prvého stupňa opätovne nariadil na prejednanie veci pojednávanie na deň 10.02.2015. S predvolaním
na pojednávanie účastníkov konania riadne poučil o ich procesných právach a povinnostiach a
upovedomil ich o tom, že na právny vzťah bude aplikovať normy spotrebiteľského práva. Súd prvéhostupňa vykonal pojednávanie v neprítomnosti účastníkov konania postupom podľa § 101 ods. 2
O.s.p., vzhľadom k tomu, že žalobcovi bol termín pojednávania riadne oznámený, na pojednávanie sa
nedostavil a nepožiadal o odročenie z dôležitých dôvodov. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého

stupňa preukázané, že dňa 14.09.2010 žalovaná uzatvorila so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o.,
IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol
žalovanejposkytnutýúvervovýške1.400Eur(ktorévdeňpodpisuzmluvyajprevzala),ktorýsažalovaná
zaviazala vrátiť zvýšený o poplatok 1.216 Eur, t.j. žalovaná sa zaviazala zaplatiť celkovo čiastku
2.616 Eur v 12 mesačných splátkach po 218 Eur počnúc dňom 20.10.2010. Úverová zmluva má

formu predtlačeného formulára. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné zmluvné podmienky
poskytnutia úveru. Súčasťou Všeobecných zmluvných podmienok je pod bodom 13. Dohoda o vyplnení
zmenky, z ktorej vyplýva, že na zabezpečenie peňažného záväzku, dlžník ako vystaviteľ zmenky,
vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie
sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli,
že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 zmluvných

podmienok stane celý dlh splatný okamžite. Právne vec posúdil súd prvého stupňa podľa ním citovaných
príslušných ustanovení slovenského hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona
č. 129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch, zákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvznení
neskorších predpisov, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len ZZŠ) a Obchodného
zákonníka s poukazom na článok 1 ods. 1, článok 2 písm.

a/, b/, c/, článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 1/, 2/, článok 5, článok 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS. Súd prvého
stupňa ustálil, že zmluva o úvere je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou so znakmi spotrebiteľskej
zmluvy podľa § 52 a nasl. Obč. zák.. V uvedenom prípade bola uzavretá zmluva označená ako zmluva
o úvere uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zák. a v článku 16 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že všetky ich právne vzťahy sa budú upravovať

Obchodným zákonníkom. Uvedené označenie ani dojednanie nie je prekážkou aplikácie ustanovení
Obč. zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a ďalších právnych predpisov spotrebiteľského práva.
Vzhľadom k tomu, že osobitným zákonom je v rámci nášho právneho poriadku upravené poskytovanie
spotrebiteľských úverov, súd prvého stupňa ďalej skúmal, či predmetný právny vzťah nepodlieha režimu
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ( účinného v čase ustanovení dňa 02.04.2010),

resp. režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Súd
prvého stupňa zhrnul, že právny vzťah, ktorý vznikol medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
je spotrebiteľským právnym vzťahom, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia spotrebiteľského práva a medzi
nimi aj zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. a č. 258/2001 Z.z., v časti týkajúci sa
prostriedkov zabezpečenia nárokov veriteľa zo spotrebiteľského úveru, vzhľadom k § 25

ods. 5 zákona č. 129/2010 Z.z.. Po preskúmaní zmluvy vrátane jej všeobecných podmienok poskytnutia
úveru dospel súd prvého stupňa k záveru, že zmluva obsahuje dojednania , ktoré neúmerne hrubo
narušujú rovnováhu zmluvných strán , a to v neprospech spotrebiteľa. Konštatoval, že právnemu
predchodcovi žalobcu nevzniklo oprávnenie voči žalovanej požadovať zaplatenie sumy 1.216 Eur
ako poplatku , ani vyplniť sumu vo vystavenej zmenke žalovanou. Hrubým porušením rovnováhy

