Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 8, 2016

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 7C/142/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213205346
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slavomír Ivanecký

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2016:8213205346.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov samosudcom JUDr. Slavomírom Ivaneckým v právnej veci žalobcu G.. U. X.,

nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Ť. XXXX/XX, XXX XX W., zast. JUDr. Jánom Jurčom, advokátom,
Partizánska 5, 085 01 Bardejov, proti žalovanej Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR,
Štúrova 2, 812 85 Bratislava, v konaní o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 724,91 Eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 430,81 eur, v lehote do 3 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu 8.7.2013 domáhal náhrady škody voči žalovanej -
Slovenskej republike. V žalobe uviedol, že podaním zo dňa 20.2.2012 si uplatnil voči štátu - Ministerstvu
spravodlivosti SR (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) náhradu škody vo výške 724,91 €. Ministerstvo
spravodlivostivšakpodanímzodňa24.2.2012žalobcovioznámilo,žežiadosťopredbežnéprerokovanie
nároku na náhradu škody odstupuje Ministerstvu vnútra SR (ďalej len „ministerstvo vnútra“) z dôvodu,
že daná vec nepatrí do jeho kompetencie. Následne aj ministerstvo vnútra podaním zo dňa 4.5.2012
žalobcovi oznámilo, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody odstúpilo dňa

9.3.2012 Generálnej prokuratúre SR (ďalej len „generálna prokuratúra“) z dôvodu, že sa nepovažuje za
orgán oprávnený konať za štát vo veciach náhrady škody v prípadoch, ak trestné konanie bolo skončené
oslobodením spod obžaloby.

Žalobca ďalej dôvodil tým, že z oznámenia generálnej prokuratúry zo dňa 2.5.2012 vyplýva, že táto v
postupe prokuratúry nezistila nesprávny úradný postup a že postupovala v medziach platných právnych
predpisov. Zároveň žalobcu informovala o tom, že jeho žiadosť považuje za nedôvodnú a odmietla ju,

pričom ho zároveň poučila o tom, že svoj nárok môže uplatniť v občianskom súdom konaní.

Žalobca v žalobe popísal postup, ktorý považoval za nesprávny a v dôsledku ktorého mu vznikla škoda.
V tejto súvislosti uviedol, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ Bardejov bol stíhaný za trestný čin marenia
konkurzného alebo vyrovnávacieho konania podľa § 256c písm. a) Trestného zákona účinného do
31.12.2005, ktorého sa mal dopustiť v roku 2005 ako konateľ spoločnosti D. F., X.. H.. E.. s tým, že
uvedená spoločnosť bola v relevantnom čase platobne neschopná, mala viac ako jedného veriteľa a

nebola schopná plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok a žalobca ako konateľ
tejto spoločnosti si nesplnil svoju zákonnú povinnosť a nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu. Následne
prokurátor Okresnej prokuratúry Bardejov (ďalej len „okresná prokuratúra“) pod č. k. PV 122/09 podal
na žalobcu obžalobu pre uvedený skutok. Tunajší súd trestným rozkazom č. k. 2T 230/2009-70 zodňa 1.12.2009 uznal žalobcu za vinného zo spáchania žalovaného skutku a uložil mu sankciu. Proti
trestnému rozkazu podal žalobca odpor. Následne tunajší súd na hlavnom pojednávaní dňa 28.10.2010
rozsudkom č. k. 2T 230/2009-206 oslobodil žalobcu spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného

poriadku, pretože skutok nie je trestným činom. V priebehu trestného konania si žalobca zvolil obhajcu,
ktorý mu vyúčtoval trovy obhajoby v sume 724,91 €, ktoré mu žalobca zaplatil.

