Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, February 29, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5105206100
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Izakovičová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5105206100.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: Marta Staňová - Simba, s miestom
podnikania Námestie slobody 57, 022 01 Čadca, IČO: 34 593 187, právne zastúpenej Advokátska
kancelária Mrázovský & partners, s.r.o., so sídlom Mariánske námestie č. 2, 010 01 Žilina, IČO: 36 855
278, proti žalovanému: JUDr. Václav Jaroščiak R E A L I T A, s miestom podnikania M. Rázusa 1240/14,
010 01 Žilina, IČO: 10 955 500, právne zastúpeného Mgr. Bohuslavom Gelatkom, advokátom so sídlom

Nám. SNP 17, 015 01 Rajec, v konaní o zaplatenie 8.345,51 eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou,
vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 10Cb/19/2006, o dovolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline zo 14. júna 2012, č. k. 14Cob/297/2011-390, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 06. 05. 2011, č. k. 10Cb/19/2006-337 uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni 8.345,51 eur, zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % denne zo sumy 1.456,88 eur od 23. 03.
2003, zo sumy 1.456,88 eur od 19. 04. 2003, zo sumy 1.456,88 eur od 18. 05. 2003, zo sumy
1.456,88 eur od 20. 06. 2003, všetko až do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 7,5 % ročne
zo sumy 1.857,27 eur od 11. 04. 2003 a zo sumy 660,72 eur od 11. 09. 2003, všetko až do zaplatenia,

do troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku. V ostatnej časti žalobný návrh zamietol a vyslovil, že o
trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti žalovaného po konštatovaní splnenia základných
podmienok v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní
dňa 06. 05. 2011 podaním doručeným dňa 26. 04. 2011 (č. l. 329 spisu) z dôvodu kolízie s iným
pojednávaním, v ktorom žalovaný vystupoval ako právny zástupca účastníka konania. S prihliadnutím

na priebeh konania, vykonané dôkazy, vrátane výsluchu účastníkov a záverečné prednesy
účastníkov na pojednávaní dňa 19. 04. 2011, najmä na skutočnosť, že v súvislosti
s odročením pojednávania dňa 19. 04. 2011 neboli účastníkmi predložené žiadne ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania, okresný súd dôvod uvedený v žiadosti o odročenie pojednávania nevyhodnotil
ako dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p., ktorý by vytváral procesnú prekážku v prejednaní
veci v neprítomnosti žalovaného. Svoj procesný postup odôvodnil okresný súd aj tým, že o uskutočnení

pojednávania bol žalovaný pred pojednávaním informovaný na vlastnú žiadosť zo strany asistentky
príslušného senátu a tiež konajúceho sudcu. Okresný súd poukázal na ust. § 6 O. s. p., v zmysle ktorého
postupuje súd (v súčinnosti) so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná. Od začatia súdneho konania podaním žaloby dňa 16. 03. 2005 až do vyhlásenia
rozsudku okresným súdom dňa 06. 05. 2011 bol poskytnutý procesným stranám dostatočný
časový priestor na formuláciu skutkových tvrdení, označenie a predloženie dôkazných návrhov tak, aby

okresný súd mohol v predmetnej veci spor rozhodnúť. Odročenie pojednávania bez existencie
dôležitého dôvodu na strane účastníkov, by malo podľa súdu prvého stupňa za následok lenpredlžovanie stavu právnej neistoty a bolo by porušením ústavného práva na verejné prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov.

V odôvodnení ďalej okresný súd poukázal na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261
ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 8 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme
nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb."),
§ 671 ods. 1, § 673, § 674, § 675, § 668 ods. 1 Občianskeho zákonníka a mal za preukázané, že medzi
účastníkmi došlo k uzavretiu písomných zmlúv, ktorých predmetom bol prenájom nebytových priestorov.

Uviedol, že účastníci uzavreli dňa 30. 09. 2002 Zmluvu o nájme nebytových priestorov uzatvorenú na
základe zák. č. 116/1991 Zb. (č. l. 6 spisu, ďalej len „ Nájomná zmluva") a Nájomnú zmluvu o podnájme
nebytových priestorov, uzatvorenú podľa zák.č.116/1991 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 15. 02.
2002 (č. l. 11 spisu), ktorej platnosť žalovaný namietol z dôvodu nedostatku predchádzajúceho súhlasu
obce (§ 3 ods. 2, 3, 4 zákona č. 116/1990 Zb.). S prihliadnutím na povahu prenajatých nebytových
priestorov a nedostatok predchádzajúceho súhlasu obce s uzatvorením predmetnej nájomnej zmluvy,

