Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, May 30, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2MCdo/4/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812207559
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8812207559.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a sudkýň

JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Márie Trubanovej, PhD., v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, proti žalovanej K. L., bývajúcej v P., o zaplatenie 2 478,65
eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 4 C 196/2012, o
mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove z 27. februára 2014 sp. zn. 20 Co 103/2013 a rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou
z 24. januára 2013 č. k. 4 C 196/2012-55, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .

Žalovanej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 24. januára 2013 č. k. 4 C 196/2012-55 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť mu 2 478,65 €
s príslušenstvom špecifikovaným v žalobe. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení
uviedol, že právna predchodkyňa žalobcu (VÚB, a.s.) a žalovaná uzatvorili zmluvu o úvere. Vzhľadom
na neplnenie podmienok splácania úveru bola 14. augusta 2011 uzatvorená „Dohoda o uzavretí

splátkového kalendára a uznaní záväzku“ (ďalej len „Dohoda“), v ktorej žalovaná uznala čo do právneho
dôvodu a výšky záväzok voči žalobcovi a vyhlásila, že má vedomosť o premlčaní dlhu. Súd prvého
stupňa považoval predmetnú zmluvu o úvere za spotrebiteľskú zmluvu a konštatoval, že k uznaniu
záväzku žalovanou došlo na žalobcom vopred pripravenom tlačive, názov, formulácie a obsah ktorého
môže bežného spotrebiteľa zmiasť do tej miery, že si ani neuvedomuje právne následky tohto úkonu. So
zreteľom na všetky okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu Dohody, dospel súd prvého stupňa k záveru,
že žalovaná neuznala dlh tak, ako to predpokladá § 558 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na

to konštatoval, že vzhľadom na uplynutie premlčacej doby 5. februára 2011 a podanie žaloby na
súde 27. júla 2012 treba prihliadnuť na účinne vznesenú námietku premlčania a v dôsledku toho žalobu
zamietnuť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 27. februára 2014 sp. zn. 20 Co 103/2013 potvrdil napadnutý
rozsudoksúduprvéhostupňaanáhradutrovodvolaciehokonaniaúčastníkomnepriznal.Konštatoval,že
súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil. Odvolací súd sa stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozsudku a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukázal

na rozhodnutia súdov, v ktorých sa skonštatovala nekalosť použitia obchodnej praktiky žalobcu pri
predkladaní formuláru na predĺženie premlčacej doby značne znevýhodňujúcej spotrebiteľa a uviedol
spisové značky v konkrétnych veciach. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa §
224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na základe podnetu
žalobcu napadol rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu mimoriadnym dovolaním,
v ktorom navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Predmetom

konania bol nárok na zaplatenie postúpenej pohľadávky vyplývajúci z úverovej zmluvy uzavretej
podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, ktorá má charakter absolútneho obchodu (§ 261
Obchodného zákonníka). Podľa názoru generálneho prokurátora bolo potrebné v danej veci aplikovať
režim Obchodného zákonníka, vrátane všeobecnej štvorročnej premlčacej doby, ktorá je upravená
v § 397 Obchodného zákonníka. Ak vo veci konajúce súdy záväzkový vzťah medzi žalobcom a

žalovanou včítane otázky premlčania posúdili podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, aplikovali na
vec nesprávny právny predpis (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo
4/2012). Dohoda podľa jeho názoru nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy. V ďalšej časti mimoriadneho
dovolania podal generálny prokurátor výklad a rozbor § 110 ods. 1 a § 110 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka, charakterizoval inštitúty upravené v týchto ustanoveniach
a vysvetlil odlišnosti podmienok a právnych následkov uznania práva a uznania dlhu. Konštatoval,

