Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 5Cb/78/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209209727
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marie Mészárosová

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2016:2209209727.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Mariou Mészárosovou v právnej veci

žalobcu: BL Finance s.r.o., Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 44 307 683, zastúpený Soukeník - Štrpka,
s.r.o., Šoltésovej 14, Bratislava proti žalovanej: S. G., T.. XX.X.XXXX, Y. XXX/XXX, D.Y. I., zastúpená
advokátkou JUDr. Evou Skačániovou, Korzo B. Bartóka č. 789/3, Dunajská Streda, o zaplatenie 200,-
eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 200,- eur formou pravidelných mesačných splátok po
10,- eur splatných vždy do 15.dňa kalendárneho mesiaca, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až
do úplného zaplatenia, pod stratou výhody splátok.

II. Vo zvyšku, teda čo do úroku z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 200,- eur odo dňa
24.12.2006 do zaplatenia, žalobu z a m i e t a.

III. O trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom zo dňa 29.11.2011, č.k. 5Cb/78/2009-249 súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 96,59 eur s 9,50 % úrokom z omeškania ročne od 24.12.2006 do zaplatenia
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, keď vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania nerozhodol

s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. s tým, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

Súdonávrhurozhodolnazákladevykonanéhodokazovania,ktorýmsapôvodnýžalobca(GEMoneya.s.
Bratislava, IČO: 17 324 220) domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 15.251,- Sk s 0,1
% úrokom denne zo sumy 9.335,- Sk od 24.12.2006 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 1.787,- Sk a
to na základe neplnenia povinnosti, keď so žalovanou uzatvoril dňa 16.12.2003 Zmluvu o revolvingovom

úvere č. XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i obchodné podmienky a v súlade s ktorou
poskytol žalovanej úverovú kartu, ktorá jej umožnila čerpať peňažné prostriedky na nákup tovaru a
služieb do výšky 10.000,- Sk úverového rámca. Žalovaná z úverového rámca vyčerpala sumu celkom
12.200,- Sk nákupmi tovaru a výbermi v hotovosti a zároveň sa v zmluve zaviazala poskytnuté peňažné
prostriedky v celej výške i s príslušenstvom v dohodnutých splátkach zaplatiť žalobcovi. Žalovaná však
pôvodnému žalobcovi nezaplatila viac ako 3 splátky vrátane zmluvných sankcií v lehote splatnosti, z
toho dôvodu ku dňu ukončenia platobnej histórie t.j. ku dňu 23.12.2006 žalobca ukončil so žalovanou

zmluvný vzťah, nastalo zosplatnenie úveru i s príslušenstvom a žalobca si uplatňoval i úrok z omeškania
vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy a zmluvnú pokutu vo výške 20 % minimálne 100,- Sk.V priebehu konania zmluvou o postúpení žalobca ako postupca postúpil žalovanú pohľadávku vrátane
príslušenstva na postupníka BL Finance s.r.o. Bratislava IČO: 44 307 683, ktorú spoločnosť súd prvého
stupňa uznesením č.k. 5Cb 78/2009-135 zo dňa 18.11.2009 podľa § 92 ods. 2 O.s.p. pripustil do konania

v postavení žalobcu, s ktorou spoločnosťou ďalej v konaní pokračoval.

Žalovaná s návrhom nesúhlasila, trvala na tom, že podľa jej vedomostí celkom uhradila poskytovateľovi
revolvingového úveru sumu 8.640,- Sk, teda na istine mu zostáva dlžná 3.560,- Sk (118,17 eur). Úrok
z úveru, ktorý si žalobca uplatňoval označila za neprimerane vysoký, rovnako ako za neprimerané

považovala i úroky z omeškania a zmluvnú pokutu s poukazom na ust. § 52 ods. 1 Obč. zák. a smernicu
Rady č. 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 14.3.2008 žalobe v celom rozsahu vyhovel, ktoré
rozhodnutie bolo odvolacím súdom dňa 28.10.2008 potvrdené.