okresný súd vyhodnotil Nájomnú zmluvu uzatvorenú medzi spoločnosťou KRAFT a.s. a žalovaným
zo dňa 15. 02. 2002 (č. l. 11 spisu) ako neplatnú podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. Okresný súd
preto žalované nároky uplatnené z titulu zmluvného plnenia na základe Nájomnej zmluvy zo dňa 15. 02.
2002 a to nájomné za mesiace apríl, máj, jún a júl 2003 v sume 4 x 946,03 Eur (t.j. 4 x
28.500,- Sk) a zmluvnej pokuty uplatnenej z tejto časti nájomného, posúdil ako právne nedôvodné.

Okresný súd ďalej vyhodnotil Nájomnú zmluvu zo dňa 30. 09. 2002 ako platne uzatvorenú v súlade
s § 3 zákona č. 116/1990 Zb. Súd uviedol, že z čl. VI. bod 13. Nájomnej zmluvy vyplývala povinnosť
nájomcu písomne bez zbytočného odkladu oznámiť prenajímateľovi potrebu opráv, ktoré má urobiť a
ich vykonanie umožniť, žalovaný však prenajímateľovi písomne vady neoznámil. Žalovaný v konaní

nepreukázal splnenie základných predpokladov pre uplatnenie nárokov na zľavu a
odpustenie nájomného, a to riadne splnenie notifikačnej povinnosti, v súlade s dojednanými zmluvnými
podmienkami podľa článku VI. bod 13. Nájomnej zmluvy, ale ani v súlade s § 668 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

Súd prvého stupňa mal preto za preukázané, že v súvislosti s porušením povinnosti žalovaného riadne
a včas zaplatiť dojednané nájomné, vzniklo žalobkyni právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá bola
zmluvnými stranami platne dojednaná v Nájomnej zmluve. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že
na návrh účastníka mohol rozhodnúť, že zmluvnú pokutu neprizná v celej výške, t.j. vo výške v akej
bola stranami dojednaná a svojím moderačným (zmierňovacím právom) mohol zasiahnuť do zmluvných

vzťahov účastníkov a tieto potom primeraným spôsobom modifikovať. Pri uplatňovaní moderačného
práva okresný súd bral zreteľ najmä na skutočnosť, že v danom prípade ide o právny vzťah medzi
podnikateľmi, ktorí môžu odborne a zodpovedne posúdiť primeranosť a únosnosť dojednanej zmluvnej
pokuty, ako aj posúdiť mieru rizika pri jej dohode.

Súd prvého stupňa zdôraznil, že rozhodujúcim princípom pri úprave obchodno-záväzkových vzťahov je
autonómia vôle strán. Samotné vylúčenie § 49 Občianskeho zákonníka na obchodné zmluvy je výrazom
predpokladu profesionality podnikateľov a rizika podnikania. Pokiaľ žalovaný namietol neplatnosť čl. IV.
Nájomnej zmluvy z dôvodu omylu, tak v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka je neplatnosť
právneho úkonu obmedzená s ohľadom na zabezpečenie právnej istoty účastníkov

zmluvy len na rozhodujúci omyl. V prípade neplatnosti právneho úkonu z dôvodu omylu ide o relatívnu
neplatnosť právneho úkonu, ktorú súd skúma len na návrh, resp. námietku dotknutého subjektu, ktorý je
povinný tvrdiť a preukázať skutočnosti, z ktorých záver o neplatnosti právneho úkonu vyplýva. Naplnenie
hypotézy právnej normy vymedzenej v § 49a Občianskeho zákonníka v konaní preukázané nebolo, a
preto okresný súd vyhodnotil tuto námietku žalovaného ako nedôvodnú. Žalovaný nesplnil svoj peňažný

záväzok žalobkyni riadne a včas, čím sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, ktorý mal
voči žalobkyni, preto mu okresný súd uložil v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka povinnosť
zaplatiť žalobkyni i úroky z omeškania v žalobe požadovanej výške. Okresný súd vyslovil, že o trovách
prvostupňového konania bude rozhodnuté podľa § 151 ods. 3 O. s. p. samostatným uznesením.

