Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 19, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/85/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314204973
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8314204973.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Jozefa Engela v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, právne
zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: W. P.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXXX/XX, B., t.č. bytom P. XX, B., za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného: K. spotrebiteľov Slovenska, o.z., Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO: 42 309
166, právne zastúpeného Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom, Janka Kráľa 7, Banská Bystrica,
o zaplatenie príslušenstva zo sumy 989,01 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Humenné č.k. 5C/100/2014-50 zo dňa 26.01.2016 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku o čiastočnom zastavení konania.

Náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Konanie v časti o zaplatenie zmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne od 03.02.2011 zastavil. Pripustil vstup Združenia spotrebiteľov Slovenska,
o. z., IČO: 42309166 so sídlom J. Kráľa 7, Banská Bystrica ako vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa §52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 a 2, § 39, § 3, § 494
Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka. čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice 93/13/
EHS, § 17 zákona č. 191/1950 Zb. Zákona zmenkového a šekového.

V odôvodnení uviedol, cit.: „Dňa 17.4.2014 podal žalobca na tunajší súd návrh na uplatnenie pohľadávky
podľačlánku4ods.1NariadeniaEurópskehoparlamentuaRady(ES)č.861/2007,ktorýmsaustanovuje

európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázaný nasledovný skutkový stav.

Žalobca spolu s návrhom predložil fotokópiu zmenky, ktorú vystavil/a žalovaný/á v Humennom dňa
26.04.2010. Na zmenke je uvedené číslo zmluvy XXXXXXXXX. Je tam uvedená zmenková suma 989,01
eur a zmenkový úrok 0,25% denne od 03.02.2011. Tiež je tam text splatné: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

Pribinova25,Bratislava„bezprotestu“,„naplateniepredložiťvlehote4rokovodvystavenia“.Naopačnej
strane zmenky je text „Namiesto nás na rad CD Consulting s.r.o., K červenému dvoru 3269/25a, 130 00
Praha, Česká republika, IČO: 264 29 705“.Totožnú zmenku pripojil oprávnený, spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava, k návrhu na vykonanie
exekúcie v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 10Er/736/2012. V danom
konaní bol/a povinným/ou súčasný/á žalovaný/á a predmetom exekúcie bola rovnaká zmenková suma

a zmenkový úrok.

Súd zistil, že súčasťou exekučného spisu je aj zmluva o úvere, ktorá má rovnaké číslo, ako je číslo
uvedené na zmenke a bola uzatvorená v ten istý deň, ako je uvedený deň vystavenia zmenky. V
zmluve je uvedená výška úveru, výška poplatku za poskytnutie úveru, celková suma, ktorú má dlžník

zaplatiť a údaj o splátkach. Zmluva neobsahuje údaj o výške úroku, ani údaj o RPMN. K predmetnej
zmluve boli pripojené všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 14 obsahujú dohodu o
vyplnení zmenky s nasledovným textom: „na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa
zmenky /ďalej aj ako vystaviteľ/ vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi /
ďalej aj ako remitent/ vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie súd vyplnené zmenková suma a dátum
začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je s takto vystavenej zmenky zaviazaný ako zmenkový

ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň,
kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t. j. keď dlžník neuhradí včas
štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku,
alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov
veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknúť ku dňu vyplatenia zmenky. Dátum začiatku úročenia

zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto
podmienok stal splatný celý dlh“.

Z obsahu exekučného spisu ďalej vyplýva, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola prvostupňovým súdom zamietnutá

a uznesenie bolo potvrdené krajským súdom.

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že podaná žaloba nie je dôvodná a na základe
nasledovného právneho hodnotenia ju zamietol.

Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorú žalobca predložil ako dôkaz osvedčenia uplatneného
nároku.

Táto zmenka zabezpečuje splnenie záväzku žalovanej zo zmluvy o úvere, ktorú uzatvorila so
spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava ako veriteľom. Súdu je známe z jeho rozhodovacej

činnosti, že táto spoločnosť vykonáva poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Žalovaná predmetnú
zmluvu uzatvorila ako dlžník - fyzická osoba, nepodnikateľ a je tiež vystaviteľom žalovanej zmenky. Súd
teda považoval veriteľa - spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. za dodávateľa v rámci svojej obchodnej
činnosti podľa § 52 ods. 3 OZ a žalovaného/ú za spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 OZ. Príslušnú zmluvu
o úvere vyhodnotil súd ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 OZ.

