Decision was made at the court Krajský súd Žilina
Judgement was issued by Mgr. Katarína Beniačová
Judgement form – Uznesenie
Judgement nature – Zrušujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/550/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613205401
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5613205401.1
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
v B. XX, právne zastúpený JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, advokátkou so sídlom v I., Z. X. č.
XXX/XX, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 5C/126/2013-135 zo dňa 18. mája
2015, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok okresného súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) okresný súd zamietol žalobný návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal voči odporcovi náhrady škody vo výške 19.158,37 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
300.000 Eur titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánmi štátu podľa
zákona č. 58/69 Zb..
Okresný súd na základe právnych záverov odvolacieho súdu uvedených v jeho rozhodnutí č. k.
7Co/320/2014-91 zo dňa 18.06.2014, ktorým zrušil jeho predchádzajúci rozsudok vydaný v tejto veci,
sa zaoberal posúdením, či odporcom vznesená námietka premlčania uplatneného nároku je v súlade s
dobrými mravmi. Odvolací súd vyslovil názor, že uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo dobrým
mravom iba v tých výnimočných prípadoch, keby bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka,
ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku na
plnenie v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom
a charakterom uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil.
Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody, v súvislosti
s nezákonným rozhodnutím, a to uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 30.01.2002. Okresný súd
konštatoval, že subjektívna premlčacia lehota na podanie žaloby začala navrhovateľovi plynúť dňa
31.01.2002 a uplynula dňa 31.01.2005, objektívna premlčacia lehota začala plynúť dňa 31.01.2002
a uplynula dňa 31.01.2012. Navrhovateľ žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody podal na
poštovú prepravu dňa 23.01.2013, t.j. po uplynutí premlčacej doby, žaloba bola súdu doručená dňa
22.05.2013, teda rovnako po uplynutí premlčacej doby.
Skúmal, či orgány činné v trestnom konaní sa správali tak, že naplnili znaky priameho úmyslu poškodiť
druhého účastníka, aby mohol včas uplatniť svoj nárok na náhradu škody. Z pripojeného trestného spisu
zistil, že vznesená námietka premlčania neodporovala dobrým mravom. Orgány činné v trestnom konaní
postupovali v súlade so zásadami trestného konania, uvedené konanie viedli efektívne, v primeraných
lehotách.O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. odporcovi ako účastníkovi v konaní v plnom
rozsahu úspešnému priznal náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že okresný súd v rozpore
s ust. § 226 O.s.p. so závermi predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia krajského súdu nezisťoval
okolnosti na jeho strane, ktoré by mali vplyv na dĺžku konania. Uviedol, že žiadne takéto okolnosti
ani neexistujú. Trestné konanie trvajúce viac ako 10 rokov je z hľadiska dĺžky v rozpore so zásadou
upravenou v § 2 ods. 7 Trestného poriadku, pričom dĺžku konania spôsobili výlučne orgány štátu.
Odporcom vznesená námietka premlčania, ktorú by súd akceptoval je v rozpore s princípmi právneho
štátu a článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Naviac z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva,
že obvinení nemajú osobitnú povinnosť aktívne prispievať k urýchleniu trestného konania. V jeho
správaní nebola zistená žiadna významná skutočnosť, ktorá by mala vplyv na dĺžku konania. V dôsledku
akceptovania odporcom vznesenej námietky premlčania okresným súdom jeho postup a aj celé konanie
nie je spravodlivé. Objektívna premlčacia lehota mohla plynúť až momentom, keď zásah do jeho
osobnostných práv sa stal neoprávneným, teda právoplatnosťou konečného oslobodzujúceho rozsudku.
Nemohol sa účinne domáhať ochrany proti oprávnenému zásahu (aj keby o ňom vedel), ale len proti
neoprávnenému zásahu.
Ďalejnavrhovateľnamietal,žeokresnýsúdsavosvojomrozhodnutíabsolútnenevysporiadal snárokom
uplatneným v súlade s čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v tejto
časti je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.
Na záver navrhovateľ vyslovil pochybnosť o prejednaní veci zákonným sudcom. Uviedol, že po vrátení
veci z odvolacieho súdu na nové konanie začala vo veci konať Mgr. Andreánska, hoci predtým vec
prejednal Mgr. J. Lukáč.
Ďalej poukázal na vzťah konajúcej sudkyne, ktorá je zároveň predsedníčkou Okresného súdu Liptovský
Mikuláš k ministrovi spravodlivosti, predseda súdu ako orgán riadenia a správy súdov priamo podlieha
ministrovi spravodlivosti, ako predstaviteľovi ústredného orgánu riadenia a správy súdov. Povinnosťou
konajúcej sudkyne preto bolo tieto skutočnosti oznámiť príslušnému nadriadenému súdu a požiadať o
vylúčenie z prejednávania a rozhodnutia vo veci.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia vrátil vec okresnému
súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd opätovne poukazuje na ním vyslovené právne závery v uznesení č. k. 7Co/320/2014-91 zo
dňa 18.06.2014, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok okresného súdu vydaný v tejto veci. V
závere odôvodnenia tohto rozhodnutia uviedol, že za neprimeranú dĺžku trestného stíhania navrhovateľa
bezpochyby zodpovedá štát, ak neexistovali okolnosti priamo na strane navrhovateľa, ktoré mali vplyv
na dĺžku trestného stíhania. Okresný súd sa vo svojom ďalšom konaní mal zaoberať zisťovaním týchto
okolností na strane navrhovateľa.