Na odvolanie žalovaného, Krajský súd v Žiline ako súd odvolací napadnutým rozsudkom zo dňa 14. 06.
2012, č. k. 14Cob/297/2011-390, rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 06. 05. 2011,
č. k. 10Cb 19/2006-337, v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 8.345,51 eur
s príslušenstvom a zmluvnou pokutou a vo výroku, že o trovách prvostupňového konania súd rozhodnesamostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, potvrdil. Ďalším výrokom rozhodol, že o trovách
odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. V súlade s § 156 ods. 1, 3 O. s. p. a § 211 ods. 2 O.
s. p., došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 04. 06. 2012 č. k. 14Cob/297/2011-381,
v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského
súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej

stránke krajského súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 04. 06. 2012 na č. l. 382
spisu. Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 O. s. p. len v rámci a na základe tých
dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a z nich tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom
uplatnenej obrany žalovaného pred súdom prvého stupňa a za konštatovania uzavretého
skutkového stavu veci v zmysle § 213 ods. 1 O. s. p., krajský súd uviedol, že okresný súd vo veci
vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové

závery a rovnako správne vec právne posúdil. Odvolací súd zdôraznil, že novo tvrdenou skutočnosťou,
neprodukovanou žalovaným v prvostupňovom konaní, bolo tvrdenie, že „okamih
omeškania nie je daný iba dátumom splatnosti uvedeným na faktúre, ale aj okamihom doručenia faktúry
+ primeranej lehoty vyplývajúcej z časovej potreby dlžníka dať do banky prevodný príkaz a časovou
potrebou prevodu finančných prostriedkov medzi bankou dlžníka a veriteľa". Za konštatovania splnenej

procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 O. s. p. (č. l. 133 spisu), nebol
podľa odvolacieho súdu naplnený žiadny z dôvodov taxatívne uvedených v § 205a ods. 1 O. s. p., len za
splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie dôvody (v
rovine skutkového hodnotenia) na novo tvrdené skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli použité v konaní pred
súdom prvého stupňa. Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie

konanie, potom krajský súd nemohol na novo tvrdené skutočnosti, dôkazy uvádzané až v odvolacom
konaní, prihliadať a zaoberať sa nimi ako relevantnými odvolacími dôvodmi. Odvolací súd
ďalej v súvislosti s uvádzaným započítaním žalovaného v odvolaní, poukázal i na § 216 ods. 1 O. s. p.,
podľa ktorého ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a 98 O. s. p. pre odvolacie konanie neplatia.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, že žalovaný v
odvolaní namietal i odňatie jeho možnosti konať pred súdom, a to postupom okresného súdu, ktorý
vykonalpojednávaniearozhodolovecidňa06.05.2011.Vzápisniciopojednávaní zodňa06.05.
2011 okresný súd konštatoval neprítomnosť žalovaného, ktorý bol riadne a včas predvolaný a oboznámil
obsah jeho písomného podania zo dňa 21.04.2011, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Žilina dňa

24.04.2011. Okresným súdom bolo konštatované, že vzhľadom na priebeh doterajšieho konania,
obsah vykonaných dôkazov a na to, že zo strany účastníkov neboli predložené žiadne ďalšie dôkazy na
doplnenie dokazovania, neboli zistené skutočnosti, ktoré by bránili uskutočneniu pojednávania, z ktorých
dôvodov sa bude pojednávať v neprítomnosti žalovaného podľa § 101 ods. 2 O. s. p. Na
tomto pojednávaní došlo vyhlásením uznesenia k uzavretiu dokazovania a k vyhláseniu (napadnutého)

rozsudku v neprítomnosti žalovaného. Vo všeobecnej rovine odvolací súd poukázal, že § 101 ods.
2 O. s. p. upravuje možnosť súdu meritórne prejednať vec i bez prítomnosti účastníka, za splnenia
viacerých kumulatívnych zákonných podmienok. Ide o podmienku riadneho a včasného predvolania tak,
aby mal účastník dostatočnú časovú možnosť pripraviť sa na pojednávanie, ako vyplýva z § 115 ods.
2 O. s. p., spravidla najmenej 5 dní pred začiatkom konania pojednávania. Uvedená podmienka na

strane žalovaného bola podľa odvolacieho súdu splnená. Ďalšou podmienkou je, aby riadne predvolaný
účastník nepožiadal súd o odročenie pojednávania, čo žalovaný učinil. Aj v zmysle
konštantnej judikatúry súdov, podľa odvolacieho súdu nestačí na odročenie pojednávania akékoľvek
podanie účastníka, ktoré obsahuje ospravedlnenie jeho neprítomnosti. Účastník musí súčasne požiadať
o odročenie pojednávania, a to z dôležitého dôvodu. Len dôležitý, t.j. vážny a nevyhnutný

dôvod, pre ktorý účastník o odročenie žiada, môže byť za aplikácie § 101 ods. 2 O. s. p.
dôvodom pre odročenie riadne nariadeného pojednávania v občianskom súdnom konaní.
Posúdenie toho, čo je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, je pritom vecou súdu.