Keďže vystaviteľom zmenky je spotrebiteľ a zmenkou bola zabezpečená pohľadávka vzniknutá zo
spotrebiteľskej zmluvy, bolo povinnosťou súdu ex offo skúmať predmetnú zmenku až po úroveň dohody
o vyplňovacom práve.

Oboznámením sa s obsahom úverovej zmluvy mal súd za preukázané, že v nej dlžník vyhlásil, že „sa
oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere, ako aj obsahom plnomocenstiev v nej uvedených
a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy;
nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať“. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru
obsahujú vopred veriteľom navrhnuté zmluvné podmienky, teda ucelený text, ktorý je súčasťou (na

zadnejstranezmluvy)predmetnejZmluvyoúvere.Ikeďdlžníkformálnevzmluvevyhlásil,ženemáknim
žiadne výhrady, je zrejmé, že i v prípade jeho námietok tento nemal reálnu možnosť ovplyvniť podstatu
dohodnutých zmluvných podmienok, ktoré boli formulované na veriteľom vopred pripravenom tlačive
zmluvy, a teda dlžník iba mohol akceptovať len zmluvu ako celok, alebo ju odmietnuť. Z uvedeného je
zrejmé, že všeobecné podmienky poskytnutie úveru nemožno považovať za individuálne dohodnuté,

resp. že neobsahujú individuálne dohodnuté zmluvné podmienky, a teda ani bod 14 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru nemožno považovať za individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku
(uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo dňa 16.11.2010).Z článku 14 všeobecných podmienok úverovej zmluvy mal súd preukázané, že v tomto článku sa
zmluvné strany spotrebiteľskej úverovej zmluvy dohodli o vyplnení vystavenej zmenky v budúcnosti.
Bez platnej dohody o vypĺňacom práve nemôže byť platná ani vyplnená zmenka (čl. 4) (rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 161/2007). Ak dohoda o vypĺňacom práve pri blankozmenke
nezohľadňuje práva spotrebiteľa a umožňuje indosáciou zmenky vymôcť od spotrebiteľa plnenie z
neprijateľných podmienok, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. V nadväznosti na § 17 zmenkového
zákona treba posúdiť, či takýmto konaním indosatár nekonal na škodu odporkyne ako dlžníčky zo
spotrebiteľského úveru.

Súd dospel k záveru, že článok 14 všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej zmluvy je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Podľa § 53 ods. 5 OZ je neprijateľná podmienka v článku 14
všeobecných podmienok spotrebiteľskej zmluvy neplatným právnym úkonom v tejto časti. Neplatným
spôsobom bolo dojednané vyplnenie zmenky. Sporná zmenka, ktorá vznikla ako zabezpečovací právny
úkon k primárnemu právnemu úkonu spotrebiteľskej zmluve nemôže byť považovaná za platný právny

úkon, keď bola vystavená a vyplnená na základe neplatného dojednania neplatnej dohody o vyplnení
zmenky v článku 14 všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej zmluvy.

Predmet sporu netvoril návrh žalobcu na zaplatenie úveru a príslušenstva na základe úverovej
spotrebiteľskejzmluvy,abysúdzvažoval,ženávrhuvyhovievtomrozsahu,žemupriznábezúročnýúver

(zostatok úveru) bez poplatkov (zákon č. 258/2001 Z. z. a zákon č. 129/2010 Z. z.). Nárok bol uplatnený
na základe zmenky ako právneho titulu, nebol uplatnený na základe úverovej spotrebiteľskej zmluvy.
Okrem viazanosti súdu predmetom sporu rozhodnutiu súdu priznať žalobcovi úver (zostatok úveru) bez
úrokov, bez poplatkov, bránila aj tá skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal, koľko skutočne žalovaný/á
zaplatil/a z poskytnutého úveru ku dňu rozhodovania súdu (§ 154 ods. 1 O. s. p.).

Z uvedených dôvodov súd návrh žalobcu na zaplatenie nárokov zo zmenky zamietol v celom rozsahu.