Na základe dovolania žalovanej Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 27.2.2009 rozsudok odvolacieho

súdu zrušil s poukazom na to, že predvolanie na pojednávanie pred súdom prvého stupňa nebolo
žalovanej riadne doručené, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na tieto
skutočnosti odvolací súd z dôvodu nevypočutia žalovanej a tak nedostatočne zisteného skutkového
stavu a nesprávneho právneho posúdenia zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, vypočul účastníkov, oboznámil sa s predloženými listinnými
dôkazmi a dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný iba do výšky 96,59 eur s 9,50 % úrokom z
omeškania ročne od 24.12.2006 do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol.

Rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom v spojení s obranou
žalovanej a neunesenia dôkazného bremena žalobcu. Žalobca počas konania zobral návrh v časti o
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 27 % ročne zo sumy 296,59 eur od 24.12.2006 do zaplatenia,
zmluvnej pokuty vo výške 13,27 eur s 0,1 %-ným úrokom z omeškania denne od 24.12.2006 do
zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 59,32 eur späť a prvostupňový súd v tej časti konanie uznesením

č.k. 5 Cb/78/2009/236 zo dňa 13.9.2011 podľa § 96 O.s.p. konanie zastavil. Predmetom konania tak
zostal nárok na zaplatenie istiny vo výške 296,59 eur s 9,50 %-ným úrokom z omeškania od 24.12.2006.

Žalobca poukazoval na to, že dňa 31.8.2005 uzatvoril poskytovateľ úveru so žalovanou Splátkovú
dohodu, ktorou žalovaná jednoznačne nárok z poskytnutého revolvingového úveru ako svoj dlh vo výške

12.180,- Sk (404,31 eur) uznala a ktorú sumu sa zaviazala splácať po 580,- Sk mesačne. Napriek
uznaniu žalovaná ani v tejto povinnosti nepokračovala, uhradila z nej iba časť a zostatku sa preto
žalobca ďalej domáha v konaní i s upraveným úrokom z omeškania, keď nárok na zmluvnú pokutu už
nepožadoval.

Súd prvého stupňa vyzval žalobcu, aby istinu tvoriacu sumu 296,59 eur špecifikoval a hodnoverným
spôsobomidentifikovaltak,abybolopreukázateľnezistené,zčohotátopozostáva,pretoženiejezrejmé,
na základe akých výpočtov ju žalobca v tejto výške ustálil.
Žalovaná v súvislosti k uvedenej dohode uviedla, že ju vlastnoručne nepodpísala, preto nie je z takéhoto
uznávacieho prejavu voči poskytovateľovi úveru zaviazaná.

Súd prvého stupňa k tomuto tvrdeniu oznámil, že žalobca so znaleckým dokazovaním v súvislosti
s posúdením pravosti podpisu žalovanej nesúhlasil, považoval ho za nadbytočné a nedôvodné
naťahovanie sporu, keď pravosť podpisu by sa dala posúdiť i jednoduchým porovnaním podpisu na
úverovej zmluve. Súd prvého stupňa tento prejav žalobcu vyhodnotil ako návrh, na základe ktorého nie

je potrebné vykonať znalecké dokazovanie.

Súd zmluvný vzťah medzi účastníkmi posúdil ako spotrebiteľský a skonštatoval, že poskytovateľ úveru
si nesplnil povinnosť, ktorá mu vyplývala z ust. § 879b ods. 4 Obč. zák. a neprijateľné zmluvné
podmienky v trojmesačnej lehote zo spotrebiteľskej zmluvy neodstránil, na základe čoho ustanovenia

spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s § 53, § 54 a § 57 Obč. zák. sú neplatné, čo
znamená, že nie je platné ust. čl. 7 Obchodných podmienok, podľa ktorých sa žalobca domáhal úrokov
z omeškania a zmluvnej pokuty, čo zrejme viedlo žalobcu k tomu, aby v tejto časti zobral návrh späť.V závere súd vyslovil, že žalobca ho žiadnym spôsobom nepresvedčil o dôvodnosti žalovaného nároku,
napriek opakovaným výzvam súdu nepreukázal existenciu a dôvodnosť žalovaného dlhu vrátane jeho
špecifikácie okrem sumy 96,59 eur, ktorú žalovaná ako svoj skutočný dlh uznala a k zaplateniu ktorého

ju zaviazal. Súd priznal žalobcovi zo sumy 96,59 eur i úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Obč.
zák. v spojení s nar. vlády č. 87/1995 Z.z. a v ostatnej časti istiny návrh ako nedôvodný v súvislosti
s neunesením dôkazného bremena zamietol. Z hľadiska právneho posúdenia veci súd prvého stupňa
poukázal na ust. § 54 ods.1 Obč. zák. a smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách.

