Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoZm/39/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113208021
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113208021.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, v právnej veci žalobcu v senáte zloženom

z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej
a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických vězňů 1272/21,
Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, práv. zast. advokátskou kanceláriou:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: A. K., bytom K.
XXXX/XX, R., v konaní
o zaplatenie 927,53 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
č.k. 36CbZm/61/2013-73 zo dňa 15. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške
0,19 % denne zo sumy 1.577,53 Eur od 30.06.2010 do 24.01.2011 čo predstavuje sumu 824,25 Eur,
zo sumy 1.177,53 Eur od 25.01.2011 do 19.06.2011 čo predstavuje sumu 429,79 Eur, zo sumy 927,53
Eur od 20.06.2011 do zaplatenia, rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 36CbZm/61/2013-73 zo dňa
15. októbra 2014 v späťvzatej časti z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e . Vo zvyšnej
časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu o zaplatenie zmenkovej sumy 927,53 Eur
s príslušenstvom a zmenkovej odmeny v sume 5,26 Eur a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Súd prvého stupňa doručil účastníkom konania po tom, čo pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné
podmienkypodľa§120ods.1O.s.p.zaslaltietolistinyúčastníkomkonaniaspoluspredbežnýmprávnym
posúdením veci podľa § 100 ods. 1 O.s.p. a poučením účastníka konania o procesných právach a
povinnostiach vrátane poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. K oznámeniu súdu prvého stupňa a k
predloženým listinám sa žalobca vyjadril písomne podaním zo dňa 28.07.2014. Vo vyjadrení žalobca

poukázal na to, že vykonanie dokazovania zmluvou o úvere a všeobecnými podmienkami považuje za
postup mimo Nariadenia. Žiadal, aby súd prvého stupňa rešpektoval jeho právo na spravodlivý proces
s upozornením na možnosť vzniku škody na jeho strane v dôsledku nesprávneho úradného postupu.
Žalobca ani žalovaný dôkaz predloženými listinami nenavrhli. Predmetom konania je výlučne zmenka a
nie iný záväzkový vzťah. Zmenku ako samostatný abstraktný bezpodmienečný záväzok neakcesorickej
povahy nemožno spájať, či podmieňovať inými skutočnosťami, než sú na zmenke uvedené. Za stavu,
keď dlžník nepreukázal, aj keď v pozícii spotrebiteľa, že nový majiteľ zmenky konal pri jej nadobúdaní

vedome na jeho škodu, a keď nepodal žiadne námietky vyplývajúce z jeho vzťahu k žalobcovi a ani zo
záväzkového vzťahu, ku ktorému sa zmenka viazala, k remitentovi ako skoršiemu majiteľovi zmenky,
nie je možné takýto výklad súdu prvého stupňa akceptovať. Posudzovanie základného vzťahu by malo
význam len vtedy, keby žalovaný ako spotrebiteľ vzniesol voči majiteľovi námietky, že k indosácii došlonajehoškodualeboakbypodalrelevantnékauzálnenámietkytýkajúcesazmluvyoúvere,príp.zmenky,
čo by musel v konaní aj preukázať napriek tomu, že v čase uzavretia zmluvy o úvere platila právna
úprava , ktorá v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 6 zákona

č. 285/2001 Z.z. v znení účinnom do 11.06.2010 obsahovala zákaz plniť dlh zmenkou. Dlžník nemôže
namietať voči povinnosti zaplatiť zmenku, ktorá vyplýva z jeho pôvodného vzťahu so spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s.r.o. z dôvodu, že došlo k jej indosácii. Záväzky zo zmenky, aj keď vznikli z konkrétnych
zmluvných vzťahov, sú záväzkami samostatnými. Rozsudkom
č. k. 36CbZm/61/2013-30 zo dňa 28.08.2013 súd prvého stupňa zamietol návrh a žalovanému náhradu

trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Krajský súd
v Trenčíne uznesením č.k. 8CoZm/42/2013-52 zo dňa 28.05.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že
dňa 14.12.2009 žalovaný uzatvoril so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova
25, Bratislava (ďalej len veriteľ) zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol
žalovanému úver v sume 800 Eur. Žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť zvýšené