Žalobca uviedol, že voči žalovanej si uplatnil nárok na náhradu škody v zmysle § 9 a násl. zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), a to ako náhradu
nevyhnutných nákladov, ktoré v minimálnom rozsahu bol nútený vynaložiť na svoju obhajobu. Žalobca
ďalej poukázal na to, že v danej veci je daná aktívna legitimácia žalobcu podľa § 9 citovaného zákona
a je daná aj pasívna legitimácia žalovanej podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 citovaného zákona. Taktiež
poukázal na to, že pred podaním žaloby požiadal o prerokovanie svojho nároku na príslušnom orgáne
podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona. S poukazom na § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 citovaného zákona

konštatoval, že uhrádza sa skutočná škoda spočívajúca v náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré
žalobcazaplatilsvojmuobhajcovivtrestnomkonaní.Vzhľadomnato,žeprokurátorokresnejprokuratúry
podal naňho obžalobu a tunajší súd ho spod nej oslobodil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom,
okresná prokuratúra sa dopustila nesprávneho úradného postupu. Žalobca si voči žalovanej uplatnil
nárok na náhradu škody vo výške 724,91 €, ktorá predstavuje vynaložené trovy právneho zastúpenia

vypočítané podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení účinnom v čase poskytnutia právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004
Z. z.“) a keďže žalovaná tento nárok neuznala, žalobca sa so svojím nárokom obrátil na súd, pričom
žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie uvedenej sumy, ako aj na náhradu trov konania.

K žalobe sa písomne vyjadrila žalovaná - v zastúpení ministerstvom spravodlivosti, a to podaním zo
dňa 2.1.2014, v ktorom namietala, že v danej veci nie je orgánom verejnej moci, ktorý by mal konať v
mene žalovanej (Slovenskej republiky). Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo
194/2010 a dodala, že v danom prípade prichádzajú do úvahy ako orgány oprávnené konať v mene
štátu buď ministerstvo vnútra alebo generálna prokuratúra.

K podaniu ministerstva spravodlivosti sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
pričom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 412/2011, z ktorého podľa neho
vyplýva: „Ak navrhovateľ označil organizačnú zložku štátu, ktorá nebola príslušná konať za štát, nešlo o
vadu podania ani nedostatok konania, pretože ust. § 21 ods. 4 O. s. p. kogentne upravuje, kto vystupuje

v konaní za štát, takže súd je povinný z úradnej povinnosti správnu organizačnú zložku zistiť a začať s
ňou konať (bez toho, aby vydával uznesenie o pribratí do konania). V prípade, že by súd tento postup
nedodrží a naďalej koná s nesprávnou organizačnou zložkou štátu, jednalo by sa o vadu konania, ktorá
by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“. S poukazom na § 4 ods. 1 písm. f) zákona
č. 514/2003 Z. z. mal žalobca za to, že v danom prípade má v mene štátu konať generálna prokuratúra,

keďže na neho podala nedôvodne obžalobu. Na podporu svojich tvrdení žalobca zároveň poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co 70/2012-58 z 19.12.2012.

Reagujúc na podania ministerstva spravodlivosti a právneho zástupcu žalobcu, súd vo veci začal konať
sožalovanou-zastúpenougenerálnouprokuratúrou,ktorávpodaníz3.3.2014uviedla,ženárokžalobcu

neuznáva.

Rozsudkom zo dňa 15.12.2014 č.k. 7C/142/2013-89 súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 724,91 €, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 427,56 € na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku.

V dôsledku podaného odvolania žalovanou Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením
zo dňa 21.1.2016 č.k. 17Co/209/2015-111 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil vec na
ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa sa

veľmi podrobne zaoberal vecnou legitimáciou žalovanej, ale vo vzťahu k ostatným podmienkam
uplatnenia nároku žalobcu chýbajú skutkové a právne závery prvostupňového súdu, ktoré žalovaná aj
namieta v odvolaní. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade
oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra však dospela k záveru, že ide o špecifický prípadzodpovednosti štátu za škodu. Uložil prvostupňovému súdu jednoznačne ustáliť, či uplatnený nárok
žalobcu je z dôvodu nesprávneho úradného postupu (tento popísať a popísať aj správny postup)
alebo z dôvodu nezákonného rozhodnutia, ktoré je potrebné ustáliť, vyhodnotiť, či žalobca proti nemu

podal opravný prostriedok a zistiť, či v prípade, že oprávnený prostriedok podaný nebol, ide o prípad
hodný osobitného zreteľa. Prvostupňový súd sa má zaoberať aj všetkými ostatnými podmienkami
zodpovednosti za škodu.