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa je aj dojednanie zmluvných pokút. Neprijateľné individuálne
nedojednané zmluvnépodmienky aopäťhrubénarušenie rovnováhymožnovidieťajvďalšíchčlánkoch
zmluvy, či už v čl. 11, v ktorom je zakomponované, že dlžník uznáva dlžnú sumu v celej výške, vrátane
poplatku, či v čl. 13, ktorého súčasťou je dohoda o vyplnení zmenky. Ustálil absolútnu neplatnosť
uzatvorenej zmluvy podľa § 39 Obč. zák.. Uviedol, že pokiaľ si žalobca uplatnil práva zo zmenky, ktoré

zabezpečovala úverovú zmluvu, pri ktorej súd zistil jej absolútnu neplatnosť, pričom súčasťou tejto
zmluvy bola aj dohoda o zabezpečení pohľadávky zmenkou a dohoda o vyplnení biancozmenky sú aj
tieto dohody neplatné. Vzhľadom k tomuto záveru súd prvého stupňa uviedol, že právny predchodca
žalobcu nemohol vzhľadom k neplatnej zmluve na základe neplatných dojednaní vyplniť biancozmenku,
ani ju ďalej indosovať žalobcovi. Absolútna neplatnosť zmluvy o úvere, ako aj jej článku 13, a to dohody

o zabezpečení zmenkou a vyplnení biancozmenky, ktorá bola súčasťou zmluvy o úvere sama o sebe nie
je dôvodom neplatnosti zmenky. Neplatnosť uvedenej dohody však znamená neexistenciu kauzálneho
vzťahu medzi konkrétnou pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať, čo znamená, že v
uvedenom prípade nedošlo k platnému vzniku zmenkového vzťahu. Súd prvého stupňa poukázal na
to, že je treba rozlišovať medzi neplatnosťou zmenky, a to z dôvodu nesplnenia podstatných náležitostí

resp. vyplnenia v rozpore so zákonom
č. 191/1950 Zb. a neplatnosťou zmluvy, dojednania o vyplnení zmenky za účelom zabezpečenia
konkrétnej pohľadávky, či už pre rozpor s dobrými mravmi, neprijateľnými podmienkami, či
nerešpektovaním zákonného obmedzenia maximálnej výšky zmenkovej sumy (rozsudok NS SR sp. zn.1 Obdo V 43/2006). Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa mal preukázanú absolútnu neplatnosť
zmluvy o úvere, súčasťou ktorej bola Dohoda
o vyplnení zmenky za neplatnú z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, na základe takto neplatnej dohody

nevzniklo právnemu predchodcovi právo biancozmenku vyplniť, ako ani právo na základe zmenky
požadovať plnenie vzťahujúce sa k uvedenému úverovému právnemu vzťahu. Vzhľadom k tomu, že toto
právo nevzniklo právnemu predchodcovi žalobcu, nemohlo indosovaním ani prejsť na žalobcu, preto
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd prvého stupňa konštatoval aj rozpor zmenkového úroku 0,25
% denne

(91,25 % ročne). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p..
Žalovanej ako úspešnému účastníkovi konania súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal z
dôvodu, že žalovaná si právo na náhradu trov konania neuplatnila.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.

2 písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§
205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní
uviedol, že v prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu
práva Európskej únie, a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo

všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaná nedoručila súdu
žiadnu odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný
postupovať podľa čl. 7 ods. 3 tohto Nariadenia. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci vykonal
dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi.
Žalobca ani žalovaná dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli. Súd prvého stupňa vykonal nikým

nenavrhnuté dokazovanie bez účasti účastníkov konania a tak svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných
dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonným spôsobom a najmä, neumožnil účastníkom konania vyjadriť
sa k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť ďalšie dokazovanie. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie
v sporovom konaní ovládané prejednávacou zásadou, súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich

nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom
č.191/1950Zb..Žalovanávočiformeaobsahuzmenkynenamietala.Podľanázoružalobcuneexistovala
žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo
veci. V danej veci súd prvého stupňa mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej
príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej

fázy konania (koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia)
a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba
vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť
námietky voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z
dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný

na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovanú.
Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov
konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej
vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto
obrany nedovolávala, pohľadávku žalobcu nerozporovala, svojim konaním ju prakticky uznala. Súd sám

iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre žalovanú dostatočný
podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je
v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces
garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na

základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku
platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani
podmieňovaťinýmiokolnosťaminežtými,ktorésúuvedenénazmenke.Súdprvéhostupňasaaplikáciou
príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval
predmet sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaná vo všeobecnosti

nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov
s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaná, tým menej tak môže
robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, naktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia č.
861/2007 vykonané bez návrhu. Prvostupňový súd síce nevyhodnotil zmenku ako neplatný právny
úkon, ale za neplatnú považoval dohodu o vyplňovacom práve k blankozmenke. Tento záver súdu

však vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré nikto v konaní nevzniesol. Kauzálne námietky sú po
indosované v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi odporcom a remitentom je po indosovaní
irelevantný.

Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred

súdom. Žalovaná uplatnený nárok nepoprela, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol.
Prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, dôkazoch a právnych argumentoch, ku
ktorým sa nemohol žalobca vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech. V odvolaní
žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.8.2002, sp.zn. 25Cdo
1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013 a uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Navrhol, aby odvolací

súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná
právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.
Písomnýmpodanímzodňa21.12.2015,ktoréboloOkresnémusúduTrenčíndoručenédňa22.12.2015a

Krajskému súdu v Trenčíne preposlané, žalobca vzal čiastočne žalobu späť, a to v rozsahu zmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne, čím
žalobca žiada priznať len zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne.

Odvolací súd doručil uvedené čiastočné späťvzatie návrhu žalovanej s výzvou, aby sa v lehote

10 dní vyjadrila, či s týmto čiastočným späťvzatím súhlasí. Žalovaná s čiastočným späťvzatím návrhu
nesúhlasila.

Podľa § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa,
ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd

späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

V zmysle ust. § 208 O.s.p. súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Pretože
žalovaná vyslovila nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby, odvolací súd konštatoval bez nariadenia

odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p., že neboli splnené podmienky pre
aplikáciu ustanovenia § 208 O.s.p., a preto čiastočné späťvzatie žaloby nepripustil.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a že napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v celom rozsahu ako vecne správny.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,

keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona
o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol a žalovanej ako úspešnej
účastníčke konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v
súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm.
a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Žalobcom namietaná vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. ÚstavySlovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto
odvolací súd posudzoval, či postupom súdu prvého stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto

pojmové znaky musia byť splnené súčasne.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že súd prvého stupňa vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 O.s.p.

vznášal za žalovanú námietky voči zmenke, pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a
rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie.

Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou

hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 1.809,11 Eur s
príslušenstvom, ďalej zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods.
1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne
pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich.
V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s

nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v
článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi
Občianskym súdnym poriadkom. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou
sporu stanovenými v článku 1 Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach
s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných sporoch v rámci Európskej únie zníženie nákladov, čím

sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať
kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu
dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku
19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý
proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania,

o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a
určovať postup
v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods.
2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne
veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva,

že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať
rovnakým spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v
závislosti od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom.

Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela v tom, že žalovaná nedoručila súdu žalobnú

odpoveď, nárok nepoprela, a preto mal súd prvého stupňa vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím.
Tento názor žalobcu je však principiálne nesprávny. Článok
4 Nariadenia upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou
sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a
nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou.

Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si
dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov
v záujme tohto, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl.
9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou
hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť

ústnej pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania
považoval odvolací súd za správny postup súdu prvého stupňa, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou
Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy prenechávajú doznačnej miery smerovanie konania v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a
kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia), dostali do postavenia, aby len
automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba

z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým
zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov
byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek
formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani

náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych okolností viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by
učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho
úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za
výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je
však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom
účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou

autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom
právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich
základné princípy vychádzajúce
z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť
ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za

spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o
dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje
uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvého stupňa aj v procese podľa Nariadenia
oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu ( aj za situácie, že by žalovaná v žalobnej odpovedi
nárok prípadne akceptovala) a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli

nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia
zmenky.

Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa
čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods. 2,

3 Nariadenia vyzval súd žalovanú tlačivom C na odpoveď a spolu s tlačivom C jej zaslal žalobu a
poučenie účastníka konania. Doručované písomnosti žalovaná prevzala dňa 03.07.2013. Z úradnej
činnosti súd prvého stupňa pripojil do spisu zmluvu o úvere, ktorej súčasťou sú aj všeobecné podmienky
poskytnutia úveru. Po ich pripojení do spisu a po oboznámení sa s obsahom týchto listín, vykonal súd
prvého stupňa podľa § 100 ods. 1 posledná veta O.s.p. predbežné právne posúdenie veci, v ktorom

vyslovil, že právnu vec je potrebné posúdiť nielen podľa zmenkového zákona, ale aj podľa predpisov
upravujúcich spotrebiteľské právo, nakoľko žalovaná mala pri vyplnení blankozmenky postavenie
spotrebiteľa. Oznámenie o predbežnom právnom posúdení veci spolu s poučením podľa § 120 ods.
4 a predvolaním na pojednávanie nariadené na deň 10.02.2015 zaslal súd prvého stupňa právnemu
zástupcovi žalobcu a žalovanej. Pripojením týchto listín bez návrhu účastníkov konania, vykonal súd

prvého stupňa skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom
nároku a následne rozhodol vo veci na nariadenom pojednávaní podľa § 115 ods. 1 O.s.p. .

Na pojednávaní dňa 10.02.2015 súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu a
jeho právneho zástupcu. Právny zástupca žalobcu sa písomným podaním zo dňa 09.02.2015 (doručené

súdu prvého stupňa dňa 10.02.2015) z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil z dôvodu kolízie viacerých
pojednávaní. V ospravedlnení uviedol, že nežiada odročenie pojednávania z dôvodu jeho neprítomnosti,
pričom uviedol, že vychádza zo skutočnosti o tom, že nemá vedomosť o popretí pohľadávky žalovanou.
Vprípade,akbyvpriebehupojednávaniadošloakýmkoľvekspôsobomkpopretiuuplatnenejpohľadávky
žalovanou, žalobca žiadal, aby súd pojednávanie odročil, vo veci neukončil dokazovanie a žalobcu

oboznámil s námietkami žalovanej, zaslaním zápisnice z pojednávania. Žalovaná sa pojednávania
zúčastnila osobne . Uviedla, že žalovanú sumu by bola schopná zaplatiť len v splátkach. Návrhy na
vykonanie ani doplnenie dokazovania nemala.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka

konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že
účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním
5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo
jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Dôležitý dôvod,pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania zúčastniť sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a
mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom
alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlniteľnosti. Dôležitosť dôvodu

treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti.
Odvolací súd konštatuje, že právny zástupca dôvod neúčasti na pojednávaní nepreukázal, údaje, ktoré
v ospravedlnení uviedol boli neúplné. I keď sa dôvod ospravedlnenia z neúčasti na pojednávaní týkal
právneho zástupcu žalobcu, tento dôvod neobsahoval žiadnu mieru nepredvídateľnosti. Z úradnej
činnosti je odvolaciemu súdu známe, že právny zástupca žalobcu prevzal zastúpenie spoločnosti

POHOTOVOSŤ s.r.o. a spoločnosti CD Consulting, s.r.o., ktoré podali na všeobecných súdoch
Slovenskej republiky niekoľko tisíc žalôb o uplatnenie pohľadávok. Právny zástupca žalobcu mal z
titulu svojho postavenia objektívne predpokladať, že bude existovať množstvo konaní, v ktorých budú
nariadenépojednávania,naktorébudeakoprávnyzástupcapredvolanýavzniknepotrebajehoúčastina
týchto pojednávaniach. Za týchto okolností odvolací súd nepovažoval tvrdený dôvod neúčasti právneho
zástupcu žalobcu za závažný ani za dôležitý.

