Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 6, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoZm/56/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113208199
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113208199.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, v právnej veci žalobcu v senáte zloženom

z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej
a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických vězňů 1272/21,
Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, práv. zast. advokátskou kanceláriou:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: B. W., bytom E.
B. XXX, o zaplatenie 466,02 Eur
spríslušenstvom,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduTrenčínč.k.36CbZm/205/2013-66
zo dňa 01. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd pripúšťa čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 %
denne zo zmenkovej sumy, v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a konanie v
tejto časti z a s t a v u j e.

Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu o zaplatenie sumy

466,02 Eur s príslušenstvom a zmenkovej odmeny v sume 1,55 Eur a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia poukázal, že rozsudkom č. k. 36CbZm/205/2013-27 zo
dňa 28.08.2013 zamietol návrh a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku
podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Krajský súd
v Trenčíne uznesením č.k. 8CoZm/37/2013-48 zo dňa 30.06.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu doručil súd prvého stupňa
účastníkom konania oznámenie, v ktorom uviedol, že žalobca podal návrh na súd podľa čl. 4 ods. 1

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu. K návrhu pripojil zmenku. Preskúmaním predloženej zmenky súd zistil, že
zmenka obsahuje číslo zmluvy, ktoré je číslom zmluvy o úvere. Zmenka bola vystavená v prospech
remitenta POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorý podľa výpisu z obch. registra v rámci podnikateľskej činnosti
poskytuje úvery z vlastných zdrojov. Súd prvého stupňa v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. v konaní pripojil
úverovú zmluvu, ktorú zmenka zabezpečuje, vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktoré tvoria prílohu oznámenia. Zároveň účastníkom konania doručil fotokópiu predmetnej úverovej

zmluvy a Všeobecných obchodných podmienok. Súd prvého stupňa teda doručil účastníkom konania
všeobecné obchodné podmienky podľa § 120 ods. 1 O.s.p., tieto listiny zaslal účastníkom konania
spolu s predbežným právnym posúdením veci a poučením účastníka konania o procesných právach
a povinnostiach vrátane poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. K oznámeniu súdu prvého stupňa a kpredloženým listinám sa žalobca vyjadril písomne podaním zo dňa 12.08.2014. Vo vyjadrení žalobca
poukázal na to, že vykonanie dokazovania zmluvou o úvere a všeobecnými podmienkami považuje za
postup mimo Nariadenia. Žiadal, aby súd prvého stupňa rešpektoval jeho právo na spravodlivý proces

s upozornením na možnosť vzniku škody na jeho strane v dôsledku nesprávneho úradného postupu.
Žalobca ani žalovaný dôkaz predloženými listinami nenavrhli. Predmetom konania je výlučne zmenka a
nie iný záväzkový vzťah. Zmenku ako samostatný abstraktný bezpodmienečný záväzok neakcesorickej
povahy nemožno spájať, či podmieňovať inými skutočnosťami, než sú na zmenke uvedené. Za stavu,
keď dlžník nepreukázal, aj keď v pozícii spotrebiteľa, že nový majiteľ zmenky konal pri jej nadobúdaní

vedome na jeho škodu, a keď nepodal žiadne námietky vyplývajúce z jeho vzťahu k žalobcovi a ani zo
záväzkového vzťahu, ku ktorému sa zmenka viazala, k remitentovi ako skoršiemu majiteľovi zmenky,
nie je možné takýto výklad súdu prvého stupňa akceptovať. Posudzovanie základného vzťahu by malo
význam len vtedy, keby žalovaný ako spotrebiteľ vzniesol voči majiteľovi námietky, že k indosácii
došlo na jeho škodu alebo ak by podal relevantné kauzálne námietky týkajúce sa zmluvy o úvere,
príp. zmenky, čo by musel v konaní aj preukázať napriek tomu, že v čase uzavretia zmluvy o úvere

platila právna úprava , ktorá v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 6 zákona č. 285/2001 Z.z. v znení účinnom
do 11.6.2010 obsahovala zákaz plniť dlh zmenkou. Dlžník nemôže namietať voči povinnosti zaplatiť
zmenku, ktorá vyplýva z jeho pôvodného vzťahu so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. z dôvodu, že
došlo k jej indosácii. Záväzky zo zmenky, aj keď vznikli z konkrétnych zmluvných vzťahov, sú záväzkami
samostatnými. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že dňa 16.12.2008