Podmienky na vstup vedľajšieho účastníka v čase jeho vstupu, boli teda splnené a preto súd pripustil
vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcu. Súd tu poukazuje na rovnaký právny

názor odvolacieho Krajského súdu v Prešove v obdobných veciach tohto navrhovateľa, napríklad : v
Rozsudkoch Krajského súdu v Prešove sp.zn. 21C/65/2014-97, 8314204957 zo dňa 27. mája 2015,
sp.zn.21C/63/2014-116,8314204945zodňa22.júla2015,sp.zn.21C/64/2014-105,8314204948zodňa
22.júla 2015, sp.zn. 21C/61/2014, 8314204855 zo dňa 22. júla 2015, či v Uzneseniach Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 5Co/156/2015, sp.zn. 21Co/181/2015, sp.zn. 2Co/170/2015, sp.zn. 5Co/162/2015 a

iných.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Neúspešnému žalobcovi náhrada trov
konania nepatrí a úspešný žalovaný si trovy konania neuplatnil.

Vedľajšiemu účastníkovi súd priznal právo na náhradu trov konania, pretože vystupoval na strane
účastníka, ktorý bol v konaní úspešný.“

Proti tomuto rozsudku s výnimkou výroku o čiastočnom zastavení konania podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho návrhu na uplatnenie pohľadávky bolo

v celom rozsahu vyhovené. Namietal, že žalobca a ani žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou, či
ďalšími listinnými dôkazmi vôbec nenavrhli. Podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je
ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi
a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje,
aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup

je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba
vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd
mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného

dokazovania vykonaného na základe návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie
nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu
zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako
indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť.Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007
vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to
z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy,

bez návrhu žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré
údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany žiadnym spôsobom
nedovolával,uplatnenúpohľadávkunerozporoval,svojímkonanímjupraktickyuznal.Súdprvéhostupňa
navyše pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to,
že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá

je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a že žalobca uzatvoril zmluvu o úvere ako
spotrebiteľ. Tieto údajné nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania.
K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd prvého
stupňa mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.

K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej

interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je samostatným
abstraktnýmzáväzkomneakcesorickejpovahy.Niejemožnéjuspájaťčipodmieňovaťinýmiokolnosťami
než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je nevyhnutné
zdôrazniť,žepredmetomkonaniajevýlučnezmenkaanieinýzáväzkovýprávnyvzťah.Žalobcavkonaní

uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovanej, že za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval ako by
išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať
tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom
zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd.
Súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil

ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak prihliadol na skutočnosti a dôkazy,
na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu.

Vo vzťahu k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala predstavovať

neprijateľnú zmluvnú podmienku uviedol, že zákon č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na zabezpečenie
svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška
zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Prípustné sú akékoľvek zmenky,
akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom
práve. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné

hovoriťotom,žezmenkajezmenkoupodľazákonaospotrebnýchúverochažetomutozákonuodporuje.
Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú
zmenku. Žalobcom uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný. V konaní vedenom pod sp. zn.
C-419/11, na ktoré súd prvého stupňa poukázal je riešená celkom odlišná prejudiciálna otázka, než by
sa mohla týkať prejednávanej veci.

V konaní sa dospelo k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s
dobrými mravmi, a teda v tejto časti považoval súd prvého stupňa zmenku za čiastočne neplatnú pre
rozpor s dobrými mravmi. Zmenku pritom vystavil samotný žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal a išlo o
prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola mu známa v čase

vystavenia zmenky. Žalovaný teda mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25
% denne a s takouto sadzbou zmenkového úroku jednoznačne súhlasil. Na podporu svojich argumentov
poukázal na rozhodovaciu činnosť NS ČR a niektorých súdov SR.

Žalobca zároveň namietal pripustenie vedľajšieho účastníka v konaní s nízkou hodnotou sporu

vedeného podľa Nariadenia EP č. 861/2007, v ktorom je upravený procesný postup súdu a strán odlišne
od vnútroštátnej úpravy v zákone č. 99/1963 Z.z. (O.s.p.). Právna regulácia Nariadenia v článkoch 4
a 5 vedľajšie účastníctvo nepozná a aplikáciu procesných ustanovení v Občianskom súdnom poriadku
pripúšťa len výnimočne a to vtedy, ak sa explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade s príslušným
procesným právom, uplatniteľným v členskom štáte. Pri oznámeniach o vstupe vedľajšieho účastníka