že Dohoda má všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platné uznanie dlhu, vznesená námietka
premlčaniajenedôvodná,dlhvčaseuznanianebolpremlčanývcelostiaododňauznaniadlhužalovanej
začala plynúť nová desaťročná premlčacia doba. Poznamenal, že nie je možné súhlasiť s názorom
súdu, že dohoda je neplatná pre formu uznania dlhu. Účelom ochrany spotrebiteľa nemôže byť (zákon to
neumožňuje) zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstúpil,

ale zabezpečenie rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Účastníci sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba zamietnuť.
V prvom rade treba uviesť, že mimoriadne dovolanie voči právoplatnému súdnemu rozhodnutiu možno
považovať za prípustné.
Dovolací súd sa pri hodnotení tejto zásadnej otázky opieral o nasledujúce právne úvahy.
Posudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky

už dlhší čas významne rezonuje v súdnej judikatúre aj v právnej vede a je spojená s odchylnými
právnyminázormi.VpraxiNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysaspravidlatentomimoriadnyopravný
prostriedok rešpektoval ako účinný prostriedok nápravy tých pochybení, ktoré zákonodarca taxatívnym
spôsobom pomenoval v ustanovení § 243e Občianskeho súdneho poriadku. Podmienky pre jeho
uplatnenie určovalo i zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v

Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. Rc 36/2008. Tento procesný inštitút
akceptoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ako príklad možno uviesť jeho nález sp. zn. I. ÚS
118/2013 z 22. januára 2014, ktorým bolo vyslovené porušenie práva sťažovateľky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 2/2011 o zamietnutí mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Navyše inštitút mimoriadneho dovolania má mať naďalej svoje nenahraditeľné miesto v civilnom konaní,
keďže oba schválené vládne návrhy zákonov - Civilný sporový poriadok (viď ustanovenie § 458 ods.
1, ods. 2) ako aj Civilný nesporový poriadok (viď ustanovenie § 78 ods. 1, ods. 2) ho znovu upravujú.
Z dôvodovej správy týchto nových kódexov vyplýva, že jeho legislatívna modifikácia vychádza zo
štrasburskej judikatúry.

Ani Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-
OVA, a.s. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 72493/10), PSMA, spol. s r.o. v. Slovenská republika
(sťažnosť č. 42533/11) a COMPCAR, s.r.o. (sťažnosť č. 25132/13) expressis verbis nevylúčil možnosť
kasácie právoplatného súdneho rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní.
Podľa všeobecných zásad (napr. bod 77 rozsudku vo veci DRAFT-OVA, a.s. v. Slovenská republika),

ktoré tento medzinárodný súd zosumarizoval, platí, že „jedným zo základných aspektov právnych
princípov je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného požaduje, aby sa právoplatné a definitívne
rozhodnutia súdov nespochybňovali. Tento princíp neumožňuje žiadnej zo strán pokúšať sa o obnovenie
konania len preto, aby dosiahla opätovné konanie pred súdom a iné rozhodnutie. Samotná možnosť
existencie dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné konanie. Odklonenie od tejto zásady

je odôvodnené, len ak existujú okolnosti zásadného a závažného charakteru. Právomoc súdov vyššej
inštancie rušiť alebo meniť právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie by sa mala realizovať s
cieľom nápravy zásadných pochybení. Táto právomoc sa musí uplatňovať tak, aby udržiavala v
maximálnejmožnejmierespravodlivúrovnováhumedzizáujmamijednotlivcaanutnosťouzabezpečovaťúčinnosť justičného systému. Medzi dôležité okolnosti, ktoré v tejto súvislosti treba brať do úvahy, patrí
najmä účinok obnoveného konania a nasledujúceho konania na situáciu sťažovateľa a otázky, či k
obnoveniu konania došlo na žiadosť samotného sťažovateľa; dôvody, na základe ktorých vnútroštátne

orgány zvrátili rozsudok v prípade sťažovateľa; súlad daného konania s procesnými požiadavkami
vnútroštátneho práva; existencia a fungovanie procesných záruk v rámci vnútroštátneho právneho
systému, ktoré majú predchádzať zneužívaniu konania vnútroštátnymi orgánmi; a ďalšie okolnosti
prípadu. Okrem toho musí preskúmanie obsahovať všetky procesné záruky čl. 6 ods. 1 a musí zaručovať
celkovú spravodlivosť konania. Súd pri používaní pojmu „zásadné pochybenie“ v mnohých prípadoch