Odvolací súd konštatoval, že okresný súd správne konštatoval splnenie podmienok pre

možnosť vykonania pojednávania a rozhodnutia v neprítomnosti žalovaného v súlade s § 101
ods. 2 O. s. p., keďže dôvod uvádzaný žalovaným pre odročenie pojednávania, nebol okresným, a ani
následne krajským súdom vyhodnotený ako dôležitý dôvod. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na
odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktoré vyhodnotil ako podrobné, náležité i čo do vyhodnoteniadôvodu neúčasti žalovaného na pojednávaní pred okresným súdom dňa 06.05.2011 a tiež na záver ním
prijatý, v zmysle ktorého žalovaným tvrdený dôvod neúčasti nemožno považovať za dôležitý dôvod pre
odročenie pojednávania.

V ostatnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd podrobne rozviedol odvolacie
námietky žalovaného s tým, že konštatoval vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa s
poukazom na § 219 ods. 1 O. s. p. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa § 151 ods. 1, 3 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 4 O. s. p.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré odôvodnil tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/, g/ O. s. p. v znení účinnom do 1. januára 2015
(ďalej len „O. s. p."), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O. s. p.) a tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom
posúdení celej veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

Aj po odvolacom konaní je žalovaný presvedčený, že v konaní mu ako účastníkovi konania,
prvostupňový súd svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že dňa
06. 05. 2011 pojednával v jeho neprítomnosti napriek tomu, že sa ako účastník riadne a
včas ospravedlnil a súčasne žiadal nariadené pojednávanie odročiť. Odvolací súd tým, že túto vadu

konania neodstránil, svojim postupom žalovanému rovnako odňal z tohto dôvodu konať pred súdom.
Keďže súd skutočnosť časovej kolízie pojednávania účastníka s iným súdnym konaním, v ktorej je tento
účastníkakoadvokátprávnymzástupcom,nevyhodnotilčijealeboniedôležitýmdôvodomnaodročenie,
možno podľa žalovaného iba konštatovať, že zákonnosť postupu súdu v tejto časti je nepreskúmateľná.
Dovolateľdodal,žeeštepredpojednávaním dňa06.05.2011pristretnutískonajúcousudkyňouna

chodbe pred pojednávacou miestnosťou ústne oznámil, že vo veci chce doplniť svoje prednesy a že vo
veci chce urobiť podstatné podanie. V tejto súvislosti dovolateľ dodal, že na pojednávaní dňa 19.04.2011
sakonaniedostaloaždoštádiazáverečnýchrečí,alesúdnerozhodoloskončenídokazovania.Žalovaný
mázato, žeaždorozhodnutiaoskončenídokazovaniamáúčastníkprávosúdupredkladaťdôkazy
a robiť návrhy na dokazovanie. Aby tak mohol urobiť a chce to urobiť, musí mu to súd umožniť. Súčasne

má účastník (po odročení na novom pojednávaní) stále právo na záver konania zhrnúť (opakovane,
doplňujúco či inak) právny a skutkový stav veci. Tým, že súd prvého stupňa pojednával napriek riadnemu
ospravedlneniu zo strany žalovaného a jeho žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu,
tým mu podľa žalovaného tento súd odňal možnosť konať pred súdom. Žalovaný sa ďalej nestotožnil s
doplňujúcim odôvodnením odvolacieho súdu v tom smere, že uvedený dôvod nie je dôležitým

dôvodom, pretože žalovaný si na pojednávanie dňa 05. 06. 2012 mohol zvoliť právneho zástupcu, a
pokiaľ tak neurobil, pre taký postoj chýbal racionálny a závažný dôvod na jeho strane, alebo mal sa na
pojednávaní, v ktorom vystupoval ako právny zástupca, nahradiť substitútom. V prvom prípade záver
odvolacieho súdu v tom, že účastník konania, ktorý sa nemôže zúčastniť nariadeného
pojednávania si má zvoliť právneho zástupcu, nemá podľa žalovaného racionálny a právny základ

vzhľadom, pretože voľba právneho zástupcu je vždy právom a nie povinnosťou účastníka konania. V
druhom prípade substitúcia je možná iba v prípade, že s ňou súhlasí zastúpený účastník.
Zastúpený účastník však v žiadnom prípade nesúhlasil so substitúciou a to aj vzhľadom, že v tejto
veci išlo o spor so začatím konania v ešte v roku 2006, s množstvom pojednávaní, išlo o konanie so
zahraničným prvkom a konanie bolo v štádiu pred vyhlásením rozsudku.

Ďalej žalovaný zastáva názor, že aj odvolací súd priamo svojim postupom mu odňal možnosť konať pred
súdom tým, že v súvislosti s urobeným započítaním žalovaného urobeným po vyhlásení prvostupňového
rozsudku, na toto započítanie neprihliadol s poukazom na §216 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého §
92 ods. 1 a 4, § 97 a 98 O. s. p. pre odvolacie konanie neplatia. Jednostranný úkon započítania žalovaný

urobil listom zo dňa 14. 06. 2012, ktorý bol doručený žalobkyni dňa 16. 06. 2012 s účinkami započítania
ešte v roku 2003. Ak odvolacie konanie začína podaním odvolania prvostupňovému súdu, potom začalo
nesporne neskoršie ako bol urobený jednostranný úkon započítania.

Dovolateľ v dovolaní ďalej poukázal aj na skutočnosť, že aj odvolací súd priamo svojim postupom mu

odňal možnosť konať pred súdom a to vzhľadom na vznesené odvolacie námietky v oblasti vzniku
okamihu omeškania s platením žalovaného pri oneskorenom doručení faktúr, nepreukázania uplatnenia
nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty pred podaním žaloby, nedoručenia faktúry č. 57, výhradou
správnosti účtovania DPH nezodpovedajúcou sadzbou 14 % za zdaniteľné plnenia za rok2002 vo faktúre č. 28, keď pre zdaniteľné plnenia dodané v roku 2002 zodpovedala sadzba
DPH vo výške 10%, ako aj neoprávneného priznania nároku za spotrebu plynu cez faktúru č. 28.
Dovolateľ má za to, že odvolací súd sa s týmito skutočnosťami vysporiadal arbitrárnym konštatovaním.

Žalovaný preto navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
s tým, že uloží žalobkyni povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania žalovaného.

Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení označila dovolanie za nedôvodné a navrhla ho
odmietnuť, prípadne zamietnuť a uložiť žalovanému povinnosť náhrady trov dovolacieho konania

žalobkyne. Uviedla, že žaloba bola podaná na okresnom súde dňa 16. 03. 2005. Od
19. 01. 2006 až do vyhlásenia uznesenia, ktorým bolo ukončené dokazovanie vo veci na
pojednávaní dňa 06. 05. 2011, mal žalovaný vytvorený dostatočný priestor pre svoju obranu voči
uplatnenému nároku v rovine poskytnutia tvrdení a označenia alebo predloženia dôkazov na ich
preukázanie, teda v zmysle povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti zaťažujúcej každého účastníka
súdneho konania, v danom prípade v rámci obrany žalovaného v zmysle právnej úpravy v § 101 ods.

1, § 120 ods. 1, 4 O. s. p. V danom prípade podľa žalobkyne v rámci ospravedlnenia v podaní z
21.04.2011, ako ani v podanom odvolaní žalovaný nevysvetlil, prečo pri dôraze na nevyhnutnosť svojej
prítomnosti na pojednávaní vo veci sp. zn. 10Cb/l9/2006 ako účastníka konania, nezabezpečil, resp.
nemohol zabezpečiť svoje substitučné právne zastúpenie na (kolidujúcom) pojednávaní vo veci sp.
zn. 6C/122/2006. Aj z toho hľadiska bolo podľa žalobkyne opodstatnené, ak okresný súd pri skúmaní

uvádzanej kolízie s pojednávaním vo veci sp. zn. 6C/122/2006, a s prihliadnutím i k celému priebehu
prvostupňového konania usúdil, že nešlo o dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p.
Zároveň žalobkyňa zdôraznila, že podľa § 125 O. s. p. výsluch žalovaného ako účastníka konania je len
jedným z dôkazných prostriedkov, a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci boli produkované iné
dôkazy, z ktorých okresný súd ustálil dôvodnosť nároku žalobkyne, tak ani z tejto roviny nebolo možné

konštatovať, že by postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať
pred súdom. Vykonaním ústneho pojednávania dňa 06.05.2011 v neprítomnosti žalovaného, preto podľa
žalobkyne nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom, pričom súd postupoval tak
aby nedochádzalo k porušovaniu ústavného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a nie
k predlžovaniu stavu právnej neistoty.