Súdvecprejednalnapojednávanínariadenomnadeň8.6.2016,naktorombolprítomnýprávnyzástupca

žalobcu ako aj žalovaná.

Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s obsahom žaloby, podstatným obsahom spisu
tunajšieho súdu sp. zn. 2T 230/2009, oznámením generálnej prokuratúry o výsledku predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody z 2.5.2012, odstúpením žiadosti ministerstvom spravodlivosti z
24.2.2012,vyčíslenímtrovprávnehozastúpeniavtrestnomkonanívovýške724,91€alistinnéhodôkazu

o vyplatení tejto sumy zo strany žalobcu svojmu obhajcovi, vyjadrením ministerstva spravodlivosti zo
dňa 2.1.2014, podania žalobcu z 22.1.2014, uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co 70/2012-58
z 19.12.2012, podaním generálnej prokuratúry z 3.3.2014, poverením z 10.3.2014 a podaním právneho
zástupcu žalobcu z 21.3.2014 a s obsahom ďalších v spise pripojených listinných dôkazov a zistil tento
skutkový stav:

Dňa 30.6.2009 bolo uznesením vyšetrovateľa OR PZ Bardejov pod sp. zn. ČVS:ORP-21/JP-BJ-2009
vznesené žalobcovi obvinenie za trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania podľa
§ 256c písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Dňa 9.11.2009 vyšetrovateľ PZ podal na
okresnú prokuratúru návrh na podanie obžaloby pre uvedený skutok a dňa 12.11.2009 prokurátor podal

na tunajší súd na žalobcu obžalobu. Následne tunajší súd pod č. k. 2T 230/2009-70 z 1.12.2009 vydal
Trestný rozkaz, ktorým žalobcu uznal za vinného zo spáchania tohto skutku a odsúdil ho na trest odňatia
slobody v trvaní 7 mesiacov, ktorý mu podmienečne odložil so skúšobnou dobou v trvaní 1 roka.

Dňa 1.2.2010 podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti Trestnému rozkazu odpor,

pričomvtenistýdeňprevzalprávnyzástupcaprávnezastúpeniežalobcu.Dňa22.2.2010sanatunajšom
súdevtrestnejvecivedenejpodsp.zn.2T230/09uskutočnilohlavnépojednávanieod9,50hoddo10,10
hod., na ktorom bol prítomný aj právny zástupca žalobcu. Ďalšie hlavné pojednávania sa na tunajšom
súde uskutočnili dňa 12.3.2010 v čase od 8,30 hod. do 8,35 hod., dňa 24.5.2011 v čase od 9,00 hod. do
9,20 hod., dňa 16.6.2011 v čase od 8,30 hod. do 9,20 hod., dňa 26.8.2011 v čase od 8,30 hod. do 8,55

hod., dňa 16.9.2011 v čase od 8,30 hod. do 8,35 hod. a dňa 28.10.2011 v čase od 9,00 hod. do 9,20
hod., pričom na všetkých týchto pojednávaniach bol prítomný právny zástupca žalobcu. Na poslednom
z uvedených pojednávaní súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobcu oslobodil spod obžaloby podľa § 285
písm. b) Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným činom.

