Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 21, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/604/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209826
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5312209826.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
8C/180/2012-113 zo dňa 23. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Za preukázanú považoval okolnosť
podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
V súvislosti s meritórnym posúdením veci prvostupňový súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov
vedúcich k zamietnutiu uplatneného nároku. Vychádzal zo skutočnosti, že vo veci vedenej Okresným

súdom Čadca pod sp. zn. 4Er/429/2010 na základe exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) bola
dňa 16.7.2010 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré
poverenie exekučný súd vydal dňa 10.9.2010 (t.j. v 19.-ty deň). To znamená, že nezodpovedá stavu veci
tvrdenie navrhovateľa o bezdôvodnej nečinnosti exekučného súdu trvajúcej viac ako 5 mesiacov.
Zároveň okresný súd konštatoval, že zákonná lehota 15 dní neplatí, ak exekučným titulom (po 1.6.2010)
bol/je rozhodcovský rozsudok (ako je tomu v súdenom prípade). Navyše, podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu nie každé nedodržanie zákonných lehôt sa považuje vždy a automaticky za porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Konajúci (okresný) súd pritom nie je oprávnený
konštatovať, či v inom konaní (ne)došlo k porušeniu základných práv účastníka tým, že konanie bolo
nesústredené alebo poznačené prieťahmi.
Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal prvú podmienku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. samotný nesprávny úradný postup exekučného
súdu. Vzhľadom na potrebu kumulatívneho naplnenia (všetkých) podmienok zákonnej zodpovednosti
štátu za škodu pri výkone verejnej moci považoval za nehospodárne dokazovanie ohľadne skúmania

splnenia ďalších podmienok. Napriek uvedenému pomerne konkrétne vysvetlil i záver o nesplnení
ďalších (dvoch) podmienok zodpovednosti odporcu.
Samostatným výrokom okresný súd zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnych otázkachpredložených Okresným súdom Prešov v jeho veci sp. zn. 7C/6/2010. Zdôraznil fakultatívny charakter
tohto inštitútu a fakt, že navrhovateľ nijako nepreukázal, že dotknuté prejudiciálne otázky boli Súdnemu
dvoru EÚ skutočne predložené. Zároveň okresný súd konštatoval, že pre rozdielnosť predmetov konania

(prejednávaného prípadu a prípadu vedeného pred Okresným súdom Prešov) zodpovedanie týchto
otázok nemá význam pre rozhodnutie v súdenej veci.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že v spore úspešnému
odporcovi právo na ich náhradu nepriznal, lebo trovy konania nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom
dôkazovaprednesovprotistrany,nemalmožnosťsaknimvyjadriťanavrhnúťdôkazynapodporusvojich
tvrdení. Tvrdil, že okresný súd ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého
dôvodu; v dôsledku čoho vykonal pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne
rozhodol. Zároveň však odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania.
Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ
odporca nereagoval na výzvu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,

že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania;
súčasne však uvádzal, že o takomto návrhu nebolo ani rozhodnuté.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu
prvého stupňa viacero omylov - napr. konštatovanie, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli

dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval
nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy
poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu celkových
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, keď súd svoje
rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje
identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa
odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V konaní navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil,
predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však dokazovanie neprípustne skrátil, pričom
navrhovateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Zároveň ale tvrdil, že predmetný znalecký posudok
predložil a okresný súd dotknutý dôkaz nevykonal.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)

napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Zásada kontradiktórnosti pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné

naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 23.2.2015 - pondelok) prvostupňový súd určil 27.1.2015
a právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 9.2.2015. Až dňa 19.2.2015 (vo

štvrtok po úradných hodinách súdu) bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh
navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu a prejudiciálnej otázky“.Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia pojednávania ako nie dôležitý, čo
zodpovedá nižšie rozoberaným záverom. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za
podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie

napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.
Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup dôsledne nevyužil,

čo však nepredstavuje vadu (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej. Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v krátkom časovom predstihu - z
hľadiska pracovných dní - pred jeho termínom, čím s poukazom (aj) na vzdialenosť jeho sídla, resp. sídla
jeho právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu (cca 230km) i sám v nemalej miere zmaril efektívne
využitie označeného zákonného ustanovenia.
Z obsahu spisu tiež vyplýva, že právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo už dňa 24.9.2014 doručené

vyjadrenie odporcu vo veci samej. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa o tom, že
nemalmožnosťvyjadriťsaktvrdeniamprotistrany.Okresnýsúdsavrámcipojednávaniazamietolnávrhy
navrhovateľa na doplnenie dokazovania znaleckými posudkami (zdôrazňovanými navrhovateľom) a
v rámci odôvodnenia dostatočne jasne vysvetlil, prečo považoval tieto dôkazy za nadbytočné, resp.
neúčelné.

Poučenie navrhovateľa podľa § 120 ods. 4 O.s.p. obsahovalo už predvolanie na termín pojednávania
dňa 4.12.2014, ktoré jeho právny zástupca prevzal 30.10.2014; taktiež bolo súčasťou predvolania na
termín pojednávania dňa 23.2.2015.

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá totiž

doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách
záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v žiadosti o odročenie
pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali
zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu.
Nenáležitým je tiež tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania

na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Nielen s poukazom na vecnú
správnosť dotknutého procesného rozhodnutia platí, že nie je prekážkou meritórneho rozhodnutia, ak
rozhodnutie súdu o procesnom návrhu účastníka v čase vydania rozhodnutia vo veci samej ešte nie je
právoplatné. Zároveň je nepochybné, že v súdenej veci okresný súd o predmetnom procesnom návrhu
rozhodol.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, v ktorej navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu
vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez jeho nariadenia.
Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené

v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
(aj) oboznámením obsahu exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu Čadca 4Er/429/2010, ktorý dôkaz
výslovne (č.l. 1 z opaku - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval navrhovateľ.
Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str. 5).
Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu

nevyjadril,malsúdrozhodnúťrozsudkomprezmeškanie.Bezohľadunato,ževsúdenejvecisaodporca
vyjadril, samotné nevyjadrenie sa nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť
rozsudkom pre zmeškanie.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za

obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§
212 ods. 1 O.s.p.). Odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov
(t.j. predovšetkým na záver o „neplatnosti“ lehoty 15 dní v prípade rozhodcovského rozsudku, o
nepravdivosti tvrdení o dĺžke rozhodovania exekučného súdu), na ktorých okresný súd založil svoje
rozhodnutie. Dôsledky takéhoto postupu idú výlučne na ťarchu odvolateľa a musia nevyhnutne viesť k

potvrdeniu meritórneho rozhodnutia.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. „že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami
okresného súdu. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Námietka navrhovateľa o potrebe skúmania momentu, kedy bolo poverenie súdnemu exekútorovi
doručené, neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu.

Nenáležitým je napokon tvrdenie navrhovateľa o odôvodnení rozsudku formulárovým spôsobom. Práve
ním predložené odvolanie je totiž svojou vyššie opísanou zmätočnosťou, ako aj odôvodneniu rozsudku

nekorešpondujúcim obsahom ilustráciou nenáležitého šablónovitého/typového podávania odvolaní. V
protiklade s uvedeným, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia. Okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, citoval aplikované právne
normy a jednotlivé závery vysvetlil, vrátane vymedzenia súvisiacich úvah.

Odvolacie dôvody navrhovateľa boli teda neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý
rozsudok preto vo veci samej potvrdil.
Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda

rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu
konkrétnejšiu argumentáciu.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho
rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania ani neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.