Proti zamietajúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie a
žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu v tejto časti zrušil a vrátil súdu na ďalšie
konanie.

V dôvodoch odvolania odvolateľ namietal, že sa súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia vôbec

nevyjadril k dôkazom predloženým zo strany žalobcu, konkrétne k Splátkovej dohode zo dňa 31.8.2005,
ktorou žalovaná uznala svoj dlh čo do výšky i dôvodu v sume 404,30 eur (12.180,-Sk), ako i k
dôkazom preukazujúcim oprávnenosť vymáhaného nároku žalobcu, najmä potvrdeniam o transakciách
vykonaných nebankovou kartou, k presnej špecifikácii platobnej histórie žalovanej, pričom žalobca
opakovane detailne uviedol a rozpísal na žiadosť súdu všetky položky vymáhaného nároku, napriek

tomu sa súd prvého stupňa nimi nezaoberal.

Odvolateľ vytýkal súdu, že predložený dôkaz, ktorým je Dohoda o uznaní dlhu zo zmluvy č.
XXXXXXXXXX, ktorý dlh predstavoval súčet položiek uvedených v písomnom podaní žalobcu zo
dňa 21.3.2011 a ku ktorému žalovaná uviedla, že tento uznávací prejav nikdy nepodpísala, súd

prvého stupňa nesprávne vyhodnotil, keď uložil povinnosť uniesť bremeno dôkazu žalobcovi, ktorý mal
preukázať, že takýto uznávací prejav je platný, pretože žalovaná jeho podpísanie popiera. Žalovaná
však žiadne dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení súdu nepredložila ani nenavrhla ich
vykonanie, hoci žalobca uviedol, že takúto dohodu mohol s poskytovateľom úveru uzavrieť iba dlžník,
ktorý poznal heslo k zmluve. Predmetné uznanie dlhu je tak kľúčovým dôkazom, z ktorého mal

prvostupňový súd pri rozhodnutí o žalobcovom nároku vychádzať, mal vykonať znalecké dokazovanie a
v prípade preukázania pravosti podpisu by sa dôkazné bremeno prenieslo na žalovanú, ktorá by musela
preukázať, že takýto dlh v čase uznania neexistoval, alebo že ho v celej výške uhradila. Okrem toho
odvolateľ namietal i konštatovanie súdu, podľa ktorého nepreukázal čerpanie finančných prostriedkov,
pretože súdu boli predložené dôkazy o čerpaní finančných prostriedkov elektronickou platobnou kartou,

ktoré boli zaslané spoločnosťou FIRST DATA s.r.o., dátum tam uvedených finančných transakcií sa
zhoduje s dátumom, ktorý predložil súdu i žalobca v rámci platobnej histórie čerpania úveru, pričom
splátky úveru ako ani dátum uvedený v platobnej histórii žalovaná nespochybňovala. Súd prvého
stupňa napriek tomu ich označil za nedôveryhodné a žalobcovi tak priznal v podstate iba bezdôvodné
obohatenie,hoci žalobcapresneuviedolspôsobzapočítavaniasplátokzaplatenýchžalovanouiúrokovú

mieru akou sa čerpané prostriedky úročili, vyčerpávajúco špecifikoval istinu, úroky a úroky z omeškania,
ako vyplývalo zo Všeobecných obchodných podmienok. Odvolateľ v závere uviedol, že rozhodnutím
súdu prvého stupňa došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie, ktoré má zaručené
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd i vzhľadom na to, že
žalovaná v celom konaní nepredložila ani nenavrhla vykonať jediný dôkaz na podporu svojich tvrdení a

mailovukomunikácioumedziprávnymizástupcamiúčastníkov,naktorúpoukazovalaprávnazástupkyňa
žalovanej odvolateľ označil za súkromnú komunikáciu medzi právnymi zástupcami, ktorá nemôže slúžiť
ako dôkazný prostriedok.

Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania keď dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je dôvodné.

Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že návrh na zaplatenie zostatku žalovanej istiny vo
výške 200,- eur, keď sa žalobca po čiastočnom späťvzatí domáhal úhrady sumy 296,59 eur s 9,50 %-
ným úrokom z omeškania od 24.12.2006 do zaplatenia bol zamietnutý z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena zo strany žalobcu, keď súdu nepredložil špecifikáciu istiny vo výške 296,59 eur.Odvolací súd sa nestotožnil s takýmto skutkovým zistením a jeho následným právnym posúdením,
pretože už zo samotnej žaloby vyplýva, že istina, ktorú požadoval žalobca vo výške 8.935,- Sk (296,59
eur) predstavuje súčet všetkých nákupov tovarov a výberov v hotovosti z bankomatu, ktorá suma zostala

po odpočítaní platieb, ktoré žalobca na istinu poskytnutú vo výške 12.200,- Sk započítal.

Nie je sporné, že predmetom konania je nárok žalobcu uplatňovaný zo spotrebiteľskej zmluvy,
ktorú uzatvorila žalovaná ako spotrebiteľka, hoci i podľa Obchodného zákonníka, ktorá skutočnosť
neznamená, že sa na tento právny vzťah nemôžu použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorými

sú upravené náležitosti a práva súvisiace s ochranou spotrebiteľa. Zároveň je ale potrebné vziať do
úvahy, že žalovaná dňa 31.8.2005 uzatvorila podľa dôkazu predloženého žalobcom Splátkovú dohodu
k zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.12.2003, ktorá skutková okolnosť posúva predmet sporu
čiastočne do inej roviny právneho posudzovania. Žalovaný nárok sa stáva nárokom z uznania dlhu vo
výške 12.180,- Sk, ktorý ako záväzok žalovanej je v splátkovej dohode špecifikovaný, žalovanou uznaný.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa musí súd prvého stupňa osobitne venovať práve uznaniu dlhu v
uvedenej výške, ktorý ako právny úkon spĺňa všetky náležitosti vyžadované zákonom a v tomto smere
žalobcom uplatňovaný nárok posudzovať. Pokiaľ žalovaná namieta, že podpis na splátkovej dohode,
ktorým uznala dlh vo výške 12.180,- Sk a ktorý sa zaviazala splatiť v pravidelných mesačných splátkach
po 580,- Sk nie je jej podpisom, ide o podstatnú skutkovú okolnosť, na ktorú musí prvostupňový

súd zamerať svoju pozornosť, vykonať k tomuto tvrdeniu znalecké dokazovanie, a to bez ohľadu na
stanovisko, aké k znaleckému dokazovaniu zaujme žalobca, pretože bez tohto posúdenia nie je možné
ustáliť, že splátková dohoda je relevantným právnym úkonom ako dôkaz pre prisúdenie žalovaného
plnenia žalobcovi. Ak žalovaná tvrdí, že dohodu skutočne nepodpísala a na tomto tvrdení zotrváva, musí
súd v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p. i napriek tomu, že znalecké posúdenie pravosti podpisu účastníci

osobitne nenavrhujú, tento dôkaz vykonať a na základe neho ďalej vec posúdiť.
Na uznanie záväzku je potrebné aplikovať ust. § 323 a nasl. Obchod. zák., pretože ak sa v
znaleckom dokazovaní preukáže, že dohodu o uznaní záväzku podpísala žalovaná, dôkazné bremeno o
neexistencii tohto záväzku bude zaťažovať žalovanú a to vzhľadom na vyvrátiteľnosť právnej domnienky
o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá. Kým v konaní nebude preukázaný opak,