žalovaný uzatvoril so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len veriteľ) zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému úver v
sume 232,36 Eur. Žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť zvýšené
o poplatok v sume 221,74 Eur, spolu v sume 454,09 Eur v 12 mesačných splátkach po 37,84
Eur, počínajúc dňom 16.01.2009. Prevzatie hotovosti žalovaný potvrdil dňa 16.12.2008. Súčasťou

zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V bode 17 Všeobecných podmienok je
obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky : Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa
zmenky, vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v
ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany
sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu

4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite. Žalobca predložil v konaní vlastnú zmenku
obsahujúcu: miesto vystavenia: E. B., dátum vystavenia: 16. decembra 2008, zmenkovú sumu
466,02 Eur, bezpodmienečný sľub zaplatiť zmenkovú sumu 466,02 Eur a zmenkový úrok 0,25%
denne od 21.04.2009, pri predložení, na rad : POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25,
Bratislava, splatné : POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, „bez protestu“, „na platenie

predložiť v lehote do 4 rokov od vystavenia“, meno, priezvisko, rodné číslo a podpis vystaviteľa -
žalovaného, číslo zmluvy : XXXXXXX. Na rube zmenky sa nachádza indosament (rubopis), ktorým
bola zmenka prevedená na žalobcu. Súd prvého stupňa posúdil právnu vec podľa ním citovaných
príslušných ustanovení slovenského hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950
Zb. zmenkového a šekového (ďalej len ZZŠ) a Obchodného zákonníka s poukazom na článok 1

bod 1, článok 2 písm. a/ - c/, článok 3 bod 1, 2, 3, článok 4 bod 1, 2, článok 5, článok 6 bod 1
Smernice 93/13/EHS a článok 1, článok 2 bod 1, článok 3 bod 1, článok 5 bod 1 Nariadenia č.
861/2007. Uviedol, že žalobca podal žalobu podľa článku 2 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu.
Vychádzal zo zistenia, že žalobca je obchodnou spoločnosťou so sídlom na území Českej republiky.

Žalovaný ako fyzická osoba má bydlisko na území Slovenskej republiky, kde bola zmenka vystavená
a kde sa nachádza platobné miesto. Súd prvého stupňa konštatoval, že ide o cezhraničný spor a
hodnota pohľadávky v čase doručenia tlačiva žaloby na uplatnenie pohľadávky nepresahovala 2 000
Eur bez akýchkoľvek úrokov, výdavkov a nákladov. Žalovaný má bydlisko v obvode Okresného súdu
Trenčín, ktorý je z tohto dôvodu v zmysle uvedeného nariadenia príslušným na konanie vo veci. Takto

určená právomoc je v súlade s čl. 16 bodu 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 Z.z. z 22.12.2000 o
právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Žalované vzájomné
majetkové vzťahy účastníkov konania sa spravujú právnym poriadkom SR. Použitie právneho poriadku
SR v súlade s § 10 a § 11 zák.č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
v znení neskorších predpisov zodpovedá rozumnému usporiadaniu záväzkového vzťahu účastníkov