Z odôvodnenia rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 2T 230/2009 z 28.10.2011 vyplýva, že súd žalobcu
oslobodilspodobžalobyprokurátorapretrestnýčinmareniakonkurznéhoalebovyrovnávaciehokonania
podľa § 256b písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pričom konštatoval: „Keďže v
posudzovanom prípade obžalovaný nemal viac ako jedeného veriteľa, hodnota jeho majetku vyjadrená
v pohľadávkach prevyšovala hodnotu jeho záväzku, povinnosť podania návrhu na vyhlásenie konkurzu

mu nevznikla, a teda súd dospel k záveru, že obžalovaný svojím konaním nenaplnil znaky žalovaného
trestného činu ...“

Dňa 31.10.2011 právny zástupca žalobcu mu vyúčtoval trovy právneho zastúpenia v uvedenej trestnej
veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 2T 230/2009 v celkovej sume 724,91 €, a to za prevzatie a

prípravu zastúpenia, podanie odporu, účasť na 2 pojednávaniach, to všetko v roku 2010 a účasť na 5
pojednávaniach v roku 2011, k tomu režijný paušál 4 x 7,21 € a 5 x 7,41 €, to všetko zvýšené o DPH.
Uvedenú sumu žalobca svojmu právnemu zástupcovi uhradil dňa 28.11.2011.

Podaním z 20.2.2011 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal žalovanú v zastúpení

ministerstvom spravodlivosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a teda nákladov, ktoré
musel vynaložiť na trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní v celkovej výške 724,91 €, ktoré mu
vyúčtoval právny zástupca a ktoré mu uhradil.Reakciou na žalobcovo podanie bola odpoveď ministerstva spravodlivosti z 24.2.2012, v ktorej mu bolo
oznámené, že daná vec nepatrí do jeho pôsobnosti, ale do pôsobnosti ministerstva vnútra. Následne aj
tento orgán verejnej moci postúpil uvedenú vec na vybavenie generálnej prokuratúre.

Podaním z 2.5.2012 žalovaná zastúpená generálnou prokuratúrou žalobcovi oznámila, že zo strany
prokuratúry nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Okrem toho uviedla, že obžaloba na žalobcu
bola podaná dôvodne, o čom svedčí aj skutočnosť, že sudca tunajšieho súdu najprv vydal vo veci
Trestný rozkaz, pričom v tejto súvislosti poukázala na znenie § 353 ods. 1 Trestného poriadku účinného

v čase vydania Trestného rozkazu, a teda, že trestný rozkaz možno vydať bez prejednania veci na
hlavnom pojednávaní, pokiaľ je skutkov stav spoľahlivo preukázaný dôkazmi. Taktiež poukázala na §
241 Trestného poriadku v znení účinnom v čase preskúmania obžaloby, a teda, že pokiaľ by samosudca
zistil, že žalovaný skutok nie je trestným činom, konanie by zastavil. Okrem toho žalovaná poukázala
na to, že v prípravnom konaní si žalobca obhajcu nezvolil, pričom uňho nebol daný dôvod nutnej
obhajoby a taktiež konštatovala, že žalovaný nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť.

Žalovaná ďalej uviedla, že žalobca si obhajcu zvolil až 1.2.2010. Žalovaná vyslovila názor: „Nemôže byť
teda dôvodom na uplatnenie si nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom
skutočnosť,žesúdnazákladedôkazovprodukovanýchobžalovanýmvpriebehukonanianasúdedospel
k inému právnemu názoru a posúdeniu skutku, než k akému dospel prokurátor v čase podania obžaloby
na základe dôkazov zabezpečených a vykonaných v priebehu prípravného konania“. Na základe toho

žalovaná dospela k záveru, že orgány prokuratúry sa nedopustili žiadneho nesprávneho úradného
postupu, a preto žiadosť žalobcu ako nedôvodnú odmietla.