o poplatok v sume 772 Eur, spolu v sume 1.572 Eur v 12 mesačných splátkach po 131 Eur počínajúc
dňom 16.01.2010. Prevzatie hotovosti žalovaný potvrdil dňa 14.12.2009. Súčasťou zmluvy o úvere boli
všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V bode 14 všeobecných podmienok je obsiahnutá dohoda
o vyplnení zmenky, ktorú žalovaná ako vystaviteľ zmenky vystavila v prospech veriteľa (remitent) na
zabezpečeniepeňažnéhozáväzkuvyplývajúcehozozmluvyoúvere,vktorejnebolavyplnenázmenková

suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu
vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh
v zmysle bodu 4 všeobecných podmienok. Práva vyplývajúce z predmetnej zmenky boli spoločnosťou
POHOTOVOSŤ, s.r.o. prevedené rubopisom na žalobcu. Žalobca predložil v konaní vlastnú zmenku

obsahujúcu: miesto vystavenia: R., dátum vystavenia: 14.12.2009, zmenkovú sumu 1.577,53 Eur,
bezpodmienečný sľub zaplatiť zmenkovú sumu 1.577,53 Eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od
30.06.2010, pri predložení, na rad : POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava,
splatnú : POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, „bez protestu“, „na platenie predložiť
v lehote do 4 rokov od vystavenia“, meno, priezvisko, rodné číslo a podpis vystaviteľa - žalovaného,

číslo zmluvy: XXXXXXXXX. Zmenka bola vystavená ako blankozmenka, ktorá mala byť vyplnená
na základe vyplňovacieho práva veriteľa POHOTOVOSŤ s.r.o. v blankozmenke podľa všeobecných
podmienok poskytnutia úveru. Všeobecné podmienky boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere
uzavretej medzi veriteľom POHOTOVOSŤ s.r.o. a žalovanou. Súd prvého stupňa posúdil právnu vec
podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského hmotného práva, Občianskeho zákonníka,

zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len ZZŠ) a Obchodného zákonníka s
poukazom na článok 1 bod 1, článok 2 písm. a/ - c/, článok 3 bod 1, 2, 3, článok 4 bod 1, 2, článok 5,
článok6bod1Smernice93/13/EHSačlánok1,článok2bod1,článok3bod1,článok5bod1Nariadenia
č. 861/2007. Uviedol, že žalobca podal žalobu podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu.

Pri určení právomoci, vecnej a miestnej príslušnosti postupoval súd prvého stupňa podľa článku 2 bod
1, článku 3 bod 1 Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 2 bod 1, článku 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001
o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Brusel I).
Vychádzal zo zistenia, že žalobca je obchodnou spoločnosťou so sídlom na území Českej republiky.
Žalovaný ako fyzická osoba má bydlisko na území Slovenskej republiky, kde bola zmenka vystavená

a kde sa nachádza platobné miesto. Súd prvého stupňa konštatoval, že ide o cezhraničný spor a
hodnota pohľadávky v čase doručenia tlačiva žaloby na uplatnenie pohľadávky nepresahovala 2.000 Eur
bez akýchkoľvek úrokov, výdavkov a nákladov. Pri určovaní rozhodného práva postupoval súd prvého
stupňa podľa § 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
(ďalej len ZMPSP) a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, nakoľko jeho

použitie zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu, keď iná dohoda účastníkov konania o
voľbe rozhodného práva v konaní nebola preukázaná. Podľa názoru súdu prvého stupňa
v konaní nebola preukázaná aktívna legitimácia žalobcu na uplatnenie práv zo zmenky. Vychádzal
zo skutkového stavu preukázaného dokazovaním vykonaného listinami: vlastnou zmenkou, zmluvou o
úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru a výpisom z obchodného registra žalobcu a

spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Žalovaným vystavená zmenka zabezpečovala záväzok žalovanej zo
zmluvy o úvere, ktorú veriteľ POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatváral ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej
činnosti (§ 52 ods. 3 Obč. zák.), ktorá skutočnosť vyplýva z výpisu z obchodného registra veriteľa
(poskytovanie úverov z vlastných zdrojov) a z rozhodovacej činnosti súdu prvého stupňa, keďže veriteľvystupoval v obdobných veciach opätovne. Podľa § 52 ods. 4 Obč. zák. považoval súd prvého stupňa
žalovaného, ktorý s veriteľom uzavrel zmluvu o úvere a ktorý vystavil zmenku, za spotrebiteľa. Zistil,
že zmluva o úvere je typovou zmluvou na predtlačenom formulári, pri ktorej nemal dlžník možnosť

podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah, najmä keď jej súčasťou sú aj všeobecné podmienky, ktoré
dlžník nemôže vôbec ovplyvniť. Povahu zmluvy vyhodnotil súd prvého stupňa ako adhéznu, nakoľko
dlžník ju mohol prijať ako celok, alebo ju mohol odmietnuť. Na základe týchto skutočností súd prvého
stupňa vyhodnotil zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. Snaha
dodávateľa použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník (bod 20 všeobecných

podmienok)narážanaprednosťustanoveníObčianskehozákonníkaupravujúcichspotrebiteľskézmluvy
a jeho vykonávacích predpisov. Vzhľadom na výšku zmenkového úroku 0,25 % denne a na poznatky
súdu prvého stupňa z rozhodovacej činnosti a z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, súd prvého
stupňa predpokladal nekalú povahu viacerých zmluvných podmienok vrátane dohody o zabezpečení
záväzku dlžníka, na ktorých bola založená žaloba. V súlade so smernicou Rady 93/13/EHS sa súd
prvého stupňa na účely preskúmania prípadnej nekalej povahy zmluvnej podmienky zaoberal zmluvou

o úvere a všeobecnými podmienkami. Vnútroštátny súd je z úradnej povinnosti povinný preskúmať
nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii skutkové a právne okolnosti potrebné
pre tento účel. I v rámci konania, ktoré je založené na zmenke, musí súd aj bez námietok dlžníka,
skúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Prieskumu nebránia ani ustanovenia zákona č. 191/1950
Zb., najmä čl. I § 10 a § 17 tohto zákona. Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti

zmenke, resp. jej vyplneniu, prípadne uplatneniu práv zo zmenky podľa zákona č.
191/1950 Zb., je súd oprávnený a povinný skúmať platnosť zmenky a dohody o jej vyplnení, aktívnu
legitimáciu majiteľa zmenky, oprávnenosť postupu pri vypĺňaní blankozmenky a tiež nekalú povahu
zmluvných podmienok dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok,
ktorý zmenka zabezpečuje a ktorou bolo vydanie zmenky predvídané. Dohodu veriteľa a dlžníka o

zabezpečení záväzku blankozmenkou obsiahnutú v bode 17 všeobecných podmienok posúdil súd
prvého stupňa ako neprijateľnú podmienku, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná, a v kontexte s
ostatnýmizabezpečovacímiinštitútmidohodnutýmivzmluvespôsobujehrubúnevyváženosťvprávacha
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V dôsledku neprijateľnej zmluvnej podmienky
mal súd prvého stupňa za to, že neplatnosť zmenkovej zmluvy o zabezpečení záväzku zo zmluvy

o úvere, i keď nespôsobuje neplatnosť zmenky, znamená v tomto prípade neexistenciu kauzálneho
vzťahu medzi pohľadávkou zo zmluvy o úvere a žalovanou zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať, čoho
dôvodom je nedostatok dôvodu na použitie zmenky ako zmenky zabezpečovacej (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Obdo V 43/2006). Ako neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku
podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. posúdil súd prvého stupňa aj dohodu veriteľa a dlžníka o vyplňovacom

práve k blankozmenke obsiahnutú v bode 17všeobecných podmienok. Súd prvého stupňa vzhľadom na
vyššie uvedenú neplatnosť neprijateľných zmluvných podmienok vyslovil, že veriteľovi nevzniklo právo
vystavenú blankozmenku vyplniť, na základe čoho sa blankozmenka nestala zmenkou a veriteľ nemal
v čase indosamentu zmenky práva a povinnosti zo žalovanej zmenky. Úrokovú doložku na zmenke
(zmenkový úrok 0,25 % denne) posúdil súd prvého stupňa ako neúčinnú podľa čl. I § 5 ods. 2 zákona

