Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 15, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/920/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810213524
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3810213524.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
MárieVrtochovejaJUDr.DenisaVékonyhovprávnejvecinavrhovateľaQ.N.,bytomL.,G.č.XXX/Xproti
odporcovi Y. V., bytom B., V. č. XX/XX, o zaplatenie 1.765,70 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 17.júla 2015, č.k. 7C/91/2011-473, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 1.765,70 eur s
9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.765,70 eur od 03.04.2009 do zaplatenia a to všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrhu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne
súd do 30 dní od právoplatnosti vo veci samej.

Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497, § 293 Obchodného
zákonníka, ďalej § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, kedy dospel k záveru, že návrh je podaný
dôvodný len sčasti. Navrhovateľ sa proti odporcovi domáhal zaplatenia sumy 1.765,70 eur s
príslušenstvom uplatňovanej titulom tzv. následného subrogačného postihu. Zmluva o úvere v zmysle
§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom.
Spoločný záväzok je taký záväzok, pri ktorom na jednej strane alebo na obidvoch stranách vystupuje

viacero účastníkov, teda viac dlžníkov, spoločné záväzky alebo viac veriteľov, spoločné práva. Spoločné
záväzky sa rozlišujú podľa ich povahy na solidárne, nedeliteľné a delené záväzky. Ustanovenie § 293
Obchodného zákonníka rieši v praxi často sa vyskytujúci prípad, keď na strane dlžníka je pluralita
subjektov a z ustanovení zmluvy nie je jednoznačné či ide o solidaritu dlhu alebo o pasívnu solidaritu
alebo o delený záväzok. Zákon stanovuje vyvrátiteľnú domnienku, že pri pochybnostiach ide o solidaritu
dlžníkov a teda dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. Veriteľ sa tak môže domáhať plnenia, od

ktoréhokoľvek dlžníka. Ide o rozdiel od právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ktorá toto
pravidlo neupravuje. Dňa 30.05.2006 medzi Tatrabankou, a.s. ako veriteľom, odporcom ako dlžníkom,
navrhovateľomakospoludlžníkombolauzavretázmluvaoposkytnutíspotrebiteľskéhoúveruspoistením
pre fyzické osoby. Zo záhlavia zmluvy vyplýva, že zmluvné strany uzavreli zmluvu podľa § 497 a
§ 507 Obchodného zákonníka a pre účely úpravy práv a povinností z poistenia aj v zmysle § 788
Občianskeho zákonníka. Poistenie dojednané v zmluve sa pritom vzťahovalo iba na osobu dlžníka,

ktorá je uvedená ako dlžník v záhlaví zmluvy a nie na osobu spoludlžníka. Predmetom zmluvy bolo
poskytnutie bezúčelného spotrebiteľského úveru vo výške 75.000,- Sk. Navrhovateľ podpísal každú z
piatich strán zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru a v jej záhlaví je označený ako spoludlžník.
V konaní nebolo preukázané, že by zmluvou uzavretou medzi Tatrabankou, a.s. a navrhovateľom
vzniklo platné ručenie. Podľa zmluvy zo dňa 30.05.2006 je na strane dlžníka pluralita subjektov a
z jej ustanovení nie je jednoznačné, či ide o solidaritu dlhu, teda pasívnu solidaritu alebo o delený

záväzok. Z výsledkov vykonaného dokazovania nie je možné dospieť k záveru, že by zmluvné strany
zmluvy zo dňa 30.05.2006 pochybnosť o otázke, či ide o solidaritu dlhu, alebo delený záväzok, odstránilivzájomnou dohodou. Preto zo zmluvy navrhovateľ a odporca boli zaviazaní spoločne a nerozdielne.
Každý z účastníkov teda navrhovateľ ako spoludlžník a odporca ako dlžník boli preto povinní dlh plniť
v plnom rozsahu. Medzi účastníkmi tie nebolo sporné, že Tatrabanka úver poskytla, pričom peňažné

prostriedkypreviedlanaúčetodporcu.Splátkyzúverunebolisplácanériadneabankapretovyužilasvoje
právo a vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru. Medzi účastníkmi nebolo sporné to, že dlžný zostatok zo
dňa 17.02.2009 vo výške 1.765,70 eur veriteľovi zaplatil navrhovateľ. Do obdobia porušenia povinnosti
platiť dohodnuté mesačné splátky riadne a včas v dôsledku čoho banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť
úveru, dohodnuté splátky platil odporca. Úprava vzájomných vzťahov medzi solidárnymi dlžníkmi je už