V priebehu pojednávania žalobca a jeho právny zástupca zotrvali na podanej žalobe, pričom tvrdili, že v
danej veci nesie žalovaná zodpovednosť za škodu, ktorá bola žalobcovi spôsobená tým, že hradil trovy

obhajoby v trestnom konaní, v ktorom bol napokon rozsudkom súdu prvého stupňa oslobodený spod
obžaloby. V danej veci žalovali žalovanú (štát - Slovenskú republiku), ale z opatrnosti ako kompetentné
orgány, ktorých zodpovednosť by v tomto prípade prichádzala do úvahy, označili nielen generálnu
prokuratúru, ale aj ministerstvo spravodlivosti a ministerstvo vnútra. Žalobca na pojednávaní potvrdil, čo
napokonvyplývaajztrestnéhospisu,žesťažnosťprotiuzneseniuovzneseníobvinenianepodal,pretože

nie je znalý práva, už dlhodobo pracuje v zahraničí, má zdravotné problémy a navyše ani nepovažoval
za potrebné podávať sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa, pretože neočakával, že súd rozhodne
trestným rozkazom bez toho, aby bolo začaté hlavné pojednávanie.

Na pojednávaní dňa 8.6.2016 žalobca mal za to, že ide o nesprávny úradný postup od začiatku

do konca, ktorý bol realizovaný najskôr vyšetrovateľom a neskôr aj prokurátorom, a rovnako ide o
nezákonné rozhodnutie, ktoré spočívalo jednak vo vznesení obvinenia voči žalobcovi a rovnako aj v
podaní obžaloby. Obžaloba nebola podaná dôvodne. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval
celý skutkový stav súvisiaceho trestného konania a správanie sa orgánov činných v trestnom konaní.
V trestnom konaní preukazujú vinu obvinenému orgány činné v trestnom konaní, nie je to naopak,

obvinený nepreukazuje svoju nevinu. Orgány činné v trestnom konaní konajú z úradnej moci, pokiaľ
žalobca predložil určité listinné dôkazy až v konaní pred súdom, nič nebránilo vyšetrovateľovi alebo
dozorujúcemu prokurátorovi si ich vyžiadať v prípravnom konaní. Pochybenie videl v tom, že vôbec bolo
vo veci vznesené obvinenie a bola podaná obžaloba a nebolo zastavené trestné stíhanie. To, že žalobca
v trestnom konaní nepodal opravný prostriedok voči uzneseniu o vznesení obvinenia nebránilo, aby bolo

trestné konanie zastavené. Orgány činné v trestnom konaní mali zistiť skutkový stav dostatočne skôr a
nie až pred súdom. Dôvod hodný osobitného zreteľa spočíval v tom, že tak neučinili skôr, ale obžalovaný
musel ísť do konania pred súdom.

Zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol, že s poukazom na právnu úpravu účinnú v čase podania

obžaloby mal sudca možnosť posúdiť výsledky prípravného konania a vrátiť vec prokurátorovi do
prípravného konania. Nestalo sa tak, pretože v tomto prípade sudca vydal trestný rozkaz. Taktiež
poukázal aj na § 353 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého
sudca môže bez prejednania veci vydať trestný rozkaz, ak je skutkový stav spoľahlivo zistený. Podľa
jeho názoru v danom prípade tomu tak bolo. Okrem toho zdôraznil, že žalobca nepodal sťažnosť

proti uzneseniu o vznesení obvinenia, a zároveň poukázal na zákon č. 514/2003 Z. z., a teda, že
ministerstvo vnútra nesie zodpovednosť v prípade, ak prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu
o vznesení obvinenia a nepodal obžalobu. Zároveň dodal, že v tejto trestnej veci sa prokurátor ani
sťažnosťou nezaoberal, keďže žalobca sťažnosť nepodal. Okrem toho poukázal aj na § 4 ods. 2citovaného zákona, a teda, že ak zodpovedný orgán štátu nemožno určiť, koná za žalovanú ministerstvo
spravodlivosti. Taktiež poukázal na to, že za moment začiatku vzniku škody je potrebné považovať
vznesenieobvineniažalobcovi,pretožeajkeďprokurátorvykonávadozornadzachovávanímzákonnosti