Odvolací súd konštatuje, že právnym zástupcom označený dôvod odročenia pojednávania za situácie,
že súd prvého stupňa mal splnené procesné podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti právneho
zástupcu žalobcu podľa § 101 ods. 2 O.s.p., nie je bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie
pojednávania. Právny zástupca žalobcu

a žalovaná boli oboznámení s predbežným právnym posúdením veci podľa § 100 ods. 1 O.s.p. vrátane
skutočnosti,žesúdpripojildospisuzmluvuoúverevrátanevšeobecnýchpodmienokažetýmitolistinami
vykoná súd prvého stupňa dokazovanie podľa § 129 ods. 1 O.s.p..

Preskúmaním postupu súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd postup tohto súdu ako správny, keď

mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu
žalobcu splnené všetky podmienky podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p.. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu
na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti právneho
zástupcužalobcusúdprvéhostupňaneodňalžalobcovimožnosťkonaťpredsúdom.Odvolaciunámietku

žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd
ako nedôvodnú.

Súd prvého stupňa dodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva z Nariadenia a v spojení s ním z
príslušných ustanovení O.s.p., pričom postupoval v súlade s § 120 O.s.p. a účastníkov konania poučil

podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o dôkaznej povinnosti. Túto povinnosť má súd bez ohľadu na to, či je účastník
konania právne zastúpený. Splnenie poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo
veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom
konaní, pretože jeho obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní
dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvého stupňa splnil poučovaciu

povinnosť s osobitným zreteľom na to, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť predložiť, alebo
označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na
úspech žaloby alebo účinnú obranu proti nej. Žalobca bol v konaní riadne poučený, bolo mu doručené
predbežné právne posúdenie veci v zmysle § 100 ods. 1 O.s.p.
a bol oboznámený s vykonaním dôkazov na nariadenom pojednávaní. Nemôže preto tvrdiť, že

napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím.

Za daného procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania
veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci

(§ 118 ods. 4 O.s.p.). Ustanovenie § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. dáva súdu možnosť vykonať
aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za
situácie aká nastala v danom spore. Ide vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom
konaní. Tento postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky

preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej
vystavila dňa 14.09.2010 žalovaná zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy 302900411. Práve
tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p.,
pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter,či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.

Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok

zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaná postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo
viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08,
VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de

Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len
ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne
s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/150 Zb. nevyplýva zákaz skúmania
kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo
neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola vystavená zmenka. Čl. 7

ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovanej len „vydá rozsudok“, nestanovuje,
že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvého stupňa
nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či
táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných
podmienok poskytnutia úveru súd prvého stupňa neporušil koncentračnú zásadu a tým, že účastníkom

konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa súd prvého stupňa oboznámil a tieto posúdil
ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho konania a ani
rovnosť účastníkov konania.

Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na

to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240 až
C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady C-240 až

C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť. Smernica
indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu posudzovanej
klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako

vyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v

zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok
zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje.

Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ
s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých

dopadáosobitnáochrana(§52anasl.Občianskehozákonníka)aktorýchpostavenieniejemožnénijako
zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54 ods.1). Zmenky indosované na
žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s hmotným právom, keď riešil

kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom úvere,
obsahujúcuneprijateľnézmluvnépodmienkyadospelkzáveruoabsolútnejneplatnostiuvedenejzmluvy
o úvere v zmysle § 39 Obč.zák..Odvolací súd je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky - remitentovi, nevzniklo právo zmenku
vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve ani zmenku vystavenú žalovanou prijať.
Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom

na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s
hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s
dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku

o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvého stupňa za aplikácie § 142 ods. 1 O.s.p.,
vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje
tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k
žalobnému petitu. Keďže žalovaná si v konaní náhradu trov neuplatnila, súd prvého stupňa jej náhradu
trov konania nepriznal.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v celom rozsahu
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
142 ods. 1 O.s.p.. Úspešná žalovaná si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, a preto

odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.