Podľa žalobkyne ďalej z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa rovnako nevyplýva, že by uplatnená
zmluvná pokuta bola posudzovaná ako príslušenstvo pohľadávky, pričom rozhodnutie prvostupňového
súduakoajnáslednéodôvodenieodvolaciehosúduvtejtosúvislosti,jedostatočneurčitéazrozumiteľné.
Vzhľadom na charakter tejto dovolacej námietky, žalobkyňa poukázala na konštantné závery, v zmysle

ktorýchÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvyslovil,žesúčasťouobsahuzákladnéhoprávanaspravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Ani v ostatných dovolací dôvodoch týkajúcich sa dátumovej konkretizácie vzniku omeškania a

dotknutých faktúr, má žalobkyňa za to, že súdy nižšieho stupňa rozhodli vecne správne
a s ich rozhodnutiami sa stotožňuje.

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúddovolací(§10aods.1O.s.p.),pozistení, žedovolanie
podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal

najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.)
dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie
je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku je
mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti
tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon
(§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme
rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho
proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.V zmysle ust. § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie proti rozhodnutiu vydanému v procesnej
forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci
rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky) je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovaného z § 238 ods. 1
až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., možno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s.
p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je

daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v
danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad
odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom

nesprávne obsadeným.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné
vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie
niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo
k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a
v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania podľa § 237

písm. f/ O. s. p., t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť pred ním konať a vada
konania podľa § 237 písm. g/ O. s. p., t. j., že rozhodoval vo veci vylúčený sudca.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v

občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada
konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/
to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala
účastníkovikonania.Vzhľadomktejskutočnosti,žezákonbližšievžiadnomzosvojichustanovenípojem
odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu

procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.Žalovaný argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O. s.
p. zakladá na tvrdení, že súd prvého stupňa dňa 06.05.2011 pojednával v jeho neprítomnosti napriek
tomu, že sa ako účastník riadne a včas ospravedlnil a súčasne žiadal nariadené pojednávanie odročiť.

Odvolací súd túto vadu konania neodstránil. V danom prípade podľa dovolateľa súdy skutočnosť časovej
kolízie pojednávania účastníka s iným súdnym konaním, v ktorej je tento účastník ako advokát
právnym zástupcom, nevyhodnotili vôbec, resp. či táto skutočnosť je alebo nie dôležitým dôvodom na
odročenie pojednávania.

Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch,
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými predpismi,

porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II ÚS 85/06).

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie,

na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť
účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu (§ 115 ods. 2 O. s. p.).
Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije, ale nie.

Zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom každého účastníka

konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon nestanovuje inak, ak na
tomto svojom práve účastník trvá. Zákon v ustanovení § 101 ods. 2 druhá veta O. s. p. určuje len jednu
výnimku z toho práva účastníka, za ktorej sa môže vec prejednať i v jeho neprítomnosti - t.j. ak riadne
predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o
odročenie pojednávania.

Podľa § 119 ods. 1 O. s. p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Podľa § 119 ods. 2 O. s. p. účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod
na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa

o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na
odročenie pojednávania obsahuje najmä:
a/ dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania,
b/ deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel,
c/ ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne

oznámi, ako návrh posúdil.

Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O. s. p.), posudzuje súd vždy podľa konkrétnych, individuálnych okolností prípadu. Či
sú v tej - ktorej veci dôležité dôvody pre odročenia pojednávania dané, posudzuje súd, a nie účastník

konania. Existenciu dôležitého dôvodu môže súd preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu
známe v čase posudzovania žiadosti účastníka o odročenie pojednávania.

Ako vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa okrem iných termínov, nariadil na
prejednanie veci pojednávanie aj na 06.05.2011 o 8.30 hod. Na toto pojednávanie sa

ospravedlnil žalovaný dôvodiac, že tento termín je v časovej kolízii s nariadeným pojednávaním pred
Okresným súdom Žilina v právnej veci sp. zn. 6C/122/2006 navrhovateľa Pavla Baníka proti Romanovi
Valkovi, v ktorej je žalovaný právnym zástupcom účastníka konania. Súčasne týmto oznámením na č.
l. 329 spisu, žalovaný uviedol, že chce využiť svoje právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti anesúhlasí, aby pojednávanie nariadené na deň 06. 05. 2011 bolo vykonané v jeho neprítomnosti. Zo
zápisnice o pojednávaní zo dňa 06. 05. 2011 (č. l. 333) je zrejmé, že okresný súd
pojednával v neprítomnosti žalovaného, ktorý termín pojednávania bol určený na pojednávaní súdu dňa