v prípravnom konaní, vyšetrovateľ je procesne samostatný a v tomto prípade prokurátor vyšetrovateľa
nijako neinštruoval. Prokurátor vstúpil do konania až podaním obžaloby, pričom túto nie je možné
pokladať za rozhodnutie, keďže voči nej nie je prípustný opravný prostriedok. Zopakoval, že sťažnosť
voči uzneseniu o vznesení obvinenia podaná nebola, a preto za vyšetrovateľa nesie zodpovednosť
ministerstvo vnútra. Okrem toho podľa neho je potrebné zohľadniť aj účelnosť trov právneho zastúpenia

v trestnom konaní, ktoré si žalobca ako náhradu škody uplatňuje v tomto konaní. Zástupca žalovanej na
podporu svojich tvrdení predložil aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013, poukázal na jeho
odôvodnenie na strane 16 až 17 a vyslovil názor, že zodpovednosť v tejto veci by malo niesť ministerstvo
vnútra, keďže žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

Zástupca žalovanej na pojednávaní dňa 8.6.2016 žiadal žalobu zamietnuť, a to pre rozpor s dobrými

mravmi a pre skutočnosť, že tu neexistuje právny titul v zmysle zákona č. 514/2003. Nie je zrejmé,
ktoré z rozhodnutí je nezákonné a v čom spočíva nesprávny úradný postup. Poukázal na to, že o
obžalobe rozhodol súd vydaním trestného rozkazu, voči ktorému podal žalobca odpor a následne bol
spod obžaloby oslobodený. Až na základe toho súd dospel k inému právnemu záveru. Neexistuje ani
škoda a v dôsledku toho nemôže existovať ani príčinná súvislosť, ktorú vyžaduje zákon. Mala za to, že

v tomto prípade absentuje prípad hodný osobitného zreteľa a z toho dôvodu tento žalobný nárok je v
rozpore s dobrými mravmi.

Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1.1.2009 do 31.12.2010, teda v čase
vznesenia obvinenia aj podania obžaloby na účely tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie

a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej
samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) a ods. 2 citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku
1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 a 2 citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,

2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1)
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu, 2)
b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo
poverený orgán Policajného zboru,

e) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,
k) orgán príslušný podľa písmen a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie
nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov
verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal

konať ako prvý.
Ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky.

Podľa ustanovenia § 5 odsek 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.Podľa ustanovenia § 6 odsek 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa ustanovenia § 6 odsek 2 citovaného zákona, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 a 2 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať

uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 2 a 3 citovaného zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy
konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho
zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovanej v tomto konaní súd uvádza, že bolo ustálené, že nejde o
vadu ani nedostatok konania v prípade, ak žalobca síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí,
ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym
orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom.

Súd poukazuje na judikovaný názor Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozsudku sp. zn. 3
Cdo 194/2010 konštatuje, že v prípade, ak išlo o trestné stíhanie na podklade obžaloby podanej
prokurátorom,ktorésaskončilooslobodenímžalobcuspodobžaloby,prichádzalibydoúvahydvaorgány
verejnej moci, ktoré by mohli v tomto prípade niesť zodpovednosť za škodu, ktorá žalobcovi vznikla.

Tým prvým je ministerstvo vnútra a tým druhým je generálna prokuratúra. Z hľadiska určenia, ktorý z
týchto orgánov je v tom - ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z
nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná
na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

V danej veci mal súd za dostatočne preukázané, že žalobca podal v prvom rade žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody (z 20.2.2011) ministerstvu spravodlivosti, ktoré žiadosť
postúpilo na vybavenie ministerstvu vnútra a to napokon predložilo vec generálnej prokuratúre ako
kompetentnémuorgánu.Generálnaprokuratúrasažiadosťoužalobcuzaoberala,pričomkpredbežnému
prerokovaniu nároku žalobcu na náhradu škody zaujala svoje stanovisko v liste č. k. XV/5 Spr 43/12-7

z 2.5.2012 tak, že žiadosť vyhodnotila ako nedôvodnú s poukazom na zistenie, že v danej veci nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu zo strany prokuratúry.

