Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 11, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Co/332/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213478
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213478.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov
senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanému: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní

o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku okresného súdu
Rimavská Sobota č.k. 6C/261/2012-57 zo dňa 10.03.2015 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 6C/261/2012-57 zo dňa

10.03.2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), keď v exekučnej veci v zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti
písomne nepoveril súdneho exekútora na vykonanie exekúcie a o žiadosti o udelenie poverenia jej
zamietnutím rozhodol až po uplynutí zákonnej lehoty. Náhradu trov konania žalovanému nepriznal.

Okresnýsúdvykonaldokazovanieoboznámenímsasožalobou,vyjadrenímžalovaného,obsahomspisu
a pripojeným exekučným spisom 3Er/79/2011.

Prvostupňový súd zistil, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde v Rimavskej Sobote pod
číslom 3Er/79/2011 žalobca ako oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie a súdny exekútor podal
žiadosť o udelenie poverenia dňa 22.11.2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. O žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
súd rozhodol uznesením zo dňa 28.03.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol, pretože po preskúmaní exekučného titulu v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku zistil, že rozhodcovským rozsudkom bolo oprávnenému priznané aj plnenie v
rozpore s dobrými mravmi. Následne exekúciu podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku uznesením súd
zastavil. Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd konštatoval, že nemožno spochybniť,

že okresný súd v exekučnej veci nerozhodol v lehote stanovenej v Exekučnom poriadku, touto lehotou
však okresný súd nebol viazaný, nakoľko podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v
čase začatia exekúcie lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti, návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom
a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V danom prípade teda v konkrétnej
exekučnej veci existoval dôvod, pri ktorom neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá lehota platí len v prípade, že súd poverí
súdneho exekútora vykonaním exekúcie a nie pre prípad, že súd žiadosť súdneho exekútora uznesenímzamietne, ako to bolo v tomto konkrétnom prípade. Súd konštatoval, že žalobca nepreukázal jednu
zo zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu škody a nároku na nemajetkovú ujmu, a
to nesprávny úradný postup okresného súdu. Vo vzťahu k prieťahom v konaní prvostupňový súd

poukázal na to, že žalobca nepreukázal, že by ohľadne dotknutého exekučného konania príslušný orgán
(predseda súdu v rámci posudzovania sťažnosti účastníka konania alebo Ústavný súd SR) rozhodovali
o prípadnej sťažnosti účastníkov exekučného konania a že by konštatovali existenciu prieťahov v
konaní. Ďalej poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, napr. rozhodnutie I.ÚS/42/01. Nakoľko mal
prvostupňový súd za to, že k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo a nemožno konštatovať, že v

konaní došlo k zbytočným prieťahom pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods.
1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal napadnutý rozsudok

okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní poukázal na to, že vo veci
rozhodoval vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli
splnené zákonné podmienky. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité
dôvody a predložil súdu listiny spájané s uvedenými dôvodmi. Podľa odvolateľa nebolo prípustné, aby
konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.

Súd podľa žalobcu ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania. Trval
pritom na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným
sudcom na nestrannom súde. Odvolateľ ďalej namietal, že okresný súd mu odňal možnosť konať
pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, ani vykonaným dôkazom, na
ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne

konanie. Tvrdenie okresného súdu o dodržaní zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešponduje
s časovými úsekmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Je dôležité skúmať nie len
samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil
súdnemu exekútorovi. Žalobca namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy

na podporu svojich protitvrdení. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie bez nariadenia
pojednávania a OS vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bezdôvodne určil sám, pričom
dokazovanie vykonal listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný. Nie je ani
zrejmé, či išlo o listiny založené v spise. Za dôkaz však v konaní môžu slúžiť listiny založené len
v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho postupu štátneho orgánu.

Žalobca ďalej namietal, že súd zamietol žalobu v časti skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti,
avšak úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode vzniknutej z titulu dodržiavania
a správy informačného systému z titulu výdajov špecifikovaných podrobne v žalobe. V tejto žiadosti
je podľa odvolateľa rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku
podľa odvolateľa nie je vôbec zrejmé, akou úvahou dospel súd k presvedčeniu o tom, že majetková

škoda nevznikla. Rovnako sa tieto námietky týkajú aj chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil.
Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil žalobcu podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor

navrhnúť ďalšie dôkazy. Žalobca napokon namietal, že rozhodnutie vo veci neprichádza do úvahy,
pretože súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobca tvrdil, že podal proti rozhodnutiu
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí
žaloby nebolo právoplatné rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214

ods. 2 O.s.p., pretože nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie vykonané prvostupňovým
súdom. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1, 3
O.s.p., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 02.02.2016, pričomnapadnutý rozsudok okresného súdu bol odvolacím súdom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdený.