upravená v § 511 ods. 3 OZ. Zmyslom následného postihu je odstrániť nepriaznivé dôsledky pasívnej
solidarity. Jeho podstatou je, že dlžník, ktorý dlh splnil má právo od ostatných žiadať náhradu za toto
plnenie. Dohoda solidárnych dlžníkov o podiele každého z nich na spoločnom dlhu má pritom význam,
len v ich vzájomnom vzťahu pre veriteľa nie je záväzná. Navrhovateľ tvrdil, že účastníci sa dohodli, že
poskytnutý úver splatí výlučne odporca, že on nemá žiadny podiel na splácaní dlhu v banke. Odporca
tieto tvrdenia nenamietal a to vyplýva i z jeho účastníckej výpovede z časti, kde uviedol, že o úver

žiadal s tým, že je to jeho a nie starosť navrhovateľa. Poskytnutý úver aj začal výlučne sám splácať a
peniaze z úveru boli použité na jeho aktivity. Zo spôsobu akým bolo disponované s peniazmi získanými
uzavretou zmluvou zo dňa 30.05.2016 a zo spôsobu akým bol úver splácaný, je možno dospieť k záveru,
že získané peňažné prostriedky boli použité na základe súhlasu oboch dlžníkov. Tento konsenzus,
teda vnútorná dohoda dlžníkov potom nebráni tomu, aby navrhovateľ, ktorý zaplatil dlžný zostatok z

úveru s príslušenstvom mohol podľa § 511 ods. 3 OZ uspieť so žalobným návrhom o zaplatenie sumy
1.765,70 eur. Princíp autonómie zmluvných strán umožňuje, aby sa dlžníci dohodli, že podiel na úhrade
spoločného dlhu bude v pomere 0% ku 100% za situácie, že peniaze z poskytnutého úveru sú určené
výlučne pre jedného dlžníka. Z pohľadu veriteľa je existencia vzájomného vnútorného vzťahu medzi
solidárnymi dlžníkmi nepodstatná. Preto pokiaľ navrhovateľ veriteľovi zaplatil dlžný zostatok úveru s

príslušenstvom, pričom podľa dohody s odporcom jeho podiel na spoločnom dlhu vo vzťahu k veriteľovi
bola0%apeniazezúveruodporcapoužilvýlučnepresvojeaktivity,tedazískalznehomajetkovúvýhodu
je pri tomto posudzovaní nárok navrhovateľa opodstatnený. Vnútorná dohoda účastníkov s uvedeným
obsahom nie je v rozpore s ust. § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ani ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

Odporca v priebehu konania uviedol, že navrhovateľ si tento nároku uplatnil aj v konaní vedenom na
OR PZ odbor kriminálnej polície Prievidza ČVS: ORP-56/OEK-PD-2009. Podľa § 83 O.s.p. začatie
konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Toto ustanovenie predstavuje tzv.
prekážku litispendencie, ktorá vzniká ako procesnoprávny následok začatia konania. Dňa 12.01.2009

navrhovateľ podal na odporcu a tiež na I. D. trestné oznámenie. Vyšetrovateľ dňa 27.01.2009 začal
trestné stíhanie pre zločin podvodu, ktorého sa mal páchateľ dopustiť na tom skutkovom základe, ktorý
je uvedený v odôvodnený rozhodnutia a následne uznesením zo dňa 24.06.2009 začal stíhať odporcu
I. D.. Riadne uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní je z hľadiska ust. § 82 O.s.p.
začatím konania a tvorí prekážku začatého súdneho konania. Ak je z návrhu na začatie konania zrejmé,

že protiprávnosť konania odporcu má spočívať v údajnej trestnej činnosti, súd so zreteľom na ust. §
83 O.s.p. musí skúmať, či rovnaký nárok nebol už skôr uplatnený v adhéznom konaní. Navrhovateľ
uviedol v trestnom konaní, ČVS: ORP-56/OEK-PD-2009, že si nárok na zaplatenie sumy 1.765,70 eur
neuplatňuje. Popiera, že by si, keď škodu vyčísli uplatňoval aj v túto sumu. Pri tomto posudzovaní nebolo
preukázané, že by rovnaký názor aký si uplatňuje v predmetnom súdnom konaní bol už skôr uplatnený

v adhéznom konaní. Konanie vedené preto pod sp.zn. 7C/91/2011 nebráni prekážka konania začatého.