Súd zastáva názor, že danú situáciu je potrebné vykladať v prospech žalobcu, a to tým spôsobom, že
prvý a pritom aj jediný orgán, ktorý sa zaoberal jeho žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody, bola generálna prokuratúra. Z tohto dôvodu, hoci by v danom prípade prichádzalo do
úvahy aj ministerstvo vnútra, je orgánom, ktorý v mene žalovanej zodpovedá za škodu, ktorá žalobcovi
vznikla tým, že mal náklady na trovy obhajoby, generálna prokuratúra, a to s poukazom na § 4 ods.
1 písm. k) zákona č. 514/2003 Z. z. Zároveň súd dodáva, že rovnako tak odvolací súd vo svojomzrušujúcom uznesení konštatoval, že súd sa v rozsudku zo dňa 15.12.2014 podrobne venoval pasívnej
legitimácii žalovanej a vo vzťahu k tejto nevyslovil žiadne námietky.

Súd mal v tejto veci preukázané, že voči žalobcovi bolo vyšetrovateľom PZ dňa 30.6.2009 vznesené
obvinenie za trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania podľa § 256c písm. a)
Trestného zákona účinného do 31.12.2005. V danej veci nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že
žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal sťažnosť. Následne na žalobcu podal prokurátor
okresnej prokuratúry dňa 12.11.2009 na tunajší súd obžalobu. Na základe nej potom tunajší súd vydal

trestný rozkaz dňa 1.12.2009, ale žalobca podal voči nemu 1.2.2010 odpor, pričom v tento deň si
zvolil aj právneho zástupcu v trestnej veci. Po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní vyhlásil
tunajší súd dňa 28.10.2011 rozsudok, ktorým žalobcu oslobodil spod obžaloby dôvodiac, že skutok
nie je trestným činom. Následne dňa 31.10.2011 právny zástupca vyúčtoval žalobcovi trovy právneho
zastúpenia v trestnom konaní v sume 724,91 €, ktorú žalobca uhradil dňa 28.11.2011, čo vyplýva z
priloženého výpisu z účtu právneho zástupcu č. 0085149073/0900.

Nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
pri ktorom je treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia

o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež oslobodenie spod obžaloby, pričom
skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie je bez významu. Súd
má teda zato, že ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, tak ako tomu bolo v predmetnej veci, má
právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia po splnení ďalších podmienok
vyžadovaných zákonom č. 514/2003 Z.z. i napriek tomu, že k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia

nedošlo.

Pred uplatnením nároku na náhradu škody na súde treba vopred prerokovať tento nárok na náhradu
škody s príslušným orgánom, a to podanou písomnou žiadosťou. Súd mal za preukázané, že žalobca
pred uplatnením svojho práva na náhradu škody na súde žiadosťou zo dňa 20.2.2011 požiadal žalovanú

v zastúpení ministerstvom spravodlivosti o predbežné prerokovanie nároku, ktorý postúpil uvedenú
žiadosť na vybavenie generálnej prokuratúre. Táto na túto žiadosť reagovala podaním zo dňa 2.5.2012
tak, že žalobcovi oznámila, že zo strany prokuratúry nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Pokiaľ ide o samotnú škodu tak žalobca si uplatnil škodu pozostávajúcu z trov jeho právneho zastúpenia

v trestnom konaní. Z ustanovenia § 18 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že náhrada škody
zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému v konaní vznikli. Žalobca
súdu preukázal úhradu sumy 724,91 Eur ako trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, čom svedčí
predložený výpis z účtu právneho zástupcu žalobcu. Zároveň z pripojeného trestného spisu mal súd za
preukázanú aj účelnosť vynaložených výdavkov. V zmysle uvedeného tak v majetkovej sfére žalobcu

došlo k ujme spočívajúcej v zmenšení jeho majetku.