konania. Iná dohoda účastníkov konania o voľbe rozhodného práva v konaní nebola preukázaná.
Žalovaným vystavená zmenka zabezpečovala záväzok žalovaného zo zmluvy o úvere, ktorú veriteľ
POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatváral ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej činnosti (§ 52 ods. 3 Obč. zák.),
ktorá skutočnosť vyplýva z výpisu z obchodného registra veriteľa (poskytovanie úverov z vlastnýchzdrojov) a z rozhodovacej činnosti súdu prvého stupňa, keďže veriteľ vystupoval v obdobných veciach
opätovne. Podľa § 52 ods. 4 Obč. zák. považoval súd prvého stupňa žalovaného, ktorý s veriteľom
uzavrel zmluvu o úvere a ktorý vystavil zmenku, za spotrebiteľa. Zistil, že zmluva o úvere je typovou

zmluvou na predtlačenom formulári, pri ktorej nemal dlžník možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť
jej obsah, najmä keď jej súčasťou sú aj všeobecné podmienky, ktoré dlžník nemôže vôbec ovplyvniť.
Povahu zmluvy vyhodnotil súd prvého stupňa ako adhéznu, nakoľko dlžník ju mohol prijať ako celok,
alebo ju mohol odmietnuť. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa vyhodnotil zmluvu o úvere
ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. Snaha dodávateľa použiť pri spotrebiteľskej

zmluvepodporneObchodnýzákonník(bod20všeobecnýchpodmienok)narážanaprednosťustanovení
Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy a jeho vykonávacích predpisov. Vzhľadom
na výšku zmenkového úroku 0,25 % denne a na poznatky súdu prvého stupňa z rozhodovacej činnosti
a z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, súd prvého stupňa predpokladal nekalú povahu viacerých
zmluvnýchpodmienokvrátanedohodyozabezpečenízáväzkudlžníka,naktorýchbolazaloženážaloba.
V súlade so smernicou Rady 93/13/EHS sa súd prvého stupňa na účely preskúmania prípadnej nekalej

povahy zmluvnej podmienky zaoberal zmluvou o úvere a všeobecnými podmienkami. Vnútroštátny súd
je z úradnej povinnosti povinný preskúmať nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii
skutkové a právne okolnosti potrebné pre tento účel. I v rámci konania, ktoré je založené na zmenke,
musí súd aj bez námietok dlžníka, skúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Prieskumu nebránia ani
ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb., najmä čl. I § 10 a § 17 tohto zákona. Aj keď dlžník - spotrebiteľ

nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, prípadne uplatneniu práv zo zmenky podľa zákona
č. 191/1950 Zb., je súd oprávnený a povinný skúmať platnosť zmenky a dohody o jej vyplnení,
aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky, oprávnenosť postupu pri vypĺňaní blankozmenky a tiež nekalú
povahu zmluvných podmienok dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok,
ktorý zmenka zabezpečuje a ktorou bolo vydanie zmenky predvídané. Dohodu veriteľa a dlžníka o

zabezpečení záväzku blankozmenkou obsiahnutú v bode 17 Všeobecných podmienok posúdil súd
prvého stupňa ako neprijateľnú podmienku, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná. V dôsledku
neprijateľnej zmluvnej podmienky mal súd prvého stupňa za to, že neplatnosť zmenkovej zmluvy o
zabezpečení záväzku zo zmluvy o úvere, i keď nespôsobuje neplatnosť zmenky, znamená v tomto
prípade neexistenciu kauzálneho vzťahu medzi pohľadávkou zo zmluvy o úvere a žalovanou zmenkou,

ktorá ju mala zabezpečovať, čoho dôvodom je nedostatok dôvodu na použitie zmenky ako zmenky
zabezpečovacej (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Obdo V 43/2006). Ako
neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. posúdil súd prvého stupňa aj
dohodu veriteľa a dlžníka o vyplňovacom práve k blankozmenke obsiahnutú v bode 17 Všeobecných
podmienok. Súd prvého stupňa vzhľadom na vyššie uvedenú neplatnosť neprijateľných zmluvných

podmienok vyslovil, že veriteľovi nevzniklo právo vystavenú blankozmenku vyplniť, na základe čoho
sa blankozmenka nestala zmenkou a veriteľ nemal v čase indosamentu zmenky práva a povinnosti zo
žalovanej zmenky. Úrokovú doložku na zmenke (zmenkový úrok 0,25 % denne) posúdil súd prvého
stupňa ako neúčinnú podľa čl. I § 5 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb. z dôvodu jej nejasnosti a
nezrozumiteľnosti. V danom prípade nie je možné posúdiť zákonnosť výšky dohodnutého zmenkového

úroku, nakoľko nie je zrejmé, či mal byť v úrokovej doložke dohodnutý riadny úrok zo zmenkovej
sumy alebo zmenkový úrok. V bode 6 všeobecných podmienok sa veriteľ a dlžník dohodli na úroku
z omeškania v súlade s § 369 Obch. zák.. V prípade, ak by dohoda o zmenkovom úroku na zmenke
predstavovala úrok podľa čl. I § 5 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. bola by takáto úroková doložka
neplatná podľa § 39 Obč. zák. Z dôvodu neúčinnosti úrokovej doložky žalovanej nevznikla povinnosť

platiť zmenkový úrok 0,25 % denne. V dôsledku absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere, teda i čl.
17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, veriteľovi POHOTOVOSŤ s.r.o. nevzniklo právo na
vyplnenie blankozmenky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 06.05.2008, sp.zn.
4Obo 161/2007). Žaloba bola založená na zmenke, ktorá bola pôvodne blankozmenkou a ktorá bola
vyplnená a dohodnutá ako zabezpečovacia zmenka na základe absolútne neplatnej zmluvy o úvere a

neprijateľných podmienkach v nej obsiahnutých, medzi ktoré patrila i dohoda o vyplnení blankozmenky a
dohoda o zabezpečovacom charaktere žalovanej zmenky. Súd prvého stupňa konštatoval, že zo strany
žalobcuideovýkonpráva vrozporesozásadamipoctivéhoobchodnéhostyku,ktorýnepožívaprávnu
ochranu. Žalobca sa pri nadobudnutí zmenky dopustil hrubej nedbanlivosti v neprospech žalovaného
ako spotrebiteľa, keďže si neoveril, aký právny vzťah predmetná zmenka zabezpečovala, hoci zmenku,

spoločne s ďalšími zmenkami, nadobudol od veriteľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
o ktorom je všeobecne známe, že predmetom jeho činnosti je poskytovanie úverov alebo pôžičiek
spotrebiteľom, pričom indosamentom zmenky došlo v tomto prípade k podstatnému sťaženiu právneho
postaveniadlžníka(spotrebiteľa),atoizdôvodu,žepostúpenébolilenprávazozmenkybezpohľadávkyzo zmluvného vzťahu, ktorú zmenka zabezpečovala, a že ukladajú spotrebiteľovi pri zmenke niesť
dôkazné bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mal niesť veriteľ, resp. postupník
v prípade postúpenia pohľadávky. Súd prvého stupňa vyhodnotil, že žalobca pri nadobudnutí zmenky

konal vedome na škodu dlžníka, pretože minimálne zo zmenky zistil výšku úroku 0,25% denne, ktorá
je nielen
v rozpore so spotrebiteľským právom, ale aj so zásadami poctivého obchodného styku,
a napriek tomu si úrok z omeškania v tejto výške uplatnil v žalobe. Žalobca ako nadobúdateľ zmenky
zabezpečujúcej záväzok spotrebiteľa musel počítať s tým, že nárokom, ktoré majú základ v nekalej

podmienke a jej použití, súd nemôže poskytnúť právnu ochranu. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný si právo na náhradu trov konania
neuplatnil a v konaní nebol preukázaný vznik trov konania na jeho strane.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní uviedol, že v
prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie,
a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a je

priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaný nedoručil súdu žiadnu odpoveď v súlade
s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 tohto Nariadenia.
Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred
súdom. Žalovaný uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol. Poukázal na
to, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným

spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani žalovaný dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli.
Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie v sporovom konaní ovládané prejednávacou zásadou, súd vychádza
len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca
predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne
a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb. Žalovaný voči forme

a obsahu zmenky nenamietal. Podľa názoru žalobcu neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by
odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Potreba vykonať
ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd prvého stupňa
mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky.
Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada podľa

