Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/71/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712216261
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6712216261.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu,
PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864
421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti odporcovi Slovenskej

republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/277/2012-326 zo dňa 14. 10. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) zamietol návrh

navrhovateľa; odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že navrhovateľ sa návrhmi na začatia konania
domáhal voči odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (Okresného súdu Zvolen), ktorý nerozhodol o
žiadostiach o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.

Na základe návrhov na začatie konania navrhovateľa sú na okresnom súde vedené súdne konania pod
sp. zn.: 16C/277/2012, 16C/278/2012, 16C/279/2012, 16C/280/2012, 16C/281/2012, 16C/286/2012,
16C/287/2012, 16C/292/2012, 16C/293/2012, 16C/294/2012, 16C/295/2012, 16C/296/2012,
16C/297/2012, 16C/298/2012, 16C/299/2012, 16C/300/2012, 16C/301/2012, 16C/302/2012,
16C/303/2012, 16C/304/2012, 16C/305/2012, 13C/279/2012.

Uznesením okresného súdu č. k. 16C/277/2012-14 zo dňa 30. 01. 2013 súd spojil konania vedené pod

sp. zn.: 16C/277/2012, 16C/278/2012, 16C/279/2012, 16C/280/2012, 16C/281/2012, 16C/286/2012,
16C/287/2012, 16C/292/2012, 16C/293/2012, 16C/294/2012, 16C/295/2012, 16C/296/2012,
16C/297/2012, 16C/298/2012, 16C/299/2012, 16C/300/2012, 16C/301/2012, 16C/302/2012,
16C/303/2012, 16C/304/2012, 16C/305/2012, 13C/279/2012 na spoločné konanie, ktoré je vedené pod
sp. zn. 16C/277/2012.

Z pripojených exekučných spisov exekučného súdu okresný súd zistil, že: 1/ v exekučnom konaní
sp. zn. 20Er/851/2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému P. O., nar. XX. XX. XXXX (doručenejexekučnému súdu dňa 26. 04. 2010) uznesením exekučného súdu č.k. 20Er/851/2010-14 zo dňa 20.
06. 2011 zamietnutá podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej
aj „EP“). V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok; 2/ v exekučnom

konaní sp. zn. 27Er/456/2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému U. Q., nar. XX. XX. XXXX
(doručenej exekučnému súdu dňa 28. 04. 2010) uznesením exekučného súdu č.k. 27Er/456/2010-19
zo dňa 20. 05. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok; 3/ v exekučnom konaní sp. zn. 20Er/1384/2009 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému P. O.,
nar. XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 28. 12. 2009) uznesením exekučného súdu č.k.
20Er/1384/2009-16 zo dňa 12. 03. 2010 zamietnutá. Uvedené uznesenie bolo uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 13CoE/164/2010-27 zo dňa 24. 06. 2010 zrušené a vec vrátená exekučnému
súdu na ďalšie konanie. Uznesením exekučného súdu č.k. 20Er/1384/2009-31 zo dňa 18. 05. 2011 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13CoE/43/2012-44 zo dňa 03. 07. 2012

bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok; 4/ v exekučnom konaní sp. zn. 23Er/83/2011 bola žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa)
proti povinnému G. P., nar. XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 16. 02. 2011) uznesením
exekučného súdu č.k. 23Er/83/2011-10 zo dňa 17. 02. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci

bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok; 5/ v exekučnom konaní sp. zn. 22Er/912/2010 bola
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného
(navrhovateľa) proti povinnému M. M., nar. XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 09.
09. 2010) uznesením exekučného súdu č.k. 22Er/912/2010-13 zo dňa 05. 05. 2011 zamietnutá. V
predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok; 6/ v exekučnom konaní

sp. zn. 24Er/716/2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému U. A., nar. XX. XX. XXXX (doručenej
exekučnému súdu dňa 09. 09. 2010) uznesením exekučného súdu č.k. 24Er/716/2010-10 zo dňa 22.
10. 2010 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok;
7/ v exekučnom konaní sp. zn. 22Er/40/2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému P. M., nar.
XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 17. 01. 2011) uznesením exekučného súdu č.k.
22Er/40/2011-10 zo dňa 26. 01. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom
rozhodcovskýrozsudok;8/vexekučnomkonanísp.zn.27Er/1334/2010bolažiadosťsúdnehoexekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti

povinnému F. W., nar. XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 22. 12. 2010) uznesením
exekučného súdu č.k. 27Er/1334/2010-11 zo dňa 03. 01. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej
veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok; 9/ v exekučnom konaní sp. zn. 21Er/794/2009 bola
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného
(navrhovateľa) proti povinnému M. H., nar. XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 25. 09.