Napokon posledným predpokladom pre vznik zodpovednosti za škodu je príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a škodou. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (nezákonné rozhodnutie) a
vznik škody boli v logickom slede, teda aby toto nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody

vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia a prebiehajúcim
trestného konania žalobca vynaložil náklady spojené s jeho obhajobou v konaní pred súdom, ktoré by
neboli vznikli v prípade, ak by bolo trestné stíhanie zastavené. Z uvedeného dôvodu je zrejmá i príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 6 odsek 2 ustanovuje, že právo na náhradu škody nemožno
priznať v prípade, ak poškodený nepodal proti nezákonnému rozhodnutiu včas riadny opravný
prostriedkov a výnimkou prípadov hodných osobitného zreteľa. Nebola spornou tá skutočnosť, že
žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok, a to sťažnosť nepodal, avšak
súd mal za to, že v danom prípade netreba trvať na splnení tejto podmienky pre priznanie práva

na náhradu škody z dôvodu, že žalobca dlhodobo pracuje v zahraničí a mal zdravotné problémy a
neočakával, že súd rozhodne trestným rozkazom.Po vykonanom dokazovaní tak súd dospel k záveru, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre
priznanie žalobcovi nároku na náhradu škody a z uvedeného dôvodu súd žalobe v celom rozsahu
vyhovel.

O trovách tohto konania, vrátane konania odvolacieho súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, §
224 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca bol v tomto konaní v celom rozsahu úspešný, súd
má právo na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatnenie svojho práva. Zásada úspechu sa
neposudzuje za každé štádium konania osobitne (prvostupňové, odvolacie i konanie po vrátení veci),

ale podľa úspechu vo veci.

Právny zástupca žalobcu si v podaní doručenom súdu 10.6.2016 vyčíslil trovy právneho zastúpenia v
celkovej výške 491,34 € za prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie žaloby, účasť na 4 pojednávaniach
(8.1.2014, 13.10.2014 a 15.12.2014 a 8.6.2016) a podanie vo veci samej z 22.1.2014 a vyjadrenie sa
k odvolaniu žalovanej zo dňa 26.3.2015, k tomu režijné paušály 2 x 7,63 €, 1 x 7,81 € a 4 x 8,04 €,

1x8,58 €, plus DPH.

Pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia súd vychádzal z vyhlášky č. 655/2004 Z. z, a
to z § 1 ods. 3, § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3. Súd priznal
žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za 7 úkonov právnej služby po 43,32 € za každý úkon, a

to v súlade s vyúčtovaním právneho zástupcu žalobcu v zmysle ust. § 153 odsek 2 O.s.p. (prevzatie a
príprava zastúpenia z 20.2.2012, podanie žaloby z 8.7.2013, účasť na 4 pojednávaniach, t.j. 8.1.2014,
13.10.2014, 15.12.2014, 8.6.2016 a podanie vo veci samej z 22.1.2014). Súd konštatuje, že právny
zástupca žalobcu počítal za jeden úkon právnej služby len sumu 43,32 eur, aj keď správne mal nárok na
51,45 eur za 1 úkon právnej služby. Súd nemohol priznať žalobcovi odmenu vrátane režijného paušálu

za ním uplatnený úkon právnej služby, a to vyjadrenie k odvolaniu, pretože v odvolacom konaní žalobca
úspešný nebol, keďže v odvolacom konaní nebol žalobca úspešný, a tak tento úkon nepovažoval súd
za účelne vynaložený. Odmena vrátane paušálnych náhrad sa zvyšuje o 20% DPH, pretože právny
zástupca žalobcu preukázal, že je jej platiteľom. Trovy právneho zastúpenia žalobcu, náhrada ktorých
mu bola priznaná predstavujú 430,81 eur (7x43,32 eur + 2x7,63 eur + 1x7,81 eur + 3x8,04 eur + 1x8,58

eur + 20% DPH).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Krajský súd v Prešove, prostredníctvom tunajšieho súdu.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 odsek 3 Občianskeho súdneho poriadku)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona číslo 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov.