Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 9, 2016

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 40C/34/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413225229
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Kubiš

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2016:1413225229.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV samosudcom JUDr. Michalom Kubišom v právnej veci žalobcu: GENERAL

FACTORING, a.s. so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpený Jakubčák,
advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47 255 706, proti
žalovanému: V. H., trvale bytom F. X, 841 07 Bratislava, zastúpený Advokátska kancelária JUDr.
CIMRÁK s.r.o., so sídlom Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, o zaplatenie 651,30 eura s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady trov
právneho zastúpenia vo výške 433,63 eura do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet
právneho zástupcu žalovaného Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., so sídlom Štefánikova 7,
949 01 Nitra, č.ú.: IBAN: R. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 17.12.2013 pôvodne domáhal od žalovaného zaplatenia sumy
3 333,93 eura spolu s riadnym úrokom vo výške 17,30 % ročne zo sumy 2 916,36 eura od 22.12.2010
do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 2 916,36 eura odo dňa 22.12.2010 do
zaplatenia z titulu nesplateného úveru. Žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca (Slovenská

sporiteľňa, a.s.) uzatvoril so žalovaným dňa 21.02.2006 zmluvu o splátkovom úvere č. 0179943980, na
základe ktorej mu poskytol úver vo výške 1 659,70 eura pri úrokovej sadzbe 17,30 % p.a.. Žalovaný
sa zaviazal úver splácať mesačnou splátkou vo výške 43,42 eura vždy k 20. dňu v mesiaci, splatnosť
prvej splátky bola dohodnutá na termín 20.02.2007 a konečná splatnosť úveru na termín 20.02.2011.
Žalovaný svoj záväzok neplnil a poskytnutý úver nesplatil ani do dňa konečnej splatnosti, t.j. 20.02.2011.
Nakoľko ani po postúpení pohľadávky neboli zaplatené žiadne platby, uviedol, že sa pridržiava vyčíslenia
pohľadávky jeho právnym predchodcom, podľa ktorého ku dňu 21.12.2010 bol celkový dlh v sume 3

333,93 eura pozostávajúci z istiny 2 916,36 eura a úrokov z omeškania v sume 417,57 eura.

Písomným podaním doručeným súdu dňa 29.05.2015 žalobca uviedol, že žalovaný na úhradu splátok
uhradil spolu sumu 619,54 eura, posledná úhrada bola dňa 15.06.2007 vo výške 46,49 eura. Predmetné
úhrady zodpovedajú necelým 15-im splátkam, t.j. nepostačujú ani na úhradu splátok splatných v období
od 20.02.2007 do 20.11.2009, nakoľko výška splátok za toto obdobie predstavuje sumu 1 476,28 eura.
Poukázal na to, že pokiaľ bola žaloba dourčená súdu po 13.12.2013, štvorročná premlčacia doba začala

plynúť tak, že splátky splatné v období od 20.12.2009 do 20.02.2011 (celkom 15 splátok po 43,42 eura)
nemôžu byť premlčané. Vzhľadom na uvedené upravil pôvodnú žalobu tak, že sa voči žalovanému
domáha zaplatenia sumy 651,30 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 43,42
eura od 21.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42eura od 21.02.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.03.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42
eura od 21.04.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42
eura od 21.06.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42

eura od 21.08.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.09.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42
eura od 21.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42
eura od 21.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.01.2011 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura
od 21.02.2011 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti zobral žalobu späť. Zároveň sa rozsiahlo vyjadril k tomu,
prečo treba v predmetnom prípade aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka.

Vzhľadom na vyššie uvedenú "úpravu" petitu žaloby súd uznesením č.k. 40C/34/2015-56 zo dňa
26.10.2015 konanie v časti o zaplatenie sumy 2 682,63 eura spolu s riadnym úrokom vo výške 17,30 %
ročne zo sumy 2 916,36 eura od 22.12.2010 do zaplatenia zastavil a zároveň pripustil zmenu žaloby tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 651,30 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %
p.a. zo sumy 43,42 eura odo dňa 21.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura odo dňa 21.01.2010

do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura odo dňa 21.02.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura odo dňa
21.03.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura odo dňa 21.04.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura
odo dňa 21.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura odo dňa 21.06.2010 do zaplatenia, zo sumy
43,42 eura odo dňa 21.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura odo dňa 21.08.2010 do zaplatenia,
zo sumy 43,42 eura odo dňa 21.09.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura odo dňa 21.10.2010

do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura odo dňa 21.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura odo dňa
21.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura odo dňa 21.01.2011 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura
odo dňa 21.02.2011 do zaplatenia.

Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Mal za to, že žalovaná pohľadávka je premlčaná, a

preto proti nej vzniesol námietku premlčania. Rozsiahlo sa pritom vyjadril k tomu, prečo na predmetný
spotrebiteľský vzťah nie je možné aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka
ale trojročnú premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka.

Písomnýmpodanímdoručenýmsúdudňa03.02.2016žalobcavreakciinavyjadreniežalovanéhozotrval

na svojom stanovisku o potrebe aplikácie štvorročnej premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka,
čo podporil viacerými rozhodnutiami súdov SR. Zároveň sa vyjadril k otázke postúpenia pohľadávky na
neho jeho právnym predchodcom. Mal za to, že nie je správny postup aplikácie § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách na spotrebiteľský úver takým spôsobom, že aplikáciou tohto ustanovenia
sa bude určovať neplatnosť postúpenia pohľadávky a prípadný nedostatok aktívnej legitimácie nového

veriteľa. Poukázal na to, že § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch odkazuje v poznámke 22) na
§ 524 Občianskeho zákonníka. Účelom § 92 zákona o bankách podľa jeho názoru je úprava výnimiek
z bankového tajomstva, keďže ods. 8 tohto ustanovenia nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva,
čomu zodpovedá aj to, že toto ustanovenie je súčasťou ustanovení ŠTRNÁSTA ČASŤ BANKOVÉ

TAJOMSTVO. Poukázal na to, že zákon o bankách ani zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu,
či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách ako dôvod neplatnosti právneho úkonu
neuvádza. V tejto súvislosti poukázal tiež na bod 18.14. VOP, podľa ktorého Klient výslovne súhlasí s
tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to,
či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého

vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek
požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu
osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej
na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky. Napokon poukázal na nález
Ústavného súdu SR z 28. apríla 2014 pod sp. zn. IV. ÚS 15/2014, ďalej na nález z 01. apríla 2015, sp. zn.

I. ÚS 640/2014, ako aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 3900/12 zo dňa 28.02.2013, z ktorých
vyplýva priorita výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a nemožnosť hľadať neplatnosť právneho
úkonu "za každú cenu", či nemožnosť vyvodzovať neplatnosť z okolností, ktoré zákon neuvádza ako
dôvody neplatnosti.

Na prejednanie veci samej súd nariadil pojednávanie na termín 09.02.2016. Právny zástupca žalobcu
ospravedlnil svoju ako aj žalobcovu neúčasť z dôvodu hospodárnosti, o odročenie pojednávania
nežiadal. Právny zástupca žalovaného, ktorý sa na pojednávanie riadne a včas dostavil, ospravedlnilneúčasť žalovaného s tým, že súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti. Súd preto v zmysle § 101
ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu, ako aj žalovaného.

Súd pri rozhodovaní vychádzal z nasledovného skutkového stavu:

Právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvoril so žalovaným dňa 21.02.2006 zmluvu
o splátkovom úvere č. 0179943980 (č.l. 25-26 spisu), na základe sa zaviazal poskytnúť žalovanému úver
vovýške50000,-Sk(1659,70eura)priúrokovejsadzbe17,30%p.a..Žalovanýsazaviazalúversplácať

mesačnou splátkou vo výške 1 308,- Sk (43,42 eura) vždy k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky
bola dohodnutá na termín 20.03.2006, počet splátok 60, konečná splatnosť úveru 20.02.2011, RPMN
9,45 %. Podľa čl. II. bod 3. a 4. zmluvy o splátkovom úvere všetky právne vzťahy výslovne neupravené
v Úverovej zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, ktoré sú súčasťou
Úverovej zmluvy, VOP, ktoré sú súčasťou Úverovej zmluvy, Obchodným zákonníkom a ostatnými
právnymi predpismi, v tomto poradí. Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú

podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.
Listom zo dňa 28.12.2010 (č.l. 27 spisu) právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 postúpil pohľadávku z predmetnej zmluvy vo výške
3 333,93 eura s príslušenstvom na žalobcu. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010
spolu s prílohou č. 1 (č.l. 7-24 spisu) súd zistil, že právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku z

