Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 16, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/549/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5107220008
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5107220008.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a
členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci navrhovateľa: Telovýchovná
jednota Slovan Povina, so sídlom 023 33 Povina 367, IČO: 30 226 244, zastúpenej JUDr. Stanislavom
Záhumenským, advokátom, so sídlom J. N. XXXX, XXX XX J., proti odporcovi: B. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX B. XX, štátny občan SR, zastúpenému JUDr. Mariánom Ďuranom, PhD., advokátom, so

sídlom G. 5, XXX XX E., o odstránenie píly a vypratanie nehnuteľností, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 16C/357/2007-483 zo dňa 31.03.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 16C/357/2007-483 zo dňa 31. 03. 2015 potvrdzuje.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Odvolací súd n a r i a ď u j e prvostupňovému súdu opravu napadnutého rozsudku v prvej vete

jeho výroku, a to tak, že za slovami .... „a súčasne vypratať pozemok“ správne označenie nehnuteľnosti
znie „parcela KN-C č. 81/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1677 m2, k. ú. B., zapísaný na LV
č. XXX, vedenom Okresným úradom Kysucké Nové Mesto, katastrálny odbor“....

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd uložil
odporcovi povinnosť odstrániť pílu z pozemkov parc. KN-C č. 81/5 - zastavané plochy a nádvoria o
výmere1677m2aparc.KN-C81/10-zastavanéplochyanádvoriaovýmere174m2,k.ú.B.,zapísaných

na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom Kysucké Nové Mesto, katastrálny odbor a súčasne vypratať
pozemok parc. č. 81/5 (správne má byť uvedené parcela KN-C č. 81/5 - poznámka odvolacieho
súdu) - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1677 m2, k. ú. B., zapísaný na LV č. XXX, vedenom
Okresným úradom Kysucké Nové Mesto, katastrálny odbor a odovzdať ho navrhovateľovi.
Súčasnerozhodol,žeotrováchkonaniarozhodnedo30dníodprávoplatnostirozhodnutiavovecisamej.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom na začatie konania doručeným Okresnému súdu
Žilina dňa 04.07.2007 sa navrhovateľ domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by odporcovi bola

uložená povinnosť odstrániť pílu z pozemku parc. KN č. 81/5 v k. ú. B. a vypratať pozemok par. KN č.
81/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1677 m2 v k . ú. B., ktorý je zapísaný na LV č. XXX
vedenom (toho času) Katastrálnym úradom Žilina, Správa katastra Kysucké Nové Mesto a odovzdať
ho navrhovateľovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne sa navrhovateľ
voči odporcovi domáhal náhrady trov konania. Navrhovateľ svoj návrh skutkovo odôvodnil tým, že je
vlastníkom pozemku parc. č. KN 81/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1677 m2 v k. ú. B., ktorý je

zapísaný na LV č. XXX vedenom (v tom čase) Katastrálnym úradom v Žiline, Správou katastra Kysucké
Nové Mesto. Ako vlastník predmetného pozemku na základe nájomnej zmluvy zo dňa 01.06.1994 a
dodatku č. 1 zo dňa 06.11.1997 prenajal odporcovi nehnuteľnosť na dobu 10 rokov od01.06.1994 do 01.06.2004. Odporca na prenajatej nehnuteľnosti na základe rozhodnutia o
umiestnení dočasnej stavby na dobu určitú do 01.06.2004, vydaného Obvodným úradom životného
prostredia v Kysuckom Novom Meste, prot. č. ŽP-626/331/1994 zo dňa 27.09.1994 vybudoval pílu na

spracovanie dreva. Po skončení doby nájmu, dňa 01.06.2004 mal podľa nájomnej zmluvy a rozhodnutia
o dočasnej stavbe, prenajatý pozemok vypratať, uviesť do pôvodného stavu a odovzdať
navrhovateľovi ako vlastníkovi. Odporca po skončení doby nájmu dňa 01.06.2004 prenajatý pozemok
naďalej užíva, tento odmieta vypratať a uviesť do pôvodného stavu a odovzdať ho navrhovateľovi ako
vlastníkovi. Odporca bol viac krát vyzvaný na odstránenie píly a vypratanie nehnuteľnosti, napriek tomu

ho užíva bez akéhokoľvek právneho dôvodu a preto navrhovateľ podáva predmetný návrh.
Odporca sa k doručenému návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 31.10.2007. Návrh v celom
rozsahu považoval za nepravdivý a žiadal jeho zamietnutie Uviedol, že navrhovateľ nebol vlastníkom
žiadnej parcely pri uzatváraní predmetnej zmluvy zo dňa 01.06.1994 a po práve nie je ním ani v
súčasnosti, čo je podrobne popísané v priloženom oznámení zo dňa 25.10.2007. Z popísaných dôvodov
mu obec ako vlastník (určoval jej to zákon č. 138/1991 Zb.) pridelila bez obmedzenia trvalé súpisné č.

XXX dňa 28.09.2004. Podotýka, že sa jedná o parc. KN č. 81/10, a nie parc. KN č. 81/5, na ktroej stála
dlhé roky predtým úplne iná stavba. Dlhotrvajúcim konaním polície, prokuratúry a orgánov štátnej správy
bolo priloženým rozhodnutím z 25.05.2007 odstránenie predmetnej stavby odložené.
Napojednávaníkonanomdňa13.05.2008navrhovateľžiadalpripustiťzmenunávrhu vznenípetitu
návrhu: Odporca je povinný odstrániť pílu z pozemku parc. č. KN 81/5, zastavané plochy a nádvoria o

výmere 1677 m2 v k. ú. B. a taktiež i z pozemku - parc. č. KN 81/10 - zastavané plochy a nádvoria o
výmere 174 m2 v k.ú. B., ktoré parcely sú zapísané na LV č. XXX vedenom (v toho čase) Katastrálnym
úradom Žilina, Správa katastra Kysucké Nové Mesto a súčasne vypratať pozemok - parc. č. KN 81/5
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 1677 m2 v k. ú. B., ktorý je zapísaný na LV č. XXX
vedenom (v tom čase) Katastrálnym úradom Žilina, Správa katastra Kysucké Nové mesto a odovzdať

navrhovateľovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoj návrh odôvodnil s poukazom
na to, že až v priebehu konania sa dozvedel, že z pôvodnej KN parc. č. 81/5 k. ú. B. bola vyčlenená
novovytvorená parc. KN č. 81/10, pričom priamo na tejto novo vyčlenenej parcele je umiestnená stavba
píly. Uznesením č. k. 16C/357/2007-66 zo dňa 30.09.2008 okresný súd navrhovanú zmenu
návrhu pripustil (§ 95 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Na základe uvedeného skutkového stavu súd ďalej uviedol, že ust. § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len "OZ") v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992
obsahuje súdnu ochranu vlastníckeho práva vlastníka proti tomu, kto neoprávnene zasahuje do jeho
vlastníckeho práva, najmä sa vlastník môže domáhať vydania veci od toho, kto ju neoprávnene zadržuje.
Z citovaného ustanovenia vyplývajú obidva základné druhy vlastníckych žalôb, a to žaloba na vydanie

veci, tzv. vindikačná žaloba a žaloba na zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva, tzv. negatórna,
zapieracia žaloba. Základnou podmienkou úspechu vlastníckej žaloby je preukázanie vlastníckeho
práva žalobcu, prípadne jeho oprávnenej držby v zmysle ust. § 130 ods. 1 a 2 OZ v znení zákona
č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992 (aktívna vecná legitimácia). Ani preukázaním vlastníckeho
práva nemusí byť nárok na ochranu opodstatnený, ak žalovaný má právo na užívanie veci alebo

na zasahovanie do vlastníckeho práva na základe platnej zmluvy, vecného bremena alebo iných
skutočností. Teda ďalším základným predpokladom úspešnosti žaloby na vydanie veci je, že sa vec
neoprávnene nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka. Správny by mal znieť petit takejto
žalobynavydanieveci,ale unehnuteľnostimôžeísťajovypratanie,aktamžalovanývniesolsvoje
veci. Cudzím pozemkom pre zriaďovateľa stavby alebo staviteľa je každý pozemok, ku ktorému nemá

vlastnícke alebo spoluvlastnícke právo, prípadne iné právo umožňujúce výstavbu (právo stavby možno
zriadiť ako obligačný vzťah, pretože to zákon nezakazuje, aj keď v literatúre sa vyskytujú aj opačné
názory). Ak stavebník zriadi stavbu na takomto pozemku, ide o neoprávnenú stavbu. Neoprávnená
stavba je spravidla aj nepovolenou stavbou, t.j. stavbou, na ktorú nebolo v stavebnom konaní vydané
povolenie podľa stavebnoprávnych predpisov (zákon č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov). Na

druhej strane však treba uviesť, že napriek tomu, že na stavbu bolo vydané stavebné povolenie v zmysle
citovaných predpisov, môže ísť o neoprávnenú stavbu. Zákon upravuje tri spôsoby vyrovnania vzťahov
medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku. Prvý zo spôsobov vyrovnania vzťahov podľa ust. §
135c ods. 1 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, odstránenie stavby, je viazaný
na návrh vlastníka pozemku, ktorý má v tomto prípade výlučnú aktívnu legitimáciu. Vecnú legitimáciu