je súd viazaný touto skutočnosťou pri hodnotení dôkazov v tej súvislosti, že v zákone ustanovená
domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyjde najavo opak
(§ 133 O.s.p.).
Okrem toho sa musí prvostupňový súd vysporiadať i s charakterom a účelom samotnej úverovej zmluvy,
hoci posudzovanej ako zmluva spotrebiteľská, pretože ak je zmluvou platnou, nemožno ako neprijateľný

posúdiť i celý nárok na úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnuté finančné prostriedky. Súd
prvého stupňa sa ale dôsledne neriadil pri vyhodnotení unesenia dôkazného bremena hmotnoprávnymi
predpismi, a to práve v spojení s uznávacím prejavom žalovanej. Ak sa preukáže, že podpis na
Splátkovej dohode je podpisom žalovanej, musí súd vziať do úvahy i platby, ktoré žalovaná uhradila po
jej podpísaní ako plnenie za uznaný dlh.

Vyššie uvedený opis skutkového a právneho stavu prevzal prvostupňový súd zo zrušujúceho uznesenia
druhostupňového súdu zo dňa 30.11.2012, č.k. 21Cob/122/2012-282.

Vzhľadom k tomu, že v časti uloženej povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 96,56 eur s

9,50% ročným úrokom z omeškania od 24.12.2006 do zaplatenia, je rozsudok prvostupňového súdu
zo dňa 29.11.2011, č.k. 5Cb/78/2009-249 právoplatný, a vzhľadom k tomu, že v zamietajúcej časti
druhostupňový súd uznesením zo dňa 30.11.2012, č.k. 21Cob/122/2012-282 rozsudok z 29.11.2011
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, ostal predmetom konania nárok
žalobcu na zaplatenie sumy 200 eur s 9,50% ročným úrokom z omeškania od 24.12.2006 do zaplatenia.

Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný (§ 226 O.s.p.). Súd preto
vykonal dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania na posúdenie pravosti podpisu žalovanej
na Splátkovej dohode k zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.12.2003, ktorú dohodu žalovaná
uzatvorila dňa 31.08.2005 (č.l. 187 spisu), s tým znaleckým záverom, že podpis žalovanej na tejto listine

je pravý (znalecký posudok č.l. 345 spisu).Podľa Platobnej histórie (č.l. 6 spisu) uhradila žalovaná po uzatvorení Splátkovej dohody -počnúc od
splatnosti v dohode dohodnutej prvej splátky dňa 20.09.2006, z uznaného dlhu vo výške 12.180 Sk sumu
2.090 Sk, rozdiel je 10.090 Sk, to je 334,90 eur.

Okresný súd je viazaný právnym názorom druhostupňového súdu o aplikácii ust. § 323 Obch. zák. o
uznaní záväzku za aplikácie ust. § 133 O.s.p.. Teda uznanie záväzku Splátkovou dohodou je platné.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26..08.2004, sp. zn. 32Odo 1160/2003: „Skutočnosť, ktorej
svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania a ak nebola v konaní
domnienka existencie uznaného záväzku vyvrátená, súd musí mať podľa § 133 O.s.p. skutočnosť za

preukázanú. V konaní môžu nastať teda len dve možné situácie - buď platí skutočnosť, ktorej svedčí
vyvrátiteľná domnienka, za preukázaná, alebo vyšiel v konaní najavo jej opak (obsah domnienky bol
vyvrátený dôkazom opaku, t. j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než
ako ju uvádza domnienka). Za situácie platného uznania záväzku nemožno urobiť záver, že oprávnený
veriteľ neuniesol ohľadom skutočnosti, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, dôkazné bremeno,
a to ani vtedy, ak popiera povinný (dlžník) takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami.“ Rozsudok NS ČR

možno síce výstižne použiť na aplikáciu citovaných ustanovení § 323 Obch. zák. a § 133 O.s.p., avšak
v ňom judikovaná vec nie je svojou povahou vecou spotrebiteľskou.
Žalovaná totiž aj naďalej zotrvala na námietke, že jej dlh na istine je 96,56 eur (poznámka súdu:
rozsudok zo dňa 29.11.2011 je čo do uloženia povinnosti zaplatiť sumu 96,56 eur s príslušenstvom
právoplatný), ďalej, že jej dlh na zmluvnej pokute je 13,28 eur a na úroku z omeškania 142,50 eur (č.l.