predmetnej zmluvy na žalobcu, pričom ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala sumu 3 333,93
eura a pozostávala z istiny 2 916,36 eura a úrokov v sume 417,57 eura, počet dní omeškania 1 311.
Z výpisu z úverového účtu žalovaného (č.l. 48-50, 73-80 spisu) súd zistil, že žalovaný čerpal úver vo
výške 50 000,- Sk (1 659,70 eura) a uhradil splátky spolu vo výške 18 664,20 Sk (619,54 eura), posledná
úhrada bola dňa 15.06.2007 vo výške 1 400,60 Sk (46,49) eura. Podľa bodu 7.6.1. Všeobecných

obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. (č.l. 81-93 spisu) ak dôjde k porušeniu akejkoľvek
zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany Klienta (a/ ak je Klient v omeškaní so
splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní), Banka je oprávnená a) vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť Úveru, t.j. požadovať splatenie Pohľadávky zo zmluvy o úvere a Klient je povinný
splatiť Pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú Banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti,

b) vypovedať zmluvu o úvere, alebo od nej odstúpiť. Podľa bodu 18.14. Všeobecných obchodných
podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené
alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či
Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na

tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje
pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim
písomným súhlasom Banky.

Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere (ďalej len "zákon o spotrebiteľských
úveroch") na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných

prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej
právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver

a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; 3) v závislosti od formy poskytovaného

spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.Podľa§52ods.1zákonač.40/1964Zb.Občianskyzákonníkvzneníúčinnomkudňuuzatvoreniazmluvy
o splátkovom úvere (ďalej len "O.z.") spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo

iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzatvorenia

zmluvy o splátkovom úvere spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje.

Podľa § 52 ods. 3 O.z. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 O.z. spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom ku dňu postúpenia žalovanej pohľadávky (ďalej len "zákon o bankách") ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu

tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je
bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej
banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke
zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči

banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

Medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva o splátkovom úvere, ktorá
spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) v spojení s § 3 ods. 1, 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch, keď právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver v rámci svojho
podnikania a zároveň úver bol žalovanému poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania

alebo podnikania (žalobca v tejto súvislosti netvrdil ani nepreukázal opak). Predmetná zmluva je zároveň
zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, keďže
má podobu typovej (štandardnej) formulárovej zmluvy, ktorá je charakteristická tým, že sa uzatvára
vo viacerých prípadoch opakovane a spotrebiteľ vzhľadom na formulárovú predtlač jej obsah nemôže
žiadnym podstatným spôsobom ovplyvniť (charakter uzatvorenej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej ani

nebol medzi účastníkmi sporný).

Keďže v posudzovanej veci si žalobca v konaní uplatnil voči žalovanému pohľadávku, ktorá na neho
bola postúpená právnym predchodcom, súd sa v prvom rade zaoberal tým, či boli splnené zákonné
podmienky pre platné postúpenie pohľadávky na žalovaného. Keďže zmluva o splátkovom úvere

bola uzatvorená právnym predchodcom žalobcu, ktorý bol bankou, a týmto subjektom bola následne
pohľadávka z tejto zmluvy postúpená na žalovaného, súd posudzoval splnenie zákonných podmienok
pre platné postúpenie pohľadávky z hľadiska kritérií obsiahnutých v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o
bankách, ktorý tieto podmienky podrobne (a konkrétne) vymedzuje. Súd pritom dospel k záveru, že tieto
podmienky v posudzovanom prípade neboli splnené.

Zcitovanéhoustanovenia§92ods.8zákonaobankáchvyplýva,žebankamôžepostúpiťnatretiuosobu
ibatakúpohľadávku(alebojejčasť),ktorázodpovedápeňažnémuzáväzkujejklientavočinej,sktorýmje
klient napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením.V zmysle bodu 7.6.1. Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. bola Slovenská
sporiteľňa, a.s. oprávnená z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného (omeškanie
s úhradou splátok úveru) oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o

splátkovom úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť. Slovenská sporiteľňa, a.s. však nevyužila ani
jednu z týchto možností (žalobca v tejto súvislosti netvrdil ani nepreukázal opak) a žalovanú pohľadávku
postúpila na žalobcu bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. bez toho, aby zmluvný
vzťah zanikol výpoveďou zmluvy o splátkovom úvere alebo odstúpením od nej. V tejto súvislosti súd
poukazuje na to, že žalobca si v konaní (po čiastočnom späťvzatí a zmene žaloby) uplatnil zaplatenie