zdôrazňoval, že samotné konštatovanie, že vyšetrovanie v sťažovateľom prípade bolo „neúplné a
zaujaté“, alebo viedlo k „chybnému“ oslobodeniu spod obžaloby, nemôže samo osebe - za neprítomnosti
súdnych pochybení alebo závažného porušenia súdneho konania, zneužitia právomoci, zjavných chýb
pri uplatňovaní hmotného práva alebo iných závažných dôvodov vyplývajúcich zo záujmov justície -
indikovať prítomnosť zásadného defektu v predchádzajúcich konaniach...“.
Európskysúdpreľudsképrávatedauplatňovanímvymenovanýchprincípovvždyvkaždejposudzovanej

veci osobitne skúma, či existujú okolnosti podstatného a závažného charakteru, ktoré by odôvodňovali
odklon od zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich rozhodnutie by nemalo byť spochybňované (napr.
bod 81 vyššie citovaného rozsudku ESĽP).
Možno uzavrieť, že podľa štrasburskej judikatúry zrušenie právoplatného rozhodnutia v mimoriadnom
opravnom konaní prichádza do úvahy, avšak iba za účelom nápravy fundamentálnych nedostatkov

vo výkone spravodlivosti. Nadriadené súdy smú tak využívať svoju prieskumnú právomoc len k oprave
skutkových a právnych omylov a justičných omylov, nie k novému prejednaniu veci.
Skutočnosť, či existujú podstatné a presvedčivé argumenty, ktoré by odôvodňovali zásah do právnej
istoty účastníka konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej
republiky, je tak vždy nevyhnutným atribútom individuálneho posúdenia každého prípadu.

Dovolaciemu súdu je známy aj obsah uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PLz.
ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015, ktorým, dodržiavajúc zásadu jednotnosti súdneho rozhodnutia,
zjednotil rozdielne právne názory svojich senátov na povinnosť účastníka konania využiť všetky
zákonomdovolenéaefektívneprostriedkypredsamotnýmpodanímpodnetugenerálnemuprokurátorovi
Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania.

Dovolaciemu súdu je rovnako známy aj obsah spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 20. októbra 2015, ktoré bolo prijaté v nasledujúcom znení: Procesná prípustnosť
mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená
tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne

a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky viazaný. Napriek
tomu, že nejde o formálnu záväznosť (v súlade s ustanovením § 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii
Ústavného súdu SR a o konaní pred ním sú uznesením jeho pléna výlučne viazané všetky tu pôsobiace

senáty), ide o faktickú záväznosť, čiže o tzv. „precedens de facto“.
Kardinálnu otázku spojenú s aplikáciou vyššie citovaného uznesenia pléna Ústavného súdu a
spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však predstavujú ich
intertemporálne dopady na aktuálnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu. Generálny prokurátor

Slovenskej republiky postupujúc podľa zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu č. 36/2008 podal
do doby konfirmácie názoru Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viacero mimoriadnych
dovolaní bez akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo 6. februára 2008 sp. zn. PL. ÚS 10/04
konštatoval, že sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorej patrí ochrana legitímneho

očakávania (legitimate expectation, der Vertrauenschutz). Už z pomenovania legitímne očakávanie
vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským
zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne
očakávanie je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne
do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel,

na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne
očakávanie ako princíp právneho štátu.V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na
základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu
sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia (PL. ÚS 36/95).