V zmysle ust. § 3 ods. 1 a 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. (1) štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

V zmysle ust. § 9 ods. 1 a 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. (1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa
nepovažujepostupalebovýsledokpostupuNárodnejradySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnosti
podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej

republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
(2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného

vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov.

Vzmysleust.§219ods.1a2O.s.p.(1)Odvolacísúdrozhodnutiepotvrdí,akjevovýrokuvecnesprávne.
(2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní veci z dôvodov uvedených v odvolaní dospel k záveru, že odvolaním nie
je možné vyhovieť.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia
vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu v exekučnom konaní, ktorý nesprávny postup mal spočívať v zamietnutí
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej (15 dňovej) lehoty, pričom
exekučný súd v rozpore s § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) vykonal opätovné

posúdenie práva na zaplatenie dlhu. Žalobca priamo v žalobe vzniesol námietku zaujatosti všetkých
sudcov okresného súdu, o ktorej rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania
a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil žalobný návrh žalovanému na
vyjadrenie. Prvostupňový súd účastníkov konania na pojednávanie riadne predvolal, lehota na prípravu
pojednávania bola zachovaná. Súd na pojednávaní po vykonanom dokazovaní vyhlásil rozsudok. Z

obsahu spisu okresného súdu ďalej vyplýva, že prvostupňový súd si v rámci prípravy pojednávania
zadovážilpredmetnýexekučnýspisč.3Er/79/2011(exekučnávecvedenáprotipovinnej:MáriaPohocká,
Rimavské Janovce), z ktorého vyplýva, že súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia
dňa 17.01.2011. Oprávnený podal návrh na exekúciu dňa 22.11.2010, pričom exekučným titulom
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava,

sp. zn. SR08713/10 zo dňa 23.09.2010. Exekučný súd uznesením sp. zn. 3Er/79/2011 zo dňa
28.03.2011 žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 01.06.2011. Následne bola exekúcia uznesením exekučného súdu č. 3Er/79/2011
zo dňa 23.06.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.08.2011, zastavená. Z uvedeného nespornevyplýva, že tvrdenie žalobcu v žalobe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 24.05.2011, t.j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, s omeškaním viac
ako 183 dní, nemá oporu v zistenom skutkovom stave, ani nevyplýva z obsahu exekučného spisu.

Uvedená žalobná námietka je preto nedôvodná. Súd uvádza, že v tomto prípade je zrejmé, že aj
z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní žalobcom na rôzne súdy, odvolacie
dôvodynekorešpondujúsprávnymidôvodmiaskutkovýmizisteniamiuvedenýmivodôvodnenírozsudku
okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia
návrhov na začatie konania prvostupňovými súdmi SR v obdobných veciach. V žalobe odvolateľ namieta

nedodržanie lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukazuje
na skutočnosť, že neboli splnené podmienky pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania napriek
skutočnosti, že termín pojednávania bol zo strany prvostupňového súdu riadne vytýčený a predvolanie
na pojednávanie mu bolo riadne a včas doručené. V odvolaní je viacero rozporov a protirečení (o.i.
odvolateľ tvrdí, že žalovaný sa k žalobe napriek výzve súdu nevyjadril a súd mal rozhodnúť rozsudkom
pre zmeškanie, hoci žalovaný sa vo veci písomne vyjadril a pod.). Žalobca pripisuje súdu závery, ktoré

tento odvolaním napadnutom rozhodnutí nevyslovil.

Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu,
ako aj predchádzajúce konanie prvostupňového súdu. V plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a
právnymi závermi okresného súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu odkazuje.

Okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré
aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov a vec právne správne posúdil. Záver okresného súdu
o nenaplnení predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu je v celom rozsahu správny, pretože
žalobca nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v predmetnom exekučnom
konaní. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu s odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) sa pri

posudzovaní veci krajský súd sa zaoberal len námietkami odvolateľa a procesným postupom okresného
súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia a to z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré by
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Odvolacia námietka, že o prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná. Tvrdeniu o

vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil žalobca na argumente, že tento
je sudcom rovnakého súdu, ktorým mu ako exekučný súd svojím nesprávnym úradným postupom mal
spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá samotná skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť o veci, v ktorej žalovaným je
súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3Nc/14/2010 zo

dňa 31.05.2010); dôvodom na vylúčenie sudcu bez ďalšieho nie je ani to, že vykonáva súdnictvo na
súde, ktorý podľa tvrdení žalobcu svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť žalovaného za majetkovú škodu a majetkovú ujmu (napr. uznesenia NS SR sp. zn.
6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013, sp. zn. 3Cdo/202/2013
zo dňa 12.09.2013). Obdobne možno poukázať aj na uznesenie NS SR zo dňa 23.06.2013 sp. zn.a

7Cdo/141/2013, podľa ktorého: „Dôvod na vylúčenie sudcu (§14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sa na
skutočnosti, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca
vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR zo dňa 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Dôvodom
na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne svojim
nesprávnym úradným postupom v inej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú

ujmu v zmysle Zákona č. 514/2013.“ Rovnako možno poukázať aj na obdobnú rozhodovaciu prax
v Českej republike pri zhodnej právnej úprave (napr. uznesenie NS ČR sp. zn. 31Nd/209/2009
zverejnené pod číslom 65/2010 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek). O žalobcom vznesenej
námietke zaujatosti zákonného sudcu riadne rozhodol nariadený súd s tým, že zákonného sudcu z
prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Zo spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenie

nadriadeného súdu rozhodujúceho o námietke zaujatosti (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 43NcC/215/2012-8 zo dňa 11.10.2012) bolo účastníkom riadne doručené. Iné,(resp. nové) dôvody
zaujatosti zákonného sudcu žalobca v odvolaní neuviedol.

Odvolacia námietka žalobcu, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania, a vykonaním

dokazovania v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom a tým porušil jeho právo na
kontradiktórne konanie, rovnako nie je dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie na pojednávanie
okresného súdu doručil súd právnemu zástupcovi žalobcu riadne a včas s poskytnutím 5 dňovej
zákonnej lehoty na prípravu na pojednávanie. Na vykonanie pojednávania v neprítomnosti riadne avčas predvolaného žalobcu boli splnené zákonné podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Postupom
okresného súdu v súlade so zákonom nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.
K odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd síce

vykonal dokazovanie na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania (§101 ods. 2 O.s.p.), toto však
okrem oboznámenia so žalobou a vyjadrením žalovaného pozostávalo len s oboznámením sa s listinami
z exekučného spisu 3Er/79/2011, ktoré ako dôkaz navrhol vykonať samotný žalobca priamo v žalobe.
Žalobcabolúčastníkomuvedenéhoexekučnéhokonaniaaobsahexekučnéhospisumubolnepochybne
známy, pretože všetky rozhodnutia v exekučnom konaní mu boli riadne doručené. Iné dokazovanie

okresný súd nevykonal.. K žalobcovej námietke, že prvostupňový súd neprípustne skrátil dokazovanie
a žalobcu nepoučil o možnosti predkladať dôkazy je potrebné uviesť, že ani táto námietka nezodpovedá
obsahu súdneho spisu. Žalobca bol poučený o tom, že má právo predkladať dôkazy do vyhlásenia
uznesenia o skončení dokazovania v prílohe predvolania na súdne pojednávanie. Zákonným postupom
okresného súdu nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom; k odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania.

Kodňatiumožnostižalobcukonaťpredsúdomnedošloanipostupomokresnéhosúdu,ktorýnapadnutým
rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania. Vyhláseným uznesením o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie
konania bol okresný súd viazaný (§ 170 ods. 1 O.s.p.), a preto mohol pokračovať v konaní. Okresný

súd nesúhlas žalobcu s rozhodnutím krajského súdu o tom, že konajúci sudca nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci správne nepovažoval za skutočnosť zakladajúcu povinnosť
prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., podľa ktorého súd obligatórne preruší konanie,
keď rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený sám riešiť. Pokiaľ žalobca navrhoval prerušiť
konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., z dikcie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že v

tomto prípade ide o fakultatívne prerušenie konania, t.j. súdu nevzniká povinnosť konanie prerušiť,
pokiaľ sa mu na základe skutočností vyplývajúcich zo spisu takýto postup nejaví ako nevyhnutný.
Súd je oprávnený konanie prerušiť v prípade, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá
môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Odvolateľ k
návrhu na prerušenie konania pripojil kópiu sťažnosti, o ktorej tvrdil, že túto podal Ústavnému súdu