2009) uznesením exekučného súdu č.k. 21Er/794/2009-18 zo dňa 13. 05. 2010 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15CoE/284/2010-42 zo dňa 04. 11. 2010 zamietnutá. V
predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok; 10/ v exekučnom konaní
sp. zn. 22Er/888/2009 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému P. Q., nar. XX. XX. XXXX (doručenej

exekučnému súdu dňa 28. 12. 2009) uznesením exekučného súdu č.k. 22Er/888/2009-8 zo dňa 29.
01. 2010 zamietnutá. Uvedené uznesenie bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
2CoE/7/2010-26 zo dňa 29. 10. 2010 zrušené a vec vrátená exekučnému súdu na ďalšie konanie.
Uznesením exekučného súdu č.k. 22Er/888/2009-47 zo dňa 19. 06. 2012 bola exekúcia zastavená. V
predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok; 11/ v exekučnom konaní

sp. zn. 27Er/114/2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému X. C., nar. XX. XX. XXXX (doručenej
exekučnému súdu dňa 18. 02. 2010) uznesením exekučného súdu č.k. 27Er/114/2010-8 zo dňa 26.
02. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17CoE/266/2010-23 zo dňa
29. 11. 2010 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok;

12/ v exekučnom konaní sp. zn. 25Er/850/2009 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému H. M., nar.
XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 28. 12. 2009) uznesením exekučného súdu č.k.
25Er/850/2009-8 zo dňa 28. 01. 2010 zamietnutá. Uvedené uznesenie bolo uznesením Krajského súduv Banskej Bystrici č.k. 15CoE/133/2010-28 zo dňa 10. 06. 2010 zrušené a vec vrátená exekučnému
súdu na ďalšie konanie. Uznesením exekučného súdu č.k. 25Er/850/2009-32 zo dňa 20. 03. 2012
v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15CoE/184/2012-55 zo dňa 29. 11.

2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. V
predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok; 13/ v exekučnom konaní
sp. zn. 20Er/1083/2009 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému N. P., nar. XX. XX. XXXX (doručenej
exekučnému súdu dňa 02. 11. 2009) uznesením exekučného súdu č.k. 20Er/1083/2009-15 zo dňa

11. 03. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12CoE/282/2010-23 zo
dňa 08. 09. 2010 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok; 14/ v exekučnom konaní sp. zn. 21Er/1453/2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému Q.
O., nar. XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 23. 09. 2010) uznesením exekučného súdu
č.k. 21Er/1453/2010-30 zo dňa 20. 06. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným

titulom rozhodcovský rozsudok; 15/ v exekučnom konaní sp. zn. 24Er/39/2011 bola žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa)
proti povinnému Y. X., nar. XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 17. 01. 2011) uznesením
exekučného súdu č.k. 24Er/39/2011-10 zo dňa 22. 02. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci
bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok; 16/ v exekučnom konaní sp. zn. 27Er/816/2009 bola

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného
(navrhovateľa) proti povinnému P. O., nar. XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 24. 11.
2009) uznesením exekučného súdu č.k. 27Er/816/2009-23 zo dňa 10. 06. 2010 zamietnutá. Uvedené
uznesenie bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 2CoE/89/2011-42 zo dňa 29. 04.
2011 zrušené a vec vrátená exekučnému súdu na ďalšie konanie. Uznesením exekučného súdu č.k.

27Er/816/2009-54 zo dňa 28. 08. 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 2CoE/3/2013-73 zo dňa 27. 02. 2013 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok; 17/ v exekučnom konaní sp. zn. 28Er/303/2009 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému U.