Vo všeobecnosti by malo platiť, že zjednocujúce stanovisko pôsobí nielen do budúcna, ako je to pri
zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor je aplikovateľný na všetky pred
súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd skúmal, či táto premisa platí
bezvýhradne aj na vzniknutú procesnú situáciu, t. j. na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach
generálneho prokurátora podaných do nastúpenia faktických účinkov zjednocujúceho stanoviska

Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že materiálny právny štát stojí mimo iného na
dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita právneho
poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je
ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou štátnych orgánov
aplikujúcich právo. Nemožno opomenúť, že k nej patrí aj súdna judikatúra. Práve ochrana oprávnenej

dôvery občanov v právo, ktoré tu predstavoval ustálený výklad právnej normy vo forme stanoviska
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, by mala byť pre podané mimoriadne dovolania pred novým
právnym záverom Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prioritná. Možno mať tak
za to, že sú tu dané špecifiká výnimočnej situácie, ktorá je založená intenzívnejším záujmom na
ochrane legitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného prostriedku.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý podal mimoriadne dovolanie na podnet účastníka
konania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne zaužívanou právnou praxou
sledujúc ochranu práv účastníka konania. Ak teda generálny prokurátor Slovenskej republiky už podal
mimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len
s poukazom na prelom rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom

Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, by znamenal prílišnú tvrdosť retrospektívy nového
právneho názoru. Ani od generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ako prostredníka jedného
z účastníkov konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať, aby v prípade reálneho
využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol odhadovať budúci
názorový vývoj Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke výkladu jeho zákonných

predpokladov.
Odmietnutie podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky len s
poukazom na reštrikcie dané uznesením pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky a spoločným
stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by podľa dovolacieho súdu znamenalo
neprimerane tvrdý zásah do práv účastníka konania, ktorý neuplatnil včas riadny, resp. tu iný mimoriadny

opravný prostriedok, lebo spoliehajúc sa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u generálneho
prokurátora podanie mimoriadneho dovolania.
Dovolací súd tak v intenciách vyššie uvedeného a podľa kritérií poskytnutých štrasburskou
judikatúrou skúmal, či je prítomné v konaní okresného, resp. krajského súdu, také pochybenie, ktoré
možno označiť za elementárne porušenie základných práv a slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky

považuje zaň napríklad také prípady nesprávnej aplikácie jednoduchého práva, ktoré sú späté s
konkurenciou jednotlivých noriem, príp. s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa
odráža kolízia ústavných princípov.
Napriek tomu, že účastník konania nevyužil možnosť podania dovolania, ako to vyžaduje stanovisko
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod Rc 94/2015, najvyšší súd
pristúpil k vecnému preskúmaniu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. Viedli ho k
tomu dôvody, pre ktoré bol mimoriadny opravný prostriedok podaný. Generálny prokurátor sa totiž
nedomáhal kasácie napadnutého rozhodnutia z dôvodov tzv. zmätočnosti uvedených v ustanovení §
237 ods. 1 O.s.p., kedy má samotný účastník konania k dispozícii úspešné podanie dovolania a to aj v

prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku procesne neprípustné. V danom
prípade bolo predmetom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora však nesprávne právne
posúdenie veci podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Na takejto právnej argumentácii nemohlo byť účinne
založené dovolanie účastníka konania, keďže dovolanie z týchto dôvodov nie je prípustné. Za takejto
procesnej situácie by bolo nekorektné vyžadovať od účastníka konania formálne uplatnenie dovolania

pre neprítomné tzv. dôvody zmätočnosti, čiže vopred odsúdeného na neúspešnosť. V opačnom prípade
by sa mimoriadne opravné konanie stalo rýdzo formalistickým, pretože mimoriadnemu dovolaniu
generálneho prokurátora by muselo vždy procesne predchádzať konanie o dovolaní.Pred touto právnou analýzou je nevyhnutné uviesť, že dovolací súd je viazaný nielen rozsahom
mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods.
2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 ods. 1 O.s.p. a tzv.

inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za
podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.

Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. a tiež tzv. iných vád konania majúcich
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.) prihliada najvyšší súd nielen v konaní
o dovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods.
2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom
opravnom prostriedku uplatnené. Procesné vady konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p.
neboli v mimoriadnom dovolaní uplatnené a v konaní o tomto opravnom prostriedku ani nevyšli najavo.