pohľadávky predstavujúcej neuhradené splátky splatné v období od 20.12.2009 do 20.02.2011 (celkom
15 splátok po 43,42 eura, spolu 651,30 eura). Tomu celkom jednoznačne zodpovedá aj petit žaloby,
v zmysle ktorého sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 651,30 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % p.a. zo sumy 43,42 eura od 21.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.01.2010
do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.02.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.03.2010
do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.04.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.05.2010

do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.06.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.07.2010
do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.08.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.09.2010
do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.11.2010
do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 43,42 eura od 21.01.2011 do
zaplatenia,zosumy43,42euraod21.02.2011dozaplatenia.Pokiaľvšakprávnympredchodcomžalobcu

nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou zmluvy
o splátkovom úvere alebo odstúpením od nej, nemohla byť zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa
21.12.2010 postúpená na žalobcu pohľadávka zodpovedajúca (aj) splátkam splatným po tomto dátume
(vrátane riadneho úroku a úroku z omeškania z nich). V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 8
zákona o bankách môže totiž banka postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá

nesplácanému dlhu.
Okrem toho však v posudzovanom prípade nebola splnená ani ďalšia podmienka pre platné postúpenie
pohľadávky na žalobcu, a to písomná výzva Slovenskej sporiteľne, a.s. žalovanému na splnenie jeho
povinnosti zodpovedajúcej nesplácanému (postupovanému) záväzku (s ktorým musel byť žalovaný
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní). Žalobca v konaní ani len netvrdil (a už vôbec nepreukázal),

že by jeho právny predchodca takúto výzvu žalovanému doručil.

Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ Slovenská sporiteľňa, a.s. za popísaných okolností zmluvou o
postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 postúpila na žalobcu žalovanú pohľadávku, postupovala v
rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo má za následok neplatnosť postúpenia

žalovanej pohľadávky na žalovaného zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 podľa § 39
O.z.(prerozporsozákonom).Žalobcovipretochýbavsporeaktívnavecnálegitimácia,zdôvoduktorého
súdu neostávalo iné, ako jeho žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Pokiaľ žalobca argumentoval v prospech platnosti postúpenia pohľadávky, pričom poukazoval na

to, že zákon o spotrebiteľských úveroch odkazuje v poznámke 22) pri postúpení pohľadávky na §
524 Občianskeho zákonníka, a nie na zákon o bankách, ďalej, že účelom § 92 zákona o bankách
je podľa jeho názoru úprava výnimiek z bankového tajomstva, keďže ods. 8 tohto ustanovenia
nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých
nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, čomu zodpovedá aj to, že toto ustanovenie je súčasťou

ustanovení ŠTRNÁSTA ČASŤ BANKOVÉ TAJOMSTVO, a napokon, že zákon o bankách ani zákon o
spotrebiteľských úveroch absenciu, či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách ako
dôvod neplatnosti právneho úkonu neuvádza, tak súd tieto argumenty nepovažoval za relevantné.

Pokiaľ ide o argument žalobcu, že zákon o spotrebiteľských úveroch v poznámke pod čiarou odkazuje

na § 524 Občianskeho zákonníka, súd konštatuje, že poznámky pod čiarou, na ktoré sa v zákonoch
odkazuje, nemajú priamu normatívnu povahu, ale len charakter informačnej súčasti právneho predpisu.
Odhliadnuc od toho však súd poukazuje na to, že v posudzovanej veci bola predmetom postúpenia
pohľadávka banky, ktorej podmienky postúpenia na iné subjekty špeciálne (osobitne) upravuje zákon o
bankách. Preto súd aplikoval túto špeciálnu (osobitnú) právnu úpravu, ktorá má v súlade so zásadou lex

specialis derogat legi generali prednosť pred všeobecnou právnou úpravou postupovania pohľadávok
podľa Občianskeho zákonníka.Čo sa týka argumentu žalobcu, že účelom § 92 zákona o bankách je podľa jeho názoru úprava výnimiek
z bankového tajomstva, a nie úprava podmienok platnosti postúpenia pohľadávok, súd poukazuje na
dôvodovú správu k ustanoveniu § 92 ods. 8 zákona o bankách (pôvodne išlo o § 92 ods. 7), podľa