O., nar. XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 24. 11. 2009) uznesením exekučného súdu
č.k. 28Er/303/2009-16 zo dňa 10. 06. 2010 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok; 18/ v exekučnom konaní sp. zn. 21Er/795/2009 bola žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa)
proti povinnému P. E., nar. XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 25. 09. 2009) uznesením

exekučného súdu č.k. 21Er/795/2009-24 zo dňa 14. 05. 2010 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci
bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok; 19/ v exekučnom konaní sp. zn. 24Er/800/2010 bola
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného
(navrhovateľa) proti povinnému U. O., nar. XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 07.
10. 2010) uznesením exekučného súdu č.k. 24Er/800/2010-9 zo dňa 27. 10. 2010 zamietnutá. V

predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok; 20/ v exekučnom konaní
sp. zn. 23Er/220/2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému Q. C., nar. XX. XX. XXXX (doručenej
exekučnému súdu dňa 16. 03. 2011) uznesením exekučného súdu č.k. 23Er/220/2011-10 zo dňa 24.
03. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok;

21/ v exekučnom konaní sp. zn. 24Er/92/2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému U. T., nar.
XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 26. 01. 2011) uznesením exekučného súdu č.k.
24Er/92/2011-10 zo dňa 23. 02. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom
rozhodcovskýrozsudok;22/vexekučnomkonanísp.zn.20Er/333/2011bolažiadosťsúdnehoexekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti
povinnému G. O., nar. XX. XX. XXXX (doručenej exekučnému súdu dňa 23. 05. 2011) uznesením
exekučného súdu č.k. 20Er/333/2011-10 zo dňa 23. 05. 2011 zamietnutá. Uvedené uznesenie bolo
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 16CoE/411/2011-25 zo dňa 28. 03. 2012 zrušené a
vec vrátená exekučnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd uviedol, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP lehota 15 dní na vydanie rozhodnutia o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí
rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a rozhodne o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcieĎalej uviedol, že sa neviedlo disciplinárne, resp. iné konanie, neposudzovala sa sťažnosť na prieťahy v
konaní a v danej veci nerozhodoval Ústavný súd SR alebo Európsky súd pre ľudské práva.
Následne okresný súd konštatoval, že nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z

predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávny úradným postupom. Na
rozhodnutie o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1
zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie
právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 s použitím § 221 ods. 1 O. s. p..
Konkrétne poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti
jeho právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili. V
tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a
súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi a preto okresný súd nemohol postupovať podľa

ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol, že v
návrhu upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Avšak na
túto okolnosť krajský súd neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou

praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť
pre porušenie jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby konanie pokračovalo pojednávaním,
v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho
návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podáva
odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu, pričom na pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil,

že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam
odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
jeho možnosti konať pred súdom. Okrem toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov,

keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Aby okresný súd mohol konštatovať, že v príslušnom
exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment doručenia
riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia). Okresný súd rozhodol bez toho, aby
mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a

prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Podľa jeho názoru, v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom
spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k žalobe, mu mal okresný súd umožniť uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým ale aj k právnym otázkam v súvislosti nesprávnym úradným postupom a

výškou spôsobenej škody. Keď okresný súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre neho pozitívne
rozhodnutie, mal vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a umožniť im, aby sa kontradiktórne
vyjadrili. Okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní
môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k tomu, že vec sa týka nesprávneho

úradného postupu štátneho orgánu. Ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobe v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O. s. p., mal okresný súd rozhodnúť o žalobe
rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ním
(žalobcom) tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol,

ignorujúc ustanovenie § 153b O. s. p. Okresný súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z
dôvodu jej neodôvodnenosti. V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s
konaním dlžníka (povinného), pričom ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla zdôvodu udržiavania a správy informačného systému a výdajov na administratívne spracovanie textov, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a
kontrolastavukonanianaexekučnomsúde),pretojerozhodnutiesúdunepreskúmateľnéprenedostatok

dôvodov a je prejavom svojvôle súdu. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Okresný súd nemal
byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný. V prípade, keď sú právne závery
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozhodnutie, ktoré je v rozpore s