19. 04. 2011 na č. l. 317 s tým, že prítomní účastníci konania, ako aj právny zástupca žalobkyne,
zobrali termín na vedomie a písomne predvolaní neboli. Na tomto pojednávaní okresný súd uznesením
vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil vo veci rozhodnutie. Následne po rozhodnutí súdu prvého
stupňa, na odvolanie žalovaného, odvolací súd uznesením zo dňa 04. 06. 2012 č. k.
14Cob/297/2011-381, oznámil verejné vyhlásenie rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania na

deň 14. 06. 2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že otázka kolízie pojednávaní účastníka konania, resp.
jeho právneho zástupcu ako „dôležitého dôvodu" na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O.
s. p. bola už opakovane riešená v judikatúre dovolacieho súdu, ako aj v rozhodovacej
praxi Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/98
z 13. 01. 1999 [uverejneného pod poradovým (publikačným) číslom: 11/1999 v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky] obsahom základného práva zaručujúceho právo
každého, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho
žiadosti na odročenie pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom
termíne na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôležitého
dôvodu" na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého
dôvodu" (§ 101 ods. 2 O. s. p.) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho

súdu. Ústavný súd Slovenskej republiky na týchto záveroch zotrval aj v uznesení z 30.
marca 2005 sp. zn. III. ÚS 94/2005.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 27. februára 2000 sp. zn.
3Cdo/16/2001 (R 41/2002) pripustil, že dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania

pred súdom môže byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka konania, avšak len
vtedy, ak od účastníka nemožno spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného zástupcu. V danom prípade
dovolací súd vychádzal z toho, že samotná existencia kolízie dvoch súdnych pojednávaní môže byť (za
istých, výnimočných okolností) dôvodom pre odročenie jedného z kolidujúcich pojednávaní.
Tu je ale potrebné zdôrazniť, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva

pravidlo, podľa ktorého by len v závislosti od predmetu konania, jeho účastníkov, dátumu
vytýčenia pojednávania alebo iných skutočností malo v prípade kolízie určité pojednávanie prednosť
pred iným (neplatí žiadne pravidlo tzv. „predstihu" v prípade kolízie pojednávaní
na dvoch rôznych súdoch). Advokát, ktorý zistí, že v dvoch súdnych konaniach, dochádza v určitý
deň ku kolízii nariadených súdnych pojednávaní, má vo všeobecnosti možnosť osobne sa zúčastniť na

jednom z pojednávaní a v prípade druhého kolidujúceho pojednávania „účelne využiť
všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého
zastupuje" - do úvahy tu medzi iným prichádza buď zastúpenie iným advokátom alebo podanie žiadosti o
odročenie pojednávania. V rámci organizovania svojej činnosti musí advokát pri výbere najvhodnejšieho
prostriedku alebo spôsobu poskytovania právnej služby nevyhnutne vziať na zreteľ nielen osobitnosti

každej prejednávanej veci, ale tiež to, akým spôsobom bola medzi ním a klientom upravená otázka
zastúpenia advokáta iným advokátom. Možnosť zastúpenia advokáta iným advokátom vyplýva priamo
zo zákona podľa § 25 ods. 3 O. s. p. a tiež § 16 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov), pričom advokát túto zákonnú možnosť (oprávnenie) nesmie využiť len vtedy, ak

by zastúpenie bolo proti vôli zastupovaného účastníka § 16 ods. 3 uvedeného zákona.
Pri skúmaní, či v konaní pred súdom prvého stupňa bol daný dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods.
2 O. s. p. a či teda postupom tohto súdu bola žalovanému odňatá možnosť pred súdom konať, nebolo
možné prehliadnuť, že v kolidujúcej veci existoval zákonný dôvod nepripúšťajúci zastúpenie účastníkom
zvoleného advokáta (žalovaného v tomto konaní) iným advokátom. V žiadosti o odročenie pojednávania

dňa 06..05.2011 žalovaný uviedol, že v inom konaní vystupuje ako právny zástupca, avšak skutočnosť,
že v kolidujúcej veci by bolo proti vôli jeho klienta, aby sa vec prejednala v prítomnosti iného advokáta,
nebola tvrdená a ani preukazovaná.Dovolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa vytvoril žalovanému procesnú možnosť zúčastniť
sa na pojednávaní pred súdom prvého stupňa a realizovať na ňom procesné právo účastníka na
prerokovanie veci v jeho prítomnosti (a napríklad tiež zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k