č. 191/1950 Zb. z dôvodu jej nejasnosti a nezrozumiteľnosti. V danom prípade nie je možné posúdiť
zákonnosť výšky dohodnutého zmenkového úroku, nakoľko nie je zrejmé, či mal byť v úrokovej doložke
dohodnutý riadny úrok zo zmenkovej sumy alebo zmenkový úrok. V bode 6 všeobecných podmienok
sa veriteľ a dlžník dohodli na úroku z omeškania v súlade s § 369 Obch. zák. V prípade, ak by dohoda
o zmenkovom úroku na zmenke predstavovala úrok podľa čl. I § 5 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.

bola by takáto úroková doložka neplatná podľa § 39 Obč. zák. Z dôvodu neúčinnosti úrokovej doložky
žalovanej nevznikla povinnosť platiť zmenkový úrok 0,25 % denne. Žaloba bola založená na zmenke,
ktorá bola pôvodne blankozmenkou, a ktorá bola vyplnená a dohodnutá ako zabezpečovacia zmenka
na základe absolútne neplatnej zmluvy o úvere a neprijateľných podmienkach v nej obsiahnutých, medzi
ktoré patrila i dohoda o vyplnení blankozmenky a dohoda o zabezpečovacom charaktere žalovanej

zmenky. Súd prvého stupňa konštatoval, že zo strany žalobcu ide o výkon práva v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, ktorý nepožíva právnu ochranu. Žalobca sa pri nadobudnutí
zmenky dopustil hrubej nedbanlivosti v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, keďže si neoveril,
aký právny vzťah predmetná zmenka zabezpečovala, hoci zmenku, spoločne s ďalšími zmenkami,
nadobudol od veriteľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

o ktorom je všeobecne známe, že predmetom jeho činnosti je poskytovanie úverov, alebo pôžičiek
spotrebiteľom, pričom indosamentom zmenky došlo v tomto prípade k podstatnému sťaženiu právneho
postaveniadlžníka(spotrebiteľa),atoizdôvodu,žepostúpenébolilenprávazozmenkybezpohľadávky
zo zmluvného vzťahu, ktorú zmenka zabezpečovala, a že ukladajú spotrebiteľovi pri zmenke niesťdôkazné bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah mal niesť veriteľ, resp. postupník
v prípade postúpenia pohľadávky. Súd prvého stupňa vyhodnotil, že žalobca pri nadobudnutí zmenky
konal vedome na škodu dlžníka, pretože minimálne zo zmenky zistil výšku úroku 0,25% denne, ktorá

je nielen
v rozpore so spotrebiteľským právom, ale aj so zásadami poctivého obchodného styku,
a napriek tomu si úrok z omeškania v tejto výške uplatnil v žalobe. Žalobca ako nadobúdateľ zmenky
zabezpečujúcej záväzok spotrebiteľa musel počítať s tým, že nárokom, ktoré majú základ v nekalej
podmienke a jej použití, súd nemôže poskytnúť právnu ochranu. V dôsledku absolútnej neplatnosti

zmluvy o úvere, teda i čl. 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, veriteľovi POHOTOVOSŤ s.r.o.
nevzniklo právo na vyplnenie blankozmenky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
06.05.2008, sp.zn. 4Obo 161/2007). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaná si právo na náhradu trov konania neuplatnila a v konaní nebol preukázaný
vznik trov konania na jej strane.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.
2 písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§
205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní

uviedol, že v prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu
práva Európskej únie, a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo
všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaný nedoručil súdu
žiadnu odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný
postupovať podľa čl. 7 ods. 3 tohto Nariadenia. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci vykonal

dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi.
Žalobca ani žalovaný dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli. Súd prvého stupňa vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie bez účasti účastníkov konania a tak svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných
dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonným spôsobom a najmä, neumožnil účastníkom konania vyjadriť
sa k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť ďalšie dokazovanie. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie

v sporovom konaní ovládané prejednávacou zásadou, súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich
nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom
č. 191/1950 Zb. Žalovaný voči forme a obsahu zmenky nenamietal. Podľa názoru žalobcu neexistovala
žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie

vo veci. V danej veci súd prvého stupňa mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej
sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán
počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania
vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté
dôkazy. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však

tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa §
120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovaného. Ak tak súd učinil, ide o
porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva
na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného vykonal dokazovanie,

ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedovolával,
pohľadávku žalobcu nerozporoval, svojim konaním ju prakticky uznal. Súd sám iniciatívne rozširoval
okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre žalovaného dostatočný podklad pre
zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah
do práva na spravodlivý súdny proces garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.