395 spisu). Zdôraznila, že prejednávaná vec je svojou povahou vecou spotrebiteľskou, a teda pre ňu
ako spotrebiteľku je priaznivejšia aplikácia ust. § 588 Obč. zák. oproti aplikácii ust. § 323 Obch. zák.,
aj aplikácia ust. § 52 a nasl. Obč. zák. o spotrebiteľských zmluvách. V konečnom na pojednávaní dňa
30.03.2016navrhla,abyjusúdzaviazalnazaplateniesumy200eursplátkami,keďžejednorazováplatba
by pre ňu ako invalidnú dôchodkyňu s jediným príjmom vo výške 148,60 eur mesačne bola likvidačná.

Odvolací súd okresnému súdu ďalej uložil vysporiadať sa i s charakterom a účelom zmluvy o
revolvingovom úvere. Súd preberá nasledovné zovšeobecňujúce hodnotenie postavenia dlžníka
(spotrebiteľa) ako účastníka zmluvy o revolvingovom úvere z uznesenia Krajského súdu v Trnave zo
dňa 19.11.2015, č.k. 9Co/311/2014-126:
„Zákon o spotrebiteľských úveroch definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných

prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru
alebo v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa šíriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. a/ a b/ zákona). Na právny vzťah založený medzi
žalobcom a žalovaným zmluvou o úvere zo dňa 03.06.2006, od ktorej sa uplatnený nárok žalobcu odvíja,

je nutné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa a to aj
napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Z predloženej
zmluvy o úvere je zrejmé, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené
zákonnéznakyspotrebiteľskéhoúveruvyplývajúcezustanovenia§2a§3ods.1a2zákonač.258/2001

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou úpravou na to,
aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona.
Odvolací súd je v prejednávanej právnej veci toho názoru, že na vec sa vzťahuje ustanovenie právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,
a to ust. § 497 Obchodného zákonníka (z hľadiska podstatných náležitostí úverovej zmluvy) v spojení s

§ 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť
formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá
môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii
faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého

zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré
pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou
konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu.
Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza

k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť
práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do
súkromnéhoprávaaprejavujesavsúkromnoprávnychvzťahoch.Doktrínarovnostivsúkromnoprávnychvzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného
konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť,
aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana

slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či
rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne
nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne
prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i
nerovnosť vo výsledku samotnom.

Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac
práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej
úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové
ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť,
je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V
pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti

dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v
spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv
vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný
a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo
fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia

vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i
vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje
týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania
a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti
prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa

dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný.
Zásada poctivosti dopadá ale i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že i v
spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia
má nielen formálne, ale i obsahové obmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť
predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a

vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej
a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o
ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka
alebo dojednanie o zmluvnej pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom
vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk

potom vyplýva záver, že dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže
byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej,
teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11).“
Na základe vyššie uvedeného preto súd vec právne posúdil takto:
Žalobca sa domáha svojich nárokov z titulu poskytnutého revolvingového úveru v podobe otvoreného

úverového rámca na kreditnej karte, ktorá bola žalovanej sprístupnená a ktorá ňou mohla vyberať
peňažné prostriedky, ktoré však musela následne vrátiť (nemohla si ich teda nechať). Takáto právna
konštrukcia napĺňa definíciu úveru v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, keďže sa ňou veriteľ zaviazal
na požiadanie (konkludentným úkonom v podobe použitia kreditnej karty) poskytnúť dlžníkovi peňažné
prostriedky a tento sa zaviazal ich vrátiť. Pretože žalobca ako veriteľ poskytoval tento úver v rámci svojho

