Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 19, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/57/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615208522
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615208522.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v právnej veci exekúcie začatej na návrh oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou
kanceláriou Advocate, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: J. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Z. A. XXX, X.. Z., o vymoženie 707,70 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného zo dňa
25. 02. 2016 proti uzneseniu Okresného súdu v Lučenci č.k. 11Er/481/2015-37 zo dňa 26. 01. 2016 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého PhD. o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 22247/2015 zo dňa 14. 03. 2015 zamietol.

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 04.06.2015 požiadal

súdny exekútor o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie 707,70 Eur s prísl. Prílohou
žiadosti je návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul - Rozhodcovský rozsudok sp.
zn. SR 11952/09 zo dňa 06.10.2009, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., na základe Zmluvy o úvere č. 6560793 zo dňa 26.03.2008, uzatvorenej
medzi oprávneným a povinným, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru. Uvedené Všeobecné podmienky poskytnutia úveru v bode 17. Ustanovili, že všetky spory

medzi zmluvnými stranami budú riešené alternatívne pred vyššie uvedeným rozhodcovským súdom,
ktorý vydal exekučný titul alebo pred všeobecným súdom v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, v
závislosti od toho, kde žalujúca strana podá návrh.

Podľa § 44 ods. 1,2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento

návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu
súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd zistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

S poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava ex offo aj exekučný titul. Pokiaľ
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, zisťuje tiež, či medzi zmluvnými stranami bola platne
uzavretá rozhodcovská zmluva, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky v

zmluve ( § 3 a § 4 zákona č. 244/2005 Z.z. o rozhodcovskom konaní).Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. V
zmysle tohto ustanovenia v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba,

ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce, akou formou sa

spotrebiteľskýúverposkytuje,aledôležitájekauza,t.j.žesajednáoposkytnutiepeňažnýchprostriedkov
v prospech spotrebiteľa za odplatu. Ňou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Zpovahyzmluvnýchstrán(podnikateľvs.fyzickáosobanepodnikateľ),predmetupodnikateľskejčinnosti

oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu
a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na strane druhej v zmysle § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka.

V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z

článku 144 ods. 1 Ústavy SR, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva,
ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie.

Význam ochrany spotrebiteľov viedol zákonodarcu Spoločenstva okrem iného k tomu, že v článku 6

ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288, ďalej len "smernica") stanovil, aby nekalé podmienky
uvedené v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom "neboli záväzné pre
spotrebiteľa". Ide o kogentné ustanovenie, ktoré s ohľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvných
strán smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú (spotrebiteľská) zmluva nastoľuje medzi právami

a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.
Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi

nimi sa bod 1 písm. q) tejto prílohy týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je "neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek
iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu
povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na

inej zmluvnej strane".

V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ďalej ESD) "povaha a význam verejného
záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, teda odôvodňujú to,
že vnútroštátny súd je povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým

vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Systém
ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom
alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano

Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98, Zb. s. I 4941). Ochrana, ktorú smernica
priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo
dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto
podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovaniaz dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, C 473/00, Zb. s. I
10875)".

Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení smernica je nepriamo vykonateľným prameňom
komunitárneho práva s prihliadnutím na jej neúplnú a nedostatočnú transpozíciu do právneho poriadku
Slovenskejrepubliky(viďustanoveniaObčianskehozákonníkav§52anasl.včaseuzatvoreniaúverovej
zmluvy medzi účastníkmi konania s prihliadnutím na súčasný stav upravený v zmysle judikatúry ESD).
Exekučný súd je preto povinný aplikovať jej ustanovenia na prebiehajúce exekučné konanie ex offo

zohľadňujúc ich prioritu pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku,
resp. zákone o spotrebiteľských úveroch.

Európsky súdny dvor v rozsudku Océano Grupo Editorial (citovaný už vyššie) judikoval, že "podmienka,
ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej jurisdikcii, kde
má predajca alebo dodávateľ svoje hlavné obchodné sídlo, zaväzuje spotrebiteľa podrobiť sa výhradne

jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje predložiť
obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady spojené s
obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo ochranu.
Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť alebo
zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z písmena q) bodu 1 Prílohy ku Smernici.

Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na proces a robí
mu to menej obtiažnym.

Rozhodcovská doložka v zmluve o úver nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia
do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým

bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v citovanom písm. q)
bodu 1 Prílohy ku smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný
prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere (viď aj
ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v súčasnom znení) je však zrejmé, že subjektom,
ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude

takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností
dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na
podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z uvedených ustanovení je zrejmé, že veriteľ od počiatku
sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli
tietovždyriešenénasúde,ktorýsanachádzavmiestejehosídla,zaúčelomminimalizáciejehonákladov

a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda
napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi
zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom
na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemal možnosť
relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či už pred rozhodcovským

súdom alebo v občianskosúdnom konaní. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu
rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že
spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom
súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti od bydliska odporcu), domáhať sa možnosti
uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní.

Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na
účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v
demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom.

Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd v zmysle výkladu smernice v rozsudku Océano Grupo

Editorial za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 5 OZ účinného v čase
uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní
nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry ESD je povinnosťou členských

štátov a ich orgánov zabezpečiť, aby nekalé podmienky v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a
prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti dosiahnuť odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu ich
používania zo strany predajcov alebo dodávateľov. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul zamateriálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo
vykonaní exekúcie. Na základe toho súd v zmysle § 44 ods. 2 EP žiadosť súdneho exekútora zamietol.“

Proti uzneseniu odvolanie podal oprávnený. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci(§205ods.2písm.f/OSP)azároveňrozhodnutiesúduvychádza
z neúplného zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP).

V prípade, ak súd na zistený skutkový stav veci aplikoval ust. § 45 ods. 2 spôsobom právneho posúdenia

správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva
zákon o rozhodcovskom konaní, alebo občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo ne prejednanie veci
pred príslušným súdom. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ust. § 45 o rozhodcovskom konaní
dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušení rozhodcovských rozsudkov, čo je v rozpore s
účelom Zákona o rozhodcovskom konaní.

Oprávnený zároveň argumentoval, že procesný súd neúplne zistil skutkový stav. Oprávnený s povinným
uzatvorilrozhodcovskúzmluvupodľaust.§3anasl.zák.č.244/202Z.z.formousamostatnéhoprávneho
úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci
všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvy záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti
dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Záverom odvolateľ uviedol, že súd konal vo veci aj nad rámec zákonných ustanovení.

Oprávnený preto žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vyjadrenie podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vo výroku vecne správne.

V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť uznesenia súdu
prvého stupňa. Z obsahu spisu vyplýva, že procesný súd správne postupoval, keď zamietol žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dôvody, pre ktoré tak urobil okresný súd správne a podrobne
rozobral v odôvodnení svojho rozhodnutia. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací

súd a v podrobnostiam na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP).

K podanému odvolaniu najviac krajský súd uvádza. Oprávnený výslovne namieta, že súd neúplne zistil
skutkový stav tvrdiac, že súd dostatočne nezisťoval, ako bola uzavretá rozhodcovská doložka.

V tejto súvislosti postačí dodať, že pri podrobnom prečítaní uznesenia súdu prvého stupňa je táto
skutočnosť zrejmá.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.