6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom
zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide
o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju
spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvého stupňa
sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal

a ignoroval predmet sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaný vo
všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú
z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým
menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti
a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím,

čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Žalovaný uplatnený nárok nepoprel, no napriek
tomu súd uplatnený nárok zamietol. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného
doterajšieho dokazovania. V danej veci súd prvého stupňa mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu
zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Predpokladom vydania rozsudku v
tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka ako listinný cenný papier inkorporuje

v listine ako takej samo právo žalobcu. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami,
než sú na zmenke uvedené. Súd prvého stupňa považoval za nesporné to, že žalovaný a spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzavreli zmluvu o úvere, že zmenka je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaný
uzavrel zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údaje však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov a
súd prvého stupňa si ich vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti nemožno
považovať za nesporné, k týmto skutočnostiam sa účastníci nevyjadrili. Žalobca poukázal na to, že súd

pri odôvodnení vychádzal len zo zaužívanej praxe súdu v iných právne a skutkovo obdobných veciach,
čím došlo k porušeniu základného práva na spravodlivý súdny proces a k odňatiu možnosti konať pred
súdom. Podľa názoru žalobcu nikto v konaní netvrdil, že žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský
úver, teda nie úver v súvislosti s jej podnikateľskou činnosťou, a nikto túto skutočnosť v konaní ani
nepreukázal. S poukazom na zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch žalobca uviedol, že

tento zákon pripúšťal, aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka,
pri ktorej bola limitovaná len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia.
Zmenka mohla byť používaná aj v prostredí spotrebiteľských úverov. Prípustné sú akékoľvek zmenky,
akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom
práve. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a neprijateľnou zmluvnou podmienkou

v prípade spotrebiteľa, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie zmeniek. V odvolaní
žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo
1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013, uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Navrhol, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná

právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania vzal žalobca žalobu čiastočne späť a to v rozsahu zmenkového úroku

vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne a žiadal priznať
len 0,06 % denný zmenkový úrok z jednotlivých súm za v žalobe uvedené obdobia.

Odvolací súd doručil uvedené čiastočné späťvzatie návrhu žalovanému s výzvou aby sa v lehote 10 dní
vyjadril, či s týmto čiastočným späťvzatím súhlasí. Žalovaný na výzvu súdu nereagoval.

Podľa § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa,
ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd
späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

V zmysle ust. § 208 O.s.p. súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí.
Pretože žalovaný nevyslovil nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby, odvolací súd na základe
procesného úkonu žalobcu, ktorým vzal žalobu čiastočne späť, konštatoval, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p., že boli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia

§208O.s.p.apretopripustilčiastočnéspäťvzatiežalobytak,akojeuvedenévovýrokutohtorozhodnutia
a rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

Odvolací súd prejednal vec vo zvyšku podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p., dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je

potrebné vo zvyšnej časti potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,keď s poukazom na ním citované ustanovenia a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol
a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa

podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v
podrobnostiach odkazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.)

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221

ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu O.s.p. priznáva. Na vady konania,
ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada odvolací súd z úradnej povinnosti aj

vtedy, ak by v odvolaní neboli uplatnené (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že súd prvého stupňa vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä, neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).

Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1
O.s.p. vznášal za žalovaného námietky voči zmenke, pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti
konania a rovnosti účastníkov ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie, a vzhľadom k tomu, že
žalovaný nedoručil súdu žalobnú odpoveď, bol povinný vydať rozsudok o pohľadávke bez nariadenia
pojednávania.

Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 ( ďalej len Nariadenie), ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy,
zmenkového úroku 0,25%denne, 6% ročného úroku zo zmenkovej sumy a zmenkovej odmeny. Podľa

článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi
ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z
nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený
v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi

Občianskym súdnym poriadkom.

Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto

cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa

vykonávajú dôkazy.
Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou
sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať
strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych
otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti

konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom. Povinnosť informovať strany
o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych postupov plniť rôznym
spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho konania alebo prostredníctvomelektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne inými spôsobmi,
ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela v tom, že použitý procesný predpis, v
tomto prípade Nariadenie, neumožňuje súdu za určitých procesných okolností (uvádzal nevyjadrenie
sa žalovaného stanoveným postupom) rozhodnúť inak ako vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je
však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob
vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné

prostriedky než v ňom uvedené, a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi,
napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia
obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie
technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a
najmenej zaťažujúcim spôsobom ( čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov
8a9Nariadeniajednoznačnevyplýva,žeajvkonaniachsnízkouhodnotousporujezachovanámožnosť

sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústnej pojednávanie, ak to považuje za
potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd za správny
postup súdu prvého stupňa, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle ktorej je
súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj
keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania

v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno
pripustiť, aby sa súdy (sudcovia), dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné
tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom
rozpore so statusovým zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z. v ktorom je zakotvené
právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné

právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a
spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť
orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže, za žiadnych okolností, viesť k vydaniu
rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna
neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že

by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi a ani to, že by súd mal
nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok
sporuodôvodniteľnýprístupomúčastníkakuplatneniusvojichprávvkonaní,alezaktoroujesúdpovinný
zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie
súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach

predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V
prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo
odkazujevbode1preambuly.Nebolobymožnépovažovaťzaspravodlivétakérozhodnutie,ktorébysúd
vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol
dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to

bol súd prvého stupňa aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu,
(a to aj za situácie, že žalovaný v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptoval), a bol oprávnený aj
na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré
zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa
čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods. 2, 3
Nariadenia vyzval súd prvého stupňa žalovaného tlačivom C na odpoveď a spolu s tlačivom C mu zaslal
žalobu a poučenie účastníka konania. Doručované písomnosti prevzal žalovaný dňa 03.07.2013, na
tieto nereagoval. Z úradnej činnosti súd prvého stupňa pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné

podmienky poskytnutia úveru, ktoré zaslal účastníkom konania na vyjadrenie s tým, že súd vykoná
dôkaz ich oboznámením. Podľa § 100 ods. 1 posledná veta O.s.p. vykonal súd prvého stupňa predbežné
právne posúdenie veci. Zároveň súd prvého stupňa zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému
poučenie účastníka konania. Právny zástupca žalobcu prevzal tieto listiny dňa 18.07.2014 a žalovaný
dňa 06.08.2014. Pripojením týchto listín bez návrhu účastníkov konania, vykonal súd prvého stupňa

skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie
o uplatnenom nároku a následne rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a podľa článku 7 ods.
1 Nariadenia v spojení s § 156 ods. 1 O.s.p. vo veci verejne vyhlásil rozsudok.V súlade s bodom 22 preambuly, článkom 12 ods. 2 a 19 tohto Nariadenia je súd povinný poučiť
účastníkov o ich procesných právach. Pretože samotné Nariadenie nerieši procesný postup pri
verejnom vyhlásení rozhodnutia, je potrebné postupovať v súlade s vnútroštátnym právom, ktoré

jednoznačne v § 115a a § 120 ods. 4 O.s.p. ukladá povinnosť súdu prvého stupňa pred rozhodnutím
bez nariadenia pojednávania poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo
označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom
len za podmienok uvedených v § 205a. S0úd prvého stupňa dodržal v konaní procesný postup, ktorý

vyplýva z Nariadenia a v spojení s ním z príslušných ustanovení O.s.p., pričom postupoval v súlade
s § 120 O.s.p., a účastníkov konania poučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o dôkaznej povinnosti. Túto
povinnosť má súd bez ohľadu na to, či je účastník konania právne zastúpený.
V nadväznosti na oznámenie súdu adresované účastníkom konania, že vykoná z vlastnej iniciatívy aj
iné, než účastníkmi predložené dôkazy, sa toto poučenie javilo ako potrebné. Splnenie tejto poučovacej
povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v