SR. Sťažnosť žalobcu, adresovaná Ústavnému súdu SR, sa mala týkať uznesenia krajského súdu o
nevylúčení konajúceho sudcu v tejto veci. Jej podanie na Ústavný súd Slovenskej republiky žalobca
nijako nepreukazoval. Ani táto skutočnosť by však nebola dôvodom na prerušenie konania, pretože
otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom
inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, nie ústavný súd v

konaní o sťažnosti žalobcu, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa článku 46 ods.
1 a článku 48 ods. 1 Ústavy SR a práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Uvedené konštatovanie potvrdzuje aj rozhodovacia prax Ústavného súdu SR,
ako vyplýva z jeho rozhodnutí v skutkovo a právne totožných veciach (napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo
06.02.2013, I. ÚS 92/2013 z 13. 02. 2013), ktorý sťažnosti obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s.r.o.

proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Odvolateľ vo svojom návrhu na prerušenie
konania a ani v odvolaní nedokladoval a ani netvrdil, že prebieha konanie o otázke, ktorá môže mať vplyv
pre rozhodnutie súdu o podanej žalobe, t.j. nepredložil žiadny dôkaz o tom, že jeho ústavná sťažnosť
bola prijatá Ústavným súdom SR na ďalšie konanie. Pokiaľ teda prvostupňový súd návrh žalobcu na

prerušenie konania zamietol, týmto postupom okresného súdu nebol žalobca vylúčený z uplatnenia
žiadneho svojho procesného oprávnenia; postup okresného súdu bol plne odôvodnený hospodárnosťou
konania.

Žalobca v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote. Odvolací súd
v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako jedného
z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ťažisko
argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení, že k

vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia došlo až po zákonnej 15 dňovej lehote a zároveň
v tvrdení, že exekučný súd nebol oprávnený preskúmavať exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Podľa ustálenej súdnej praxe ale pätnásťdňová lehota,
plynúca od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí,ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(viď uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 z

10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 z 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 z 13.02.2013). Ak okresný
súd z pripojeného exekučného spisu zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená 17.01.2011 (vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súduniejerozhodujúce,kedyzačalosamotnéexekučnékonanie)aexekučnýsúdjuzamietoluznesením
dňa 28.03.2011, uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy

v konaní) a je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého
exekučného titulu. Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresným
súdom, je ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota, nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti
(pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp.
zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä v prípadoch,
keď titulom pre vykonanie exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia (rozhodcovské rozsudky). Exekučný

súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný skúmať,
či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým povinný
skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 Exekučného poriadku má všetky zákonné atribúty
a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). O návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať,

či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, vyplývajúce z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná
strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10.10.2012 sp. zn.
6Cdo/105/2011, R66/2013). Žalobca postup súdu, ktorý skúmal splnenie formálnych a materiálnych

predpokladov pre vedenie exekúcie, vytýka exekučnému súdu bezdôvodne.

Nakoniec žalobca v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý
sa podľa neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani v
tomto smere však nemožno okresnému súdu nič vytknúť. Žalobca v konaní nepreukázal jeden z

kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup exekučného súdu); v súlade so zásadou hospodárnosti
konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody
a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.

Keďže žalobca v súdnom konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, príčinnú
súvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupomavznikomškody,nevzniklomuprávonanáhraduškody
ani nemajetkovej ujmy. Okresný súd nepostupoval v rozpore s Exekučným poriadkom, jeho konanie
nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. Prvostupňový súd

správne právne odôvodnil, prečo návrhu nevyhovel. Odvolací súd, vychádzajúc z úvah a právnych
záverovuvedenýchvyššie,podľa§219ods.1O.s.p.rozhodnutiesúduprvéhostupňaakovecnesprávne
potvrdil, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O.s.p.), pri
rozhodovaní o ktorých správne vychádzal z § 142 ods. 1 za použitia § 151 ods.1 O.s.p., teda podľa
úspechu v konaní, ale ak žalovanému trovy konania nevznikli, nebolo náhradu akých trov mu prisúdiť.

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol za použitia ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa vyššie uvedených
ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, tieto si však do doby rozhodnutia
odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a ich vznik nemal odvolací súd preukázaný ani zo

súdneho spisu; preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.