Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 5, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/26/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4615204352
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4615204352.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Advocate, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36
865 141, proti povinnému: W. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., Q. XXXX/XX, o vymoženie sumy 50
eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 6.
novembra 2015 č. k. 4Er/673/2015-14 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmuznesenímsúdprvéhostupňazamietolžiadosťsúdnehoexekútoraJUDr.RudolfaKrutého,
PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 02. 03. 2015. Rozhodnutie odôvodnil

poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2, § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní , § 1 ods. 2, 3 písm. l), § 2 písm. c), 9 ods. 2, § 24 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „ZoSÚ“), § 11 ods. 1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2012, § 3, § 39, § 52 ods. 1,
§ 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5 a 11, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa uviedol, že

pri rozhodovaní exekučný súd vychádzal z toho, že právny vzťah medzi účastníkmi je spotrebiteľským,
ale úver poskytnutý povinnému nie je spotrebiteľským úverom. Mal za to, že z rozhodcovskej zmluvy
vyplýva, že jej text vopred pripravil veriteľ (pri jej uzatváraní boli do veriteľom pripraveného tlačiva
dopísané iba údaje o dlžníkovi (povinnom) a zmluve o úvere (jej číslo a dátum uzavretia) a predložil
ju na podpis dlžníkovi, ktorý celkom zjavne nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Súd prvého stupňa s

poukazom na uvedené dospel k záveru, že aj keď bola rozhodcovská zmluva uzavretá na samostatnej
listine, nebola dojednaná individuálne. Rozhodcovská doložka možnosť riešenia sporov na všeobecnom
(štátnom) súde spotrebiteľovi prakticky neposkytuje, pretože o forme konania (pred rozhodcovským
alebo všeobecným súdom) rozhoduje žalobca, čo vzhľadom na charakter sporov zo zmlúv o úvere
znamená, že o forme konania rozhodne veriteľ (dodávateľ). Súdu prvého stupňa je totiž z jeho činnosti
známe, že práve dodávateľ je ten, kto si uplatňuje nároky zo zmlúv o úvere podaním žaloby na

rozhodcovskom súde. Rozhodcovská doložka v čl. II rozhodcovskej zmluvy je vzhľadom na uvedené
neprijateľnouzmluvnoupodmienkou,pretožespôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiach
zmluvných strán. Podpisom rozhodcovskej zmluvy s rozhodcovskou doložkou tak, ako je koncipovaná
v čl. II rozhodcovskej zmluvy, sa spotrebiteľ vopred vzdal práva, aby bol jeho spor s dodávateľom zo
zmluvy o úvere riešený pred nezávislým a nestranným súdom (§ 54 ods. 1 OZ). Súd prvého stupňa
pritom nemal pochybnosti o tom, že uzavretie rozhodcovskej doložky bolo práve v záujme dodávateľa,

ktorýsitakzabezpečil,žeprípadnýsporzozmluvyoúvere,kuktorémudôjdemedzizmluvnýmistranami,
bude riešiť subjekt, ktorý dodávateľ sám vybral a s ktorým dlhodobo spolupracuje, pričom to platí ajv prípade, že by bola podaná žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, keďže preskúmanie
vykoná iný rozhodca toho istého rozhodcovského súdu. Rozhodcovská doložka v čl. II rozhodcovskej
zmluve tak núti spotrebiteľa, ak podá žalobu dodávateľ, neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému

konaniu. Naviac dodal, že rozhodcovskú zmluvu bolo potrebné posúdiť za absolútne neplatnú podľa § 39
Občianskeho zákonníka, nakoľko sa celkom zjavne svojím obsahom a účelom prieči dobrým mravom.
Rozpor s dobrými mravmi videl súd prvého stupňa najmä v tom, že nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná, spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré ustanovenia vylúčiť, a bol pre oprávneným vybraný rozhodcovský súd, s ktorým

dlhodobo spolupracuje, zdrojom príjmov. Rozpor s dobrými mravmi súd videl aj v okamihu, kedy došlo
k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy, nakoľko v čase podpisu ešte žiadna pohľadávka neexistovala
a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných prostriedkov, pričom na ich získanie mu bolo
predložených na podpis niekoľko listín a medzi nimi aj rozhodcovská zmluva. Zanedbateľná pritom nie
je ani skutočnosť, že spotrebiteľ, ktorý má záujem získať peňažné prostriedky je vo finančnej tiesni
a pri podpise rozhodcovskej zmluvy sa môže odôvodnene domnievať, že ak rozhodcovskú zmluvu

nepodpíše, úver mu nebude poskytnutý. Rozhodcovská doložka v rozhodcovskej zmluve (čl. II) je
prakticky rovnakého znenia ako rozhodcovské doložky, ktoré už boli viackrát judikované za neprijateľné
zmluvné podmienky, iba nebola začlenená do všeobecných podmienok, ale do rozhodcovskej zmluvy
na samostatnej listine a upravuje možnosť požiadať o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, ale
rozhodcom toho istého rozhodcovského súdu. Z tohto pohľadu je potom možné vidieť aj určité

obchádzanie zákona, a to konkrétne snahu vyhnúť sa súdnej kontrole rozhodcovskej doložky podľa
kritérií neprijateľných podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvého stupňa navyše zastal názor, že
už samotná forma, v akej je rozhodcovská zmluva napísaná (drobným ťažko čitateľným textom) už
sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto
texte obsiahnutými. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je absolútne neplatná