podnikania a žalovaná ho neprijímala na takéto účely, spĺňajú definíciu veriteľa a spotrebiteľa v zmysle
§ 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebných úveroch v znení účinnom k 18. decembru 2003,
a zmluva o revolvingovom úvere z 18. decembra je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm.
b) cit. zákona a úver ňou poskytnutý je spotrebiteľským úverom v právnej forme štandardného úveru
(§ 2 písm. a) cit. zákona). Na platnosť záväzku medzi žalobcom a žalovanou tak musia byť splnené

podmienky uvedeného zákona. Zmluvu o revolvingovom úvere uzatvorila so žalovanou spoločnosť GE
Capital Multiservis, k.s.
Citovaný zákon predovšetkým v § 4 ods. 1 vyžadoval uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
písomnej forme. V prerokúvanej veci bolo zistené, že medzi účastníkmi bola zmluva o revolvingovom
úvere zo dňa 18. decembra 2003 v písomnej forme uzavretá. Jej súčasťou (v zmysle § 273 Obchodného

zákonníka, keďže v prípade zmluvy o úvere ide o tzv. absolútny obchodný vzťah v zmysle § 261 ods.
3 písm. d), takže sa naň vzťahuje celá tretia časť Obchodného zákonníka) sa mali stať obchodné
podmienky. Táto zmluva z 18. decembra 2003 v dôsledku predaja podniku prešla na spoločnosť GE
Money, a.s. (§ 477 ods. 1 Obch. zák.).Zmluva o revolvingovom úvere by mala obsahovať náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 a 3 zákona č.
258/2001 Z. z. Ich absencia však nie je relevantná v tom prípade, ak spotrebiteľ skutočne začal čerpať
úver (§ 4 ods. 4 písm. a) cit. zákona). Keďže v prerokúvanej veci nebolo sporné, že žalovaná poskytnutú

kreditnú kartu vydanú spoločnosťou GE Money, a.s., používala, vykonávala výbery a platby z nej,
prichádza podľa súdu do úvahy práve výnimka upravená v tomto ustanovení. Preto nie je relevantné sa
ďalej zaoberať tým, či a aké náležitosti zmluva z 18. decembra 2003 spĺňala.
Z ustanovenia § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z. z. však vyplýva podstatná „výnimka z výnimky“. Aj keď
je totiž zmluva podľa § 4 ods. 4 pri absencii povinných náležitostí platná, nemôže veriteľ od dlžníka

požadovať úroky a poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve. Toto ustanovenie je lex specialis aj k §
502 ods. 1 druhej vete Obch. zák., ktorý pri absencii dohodnutých úrokov inak oprávňuje veriteľa na
bežnébankovéúroky. Zoskutkovéhostavuzistenéhovtomtorozsudkuvyplýva,žežalobcanepreukázal
že by táto zmluva oprávňovala GE Money, a.s. (veriteľa) požadovať z úveru úrok, v akej výške a ako
počítaný, že by ho oprávňovala vyberať poplatky a v akej výške, prípadne žiadať zaplatenie zmluvných
pokút ( viď vyššie - uznesenie 9Co/311/2014 citujúce Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 3512/11...

dojednanie o zmluvnej pokute..../konajúci súd dopĺňa o: dojednanie o úrokoch a poplatkoch/....v rámci
spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale iba
priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis).
Na týchto právnych záveroch nemení nič ani žalobcom tvrdené uznanie dlhu, ktoré vidí v ods. 1.1 a 1.2
Splátkovej dohody medzi stranami. Z obsahu ods. 1.2 splátkovej dohody totiž vyplýva odkaz na ods.

1.1, v ktorom je ako titul záväzku uvedené vyčíslenie dlhu sumou 12.180 Sk ku dňu 22.08.2005. Ods.
1.1 a 1.2 splátkovej dohody tak treba považovať za riadne uznanie dlhu v zmysle § 323 ods. 1 Obch.
zák. a tieto prejavy vôle tak majú účinky uznania dlhu (domnienku trvania záväzku) v zmysle citovaného
ustanovenia. To vyplýva zo záväzného právneho záveru odvolacieho súdu. Avšak domnienka existencie
dlhu (nároku na úroky, poplatky a sankcie) bola vyvrátená zisteným skutkovým stavom, z ktorého

vyplýva, že žiaden konkrétny obsah zmluvy z 18. decembra 2003 v tomto smere nebol dokázaný.
Všeobecné obchodné podmienky pre revolvingový úver a vydávanie a používanie platobnej karty nie
je v tomto prípade listinou, na ktorej by bol pripojený podpis žalovanej - spotrebiteľky. Súd poukazuje i
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011, v zmysle
ktorého ,,ani zo samotného technického spojenia zmluvy a všeobecných podmienok nemožno vyvodiť,