čl.5Nariadenia)avykonanéhodokazovaniavedenéhonazákladenávrhovsporovýchstrán,nevyplynula
potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia
vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z
dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný
nato,abypostupompodľa§120ods.1vetaprváO.s.p.vznášalnámietkyvočizmenkezažalovaného.Ak

tak súd činil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného
vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa
tejto obrany nedovolával, pohľadávku žalobcu nerozporoval, svojim konaním ju prakticky uznal. Súd
sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre žalovaného

dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je v právnom štáte neprijateľné a
predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa
považoval za nesporné to, že žalovaný a spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzavreli zmluvu o úvere, že
zmenka je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaný uzavrel zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údaje

však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov
asúdprvéhostupňasiichvyabstrahovalzdokazovania,ktorésisámnavrhol.Takéskutočnostinemožno
považovať za nesporné, k týmto skutočnostiam sa účastníci nevyjadrili. Neexistuje preto spôsob, akým
by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na
základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii príslušných právnych

predpisov a práva Európskej únie. Žalobca poukázal na to, že súd pri odôvodnení vychádzal len zo
zaužívanej praxe súdu v iných právne a skutkovo obdobných veciach, čím došlo k porušeniu základného
práva na spravodlivý súdny proces a k odňatiu možnosti konať pred súdom. Žalobca v odvolaní tvrdil, že
je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu,pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie
je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd
prvého stupňa sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb.

vôbec nezaoberal
a ignoroval predmet sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaný vo
všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú
z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým
menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1

O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti
a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia
č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Prvostupňový súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j.
neplatný právny úkon. Uvedený záver súdu však vychádza z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v
konaní nevzniesol, ani ich nikto z účastníkov nepreukazoval. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.8.2002, sp.zn.
25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn.
43CoZm/10/2013 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.06.2014, sp.zn. 4CoZm/3/2014.
Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom
rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
V priebehu odvolacieho konania vzal žalobca žalobu čiastočne späť, a to v rozsahu zmenkového úroku
vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne a žiadal priznať
len 0,06 % denný zmenkový úrok z jednotlivých súm za v žalobe uvedené obdobia.

Odvolací súd doručil uvedené čiastočné späťvzatie návrhu žalovanému s výzvou, aby sa v lehote 5
dní vyjadril, či s týmto čiastočným späťvzatím súhlasí. Žalovaný na výzvu súdu nereagoval.

Podľa § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa,

ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd
späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

V zmysle ust. § 208 O.s.p. súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí.

Pretože žalovaný nevyslovil nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby, odvolací súd na základe
procesného úkonu žalobcu, ktorým vzal žalobu čiastočne späť, konštatoval, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p., že boli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia
§ 208 O.s.p. , a preto pripustil čiastočné späťvzatie žaloby tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia a rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

Odvolací súd prejednal vec vo zvyšku podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p., dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je
potrebné vo zvyšnej časti potvrdiť § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol
a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné

uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa
podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v
podrobnostiach odkazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.)

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221
ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojejpodstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu O.s.p. priznáva. Na vady konania,
ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prihliada odvolací súd z úradnej povinnosti aj

vtedy, ak by v odvolaní neboli uplatnené (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že súd prvého stupňa vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1

O.s.p. vznášal za žalovaného námietky voči zmenke, pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti
konania a rovnosti účastníkov ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie, a vzhľadom k tomu, že
žalovaný nedoručil súdu žalobnú odpoveď, bol povinný vydať rozsudok o pohľadávke bez nariadenia
pojednávania.

Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 (ďalej len Nariadenie), ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy
s príslušenstvom. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu
písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to

navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom.
Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia,
v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom.

Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať

vnútroštátneprocesnéprávo,čovyplývazčlánku19Nariadenia. Vzmyslebodu9preambulyNariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou
sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať strany
sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach,
pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí
v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým

spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti
od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas
súdneho konania alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo
telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú povolené
v zmysle vnútroštátneho práva.

Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela v tom, že použitý procesný predpis, v
tomto prípade Nariadenie, neumožňuje súdu za určitých procesných okolností rozhodnúť inak ako
vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor žalobcu je však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a

môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá
v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa
názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazovpotrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme
tohto, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom
(čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou

hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť
ústnej pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania
považoval odvolací súd za správny postup súdu prvého stupňa, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou
Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy prenechávajú do

značnej miery smerovanie konania v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a
kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia), dostali do postavenia, aby len
automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia.
Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000
Z.z. v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;

rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd
dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych
okolnostíviesťkvydaniurozhodnutia,ktorébyučinilovykonateľnýmnárokzaloženýnatakýchexcesoch,
ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne.
To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi, a ani

to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť
nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale
za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve
takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných
ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov

spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý
priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,
ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku
iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.
Vzhľadom na to bol súd prvého stupňa aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako

vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptoval),
aboloprávnenýajnavykonanienenavrhovanýchdôkazov,pretožebolinevyhnutnépretakérozhodnutie
vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa

čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods. 2, 3
Nariadenia vyzval súd prvého stupňa žalovaného tlačivom C na odpoveď a spolu s tlačivom C mu zaslal
žalobu a poučenie účastníka konania. Doručované písomnosti prevzal žalovaný dňa 10.07.2013 a na
tieto nereagoval. Z úradnej činnosti súd prvého stupňa pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, ktoré zaslal účastníkom konania na vyjadrenie s tým, že súd vykoná

dôkaz ich oboznámením. Podľa § 100 ods. 1 posledná veta O.s.p. vykonal súd prvého stupňa predbežné
právne posúdenie veci. Zároveň súd prvého stupňa zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému
poučenie účastníka konania. Právny zástupca žalobcu prevzal tieto listiny dňa 08.08.2014 a žalovaný
dňa 07.08.2014. Pripojením týchto listín bez návrhu účastníkov konania vykonal súd prvého stupňa
skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie

o uplatnenom nároku a následne rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a podľa článku 7 ods.
1 Nariadenia v spojení s § 156 ods. 1 O.s.p. vo veci verejne vyhlásil rozsudok.

V súlade s bodom 22 preambuly, článkom 12 ods. 2 a 19 tohto Nariadenia je súd povinný poučiť
účastníkovoichprocesnýchprávach.PretožesamotnéNariadenieneriešiprocesný postuppriverejnom

vyhlásení rozhodnutia, je potrebné postupovať v súlade s vnútroštátnym právom, ktoré jednoznačne
v § 115a a § 120 ods. 4 O.s.p. ukladá povinnosť súdu prvého stupňa pred rozhodnutím bez
nariadenia pojednávania poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo
označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len

za podmienok uvedených v § 205a. Súd prvého stupňa dodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva
z Nariadenia a v spojení s ním z príslušných ustanovení O.s.p., pričom postupoval v súlade
s § 120 O.s.p., a účastníkov konania poučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o dôkaznej povinnosti. Túto
povinnosť má súd bez ohľadu na to, či je účastník konania právne zastúpený.V nadväznosti na oznámenie súdu adresované účastníkom konania, že vykoná z vlastnej iniciatívy aj
iné, než účastníkmi predložené dôkazy, sa toto poučenie javilo ako potrebné. Splnenie tejto poučovacej
povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v

riadnom,prípadneajvmimoriadnomopravnomkonaní,pretožejehoobsahomjevýznamnéobmedzenie
predkladať alebo označovať
v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvého stupňa musí
splniť túto poučovaciu povinnosť s osobitným zreteľom na to, že spravidla ide
o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli

priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú obranu proti nej. Žalobca bol
v konaní riadne poučený, bolo mu doručené predbežné právne posúdenie veci v zmysle § 100 ods.
1 O.s.p., bol oboznámený s vykonaním dôkazov a tieto listiny mal vo sfére svojej dispozície pred
rozhodnutímvovecisamej.Nemôžepretotvrdiť,ženapadnutérozhodnutiejeprekvapivýmrozhodnutím.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa

ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvého stupňa pripojil do spisu bez návrhu účastníkov
konania podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. a ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie
skutkového stavu a právne posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa §
123 O.s.p.. Toto zákonné ustanovenie dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli
účastníci konania za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie, aká nastala v danom spore.

Ide vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný a
je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. Súd prvého stupňa mal so žalobcom predloženej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom
zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., na rad, ktorej vystavil dňa 16. decembra 2008 žalovaný
zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom

pre postup súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., pretože vznikli pochybnosti,
či zmenka vystavená žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo
nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, príp. i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvého stupňa svedčí aj to, že bol v súlade s následným

stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie
konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo
povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky

spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody
o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom práve
aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne.

Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k
zákonom.

Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II
(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach

svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu

a súdu Spoločenstva.

Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej
za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom
rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto smernicou

a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva).

Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvuospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany

spotrebiteľavoformesúdnejkontroly,čizmluvnédojednania,vrátane akcesorických,neobsahujúnekalé
podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu
skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7
uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu

používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo
dodávateľov.

Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé).Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia

všeobecnej, alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu
v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou a
dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišností spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka

vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo
viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13 EHS (C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky

v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo
(C-618/10 Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu ak ich súd nemôže skúmať a
limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné
procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 z.č. 191/1950 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,

ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola
vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len
„vydá rozsudok „nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľskázmluvaačitátozmluvaneobsahujeneprijateľnézmluvnépodmienky.Pripojenímzmluvyo

úvereavšeobecnýchpodmienokposkytnutia úverusúdprvéhostupňaneporušilkoncentračnúzásadua
tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa súd prvého stupňa oboznámil
a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho
konania ani rovnosť účastníkov.

Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na
to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval,
že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú

povahu zmluvnej podmienky. Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduché.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
predmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami,
vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...). Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred
nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako to vyžadujú vnútroštátne pravidlá

verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod
50,51).Ako už odvolací súd konštatoval, proces Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho
dvora a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality
a aj v zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných

podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Spotrebiteľ nebýva natoľko právne zdatný, aby dokázal
rozlišovať medzi nárokmi z uzavretej zmluvy a nárokmi zo zmenky samej. Preto bez ohľadu na jeho
postoj v konaní, je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského
charakteru aj na úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, teda napr. aj na prípadné uznanie
dlhu.

Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých
dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Obč.zák.) a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať
oproti postaveniu, ktoré garantuje Obč. zák.
(§ 54 ods. 1 ). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s hmotným právom, keď riešil
kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné
podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39 Obč.zák..
Odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky

nevzniklo právo zmenku vyplniť. V dôsledku tohto ani žalobcovi nemohlo vzniknúť právo na žiadne
plnenie zo zmenky. Naviac žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže
úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom podľa
§ 3 ods. 1 Obč. zák.. Dopadajú na neho všetky dôsledky nečestného konania vrátane toho, že musí
počítať s odmietnutím súdnej ochrany. Súdna ochrana sa principiálne neposkytuje osobe konajúcej so

zlým úmyslom. Súd chráni vzťahy založené na dobromyseľnosti
a čestnosti. Dobromyseľnosť je vylúčená pri návrhoch, v ktorých osoba musela pri elementárnej
opatrnosti zistiť, že sú založené na nečestnosti.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o

náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolsúdprvéhostupňazaaplikácie§142ods.1O.s.p.vychádzajúc
zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224
ods.1 O.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.
Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.