do konania doručených súdu pred 01.01.2015, teda pred účinnosťou zákona č. 353/2014 Z.z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. je konajúci súd povinný zabezpečiť si vyjadrenie účastníka,
na ktorého stranu vedľajší účastník vstúpil. Len samotné oznámenie vedľajšieho účastníka o vstupe
do konania nemôže automaticky zakladať právo vedľajšieho účastníka na účasť na konaní a tak isto,že osoba, popri ktorej vstúpil do konania, s takýmto úkonom súhlasí. Namietal nesúlad ustanovenia §
93 ods. 2 O.s.p. s čl. 19 ods. 2, 3 Ústavy SR. Poukázal na to, že vedľajší účastník získava prístup k
osobným údajom spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ k takémuto prístupu nedal súhlas. Ide o neoprávnené

zasahovanie do súkromného života účastníka konania. Zároveň dochádza k rozporu so zákonom č.
122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, ktorý neoprávnené spracovávanie prísne sankcionuje.
Odvolateľ považuje na mieste vyžadovať súhlas spotrebiteľa so vstupom vedľajšieho účastníka do
konania, čím by sa zabránilo porušovaniu jeho ústavných práv. Poukázal taktiež na novelizované
znenie § 93 ods. 3, 5 a 6 O.s.p. účinné od 01.01.2015. Vzťah medzi žalobcom ako nadobúdateľom

zmenky a žalovaným ako vystaviteľom zmenky je právnym vzťahom, ktorého úprava je obsiahnutá v
zákone č. 191/1950 Sb. zmenkového a šekového. Predmetné konanie teda nie je konaním, v ktorom
by na jednej strane vystupoval spotrebiteľ, a preto nie je možné pripustiť vstup vedľajšieho účastníka
- právnickej osoby, ktorá bola založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa. Európske konanie s
nízkou hodnotou sporu nadobudne atribúty sporového konania až po podaní odvolania voči rozsudku
vydaného príslušným súdom. Až po takomto procesnom úkone môže byť naplnený zmysel a obsah

vedľajšieho účastníctva. Argumentoval tiež názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
6Cdo 357/2012.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.), vzhľadom
na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
zverejnil na úradnej tabuli súdu ako aj na internetovej stránke a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
je vecne správne.

Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,

najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty
podmienkyalebojednakonkrétnapodmienkaboliindividuálnedohodnuté,nevylučujeuplatňovanietohto
článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne
formulovanú štandardnú zmluvu.

Podľa čl. 6 ods. 1 cit. smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzku žalovaného (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo

Zmluvy o úvere č. 803100793 zo dňa 26.04.2010 (čo vyplýva z čísla uvedeného na zmenke, ktoré je
zhodné s číslom zmluvy o úvere). Žalobca nadobudol práva zo zmenky indosamentom od remitenta
zmenky POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka bola
vystavená podľa slovenského práva, miesto vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území SR.

V zmluve o úvere zo dňa 26.04.2010 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného (meno a
priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené
nie sú. Kolónky umožňujúce identifikovať žalovaného ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo
živnostenského registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) vôbec vyplnené neboli. Z iných konaní

je pritom známe, že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce činnosť na
základe iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom
a prideleným identifikačným číslom. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o
úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.

Nie sú dôvodné odvolacie námietky spochybňujúce postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ako ani
námietky týkajúce sa skúmania charakteru vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
súdom.

Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje

prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 28, Cofidis, C-473/00, Zb.

s. I-10875, bod 32).

Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo

Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

Je rozhodným konštatovanie, že aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť
spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú smernica priznáva

spotrebiteľom, sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom
uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z
dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. (rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C -473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo dňa

16.11.2010)Ochranaspotrebiteľajepredmetomverejnéhozáujmuajenevyhnutnáprezvýšenieživotnej
úrovne a kvality života občanov.Ani proces podľa nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Inak by išlo celkom iste o konštrukciu s cieľom obísť
princípy únijného práva a o obohacovanie sa na úkor iného s popieraním vlastných princípov únie.

Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov. Ústavné články o súdnej ochrane (čl. 46 a nasl.), čl. 6 Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd spolu s občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné požiadavky
spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný súd, keď v jednom zo

svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať
k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom
právnych predpisov ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel
toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou”(porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp.zn. II.ÚS
222/07).
Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, príp. uplatneniu práv

zo zmenky, je súd oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť predmetnej zmenky a dohody o jej
vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, oprávnenosť postupu pri
vypĺňaní blankozmenky, a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok, dohodnutých v spotrebiteľskej
zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje, a ktorou bolo vydanie zmenky
predvídané. V prípade zistených nedostatkov je súd povinný tak, ako to správne urobil súd prvého

stupňa,konštatovaťrozporprávuplatnenýchzozmenkysozákonom.Akmábyťzabezpečenénaplnenie
cieľa sledovaného právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, je nutné umožniť súdu skúmať charakter
právneho vzťahu, na základe ktorého došlo k vystaveniu zmenky a v prípade zistenia, že ide o
vzťah spotrebiteľský, podrobiť skúmaniu zmluvné podmienky z hľadiska ich neprijateľnosti. V tejto
súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na závery NS SR vyslovené v stanovisku č. 93/2015

zo dňa 20.10.2015, v zmysle ktorého, ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd
nemal možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných
podmienok či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany
prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by spôsobila
spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv.

Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je
zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v
prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex offo, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu
súd musí prihliadať ex lege. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň
dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu normu účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyjadrených v rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 7Co 339/2014 zo dňa 26.2.2015, v ktorom uviedol: „V prejednávanom spore
predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej
republike,ktorýnáslednesvojeprávavyplývajúcezozmenkyuplatňujepredsúdomSlovenskejrepubliky

v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného Nariadením Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade
písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu
k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ
by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo

veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež použitím príslušného tlačiva. Znenie
Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné dôkazné prostriedky ako príslušné
tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou
zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č. 861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov
pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických

a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej
zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s
malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne
pojednávanie pokiaľ to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa tohto nariadenia je
preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť

zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu
sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom členského štátu v ktorom
sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V

danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu

spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa

je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné

vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky

vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva

možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie

je závislá od zavinenia veriteľa“.

Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť záver odvolacieho súdu o tom, že vyhodnotenie
dojednania o vyplnení zmenky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda jej neplatnosti v zmysle §
53 OZ súdom prvého stupňa bolo nesprávne.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že zmenka, na základe
ktorej sa žalobca domáha plnenia od žalovaného, je v rozpore so zákonom.
Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa pripustenia vedľajšieho účastníka do konania odvolací

súd uvádza:
Podľa čl. 19 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, pokiaľ toto nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu,
v ktorom sa konanie vedie.

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. účinného do 31.12.2014, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa
osobitného predpisu.Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. účinného do 31.12.2014, do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na
výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva

súd rozhodne len na návrh.

Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciou spochybňujúcou možnosť vstupu vedľajšieho
účastníka do konania upraveného Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Hoci toto nariadenie za účastníkov

konania označuje len navrhovateľa a odporcu nie je v ňom obsiahnutý žiadny zákaz, či obmedzenie
brániace vstupu vedľajšieho účastníka do takéhoto konania. To znamená, že za predpokladu chýbajúcej
právnej úpravy v tomto nariadení týkajúcej sa účasti vedľajšieho účastníka v európskom konaní vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa vedľajšie účastníctvo riadi procesným právom členského štátu, v
ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z článku 19 Nariadenia č. 861/2007.

Vovzťahuktvrdeniužalobcu,ževpredmetnomkonaníniejemožnéprihliadnuťnakauzálnyvzťahmedzi
indosamentom a majiteľom zmenky odvolací súd poukazuje na vyššie uvedené závery, v zmysle ktorých
je súd v záujme naplnenia cieľov právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa oprávnený
a zároveň povinný skúmať kauzálny vzťah, na základe ktorého došlo k vystaveniu zmenky a v konaní
zohľadniť postavenie vystaviteľa zmenky ako spotrebiteľa.

Podľa bodu 50 uznesenia Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 (Pohotovosť s.r.o. proti
IveteKorčkovskej)„Vzhľadomnapovahuavýznamvšeobecnéhozáujmu,naktoromsazakladáochrana
spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie,
ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku

majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Podľa
názoru odvolacieho súdu nie je vo všeobecnom záujme, ak by sa mala spotrebiteľovi odoprieť možnosť
poskytnutia ochrany podľa článku 6 smernice Rady 93/13/EHS na to špecializovanými subjektmi.

Podľa článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa členské štáty zaviazali k vytvoreniu účinných mechanizmov, aby sa predchádzalo súvislému
používaniuneprijateľných(nekalých)zmluvnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluvách.Právevedľajší
účastník môže privodiť naplnenie tohto cieľa svojou aktivitou.

Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z. je registrovaným združením, u ktorého je v evidencii

občianskych združení vo výpise z registra vedenom Ministerstvom vnútra SR uvedený predmet činnosti
- spotrebiteľské.

Z uvedeného je zrejmé, že ide o združenie, ktoré môže vstúpiť do konania ako vedľajší účastník vo veci
ochrany práv spotrebiteľa (ide o predmet jeho činnosti).

Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31.12.2014 v prípade vedľajšieho účastníka - združenia
na ochranu spotrebiteľa nevyžadoval preukazovanie právneho záujmu na výsledku sporu a jeho vstup
do konania nepodmieňoval výslovným súhlasom účastníka, na strane ktorého má vedľajší účastník v
konaní vystupovať.

Skutočnosť, že vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná na
ochranu práv spotrebiteľa, neznamená, že spotrebiteľ musí s jej vstupom do konania súhlasiť. Povahe
a účelu občianskeho súdneho sporového konania by sa priečil vstup takéhoto vedľajšieho účastníka do
konania, ktorý by bol spotrebiteľovi nanútený. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci

3Cdo 188/2012 publikované ako rozhodnutie 62. v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. 4/2014). Nevyslovenie súhlasu so vstupom vedľajšieho účastníka do konania nie
je možné považovať za nesúhlas účastníka konania so vstupom (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej vo veci 6Cdo 323/2013). V predmetnej veci vstup vedľajšieho účastníka nemožno vyhodnotiť
ako nanútený, keďže obsahom spisu nie je výslovný nesúhlas žalovaného s jeho vstupom do konania.

Na právnu úpravu zakotvenú v ust. § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2015 prihliadať nemožno,
nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu pred 1.1.2015, teda v dobe, keď v
tom čase účinný Občiansky súdny poriadok nevyžadoval ako súčasť podnetu aj súhlas účastníka so
vstupom vedľajšieho účastníka do konania.Vedľajší účastník má podľa prvej vety § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní rovnaké práva a povinnosti ako
účastník, a teda má právo okrem iného aj nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a

fotokópie alebo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov (§ 44 ods. 1 O.s.p.),
pričom táto činnosť priamo predpokladá možnosť oboznámenia sa s osobnými údajmi účastníkov
konania a prípadne aj s predmetom telekomunikačného tajomstva, ak je aj to obsahom súdneho spisu.
Tým ale nie je dotknutá jeho povinnosť chrániť takto získané osobné údaje (podľa zákona č. 122/2013
Z.z. o ochrane osobných údajov), zachovávať telekomunikačné tajomstvo (podľa § 63 ods. 2 zákona č.

351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách) a vyvarovať sa zneužitia svojho postavenia vedľajšieho
účastníka v konaní. V tejto súvislosti odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa poukazuje na
uznesenie Ústavného súdu SR PL. ÚS 1/2014-9 zo dňa 29.01.2014, v ktorom Ústavný súd konštatoval,
že návrh na vyslovenie nesúladu § 93 ods. 2 O.s.p. s čl. 19 Ústavy SR je zjavne neopodstatnený.

Vstup vedľajšieho účastníka do konania sa neprieči ani cieľom konania podľa Nariadenia (ES)

č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, teda
zjednodušenie a zrýchlenie konania a zníženie nákladov na takéto spory. Európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu sa využíva na cezhraničné spory obhajované, ako aj neobhajované, čo vyplýva
z čl. 5 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého môže súd nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán. Európske konanie vo veciach s nízkou

hodnotou sporu nie je typickým skráteným konaním, v ktorom je účasť vedľajšieho účastníka vylúčená.
Na predmetnú právnu vec preto nemožno aplikovať závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci 6Cdo 357/2012 z 30.10.2013, na ktoré žalobca vo svojich námietkach odkazuje.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

Za daného stavu odvolací súd rozsudok s výnimkou výroku o čiastočnom zastavení konania ako vecne
správny potvrdil postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p a § 151 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca, ktorý si

uplatnil trovy odvolacieho konania v odvolacom konaní úspešný nebol a žalovaný si trovy odvolacieho
konania neuplatnil, žiadne trovy odvolacieho konania mu ani nevznikli, odvolací súd rozhodol tak, že
náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.