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (mutatis muntandis nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I .ÚS 243/07 z 19. júna 2008). Okresný súd odôvodnil svoje negatívne
rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v
ktorých vystupujú totožní účastníci, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ.
Pri dodržiavaní jeho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať,
že okresný súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Nesúhlasí ani s tvrdením, že

náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo
k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli
by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Pri špecifikácii majetkovej
škody v žalobe výslovne uviedol, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy. Z dôvodu ochrany osobných

údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné korešpondenčne predložiť účtovné
doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Na pojednávaní chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody prostredníctvom znaleckého posudku. Okresný súd vykonal dokazovanie ex offo, nepoučil ho
podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že chce vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej.
Množstvo dôkazov vzniklo po podaní návrhu, ktoré nemohol predložiť spolu s návrhom a nemohol

ich predložiť ani neskôr, pretože nebol poučený a informovaný. Zo znaleckého posudku č. 1/2014
(vrátane jeho príloh) vypracovaného Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave vyplýva,
ktoré konkrétne náklady boli ním vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Okresný
súd vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v

primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Okresný súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. V súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval
okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej

lehoty, preto sú irelevantné úvahy okresného súdu o tom: 1/ aké spôsoby judikovania pohľadávky si
navrhovateľ zvolil, 2/ o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, 3/ o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora, ktorý nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od exekučného súdu.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil z
nasledovných dôvodov:

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z. z.“), štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej

moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.Z definície verejnej moci vyplýva, že sa jedná o takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach
a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo
povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a

obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým
prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov, ktorými sú: a) územné samosprávne a správne celky, b)
záujmové, resp. profesijné (stavovské) samosprávy, c) verejnoprávne inštitúcie, d) fyzické osoby, ktorým
zákon zveril výkon verejnej moci (napr. činnosť notára alebo súdneho exekútora). Verejná moc teda

predstavuje vo svojej podstate určitý ucelený, presne organizovaný systém konkrétne (ústavou, príp.
zákonom) definovaných prvkov a vzťahov, ktorý je determinovaný vývojom spoločnosti.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmom
oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že „každý

má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Ďalším prameňom aktuálnej právnej
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je tiež čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(týkajúcisaodškodneniazanezákonnépozbavenieosobnej
slobody), ale aj čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (týkajúci

sa odškodnenia za justičný omyl) a zák. č. 514/2003 Z. z.

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i

praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu
týchto predpokladov (podmienok): 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), prípadne právne
relevantná udalosť spôsobujúca škodu (škodná udalosť); 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma); 3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou

spôsobujúcou škodu (škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).
Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Ide o činnosť orgánu verejnej moci, ktorá je v rozpore s objektívnym právom. Protiprávnosti, resp.
nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a/ nezákonným

rozhodnutím, b/ nesprávnym úradným postupom , c/ rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zák. č. 514/2003 Z. z.), d/ rozhodnutím
o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v § 18 zák. č.
514/2003 Z. z.).
Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá

sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (t. j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.
Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnosťou (nezákonnosťou) pri rozhodovaní alebo úradnom
postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak

škoda vznikla v dôsledku (ako priamy následok) nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a
škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo
k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody.
Príčinou škody môže byť len taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pretože

zákonná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako
objektívna zodpovednosť, resp. presnejšia ako absolútna objektívna zodpovednosť, od poškodeného
sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len vyššie uvedených
zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený povinnosťou preukazovať i
zavinenie zodpovedného subjektu, ako by to bolo v prípade, ak by zákonná úprava zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola založená na subjektívnom princípe - na zavinení
zodpovedného subjektu (t. j. ak by sa jednalo o subjektívnu zodpovednosť).Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je
zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti
považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných

orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda
o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho
ustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v
rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna právna úprava v

ustanovení § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré sa považujú za
nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný nezákonný zásah
do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
Vzhľadom na širokú škálu rozličnosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané či už v
rámci občianskoprávneho konania , trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne

možné (až na určité výnimky) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci
(spravidla súd) rozhodnúť. Východiskom pri skúmaní otázky „včasnosti rozhodnutia“, resp. „prieťahov
konaní“ je potom najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných
predpisov (napr. § 6 O. s. p.). Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti

konania, ktorá je eminentnou podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci
bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne
hľadisko,ktorébydominovalonadďalšímirelevantnýmipožiadavkami,ktorésúspojenésrozhodovaním
(napr. nad povinnosťou súdu vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci,
najmä v prípadoch, keď sú napr. v civilnom konaní niektoré skutočnosti medzi účastníkmi sporné).

Za porušenie zásady rýchlosti konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom,
je možno preto považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá
zložitosti, skutkovej a právnej náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva v príčinách
vychádzajúcich z pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže zodpovedať za prieťahy v
konaní, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným pôsobením zo strany

účastníkov konania, alebo ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdov a
v ich inštitucionálnom a organizačnom vybavení. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že s ohľadom
na konkrétne okolnosti môže byť za nesprávny úradný postup považovaná akákoľvek činnosť verejnej
moci, ktorá je spojená s výkonom verejnej moci, ak pri jej vykonávaní alebo v súvislosťou s ňou
došlo k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre jej výkon alebo k porušeniu poriadku,

ktorý je určený povahou alebo funkciou konkrétneho postupu. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že
podmienkou na aplikáciu ustanovenia § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. je to, aby štát (prostredníctvom svojich
orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní.
Pre úplnosť je potrebné konštatovať, že i v prípade tejto zodpovednosti - zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje existencia všeobecných predpokladov škody

a to vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávny úradným postupom a vznikom
škody. Oprávneným subjektom nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
môže byť každá (teda fyzická i právnická) osoba, ktorej bola spôsobená škoda v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

Súčasná právna úprava (§ 15 až § 16 zák. č. 514/2003 Z. z.) ako podmienku uplatniteľnosti nároku
na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného

prerokovania nároku spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. sa poškodený môže (úspešne) domáhať uplatnenia nároku (alebo jeho neuspokojenej
časti) na súde len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody (alebo jeho
časť) do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Z
daného vyplýva, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavuje zákonom stanovenú

podmienku procesného charakteru pre to, aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskom
súdnom konaní. Pri určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zák. č. 514/2003 Z. z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v jednotlivých
zodpovednostných vzťahoch oprávnené konať za štát (§ 4) . Vo veciach náhrady škody, ktorá bolaspôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. koná v
mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v prípade, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom. Ak príslušný orgán

neuspokojil nárok poškodeného na náhradu škody (alebo jeho časť), poškodený sa po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť (t. j. odo dňa keď mu bola fakticky doručená),
môže domáhať uspokojenia nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde (§ 16 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z.). Táto šesťmesačná lehota má význam v tom, že až po jej uplynutí je nárok poškodeného
splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky navrhovateľa je v prvom rade potrebné zdôrazniť,
že odvolací súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V danom
prípade je zrejmé, že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní
navrhovateľom na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov

reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhov na začatie konania okresnými súdmi SR v obdobných
veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania
riadne a včas.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak

účastník požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, ale súd mu neoznámi, či jeho žiadosti
vyhovuje, alebo nevyhovuje, je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť.
Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi
možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie
nedostavil,hocibolnapojednávanievčaspredvolaný(viacako5dnípredtermínompojednávania)podľa

ustanovenia § 115 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané navrhovateľom
nebolomožnépovažovaťzadôležitédôvodypreodročeniepojednávaniapodľaustanovenia§101ods.2
O. s. p., a preto navrhovateľ a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní
svoje procesné oprávnenia (napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k tvrdeniam
protistrany). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.

Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd disponoval spisovým materiálom dostatočne
preukazujúcim skutkový stav veci. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil konkrétne dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil
konkrétny exekučný spis, oboznámil sa s jeho obsahom, preto neobstojí námietka navrhovateľa, že
nemal možnosť sa vyjadriť k dôkazom a k tvrdeniam odporcu, s poukazom i na to, že mu bolo doručené

vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, ku ktorému sa nevyjadril.
Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne (v súlade s
ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p.), keď prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, pretože boli naplnené
všetky zákonné podmienky aj pre vyhlásenie meritórneho rozhodnutia, čomu nebránila ani skutočnosť,
že navrhovateľ podal návrh na prerušenie konania, o ktorom okresný súd na pojednávaní rozhodol

(ako už bolo vyššie uvedené), rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania a teda okresný súd svojím
postupom neznemožnil realizáciu procesných práv navrhovateľa, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, t. j. neodňal mu možnosť konať pred súdom.

Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd uznesením č.k. 16C/277/2012-262 zo dňa 23. 10.

2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/333/2014-294 zo dňa 30. 06.
2014 návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol, teda k procesnému úkonu okresného súdu
došlo ešte pred vyhlásením rozsudku vo veci samej, preto odvolacia námietka navrhovateľa ohľadne
súbežného rozhodovania okresného súdu o návrhu na prerušenie konania a návrhu vo veci samej je
právne irelevantná, prihliadnuc na časovú postupnosť procesných úkonov okresného súdu zistenú z

obsahu súdneho spisu.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ustanovenie § 15 ods.
1 O. s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval Krajský súd vBanskej Bystrici, pričom zákonná sudkyňa P.. S. E. nebola z prejednávania a rozhodovania vo veci,
pretože u nej neboli zistené okolnosti, ktoré by ju z prejednávania a rozhodovania veci vylučovali.
Odvolací súd takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonnej sudkyne.

Sudcu je možné vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len
zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť vec v súlade so zákonom,
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcu existujú okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje napríklad na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31. mája 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez
ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a

nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo 201/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. 3Cdo 202/2013 z 12. septembra 2013).

Odvolací súd konštatuje, že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie.

Je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné
atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). V prípade, ak exekučným titulom je
rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), je nevyhnutné vychádzať okrem Exekučného
poriadku aj zo zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 EP oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými
stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce

z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, R 66/2013).

Exekučný súd písomne poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní od doručenia jeho
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti

o udelenie poverenia alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom.

Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP. V prípade zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15-dňová zákonná lehota neplatí.

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože došlo k zamietnutiu

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods.
2 EP.

K okolnostiam daného prípadu odvolací súd uvádza, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe, že
navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný

súdväčšímpočtompodaníatakvdôsledkujehosubjektívnehokonaniadošlokrozhodnutiuexekučného
súdu s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené aj tým, že exekučný súd náležitým spôsobom
preskúmal exekučný titul [vrátane zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, návrhu na vykonanie exekúcie
i žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho došlo k
zamietnutiužiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,tedaexekučnýsúd

adekvátnym spôsobom procesne zareagoval na nezákonnosť vedenia exekúcie na základe návrhu na
vykonanie exekúcie navrhovateľa (v pozícii oprávneného)] a preto nie je možné stotožniť sa s tvrdením
navrhovateľa, že na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu (viď uznesenie
Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012).Nakoľko navrhovateľ v súdnom konaní nepreukázal: a) existenciu nesprávneho úradného postupu, b)
vznik škody, c) príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

škody, preto navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd potom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2
O. s. p. potvrdil vrátane výroku o trovách prvostupňového konania, pretože odporca síce mal vo veci
plný úspech (§ 142 ods. 1 O.s.p.), avšak trovy konania nevyčíslil do troch pracovných dní od vyhlásenia

rozsudku, pričom z obsahu spisu nevyplynulo, že by odporcovi vznikli trovy v súvislosti so súdnym
konaním, preto okresný súd postupoval správne, keď odporcovi náhradu trov konania nepriznal (§ 151
ods. 2 O.s.p.).

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojenís§142ods.1O.s.p. Navrhovateľbolvodvolacomkonaníneúspešný,pretomunevznikloprávo

na náhradu trov odvolacieho konania. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa vyššie
uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania
si však do doby rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ich vznik nemá odvolací
súd preukázaný ani zo spisu, a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.