právnej stránke veci v zmysle § 118 ods. 4 O. s. p., resp. § 123 O. s. p.). Túto procesnú možnosť
žalovaný nevyužil. Bolo na žalovanom, aby vážny dôvod svojej neúčasti na pojednávaní - v súlade s
konštantnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky - preukázal súdu. Pokiaľ tak ale
neurobil a k žiadosti nepripojili dôkaz, ktorý by preukázal nemožnosť jeho prítomnosti na pojednávaní,
sám zavinil, že súd prvého stupňa jeho žiadosti nemohol vyhovieť. Nemožno preto prvostupňovému

súdu vytýkať, že vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného. Zo zreteľom na uvedené
možno konštatovať, že postup nižších súdov v posudzovanej veci nebol v rozpore s § 101 ods. 2 O. s.
p. a nezaložil preto procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Pre úplnosť dovolací súd v súvislosti s obsahom podaného dovolania, resp.
s dokazovaním na odvolacom súde, zdôrazňuje aj to, že zákon pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v
odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v sporovom prvostupňovom konaní,

iba v obmedzenom rozsahu. Dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu byť odvolacími dôvodmi aj keď neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú charakteristické tým, že sa považujú za výnimočné a viažu sa
na konkrétne vymedzené procesné situácie v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré situácie
sú ustanovené v znení ust. § 205a O. s. p.
Podľa ust. § 205a ods. 1 O. s. p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len
vtedy, ak sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, ich účastník
konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by došlo k situáciám podľa ust. § 205a ods. 1 O. s. p., ako
aj že by boli dané dôvody pre nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. (odvolací
súd nepovažoval za potrebné dokazovanie doplňovať ani zopakovať, súd prvého stupňa nerozhodol
podľa ust. § 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý
verejný záujem), odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. rozhodol

o odvolaní žalovaného bez nariadenia pojednávania. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na
Dohovor o ľudských právach a základných slobodách, ktorý Dohovor nevyžaduje a ani z judikatúry
Európskehosúdupreľudsképrávanemožnovysledovať,žebysamalonavšetkýchsúdnychinštanciách
pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací
súd vzhľadom na vyššie uvedené, nemusí nariadiť pojednávanie. Postupom odvolacieho súdu, nedošlo

preto k odňatiu možnosti žalovaného pred súdom konať v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Procesnú nesprávnosť postupu odvolacieho súdu dovolateľ aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu
ako i súdu prvého stupňa, je nepreskúmateľné a arbitrárne. Dovolací súd k tejto námietke uvádza, že
do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí

byť totožné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať
parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať
odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie Ústavného
súdu SR z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco odôvodnil svoje
rozhodnutie, ktorým nadviazal na uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré ako vecne správny potvrdil.

Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok
spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku podľa § 157 ods. 2 O. s. p., je v nich
vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec - zistený skutkový stav - právne
posúdili. Dovolací súd sa samotnou správnosťou prijatých právnych záverov nižších súdov nezaoberal.
Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené

parametre zákona na odôvodnenie uznesenia - § 157 ods. 2 O. s. p.), dovolací súd totiž neposudzuje
správnosť prijatých právnych záverov nižších súdov. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv či požiadaviek žalovaného. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovanéhona spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž - ako už bolo spomenuté -
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
K ďalšej dovolacej námietke dovolací súd uvádza, že podľa § 237 písm. g/ O. s. p., dovolanie je prípustné
ak vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát.

V danej veci bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa predložené odvolaciemu súdu s opravným
prostriedkom žalovaného dňa 16. 11. 2011 a vec na odvolací súd napadla 01. 12. 2011
s tým, že napadla v súlade s Úplným znením rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline v znení účinnom
od 06. 06. 2011, a to do senátu 14Cob. Napadnuté rozhodnutie vydal odvolací súd v senáte v zložení
predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej,
JUDr. Eriky Šobichovej. Z obsahu spisu ako ani z dovolania nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by

zakladala dôvodnosť tvrdenia žalovaného, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Dovolací súd preto
konštatuje, že tento dovolací dôvod uvádzaný dovolateľom, nie je opodstatnený a vec nie je zaťažená
vadou uvedeného charakteru.

Žalovaný v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho
dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad

ale v prejednávanej veci nejde.

K námietkam dovolateľa ohľadne právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s.
p.) dovolací súd pre úplnosť uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným
dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle §

237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z
ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
dovolanie žalovaného odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúceprotirozhodnutiu,protiktorémuniejedovolanieprípustné.Pritom,riadiacsaprávnouúpravou

dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti
žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky o trovách dovolacieho konania žalobkyni nerozhodol,

keďže dospel k záveru, že ak dovolací súd rozhoduje o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 a § 224
ods. 4 O. s. p., o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
12.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.