Generálny prokurátor namieta, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Z napadnutých rozhodnutí vyplýva názor súdov, podľa ktorého „spotrebiteľský charakter“
zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale aj na posúdenie premlčania práv z právneho vzťahu
založeného touto zmluvou (i keď podľa Obchodného zákonníka ide o absolútny obchod). Generálny
prokurátor zastáva opačný názor a zdôrazňuje, že predmetom posúdenia v rámci ochrany spotrebiteľa

sú zmluvné podmienky, a nie režim právneho vzťahu. Vychádzajúc z charakteru zmluvy o úvere
uzatvorenej podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka generálny prokurátor konštatuje, že
napriek „spotrebiteľskému charakteru“ úverovou zmluvou založeného vzťahu treba premlčanie práva
posudzovať podľa Obchodného zákonníka.
V súvislosti s posudzovaním, či námietka premlčania bola v preskúmavanej veci vznesená účinne,

vychádzal súd prvého stupňa z názoru, že Dohoda je absolútne neplatná (a preto nemala žiadne
právne účinky). Odvolací súd dospel k rovnakému názoru. V mimoriadnom dovolaní generálny
konštatoval, že Dohoda bolo vyhotovená „v písomnej forme, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky,
výškapohľadávkyaprísľubžalovanejdlhzaplatiť,čomázanásledok,žezáväzoktrvalajvčaseuznania.
Obsahuje všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platné uznanie dlhu“.

Vzhľadom na viazanosť najvyššieho súdu dôvodmi mimoriadneho dovolania bolo potrebné vziať na
zreteľ, že podané mimoriadne dovolanie konštatuje (len), že Dohoda mala všetky predpísané náležitosti,
nespochybňuje však správnosť právneho záveru, podľa ktorého je Dohoda neplatná vzhľadom na jej
rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka). Vo všeobecnosti pritom ale platí,
že aj taký právny úkon, ktorý má všetky zákonom vyžadované náležitosti, môže byť neplatný vtedy, keď

sa prieči dobrým mravom. Keďže správnosť právneho záveru o tomto dôvode neplatnosti Dohody (t. j.
o jej rozpore s dobrými mravmi) nebola v mimoriadnom dovolaní spochybnená, najvyšší súd sa touto
otázkou nezaoberal.
Preskúmaním napadnutých rozhodnutí dospel najvyšší súd k záveru, že ich zrušením by sa nedosiahol
účel mimoriadneho dovolania. Pri zaujímaní tohto záveru vychádzal najvyšší súd z nasledovného:

Podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu
(§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§

708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).
Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej
zákonom.
Podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je
premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo

účinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu
na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

V nadväznosti na citáciu vyššie uvedených ustanovení najvyšší súd poukazuje na základný zmysel
a účel dovolania a mimoriadneho dovolania, ktorým je dosiahnuť preskúmanie právoplatného
rozhodnutia vtedy, keď to zákon umožňuje, a v prípade, že v procese jeho preskúmania
sa zistia zákonom stanovené dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, dosiahnuť tiež zrušenie
rozhodnutia, proti ktorému bol podaný tento mimoriadny opravný prostriedok (§ 243b ods. 2 O.s.p., resp.

§ 243b ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Zrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy
samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť
procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné rozhodnutie
najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim

zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v
dôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po
zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom
rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení veci
nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné

rozhodnutie najvyššieho súdu opodstatnenie.
V preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho
prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie
Občianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na

zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať
plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe

tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom.
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym
dovolanímbysúdprvéhostupňa(opäť)posudzovalnámietkupremlčaniapodľaustanoveníObčianskeho

zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť.
Z týchto dôvodov najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i O.s.p. v spojení s § 243b
ods. 1 O.s.p.).
Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto

podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade
dal podnet na mimoriadne dovolanie žalobca.
Žalovaná nepodala návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd jej
vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151
ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.