ktorej: "V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej
nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.". Práve dôvodové správy k zákonom slúžia
(mali by slúžiť) ako výkladová pomôcka pri nachádzaní zmyslu a účelu zákona, keďže obsahujú (mali
by obsahovať) zámer zákonodarcu, ktorý ho viedol k danej právnej úprave. Odhliadnuc od toho, že
v dôvodovej správe k citovanému ustanoveniu zákona o bankách sa celkom jednoznačne hovorí

o inštitúte postúpenia pohľadávky (a nie o inštitúte bankového tajomstva), je podľa názoru súdu aj
zo samotného textu citovaného ustanovenia (a jeho obsahu) celkom jednoznačné, že vymedzuje
podmienky, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku na iné subjekty. Na uvedený
záver pritom nemôže mať žiadny vplyv ani tá skutočnosť, že citované ustanovenie sa nachádza v
časti zákona označenom ako ŠTRNÁSTA ČASŤ BANKOVÉ TAJOMSTVO medzi inými ustanoveniami,
ktoré skutočne (pritom však jednoznačne a výslovne) upravujú problematiku bankového tajomstva. V

tejto súvislosti súd poukazuje tiež na to, že banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v
zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 zákona o bankách podlieha bankovému povoleniu. Nad činnosťou bánk
vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto prijímať vklady,
poskytovať z vkladov úroky alebo iné odplaty, ktoré sú daňovým výdavkom podľa osobitného predpisu,
poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti,

z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, poskytovať
platobné služby pre iného v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti (§ 3
zákona o bankách). Z uvedeného špecifického charakteru činnosti bánk a ich špecifického postavenia,
vyplýva podľa názoru súdu aj dôvodnosť špecifickej (sprísnenej) úpravy podmienok, za ktorých môžu
svoje pohľadávky voči svojim klientom postupovať na iné subjekty. A to aj za tým účelom, aby sa klienti

vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou, neočakávane neocitli v zmluvnom vzťahu s iným subjektom
(aj takým, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska)
bez toho, že by sa im poskytla možnosť uvedenému postupu zabrániť dodatočnou úhradou svojho
záväzku voči banke, a to práve na základe výzvy banky na jeho splnenie.

Pokiaľ ide o argument žalobcu, že zákon o bankách ani zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu,
či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách ako dôvod neplatnosti právneho úkonu
neuvádza, súd poukazuje na to, že je celkom nemysliteľné, aby zákonodarca pri prijímaní určitého
zákona dopredu myslel na všetky prípady neplatnosti právneho úkonu, ktoré môžu v budúcnosti nastať,
a tieto výslovne zahrnul do textu zákona. Okrem toho, pri prijatí argumentácie žalobcu, by sa stalo

obsolétne ustanovenie § 39 O.z., ktoré slúži práve na to, aby postihlo také prípady neplatnosti právneho
úkonu, na ktoré zákonodarca pri prijímaní zákona nepamätal (ani nemohol pamätať).

Pokiaľ žalobca poukazoval na nález Ústavného súdu SR z 28. apríla 2014 pod sp. zn. IV. ÚS 15/2014,
ďalej na nález z 01. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014, ako aj na nález Ústavného súdu ČR sp.

zn. III. ÚS 3900/12 zo dňa 28.02.2013, a dožadoval sa priority výkladu v prospech platnosti právneho
úkonu, neumožňujúceho hľadať jeho neplatnosť "za každú cenu", súd uvádza, že závery plynúce z
označených nálezov týkajúce sa preferencie výkladu zachovávajúceho platnosť právneho úkonu pred
jehoneplatnosťou,nebolipoužiteľnénaprejednávanúvec.Skutkový,akoajprávnyzákladvecí,vktorých
boli označené nálezy prijaté, bol celkom odlišný od prejednávaného prípadu. Súd v predjednávanej veci

dospel k záveru neplatnosti postúpenia žalovanej pohľadávky pre nesplnenie zákonných podmienok
ustanovených v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Právny predchodca žalobcu postúpil žalovanú
pohľadávku na žalobcu v rozpore s výslovným znením zákonného ustanovenia kogentného charakteru
(preto nebol dôvodný ani poukaz žalobcu na bod 18.14. Všeobecných obchodných podmienok
Slovenskej sporiteľne, a.s., kde si jednostranne a odchylne od kogentnej právnej úpravy ustanovenia