Odporca ďalej tvrdil, že účastníci mali vzájomné pohľadávky a k ich zániku došlo v dôsledku
započítania. Započítanie je zánik vzájomne sa kryjúcich pohľadávok patriacich vzájomne veriteľovi
a dlžníkovi, ktorý plnenie je rovnakého dlhu, ak niektorý z účastníkov i bez súhlasu, prípadne i vôli

účastníka urobí prejav smerujúci k započítaniu. Občiansky zákonník upravuje dva prípady zániku
záväzku započítaním a to započítanie jednostranným právnym úkonom a započítanie dohodou. Teória
procesného práva podmieňuje úspech účastníka v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o
bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a bremeno tieto skutočnosti
preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ust. § 120 ods. 1 veta

prvá O.s.p.. Dňa 22.05.2007 medzi BENEFITINVEST ako veriteľom a dlžníkom navrhovateľom a Ingrid
N. bola uzavretá zmluva o úvere. Dlžníci sa zaviazali veriteľovi vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a
zaplatiť úroky. Podľa vyjadrenia MV Partners, v likvidácii, navrhovateľ zaplatil jednu splátku, následne
štyri splátky zaplatil odporca a tri splátky poukázala neznáma osoba. Odporca nie je zmluvnou stranouzmluvy o úvere zo dňa 22.05.2007. Preto sa súd prvého stupňa v náväznosti na ust. § 531 ods. 1,
3 Občianskeho zákonníka zaoberal tým, či došlo k prevzatiu dlhu. Za rozhodujúce pri riešení tejto
otázky, či do právneho vzťahu zo zmluvy o úvere zo dňa 22.05.2007 namiesto dlžníkov, resp. jedného

z nich alebo popri nich, nastúpil odporca, súd považoval to, že z účastníckej výpovede navrhovateľa,
odporcu a ani výpovede svedkov nie je možné vyvodiť, že by písomnou formou sa účastníci dohodli, že
odporca preberá dlh navrhovateľa ako dlžníka a že by k tomu veriteľ BENEFIT INVEST, s.r.o. dal súhlas.
Účastnícikonaniaspoukazomnatietoskutočnostimajúpotomvočisebevzájomnépohľadávky,lebosúd
navzájom voči sebe súčasne veriteľom aj dlžníkom. Odporca tvrdil, že započítanie svojej pohľadávky na

pohľadávku navrhovateľa uplatnil jednostranným právnym úkonom už pred podaním návrhu na začatie
konania. Na pojednávaní tvrdil, že v čase jeho kompenzačného prejavu sa v prítomnosti účastníkov
ďalšia osoba nenachádzala. Na ďalšom pojednávaní uviedol, že k započítaciemu prejavu došlo v januári
2009zaprítomnostiI.D..Naďalšompojednávanívroku2015uviedol,ženavrhovateľvysvetlil,žemunie
je dlžný ani korunu, že mu pomohol a pohľadávka, ktorú voči nemu má tým, čo za neho splatil sa anuluje.
Navrhovateľ popiera, že by k zániku pohľadávok účastníkov došlo započítaním. Súd preto poukazuje

na tú skutočnosť, že odporca sa nevedel vyjadril, kedy mal navrhovateľ adresovať kompenzačný prejav,
nevedel označiť dátum zániku svojho záväzku započítaním, pričom ďalšia osoba pri adresovaní tohto
jednostranného právneho úkonu nemala byť prítomná.