účastníkov konania je súd povinný skúmať ako prvú otázku v spore. V prípade negatívnej odpovede,
či už ohľadom aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa (ako nositeľa príslušného hmotnoprávneho
oprávnenia) alebo pasívnej vecnej legitimácie odporcu (ako nositeľa hmotnoprávnej povinnosti, ktorá
zodpovedá uplatnenému právu navrhovateľa) neostáva súdu nič iné, ako návrh bez ďalšieho v plnomrozsahu zamietnuť. Prvostupňový súd uviedol, že v konaní bola medzi účastníkmi zásadne sporná
otázka aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v konaní o oboch častiach jeho návrhu. Aktívna vecná
legitimácia navrhovateľa musí vyplývať z jeho vlastníckeho práva k predmetným pozemkom - parcelám

KN-C č. 81/5 a č. 81/10, k. ú. B., zapísaným na LV č. XXX. Navrhovateľ v súvislosti
s jeho odporcom namietaným vlastníctvom dotknutých pozemkov poukazoval na hodnovernosť údajov
katastra nehnuteľností podľa ust. § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v platnom znení (ďalej len
"KZ") a na to, že v konaní nebol preukázaný opak. Podľa údajov katastra nehnuteľností podľa ust. § 7

písm. c) KZ bol totiž vedený ako výlučný vlastník dotknutých nehnuteľností.
Okresný súd však dospel k záveru, že z dôkazov vykonaných v konaní vyšlo nepochybne najavo, že
navrhovateľ nenadobudol vlastníctvo k dotknutým pozemkom, parc. KN-C č. 81/5 a č. 81/10, k. ú. B..
Ako sám navrhovateľ uvádzal v konaní a ako aj vyplýva z jeho nedatovaného podania označeného ako
"Žiadosť o úpravu listu vlastníctva" doručeného Správe katastra Kysucké Nové Mesto dňa 15.10.2004
odvodzoval svoje vlastnícke právo od Telovýchovnej jednoty Slovan Povina, ktorá

existovala v roku 1978.
Pôvodnýzápiseštedoevidencienehnuteľnostípodľazákonač.22/1964Zb.,zktorejúdajovnepochybne
vychádzal v zmysle ust. § 49 ods. 1 zákona č. 266/1992 Zb. aj katastrálny operát, bol vykonaný v
prospech Čsl. štátu - TJ Slovan Povina, a to na základe žiadosti Okresného národného výboru v Čadci,
odbor finančný, č. j. Fin. 731/78-maj. zo dňa 17.11.1978, ako to vyplynulo z údajov o nadobúdacom

titule navrhovateľa uvedených na LV č. XXX, k. ú. B.. Ako listina, ktorá mala preukazovať nadobudnutie
vlastníctva Telovýchovnou jednotou Slovan Povina bola príslušnému orgánu evidencie nehnuteľností
predložená listina označená ako "Vyhlásenie" zo dňa 17.10.1978. Takáto listina však nepochybne v
roku 1978 nemohla byť považovaná za platný nadobúdací titul k nehnuteľnostiam, a to vzhľadom na
to, že aj v tomto čase platilo ust. § 46 ods. 1 OZ o obligátnej písomnej forme zmlúv o prevodoch

nehnuteľností. Predmetná listina však zaiste zmluvou nebola, keďže obsahovala len čestné vyhlásenie
na nej podpísaných osôb, že pred viac ako 20 rokmi [teda bolo možné sa domnievať, že niekedy
v rokoch pred rokom 1958, t. j. za platnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník účinného od
01.01.1951 do 31.03.1964 (ďalej len "Stredný OZ")] darovali TJ Slovan Povina v listine
uvedené pozemkovoknižné nehnuteľnosti. Súd I. stupňa však poukázal na to, že aj v čase platnosti

Stredného OZ bola podľa ust. § 40 ods. 1 zásadne potrebná pri právnych úkonoch o právach
k nehnuteľnostiam písomná forma. Žiadna písomná darovacia zmluva uzavretá medzi dotknutými
pozemkovoknižnými spoluvlastníkmi ako darcami a TJ Slovan Povina ako obdarovaným z obdobia 50-
tych rokov minulého storočia sa však v evidencii katastra nehnuteľností nenachádza, a ani sa nikdy
nenachádzala. Ak teda neexistovala zmluva vyhotovená v písomnej forme, nemohla platne nadobudnúť

TJ Slovan Povina v 50-tych rokoch minulého storočia vlastnícke právo k dotknutým pozemkovoknižným
nehnuteľnostiam. Rovnako TJ Slovan Povina nemohla nadobudnúť do roku 1978 vlastnícke právo k
dotknutým nehnuteľnostiam ani vydržaním, keďže do 01.04.1964 (kedy nadobudol účinnosť OZ, pričom
podľa jeho znenia účinného do 31.03.1983 nebolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním a
podľa znenia účinného do 31.12.1991 vydržaním mohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

iba fyzické osoby) neuplynula vydržacia doba podľa ust. § 116 ods. 1 Stredného OZ (ak súd vychádzal
z toho, že údaj z roku 1978 uvedený vo vyhlásení zo dňa 17.10.1978 "pred viac ako 20 rokmi" nie je
viac ako 24 rokov). Ak by aj súd pripustil, že k domnelému darovaniu malo dôjsť pred 01.04.1954, s
poukazom na publikovanú judikatúru TJ Slovan Povina nemala titul pre vydržanie,
inými slovami povedané, nemohla byť dobromyseľná so zreteľom na všetky okolnosti, že jej vec patrí.

TJ Slovan Povina tak chýbal jeden zo zákonných predpokladov podľa ust. § 116 ods. 1 Stredného OZ,
a to oprávnená držba podľa ust. § 145 ods. 1 Stredného OZ, keďže v tom čase platné ust. § 40 ods. 1
Stredného OZ bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne požadovalo písomnú formu právnych úkonov
o právach k nehnuteľnostiam okrem niektorých v zákone presne definovaných prípadov, čo však nebolo
v danom prípade. Z rovnakých dôvodov by tak chýbala podmienka oprávnenej

držby aj navrhovateľovi (§ 130 ods. 1 OZ), ak by aj navrhovateľ tvrdil, že nadobudol vlastnícke právo k
dotknutým pozemkom vydržaním po roku 1991. [k tomu súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
SR spis. zn. 4Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010]
Okresný súd ďalej poukázal na to, že niektoré osoby, ktoré podpísali predmetné vyhlásenie zo dňa
17.10.1978 ako podieloví spoluvlastníci pkn. parciel č. 666, 667, 670, 671, 672, 673 a 677, k. ú. B.

(z ktorých častí boli vytvorené súčasné parc. KN-C č. 81/5 a 81/10, k. ú. B.), takýmito spoluvlastníkmi
týchtopozenmoknižnýchparcielvčase"predviacako20rokmi",tedaniekedyv50-tychrokochminulého
storočianepochybneneboli(idenapr.oV.O.ml.,N.L.,F.R.,ktorínadobudlivlastníckeprávokdotknutým
pozemnoknižným parcelám, ako vyplynulo zo zisteného skutkového stavu veci až v rokoch 1967 až1975) a teda v tom čase ani nemohli dotknuté pozemnoknižné parcely previesť darovaním na
inú osobu. Súčasne súd poukázal na to, že v danom vyhlásení rovnako nie sú uvedení ostatní podieloví
spoluvlastníci, resp. ich právni nástupcovia, ktorí boli nepochybne v 50-tych rokoch vedení v pozemkovej

knihe ako podieloví spoluvlastníci PKN parciel č. 666, 667, 670, 671, 672, 673 a 677, k. ú. B.. Ide o S.
V. (evidovanú v PK vložke č. 4 pod B25a v podiele 1/12), G. M. (evidovaného v PK vložke č. 5 pod B14d
v podiele 1/4), F. B., O. M.G., rod. J., O. F. (evidovaných v PK vložke č. 6 pod B6 v podiele 2/12, pod
B14 v podiele 1/12 a pod B16b v podiele 3/12), W. G., vyd. za O. F., V. G., G. G. a O.
W., resp. jeho dedička S. W., rod. W. podľa D 244/75 (evidovaných v PK vložke č. 8 pod B9 v podiele

6/24, pod B11 v podiele 2/24, pod B12 v podiele 2/24, pod B 19b v podiele 6/24). Bolo teda zrejmé, že
predmetné vyhlásenie nepodpísalo 9 osôb, ktoré boli oprávnené disponovať spoluvlastníckymi podielmi
viažucimi sa k PKN parcelám č. 666, 667, 670, 671, 672, 673 a 677, k. ú. B. niekedy v 50-tych rokoch
minulého storočia. Teda aj tieto uvedené skutočnosti nasvedčovali tomu, že niekedy v 50-tych rokoch
minulého storočia nedošlo k platnému darovaniu dotknutých PKN parciel č. 666, 667, 670, 671, 672,
673 a 677, k. ú. B. subjektu TJ Slovan Povina.

Okresný súd tiež zdôraznil, že je vylúčené, aby v zmysle ust. § 1 ods. 1, § 2 a § 3 zákona č. 173/1990
Zb. v spojení s ust. § 1, § 2, § 3, § 4 ods. 1, 2 a 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 5 nariadenia vlády SR
č. 321/1991 Zb. nadobudol navrhovateľ vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam parc. KN-C č.
81/5 a č. 81/10, k. ú. B.. Zo znenia ust. § 2 zákona č. 173/1990 Zb. totiž vyplýva, že majetkové práva

dobrovoľných organizácií, ktoré im boli odňaté postupne zákonmi č. 187/1949 Zb., č. 71/1952 Zb. a č.
68/1956 Zb. sa navracajú podľa stavu k 31.03.1948. Z uvedeného ustanovenia v spojení
s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 187/1949 Zb. vyplýva, že na to, aby sa mohol na dotknuté nehnuteľnosti a
na TJ Slovan Povina vzťahovať zákon č. 173/1990 Zb. v spojení s nariadením vlády SR č. 321/1991
Zb. by musela byť TJ Slovan Povina vlastníkom dotknutých pozemnoknižných parciel už v období pred

rokom 1948, čo v žiadnom prípade aj pri zohľadnení vyhlásenia zo dňa 17.10.1978 nebola.
Súčasne súd poukázal na to, že podľa ust. § 5 písm. c) nariadenia vlády SR č. 321/1991 Zb. by
navrhovateľ ako oprávnená osoba musela disponovať dokladom o vlastníctve dotknutých nehnuteľností
k 31.03.1948, a to výpisom z pozemkovej knihy. Nepochybne však z predmetných
PK vložiek č. 2, 3, 4, 5, 6, 8 a 155, k. ú. B. vyplýva, že TJ Slovan Povina nikdy nebola v pozemkovej

knihe vedená ako vlastník akejkoľvek dotknutej PKN parcely č. 666, 667, 670, 671, 672, 673 a 677, a
to obzvlášť k dátumu 31.03.1948.
Súčasne prvostupňový súd poukázal na to, že navrhovateľ nikdy platne nenadobudol dotknuté pozemky
- parc. KN-C č. 81/5 a č. 81/10, k. ú. B. ani od Obce Povina, ak by ich aj táto nadobudla do vlastníctva
na základe ust. § 2a ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. v spojení s ust. § 18 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z.

z. (k takémuto záveru však súd nedospel), a to vzhľadom k tomu, že medzi Obcou Povina
a navrhovateľom nedošlo nikdy k uzavretiu zmluvy, ktorej predmetom by bol prevod vlastníckeho práva
k dotknutým pozemkom.
Napokon súd poukázal na to, že neexistuje právny titul, na základe ktorého by navrhovateľ vstúpil priamo
do práv a povinností niekdajšej TJ Slovan Povina (existujúcej v 70-tych rokoch minulého storočia) a tým

by vstúpil do jej prípadného vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam.
Tomu nasvedčuje skutočnosť, že navrhovateľ bol novo zaregistrovaný podľa zákona č. 83/1990 Zb. dňa
16.07.1990 ako združenie pod názvom Telovýchovná jednota Povina (až následne došlo k zmene názvu
na Telovýchovná jednota Slovan Povina). Ak by totiž bol navrhovateľ totožný s niekdajšou TJ Slovan
Povina (existujúcou v 70-tych rokoch minulého storočia v zmysle zákona č. 68/1951 Zb. o dobrovoľných

organizáciách a shromaždeniach), nedošlo by k jej registrácii, keďže by sa už v zmysle ust. § 19 ods. 1
a 2 zákona č. 83/1990 Zb. považovala za združenie podľa tohto zákona.
Na základe uvedených skutočností okresný súd dospel k záveru, že u navrhovateľa absentuje akýkoľvek
zákonom predpokladaný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým
pozemkom parc. KN-C č. 81/5 a č. 81/10, k. ú. B., ako sú zapísané na LV č. XXX vedenom (v tom čase)

Správou katastra Kysucké Nové Mesto, teda došlo k vyvráteniu údajov zapísaných na LV č. XXX. Tým
v konaní zároveň absentovala na strane navrhovateľa aktívna vecná legitimácia, a preto bez ďalšieho
návrh navrhovateľa zamietol. Z uvedeného dôvodu sa súd pre nadbytočnosť ani nezaoberal ďalšími
účastníkmi produkovanými dôkazmi v spore a z nich vyplývajúcimi skutkovými okolnosťami.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, o podanom odvolaní navrhovateľa proti rozsudku zo dňa
10.07.2012, rozhodol uznesením č. k. 8Co/10/2013-314 zo dňa 30.07.2013 tak, že napadnutý rozsudok
s odkazom na ust. § 221 ods. 1 a 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že vlastnícke právo ako najzákladnejšie subjektívneprávo je v podstate chránené priamo či nepriamo celým právnym poriadkom počnúc ústavou (každý
má právo vlastniť majetok, vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu).
Najkonkrétnejšou je občiansko-právna ochrana vlastníckeho práva, ktorá formuluje osobitné prostriedky

ochrany, to znamená také, ktoré sa nedajú použiť na ochranu iných práv než vlastníckeho. Takýmto
osobitným prostriedkom na ochranu vlastníckeho práva je aj žaloba na vydanie veci (rei
vindicatio). Žaloba na vydanie veci smeruje k vydaniu veci oprávnenému vlastníkovi za predpokladu, že
ju niekto neoprávnene bez právneho dôvodu zadržiava. Súčasťou vlastníckeho práva podľa ust. čl. 20
ods. 1 Ústavy SR je tiež požiadavka, aby súdne konanie, ktoré sa týka ochrany tohto základného práva

dôsledne rešpektovalo ustálené princípy právnej istoty. V danom prípade prvostupňový súd po tom ako
odporca sa vyjadril k žalobnému návrhu a svoju obranu v spore sústredil do námietky aktívnej vecnej
legitimácie navrhovateľa a poukazoval na to, že navrhovateľ nie je vlastníkom dotknutých pozemkov,
zaoberal sa na základe predložených dokladov vlastníckym právom navrhovateľa k
predmetným nehnuteľnostiam. Odvolací súd v danom prípade považoval odvolanie navrhovateľa za
dôvodné. Uzavrel, že platným LV č. XXX pre k. ú. B., parc. KN-C č. 81/5 - zastavané plochy a nádvoria

o výmere 1677 m2 a parc. KN-C č. 81/10 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 174 m2 bolo v
konaní jednoznačne preukázané, že navrhovateľ že vlastníkom týchto nehnuteľností. V roku 1994, tak
ako to vyplynulo z výsluchu účastníkov, ale zároveň aj z listinných dokladov, bola uzatvorená
nájomná zmluva dňa 01.06.1994 v znení dodatku zo dňa 06.11.1997, podľa ktorej navrhovateľ ako
výlučný vlastník prenajal odporcovi nehnuteľnosť parc. KN-C č. 81/5 - zastavané plochy a nádvoria o

výmere 1677 m2 v k. ú. B., zapísanú na LV č. XXX, a to na dobu 10 rokov od 01.06.1994
do 01.06.2004. Nesporne tiež v konaní bolo preukázané, že odporca na prenajatej nehnuteľnosti na
základe rozhodnutia o umiestnení dočasnej stavby na dobu určitú do 01.06.2004 vybudoval pílu na
spracovanie dreva a rozhodnutie o umiestnení dočasnej stavby mu bolo vydané Obvodným úradom
životného prostredia v Kysuckom Novom Meste č. ŽP 626/331/1994 dňa 27.09.1994.

V tom čase odporca nenamietal vlastnícke právo navrhovateľa k predmetným nehnuteľnostiam a toto
nebolo spochybnené ani v konaní o umiestnení dočasnej stavby na Obvodnom úrade životného
prostredia v Kysuckom Novom Meste. Po ukončení doby nájmu 01.06.2004 odporca odmietol pozemok
vypratať a uviesť do pôvodného stavu tak, ako sa to zaviazal urobiť v zmluve zo dňa 01.06.1994. Podľa
ustálenej judikatúry, ak stavebník zriadi na základe dohody s vlastníkom pozemku stavbu na

pozemku, ktorý pozemok je podľa dohody oprávnený užívať len dočasne, stráca po uplynutí dojednanej
doby právo mať naďalej na tomto pozemku dočasne umiestnenú stavbu a neoprávnene tak zasahuje do
vlastníckeho práva vlastníka pozemku, ktorý sa podľa ust. § 126 ods. 1 OZ môže domáhať odstránenia
stavby. Je povinný po uplynutí dojednanej doby stavbu odstrániť (Rc 72/2000). Odvolací súd bol toho
názoru,ževdanomprípadeohľadnenávrhu naodstráneniestavbypílyavyprataniaoznačeného

pozemkusanemoholodporcaúspešnebrániťtým,ženavrhovateľniejevlastníkpredmetnéhopozemku,
ak sám svoje vlastníctvo k pozemku nepreukázal a ani netvrdil. Prvostupňový súd v prípade návrhu
navrhovateľa bol viazaný predmetom sporu, ktorým bolo splnenie povinnosti odporcu, a nie určenie
vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam. Dokazovaním vlastníctva k predmetným pozemkom
prvostupňový súd prekročil predmet sporu. Dokazovanie opaku zápisu na liste vlastníctva nesmie

presiahnuť predmet konania. Vlastnícke právo k pozemku na ktorom sa nachádza píla odporcu a ktorý
žiadal navrhovateľ vypratať nemožno ustáliť prejudiciálnym spôsobom v rámci konania o odstránenie
stavby a vypratanie pozemku. Hmotno-právny okruh účastníkov konania o odstránenie stavby a
vypratanie pozemku by nezodpovedal okruhu účastníkov konania o určenie vlastníckeho práva, pričom
nedostatočný okruh účastníkov konania o určenie vlastníckeho práva je dôvodom na

zamietnutie takéhoto návrhu. Na takomto určení by ani nebol naliehavý právny záujem podľa ust. § 80
písm. c) O.s.p. Odporcovi k predmetnému pozemku nesvedčí žiadne právo obdobné vlastníckemu a je
potrebné prisvedčiť navrhovateľovi v tom smere, že odporca užíva nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.
Taktiež je pravdou, že navrhovateľ okrem listu vlastníctva nemá akým iným spôsobom preukázať svoje
vlastnícke právo, iba určovacím návrhom, avšak v tom prípade nie je možné, aby takúto

podal, lebo je zapísaný na liste vlastníctva ako výlučný vlastník predmetnej nehnuteľnosti a taktiež by
na takomto určení nebol naliehavý právny záujem. Odvolací súd tak napokon uzavrel, že prvostupňový
súd nezistil riadne skutkový stav a z vykonaného dokazovania nevyvodil
správne právne posúdenie. Pre uvedené skutočnosti odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní odvolací súd uložil prvostupňovému súdu povinnosť

zaoberať sa tvrdeniami navrhovateľa uvedenými v návrhu a o tomto opätovne rozhodnúť v zmysle
intenciizrušujúcehorozhodnutiaodvolaciehosúduasúčasnevnovomrozhodnutírozhodnúťajotrovách
prvostupňového a odvolacieho konania.Navrhovateľ sa tak v ďalšom konaní vyjadril k veci prostredníctvom svojho právneho zástupcu len na
pojednávaní dňa 28.01.2014, ktorý uviedol, že s odkazom na uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k.
8Co/10/2013-314 zo dňa 30.07.2013 nenavrhuje vykonať ďalšie dôkazy. Poukázal na tú skutočnosť, že,

ako aj konštatoval Krajský súd v Žiline, stavba bola len dočasná. Z tohto dôvodu zaniklo odporcovi právo
užívať túto nehnuteľnosť a domnieva sa tak, že je daný dôvod na vyhovenie návrhu.
Pokiaľ ide o argumentáciu odporcu v ďalšom konaní, odporca túto prostredníctvom svojho právneho
zástupcu zhrnul na pojednávaní dňa 31.03.2015. Právny zástupca odporcu uviedol, že právny názor
vyslovený odvolacím súdom, že dokazovaním vlastníctva navrhovateľa prvostupňový súd prekročil

predmetsporuvzhľadomnazápisnavrhovateľaakovlastníkanaLVč.XXX,k.ú.B.(sktorýmsaodporca,
ako uviedol na pojednávaní dňa 28.01.2014 nestotožnil a považoval tento za v rozpore s konštantou
judikatúrou súdov SR), nie je celkom relevantný vzhľadom k súčasnému zápisu vlastníka evidovaného
na LV č. XXX, k. ú. B., v zmysle ktorého je v súčasnosti na LV č. XXX zapísaný ako vlastník Čsl. štát
- TJ Slovan Povina, a teda nie navrhovateľ. Z uvedeného tak právny zástupca odporcu vyvodzoval, že
navrhovateľ v konaní nemá aktívnu vecnú legitimáciu, a preto je potrebné návrh zamietnuť a zaviazať

navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy konania.

V ďalšej časti svojho rozhodnutia prvostupňový súd citoval viaceré ustanovenia zákona č. 141/1950 Sb.
Občiansky zákonník účinný od 01.01.1951 do 31.03.1964, konkrétne jeho ust. § 38, § 40 ods.
1, § 111 ods. 1, § 112, § 113 ods. 1, § 114, § 115, § 116 ods. 1 a 2, § 145 ods. 1, § 511, ako aj

ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.04.1964,
a to jeho ust. § 46 ods. 1, § 126 ods. 1, § 130 ods. 1 a 2, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 v znení účinnom od
01.01.1992, § 132a ods. 1, § 134 ods. 2, § 135a ods. 1 v znení účinnom od 01.04.1983 a tiež ustanovenia
§ 7 a § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon) v platnom znení, ako aj viaceré ustanovenia zákona č. 173/1990

Zb. ktorým sa zrušuje zák. č. 68/1956 Zb. o organizácii telesnej výchovy, a ktorým sa upravujú niektoré
ďalšie vzťahy týkajúce sa dobrovoľných telovýchovných organizácii účinného od 01.06.1990 (§ 1 ods.
1, § 2, § 3), ďalej ustanovenia zákona č. 187/1944 Sb. (§ 6, § 9 ods. 1a 2) a tiež zákona č. 71/1952 Sb.
o organizácii telesnej výchovy a športu účinnom od 17.12.1952 do 31.12.1956 (§ 9 ods. 1, § 13, § 14
ods. 1, § 17 ods. 2 bod 1), ďalej ustanovenia zákona č. 68/1956 Sb. (§ 2 ods. 1, § 6 ods.1 až 3,

§ 7 ods. 1 až 3, § 8), ako aj ustanovenia nariadenia vlády SR č. 321/1991 Zb. (§ 1 až 3, § 4 ods. 1 až 3,
§ 5 ods. 1, 6 ods. 1 a 5), ustanovenia § 2a ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení zákona
č. 278/1993 Z. z. účinnom od 01.01.1994 a tiež ustanovenie § 18 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z. z.

Oproti času, keď vo veci rozhodoval odvolací súd došlo však v prejednávanej veci ku zásadnej

zmene z hľadiska právneho i k zmene skutkového stavu, spočívajúcej v zmene zápisu osoby vlastníka
nehnuteľností parc. KN-C č. 81/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1677 m2 a parc. KN-C
81/10 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 174 m2, v časti B LV č. XXX, vedeného pre k.ú. B.
Okresným úradom Kysucké Nové Mesto, ktorým je aktuálne Čsl. štát - TJ Slovan Povina, t.j. subjekt
odlišný od navrhovateľa. K zmene tohto zápisu došlo na základe rozhodnutia Okresného úradu Žilina,

odboru opravných prostriedkov, referát katastra nehnuteľností č. UPo 5/2014-Ha zo dňa 2014, ktorým
bolo zrušené právoplatné rozhodnutie Správy katastra Kysucké Nové Mesto č. X 177/2010 zo dňa
25.05.2012 o oprave chyby v katastrálnom operáte, na základe ktorého bol postupom podľa § 59 KZ
namiesto pôvodne zapísaného vlastníka Čsl. štát - TJ Slovan Povina, zapísaný navrhovateľ. Uvedené
administratívne rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku preskúmané odvolacím orgánom -

Úradom geodézie, kartografie a katastra SR, ktorý ho rozhodnutím č. LPO-5448/2014/
Sl zo dňa 27.08.2014 potvrdil.
Prvostupňový súd tak nemohol v dôsledku uvedenej zásadnej zmeny vychádzať v ďalšom konaní z
vyššie uvedeného právneho záveru odvolacieho súdu formulovaného v uznesení č. k. 8Co/10/2013-314
zo dňa 30.07.2013 (aj keď ten istý odvolací súd - Krajský súd v Žiline, rozhodujúc síce v inom senáte

v prejednávanej veci o odvolaní odporcu proti uzneseniu prvostupňového súdu č. k. 16C/357/2007-354
zo dňa 20.01.2014, ktorým bol zamietnutý návrh odporcu na prerušenie konania, vo svojom rozhodnutí -
uznesení č. k. 9Co/1073/2014-466 zo dňa 30.12.2014 vyslovil iný právny záver: "Základnou podmienkou
úspechu všetkých žalôb vo veciach vlastníckych je preukázanie vlastníckeho práva
navrhovateľa. Bez preukázania svojho vlastníckeho práva nie je totiž navrhovateľ aktívne legitimovaný

domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha. Tiež platí, že údaje katastra nehnuteľností
sú hodnoverné, pokiaľ sa nepreukáže opak, čo znamená, že i v predmetnom konaní je povinnosťou
okresného súdu zisťovať, či navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľností, poskytnutia ochrany ku ktorým
sa v predmetnom konaní vo vzťahu k odporcovi domáha s tým, že nič nebráni odporcovipredkladať okresnému súdu dôkazy preukazujúce, že navrhovateľ nie je vlastníkom, spoluvlastníkom
dotknutýchnehnuteľnostíivnímudávanomspoluvlastníckompodiele,prípadne,žesútuinéskutočnosti,
pre ktoré nie je možné navrhovateľovi poskytnúť ním požadovanú ochranu."), ktorý tak vzhľadom na

túto zásadnú zmenu stratil relevanciu a pri svojom opätovnom rozhodovaní vo veci vychádzal z toho,
že navrhovateľa v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu v
zmysle ust. § 126 ods. 1 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992. Cit. ust. §
126 ods. 1 OZ (na ktoré poukázal z hľadiska právneho posúdenia veci aj odvolací súd v uznesení č.
k. 8Co/10/2013-314 zo dňa 30.07.2013) obsahuje súdnu ochranu vlastníckeho práva vlastníka proti

tomu, kto neoprávnene zasahuje do jeho vlastníckeho práva, najmä sa vlastník môže domáhať vydania
veci od toho, kto ju neoprávnene zadržuje. Základnou podmienkou úspechu vlastníckej žaloby je teda
preukázanie vlastníckeho práva žalobcu, prípadne jeho oprávnenej držby v zmysle ust. § 130 ods. 1 a 2
OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992. Keďže navrhovateľ už nie je na LV č. XXX,
vedenom pre k. ú. B. evidovaný ako vlastník, zaťažovalo ho v konaní dôkazné bremeno (§ 120 ods. 1
O.s.p.) vyvrátiť hodnovernosť údajov katastra a preukázať svoje vlastnícke právo, prípadne oprávnenú

držbu k dotknutým nehnuteľnostiam.
Súd I. stupňa konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v konaní a nepreukázal svoju
aktívnu vecnú legitimáciu. Zápis vlastníka na LV č. XXX, k. ú. B. totiž, ako bolo vyššie uvedené, už toho
času nesvedčí v prospech vlastníckeho práva navrhovateľa, ale iného subjektu - štátu. S poukazom
na ust. § 18 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, podľa ktorého právo trvalého

užívania, ktoré vzniklo podľa dovtedajších právnych predpisov telovýchovným jednotám a ktoré trvalo
ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, dňom jeho účinnosti (t. j. dňom 01.01.1994) zaniklo,
nemožno ani zo zápisu vlastníka v katastri nehnuteľností na LV č. XXX, k. ú. B.: "Čsl. štát - TJ Slovan
Povina" konštatovať, že navrhovateľ je z tohto dôvodu oprávneným držiteľom (užívateľom) sporných
nehnuteľností evidovaných v časti A LV č. XXX. S poukazom na účinné znenie ust. § 1 ods. 1 zákona

č. 278/1993 Z. z. nemožno ani uvažovať o tom, že by navrhovateľ vykonával správu takéhoto majetku
štátu. Rovnako možno opätovne uviesť, že navrhovateľ nepreukázal vznik ani akékoľvek svojho iného
práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX, k. ú. B. ani odvodene od Obce Povina,
ak by ich aj táto nadobudla do vlastníctva na základe ust. § 2a ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. v spojení
s ust. § 18 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z. z.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľ nenadobudol vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam derivatívnym spôsobom (odvodene od vlastníctva svojho právneho predchodcu) na
zmluvnom základe, a to pre absenciu platného zmluvného titulu. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na
vyhlásenie V. O. ml. a spol. zo dňa 17.10.1978 v zmysle ktorého títo sporné nehnuteľnosti (v tom čase
zodpovedajúce častiam PKN parcely č. 666 vedenej v PK vložke č. 5, k. ú. B., PKN parcely č. 667

vedenej v PKN vložke č. 6, k. ú. B., PKN parcely č. 670 vedenej v PK vložke č. 8, k. ú. B., PKN parcely
č. 671 vedenej v PK vložke č. 155, k. ú. B., PKN parcely č. 672 vedenej v PK vložke č. 2, k. ú. B.,
PKN parcely č. 673 vedenej v PK vložke č. 3, k. ú. B., PKN parcely č. 677 vedenej v PK vložke č. 4,
k. ú. B., PKN parcely č. 670 vedenej v PK vložke č. 8, k. ú. B. a PKN parcely č. 671 vedenej v PK
vložke č. 5, k. ú. B.), darovali pred viac ako 20 rokmi Telovýchovnej jednote Slovan Povina, súd I. stupňa

konštatoval, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu takejto darovacej zmluvy v písomnej forme.
Pritompreplatnosťtakejtozmluvy-darovacejzmluvy,vzmyslektorejpremetomdarubolanehnuteľnosť,
Stredný OZ vyžadoval v cit. ust. § 38 v spojení s ust. § 40 ods. 1 dodržanie písomnej formy. Vychádzajúc
zo skutkového stavu zisteného dokazovaním (na základe účastníkmi produkovaných dôkazov) je tak
vylúčené nadobudnutie vlastníckeho práva navrhovateľa k sporným nehnuteľnostiam na

zmluvnom základe.
Pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníctva navrhovateľa k sporným nehnuteľnostiam evidovaným na LV č.
XXX, k. ú. B. originárnym spôsobom - vydržaním vlastníckeho práva, prvostupňový súd v plnom rozsahu
poukázal na svoju argumentáciu uvedenú v rozsudku zo dňa 10.07.2012.
K tejto argumentácii toto odôvodnenie doplnil a poukázal i citoval i niekoľko rozhodnutí Najvyššieho súdu

SR, z ktorých možno vyvodiť, že judikatúra Najvyššieho súdu SR ohľadom podmienok pre oprávnenú
držbu ako jedného z predpokladov sa v poslednom období zjednotila, pričom závery z citovaných
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR možno primerane vztiahnuť aj na právnu úpravu platnú na
území SR v období od 01.01.1951 do 31.12.1991:
Pokiaľ ide o dobromyseľnosť držby (jednak pri vstupe do držby, ako aj počas jej trvania) Najvyšší

súd SR vo svojej súčasnej rozhodovacej praxi zaujal nasledovné právne závery: "...dobromyseľnosť
znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je
dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho
hľadiska(osobnéhopresvedčenia)účastníka,atrebavždybraťdoúvahy,čidržiteľpribežnej(normálnej)opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať,
nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O
dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl

ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od
každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti
alebovneúplnejznalostivšeobecnezáväznýchprávnychpredpisovaztohovyplývajúcehonesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného

práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu
zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad." (uznesenie NS SR spis. zn. 4 Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010 alebo uznesenie
NS SR spis. zn. 5 Cdo 30/2010 zo dňa 01.03.2011 alebo uznesenie NS SR spis. zn. 6 M Cdo 5/2010

zo dňa 20.04.2011); "...neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona nie
je pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá,
že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť...Navyše, podľa
ust. § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31. decembra 1991) platilo, že ak
sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej

účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.
Uvedené ustanovenie, ktoré v čase navrhovateľkinej tvrdenej oprávnenej držby tvorilo súčasť právneho
poriadku, bolo celkom jasné, zrozumiteľné, nesporné a jednoznačné. So zreteľom na to nemohlo ísť
v prípade užívania nehnuteľností navrhovateľkou o ospravedlniteľný právny omyl." (rozsudok NS SR
v spojených veciach spis. zn. 3 M Cdo 7/2010 a 3 M Cdo 8/2010 zo dňa 31.10.2011; poznámka:

v prejednávanej veci by na prevod nehnuteľností do vlastníctva telovýchovnej organizácie nebola v
čase od 01.04.1983 do 31.12.1991 potrebná registrácia, keďže išlo o nadobúdanie do socialistického
vlastníctva - 134 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01.04.1983 do 31.12.1991; citované
rozhodnutie, ako aj ďalšie nasledujúce rozhodnutie však súd uviedol len v kontexte právneho záveru
Najvyššieho súdu SR o nedobromyseľnosti držby opierajúcej sa o právny omyl vychádzajúci z neznalosti

jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ
ujal držby); " Ak sa kupujúci ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode,
ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť
so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o
svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej

veci bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 (v
znení platnom do 31.12.1991) tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda
sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom,
ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva." (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 Cdo
283/2009 zo dňa 27.10.2010).

Zásadne rovnaký právny názor zastáva aj judikatúra Najvyššieho súdu ČR, ktorej právne závery sú
vzhľadom k v rozhodnom období z hľadiska prejednávanej veci totožnej právnej úpravy platnej na území
SR, ako aj ČR použiteľné pre rozhodnutie v prejednávanej veci: "Ospravedlniteľným omylom môže
byť výnimočne aj omyl právny. Právne omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej
znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia

právnychdôsledkovprávnychskutočností.PlatnýObčianskyzákonníknedeklarujezásadu,ženeznalosť
zákona neospravedlňuje, ani neustanovuje pre oprávneného držiteľa výnimky z tejto zásady, pokiaľ ide
o ospravedlniteľný omyl. Aj keď zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje, naďalej platí, môžu sa
výnimočne vyskytnúť prípady, keď držiteľ bude "so zreteľom na všetky okolnosti" dobromyseľný aj v
prípade, že jeho presvedčenie bude vychádzať z právneho omylu (napr. v prípade objektívne nejasného

znenia zákona). Omyl vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho
zákonníka platného v čase, keď sa držiteľ ujíma držby, však ospravedlniteľný nie je. Pokiaľ sa teda
ujal niekto v roku 1974 držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná
štátnym notárstvom, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto
nehnuteľnosti, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Požiadavka registrácia

zmluvy bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená. Ak teda súdy v danej veci vyšli
z toho, že žalovaný sa na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym
notárstvom, stal oprávneným držiteľom veci (vlastníckeho práva), a že vlastníctvo následne vydržal,
spočívajú ich rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci a je tak daný dovolací dôvod, uvedenýv ust. § 241 ods. 3 písm. d) O.s.p." (rozsudok NS ČR, spis. zn. 22 Cdo 490/2001zo dňa 10.10.2002);
" Pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľnosti alebo vecného práva k nehnuteľnosti na základe ústnej
zmluvy, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v

prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje.
Držba nehnuteľnosti alebo vecného práva k nehnuteľnosti, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže viesť
k vydržaniu." (rozsudok NS ČR spis. zn. 22 Cdo 721/2002 zo dňa 27.05.2002, obdobne rozsudok NS
ČR spis. zn. 2 Cdon 568/1996 zo dňa 10.02.1999).
V kontexte svojich záverov vychádzajúcich z vyššie citovanej judikatúry okresný súd na margo

odvolacích námietok navrhovateľa voči rozsudku zo dňa 10.07.2012 zdôraznil, že sa zaoberal len
otázkouexistenciezmluvy(akotitulupreoprávnenúdržbunavrhovateľa)len vpísomnejforme,
že zo strany navrhovateľa zjavne nedošlo k pochopeniu vyššie prezentovaného výkladu naplnenia
podmienok pre konštatovanie o oprávnenosti držby vydržateľa ako nevyhnutného predpokladu pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k veci (v danom prípade nehnuteľnej) vydržaním. Zo zákona je totiž
treba vyvodiť (a toto sa vzťahuje k vydržaniu tak podľa Stredného OZ, ako aj OZ), že ako podmienka

vydržania (resp. pre oprávnenú držbu) nepostačuje len subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že
vec alebo právo mu patrí, ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere ("so zreteľom ku všetkým
okolnostiam"). Túto podmienku vykladá publikovaná judikatúra tak, že posúdenie toho, či držiteľ je so
zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec alebo právo náleží (súčasné znenie ust. §
130 ods. 1 OZ, predtým od 01.04.1983 do 31.12.1991 ust. § 132a ods. 1 OZ a predtým od 01.01.1950

do 31.03.1964 ust. § 145 ods. 1 Stredného OZ), nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné
právo vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu ("titulu"), ktorý by mohol mať za následok
vznik práva (napr. zo zmluvy, ktorá je síce absolútne neplatná, ale na základe nej sa osoba ujala držby,
pričom neplatnosť spočíva v skutočnostiach, ktoré vyžadujú kvalifikované právne posúdenie, a držiteľ na

to nemá potrebné odborné predpoklady a pod.). Otázka existencie dobrej viery sa posudzuje z hľadiska
objektívneho, teda podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno na ňom požadovať,
nemal a nemohol mať pochybnosti, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. (viď rozsudok
Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 2 Cdon 1178/96 zo dňa 28.04.1997, rozsudok Najvyššieho súdu ČR spis.
zn. 22 Cdo 595/2001 zo dňa 07.06.2001) Uvedený výklad teda nie je v rozpore s tým, že v prípade

existenciedarovacejzmluvyvpísomnejforme,ktoroubybolrealizovanýprevodspornýchnehnuteľností,
by (ak by neexistoval iný dôvod neplatnosti) Telovýchovná jednota Slovan Povina (subjekt existujúci pred
rokom 1978) ako obdarovaný nadobudla vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam na zmluvnom základe,
a nie vydržaním na základe oprávnenej držby po celú vydržaciu dobu.
Na základe uvedeného okresný súd tak opätovne uzavrel, že v konaní nedošlo k

preukázaniu naplnenia podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva navrhovateľom k
dotknutým nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľnosti na LV č. XXX, k. ú. B..
Napokon súd zdôraznil, že neexistuje ani právny titul, na základe ktorého by navrhovateľ vstúpil priamo
do práv a povinností niekdajšej TJ Slovan Povina (existujúcej v 70-tych rokoch minulého storočia) a
tým by vstúpil do jej prípadného vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam. V tomto smere súd

rovnako poukazuje na svoje závery uvedené v rozhodnutí zo dňa 10.07.2012.
Z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie na strane navrhovateľa prvostupňový súd už bez
ďalšieho návrh navrhovateľa zamietol. Bolo preto nadbytočné, aby sa súd zaoberal i ďalšími účastníkmi
produkovanými dôkazmi v spore a z nich vyplývajúcimi skutkovými okolnosťami a súčasne ani otázkou,
či odporca užíva sporné pozemkové nehnuteľnosti dôvodne, alebo nie.

Rozhodnutie o trovách konania prvostupňový súd v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p., ponechal na
samostatné uznesenie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel a

zaviazal odporcu na náhradu trov konania; alternatívne navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.
Uviedol, že sa nestotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že u navrhovateľa absentuje aktívna
vecná legitimácia na podanie žaloby v súdenej veci. Podľa jeho názoru okresný súd vo veci predčasne
rozhodol, nezistil riadne skutkový stav a vyvodil z neho nesprávne právne posúdenie. Odvolateľ pritom

poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/10/2013 zo dňa 30.07.2013, ktorým
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu č.k. 16C/37/2007-277 zo dňa 10.07.2012 (predchádzajúci
rozsudok), ktorým bol tiež zamietnutý návrh navrhovateľa. Odvolací súd v predmetnom rozhodnutí
uviedol, že odporca sa v danom konaní nemohol úspešne brániť tým, že navrhovateľ nie je vlastníkompredmetného pozemku, ak sám svoje vlastníctvo k pozemku nepreukázal a ani netvrdil. Prvostupňový
súd v prípade žaloby navrhovateľa bol viazaný predmetom sporu, ktorým bolo splnenie povinnosti
odporcu, a nie určenie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam. Odvolateľ pritom zdôraznil, že

navrhovateľ v tejto veci podal návrh na odstránenie píly a vypratanie parciel, ktorých je výlučným
vlastníkom, a ktoré sú zapísané na LV č. XXX k.ú. B.. Týmto návrhom teda žiadal splnenie povinnosti v
zmysle § 80 písm. b) O.s.p. Odporca po skončení nájomného vzťahu odmietol vypratať sporné
nehnuteľnosti, ktoré sú vo vlastníctve navrhovateľa. Medzi účastníkmi ide o typické sporové konanie
s tým, že povinnosť odporcu vo sfére hmotného práva existuje - nájomný pomer sa skončil, a teda

povinnosť odporcu vypratať predmetné nehnuteľnosti je daná. S týmto právnym názorom sa stotožnil
vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí aj odvolací súd, ktorý sám konštatoval, že 01.06.1994 bola
uzatvorená nájomná zmluva, ktorou navrhovateľ ako výlučný vlastník prenajal odporcovi predmet sporu.
Zároveň odvolací súd konštatoval, že odporca bol povinný pozemok vypratať a uviesť do pôvodného
stavu dňom 01.06.2004, tak ako sa na to zaviazal v citovanej zmluve.
Okresný súd návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa. Na

námietky odporcu zisťoval v konaní platnosť resp. neplatnosť titulu nadobudnutia vlastníckeho práva
a existenciu vlastníckeho práva navrhovateľa k predmetným nehnuteľnostiam ako predbežnú otázku.
Predpokladom úspešnosti takej určovacej žaloby musí byť predovšetkým vecná legitimácia, t.j. hmotno-
právny stav, ktorého existencia zakladá žalovateľnosť nároku. Odporca v súdenom prípade neosvedčil
existenciu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Hoci odporca v konaní tvrdil, že navrhovateľ

nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, súčasne nepreukazoval, že on sám je ich vlastníkom. Aby
žaloba o určenie bola úspešná, je nutné preukázať naliehavý právny záujem. V danom prípade medzi
účastníkmi prebieha spor o splnenie povinnosti odporcu. Existencia vlastníctva navrhovateľa k sporným
nehnuteľnostiam ako prejudiciálna otázka vo vzťahu k tomuto sporu preto nemá opodstatnenie. Nie
je totiž daný naliehavý právny záujem na takomto určení. Ak si teda súd chcel vyriešiť prejudiciálne

otázku platnosti/neplatnosti titulu nadobudnutia vlastníctva navrhovateľa nemôže túto otázku pojať do
výroku svojho rozhodnutia. Pokiaľ teda odporca namietal v konaní vlastníctvo navrhovateľa k sporným
nehnuteľnostiam, súd mal odporcu poučiť, že je nutné žalovať priamo na určenie vlastníckeho práva
odporcu s tým, že v takomto konaní by sa prejudiciálne posúdila i otázka platnosti/neplatnosti zmluvy.
Napadnutý rozsudok okresného súdu nie je spôsobilý na zápis zmeny vlastníckeho práva na príslušnom

katastrálnom úrade. Odvolateľ pritom poukázal na právne názory prezentované Krajským súdom v
Trenčíne v rozsudku sp. zn. 17Co/161/2007 i rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/112/2004
zaoberajúcimi sa naliehavým právnym záujmom vo vzťahu k určovacej žalobe. Navrhovateľ zotrval
na svojom tvrdení, že aj po vyhlásení napadnutého rozhodnutia je jeho vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam hodnoverné. Týmto rozsudkom totiž nebolo preukázané, že navrhovateľ nie je

vlastníkompredmetnýchparciel.Žiadenzbývalýchspoluvlastníkovtútoskutočnosťnenamietal.Namieta
ju len odporca, ktorému však na takéto tvrdenie chýba vecná legitimácia. Navrhovateľ poukázal aj na
skutočnosť, že pokiaľ by aj chcel iným spôsobom, (okrem listu vlastníctva), preukázať vlastníctvo k
sporným nehnuteľnostiam, bráni mu v tom fakticky zápis na liste vlastníctva v jeho prospech. Pasívna
legitimácia odporcu nie je daná, žiadni iní spoluvlastníci nie sú zapísaní na liste vlastníctva. Formálna

chyba na liste vlastníctva nemôže byť dôvodom na zamietnutie návrhu v súdenej
veci. Odporca bez právneho titulu užíva parcely patriace navrhovateľovi, no procesný súd odmietol
navrhovateľovi poskytnúť ochranu, údajne z dôvodu nedostatku jeho aktívnej legitimácie. Odporca
namietol aktívnu legitimáciu navrhovateľa na uzavretie nájomnej zmluvy až po
skončení nájomného vzťahu pravdepodobne z dôvodu, aby užíval a bral úžitky z nehnuteľnosti vo

vlastníctve navrhovateľa bez odplaty. Poskytnúť ochranu takémuto konaniu odporcu je v rozpore s
dobrými mravmi. Navrhovateľ sa zároveň nestotožnil ani s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti
vzniku vlastníckeho práva navrhovateľa. Právne predpisy platné pred 01.01.1964 (Stredný občiansky
zákonník) umožňovali nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nie samotnou zmluvou, ale aj
titulom vydržania. Procesný súd neskúmal tento titul nadobudnutia vlastníckeho práva, ale zaoberal

sa len otázkou existencie zmluvy. V odôvodnení uviedol, že pokiaľ neexistovala zmluva v písomnej
forme, nemohol navrhovateľ platne nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nenuteľnostiam. Podľa
predložených dôkazov navrhovateľ užíval spornú nehnuteľnosť minimálne 10 rokov pred rokom 1964.
Jednotliví spoluvlastníci parciel mohli darovať svoje podiely navrhovateľovi aj ústne. Navrhovateľ získal
vlastnícke právo aj titulom vydržania, bol dobromyseľný a túto skutočnosť preukázal aj potvrdeniami

napr. od ONV - odboru finančného v Čadci. Odvolateľ opakovane zdôraznil, že okresný súd nebol
oprávnený v konaní o odstránenie píly a vypratanie nehnuteľnosti ako predbežnú otázku riešiť určení
existenciu resp. neexistenciu vlastníckeho práva navrhovateľa k nehnuteľnostiam. Ak by aj odporca
namietal neexistenciu navrhovateľovho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, prvostupňovýsúdmalkonanievtejtoveciprerušiťaponechaťotázkuurčeniavlastníckehoprávanasamotnékonanieo
určenie vlastníckeho práva, resp. negatívnu určovaciu žalobu. Keďže okresný súd tak neučinil, rozhodol
nezákonne a nedôvodne určil neexistenciu vlastníckeho práva navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

a z dôvodov uvedených v odvolaní (§212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p.) a po preskúmaní ho bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za použitia § 156 ods. 3 O.s.p.) ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru,
že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich

skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a návrh
navrhovateľa na odstránenie píly a vypratanie nehnuteľnosti aj správne právne posúdil. Nakoľko i
odôvodneniepísomnéhovyhotoveniarozsudkunapadnutéhoodvolanímzodpovedákritériámuvedeným
v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov
a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Súčasne odvolací súd (aktuálne v inom zložení senátu),preskúmal i námietky navrhovateľa uvedené v
odvolaní, a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku len zopakoval argumentáciu prezentovanú v priebehu

doterajšieho konania. Vyplýva z nej, že sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje,
najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto ju neprávom zadržuje. Táto ochrana sa poskytuje v

občianskom súdnom konaní žalobou vindikačnou a žalobou negatórnou. U nehnuteľností plní funkciu
vindikačnej žaloby žaloba na vypratanie. Nie je však vylúčená ani vindikačná žaloba, pri ktorej
okrem vypratania ide aj o odovzdanie veci vlastníkovi. Vlastnícka žaloba na vydanie veci (vypratanie
nehnuteľnosti) môže mať úspech len vtedy, ak preukáže žalobca svoje vlastnícke právo a ďalej ak
preukáže, že žalovaný do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje (viď rozsudok Najvyššieho

súdu ČR sp. zn. 30Cdo 1749/2007, sp. zn. 30Cdo 3712/2010).

Aktívnu legitimáciu (oprávnenie podať žalobu na súde) má teda vlastník protiprávne zadržiavanej veci,
pričom vec sa nenachádza v jeho faktickej moci a zadržiavanie veci niekým iným je porušením jeho
subjektívneho vlastníckeho práva vyplývajúceho mu z ust. § 123 Občianskeho zákonníka. Základným

predpokladom úspešnosti vlastníckej žaloby je preto preukázanie vlastníckeho práva (práva oprávnenej
držby) žalobcu. Preto skúmanie platnosti právneho úkonu, o ktorý žalobca opiera tvrdenie o svojom
vlastníckom práve je prirodzenou súčasťou postupu súdu v konaní o takej žalobe. Vlastnícke právo musí
existovať v dobe vydania rozhodnutia v konaní o vydanie veci.

Odvolací súd dodáva, že z rozhodnutia uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č.
86/2001 vyplýva, že pri posúdení otázky, kto je vlastníkom, môže sa súd aj odchýliť od stavu zapísaného
v katastri nehnuteľností. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa uvádza: „V zmysle ust. § 70 zák. č. 162/1995
Z. z. sú údaje katastra (medzi ktoré patria aj údaje o právach k nehnuteľnostiam vrátane identifikačných
údajov o vlastníkoch nehnuteľností (§7 písm. c) zákona) hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak.

Citované zákonné ustanovenie vyjadruje právnu domnienku, ktorá pripúšťa dôkaz opaku. Súd ju má
preto preukázanú, pokiaľ v konaní nevyjde najavo opak (§ 133 O.s.p.)."

Pokiaľ sa teda žalobca svojou žalobou v tomto konaní domáhal, aby súd uložil odporcovi
povinnosť odstrániť pílu a vypratať nehnuteľnosti tvrdiac, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností,

prvostupňový súd postupoval správne, ak ako prejudiciálnu otázku skúmal vlastnícke právo
navrhovateľa k sporným nehnuteľnostiam. Základnou podmienkou úspechu žaloby v tejto veci je totiž
preukázanie vlastníckeho práva žalobcu. Bez preukázania svojho vlastníckeho práva nie je totiž žalobca
aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu prislúcha ako vlastníkovi. V prípade rozporu medziprávnym stavom evidovaným v katastri nehnuteľností so skutočným stavom, musí súd vychádzať
zo skutočného stavu. Pritom je oprávnený posudzovať ako predbežné otázky, či došlo k platnému
odstúpeniu od zmluvy alebo k vzneseniu námietky relatívnej neplatnosti, prípadne na iné skutočnosti,

ktoré majú za následok nesúlade medzi stavom v katastri a skutočným stavom. Navrhovateľa teda
v tomto konaní zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie svojho vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam, keďže odporca svoju obranu v konaní založil práve na tvrdení, že navrhovateľ nie je,
a ani nebol vlastníkom sporných nehnuteľností. Na uvedenom závere súdu nič nemení ani skutočnosť,
že medzi účastníkmi bola uzavretá nájomná zmluva ohľadne predmetných nehnuteľností.

Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku namietal, že prvostupňový súd sa pri svojom
rozhodovaní odchýlil od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveným v jeho uznesení zo
dňa 30.07.2013. Pozornosti navrhovateľa však unikla skutočnosť, že oproti času, keď vo veci rozhodoval
odvolací súd došlo v prejednávanej veci ku zásadnej zmene skutkového i právneho stavu, spočívajúcej
v zmene zápisu osoby vlastníka nehnuteľností parc. KN-C č. 81/5 - zastavané plochy a nádvoria o

výmere 1677 m2 a parc. KN-C 81/10 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 174 m2, v časti B LV č.
XXX, vedeného pre k.ú. B. Okresným úradom Kysucké Nové Mesto, ktorým je aktuálne Čsl. štát - TJ
Slovan Povina, t.j. subjekt odlišného od navrhovateľa. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku riadne
odôvodnil, prečo sa odchýlil od právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v predchádzajúcom
rozhodnutí. Tvrdenie navrhovateľa v jeho odvolaní, že stále je vlastníkom sporných nehnuteľností

zapísaných na liste vlastníctva boli tak v konaní vyvrátené.

Odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade prvostupňový súd neprekročil žalobný petit, ale
postupoval správne a v súlade s právnymi predpismi i ustálenou judikatúrou citovanou vyššie. Právnym
názorom prezentovaným odvolacím súdom (v inom zložení senátu) v rozhodnutí zo dňa 30.07.2013,

odvolací súd v aktuálnom odvolacom konaní nie je viazaný.

Argumentácia odvolateľa o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu odporcu na
požadovanom určení je preto právne irelevantná. Odporca nežiadal, aby súd určil jeho vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam a preto nebolo jeho povinnosťou preukazovať v konaní naliehavý právny

záujem v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p. Odporca v tomto konaní len prezentoval svoju procesnú
obranu proti nároku navrhovateľa uplatnenému žalobou. Tvrdil, že navrhovateľ nie je vlastníkom
nehnuteľností, ktorých vypratania sa voči odporcovi v tomto konaní domáha. Vykonaným dokazovaním
bola preukázaná pravdivosť tvrdení odporcu. Navrhovateľ teda neuniesol v konaní dôkazné bremeno
a nepreukázal, že je vlastníkom sporných nehnuteľností a teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú

legitimáciu na podanie žaloby v tejto veci.

Rovnako správne sú aj závery prvostupňového súdu, o tom, že navrhovateľ nenadobudol vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam derivatívnym spôsobom, t.j. odvodené od vlastníctva
právneho predchodcu na zmluvnom základe, a to práve pre absenciu platného zmluvného titulu, t.j.

darovacej zmluvy v písomnej forme. Tak ako správne konštatoval okresný súd, pre platnosť darovacej
zmluvy, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť, Stredný občiansky zákonníka následne Občiansky
zákonník (zákon č. 40/1964 Zb.) vo svojich ustanoveniach vyžadovali dodržanie jej písomnej formy. Zo
skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom je preto vylúčené nadobudnutie vlastníckeho práva
navrhovateľa k sporným nehnuteľnostiam na zmluvnom základe.

Správnym je i záver prvostupňového súdu o tom, že v konaní je vylúčené nadobudnutie vlastníckeho
práva navrhovateľa k sporným nehnuteľnostiam vydržaním.

Zákonom ustanovené podmienky vydržania sú: a) existencia držby veci z toho hľadiska, či držiteľ

s vecnou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec
patrí; b) uplynutie ustanovenej doby, v ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe (trojročná doba pri
hnuteľných veciach, desaťročná doba pri nehnuteľných veciach); c) spôsobilosť predmetu vydržania.
Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, to je ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Detencia sama o sebe na vydržanie

nestačí. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný musí byť zhodnotené objektívne;
preto ak dôjde k sporu, nestačí dokazovanie zamerať len na zistenie subjektívnych predstáv držiteľa.Dobrá viera (bona fides) predstavuje psychickú kategóriu. Ide o vnútorné presvedčenie subjektu, že
nekoná protiprávne, keď si prisvojuje vec alebo právo. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva,
že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, ale v skutočnosti tomu tak nie je. Keďže ide o osobné

presvedčenie držiteľa, nestačí na preukázanie jeho dobrej viery len jeho tvrdenie, že mu vec alebo právo
patrí. Dobrú vieru je vždy potrebné hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného
presvedčenia) samotného účastníka. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí a že s ním
nakladal ako s vlastným, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, t.j. „s prihliadnutím na všetky
okolnosti". Pri hodnotení dobrej viery je vždy nevyhnutné brať do úvahy, či držiteľ nemal, resp. nemohol

mať pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať vzhľadom na okolnosti a
povahu daného prípadu, po celú dobu držby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí.

Odvolací súd sa preto stotožnil so závermi okresného súdu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal tak
titul, na základe ktorého by vstúpil do oprávnenej držby, ako aj svoju dobromyseľnosť. Navrhovateľ
nemohol teda vydržať predmetné nehnuteľnosti, a to z dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí.

Úvaha okresného súdu v súdenej veci nebola ľubovoľná, ale vychádzala z dostatočne zisteného
skutkového stavu a zodpovedala skutočnostiam, ktoré boli v dokazovaní zistené, vyhodnotenia a závery
okresného súdu neboli v rozpore s tým, čo bolo v konaní preukázané, a ani v rozpore s formálnou
logikou. Naviac, okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov zahrnul aj do odôvodnenia napadnutého

rozsudku a v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. dostatočne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodné,
preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Z vyššie
uvedených skutočností vyplýva neunesenie dôkazného bremena navrhovateľa v tomto súdnom konaní.

Odvolací súd zdôrazňuje, že do obsahu práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6

ods. 1 Dohovoru) nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I.
ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. I.
ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003 tiež vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Súčasťou základného práva na súdnu
ochranu v občianskom súdnom konaní podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je právo na odôvodnenie,
ktoréhoštruktúrajerámcovoupravenáv§157ods.2O.s.p.Zobsahunapadnutéhorozhodnutiavyplýva,
že prvostupňový súd napadnutý rozsudok odôvodnil v súlade s uvedeným zákonným ustanovením.

Námietka odvolateľa, že tomu tak nebolo preto nie je dôvodná. Okresný súd v prejednávanej veci na
základe vykonaného dokazovania zistil správny skutkový stav a následne vykonané dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 132 O.s.p. a aj správne vo veci rozhodol.

Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci

samej ako vecne správny potvrdil.

Odvolacísúdakovecnesprávnypotvrdilajodvolanímvýslovnenenapadnutý,ale odrozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania, ktorý zodpovedá ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s § 224 ods. 4 O.s.p., keďže
s poukazom na ust. § 151 ods. 1 3 O.s.p. si súd prvého stupňa rozhodnutie o trovách konania ponechal
na samotné rozhodnutie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Súčasne odvolací súd postupom v súlade s ust. § 222 ods. 3 O.s.p. nariadil prvostupňovému súdu

opravu napadnutého rozhodnutia v jeho výrokovej časti, a to v označení nehnuteľnosti ktorej vypratania
sa navrhovateľ domáhal, keďže pri vyhlásení i v následnom písomnom vyhotovení napadnutého
rozhodnutia došlo k zrejmej nesprávnosti v označení predmetnej nehnuteľnosti (KN-C), a to spôsobom
uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.