podľa § 39 a § 53 ods. 5 OZ, pretože nebola dojednaná individuálne a spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, pričom aj keď ide o spotrebiteľa menej
bdelého, či nečinného (až ľahostajného) je namieste mu poskytnúť súdnu ochranu. Okrem neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy bolo zistené, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému aj nároky, ktoré sú
právomnedovolenéavrozporesdobrýmimravmi.Nazáveruviedol,žeexekučnýsúdpreskúmalžiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a oprávneným
označený exekučný titul a zistil, že exekútorovi nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie,
pretože bol zistený rozpor exekučného titulu so zákonom. Súd prvého stupňa zistil, že rozhodcovský
rozsudok zaväzuje povinného aj na právom nedovolené plnenia a plnenia v rozpore s dobrými mravmi.
Predovšetkým však bolo zistené, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho

vydanie. Právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluve
(§ 53 ods. 5 OZ, § 39 OZ), preto rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov a
vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý tak nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na
základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v
rámci exekúcie domáhať. Vzhľadom na uvedené bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietnutá.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci na ďalšie konanie. Vytýkal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v prekročení
rámca preskúmavacej činnosti zverenej zákonom č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších právnych

predpisov a v jeho nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Mal za
to, že súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Zdôraznil,
že formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržiavanie všetkých formálnych
náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 Zákona o rozhodcovskom konaní
a preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady

exekučného titulu. Zastal názor, že splnenie podmienok zastavenia exekúcie musí mať povahu zjavného
nedostatku exekučného titulu, keďže nemôže vyplývať z vady konania, ako je odôvodnené vyššie.
V tejto súvislosti poukázal na nález ÚS SR 5/2000. Namietal, že postupom súdu v tejto veci a jeho
výkladom ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o
žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a

účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Naviac vytkol aj neúplné zistenie skutkového stavu súdom
prvého stupňa. Poukázal pritom na skutočnosť, že oprávnený s povinným uzatvoril rozhodcovskú
zmluvu podľa § 3 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu a
to na samostatnej listine. Vo veci námietky konajúceho súdu ohľadom znemožnenia voľby spotrebiteľadosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom v súvislosti ustanovenia § 53 ods. 4 písmeno r)
Občianskeho zákonníka, mal za to, že v danej veci konajúci súd konal nad rámec zákonných ustanovení.

Sudca súdu prvého stupňa sa podľa § 374 ods. 4 OSP vyjadril tak, že nemieni odvolaniu oprávneného
vyhovieť, nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým uznesením a preto predložil vec na
rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa (§ 212 ods. 1 OSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) dospel k
záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke,
preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom spísaným do zápisnice pred súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, dňa 02. 03. 2015 požiadal

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy
50 eur spolu s príslušenstvom a trovy konania, ako aj trovy exekúcie. Za exekučný titul označil
Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s.,
spisová značka SR 08690/14 zo dňa 29. 10. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31. 12. 2014 a
vykonateľnosť dňa 05. 01. 2015. Vyššie označený súdny exekútor doručil dňa 06. 05. 2015 súdu prvého

stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom a ostatnými
prílohami.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti postupu súdu prvého stupňa ohľadom preskúmavania
rozhodcovského rozsudku považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v
uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 zaujal stanovisko, že

pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým,

či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so
zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov

práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia

tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je

teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to, či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom správomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú

vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013 sp.
zn. 4Cdo 31/2013).

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a právnych poznatkov,
je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu rozhodovania o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná

strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť odvolateľovi v tom, že by súd prvého stupňa ako exekučný súd prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej veci
bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvého stupňa, ktorý po podaní žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská zmluva bola
uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej
zmluvy súd prvého stupňa len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodcovskou zmluvou treba uviesť, že
rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je absolútne
neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko celkom zjavne svojím obsahom a účelom sa
prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi videl najmä v tom, že táto podmienka nebola

so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže
spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov,
a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne, čo sa
jednoznačne objavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa a priznaní práv, na ktoré oprávnený v

zmysle spotrebiteľských predpisov nemal nárok. Okrem toho odvolací súd rozpor s dobrými mravmi
videl aj v okamihu, kedy došlo k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy, nakoľko v čase podpisu ešte
žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných prostriedkov, na
získanie ktorých mu bolo oprávneným predložených niekoľko listín a medzi nimi aj rozhodcovská
zmluva a zmenka. Z uvedeného pohľadu je potrebné vyjadriť pochybnosť, či spotrebiteľ sa mal

možnosť so samotným textom rozhodcovskej zmluvy oboznámiť a uvedomiť si jeho obsah, najmä
právne následky. Navyše bolo potrebné v tomto ohľade vidieť aj určité obchádzanie zákona, pretože
v takejto forme rozhodcovskú zmluvu nemožno hodnotiť ako rozhodcovskú doložku a podrobovať
ju súdnej kontrole, pričom bolo už viackrát judikované, že rozhodcovská doložka v rovnakom znení
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma,
v akej je rozhodcovská zmluva napísaná - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom -
už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto
texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej
zmluve, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže

byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému
vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore

so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho
vydanie. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.