Je pravdou, že dôsledne preskúmal priebeh celého trestného konania. Na základe svojich zistení
konštatoval, že zo strany odporcu nedošlo ku konaniu, ktorým by bezdôvodne došlo k predĺženiu trvania
trestného konania. Je teda nepochybné, že okresný súd sa nezaoberal skúmaním skutočností na strane
navrhovateľa, t.j. zistením, či správanie sa navrhovateľa počas trestného konania malo vplyv na jeho
dĺžku. Zo zistení, ktoré boli doteraz okresným súdom urobené nevyplýva také sťaženie postupu orgánov
činnýchvtrestnomkonanísprávanímsanavrhovateľa,prektorétrestnékonanietrvaloviacako10rokov.
V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal nároku na náhradu škody z titulu nezákonného
rozhodnutia, a to uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 30.01.2002 a uznesenia o vzatí do väzby zo
dňa 31.01.2002. Poukázal na právoplatný oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš
zo dňa 18.04.2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 02.10.2012. Nárok na náhradu
škody si uplatnil v zmysle Zákona č. 58/1969 Zb. a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
čl. 5 ods. 1 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Odvolací súd vo svojom predchádzajúcom uznesení potvrdil správnosť záverov okresného súdu o tom,
že v zmysle Zákona č. 58/1969 Zb. sú upravené dve premlčacie doby. Subjektívna premlčacia doba
začína plynúť dňom, kedy sa poškodený o vzniku škody a o tom, kto za ňu zodpovedá dozvedel atrvá tri roky a ak je pre uplatnenie práva na náhradu škody potrebné zrušenie rozhodnutia, plynie
táto doba odo dňa doručenia oznámenia zrušujúceho rozhodnutia. V prejednávanej veci takýmto
zrušujúcim rozhodnutím bol rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, ktorým
bol navrhovateľ oslobodený. Objektívna premlčacia doba uplynie najneskôr 10 rokov odo dňa, keď
poškodenému bolo doručené nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda. Ako už bolo
konštatované, rozhodnutie o vznesení obvinenia bolo navrhovateľovi doručené dňa 30.01.2002 a
jeho obhajcovi dňa 31.01.2002. Okresný súd správne ustálil, že od doručenia uznesenia obhajcovi
navrhovateľa mu začala plynúť objektívna premlčacia doba. Nesprávne konštatoval plynutie subjektívnej
premlčacej doby, táto mu začala plynúť rovnako od tohto dátumu, v zmysle ust. § 22 ods. 1 Zákona č.
58/1969 Zb.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že okresný súd dostatočne
dôsledne pri svojom konaní nepostupoval podľa právneho názoru vysloveného odvolacím súdom vo
svojom predchádzajúcom uznesení, preto jeho právne závery sú v tomto štádiu konania predčasné, z
ktorého titulu vec zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd v ďalšom konaní posúdi, či na strane navrhovateľa existovali skutočnosti vo forme
zavineného správania, ktoré malo vplyv na dĺžku trestného konania (napr. nedostavenie sa na
výsluch na základe výzvy, nutnosť opakovaného vyzývania a podobne). Ak takéto skutočnosti na
strane navrhovateľa zistené a ani preukázané nebudú, prvostupňový súd na vznesenú námietku
premlčania odporcom nebude môcť, vzhľadom na vyslovené právne závery odvolacieho súdu v jeho
predchádzajúcom aj aktuálnom uznesení prihliadať. Následne vec opätovne prejedná a rozhodne. Svoje
rozhodnutie odôvodni tak, aby malo zákonné náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V tejto
súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že je potrebné, aby sa prvostupňový súd vysporiadal aj s možnou
priamou aplikáciou článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, na ktorý poukazuje odvolateľ.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky, týkajúce sa rozhodovania veci nezákonným a zaujatým sudcom, po
preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že tieto námietky nie sú opodstatnené. Z obsahu spisu
mal krajský súd preukázané, že k zmene zákonného sudcu došlo v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 v
spojení s ustanovením § 51 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Dodatkom č. 19 k Rozvrhu práce Okresného súdu Liptovský Mikuláš na rok 2014 zo dňa 03.11.2014. S
účinnosťou od 27.11.2014 bola táto vec pridelená sudkyni Mgr. Magdaléne Andreánskej s tým, že išlo
o veci, ktoré jej boli z dôvodu dlhodobej neprítomnosti prerozdelené v zmysle Dodatku č. 5 Rozvrhu
práce Okresného súdu Liptovský Mikuláš na rok 2011 a neboli rozhodnuté, boli jej opätovne pridelené.
V súvislosti so zaujatosťou zákonnej sudkyne krajský súd dospel k záveru, že skutočnosť, že táto
vystupuje ako orgán štátnej správy súdov, z titulu ktorej je v riadiacej pôsobnosti zástupcu odporcu, nie
je dôvodom pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania súdenej veci. Krajský súd zdôrazňuje, že
rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa
ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (článok 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom
k principiálnemu charakteru tejto zásady možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
len výnimočne a skutočne zo závažných dôvodov, ktoré môžu spochybniť jeho schopnosť rozhodnúť v
súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.
V posudzovanom prípade nevidel, a to ani z hľadiska teórie tzv. zdaní existenciu takých závažných
dôvodov, pre ktoré by Mgr. Magdaléna Andreánská mala byť z prejednávania a rozhodovania veci
vylúčená. Pri výkone súdnictva musí zachovávať sudca vecný prístup za každých okolností. Musí mať
dostatok schopností ovládať nielen svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Súčasťou
takto vnímaného vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a účastníkom konania je tiež schopnosť
sa vnútorne so situáciou, že k niektorému z účastníkov, prípadne k predmetu konania má (hoci i
sprostredkovane) vzťah, vyrovnať. Aj takáto schopnosť sudcu je totiž neoddeliteľnou súčasťou jeho
spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu.
V novom rozhodnutí prvostupňový súd zároveň rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.