Z výsledkov vykonaného dokazovania potom vyplýva, že navrhovateľ dlžný zostatok z poskytnutého

úveru po vyhlásení mimoriadnej splatnosti Tatrabanke, a.s. zaplatiť dňa 17.02.2009. V mesiaci január
2009 ani z tohto titulu proti odporcovi vzájomné pohľadávky účastníkov sa nemohli stretnúť, účinky
kompenzačného prejavu by preto nenastali. Vo výpovedi odporcov sú navyše rozpory, na ktoré súd
poukázal a ním tvrdená skutočnosť o jednostrannom kompenzačnom prejave je pochybná. V tejto
súvislosti bolo potrebné zodpovedať aj na otázku, že pokiaľ by odporca najprv tvrdil, že započítací

prejav urobil v januári 2009, z akého dôvodu by ho urobil sám, resp. I. D. v jeho mene až v máji
2009. Pre platnosť započítania jednostranným právnym úkonom sa vyžadujú náležitosti podľa § 34
Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na pochybnosti v účastníckej výpovedi odporcu nie je preukázané,
že by januári 2009 adresoval navrhovateľovi započítací prejav a navyše tento by bol právne neúčinný,
keďže navrhovateľ dlžný zostatok úveru v Tatrabanke zaplatil až 17.02.2009. Z obsahu započítacieho

prejavu musí byť jednoznačne zrejmé, ktorá pohľadávka sa uplatňuje na započítanie, v akej výške,
proti ktorej pohľadávke veriteľa. V konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ akceptoval návrh na
uzavretie dohody o uzavretie dohody o započítaní. Odporca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď
tvrdenia o započítaní nepreukázal. V priebehu konania pritom kompenzačnú námietku ako procesnú
obranu proti nároku navrhovateľa neuplatnil.

Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal dohodou o vzdaní sa veriteľovho práva alebo odpustenie
dlžníkovho dlhu tak, ako to ustanovuje § 574 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že dohoda o
vzdaní sa veriteľovho práva alebo odpustenie dlžníkovho dlhu spôsobuje zánik veriteľovej pohľadávky
alebo dlhu dlžníka. Nejde o jednostranný právny úkon veriteľa, ale je k nemu potrebný aj súhlas dlžníka.

Písomná forma sa ustanovuje v záujme právnej istoty, lebo ide o závažné usporiadanie vo vzťahu
medzi veriteľom a dlžníkom. Dohodu možno uzavrieť len ohľadne už existujúcich práv a nie aj budúcich.
V mesiaci október 2008 navrhovateľ nemal pohľadávku proti odporcovi, dlžný zostatok úveru zaplatil
17.02.2009. Nebolo preukázané, že by medzi účastníkmi konania písomnou formou bola uzavretá
dohoda podľa § 574 ods. 1 Občianskeho zákonníka a navyše takáto dohoda by bola neplatná v zmysle

§ 574 ods. 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. V priebehu konania odporca prostredníctvom vtedajšieho
právneho zástupcu uviedol, že záväzok zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu prevzal Q. K., pričom táto
čiastka je zahrnutá do sumy 5.560.000,- Kč. Na platné prevzatie dlhu sa však vyžaduje písomná zmluva
uzavretá medzi pôvodným dlžníkom a treťou osobou o tom, že tretia osoba preberá dlh a nastupuje ako
nový dlžník do právneho vzťahu namiesto pôvodného dlžníka. Zmluva o prevzatí dlhu musí byť písomná,

inak je neplatná (§ 40 ods. 1). Odporca nepreukázal, že by s Q. K. uzavrel písomnú dohodu o tom, že
ako tretia osoba preberá jeho dlh a ani to, že k by tomuto právneho úkonu dal súhlas navrhovateľ.

Čo sa týka uplatňovaných úrokov z omeškania, súd prvého stupňa ich posudzoval v zmysle § 517 ods.
1, 2 a § 563 OZ. Súd zabezpečoval podklady pre záver o tom, či odporca sa dostal do omeškania

so zaplatením sumy 1.765,70 eur. Čas plnenia nebol medzi účastníkmi dohodnutý, ani ustanovený
právnymi predpismi, ani určený v rozhodnutí. Odporca bol povinný navrhovateľovi sumu 1.765,70 eur
zaplatiť prvý deň potom, čo ho požiadal o splnenie. Navrhovateľ vyzval odporcu na zaplatenie tejto sumy
písomnedňa27.03.2009vlehotedo02.04.2009,čopreukázalpodacímlístkom.Výzvasadodispozičnejsféry odporcu dostala dňa 31.03.2009 a omeškanie začalo dňa 03.04.2009, kedy úroková sadzba v
náväznosti na § 3 Nariadenie vlády č. 87/95 Z.z. predstavovala 9,5% ročne. Pokiaľ teda požadoval
navrhovateľ úroky za čas od 18.02.2009 v prevyšujúcej časti bol návrh zamietnutý. O trovách konania

súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej podľa § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktorý namietal, že on ako osoba bol krivo obvinený
vtrestnomkonanívovecipodvodustým,žebolopreukázané,žefinancieodQ.N.prevzalP.P.aodporca
z nich nedostal ani jedinú korunu. Rovnako bol krivo obvinený v tomto trestnom konaní s tým, že na

základe krivej svedeckej výpovede navrhovateľa, odporca podal trestné oznámenie na vyšetrovateľa OR
PZ v Trenčíne. Ďalej je zrejmé, že navrhovateľ spáchal podvod voči poškodenej N. N. a odporcovi, čím
pripravil poškodenú N. N. o nehnuteľnosť. Ďalej bol odporca krivo obvinený v ďalšom trestnom konaní
navrhovateľom, ktorý vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že odporca vylákal od jeho osoby financie
za účelom podnikania. Navrhovateľ v trestnom konaní maril spravodlivosť, keď doložil do trestného
konania falzifikáty vyhotovené Q. K., aby takýmto protiprávnym konaním dosiahol krivé obvinenie I. D..

Komplic navrhovateľa a svedok v tomto konaní V. P. bola v trestnom konaní právoplatne odsúdená vo
veci podvodu. Ďalší svedok navrhovateľa P. P. podal trestné oznámenie na I. D., kde prostredníctvom
krivej svedeckej výpovede mal v úmysle dosiahnuť krivé obvinenie I. D. vo veci podvodu. Uviedol teda,
že ako navrhovateľ, tak aj P. a P. sú podvodníci, ktorí krivo svedčia a krivo obviňujú. Nie je zrejmé,
prečo vec prejednávajúcu sudkyňa položila otázku zástupcovi odporcu, či chce namietať zápočet v

tomto súdnom konaní, keď dobre vedela, že námietka zápočtu uplatnená v tomto súdnom konaní je
premlčaná.Odporcauhrádzalsplátkyvroku2007ažalobabolazostranynavrhovateľapodanáažvroku
2011, z čoho potom vyplýva, že vec prejednávajúca sudkyňa nadržiavala navrhovateľovi od samotného
počiatku. Tým, že navrhovateľ doložil do trestného konania falzifikáty vyhotovené Q. K. sa definitívne
usvedčil, že krivo obvinil odporcu v tomto trestnom konaní. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že tie isté

financie navrhovateľ vymáha v trestnom konaní od I. D. a v tomto konaní od odporcu, čo preukazuje, že
predmetné financie vymáha duplicitne. Sudkyňa Lauková sa týmito vecami vôbec nezaoberala a žiadal
preto v konečnom dôsledku, aby krajský súd ako súd odvolací rozsudok zrušil a zamietol žalobu v plnom
rozsahu, pretože navrhovateľ vymáha predmetné financie duplicitne.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý uviedol, že rešpektuje rozsudok súdu
prvého stupňa a súhlasí s ním. Odporca na pojednávaní pred súdom prvého stupňa prehlásil, že
bude rešpektovať, teda súhlasiť s rozsudkom nech bude akýkoľvek. Vo veci prebehlo 6 pojednávaní a
svedok a komplic zároveň I. D. dostal trojhodinový priestor na svoju výpoveď s tým, že odporca mal
nadštandardne veľa priestoru preukázať svoje tvrdenia, ktoré premárnil. Miesto faktov a dôkazov sa

venovali iba urážaniu svedkov a orgánov činných v trestnom konaní. Odporca teda svojím konaním bráni
výkonu spravodlivosti a neustále naťahuje čas.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. poukazuje v celom rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa,
s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal riadne a rozsiahle dokazovanie, vec po právnej stránke

správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že dôvodom vyhovenia žaloby bolo neunesenie
dôkazného bremena zo strany odporcu, pričom teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka
konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť

jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti aj preukázať. Základnou normou upravujúcou
bremeno tvrdenia a preukazovania je ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorej sú účastníci povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť

označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrholdôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané, ani na základe navrhnutých
dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé
rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí splniť svoju

povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočnosti účastníkom, teda
bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie
bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla
inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú

podľa hmotného práva, neunesenie dôkazného bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre
účastníka za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosť, potrebnosť, teda okruh rozhodujúcej skutočnosti je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané a nositeľa

dôkazného bremena.