§ 92 ods. 8 zákona o bankách právny predchodca žalobcu upravil výhodnejšie vo svoj prospech
podmienky postupovania svojich pohľadávok voči klientom). Išlo teda o prípad absolútnej neplatnosti
podľa § 39 O.z., kedy neplatnosť nastáva priamo (automaticky) zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex
tunc). Súd teda v takomto prípade nemá možnosť rozhodnúť sa, či neplatnosť právneho úkonu "uzná"
alebo nie. V posudzovanom prípade navyše podľa názoru súdu vzhľadom na celkom jednoznačné

znenie citovaného ustanovenia zákona o bankách a celkom jednoznačne preukázané nesplnenie tam
uvedených podmienok právnym predchodcom žalobcu výklad ako taký ani neprichádzal do úvahy (a
teda ani výklad v prospech platnosti postúpenia pohľadávky). Výklad má totiž miesto iba tam, kde
je právny predpis (alebo právny úkon) nejasný, neurčitý alebo nezrozumiteľný, a práve výkladom (zapoužitiavýkladovýchmetód)sazisťujejehoskutočnýzmyselapodstata.Taktomuvšakvposudzovanom
prípade nebolo.

Na podporu správnosti záveru o neplatnosti postúpenia žalovanej pohľadávky na žalobcu súd poukazuje
tiež na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 17C/169/2014 zo dňa 16.06.2015, v
ktorom súd v právnej veci rovnakého žalobcu (dokonca zastúpeného rovnakým právnym zástupcom)
posudzoval rovnaký prípad postúpenia pohľadávky rovnakého postupcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.)
z obdobnej zmluvy o splátkovom úvere na základe totožnej zmluvy o postúpení pohľadávok zo

dňa 21.12.2010 uzavretej za obdobných okolností, pričom dospel k rovnakému záveru o neplatnosti
postúpenia pohľadávky pre nesplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo viedlo k
zamietnutiu žaloby v celom rozsahu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie postupníka.

Ďalej súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/203/2015-394 zo dňa
19.05.2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/145/2014 zo dňa 11.03.2015, rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014 zo dňa 24.02.2015, uznesenie Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013 zo dňa 29.05.2014, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
9C/153/2014 zo dňa 12.03.2015, rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 15C/33/2014 zo dňa
27.01.2015, rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 17C/427/2015 zo dňa 19.11.2015, rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7C/209/2014 zo dňa 04.03.2015, v ktorých súdy v právnych

veciach síce odlišných žalobcov, ale týkajúcich sa rovnakého prípadu postúpenia pohľadávok rovnakého
postupcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) z obdobných úverových zmlúv na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok uzavretej za obdobných okolností, dospeli všetky zhodne k rovnakému záveru o neplatnosti
postúpenia pohľadávky pre nesplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.

Celkom na záver, nad rámec uvedeného, a len pre úplnosť (keďže podstatná časť argumentácie
účastníkov sa týkala otázky premlčania), súd dodáva, že ak by aj v prejednávanej veci bola daná
aktívna vecná legitimácia žalobcu, súd by bez akýchkoľvek pochybností aplikoval na posudzovaný
prípad právnu úpravu premlčania obsiahnutú v Občianskom zákonníku (a to vzhľadom na znenie
ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. aj bez vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného).

V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenie § 52 ods. 2 posledná veta aktuálneho znenia
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Predmetné ustanovenie vyjadruje jednoznačnú vôľu zákonodarcu, akým právnym
predpisom sa majú riadiť právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, a to (čo treba zdôrazniť)

všetky právne vzťahy. Zároveň týmto ustanovením zákonodarca reagoval na polemiky, ktoré vyvolávala
v oblasti spotrebiteľského práva duálna úprava niektorých inštitútov (vrátane premlčania) v Občianskom
zákonníku a zároveň aj v Obchodnom zákonníku, a tieto polemiky vyriešil jednoznačne v prospech
priority aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na tieto špecifické spotrebiteľské vzťahy. Uvedené
ustanovenie síce v čase vzniku záväzkového vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným

nebolo ešte súčasťou právneho poriadku SR, právny predpis, ktorým bolo do právneho poriadku
začlenené (zákon č. 102/2014 Z.z.), však nemá prechodné ustanovenie, čo znamená, že od jeho
účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (porov. rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 M Cdo 12/2014 a sp. zn. 3 M Cdo 14/2014). Navyše
podľa názoru súdu zákonodarca predmetným ustanovením iba výslovne deklaroval to, čo považoval za

samozrejmé už dávno predtým (v súvislosti so zvýšenou ochranou spotrebiteľa a rozsiahlou právnou
úpravou prijatou za týmto účelom). Na podporu správnosti vyššie uvedeného záveru súd tiež podporne
poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2013, č.k. I. ÚS 402/2013-10,
uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz25.januára2011,sp.zn.5MCdo20/2009,rozsudok
Krajského súdu v Bratislave z 13. novembra 2013, sp. zn. 2Co/370/2013, ale najmä na rozsudok

Krajského súdu v Bratislave z 14. apríla 2015, sp. zn. 14Co/337/2013, v ktorom krajský súd v právnej
veci rovnakého žalobcu, na ktorého bola postúpená pohľadávka z obdobnej úverovej zmluvy rovnakým
právnym predchodcom (Slovenská sporiteľňa, a.s,), dospel k rovnakému jednoznačnému záveru o
potrebe aplikácie právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho zákonníka.

Súd si je pritom vedomý, že prvoradým dôvodom zamietnutia žaloby v prejednávanej veci bol
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, preto sa otázkou premlčania a dôsledkov z
toho vyplývajúcich na posudzovaný prípad na tomto mieste ďalej (podrobnejšie) nezaoberal. Rovnako
sa z uvedeného dôvodu nezaoberal otázkou (ne)splnenia zákonných náležitostí uzatvorenej zmluvyo splátkovom úvere z pohľadu zákona o spotrebiteľských úveroch a ďalších nadväzujúcich právnych
predpisov upravujúcich spotrebiteľské vzťahy (s čím by sa inak súd dôsledne vysporiadal).

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení 142 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.. Žalobca čiastočným späťvzatím žaloby (z dôvodu ktorého súd konanie čiastočne
zastavil uznesením č.k. 40C/34/2015-56 zo dňa 26.10.2015) procesne zavinil zastavenie konania v
tejto časti (čo možno hodnotiť ako jeho neúspech a zároveň úspech žalovaného - porov. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 19/2010 zo dňa 26.01.2011), pričom vo zvyšnej časti bola jeho

žaloba zamietnutá. V konaní mal tak v celom rozsahu úspech žalovaný, preto mu súd priznal plnú
náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 433,63 eura, a to za:

a) 1 úkon právnej služby po 131,13 eura (vykonaný v čase, keď predmetom konania bolo zaplatenie
sumy 3333,93 eura s príslušenstvom - prevzatie a príprava zastúpenia dňa 26.06.2014) + 1x režijný
paušál (rok 2014) po 8,04 eura (namiesto žalovaným uplatnenej sumy 8,39 eura) + 20 % DPH,

b) 2 úkony právnej služby po 41,50 eura (vykonané v čase, keď predmetom konania bolo zaplatenie
sumy 651,30 eura s príslušenstvom - 1. písomné podanie na súd - stanovisko k vyjadreniu žalobcu zo
dňa 05.11.2015, 2. účasť na pojednávaní dňa 09.02.2016) + 2x režijný paušál po 8,39 eura (ako si ho
uplatnil žalovaný) + 20 % DPH,

c) náhradu cestovného za cestu osobným motorovým vozidlom z miesta sídla právneho zástupcu
žalovaného (Nitra) do miesta sídla súdu (Bratislava IV) a späť (186 km) - pojednávanie dňa 09.02.2016
pri priemernej spotrebe 5,7 l/100 km a cene PHM 0,933 eura/l + základná náhrada za použitie
motorového vozidla 0,183 eura/1km, spolu 43,93 eura,

d) náhradu za stratu času za vyššie uvedenú cestu osobným motorovým vozidlom vykonanú dňa
09.02.2016 - 6 polhodín po 14,30 eura, spolu 85,80 eura + 20 % DPH.

(náhrada trov právneho zastúpenia vyčíslená v zmysle v zmysle § 9, § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a/,

c/, d/, § 15 písm. a/, b/, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., § 7 ods. 1, 2,
4, 5, 6 písm. b) zákona 283/2002 Z.z. a v zmysle § 1 písm. b) opatrenia č. 632/2008 Z.z.).

Súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu žalovaného s
poukazom na § 149 ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Bratislava IV.

Odvolanie proti rozsudku musí obsahovať všeobecné náležitosti každého podania podľa § 42 ods. 3

O.s.p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, podpísané datované, v
dostatočnom počte rovnopisov a s prílohami, v opačnom prípade bude rovnopis s prílohami vyhotovený
na trovy účastníka), a náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p. (proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa rozhodnutie napáda, v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že (§ 205
ods. 2 O.s.p.):
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozsudkom, možno podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.