riadnom,prípadneajvmimoriadnomopravnomkonaní,pretožejehoobsahomjevýznamnéobmedzenie
predkladať alebo označovať
v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvého stupňa musí
splniť túto poučovaciu povinnosť s osobitným zreteľom na to, že spravidla ide
o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli

priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú obranu proti nej. Žalobca bol
v konaní riadne poučený, bolo mu doručené predbežné právne posúdenie veci v zmysle § 100 ods.
1 O.s.p., bol oboznámený s vykonaním dôkazov a tieto listiny mal vo sfére svojej dispozície pred
rozhodnutímvovecisamej.Nemôžepretotvrdiť,ženapadnutérozhodnutiejeprekvapivýmrozhodnutím.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa
ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvého stupňa pripojil do spisu bez návrhu účastníkov
konania podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. a ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie
skutkového stavu a právne posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa §
123 O.s.p.. Toto zákonné ustanovenie dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli

účastníci konania za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie, aká nastala v danom spore.
Ide vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný a je
možné ho využiť vtedy keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa mal so žalobcom predloženej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky
bola spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., na rad, ktorej vystavil dňa 14.12.2009 žalovaný zmenku na líci

ktorej sa nachádza číslo zmluvy 302900164. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu
prvého stupňa podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená
žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, príp. i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvého stupňa svedčí aj to, že bol v súlade s následným
stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 20.10.2015 podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie
konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo
povinný zabezpečiť prieskum nároku

v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody
o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom práve

aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne.
Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k
zákonom.

Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II

(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej
za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom
rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva).

Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany
spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú

nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu
skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7
uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo

dodávateľov.

Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé).Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia

všeobecnej, alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu
v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišností spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka

vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo
viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13 EHS ( C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky

v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo
(C-618/10 Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu ak ich súd nemôže skúmať a
limine ( t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné
procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 z.č. 191/1950 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,

ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola
vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len „vydá
rozsudok „ nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľskázmluvaačitátozmluvaneobsahujeneprijateľnézmluvnépodmienky.Pripojenímzmluvyo

úvereavšeobecnýchpodmienokposkytnutia úverusúdprvéhostupňaneporušilkoncentračnúzásadua
tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa súd prvého stupňa oboznámil
a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho
konania ani rovnosť účastníkov.

Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na
to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval,že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú
povahu zmluvnej podmienky. Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduché.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť ( posúdenie zmyslu

predmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami,
vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...). Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred
nečestnými klauzulami pri štandartných produktoch obdobne ako vyžadujú vnútroštátne pravidlá
verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod
50,51)

Ako už odvolací súd konštatoval, proces Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho
dvora a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality
a aj v zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných
podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Spotrebiteľ nebýva natoľko právne zdatný, aby dokázal
rozlišovať medzi nárokmi z uzavretej zmluvy a nárokmi zo zmenky samej. Preto, bez ohľadu na jeho

postoj v konaní, je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského
charakteru aj na úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, teda napr. aj na prípadné uznanie
dlhu.

Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľkotisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s.r.o. si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých
dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Obč.zák.) a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať
oproti postaveniu, ktoré garantuje Obč. zák.
(§ 54 ods. 1 ). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s hmotným právom, keď riešil
kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné
podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39 Obč.zák..
Odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky,
nevzniklo právo zmenku zmenku vyplniť. V dôsledku tohto ani žalobcovi nemohlo vzniknúť právo na

žiadne plnenie zo zmenky. Naviac, žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka,
sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom
podľa § 3 ods. 1 Obč. zák.. Dopadajú na neho všetky dôsledky nečestného konania vrátane toho, že
musípočítaťsodmietnutímsúdnejochrany.Súdnaochranasaprincipiálne neposkytujeosobekonajúcej
so zlým úmyslom. Súd chráni vzťahy založené na dobromyseľnosti a čestnosti. Dobromyseľnosť je

vylúčená pri návrhoch, v ktorých osoba musela pri elementárnej opatrnosti zistiť, že sú založené na
nečestnosti.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o
náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolsúdprvéhostupňazaaplikácie§142ods.1O.s.p.vychádzajúc

zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224
ods.1 O.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.
Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona

č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.