že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia
so všeobecnými obchodnými podmienkami“.
Z uvedených úvah vyplýva, že aj keď existovala platná zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 18.
decembra 2003, na základe ktorej spoločnosť GE Capital Multiservis k.s.., (veriteľ) poskytla dlžníkovi
(žalovanej) kreditnú kartu a táto z nej čerpala, nie je dokázané, že by táto zmluva obsahovala údaj

o úroku, poplatkoch alebo sankciách, prípadne o splátkach a ich splatnosti. Veriteľ tak v zmysle už
citovaného § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. nemohol od žalovanej požadovať žiaden úrok, poplatok
ani sankciu. Veriteľ tak mal nárok len na vrátenie skutočne čerpanej istiny úveru plus úroky z omeškania.
Čo do istiny bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom z 29.11.2011, č.k. 5Cb/78/2009-249. Za týchto
okolností súd dospel k záveru, že záväzok žalovanej voči žalobcovi zo zmluvy z 18. decembra 2003

v rozhodujúcom čase, teda v čase vyhlásenia rozsudku dňa 30.03.2016, pozostáva len z úrokov z
omeškania v rozsahu uplatnených 200 eur, ktorý má súd ako základ nároku za daný a ktorý žalovaná
pred súdom dňa 30.03.2016 uznala. Vzhľadom na nepriaznivé sociálne a zdravotné pomery žalovanej
- invalidnej dôchodkyne s jediným príjmom, invalidným dôchodkom vo výške 148,60 eur mesačne,
rozhodol súd v jej prospech v zmysle § 160 ods. 1 O.s.p. o povolení primeraných mesačných splátok.

Pokiaľ ide o výrok II rozsudku, ktorým súd zamietol nárok žalobcu na 9,5%-né ročné úroky z omeškania
zo sumy 200 eur od 24.12.2006 do zaplatenia, súd udáva, že úroky z omeškania nemožno priznať
z príslušenstva z pohľadávky (z úrokov z omeškania, aj keď kapitalizovaných). Úroky sa stávajú
príslušenstvom pohľadávky v prípade omeškania dlžníka. Úroky z omeškania teda nie sú súčasťou
pohľadávky, ale jej príslušenstvom. Z toho potom Najvyšší súd SR vyvodil záver, že oneskoreným

zaplatením úrokov z omeškania nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania (R/70/1995). Podľa
judikatúry Občiansky ani Obchodný zákonník neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo
(úroky z omeškania) pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky (Rc/5/2006) (Fekete,
I.: Občiansky zákonník1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex2011, str. 594). Je preto na mieste
záver, a z platobnej histórie (č.l. 6 spisu) to vyplýva, že žalovaná revolvingové platby vo výške 500

Sk mesačne nerealizovala riadne a včas, čím sa dostala do omeškania a žalobcovi zo zákona pri
absolútnom obchode za aplikácie Obch. zák. (§ 369 Obch. zák.) vzniklo právo na úroky z omeškania.
Uplatnených 200 eur uznaných žalovanou pred súdom mal súd za vyčíslené úroky z omeškania ažalovanému ich priznal, priznať úroky z omeškania z tohto príslušenstva, aj keď vyčísleného konkrétnou
sumou, zákon neumožňuje.
Pokiaľ ide o výrok III rozsudku, aplikoval súd ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Trnave (§ 204 ods. 1 O.s.p.).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované.
Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na

súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania (§ 205 ods.3 O.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá toto vykonateľné uznesenie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (§ 251 ods. 1 O.s.p.). Ak ide o rozhodnutie o výchove
maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.