Vprejednávanejvecivykonalsúdprvéhostupňarozsiahledokazovanie,pričomsavkonečnomdôsledku
správne vysporiadal so skutkovým aj právnym stavom danej veci. V rozsiahlom a podrobnom rozsudku,
s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje sa zaoberal v prvom rade otázkou hmotnoprávnou,

otázkou právneho vzťahu medzi účastnikmi, t.z. medzi navrhovateľom a odporcom, kedy v konečnom
dôsledku správne uzatvoril, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania je odvodený z ust. § 497 a §
293 Obchodného zákonníka v spojení s § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, správne sa zaoberal
otázka plurality subjektov na strane dlžníkov a dospel k záveru, že navrhovateľ zaplatil veriteľovi, teda
Tatrabanke dlžný zostatok úveru s príslušenstvom, pričom podľa dohody s odporcom jeho podiel na

spoločnom dlhu vo vzťahu k veriteľovi bol 0% a peniaze z úveru odporca použil výlučne pre svoje aktivity
a teda získal z neho majetkovú výhodu. Preto je nárok navrhovateľa, ktorý zaplatil dlh za odporcu v
celom rozsahu dôvodný a preto v konečnom dôsledku je odporca povinný vrátiť navrhovateľovi túto
dlžnú čiastku.

Čo sa týka námietky prebiehania iného konania na súde, teda námietky litispendencie tak, ako ju
predpokladá ust. § 83 O.s.p., táto dôvodná nebola. Súd prvého stupňa sa dôsledne vysporiadal s
trestným konaním vedeným pod sp.zn. ORP-56/OEK-PD/2009, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že
navrhovateľ si nárok na zaplatenie sumy 1.765,70 eur z rovnakého skutkového základu ako v tomto
konaní neuplatňuje, a preto tu nemôže ísť o prekážku veci začatej. Rovnako odporca v priebehu konania

neuniesoldôkaznébremenovtomsmere,žebydošlokzánikuzáväzkuvzájomnýmzapočítaním,pričom
z hľadiska stavu skutkového sa súd prvého stupňa dôsledne zaoberal vo svojom rozsudku a v konečnom
dôsledkuuzatvoril,žekzánikudlhuzapočítanímnedošlo.Rovnakonedošlokzánikuzáväzkuprípadným
prevzatím dlhu zo strany tretej osoby tak, ako v tomto konaní uvádzal odporca, prípadne s tým, že ani
v tomto smere odporca nepreukázal, že by s Q. K. uzavrel písomnú dohodu o tom, že ako tretia osoba

preberá jeho dlh, ani to, že by k tomuto právnemu úkonu dal súhlas navrhovateľ.

Aj keď Občiansky zákonník vychádza z princípu neformálnosti právnych úkonov, to znamená, že úkon
môže byť urobený buď výslovne, teda ústne, alebo písomne, prípadne spôsobom, ktorý nevzbudzuje
vzhľadom ku všetkým okolnostiam prípadu pozornosť o tom, čo ním chcel konajúci subjekt urobiť,

výnimočne však sa určitá forma právneho úkonu požaduje. Túto formu môže určiť buď zákon, alebo
dohoda samotných subjektov. Všeobecne potom možno konštatovať, že pokiaľ zákon vyžaduje určitú
formu úkonu všade tam, kde má tento úkon pre subjekty závažnejšie účinky. Ďalej všeobecne platí, že
všetky písomne uzavreté dohody môžu byť vedené alebo zrušené len písomne (§ 40 ods. 1, 2 OZ) a to
pod sankciou neplatnosti takéhoto úkonu. Táto neplatnosť je pri nedodržaní písomnej formy stanovenej

zákonom stíhaná absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.Odvolací súd nezistil ani pochybenie na strane súdu prvého stupňa vo vzťahu k priznaným úrokom z
omeškania, a preto aj v tomto smere v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdu prvého stupňa.

Preto v konečnom dôsledku dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Vo zvyšku v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na
vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodované v náväznosti na ust. § 224 ods. 4 O.s.p. z dôvodu,
že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zvolil postup predpokladaný ust. § 151 ods. 3 O.s.p. a preto
o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .